{"guid": "2306d3ca-60cd-451b-aca3-e46a511197e6:df135dd3-8b40-4e15-972b-db9a71f52aa2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1", "spisova_znacka": "5Co/345/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 5Co/345/2017 z 23. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 23. apríla 2018, sp. zn. 5Co/345/2017, ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1", "identifikacne_cislo": "5815206678", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Lucia Kovačinová", "sudca_id": 433, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lucia-kovacinova-433", "datum_vydania": "2018-04-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Dedičské právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/df135dd3-8b40-4e15-972b-db9a71f52aa2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5Co/345/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815206678
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5815206678.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar
Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci
žalobkýň: 1/ V. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXXX, 2/ Y. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č.
XXXX, obe žalobkyne zastúpené splnomocneným zástupcom: Mgr. Igor Palider, advokát, S. XXX, proti
žalovaným: 1/ A. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXXX, 2/ N. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XXX,
3/ L. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. č. XX, žalovaní 1/ až 3/ zastúpení splnomocneným zástupcom:
Advokát Pirč, s.r.o., Košice, kpt. Nálepku 17, IČO: 36 855 910, v konaní o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva, o odvolaní žalobkyne v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
7C/324/2015 zo dňa 26. apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu    p o t v r d z u j e .

Žalovaným v 1/ - 3/ rade    p r i z n á v a   nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyniam v 1/ a 2/
rade  uložil povinnosť nahradiť žalovaným 1/ až 3/ trovy konania v plnej výške vyčíslené v uznesení,
vydanom po právoplatnosti rozsudku.
V dôvodoch svojho rozhodnutia poukazom na vykonané dokazovanie konštatoval nasledovné skutkové
a právne závery:
Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobkyne sa domáhajú určenia, že pozemky, špecifikované
v žalobe, patria do dedičstva po ich právnom predchodcovia U. B., a to na tom skutkovom
základe, že ten bol v 30-tych rokoch minulého storočia účastníkom dohody o zrušení a vyporiadení
podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou medzi jednotlivých spoluvlastníkov, s ktorou boli podľa v
tom čase platných právnych noriem spojené právne účinky nadobudnutia reálne vydelených pozemkov
jednotlivými spoluvlastníkmi. Žalovaní 1/ až 3/ proti žalobe argumentovali tým, že jednak žalobkyňa 2/ nie
je ako vnučka U. B. aktívne vecne legitimovaná na podanie žaloby, pretože neprichádza do úvahy ako
dedička U. B. a jednak žalobkyne nepreukázali, že by skutočne došlo k reálnej deľbe pozemkov medzi
spoluvlastníkov, ako tvrdia. Súd považuje argumenty žalovaných za dôvodné. Čo sa týka žalobkyne 2/,
tá skutočne ako vnučka U. B. neprichádza do úvahy ako potenciálna dedička po U. B., čo napokon
konštatujú aj samotné žalobkyne priamo v žalobe, kde uvádzajú, že žalobkyňa 1/ ako dcéra U. B. je
jedinou jeho dedičkou. Keďže žalobkyňa 2/ nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie tejto žaloby,
ktorej účelom je získať základ pre náhradné dedičské konanie, súd jej žalobu zamietol. Čo sa týka
vecnej stránky žaloby, pokiaľ žalobkyne tvrdia, že ich právny predchodca U. B. pozemok, ktorý je



predmetom žaloby, získal na základe dohody o reálnej deľbe pozemku medzi spoluvlastníkov v 30-tych
rokoch minulého storočia, súd prisvedčil tvrdeniu žalobkýň, že podľa v tom čase platného uhorského
obyčajového práva reálna deľba medzi spoluvlastníkmi bola spôsobom získania vlastníckeho práva
k reálnej časti pozemku, a na jej platnosť postačovala aj konkludentná forma dohody. Z vykonaného
dokazovania však nevyplynulo, že by k takejto dohode medzi spoluvlastníkmi, ktorí boli okrem U. B.
evidovaní v pozemkovej knihe, došlo. Žalobkyne svoje tvrdenia opierali jednak o zápis v časti B 1 až
4 PKN vložky č. XXX pre k.ú. S., kde sú zapísaní štyria spoluvlastníci pozemkov zapísaných v tejto
vložke -  \"  všetci štyria ešte podľa skutočného rozdelenia \" . Žalovaní 1/ až 3/ však poukazovali na
to, že tvrdenie o reálnej deľbe pozemku vylučuje zápis pod B5 v tejto PKN vložke, kde je zapísaná
žalobkyňa 1/ ako spoluvlastníčka v podiele 1/4 titulom dedenia po svojom otcovi U. B., ktorý zápis bol
vykonaný dňa 29. 4. 1949, teda v čase, kedy podľa tvrdenia žalobkýň už pozemok mal byť rozdelený
medzi jeho spoluvlastníkov a teda predmetom dedičstva nemal byť ideálny spoluvlastnícky podiel, ale
reálne vydelený pozemok. Súd konštatuje, že  pod B5 bol zaznamenaný na základe listiny č.d. 388, čo
je uznesenie Okresného súdu v Námestove sp.zn. Nc I541/49 zo dňa 29. 4. 1949, ktorým súd povolil
zápis v pozemkovej knihe pre k.ú. S., vlo vložke č. XXX v prospech žalobkyne 1/, ktorá v tom čase bola
maloletá, na podiel ?, zapísaný pod B2 na U. B. a to na základe skutočnej držby a titulom dedenia. V
tomto uznesení, ani v ďalších súvisiacich archívnych listinách sa nikde neuvádza, že by došlo k reálnej
deľbe pozemku medzi jeho spoluvlastníkov. Napokon ani samotný zápis pod B1/ až B4/, kde je zmienka
o \" skutočnom rozdelení \"  nesvedčí o deľbe pozemku medzi spoluvlastníkov pod B1 až B4, keď títo
sú v pozemkovej knihe evidovaní ako spoluvlastníci v ideálnych spoluvlastníckych podieloch. Z tohto
zápisu je zrejmé, že pokiaľ v minulosti došlo k reálnej deľbe pozemkov medzi spoluvlastníkov, netýkala
sa rozdelenia pozemkov zapísaných v PKN vložke č. XXX medzi ich spoluvlastníkov zapísaných pod B1
až B4; ináč by títo neboli zaevidovaní ako vlastníci v ideálnych spoluvlastníckych podieloch. Tvrdenie
žalobkýň o reálnej deľbe pozemkov sa potom opiera len o tvrdenie,  že  oddávna, ešte pred vznikom
roľníckeho družstva v obci Zákamenné tento pozemok užíval výlučne  U. B. a jeho rodina a do tohto
užívania im nikto nevstupoval, ktoré sa však medzi stranami stalo sporné. Žalovaný 2/ totiž v rámci
svojho výsluchu uviedol, že cez sporný pozemok viedla vždy v minulosti, až do roku 1989, prístupová
cesta, využívaná nielen U. B. a jeho rodinou, ale aj rodinou žalovaných a ďalšími osobami. Žalobkyne
toto jeho tvrdenie žiadnymi dôkazmi nevyvrátili. Súd potom uzavrel, že žalobkyne nepreukázali, že by
zosnulý U. B. ku dňu svojej smrti dňa 24. 11. 1944 bol vlastníkom pozemku vo väčšom rozsahu, než mal
zapísaný pod B2 v PKN vložke č. XXX pre k.ú. S., teda ?, ktorý po ňom zdedila žalobkyňa 1/ a preto
zamietol aj žalobu žalobkyne 1/.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že ju priznal žalovaným 1/ až 3/,
ktorí mali v konaní úspech.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobkyne v 1/ a 2/ rade
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali odvolaciemu súdu rozsudok okresného súdu
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s ust. § 389 CSP.
Vo svojom odvolaní poukazovali na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne, odporujúce základným
princípom Civilného sporového poriadku zakotveným v čl. 2.
Súd prvej inštancie v konaní nevzal do náležitej úvahy pri rozhodovaní vo veci zásadný listinný dôkaz
o reálnej deľbe, konkrétne zápis v PKN protokole č. XXX „všetci štyria podľa skutočného rozdelenia“ a
nevyhodnotil ho spôsobom, aký mu ukladá CSP.
Dôvodnosť žaloby v konaní preukázali okrem faktického zápisu v pozemkovej knihe o vykonanej reálnej
deľbe sporných pozemkov aj ich výpoveďou o výlučnom a nerušenom užívaní sporných pozemkov, ako
aj vyjadrením Roľníckeho družstva S. zo dňa 3.3.2017. Uvedené vyjadrenia súd opomenul vyhodnotiť
a toto obsahovalo podstatné skutočnosti, ktoré preukazovali pravdivosť ich tvrdení. Zásadným je
potvrdenie, že sporný pozemok v rámci výmery 2,5999 ha združil do družstva J. R. (manžel žalobkyne
1/) a tento ho formálne prevzal ako záhumienku. Družstvo potvrdilo, že sporná PKN parc. č. 409/1
sa nachádza v intraviláne obce a uvedený pozemok nikdy nebol súčasným a ani bývalým PD Q. G.
obhospodarovaný. Z výpovedí žalovaných vyplynulo, že oni ani ich právni predchodcovia nikdy na
spornom pozemku nehospodárili. Podobne všetci žalovaní v konaní potvrdili, že ohľadne sporného
pozemku sa nikdy neviedli spory ohľadne ich užívania, a teda uvedené užívanie plnilo všetky znaky
oprávnenej dobromyseľnej a nerušenej držby. Žalovaní tvrdili, že sporný pozemok príležitostne použili
na prechod, malo ísť o prechod pešo alebo na koni. Z obsahu ich prednesov nebolo možné príležitostný
prechod o šírke 2 m považovať za takú skutočnosť, ktorá by mala vyvrátiť ich presvedčenie o reálnej



deľbe sporných pozemkov a následnom nerušenom užívaní už rozdelených pozemkov každým z
účastníkov. Považujú preto za nepodložený záver súdu o spornosti užívania pozemku z ich strany, ktorý
súd uvádzal pod bodom 3, strana 3 odôvodnenia rozsudku. Nesprávnosť uvedeného záveru potvrdzuje
výpoveď žalovaného 2/ N. P. a žalovanej 1/ A. Q..
Súdu vytýkali aj nevyhodnotenie dôkazov - pripojených mapových podkladov, ktoré predložili, ako aj
mapových podkladov predložených katastrálnym odborom zobrazujúcich rozdelenie pôvodných PKN
parciel z protokolu č. XXX k.ú. S.. Mapové zobrazenie pôvodných parciel z protokolu č. XXX k.ú. S.
potvrdzuje ich tvrdenie o reálnej deľbe, ktorá sa už premietla do mapovaní.
Vytýkali súdu aj nesprávnosť záveru, že zápis PKN protokole č. XXX o reálnom rozdelení nesvedčí
o deľbe pozemku medzi spoluvlastníkmi pod B1 až B4, keď títo sú v pozemkovej knihe zapísaní v
ideálnych spoluvlastníckych podieloch. Skutočnosť, že reálne rozdelenie sa týkalo vlastníkov B1 - B4,
práve dokazuje zápis a všetci štyria podľa skutočného rozdelenia. V uvedenom PKN protokole č. XXX
k.ú. S. sú zapísaní účastníci len pod B1 - B4, a teda je z logického hľadiska zrejmé, že zápis svedčí
o tom, že skutočné rozdelenie sa týkalo všetkých týchto štyroch vlastníkov a výlučne išlo o pozemky
z protokolu č. XXX. Súd nevzal do úvahy pri hodnotení dôkazov aj historické súvislosti vzťahujúce sa
na obdobie vykonania zápisu (rok 1935) o skutočnom rozdelení sporných pozemkov, ktoré obdobie na
rozdiel od dnešného stavu neumožňovalo okamžité technicky vyriešiť a zapísať rozdelenie pozemkov
v PKN protokole č. XXX k.ú. S. iným spôsobom. V následných dedičských konaniach po účastníkoch
z PKN protokolu č. XXX nebolo pre absenciu možné prejednať pozostalosti v súvislosti so zápisom
skutočného rozdelenia. Vyjadrujú presvedčenie, že bolo povinnosťou súdu zohľadniť všetky okolnosti
vzniku zápisu o skutočnom rozdelení pozemkov a vyhodnotiť ich aj s prihliadnutím na vtedy uplatňované
možnosti ich zápisov v pozemkovej knihe. Súd mal vziať do úvahy aj skutočnosť uvádzanú vo výpovedi
žalobkyne 1/, že zomretý U. B. kupoval sporný pozemok v úmysle na ňom postaviť stavbu rodinného
domu. Uvedený záujem o postavenie stavby nepriamym dôkazom, že U. B. sa považoval za výlučného
vlastníka sporného pozemku.
Podľa ich názoru sa súd nevysporiadal dôsledne s podstatnými dôkazmi preukazujúcimi reálnu deľbu
pozemkov a tieto náležite neodôvodnil, čím došlo aj k porušeniu ich ústavného práva na spravodlivý
súdny proces. V tejto súvislosti poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj
Ústavného súdu SR.
Vyjadrili presvedčenie, že uniesli dôkazné bremeno o reálnej deľbe sporného pozemku a súd
presvedčené, že súd prvej inštancie mal prihliadnuť na rozhodnutie bývalého súdu Československej
republiky č. 911/1932 úradnej zbierky, podľa ktorého v dlhotrvajúcom stave držby a užívania
nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy na mená spoluvlastníkov  v ideálnych podieloch, podľa
ktorého, ak určitý spoluvlastníci v určitej časti z týchto nehnuteľnosti majú vo výlučnej držbe a užívaní,
treba vidieť dohodu strán nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva. Takáto dohoda môže
byť uzavretá konkludentne. Uvedený právny názor v obdobných prípadoch reálnej deľby spoločných
pozemkov vychádza aj zo súčasnej súdnej judikatúry.

3. K odvolaniu žalobkýň v 1/ a 2/ rade proti rozsudku okresného súdu podali písomné vyjadrenie
žalovaní v 1/ - 3/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Navrhovali odvolaciemu súdu
napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť a zároveň si uplatnili trovy odvolacieho konania. Vo svojom
vyjadrení uviedli, že v konaní bolo vykonané vyčerpávajúce dokazovanie zo strany súdu, pričom jeho
prostredníctvom boli zabezpečené dostupné archívne dokumenty, ktoré sa viažu k prejednávanej veci.
Z predmetných dôkazov nebolo možné ustáliť v rodine žalobkýň, že už ku dňu smrti ich právneho
predchodcu došlo k reálnemu rozdeleniu pozemkov tak, ako to uvádzajú, resp. sa domáhajú v petite
svojej žaloby. Zo žaloby nebolo zrozumiteľné a žalobkyne to v konaní nevysvetlili, prečo ich tvrdenia
sa týkajú iba časti výmere zo všetkých pozemkov alebo iba štyroch pozemkov, hoci je zrejmé, že v
PK vložke č. XXX k.ú. S. je zapísaných až 31 parciel o nesporne významnejšej výmere. Nevysvetlili, v
akom pomere by sa malo týkať skutočné rozdelenie 31 pozemkov, aj ostatných spoluvlastníkov alebo
ich právnych predchodcov. Žalovaní v 1/ - 3/ rade sa usilovali mimosúdne dohodnúť so žalobkyňami
na výmene spoluvlastníckych podielov k rôznym pozemkom a to aj po odročení prvého pojednávania
listom zo dňa 30.8.2016, na ktorý odmietavo reagovali žalobkyne svojim listom zo dňa 12.9.2016. Zo
vzájomnej písomnej komunikácie je však zrejmé, že žalobkyniam nikdy nebolo zrejmé na rozdiel od ich
tvrdení v žalobe alebo v odvolaní sa proti rozsudku, ktorých konkrétnych pozemkov by sa malo týkať
ich skutočné rozdelenie. Žalobkyne pri uvedenej komunikácii nepoukazovali na akýkoľvek právny alebo
faktický stav rozdelenia pozemkov v minulosti, ale iba na výmery tých pozemkov, podiely v ktorých by
zámena prichádzala do úvahy, preto, ak zdôrazňujú svoj naliehavý právny záujem na určení pozemkov
do dedičstva po svojom právnom predchodcovi. Žalovaní v 1/ - 3/ rade poukazujú, že tento tzv. právny



záujem v skutočnosti vyplýva so záujmu o získanie konkrétneho stavebného pozemku na výstavbu
rodinného domu v obci. Na strane 3 žaloby žalobkyne neoprávnene tvrdia, že majú vedomosť o reálnej
deľbe pozemkov a presnom vymedzení hraníc ich rozdelenia. Treba pripomenúť, že účastníkmi konania
sú osoby už  druhej až tretej generácie oproti tým osobám, ktoré boli zapísané v PK vo vložke XXX k.ú.
S.. Preto akékoľvek kategorické vyhlásenia o znalosti presného právneho a faktického stavu v užívaní
pozemkov považujú žalovaní za neakceptovateľné. Žalobkyňa v 2/ rade nemôže byť v konaní aktívne
vecne legitimovaným účastníkom, čo súd prvej inštancie vyhodnotil podľa ich názoru správne, keďže
žalobu tejto žalobkyne zamietol práve z tohto dôvodu. Tá sa vo svojom odvolaní proti rozsudku k svojmu
procesnému postaveniu v konaní vôbec nevyjadrila.
V konaní i v odvolaní sa žalobkyne odvolávali, resp. odvolávajú na vyjadrenie terajšieho Roľníckeho
družstva v S., ktoré bolo zapísané do obchodného registra dňa 12.8.1993 a ktoré nie je právnym
nástupcom Poľnohospodárskeho družstva Q. G., so sídlom v S., ktoré zaniklo 11.8.2010. Práve v
zaniknutom poľnohospodárskom družstve boli združené aj pozemky z PK vložky č. XXX k.ú. S., čo bolo
v konaní preukázané identifikáciou parciel. Aktuálnou predsedkyňou súčasného roľníckeho družstva je
sestra žalobkyne v 2/ rade, čo je podľa žalovaných dôležitou okolnosťou pri vydávaní zavádzajúcich
prehlásení družstva.
V období po smrti p. B. právneho predchodcu žalobkýň sa udial celý rad právnych udalostí a skutočností,
ktoré preukazujú opak skutočného rozdelenia pozemkov zapísaných v PK vložke č. XXX, k.ú. S..
Napríklad po PK vlastníkovi pod B/1 (F. P. - právny predchodca žalovaného v 2/ rade) bol podľa
rozhodnutia ŠN v Dolnom Kubíne o dedičstve zo dňa 19.10.1982 č.k. D 762/82 dedený spoluvlastnícky
podiel v 1/4 z  celku  zo všetkých PK parciel pod A/I, riadok č. 1 - 31, PKV č. XXX k.ú. S. vrátane PK
parcely č. 409/1, ktorá je totožná s C-KN parc. č. 2316. Proti tomuto rozhodnutiu nevzniesli žalobkyne
v minulosti žiadne výhrady. PK parcely zapísané v PK vložke č. XXX k.ú. S., sa stali predmetom
ich odovzdávania do družstevného užívania Poľnohospodárskemu družstvu Q. G. v 70.-tych rokoch
a to jednotlivo všetkými podielovými spoluvlastníkmi vrátane PK parc. č. 409/1. Tento pozemok bol
potom uvedený družstvom prenechaný ako záhumienok aj tretím osobám z dôvodu, že sa nachádzal
v intraviláne obce.
Tvrdenie, že pozemok C-KN parc. č. 2316 bol oplotený žalobkyňami, považujú žalovaní za skreslené.
Pozemok je oplotený okrem zo strany od komunikácie, ale toto oplotenie bolo vykonané vlastníkmi
susediacich pozemkov.
Žalovaní v 1/ - 3/ rade evidujú zápisy v PK vložke č. XXX k.ú. S., ktoré sa majú týkať napr. údajného
skutočného rozdelenia alebo údajne skutočnej držby a čo by to malo znamenať v teréne alebo v ich
vlastníckych právach, nevedia. Vždy nadobudli predovšetkým dedičstvom spoluvlastnícky podiel v 1/4 z
celku zo všetkých PK parciel. Rovnako tak považujú za neprijateľné, aby sa to mohlo týkať predovšetkým
alebo výlučne iba PK parcely č. 409/1, o ktorej žalobkyňa navyše tvrdí, že sa nikdy neviedli spory ohľadne
jej užívania. Žalobkyne zorali cestu cez pozemok, ten susedí s ich rodinným domom a ich správanie
sa k pozemku nepripúšťalo žiadne diskusie s ostatnými spoluvlastníkmi. Tento spôsob komunikácie sa
zreteľne prejavoval, či už na pojednávaniach alebo aj pri pokuse o mimosúdnu dohodu. Okupácia celého
pozemku nemôže znamenať akúkoľvek rezignáciu žalovaných nad ich spoluvlastníckymi právami,
dôkazom čoho sú dedičské konania a zmluvné prevody podielov, ktoré patria žalovaným. Žalovaní sú
tiež toho názoru, že aj dedičské konanie po nebohom U. B. v roku 1949, tvrdenie o údajnom skutočnom
rozdelení pozemkov, keď dcéra V., teda žalobkyňa v rade 1/ zdedila ideálny spoluvlastnícky podiel ku
všetkým parcelám.
Žalobkyne v bode 3. svojho odvolania tvrdia, že užívanie pozemkov plnilo všetky znaky oprávnenej
dobromyseľnej a nerušenej držby, potom žalovaní vyslovujú výhradu, či žalobný petit je vôbec v súlade
s viacerými tvrdeniami žalobkýň. Nárok by na jednej strane mal byť priznávaný podľa právneho stavu
ku dňu smrti p. B., no zároveň žalobkyne tvrdia, že splnili podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva
k štyrom pozemkom. Aj tento rozpor v procesnom postupe žalobkýň vnímajú za sporný a zmätočný so
zámerom získať majetkový prospech na úkor žalovaných.

4. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie
bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalovaný v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1
CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v súlade s ust. § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.

5. V zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.



6. V zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len   na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť  na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

7. V zmysle ust. § 387 ods. 3 CSP, odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, prislúchajúceho spisového materiálu,
vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany konania konštatuje, že súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 a nasl. CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

9. S rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku sa
odvolací súd plne stotožnil a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP na tento poukazuje. Odvolateľ k veci
samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by boli
spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav následne prijaté právne závery. Keďže súd prvej inštancie sa
vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval
žalovaný aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd ďalej uvádza nasledovné:

11. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, keď dospel k záveru, že žalobkyne v 1/ - 2/ rade
neuniesli dôkazné bremeno.

12. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o
bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno, tieto skutočnosti
preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ust. § 132 CSP,
podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje
dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri
zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné
na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré
bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky
postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných
dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany
sporu. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania,
pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenia strany sporu nie
je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Aby
strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť
svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností, tzv. bremeno
tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana
sporu nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom
spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosť tvrdenia, a teda neunesenia
bremena tvrdenia má za následok, že skutočnosť, ktorú strana sporu vôbec netvrdila a ktorá nevyšla
iná v konaní najavo, nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať väčšinou za následok pre



neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti;
potrebnosť teda okruh rozhodujúcich skutočností je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá
upravuje sporný právny pomer strán. Právo súdu je v tom, že rozhodne, ktorý z dôkazov vykoná.
Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť
ako rozhodne preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. V sporovom konaní ide o rozdelenie
bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore a v závislosti na tom, ako vymedzuje
právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí
tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia
a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

13. V prejednávanej veci mali žalobkyne v 1/ - 2/ rade bremeno tvrdenia, že došlo v minulosti k reálnej
deľbe nehnuteľnosti medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Žalobcovia preto museli tvrdiť
a zároveň aj predložiť také dôkazy, t.j. uniesť dôkazné bremeno, z ktorých by bolo možné dôvodne
usúdiť, že došlo k reálnej deľbe medzi pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi. Až následne by
sa dôkazné bremeno presúvalo na žalovanú stranu, ktorá by mala právo preukazovať svoje tvrdenia a
tým vylúčiť tvrdenie žalobkýň o možnej reálnej deľbe v minulosti.

14. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v 2/ rade nie je aktívne
vecne legitimovaná na podanie predmetnej žaloby, ktorej účelom je získať základ pre náhradné dedičské
konanie. Jedná sa o vnučku U. B., ktorá by v prípade úspechu nemohla byť účastníčkou dedičského
konania.

15. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal argumentáciu odvolateľov, na ktorých
založili svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

16. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods.
1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalovaných v
1/ - 3/ rade, a preto odvolací súd priznal žalovaným v 1/ - 3/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.

17. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e    j e   prípustné.

Poučenie o dovolaní:  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/324/2015", "guid": "c4d7f088-1f6e-4686-a718-13b517c685fc:a056c485-378e-4309-85c6-06a4c9429853", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}