Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20Scud/47/2014 z 17. 10. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 17. októbra 2016, sp. zn. 20Scud/47/2014, ECLI:SK:KSZA:2016:5014200655.3 Krajský súd Žilina | 20Scud/47/2014 | ECLI:SK:KSZA:2016:5014200655.3 | 2016-10-17 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 190 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4a5237d8-b9bc-4eea-9712-653fd3ab6344 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2016:5014200655.3 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20Scud/47/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5014200655
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5014200655.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej
a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: Z.Y. D. W.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, XX-XXX J.-J., Poľská republika, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa -
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: Grzegorz
Jan Maliński, r. č. XXXXXXXXXX, bytom N. Xb/XX, XXXXX J. - J., Poľská republika, v konaní o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 8506-5/2014-BA zo dňa 26.03.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobný návrh z a m i e t a.

Žalobkyni súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou na Krajský súd v Žiline dňa 27.05.2014 označenou ako „odvolanie proti
rozhodnutiu č. 8506-5/2014-BA zo dňa 26.03.2014“ sa žalobkyňa domáhala preskúmania a
zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 8506-5/2014-BA zo dňa 26.03.2014 (ďalej len „napadnuté
rozhodnutie“, „preskúmavané rozhodnutie“, „rozhodnutie žalovaného“, „rozhodnutie druhostupňového
správneho orgánu“), ktorým žalovaný rozhodol o odvolaní žalobkyne proti rozhodnutiu prvostupňového
správneho orgánu - Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava, č. 700-0270/2011-23 zo dňa 12.09.2011,
ktorým prvostupňový orgán rozhodol, že žalobkyni nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 07.04.2010. Žalovaný zmenil časť
výroku prvostupňového rozhodnutia, keď vypustil text: „...nevznikla účasť na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti a doplnil text: „...nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V ostatnej časti
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaný potvrdil. V napadnutom rozhodnutí poukázal
na ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) a § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom
do 31.12.2010 ako aj ustanovenia §14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 cit.
zákona v znení účinnom do 31.12.2010 a konštatoval, že žalobkyňa bola vedená v registri poistencov
Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa Grzegors Jan Maliński - GM CONZULTING od
07.04.2010 do 31.01.2012. Uvedený zamestnávateľ je zapísaný v registri zamestnávateľov vedeného
Sociálnou poisťovňou, pobočka Trnava od 07.04.2010. Žalovaný poukázal na Nariadenie Rady (EHS)
č. 1408/71 zo dňa 14.07.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia. Ďalej poukázal na
Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov
sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo
dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej
len „vykonávacie nariadenie“). Konštatoval, že podnetom na rozhodnutie vo veci vzniku povinného
nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia, povinného poistenia v nezamestnanosti



podľa právnych predpisov SR bola žiadosť poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava, o
preskúmanie rozhodujúcich skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne
vykonával zamestnanie na území SR. Výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosti z dôvodu, že v
posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, pričom v mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti
nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.
Poukázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č.
H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č.
883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia, z ktorého vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja
proti podvodom a omylom. Poukázal, že Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala dňa 07.07.2011
fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ uvedenú vo výpise zo
živnostenského registra. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom
sa však nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu a v čase
kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ ani žiadny jeho zamestnanec. Ku kontrole
neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom
prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne
vykonávali. Konštatoval, že zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla
zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra, naviac keď zamestnávateľom nebola
ani vedená evidencia dochádzky. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v
Poľskej republiky, správny orgán zistil, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín
týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času, hrubá mzda zamestnanca
bola 40,- Eur mesačne. Zamestnávateľ žalobcu bol oboznámený s obsahom vypracovanej správy o
vykonaní kontroly vypracovanej dňa 14.07.2011, bol vyzvaný na predloženie relevantných dôkazov
preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ predložil štvrťročné správy o
vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Iné doklady ako objednávky od
slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby,
certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny,
či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ nepredložil ani po následnej
výzve. Žalovaný konštatoval, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR, ani splnenie
podmienok na určenie miesta podnikania, nebol v konaní preukázaný, preto konštatoval, že žalobkyni
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
na území SR dňom 07.04.2010 ani nevzniklo. Poukázal na potvrdenie (oznámenie) inštitúcie sociálneho
zabezpečenia ZUS Opole zo dňa 10.10.2013, v zmysle ktorého sa na žalobkyňu, ktorá má sídlo v
Poľskej republike, kde vykonáva aj činnosti SZČO, podľa čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia vzťahuje
od 01.10.2013 poľské zákonodarstvo, z čoho vyplýva, že účastník konania (žalobkyňa) od uvedeného
dátumu podlieha systému sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike.

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podala riadne a včas žalobu (označenú ako odvolanie) žalobkyňa,
ktorou žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Poukazovala
na neprimerané použitie čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia, keď podľa jej názoru uvedený
článok nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, nakoľko žalobkyňa nevykonávala len prácu na vlastný
účet v Poľsku, ale aj nájomnú prácu na Slovensku. Vzhľadom na tento fakt, uplatňuje sa voči nej
výlučne čl. 13 (3) základného nariadenia. Poukázala na neprimeranosť použitia uvedeného článku
základného nariadenia, v dôsledku čoho došlo k skutočnosti, že napriek ustanoveniam nariadenia,
žalobkyňa podlieha v tom istom čase legislatíve dvoch rôznych členských štátov, čo základné nariadenie
vylučuje. Poukázala, že uzavrela v dobrej viere pracovnú zmluvu a bola pripravená prácu vykonávať
a nemyslela si, že jej zamestnávateľ GM Conzulting vykonáva svoju činnosť v rozpore so zákonom.
Podľa jej názoru, došlo k zaťaženiu žalobkyne negatívnymi účinkami porušenia povinnosti zo strany
jej zamestnávateľa napriek tomu, že žalobkyňa nevedela a ani nemusela vedieť, že zamestnávateľ
ako firma nepracuje riadne. Tvrdila, že nebolo zohľadnené, že žalobkyňa nemala žiadnu znalosť
podnikateľského zámeru svojho zamestnávateľa, ani vedomosť o nedostatku platby poistného a jeho
neprihlásenia na poistenie, nemala žiadny vplyv na konanie zamestnávateľa, keď len zamestnávateľ
mal k dispozícii všetky príslušné dôkazy, ktoré zrejme nepredložil.

3. Ďalej poukázala na porušenie predpisov konania, ktoré podstatne ovplyvnili výsledok veci, a to čl. 5
vykonávacieho nariadenia, spochybňovaním platnosti pracovnej zmluvy, na základe ktorej bolo vydané



potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu na sociálne poistenie a na ľubovoľné a nie slobodné ohodnotenie
dôkazov a odmietnutie pripustenia dôkazov - dokladov uvedených žalobkyňou, keď predložené návrhy
žalobkyne prispievali k vysvetleniu okolností dôležitých pre riešenie vecí a tieto rozhodnutia boli vydané
pre podnikateľa v totožnom, skutočnom a právnom stave. Žiadala rozhodnutie Sociálnej poisťovne -
ústredie zrušiť. Navrhla vykonať výsluch žalobkyne formou právnej pomoci na príslušnom súde v Poľskej
republike. Súhlasila s konaním v jej neprítomnosti a žiadala priznať náklady konania.

4. Ďalej v dôvodoch žaloby uviedla, že vedie podnikateľskú činnosť na vlastný účet, z ktorej platila
príspevky v prospech dôchodkového orgánu. Dňa 07.04.2010 uzavrela dodatočne zmluvu s firmou
Grzegorz Jan Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22, na území Slovenskej
republiky. Uviedla, že podala návrh na Sociálnu poisťovňu o určenie príslušnej legislatívy podľa čl. 16
(1) vykonávacieho nariadenia, v ktorom ako príslušná legislatíva bola uvedená legislatíva slovenská
v súlade s čl. 13 (3) základného nariadenia, t.j. legislatíva štátu, na ktorého území žalobca vykonáva
nájomnú prácu. Uviedla, že nevedela, že jej zamestnávateľ je nespoľahlivým subjektom, pracovnú
zmluvu s ním uzavrela z dôvodu, že sa chcela naučiť nové zručnosti, poznať nových ľudí a hľadať
nových partnerov. Tvrdila, že dostávala odmenu za svoju prácu, preto nemala žiadny dôvod sa
domnievať, že zamestnávateľ si neplní svoje povinnosti. Podľa pracovnej zmluvy mala plniť úlohy, ktoré
dostala na území Slovenska a práca spočívala v iných činnostiach, než ktoré sú uvedené v rámci
podnikateľskej činnosti. O porušení zákona zo strany jej zamestnávateľa sa dozvedela po veľmi dlhej
dobe, predpokladala, že jej zamestnávateľ ju nie je schopný brániť, pretože napadnuté rozhodnutie
bude mať vplyv na zrušenie obrovského dlhu zamestnávateľa pre nezaplatené príspevky. Má za
to, že je poškodená a nemôže predložiť žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má
jej zamestnávateľ, čo dotvrdzuje aj skutočnosť ignorovania konania kontroly a nesúladu s pokynmi
subjektu, ktoré vykonávali túto kontrolu. Tvrdila, že správny orgán nesprávne voči žalobkyni použil
čl. 11 (2) písm. a) základného nariadenia a práve z dôvodu, že pre žalobkyňu platí aplikácia čl.
13 (3) základného nariadenia. V dôsledku určenia legislatívy príslušnej podľa čl. 11 (2) písm. a)
základného nariadenia bol podľa názoru žalobkyne porušený čl. 11 (1) základného nariadenia, pre
ktorý platí, že tieto osoby podliehajú legislatíve len jedného členského štátu. Správne orgány porušili
čl. 5 vykonávacieho nariadenia. Žalobkyňa bola registrovaná pre potreby poistenia v Slovenskej
republike, príslušná inštitúcia jej udelila číslo sociálneho poistenia v registračnom liste FO, teda existoval
doklad potvrdzujúci prihlásenie osoby na sociálne poistenie vydaný na základe predmetnej zmluvy
vo vzťahu k žalobkyni. K žalobe pripojila ako dôkazy: štvrťročnú správu o vykonaní prác zo dňa
12.05.2010, 20.04.2010, 17.06.2011, ktorá je bez uvedenia dátumu, opatrená vizitkami jednotlivých
firiem, s uvedením miesta výkonu práce Bratislava, bez bližšej špecifikácie rozsahu vykonaných prác,
potvrdenie o zamestnaní zo dňa 29.02.2012 vystavené zamestnávateľom, potvrdenie o nároku na
vecné dávky nemocenského poistenia E 106, pracovnú zmluvu, registračný list FO, potvrdenie banky
o prijímaní platieb od zamestnávateľa, zápočtový list zamestnávateľa, potvrdenie o príjme zo závislej
činnosti 2011, 2012.

5. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 05.11.2014 žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Stotožnil
sa so skutkovým a právnym posúdením veci. Konštatoval, že prihláška do poistenia nemôže zakladať
povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore
s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

6. Vo veci krajský súd rozhodol skorším rozhodnutím rozsudkom 20Scud/47/2014-86 zo dňa 03.
marca 2015, ktorým žalobný návrh žalobkyne ako nedôvodný zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala
odvolanie žalobkyňa a uznesením Najvyššieho súdu SR 9Sžo/60/2015-106 zo dňa 25. mája 2016
Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Žiline zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V dôvodoch
rozhodnutia poukázal, že bolo potrebné v konaní konať aj so zamestnávateľom žalobkyne Grzegorzom
Janom Malińskim, ktorý bol aj účastníkom správneho konania, a to aj po zániku jeho živnostenského
oprávnenia s poukazom na § 173 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. ako fyzická osoba, o ktorej právach
alebo povinnostiach ustanovených týmto zákonom sa malo konať.

7. V súlade s vysloveným právnym názorom krajský súd uznesením 20Scud/47/2014-110 zo dňa
21.06.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť 01.07.2016, pribral do konania Grzegorza Jana Malińskeho,
r. č. XXXXXXXXXX, bytom N. Xb/XX, XXXXX J. - J., Poľská republika, ktorému súčasne aj doručil žalobu
a vyjadrenia účastníkov vo veci. Súčasne bol poučený o možnosti vyjadriť sa k podanej správnej žalobe.



Na túto výzvu nereagoval a písomne sa k podanej žalobe nevyjadril, ani na vytýčený termín pojednávania
sa nedostavil.

8. Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, pri aplikácii § 491 ods. 2 zákona č.
162/2015 Z.z. (ďalej len Správny súdny poriadok, ďalej len SSP), v súlade aj s ust. § 199 a nasl.
upravujúcich správnu žalobu v sociálnych veciach, ktorá je upravená v tretej časti tretej hlavy SSP a
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol, a
to z nasledovných dôvodov:

9. Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že zamestnávateľovi žalobkyne - Grzegorz Jan Maliński - GM
CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (do 24.11.2011), následne Palárikova 76, Čadca, IČO:
45 506 108 (ďalej len „zamestnávateľ žalobkyne“) dňom 02.06.2012 zaniklo živnostenské oprávnenie v
celom rozsahu, tak ako vyplýva z výpisu zo živnostenského registra vedeného Okresným úradom Čadca,
odbor živnostenského podnikania, živnostenský register č. 250-29211 zo dňa 23.09.2014. Zánikom
živnostenského oprávnenia zamestnávateľ žalobkyne stratil status zamestnávateľa vymedzený v § 7
zákona č. 461/2003 Z.z., v dôsledku čoho už nemôže realizovať povinnosti, ktoré by ako zamestnávateľ
žalobkyne mal v súvislosti s účasťou žalobkyne na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a
poistení v nezamestnanosti, aj za obdobie keď zamestnanecký pomer u žalobkyne podľa predloženej
pracovnej zmluvy mal trvať. Z tohto dôvodu nebolo dôvodné za účastníka konania pribrať označený
subjekt, nakoľko len na existujúceho zamestnávateľa žalobkyne by sa mohli vzťahovať povinnosti,
ktoré každý zamestnávateľ v súvislosti s účasťou svojho zamestnanca na nemocenskom poistení,
dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti má a v čase trvania pracovného pomeru mal.
Z tohto dôvodu krajský súd s označeným subjektom, ktorý stratil status zamestnávateľa, nekonal, i
keď s ním správne orgány ako s účastníkom správneho konania konali, nakoľko prípadným zrušením
rozhodnutia žalovaného by práva a povinnosti tohto subjektu nemohli byť dotknuté, nakoľko tento subjekt
už nemá práva ani povinnosti zamestnávateľa, vo vzťahu k zamestnancovi - žalobkyni. Pokiaľ existovali
práva a povinnosti v súvislosti s účasťou žalobcu na poistení, tieto práva a povinnosti, dňom zániku
živnostenského oprávnenia (dňom 02.06.2012), zanikli.

10. Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a po vykonanom dokazovaní
dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol, a to z
nasledovných dôvodov:

11. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie 883/2004“, „základné nariadenie“) čl. 13:
Vykonávanie činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch - (3) - „Osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s ods. 1.“

12. Podľa Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len
„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia - čl. 14 týkajúceho sa spresnenia čl. 12 a 13 základného
nariadenia, bod 5a - „Na účely uplatňovania hlavy druhej základného nariadenia sa pod pojmom
„registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v
ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správ.“
bod 5b - „Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa čl. 13 základného nariadenia sa
zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Čl. 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady
podľa tohto článku.

13. Podľa čl. 11 (1) základného nariadenia (hlava II - určenie príslušnosti právnych predpisov) -
všeobecné pravidlá, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len
jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

14. Podľa čl. 16 vykonávacieho nariadenia (1) - „Osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo
vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom
členského štátu v mieste bydliska.“



Podľa čl. 16 (2) - „Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne
predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia, čl. 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.“
Pod čl. 16 (3) - „Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v ods. 2,
sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi
dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy
neboli definitívne určené na základe ods. 4, alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala
inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom,
že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.“
Podľa čl. 16 (4) - „Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku
ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie
jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo
samotných úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu
vzájomnou dohodu a so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia čl. 14
vykonávacieho nariadenia.“
Podľa čl. 16 (5) - „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo
definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.“

15. Podľa rozhodnutia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v
rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o
koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho
zabezpečenia v bode 7 ustanovila (2010/C 149/03) čl. 5 ods. 3 nariadenia (ES) 987/2009) umožňuje, aby
príslušná inštitúcia v prípade pochybností požiadala inštitúciu v mieste pobytu alebo bydliska o overenie
informácií, ktoré poskytla príslušná osoba alebo platnosti dokumentu.

16. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, poistenec podľa tohto zákona
je fyzická osoba, ktorá je nemocensky poistená, dôchodkovo poistená alebo poistená v nezamestnanosti
podľa tohto zákona.

17. Podľa § 20 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010, povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
zamestnanca vzniká fyzickej osobe v pracovnom pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru a zaniká
dňom skončenia pracovného pomeru.

18. Pravidlá určujúce príslušnosť k systému sociálneho zabezpečenia osôb vykonávajúcich činnosť v
štátoch Európskej únie upravujú koordinačné nariadenia, Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a jeho vykonávacie nariadenie č.
987/2009. Uplatniteľná legislatíva sa v jednotlivých situáciách určuje na základe osobitných pravidiel,
ktoré zabezpečujú, aby osoby pohybujúce sa v rámci európskych krajín z dôvodu výkonu zárobkovej
činnosti boli pokryté systémom sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu a zároveň
vylučujú, aby nepodliehali systému žiadneho členského štátu, prípadne, aby sa na nich vzťahovali
systémy dvoch alebo viacerých členských štátov z dôvodu bydliska a zárobkovej činnosti. Tieto
pravidlá majú výhradný účinok a tak neumožňujú pracovníkom, aby si mohli vyberať výhodnejšie
systémy sociálneho zabezpečenia alebo, aby počas výkonu zárobkovej činnosti v inom členskom
štáte ostali poistení v štáte bydliska. Je možné, že výsledkom uplatnenia pravidiel budú pracovníci
pokrytí systémom sociálneho zabezpečenia s menej výhodnými podmienkami, aké sú v štáte ich
bydliska, sídla zamestnávateľa, či štátu, v ktorom je samostatne zárobkovo činná osoba (ďalej len
„SZČO“) usadená. Uplatniteľná legislatíva sa vzťahuje na celú oblasť sociálneho zabezpečenia, t.j.
na sociálne poistenie (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie, poistenie v nezamestnanosti,
úrazové poistenie, garančné poistenie) a verejné zdravotné poistenie. Príslušnosť k systému sociálneho
zabezpečenia sa potvrdzuje prenosným dokumentom (PD A1 - potvrdenie o právnych predpisoch
sociálneho zabezpečenia), ktoré sa vzťahujú na držiteľa. A1 zároveň oslobodzuje klienta od povinnosti
platiť príspevky na sociálne zabezpečenie v inom členskom štáte, v ktorom vykonáva činnosť, či už
dočasne z dôvodu vyslania alebo zvyčajne pri súbežne vykonávajúcich činnostiach zamestnanca alebo
samostatne zárobkovo činnej osoby. A1 je pre všetky členské štáty záväzný až do doby, kým nebol
vyhlásený za zrušený alebo neplatný. A1 nie je pracovné povolenie ani nenahrádza žiadne iné povolenie



na výkon zárobkovej činnosti. Nevystavenie A1 z dôvodu nevyslania neznamená, že zamestnanec
(SZČO) nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť na území iného členského štátu. Ak je osoba zamestnaná
alebo SZČO len v jednom členskom štáte, podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia štátu,
v ktorom činnosť vykonáva aj napriek tomu, že sa jej bydlisko, či sídlo zamestnávateľa nachádzajú v
inom členskom štáte. V takých prípadoch sa A1 nevystavuje. Výnimkou zo všeobecnej zásady je inštitút
vyslania, ktorý môžu uplatniť zamestnávateľ aj SZČO po splnení stanovených podmienok.

19. Od vyslania sa odlišujú situácie, kedy osoba zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná alebo
SZČO v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Osoba, ktorá má bydlisko na Slovensku podlieha
slovenskej legislatíve:
a) ak zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ako osoba samostatne zárobkovo činná v
dvoch alebo viacerých členských štátoch, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v štáte bydliska
na Slovensku,
b) nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v štáte bydliska na Slovensku a zamestnávateľ má
registrované sídlo alebo miesto podnikania na Slovensku,
c) zamestnáva ju viacero zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania sa
nachádza v odlišných členských štátoch (účinnosť od 27.06.2012),
d) je súčasne zamestnaná na Slovensku a samostatne zárobkovo činná osoba v inom členskom štáte.

20. Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie (ES) č. 465/2012, ktorým sa mení a dopĺňa
nariadenie (ES) 883/2004 a uplatniteľnú legislatívu v prípade súbežného výkonu zamestnania v dvoch
alebo viacerých členských štátoch upravuje podrobnejšie. Pri súbežnom zamestnaní v dvoch členských
štátoch pre zamestnávateľov s registrovanými sídlami alebo miestami podnikania v odlišných štátoch sa
skúma podmienka podstatného výkonu činnosti zamestnanca v jednotlivých členských štátoch. SZČO
zvyčajne vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha legislatíve štátu,
v ktorom sa nachádza centrum jej záujmu, ak nemá bydlisko v jednom z členských štátov, v ktorých
vykonáva podstatnú časť svojej činnosti.

21. Takéto osoby oznamujú svoju situáciu inštitúcii štátu bydliska, ktorá určí uplatniteľnosť právnych
predpisov len jedného členského štátu. Toto určenie je predbežné a definitívne sa stane do dvoch
mesiacov za predpokladu, že inštitúcia, resp. inštitúcie členských štátov, v ktorých osoba činnosť
vykonáva, nezaujmú k situácii dotknutej osoby odlišné stanovisko.

22. Podľa názoru krajského súdu, aplikovať nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004
z 29.04.2004 (ďalej len „základné nariadenie“) a jeho čl. 11 (1) vo väzbe na čl. 13 ods. 3 ako aj nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“)
a čl. 14 - 16 je možné iba v prípade, keď osoba vykonáva činnosť zamestnanca ako aj činnosť
SZČO v dvoch členských štátoch. V posudzovanej veci žalobkyňa vykonáva SZČO v Poľskej republike
(čo nebolo v konaní sporné), z vykonaného dokazovania v správnom konaní nebolo preukázané,
že by reálne, fakticky žalobkyňa vykonávala činnosť zamestnanca u zamestnávateľa Grzegorz Jan
Maliński - GM CONZULTING, s miestom podnikania Buková 22 (ďalej len „zamestnávateľ“, „označený
zamestnávateľ“), ktorého miesto podnikania bolo na území SR.

23. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatuje, že vykonanou kontrolou prvostupňového správneho
orgánu bolo zistené, že sídlo označeného zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom sa však
nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol
v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a žiadny zamestnanec a ku kontrole neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež evidencia
dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú
bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín
týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času je 1/8 z pracovného času a hrubá mzda zamestnancov
bola 40,- Eur mesačne. Napriek výzve správneho orgánu, aby zamestnávateľ predložil relevantné
dôkazy preukazujúce výkon práce zamestnancov na území SR, zamestnávateľ predložil len štvrťročné
správy o vykonaní prác, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako
objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a faktúry za
vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na výučbu



obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR označený zamestnávateľ
správnemu orgánu napriek výzve nepredložil.

24. Krajský súd z obsahu pripojeného administratívneho spisu zistil, že kontrolu, ktorú vykonávali v
správnom konaní správne orgány a je obsiahnutá v správe o vykonaní kontroly zo 14.07.2011 bolo
zistené, že podľa tvrdenia p. U. C., ktorá sa nachádzala v rodinnom dome, ktoré bolo označené
ako miesto podnikania označeného zamestnávateľa a je majiteľkou inej obchodnej spoločnosti a
zároveň bola ekonómkou označeného zamestnávateľa, zamestnávateľ vozil zamestnancov z Poľskej
republiky na Slovensko autobusmi, kde vykonávali činnosť promotéra internetových školení a promotéra
vyučovania obchodnej angličtiny. Ani z jej strany neboli predložené listinné dôkazy, ktoré by preukazovali
konkrétny výkon prác zamestnancov označeného zamestnávateľa. V správnom konaní žalobca ako aj
jeho zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým boli doručované výzvy správneho
orgánu ako aj napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, neprodukovali
dôkazy, ktoré by skutočný výkon prác žalobcu u označeného zamestnávateľa preukazovali. Súčasťou
administratívneho spisu sú štvrťročné správy o vykonaní prác, v ktorých je uvedené miesto výkonu
Bratislava, sú opatrené vizitkou rôznych firiem, s dátumom vykonania prác 05.01.2011, 01.10.2011, bez
ďalších údajov.

25. Žalobkyňa spolu s podanou žalobou predložila ako listinné dôkazy preukazujúce výkon prác
štvrťročné správy o vykonaných prácach zo dňa 05.01.2011, 01.10.2011, 20.04.2010, 17.06.2011, v
ktorých absentuje dátum ich vyhotovenia, absentuje v nich konkrétnejšie miesto vykonania prác, okrem
označenia Bratislava, ako aj rozsah prác, ktoré mali v uvedených firmách, ktorých vizitky sú súčasťou
fotokópií štvrťročných správ, byť vykonané a ďalšie dôkazy tak, ako súd konštatoval už vyššie.

26. Ani týmito listinnými dôkazmi, ktoré nie sú súčasťou administratívneho spisu žalobkyňa, podľa názoru
krajského súdu, nepreukázala konkrétne vykonávanie prác promotéra internetových školení. Promotér
(z anglického promotion - podpora, propagácia značiek, výrobkov, akcií a ďalších) je osoba, ktorej úlohou
je zviditeľniť určitý produkt, značku alebo službu a učiniť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie,
často má podporiť ich predaj a v neposlednej rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej
značke či už výrobku alebo služby. Úlohou promotéra nemôže byť len fyzické odovzdávanie vizitiek
rôznych firiem, bez ďalšieho.

27. Krajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobkyne ako SZČO na území
Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
tak, ako predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia
predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných
členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a
aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho
nariadenia).

28. Tak žalobkyňa ako aj jej zamestnávateľ, ktorí boli účastníkmi správneho konania, ktorým sa
doručovali napadnuté rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu, v konaní neuniesli
dôkazné bremeno a neprodukovali dôkazy, ktoré by spochybnili závery žalovaného a prvostupňového
správneho orgánu, závery správy o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov pre
rozhodnutie žalovaného.

29. Potom záver prvostupňového správneho orgánu a žalovaného, že žalobkyni nevzniklo povinné
nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa
slovenskej legislatívy, je súladný so zákonom, nakoľko § 20 zákona č. 461/2003 Z.z. ako zákonnú
podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu statusu žalobkyne ako zamestnanca v
pracovnom pomere. Takýto záver nie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobkyni bol vydaný registračný
list - prihláška FO do Sociálnej poisťovne, v ktorej bola označená identifikačnými údajmi a bol označený
aj jej zamestnávateľ Grzegorz Jan Maliński. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o
skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu u zamestnávateľa.



30. Tento záver vyplýva aj z ustanovení § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a), ktoré
upravujú podmienky dôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského
poistenia, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý
žalobca v konaní nepreukázal.

31. Žalobkyňa v správnom konaní, ani dôkazmi, ktoré pripojila k podanej žalobe nepreukázala, že
od uzavretia pracovnej zmluvy dňa 07.04.2010 vykonávala u označeného zamestnávateľa konkrétny
dojednaný druh práce - promotéra internetových školení. Neuviedla skutkové tvrdenia a relevantné
dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác za konkrétne obdobie od 07.04.2010 preukázala.
Preto krajský súd konštatuje, že žalobkyňa v konaní bola povinná uniesť bremeno tvrdení a dôkazné
bremeno a bola spôsobilá vymedzením skutkových tvrdení a dôkazmi preukázať, aký konkrétny rozsah
prác od 07.04.2010 pre zamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy
vykonávala. Preto neobstojí tvrdenie žalobkyne v podanej žalobe, že je poškodená, nemôže predložiť
žiadne dôkazy, pretože všetky záznamy o zamestnaní má jej zamestnávateľ. Pokiaľ by aj toto tvrdenie
žalobkyne bolo pravdivé, žalobkyňa mohla skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od
uzavretia pracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonávala, v ktorých firmách, o aké internetové
školenia sa jednalo, s ktorými osobami jednala a pod., ktoré by rozsah jej vykonaných prác pre
zamestnávateľa, potvrdili.

32. Keďže bolo preukázané, že žalobkyňa vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte - v
Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u zamestnávateľa s miestom podnikania na území
SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú
činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Krajský súd konštatuje, že neboli splnené podmienky pre
aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný
reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v dvoch členských štátoch.

33. Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho
poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu,
aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie § 30 ods. 1 písm. e) Správneho poriadku, lebo zákon č.
461/2003 Z.z. vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa zákona č. 461/2003
Z.z. upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ
žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého
dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný
a prvostupňový správny orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať.

34. Krajský súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je súladné s ustanovením § 209 ods.
1 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z., vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a obsahuje
v súlade s cit. zákonom predpísané náležitosti.

35. Vzhľadom na uvedené krajský súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, pri aplikácii § 190
SSP žalobu zamietol.

36. Žalobkyňa nemala v konaní úspech, nevzniká jej preto právo na náhradu trov konania, pri aplikácii
§ 167 ods. 1 SSP a contrario, súd jej preto náhradu trov konania nepriznal, ostatným účastníkom
konania (žalovanému a ďalšiemu účastníkovi) trovy konania nevznikli, a preto ani o ich náhrade súd
nerozhodoval, naviac nezistil dôvody pre aplikáciu § 168 a § 169 SSP.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v
lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý
napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,



c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.