Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/226/2012 z 27. 3. 2013 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 27. marca 2013, sp. zn. 19CoE/226/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3812206634.1 Krajský súd Trenčín | 19CoE/226/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3812206634.1 | 2013-03-27 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/037c2764-81da-454f-aa75-2ff2fe62fe06 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812206634.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoE/226/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206634
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812206634.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, právne zastúpeného E., E. & K., s.r.o., advokátska
kancelária, so sídlom v G., S. J. XX, IČO: XX XXX XXX proti povinnému N. V., X. XXXX/XC, E.,

o vymoženie 1.807,63 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 23. mája 2012, č.k. 15Er/1256/2011-23, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. O. W. o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie
zo dňa 12.03.2012 domáhal vykonania exekúcie

proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.807.63 Eur s prísl. na základe exekučného titulu,
ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.
zn. II/2011-4625 zo dňa 19.01.2012. Poukazujúc na ust. § 44 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku
v spojení s ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.) zistil
súd z predloženého exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku nasledovné
skutočnosti. Dňa 26.10.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (Slovenská sporiteľňa,
a.s.) a povinným uzavretá Zmluva o vydaní a používaní bankovej platobnej karty k účtu č. XXXXXXXXX/
XXXX (ďalej len zmluva), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej
len obchodné podmienky). Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec
vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny
vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva

o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol
poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na
druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za
dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký
počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy má súd
za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Dospel k záveru, že ide

o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom
(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V



ďalšom poukázal na ust. § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu
uzavretia zmluvy. V danom prípade, a to vzhľadom

ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky
v článku 18. obchodných podmienok. Preskúmaním obchodných podmienok, konkrétne článku 18.
obchodných podmienok, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k
čomu ho viedli nasledovné dôvody. V zmluvných dojednaniach v článku 18. obchodných podmienok bol
upravený spôsob riešenia sporov

zo zmluvy tak, že "Banka a Klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z
Bankových obchodov, ako aj spory, ktoré vznikli alebo vzniknú zo Zmlúv upravujúcich Bankové produkty
alebo v súvislosti s nimi, vrátane sporov o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, bude prejednávať a
rozhodovať Rozhodcovský súd." Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom
konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
dohodu obidvoch zmluvných strán

vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola
rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu,
resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. V danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj voľba
rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného
si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým, ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec
pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom,
ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade je veriteľ (právny predchodca oprávneného), pretože tento
zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa

v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka
dávala na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského
konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť
súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je
dodávateľ. Podľa názoru súdu je dojednanie takejto rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle

§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor opiera o to, že spotrebiteľ sa

v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení. Rozhodcovská doložka obsiahnutá
v obchodných podmienkach zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu
ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z
pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola
kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom
právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na
ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie
vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie
neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na
podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti súd žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený
rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora, alebo aby rozhodnutie
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol ust. § 205 ods. 2
písm. a) a f) O.s.p. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol,



že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, a preto
exekučný súd je povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. V zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho
zákonníka je možné posúdiť rozhodcovskú doložku v konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly - § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že
rozhodcovský súd zasiela spotrebiteľom ako účastníkovi konania spolu s výzvou na žalobnú odpoveď
aj tzv. poučenie o ustanoveniach na ochranu spotrebiteľa, t. j. poučenie o hmotnom práve. Slovenská
sporiteľňa, a.s. ako banka mala v zmysle § 93 ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách v znení účinnom
pri uzatváraní zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Nestotožnil
sa s názorom okresného súdu, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už
len preto, že takéto dojednanie znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a
ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Ďalej

s poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2 ZoRK argumentoval, že tento zákon

za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi, a to inštitútmi
žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40, § 41, § 42 a § 43, čiže vnútroštátna úprava
umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z dôvodov a po splnení podmienok
uvedených v ZoRK. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a
vykonateľný rozsudok, právny inštitút žaloby

o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Rozhodnutie všeobecného súdu nie je

v zmysle zákona postavené nad rozhodcovské. Ak by súdne konanie stálo nad rozhodcovským, bolo
by možné napadnúť rozhodcovský rozsudok vždy, nie iba z taxatívne uvedených dôvodov. Všeobecný
súd teda nie je koncepčne postavený nad rozhodcovský súd. Konštatuje, že rozhodcovská doložka nie
je neprijateľná zmluvná podmienka

v spotrebiteľskej zmluve a je v súlade s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev

a Európskej únie, s konštantnou judikatúrou ESD, právnym poriadkom Slovenskej republiky

a s dobrými mravmi.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.

Uznesenie okresného súdu bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia veci z aspektu
aplikácie a interpretácie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami
ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 167 ods. 2 O.s.p.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené, alebo
odporuje dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona

o rozhodcovskom konaní), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40
písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu
zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností



zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný
súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. z úradnej
povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto
rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť,
resp. v danom prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 písm.
c) zákona č. 244/2002 Z.z., správne okresný súd vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich
Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej
bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto
absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter
nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú
nerovnováhu, v neprospech spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v článku 18 (konr. 18.1.) všeobecných
obchodných podmienok opodstatnene považoval okresný súd za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej
neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.

V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komformným
spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q) Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v
rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že
podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie
- dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných
podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak
podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov
na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je
potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.

Krajský súd zdieľa právny názor okresného súdu, že predmetnú zmluvu

o vydaní a používaní bankovej platobnej karty treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu

(§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a následne sa tiež v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením okresného súdu, ktorý rozhodcovskú doložku v danej zmluve vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto zmluvného
ustanovenia je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a
spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej
doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý
by bol inak príslušný.

Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber
osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil
znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. obchodných
podmienkach. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať
takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku, a to aj v náväznosti na judikatúru
Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné
poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných



podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu
aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver prijme ako celok a úver
dostane, alebo zmluvu ako celok odmietne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,
že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu
bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj
príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.

Ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli dôvodné, vysporiadal sa s nimi už okresný súd v
odôvodnení napadnutého uznesenia, na ktoré krajský súd v celom rozsahu poukazuje.

Krajský súd uzatvára, že okresný súd v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok
ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc

na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Krajský súd preto uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .