Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/21/2019 z 17. 6. 2019 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 17. júna 2019, sp. zn. 4Tdo/21/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:6217010102.1 Najvyšší súd | 4Tdo/21/2019 | ECLI:SK:NSSR:2019:6217010102.1 | 2019-06-17 | Uznesenie Oblasť práva: Trestné právo – Všeobecne nebezpečné a proti životnému prostrediu Citované ustanovenia: § 371 ods. 1 písm. c) TP, § 371 ods. 1 písm. g) TP, § 382 TP, § 371 ods. 1 písm. i) TP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ded9129f-b24d-4312-9976-1eee49cd2b94 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6217010102.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Tdo/21/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6217010102
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Šišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:6217010102.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov
JUDr. Pavla Farkaša a JUDr. Dany Wänkeovej na neverejnom zasadnutí 18. júna 2019 v Bratislave,
v trestnej veci obvineného L. F., pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods.
1 Trestného zákona, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 9T/42/2017, o dovolaní
obvineného Jána Salvu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2018, sp. zn.
3To/63/2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného L. F. s a o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Veľký Krtíš rozsudkom z 31. januára 2018, sp. zn. 9T/42/2017, uznal obvineného L. F. za
vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona, na
skutkovom základe, že

25. decembra 2014 o 22.30 hod riadil osobné motorové vozidlo Ford Escord RS 2000, EČ: P. J. vo
Veľkom Krtíši z ulice Boženy Nemcovej na ulicu P. O. Hviezdoslava, kde bol kontrolovaný hliadkou
Obvodného oddelenia PZ Veľký Krtíš, obžalovaný sa na Obvodnom oddelení PZ Veľký Krtíš podrobil
dychovej skúške prístrojom Dräger Alcotest 7410ARFM-0141, 25. decembra 2014 o 23.21 hod, v dychu
mal 0,96 mg/l alkoholu čo v prepočte znamená 2,00 promile alkoholu, opakovanou dychovou skúškou
uvedenými prístrojom 25. decembra 2014 o 23.21 hod v dychu obvineného bolo zistené 0,89 mg/l
alkoholu, čo v prepočte znamená 1,85 promile alkoholu.

Okresný súd obvinenému podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona
uložil trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného
zákona mu výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu osemnásť mesiacov. Podľa § 61 ods.
1, ods. 2 Trestného zákona mu uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu
na dva roky.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 27. júna 2018, sp. zn. 3To/63/2018, odvolanie obžalovaného
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Obvinený L. F. podal proti uvedenému uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici dovolanie
prostredníctvom obhajcu JUDr. Jozefa Veselého, doručené prvostupňovému súdu 9. novembra 2018, a
to z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku, pretože bolo zásadným spôsobom
porušené jeho právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré súdom neboli vykonané
zákonným spôsobom a napokon z dôvodu, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť
a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. V dovolaní poukázal na zásadu
bezprostrednosti a ústnosti a na skutočnosť, že v konaní existovali dva druhy dôkazov. Svedkovia L. a



U. M. sa mali nachádzať na balkóne obytného domu a pozerať na miesto deja vo vzdialenosti 20 až
50 metrov, pričom bola tma, nebolo preukázané, aké boli svetelné podmienky a či bolo možné z bytu
vidieť na miesto činu. Neexistuje tak priamy dôkaz potvrdzujúci, že dovolateľ viedol motorové vozidlo
pod vplyvom alkoholu, pričom hliadke polície po príchode na miesto odstavenia vozidla, nachádzajúc sa
mimo priestoru motorového vozidla vysvetlil, že motorové vozidlo riadila iná osoba. Nebolo sporné, že
bol pod vplyvom alkoholu, pretože oslavoval narodeniny. Spochybnil logickosť a presvedčivosť výpovedí
svedkov v tom zmysle, že by počas mrazivej noci nechali v izbe plačúce dieťa, vyšli v pyžamách na
balkón a sledovali incident, ktorý sa ich netýkal. Obvinený zdôraznil aj nezrovnalosti vo výpovediach
svedkov, pretože sa líšili v tom, kde boli na vozidle tmavé sklá, či sa jednalo o dvojdverové vozidlo a ďalšie
skutočnosti, pričom nemohli vidieť, či viedol motorové vozidlo alebo bol spolujazdcom. Skutočnosť,
že neviedol vozidlo potvrdila bývalá manželka, brat, ktorý tvrdil že viedol vozidlo, otec a svedok M..
Príbuzenský pomer k svedkom nemôže byť dôvodom nevierohodnosti výpovedí, pričom sa jednalo
o priamych svedkov. Nevierohodnosť výpovede svedkyne F., ktorú okresný súd vzhliadol v tom, že
je rozvedená, poberá v mene maloletého výživné a prípadné odsúdenie by tak mohla pociťovať ako
vlastnú ujmu, považoval obvinený za nereálnu a špekulatívnu. Prvostupňovému súdu vytkol hodnotenie,
v zmysle ktorého považoval za nedôverohodné vysvetlenie rozporov vo výpovediach svedkom M. a
doplnenie výpovedí bez ďalšieho považoval za nepravdivé. Za zjavne nepresvedčivú považoval aj
výpoveď svedka L. F., pričom tieto závery si osvojil aj krajský súd. Vzhľadom na existenciu dvoch druhov
dôkazov podľa názoru obvineného mali súdy postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo (v prípade
pochybností v prospech obvineného). Súd tak za usvedčujúcu považoval len výpoveď jedného svedka.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. februára 2010, sp. zn. 2Toš/4/2009, ak má
byť rozhodnutie o vine založené len na výpovedi jedného svedka a priamo usvedčujúceho obvineného
zo spáchania skutku a o to viac, ak je to len nepriame svedectvo, musia byť ostatné nepriame dôkazy
tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti jedného
usvedčujúceho dôkazu a samotný tento dôkaz musí byť preverený všetkými dostupnými prostriedkami
podľa Trestného poriadku. Súdom ďalej vytkol nevykonanie šetrenia či svedok mohol vidieť na miesto
činu a z akej vzdialenosti, pretože nie je úlohou obhajoby navrhovať dôkazy na verifikáciu výpovede
svedka. V prípade pochybností mali ďalšie dokazovanie vykonať orgány činné v trestnom konaní.
Pokiaľ totiž súd nemá dostatok iných možností verifikácie svedkov z hľadiska objektívnosti, úplnosti
a správnosti, musí akceptovať najprijateľnejšiu alternatívu pre obvineného (R 22/1968, R 6/1970).
Obvinený v dovolaní tiež namietal, že súdy použili aj výpovede svedkov realizované pred vznesením
obvinenia, najmä v prípade svedka M., výpoveď pred vznesením obvinenia však nemožno posudzovať
v zmysle výpovedí vykonaných pred začatím trestného stíhania. Dovolaciemu súdu navrhol uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2018, sp. zn. 3To/63/2018 a rozsudok Okresného súdu
Veľký Krtíš z 31. januára 2018, sp. zn. 9T/42/2017 zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na nové konanie.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš (ďalej len „prokurátor") sa vo vyjadrení stotožnil so závermi
vyslovenými v rozhodnutí odvolacieho súdu. Obvinený nekonkretizoval zásadné porušenie práva na
obhajobu. Ak obvinený v rámci práva na obhajobu navrhuje dôkazy, je povinnosťou súdu a orgánov
činných v trestnom konaní sa týmto návrhom zaoberať. Za porušenie práva na obhajobu zásadným
spôsobom však nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní
alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov podľa § 2 ods. 10, ods. 11 Trestného poriadku
a vlastné hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Obvinený v zmysle § 371
ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nekonkretizoval, ktoré z dôkazov boli vykonané nezákonným
spôsobom. Výpovede svedka M. súdy vyhodnotili ako nepresvedčivé, nielen na základe modifikácie
oproti skutočnostiam uvedeným v trestnom oznámení, ale ani odvolaciemu súdu neuniklo manévrovanie
svedka, ktorý v jednej výpovedi uviedol, že si nič nepamätá a v ďalšej korigoval obsah oznámených
skutočností. Nemožno vysloviť ani splnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, pretože dovolateľ v podstate namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže súdy
nevykonali ďalšie dôkazy na verifikáciu dvoch skupín proti sebe stojacich výpovedí svedkov a vykonané
dôkazy nesprávne vyhodnotili v neprospech dovolateľa, dovolanie však nie je určené na revíziu
skutkových zistení. Prokurátor navrhol dovolanie obvineného pre nesplnenie podmienok dovolania
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g), písm. i) Trestného poriadku podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietnuť.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním rozhodnutia skúmal procesné
podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h), bolo
podané oprávnenou osobou [§ 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku], v zákonom stanovenej lehote



(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na zákonom určenom mieste (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), a
súčasne spĺňa podmienky podľa § 373 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, ako aj obsahové náležitosti
uvedené v § 374 Trestného poriadku a nie je dôvod na postup podľa § 382 písm. a), b), d), e), ani písm.
f) Trestného poriadku, pričom zistil, že nie je dôvodné.

Podľa § 371 ods. 4 Trestného poriadku (prvá veta) dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno
ako okolnosť použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie známa už v pôvodnom konaní
a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister
spravodlivosti.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak bolo zásadným spôsobom
bolo porušené právo na obhajobu.

Právo na obhajobu patrí k základným atribútom spravodlivého procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní
medzi obvineným na jednej strane a prokurátorom na druhej strane. Je jedným zo základných práv
obvineného, ktoré je zakotvené v čl. 50 ods. 3 Ústavy a čl. 40 ods. 3 Listiny základných práv a
slobôd a zásada práva na obhajobu je upravená aj v § 2 ods. 9 Trestného poriadku. Podstatou práva
na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli objasnené všetky
skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, aby páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Právo
na obhajobu sa vzťahuje na celé konanie, a preto jeho porušenie je aj dôvodom na podanie dovolania
[§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku]. Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len
zásadné porušenie práva na obhajobu, (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu namietal, že vzhľadom na nezrovnalosti vo výpovediach
usvedčujúcich svedkov, L. a U. M., jeho odsúdenie nebolo založené na priamom dôkaze. V takomto
prípade musia byť ostatné nepriame dôkazy tak ucelené a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu
pochybnosť o vierohodnosti jedného usvedčujúceho dôkazu a tento dôkaz musí byť preverený
všetkými dostupnými prostriedkami podľa Trestného poriadku. Vzhľadom na pochybnosti vo vykonanom
dokazovaní a existenciu dvoch skupín dôkazov, svedčiacich v prospech, ako aj v neprospech dovolateľa
súdom vytkol nepoužitie zásady in dubio pro reo.

Dovolací súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ ide o nevykonanie ďalších dôkazov,
takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku. Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o
voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu urobený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za
dokázanú a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa §
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom
v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho
konania je posudzovanie právnych otázok, nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového
stavu (R 7/2011).

V súvislosti s touto námietkou najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľ bol prvostupňovým
súdom uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods.
1 Trestného zákona na podklade usvedčujúcej výpovede priameho svedka incidentu L. M., ktorý
v trestnom konaní v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom vypovedal o trestnoprávne
relevantných okolnostiach, vnímaných vlastnými zmyslami. Tento svedok na hlavnom pojednávaní pred
prvostupňovým súdom vypovedal o priebehu skutku tak, ako bol ustálený v skutkovej vete napadnutých
rozhodnutí, pričom priamo videl konanie, spočívajúce v tom, že L. F. inkriminovaný večer ako vodič viedol
osobné motorové vozidlo z ulice Boženy Nemcovej vo Veľkom Krtíši s tým, že pri následnej kontrole
hliadkou Obvodného oddelenia PZ Veľký Krtíš, sa na Obvodnom oddelení PZ Veľký Krtíš podrobil
dychovej skúške prístrojom Dräger Alcotest 7410ARFM -0141 a v dychu mal 0,96 mg/l alkoholu, čo
v prepočte znamená 2.00 promile alkoholu a opakovanou skúškou týmto prístrojom mu bolo v dychu
zistené 0,89 mg/l alkoholu, čo v prepočte znamená 1,85 promile alkoholu.



Najvyšší súd ďalej poukazuje na to, že výpoveď priameho svedka L. M. bola podoprená nepriamym
dôkazom, výpoveďou svedkyne U. M., i keď si táto pri výsluchu na hlavnom pojednávaní presne
nepamätala okolnosti vedenia vozidla obvineným. V tejto súvislosti dovolací súd zdôrazňuje závery
judikovaného rozhodnutia R 53/2009, zverejneného v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 6/2009, podľa ktorého: „Hodnotenie a použitie výpovede obvineného a
svedka z prípravného konania na hlavnom pojednávaní - výpoveď obžalovaného a svedka z prípravného
konania sa stáva súčasťou jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, len ak v nich nie sú podstatné
rozpory. Ak vzniknú takéto podstatné rozpory, môže súd tieto odstrániť, resp. ich hodnotiť len ak
postupom podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku (u obžalovaného) a postupom podľa § 264 ods. 1
Trestného poriadku (u svedka) došlo k vykonaniu týchto dôkazov prečítaním výpovedí z prípravného
konania na hlavnom pojednávaní. Súd takto môže postupovať aj bez návrhu strán".

Svedkyňa U. M. bola vypočutá na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom 8. novembra 2017,
pričom bola samosudcom vyzvaná na vysvetlenie rozporov s výpoveďou z prípravného konania 17.
februára 2015. Obhajca so súhlasom súdu prečítal výpoveď svedkyne z prípravného konania, pretože
podľa jeho názoru bola odlišná (č. l. 141). Vzhľadom na tento procesný postup považuje dovolací súd
za nepochybné, že odsúdenie obvineného bolo založené aj na výpovedi U. M. z hlavného pojednávania
v spojení s výpoveďou z prípravného konania, pričom svedkyňa vypovedala, že obvineného z balkóna
v inkriminovanom čase videla na mieste vodiča vozidla a po tom, čo odbehla k plačúcemu dieťaťu jej
manžel povedal, že F. aj s manželkou odišiel autom.

I keď ako už bolo konštatované súd v dovolacom konaní nehodnotí obsah a rozsah vlastnej úvahy OČTK
alebo súdu v konaní o voľbe použitých dôkazných prostriedkov podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku,
s poukazom na vyššie uvedené nemožno prisvedčiť dovolacej námietke obvineného, podľa ktorého
bolo uznanie viny založené len na nepriamom dôkaze, nepodporenom ďalšími nepriamymi dôkazmi
a nebola tak vylúčená pochybnosť o vierohodnosti tohto usvedčujúceho dôkazu s tým, že súdy mali
postupovať v zmysle zásady in dubio pro reo. V súvislosti s námietkou nepoužitia tejto zásady najvyšší
súd pripomína, že v rámci tohto dovolacieho dôvodu je vylúčené uplatňovanie námietok proti skutkovým
zisteniam pre ich nesprávnosť alebo neúplnosť, či už v dôsledku nevykonania potrebného dokazovania
alebo nesprávneho hodnotenia dôkazov. Použitie zásady „in dubio pro reo", na ktorú poukázal dovolateľ,
vyplývajúcej z ustanovení § 2 ods. 4 Trestného poriadku prichádza do úvahy len vtedy, ak pochybnosti,
ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov, ktoré môžu
reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu nevyhnutnom na objektívne, stavu
veci a zákonu zodpovedajúce spravodlivé rozhodnutie. Táto zásada sa týka iba skutkových zistení.
Nakoľko dovolací súd skutkové zistenia nemôže skúmať, aplikácia tejto zásady v dovolaní neprichádza
do úvahy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2017, sp. zn. 3Tdo/13/2017).

L. F. v dovolaní ďalej namietal pochybenie spočívajúce v nevykonaní dôkazu, ktorým by bolo zistené či
svedkovia, U. a L. M. mohli vidieť na miesto činu, z akej vzdialenosti a aké boli v inkriminovanom čase
svetelné podmienky.

Dovolací súd v prvom rade poukazuje na to, že súd vykonávajúci dokazovanie vo veci čo do rozsahu
dokazovania nie je viazaný ani návrhmi strán či ich názormi. Je výlučne na jeho zvážení, vykonanie
ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého naopak, nie je
právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je vykonaných, ale
aká je ich dôkazná sila (argumenta ponderantur, non numeratur). Dovolací súd teda nie je oprávnený
preskúmavať skutkový stav ako taký, ani prehodnocovať rozsah vykonaného dokazovania či dôkazy
samotné (okrem ich zákonnosti). Uplatneniu práva na obhajobu spočívajúcom v navrhovaní dôkazov,
zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným
návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§
272 ods. 3 Trestného poriadku), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, s adekvátnym
odôvodnením takéhoto postupu v zmysle § 274 ods. 1 Trestného poriadku (R 116/2014).

Ustanovenia o dokazovaní na hlavnom pojednávaní sa podľa § 295 ods. 2 Trestného poriadku na
verejnom zasadnutí použijú len vtedy, ak sa na verejnom zasadnutí vykonávajú dôkazy (o čom
rozhodne súd, v odvolacom konaní odvolací súd) - nepoužijú sa pritom priamo (v legislatívnom vyjadrení
„rovnako"), ale „primerane". Ak v odvolacom konaní strana navrhla vykonať dôkaz a odvolací súd,



konajúci na verejnom zasadnutí, jej nemieni vyhovieť, nie je potrebné, aby návrh formálne (s odrazom
v zápisnici o verejnom zasadnutí) odmietol (na rozdiel od súdu prvého stupňa konajúceho na hlavnom
pojednávaní). Z hľadiska zachovania práv obhajoby [čomu zodpovedá aj dôvod dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku] je podstatné, či sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
s návrhom, resp. dôkaznou situáciou vo vzťahu k návrhom dotknutej okolnosti vysporiadal; k takému
vysporiadaniu môže dôjsť aj konkrétnym odkazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s jeho
prípadným doplnením (R 43/2018).

Najvyšší súd zo zápisnice o hlavnom pojednávaní konanom pred prvostupňovým súdom 31. januára
2018 zistil námietky obhajcu obvineného, vyjadrené v záverečnej reči, spočívajúce v tom, že výpovede
svedkov môžu byť skreslené, pretože čin videli z balkónu na veľkú vzdialenosť, vonku bola tma a
auto má tmavé sklá, nemohli preto vidieť, kto sedel za volantom, vyšetrovací pokus z balkóna nebol
urobený, pretože svedkovia už byt dávno predali (č. l. 153 rub). Nevykonanie vyšetrovacieho pokusu,
ktorým malo byť zistené, či je možné vidieť z balkóna na predmetnú komunikáciu za konkrétnych
poveternostných podmienok, ako aj z hľadiska časových podmienok, obvinený namietal aj v odvolaní
proti prvostupňovému rozsudku z 19. marca 2018. V súvislosti s návrhom obvineného na doplnenie
dokazovania vykonaním vyšetrovacieho pokusu dovolací súd upriamuje pozornosť na skutočnosť,
že pokiaľ L. F. navrhol vykonanie vyšetrovacieho pokusu v záverečnej reči, jednalo sa o vyjadrenie
uskutočnené mimo dokazovania na hlavnom pojednávaní, a preto nemohlo byť podkladom pre záver
súdu o tom, že nerozhodol o návrhu na vykonanie dokazovania. V zmysle § 2 ods. 19 Trestného poriadku
smie súd pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní prihliadnuť len na dôkazy, ktoré boli v tomto konaní
vykonané (tzv. zásada bezprostrednosti). Predmetná základná zásada trestného konania stanovuje
pravidlo, že súd musí pri rozhodovaní (posudzovaní viny či neviny, trestu, ochranného opatrenia alebo
náhrady škody) vychádzať len z výsledkov dokazovania (výsluchy obžalovaného, svedkov, znalcov,
čítanie výpovedí z prípravného konania a podobne), vykonaných na hlavnom pojednávaní. Skutkový
stav, ako aj návrhy na vykonanie dokazovania možno ustaľovať len dôkazmi navrhnutými na hlavnom
pojednávaní. Trestný poriadok dokazovanie vymedzuje v § 258 až § 273 Trestného poriadku (tretí
diel „dokazovanie"). Začiatok dokazovania nasleduje po vyhláseniach obvineného s tým, že súd o
začatí dokazovania nerobí formálne rozhodnutie, ale len kontinuálne prejde do dokazovania. Koniec
dokazovania na hlavnom pojednávaní vymedzuje Trestný poriadok formálnejšie ako začiatok, nakoľko §
274 ods. 1 Trestného poriadku stanovuje, že ak niet ďalších dôkazných návrhov alebo súd rozhodol, že
sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, vyhlási predseda senátu dokazovanie za skončené a udelí slovo
na záverečné reči. Predseda senátu musí dokazovanie formálne ukončiť uznesením, ktoré je súčasťou
zápisnice o hlavnom pojednávaní, týmto sa formálne uzatvára priestor na vykonávanie dôkazov s tým,
že nasledujú už len argumentácie strán (záverečné reči) a zároveň sa ohraničuje priestor a v ňom
vykonané dôkazy, ktoré bude súd hodnotiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Záverečnú reč teda
nemožno považovať za dôkazný prostriedok v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku a jej obsah
za dôkaz, pretože nasleduje vždy po formálnom skončení dokazovania. Skutočnosť, že záverečná
reč nie je dôkazným prostriedkom vyplýva aj z § 276 ods. 1 Trestného poriadku, stanovujúceho, že
ak súd zistí, so zreteľom na záverečné reči alebo na záverečnej porade treba ešte niektorú okolnosť
objasniť, uznesením rozhodne, že dokazovanie bude doplnené. Tým je zvýraznený fakt, že záverečné
reči nie sú súčasťou dokazovania a ak je nevyhnutné vykonať ďalšie dôkazy, súd musí formálne
rozhodnúť o návrate do dokazovania a až potom môže pokračovať v ďalšom vykonávaní dôkazov na
hlavnom pojednávaní. Záverečná reč teda nie je dôkaz a v rámci priestoru na jej prednesenie nie je
možné vykonávať dôkazy. Ide o argumentáciu, týkajúcu sa hodnotenia vykonaných dôkazov, skutkových
okolností, právneho posúdenia, trestu, ochranného opatrenia či náhrady škody. Záverečné reči sú
teda samostatnou fázou hlavného pojednávania, v ktorej majú strany priestor na záverečnú diskusiu
o dôkazoch a argumentoch s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 11. februára 2009, sp. zn. 1Tdo/43/2008).

Z vyjadreného je nepochybné, že obvinený prostredníctvom obhajcu vykonanie vyšetrovacieho pokusu
nenavrhol v rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní, ale po vyhlásení uznesenia o skončení
dokazovania samosudcom, v záverečnej reči. Taktiež dovolací súd upriamuje pozornosť na to, že
obhajca obvineného po skončení vyšetrovania v prípravnom konaní po preštudovaní vyšetrovacieho
spisu podľa § 208 ods. 1 Trestného poriadku 26. apríla 2017 síce uviedol, že svedkovia z balkóna na
7. poschodí v noci nemohli vizuálne pozorovať, či niekto vedie motorové vozidlo, napriek tomu však
obhajca nemal žiadne návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo zopakovanie úkonov (č. l. 121). Rovnako
tomu bolo po preštudovaní vyšetrovacieho spisu obhajcom 19. mája 2017, v ktorom prípade sa obmedzil



na konštatovanie o tom, že navrhuje zastaviť trestné stíhanie voči obvinenému, trvá na doterajších
stanoviskách, nemal žiadne návrhy na doplnenie vyšetrovania alebo zopakovanie úkonov (č. l. 122). Je
pravdou, že krajský súd sa s odvolacou námietkou, týkajúcou sa nevykonania vyšetrovacieho pokusu
nevysporiadal (R 43/2018), ale z výsluchov svedkov M. je však nepochybné, že títo sa vyjadrovali k
poveternostným podmienkam, ako aj k osvetleniu inkriminovaného miesta a z tohto dôvodu je dovolací
súd toho názoru, že skutočnosti, ktoré mali plynúť z vyšetrovacieho pokusu boli ozrejmené v rámci
ich svedeckých výpovedí. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného
súdu (napr. I. ÚS 498/2017) a ESĽP, podľa ktorej vyplýva, že pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie
rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy), súd síce zaväzuje, aby
odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola
daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť náležite odôvodniť svoje rozhodnutie
možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná
pre dané rozhodnutie. Pokiaľ sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaoberal návrhom
obhajoby v záverečnej reči, bolo to zrejme z dôvodu, na ktorý dovolací súd vyššie poukázal. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti dovolací súd uzatvára, že k porušeniu práva na obhajobu u obvineného L. F.
zásadným spôsobom nedošlo, preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Podľa citovaného ustanovenia dovolanie z tohto dôvodu možno podať, ak rozhodnutie je založené na
dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Pokiaľ ide o porušenie zákona, v tejto súvislosti najvyšší súd už stabilne v rámci svojej rozhodovacej
činnosti zdôrazňuje, že také porušenie by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu
práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 dohovoru, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. Z toho potom logicky vyplýva, že v rámci neho
možno úspešne uplatňovať aj nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ale len vtedy,
ak mal, resp. má negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý
proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v
rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje.

Na podklade vyjadreného treba konštatovať, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní
dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku len vtedy,
ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho
procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 6 ods. 1, 3 písm. d) Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo
založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných
nezákonným spôsobom, (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs. č. 36110/03 z 2. februára 2010,
Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. januára 2010, Van Mechelen a ďalší p. Holandsku, Visser p.
Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery p. Spojenému kráľovstvu,
rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. decembra 2011 a ďalšie).

Obvinený v rámci tohto dovolacieho dôvodu spochybňoval dôkazy, a to vierohodnosť svedkov a ich
výpovedí, ktorí ho usvedčovali z trestnej činnosti, konkrétne L. a U. M.. Naopak, okresnému a krajskému
súdu vytkol právne závery, na podklade ktorých spochybnili hodnovernosť svedkov svedčiacich v jeho
prospech, a to brata L. F., exmanželky U. F., svedka Z. M., ktorý podal trestné oznámenie a napokon
otca dovolateľa, L. F. staršieho.

Treba zdôrazniť, že z hľadiska tohto konkrétneho (ale ani iného pre dovolateľa dostupného) dovolacieho
dôvodu nie je rozhodujúce ako súdy výpoveď svedkov U. a L. M. (ako aj svedkov vypovedajúcich v
prospech dovolateľa) hodnotili, pretože hodnotiace úsudky súdu prvého, resp. druhého stupňa ohľadom
jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov nie sú a nemôžu byť spôsobilým predmetom dovolacieho
prieskumu na podklade dovolania obvineného. Naopak, podstatné pre záver o nenaplnení tohto
dovolacieho dôvodu je iba to, či výsluch svedkov bol na hlavnom pojednávaní vykonaný zákonným



spôsobom. Hodnotenie dôkazov z pohľadu ich vierohodnosti (len na okraj možno podotknúť, že z
napadnutých rozhodnutí vyplýva, prečo súdy uverili práve výpovediam týchto svedkov, a nie obvineného
a jeho príbuzným, resp. inak, z akých dôvodov považovali túto za hodnovernú), je na rozdiel od
hodnotenia dôkazov z hľadiska ich zákonnosti nepodraditeľné (pre skutkovú povahu) pod žiaden z do
úvahy prichádzajúcich dôvodov dovolania. V tomto smere dovolací súd žiadne pochybenie nezistil,
preto konštatuje, že výsluchy svedkov L. a U. M. boli zákonné a z nich vyplývajúce závery sú súdmi
použiteľné a hodnotiteľné. Nevierohodnosť vyjadruje len pochybnosti o pravdivosti takej výpovedi, zatiaľ
čo nepravdivosť znamená istotu, že tvrdenie obsiahnuté vo výpovedi je v rozpore so skutočnosťou
(uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 30. augusta 2005, sp. zn. 7Tdo 1103/2005).

Dovolateľ v rámci tohto dovolacieho dôvodu taktiež namietal skutočnosť, že súdy vychádzali z výpovede
svedka Z. M. (3. január 2015), vykonanej pred vznesením obvinenia obvinenému L. F. dňa 26. novembra
2015. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že svedok Z. M. podal 26. decembra 2014
trestné oznámenie, ktoré bolo doplnené 3. januára 2015. Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní
27. decembra 2017 tohto svedka vypočul a na žiadosť obhajcu bola prečítaná zápisnica o trestnom
oznámení, ako aj jej doplnenie z 3. januára 2015, pričom svedok vyhlásil, že na trestnom oznámení
v znení doplnenia trvá, vo výpovedi na hlavnom pojednávaní však vyhlásil, že si už nič nepamätá.
Prvostupňový súd na hlavnom pojednávaní 31. januára 2018 postupom podľa § 269 ods. 1 Trestného
poriadku oboznámil zápisnicu o trestnom oznámení, ako aj doplnenie zápisnice. V tejto súvislosti
dovolací súd zdôrazňuje, že trestné oznámenie nie je dôkazom v zmysle § 119 ods. 2 Trestného
poriadku. Trestné oznámenie je spravidla len dostatočným podkladom na začatie trestného stíhania a
vznesenie obvinenia, slúžiacim aj prokurátorovi na to, aby mal relevantné informácie na preskúmanie
zákonnosti a dôvodnosti vzneseného obvinenia. Vzhľadom na skutočnosť, že svedok bol vypočutý aj na
hlavnom pojednávaní 27. decembra 2017 a na ďalšie usvedčujúce dôkazy, na podklade ktorých súdy
dospeli k záveru o vine dovolateľa zo spáchania prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa
§ 289 ods. 1 Trestného zákona, dospel najvyšší súd k záveru, že oboznámenie predmetného trestného
oznámenia na žiadosť obhajcu na hlavnom pojednávaní, ako aj poukázanie súdov na trestné oznámenie
v odôvodneniach rozhodnutí, v súvislosti s hodnotením dôveryhodnosti svedka nie je skutočnosťou,
ktorá by zakladala dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku naplnený nebol.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Toto ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Svojou dikciou za bodkočiarkou
vylučuje skutkové námietky, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený
súdmi prvého a druhého stupňa, bol zistený nesprávne a neúplne a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov,
pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho procesu.

Nie je možné s poukazom na tento dovolací dôvod domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na
ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený
uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej
podstaty príslušného trestného činu. Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený
súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v
Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného
dovolacieho dôvodu.

Námietky zhrnuté v danom bode majú spoločné to, že všetky sú skutkového charakteru, a teda z
pohľadu daného dovolacieho konania sú irelevantné. To, na akých dôkazoch konajúce súdy založili svoje
rozhodnutie a či ich považovali za postačujúce z hľadiska dokázania viny obvineného, je vecou ich úvahy,
keď je zároveň plne v ich réžii hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa
§ 2 ods. 12 Trestného poriadku. Tiež to, či niektoré skutkové okolnosti relevantné z hľadiska použitej



právnej kvalifikácie boli podľa názoru obvineného (dostatočne) preukázané vykonaným dokazovaním,
je pritom otázka rovnako celkom zjavne skutková - skutkové závery, ku ktorým dospeli súdy nižšieho
stupňa sú však pre dovolací súd záväzné, ako už aj bolo zdôraznené úvodom odôvodnenia daného
rozhodnutia.

K argumentom, subsumovaným pod tento dovolací dôvod, dovolací súd uvádza, že nejde o námietky
právneho charakteru. V skutočnosti obvinený primárne napáda ustálené skutkové zistenia s tým, že
dovolaciemu súdu predostiera vlastnú verziu skutku, založenú na inom, pre neho priaznivom hodnotení
dôkazov. Až následne (sekundárne), na podklade inej verzie skutku, sa domáha zmeny právnej
kvalifikácie skutku, resp. alternatívne oslobodenia spod obžaloby. Najvyšší súd uzatvára, že ani dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku naplnený nebol.

S poukazom na vyššie uvedené preto najvyšší súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto
rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.