{"guid": "22f36642-667a-4bf4-b6bb-5f3df3fc87a2:9cc9ad1e-6533-4750-8bb8-0f1d8e6e5877", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1", "spisova_znacka": "4Sžp/6/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžp/6/2013 z 9. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. februára 2015, sp. zn. 4Sžp/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1", "identifikacne_cislo": "8013200036", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Peter Priehoda", "sudca_id": 629, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-priehoda-629", "datum_vydania": "2015-02-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9cc9ad1e-6533-4750-8bb8-0f1d8e6e5877", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd\nSpisová značka: 4Sžp/6/2013\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 8013200036\nDátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8013200036.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.\nMiroslava Gavalca, PhD. a členiek senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Ľubice Filovej, v\nprávnej veci žalobkyne: MAVEBA, spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: 36 480 428, so sídlom\nŽelezničiarska č. 6, 094 31 Hanušovce nad Topľou, zast.: JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou,\nadvokátkou so sídlom advokátskej kancelárie Slovenská č. 69, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Slovenská\ninšpekcia životného prostredia - ústredie, so sídlom Karloveská č. 2, 842 22 Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v konaní, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove zo dňa 18. septembra 2013 č. k. 5S/2/2013-48, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 18. septembra 2013 č.\nk. 5S/2/2013-48   p o t v r d z u j e .\n\nŽalovaná je povinná do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne\nnáhradu trov konania vo výške 137,97 €.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n\n1. Rozhodnutím č. 43 960 026 12/9162-32248/Leg zo dňa 14.11.2012 (č. l. 6 - ďalej tiež „napadnuté\nrozhodnutie\") žalovaná ako odvolací orgán oprávnený v zmysle § 9 a § 10 zákona č. 525/2003 Z.z.\no štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov, postupom podľa § 58 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní\n(správny poriadok) v neskoršom znení (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok\") potvrdila\nodvolaním napadnuté rozhodnutie Slovenskej inšpekcie životného prostredia, Inšpektorátu životného\nprostredia Košice č. j.: 43 965 025 12/6705-20813/Kub z 26.07.2012 (č. l. 13 - ďalej tiež „prvostupňové\nrozhodnutie\" alebo „prvostupňová inšpekcia\").\n\n2. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola žalobkyni za kontrolou zistené nedodržanie ustanovení\nzákona č. 223/2001 Z. z o odpadoch (ďalej na účely tohto rozsudku len „zák. č. 223/2001 Z. z.\") a ďalších\nvšeobecne záväzných právnych predpisov odpadového hospodárstva uložená pokuta v celkovej výške\n1 600.- €.\n\n3. Uloženie čiastkovej pokuty vo výške 330,- € žalobkyni podľa § 78 ods. 1 písm. g) zák. č. 223/2001\nZ. z. prvostupňová inšpekcia odôvodnila tým, že v kontrolovanom období ako odosielateľ a príjemca\nnebezpečného odpadu kategórie č. 16 01 04 - N vôbec neohlásila ustanovené údaje z evidencie na\nkópiách sprievodných listov nebezpečných odpadov (ďalej na účely rozsudku len „SLNO\") príslušnému\n\nObvodnému úradu životného prostredia vo Vranove nad Topľou (ďalej na účely rozsudku len „OÚŽP\")\na Krajskému úradu životného prostredia v Prešove (ďalej na účely rozsudku len „KÚŽP\") podľa ust. §\n12 ods. 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 283/2001 Z. z. o vykonaní\nniektorých ustanovení zákona o odpadoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len\n„vyhl. č. 283/2001 Z. z.\") za prepravy uvedeného odpadu uskutočnené zo zariadení na zber starých\nvozidiel prevádzkovaných fyzickou osobou - podnikateľom A. M. - J. a spoločnosťou EKOS, spol. s r.o.,\nStará Ľubovňa, čím porušila ust. § 20 ods. 2 písm. b) zák. č. 223/2001 Z. z.\n\n4. Ďalšie uloženie čiastkovej pokuty žalobkyni vo výške 330,- € podľa § 78 ods. 2 písm. a) zák. č.\n223/2001 Z. z. prvostupňová inšpekcia odôvodnila tým, že v kontrolovanom období prevádzkovala\nzariadenie na zber a spracovanie starých vozidiel s tým, že nedodržala podmienku č. 5 súhlasu na túto\nčinnosť vydaného prostredníctvom rozhodnutím OÚŽP č. 2006/01513-06 zo dňa 01.12.2006, pretože\nnovouzatvorené zmluvy na odber odpadov vznikajúcich pri spracovaní starých vozidiel s oprávnenou\nosobou (t. j. Rámcová zmluva o ekologickom zneškodnení odpadov č. 60/EKO/2007 zo dňa 28.11.2007,\nZmluva o bezplatnom odbere opotrebovaných pneumatík zo dňa 10.03.2008, Zmluva o poskytnutí\nslužieb č. 10/2008 zo dňa 22.03.2008) nepredložila OÚŽP v termíne do 10 dní po ich uzatvorení.\n\n5. Rovnako uloženie čiastkovej pokuty žalobkyni vo výške 340,- € podľa § 78 ods. 2 písm. f) zák. č.\n223/2001 Z. z. prvostupňová inšpekcia odôvodnila tým, že v roku 2007 odpad kategórie č. 16 01 22 - O\na v roku 2008 odpad kategórie č. 16 01 19 - O odovzdala spoločnosti KRASPLAST spol. s r.o., Terchová\nako osobe bez oprávnenia na nakladanie s týmito druhmi odpadov podľa zák. č. 223/2001 Z. z., čím\nporušila povinnosť vyplývajúcu z ust. § 19 ods. 1 písm. f) zák. č. 223/2001 Z. z.\n\n6. Tiež uloženie čiastkovej pokuty žalobkyni vo výške 400,- € podľa § 78 ods. 2 písm. g) zák. č.\n223/2001 Z. z. prvostupňová inšpekcia odôvodnila tým, že v kontrolovanom období ako odosielateľ a\nzároveň príjemca odpadu kategórie č. 16 01 04 - N prijatého zo zariadení na zber starých vozidiel,\nprevádzkovaných fyzickou osobou - podnikateľom A. M. - J. a spoločnosťou EKOS. spol. s r.o., Stará\nĽubovňa, neviedla evidenciu o tomto prepravovanom nebezpečnom odpade na tlačive SLNO, čím\nporušila ust. § 20 ods. 2 písm. a) zák. č. 223/2001 Z. z.\n\n7. V poslednom prípade uloženie čiastkovej pokuty žalobkyni vo výške 200,- € podľa § 78 ods. 2 písm.\nzh) zák. č. 223/2001 Z. z. prvostupňová inšpekcia odôvodnila tým, že v období od 15.05.2007 do\n05.06.2008 pri prevzatí starých vozidiel od občanov a iných pôvodcov do kontrolovaného zariadenia\nna spracovanie starých vozidiel vystavovala potvrdenia o prevzatí starých vozidiel v rozpore s prílohou\nč. 2 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 125/2004 Z. z., ktorou sa\nstanovujú podrobnosti o spracúvaní starých vozidiel a o niektorých požiadavkách na výrobu vozidiel v\nznení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „vyhl. č. 125/2004 Z. z.\"), pretože predmetné\npotvrdenia neobsahovali dátum odovzdania v časti 1. údaje o držiteľovi starého vozidla, čím porušila\nust. § 52 ods. 1 písm. k) zák. č. 223/2001 Z. z.\n\n8. Žalovaná v napadnutom potvrdzujúcom rozhodnutí vychádzala zo skutkových zistení zachytených v\nprotokole z kontroly č. 118/2008 z 29.09.2008 (ďalej na účely rozsudku len „protokol\"). Na odvolanie\nžalobkyne proti uloženej pokute pôvodne dňa 10.09.2009 túto pokutu Krajský súd v Prešove rozsudkom\nzo dňa 28.01.2011 zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Správnosť záverov krajského súdu potvrdil Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej na účely rozsudku len „Najvyšší súd\") rozsudkom sp. zn. 8Sžp/10/2011\nzo dňa 22.03.2012 (ďalej na účely rozsudku len „pôvodný rozsudok\").\nDôvodom zrušenia pôvodných rozhodnutí podľa obidvoch súdov bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nprvostupňového správneho orgánu pre nedostatok dôvodov objasňujúcich,\n- prečo pri kontrolou zistených nedostatkoch nebolo možné alebo účelné uloženie opatrení na nápravu\npodľa ust. § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z.,\n- chýbalo odôvodnenie, na základe akých zákonných ustanovení a správnej úvahy dospel správny orgán\nk záveru, že žalobkyňa je odosielateľom a príjemcom nebezpečného odpadu a že staré vozidlá sú\nnebezpečným odpadom a\n- neboli uvedené znenia zákonných ustanovení, podľa ktorých žalovaná ako aj prvostupňová inšpekcia\npri rozhodovaní postupovali.\n\n9. V ďalšom konaní prvostupňová inšpekcia podľa názoru žalovanej odstránila vytýkané nedostatky a\nmala dostatočne odôvodniť neakceptovanie odvolacích námietok žalobcu.\n\n10. Najmä vyzvala žalobkyňu na doplnenie dokazovania a podľa § 33 Správneho poriadku jej umožnila\nsa vyjadriť k podkladom pre rozhodnutie, spôsobu ich zisťovania, ako aj podať návrh na doplnenie v\nstanovenej lehote. Následne prvostupňová inšpekcia vydala svoje rozhodnutie o uložení pokuty, ktoré\nžalobkyňa opätovne napadla administratívnym odvolaním.\n\n11. Žalovaná ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatovala, že dôkladne preskúmala celý obsah spisu\npredložený prvostupňovou inšpekciou, ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutia, ako aj dôvody\nuvádzané žalobkyňou a dospela k záveru, že prvostupňová inšpekcia rozhodla správne a pri uložení\npokuty podľa § 78 ods. 1 písm. g) a § 78 ods. 2 písm. a), f), g), zh) zák. č. 223/2001 Z. z. rozhodla v\nsúlade so zákonom.\n\n12. Najmä žalovaná argumentovala, že\n- v prvostupňovom rozhodnutí je bez pochybností objasnené, že išlo o prepravu odpadu, ktorý\nnebezpečnú vlastnosť mal a teda je podľa vyhlášky č. 284/2001 Z. z., ktorou sa ustanovuje Katalóg\nodpadov, správne zaradený ako odpad kategórie č. 16 01 04 - staré vozidlá (kategória - nebezpečný),\n- stotožňuje sa s názorom prvostupňovej inšpekcie, že žalobkyňa je odosielateľom nebezpečných\nodpadov, pretože v sídle zariadení na zber nebezpečný odpad prevzala od svojich zmluvných partnerov\n(1024 ks starých vozidiel od podnikateľa A. M. - J. a 155 ks starých vozidiel od spoločnosti EKOS spol.\ns r.o.), a následne ho prepravovala svojimi vlastnými dopravnými prostriedkami do zariadenia na zber a\nspracovanie starých vozidiel v Hanušovciach nad Topľou, ktorého je prevádzkovateľom,\n- nakoľko sa stala odosielateľom, ako aj príjemcom nebezpečného odpadu, mala preto plniť všetky\npovinnosti, ktoré jej z ust. § 20 zák. č. 223/2001 Z. z. vyplývali, t. j. aj vypĺňať tlačivo SLNO.\n\n13. Záverom sa žalovaná postupne vyjadrila k nasledujúcim námietkam žalobkyne, t. j.\n- o nemožnosti dodržania podmienky č. 5 vyššie citovaného súhlasu,\n- odovzdaniu odpadu kategórie č. 16 01 22 - O (v roku 2008) a odpadu kategórie č. 16 01 19 - O (v roku\n2008) spoločnosti bez oprávnenia na nakladanie s týmito druhmi odpadov,\n- vystavovaniu potvrdenia o prevzatí starých vozidiel\n- nedôvodnosti uložených pokút ako aj\n- výške pokuty za jednotlivé zistené nedostatky.\n\nII.\nKonanie na prvostupňovom správnom súde\n\n14. Uvedené rozhodnutie žalovanej napadla žalobkyňa na Krajskom súde v Prešove zo 14.01.2013.\n\n15. Krajský súd ako súd prvého stupňa po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu žalobných\ndôvodov, po vypočutí účastníkov konania a oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel\nk záveru, že žaloba je dôvodná. Preto napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie podľa § 250j ods. 2\npísm. d) a e) O.s.p. zrušil a vec opätovne vrátil žalovanému na ďalšie konanie.\n\n16. Po citácii § 250j ods. 1, § 244 ods. 1, § 247 ods. 1 a 2 O.s.p., § 1 ods. 2, § 73 ods. 1 a 2, § 78 ods. 1\npísm. g), odsek 2 písm. a), f), g) a zh), § 20 ods. 2 písm. a) a b), § 7 ods. 1 písm. l), § 19 ods. 1 písm. f) zák.\nč. 223/2001 Z. z. a § 59 ods. 1 Správneho poriadku krajský súd odkázal na právne názory obsiahnuté\nv pôvodnom rozsudku Najvyššieho súdu, že na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré\nzakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov, neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za\nsúbeh viacerých deliktov. Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) je pri nedostatku\nšpeciálnej úpravy potrebné podľa citovaného rozsudku použiť analógiu legis, tzv. absorpčnú zásadu.\nJej podstata spočíva v absorpcii sadzieb (teda príslušný trest pohlcuje miernejší). Zbiehajúce delikty sú\ntak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých sadzbách pokút znamená, že\nsprávny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby za najzávažnejší z týchto\ndeliktov (závažnosť pritom treba posudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho\nobjektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom\nurčená). V tom, že prvostupňová inšpekcia v danom prípade pri ukladaní sankcie za správne delikty\nžalobcovi túto absorpčnú zásadu neaplikovala, tak nesprávne uložila sankciu tým, že výšky sankcií za\njednotlivé správne delikty sčítala, a preto zapríčinila výskyt takej vady, ktorá má vplyv na zákonnosť\nrozhodnutia.\n\n17. Ďalej podľa krajského súdu s dôrazom kladeným na obsah ustanovení § 46 a § 47 ods. 1, 2 a 3\nSprávneho poriadku vyslovil, že nielen prvostupňová inšpekcia ale aj žalovaná pochybili pri ukladaní\npokuty pri právnej kvalifikácii podľa § 78 ods. 2 písm. zh) zák. č. 223/2001 Z. z., nakoľko mylne uviedli\nustanovenie § 78 ods. 2 písm. zh) namiesto správneho ustanovenia § 78 ods. 2 písm. zi), na ktoré\nodkazuje § 52 ods. 1 písm. k) zák. č. 223/2001 Z. z. v znení účinnom v čase, kedy došlo k porušeniu\nprávnej povinnosti zo strany kontrolovaného subjektu (t. j. k 31.12.2008).\nPodľa § 52 ods. 1 písm. k) zák.  č. 223/2001 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania skutku spracovateľ\nstarých vozidiel je povinný vystaviť pri prevzatí starého vozidla na spracovanie potvrdenie o prevzatí\nstarého vozidla na spracovanie podľa vzoru ustanoveného vykonávacím predpisom [§ 68 ods. 3 písm.\nj)] a jeden exemplár odovzdať držiteľovi starého vozidla, prípadne inej osobe, od ktorej staré vozidlo\nprevzal, ak túto povinnosť za neho nevykonáva osoba vykonávajúca zber starých vozidiel (§ 52a).\nPodľa § 78 ods. 2 písm. zh) a zi) zák. č. 223/2001 Z. z. v hore účinnom znení pokutu do 500.000,-- Sk\nuloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe-\npodnikateľovi, ktorá\nzh) nakladá s elektroodpadom v rozpore s § 54g,\nzi) nesplní povinnosť podľa § 50 alebo § 52 alebo vykonáva zber starých vozidiel v rozpore s § 52a.\n\n18. Súčasne krajský súd poukázal na právne názory vyslovené prostredníctvom pôvodného rozsudku\nNajvyššieho súdu, ktorý najmä zdôraznil aplikáciu ust. § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z. a zákonnú\nmožnosť orgánu štátneho dozoru po zistení porušenia povinnosti, ak je to možné alebo účelné, uložiť\nporušovateľovi konkrétnej povinnosti opatrenie na nápravu s určením lehoty, v ktorej má opatrenie na\nnápravu vykonať.\nV súvislosti s uvedeným Najvyšší súd predovšetkým uviedol, že:\n„z § 73 ods. 2 ako generálneho pravidla aplikovaného pri zistenom porušení povinnosti vyplýva, že\npokutu uloží orgán štátneho dozoru až subsidiárne („...uloží mu opatrenie...\"), t.j. ak kontrolovaný\nnevykoná opatrenie na nápravu alebo opatrenie nie je možné alebo účelné uložiť, v každom prípade\nvšak je povinný uviesť náležité a dostatočné dôvody, na základe ktorých dospel k záveru, že neúčelnosti\nalebo nemožnosti uloženia opatrenia na nápravu a až následne pristúpiť k uloženiu pokuty.\"\n\n19. S uvedeným sa krajský súd stotožnil, t. j. že neúčelnosť uloženia pokuty v daných prípadoch\nnebola zdôvodnená zákonným spôsobom. Odôvodnenie, že v prípade kontrolou zistených nedostatkov\nu žalobcu ide o správne delikty, ktorými v danom čase, kedy zákon vyžadoval postup podľa ustanovení\nzákona, došlo k porušenia zákona o odpadoch a z tohto dôvodu nebolo možné uložiť opatrenia na\nnápravu, ktoré nezmenia nedodržanie povinnosti subjektu v určenom čase, ktorý už uplynul, t. j. v\nokamihu nakladania s odpadmi, v ktorom sa malo postupovať v súlade so zákonom, krajský súd\nvyhodnotil ako irelevantné.\n\nIII.\nOdvolanie žalovanej/stanoviská\nA)\n20. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 12.11.2013 (č. l. 58) proti rozsudku prvostupňového súdu žalovaná\nv súlade s § 205 O.s.p. uviedla ako dôvody odvolania to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p./.\n\n21. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalovanej:\nnesúhlas s aplikáciou tzv. absorpčnej zásady, kedy nie je možné uložiť páchateľovi tzv. celkovú sankciu,\nt. j. že výšky sankcií za jednotlivé správne delikty sa sčítajú, a navyše v svojom pôvodnom rozsudku\nsp. zn. 3S/11/2010 - 87 z 28.01.2011 krajský súd nevytkol žalovanej nepoužitie absorpčnej zásady pri\nukladaní sankcie,\nv čase vydania prvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovanej táto použila označenia\nustanovení, t. j. § 78 ods. 2 písm. zh) a § 52 ods. 1 písm. k) zák. č. 223/2001 Z. z. platných v čase\nvydania týchto rozhodnutí, nakoľko uvedený zákon v svojich prechodných ustanoveniach k jednotlivým\nnovelám neustanovuje, že v správnych konaniach sa aplikujú ustanovenia právneho predpisu účinného\nv čase, kedy došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany kontrolovaného subjektu a\nk neobjasneniu nevyužitia ustanovenia § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z. o možnosti uložiť opatrenie na\nnápravu žalovaná opätovne zdôraznila nemožnosť a neúčelnosť uloženia takýchto opatrení na nápravu\n\ns prihliadnutím aj na názory vyslovené prostredníctvom rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžp 6/2008, , a preto\npriamo uložila žalobcovi sankciu za zistené porušenie zák. č. 223/2001 Z. z. a\ntiež sa vyjadrila k právnym dôsledkom a časovým zisteniam vykonanej kontroly.\n\n22. Záverom žalovaná požiadala, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil s tým, že žalobu\nzamietne a a žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.\n\nB)\n23. Žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vo svojom vyjadrení zo dňa 25.11.2013 (č.\nl. 64)\n- podporila právny názor krajského súdu o použití tzv. absorpčnej zásady, ktorý bol v rozhodovacej praxi\npotvrdený najmä prostredníctvom judikatúry Najvyššieho súdu (napríklad sp. zn. 3Sžn 68/2004, 8Sžo\n147/2008, 2Sžf 9/2010, 5Sž 21/2010 alebo sp. zn. 2Sžf 44/2011), ako aj judikatúrou Európskeho súdu\npre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci účastníkov Neumeister v. Rakúska republika),\n- vyjadrila sa k odlišnému záveru prezentovanom krajským súdom v rozsudku sp. zn. 3S/11/2010,\n- k námietke žalovanej, že pri ukladaní pokút nie je potrebné aplikovať právny predpis účinný v čase,\nkedy došlo k porušeniu právnej povinnosti zo strany kontrolovaného subjektu, žalobkyňa s poukazom\nna ustanovenie čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky zaujala celkom odlišný výkladový postoj a\n- polemizovala s možnou preskúmateľnosťou časťou napadnutého rozhodnutia žalovanej v časti, kde\nz preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, akú správnu úvahu použili a na základe akých skutočností\ndospeli k záveru, že v prípade jednotlivých porušení žalobkyne nebolo možné a účelné uložiť opatrenia\nna nápravu.\n\n24. Záverom žalobkyňa navrhla odvolanie žalovanej zamietnuť ako nedôvodné.\n\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n\n25. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z\ndôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.\"). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou\nosobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia §\n201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle §\n250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods. 2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti\nrozhodnutia o spore týkajúcom sa zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii vyžaduje od správneho\nsúdu konať v rámci úplnej jurisdikcie, tak takýto postup v odvolacom konaní senát vzhľadom na charakter\nnapadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§\n3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože\nodvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu je vo výroku vecne správny a vydaný v súlade so\nzákonom, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods.\n1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. potvrdil, a to čiastočne aj z iných dôvodov.\n\n26. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru\no ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z\nprostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny\nsúd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z\núradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n\n27. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého\nrozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.\n1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu\npredchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie\nžalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami\n\nžalobkyne (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a\nsprávnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo\n98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri\nvýkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť\nich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych\notázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto\nodvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci\ns prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n\n28. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich\nosvojil zo zistení uvedených žalovanou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Na druhej strane\npodstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha\npreskúmania rozhodnutia žalovanej, je najmä právna otázka, či skutok, ktorý mala údajne spáchať\nžalobkyňa, je nutné posudzovať podľa právnych predpisov účinných v čase rozhodovania správneho\norgánu alebo v čase spáchania skutku.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n\n29. Žalovaná svoje odvolanie oprela o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným\nkonštatuje, že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovanej krajský\nsúd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené\nzákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok\nje v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej na účely rozsudku tiež „ESĽP\") [najmä\nrozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z\n20.01.1999)] nehospodárne.\n\n30. Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné\nodpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces.\n\n31. V súvislosti s prejednávanou vecou tiež Najvyšší súd poukazuje na tú skutočnosť, že priestupkové\nkonania v svojej podstate predstavuje tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa\nosobitného zákona rozhoduje nielen o vine ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania\nnevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i\nods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy\nneposudzoval.\n\n1/ K aplikácii absorpčnej zásady:\n32. Predovšetkým žalovaná brojila proti aplikácii tzv. absorpčnej zásady s tým, že krajský súd v\nsvojom pôvodnom rozsudku sp. zn. 3S/11/2010-87 z 28.01.2011 nevytkol žalovanej nepoužitie uvedenej\nabsorpčnej zásady pri ukladaní sankcie.\nV svojich argumentoch najmä zdôraznila to, že [nasleduje citácia relevantných argumentov žalovanej]:\n„Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán pri vydávaní žalobcom napadnutých rozhodnutí\npostupoval výlučne podľa platných právnych predpisov, t.j. podľa zákona o odpadoch a správneho\nporiadku, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Tieto predpisy, najmä zákon o odpadoch, ako\nosobitný právny predpis, v žiadnom zo svojich ustanovení princíp absorpčnej zásady nezakotvuje. Zákon\no odpadoch dokonca ani nedáva správnemu orgánu možnosť (fakultatívne) zváženia uloženia pokuty.\nZákon o odpadoch ustanovuje uloženie pokuty taxatívne pre všetky správne delikty vymenované v § 78\nzákona o odpadoch.  .............\nAk teda krajský súd v svojom rozsudku poukázal na nedostatok špeciálnej úpravy v predpisoch, podľa\nktorých žalovaný a prvostupňový správny orgán rozhodovali a postupovali (s ohľadom na čl. 2 ods. 2\n\nÚstavy SR), a teda mal vedomosť o tejto situácii, mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP\na postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska v danej veci. \"\n\n33. Naopak žalobkyňa na podporu svojich argumentov citovala niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu\nako aj judikatúru ESĽP (viď bod č. 23).\n\n34. Najvyšší súd k obidvom právnym tvrdeniam účastníkov zaujal nasledujúce stanovisko. Krajský\nsúd v podstate s poukazom na právne názory vyslovené v pôvodnom rozsudku Najvyššieho súdu\nsp. zn. 8Sžp/10/2011 tvrdí (str. 15 a 16 napadnutého rozsudku), že konania týkajúce sa uplatňovania\npráva odpadového hospodárstva vrátane konania, ktoré je predmetom prejednávanej veci, v ktorom sa\nkonštatuje porušenie viacerých povinností opísanými skutkami žalobkyne s následkom uloženia pokuty,\nmajú na účely Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd jednoznačne trestnoprávnu\npovahu.\n\n35. S prihliadnutím na judikatúru ESĽP však musí Najvyšší súd tiež vysloviť záver, že samotné formálne\noznačenie rozhodnutia o uložení sankcie nie je pre ESĽP rozhodujúcim kritérium. Navyše ESĽP rozlišuje\nrozhodnutia trestnoprávnej povahy, ktoré zaraďuje do „tvrdého jadra\" vymedzeného rozhodovacou\nčinnosťou tohto súdu, a potom akceptuje skupinu rozhodnutí o sankciách, ktoré tam už nepatria.\nRovnako ako krajský súd aj Najvyšší súd podčiarkuje dôležitosť takto nastolenej otázky, nakoľko ESĽP\nvyžaduje prísnejšie procesné záruky a prísnejšie kritériá preskúmania v prípade trestného konania a\naplikácie trestného práva, ako je tomu v prípade civilného (t. j. správneho) súdnictva ako aj v iných\nsankčných konaniach.\n36. Pri rozhodovaní o tom, či sa konanie týkajúce sa spoločensky nežiaduceho (t. j. protiprávneho)\nkonania má považovať za „trestné\" konanie, ESĽP vyzdvihuje tri rozhodné kritériá, po prvýkrát\nsformulované v rozsudku ESĽP Engel a spol. v. Holandsko z 08. júna 1976 (séria A, č. 22), marg. č. 82.\nVýchodiskovým kritériom je formálna klasifikácia rozhodnutia v príslušnom právnom poriadku. V\ncitovanom rozsudku Engel však ESĽP kladie oveľa väčší dôraz na druhé a tretie kritérium, ktorými sú\npovaha deliktu a miera závažnosti sankcie, ktorú možno páchateľovi tohto deliktu uložiť. V tomto smere\nvyslovil, že považuje za relevantné, či sa sankcia ukladá na základe všeobecnej normy určenej všetkým\nobčanom a nie skupine s osobitným postavením a či má predstavovať najmä trest na odstrašenie od\nrecidívy a nie peňažnú náhradu škody. Potom sa odlišuje od tvrdého jadra trestného práva, v dôsledku\nčoho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne uplatňovať v celom rozsahu (zdôraznené ESĽP v\njeho neskoršej judikatúre, napríklad rozsudok ESĽP Jussila v. Fínsko /Veľká komora/ z 23. novembra\n2006, sťažnosť č. 73053/01).\n\n37. Vzhľadom na hore uvedené kritéria rozsudku Engel si Najvyšší súd osvojuje záver, že konanie,\nktorým sa ukladá pokuta za porušenie pravidiel odpadového hospodárstva, nepatrí do „trestnoprávnej\nčasti\" článku 6 ods. 1 Dohovoru, hoci uvedené oprávnenie orgánu štátu uložiť pokutu je zakotvené v\nprávnom predpise označenom ako zákon, t. j. so všeobecnou pôsobnosťou.\nAvšak tento, zákonodarcom označený ako správny delikt, spočíva v konaní, ktorého materiálna\nnebezpečnosť nie je tak vysoká, aby sa vo všeobecnosti považovala za nekalé a škodlivé konanie pre\ncelú spoločnosť, pričom v trestnom zákone je zakotvená skutková podstata trestného činu, ktorá už tieto\nznaky obsahuje (viď trestný čin uvedený v § 302 v spojení s § 124 Trestného zákona.\n\n38. Navyše, v prejednávanej veci výšky jednotlivých pokút uložené prvostupňovou inšpekciou v celkovej\nsume 1 600,- € v žiadnom prípade nenasvedčujú tomu, že by uvedeným konaním žalobkyne došlo k tak\nzávažným následkom, proti ktorým smeruje najmä a prevažne trestajúci a odstrašujúci charakter takto\nuloženej pokuty.\n\n39. Tiež krajský súd pri svojej argumentácii o nepreskúmateľnosti procesu ukladania pokút poukazuje\nna to, že zákon č. 223/2001 Z. z. výslovne neupravuje postup správnych orgánov pri postihu za súbeh\nviacerých deliktov, čo malo podľa krajského súdu (str. 16 ods. 3) nastať v prejednávanej veci, t. j. krajský\nsúd vyslovuje svoje presvedčenie o neúplnosti právnej úpravy (vacuum et silentio legis) ukladania pokút\nza správne delikty a naznačuje, ako existenciu takto vymedzenej medzery v zákone napraviť.\nNa základe týchto záverov, odvolávajúc sa pri rozhodnutí Najvyššieho súdu na podporný účinok\ntrestného práva v správnom trestaní, dochádza krajský súd k nezvratnému záveru o nutnosti analogicky\naplikovať princípy trestného práva, konkrétne absorpčnú zásadu na ukladanie pokút v správnom trestaní.\n\n40. V súvislosti s tvrdenou nejasnosťou zákona č. 223/2001 Z. z., teda čo sa týka úpravy ukladania\npokút pri súbehoch viacerých skutkov, Najvyšší súd odkazuje aj na teoretické závery právnej vedy (viď\nnapríklad Gerloch. A. - Teorie práva, 3. vydanie, Plzeň 2004) o uplatniteľnosti analógie v práve.\nPodľa uvedenej právnickej literatúry medzi metódy logického výkladu patrí aj „argumentom per\nanalogiam\", ktorá má svoj základ v podobnosti určitých príkladov, avšak vždy musí orgán aplikácie\npráva posúdiť, či analógia nie je v konkrétnej veci vylúčená. Podľa uvedenej literatúry vo verejnom\npráve analógia nie je vôbec použiteľná, pokiaľ ide o rozsah právomoci a o pôsobnosť štátnych orgánov,\nnakoľko tieto môžu iba to, čo im zákon výslovne dovolí v medziach ústavy. Celkom výnimočným druhom\ntohto výkladu je „argumentum per analogiam iuris\", kedy sa právnymi normami výslovne neupravená vec\nposúdi podľa právnych princípov príslušného právneho odvetvia alebo všeobecných právnych princípov,\navšak pod tou podmienkou, že za účelom naplnenia zásady predvídateľnosti práva sa musí konajúci\nsúd vyhnúť prekvapivému a nečakanému rozhodnutiu.\n\n41. Oblasť verejného práva, kam spadá úprava ukladania sankcií aj pri práve odpadového hospodárstva,\nje dominantne ovládaná koncepciou výkonu štátnej moci „secundum et intra legem\", ako správne\nžalovaná argumentovala, a ktorá je zakotvená v čl. 2 ods. 2 ústavy. Medzery v práve podľa tejto\nkoncepcie neexistujú (viď aj vyššie prezentované závery k analógii iuris).\n\n42. Za účelom zabezpečenia predvídateľnosti práva musí správny súd pri jeho aplikácii vychádzať\nz uznaných formálnych prameňov práva. V tejto súvislosti nie bez významu sú právne účinky\nodporúčaní Rady Európy, pri ktorých z nedávnej judikatúry ESĽP vyplýva, že ESĽP ich akceptoval ako\nrelevantné právne dokumenty. Avšak ani z obsahu zásad zakotvených v Odporúčaní č. R (91) 77 o\nsprávnych sankciách vôbec nevyplýva snaha členských štátov Rady Európy absolútne vylúčiť možnosť\nkumulatívneho ukladania sankcií za jednotlivé správne delikty a naopak toto podriadiť pod uplatňovanie\nabsorpčnej zásady ako zásady trestného práva.\n\n43. Navyše vo vzťahu k absorpčnej zásade pri stanovovaní výšky sankcií Najvyšší súd poukazuje\nna odlišný mechanizmus tejto zásady v trestnom práve, ktorej uplatnenie nemá vždy spoločný\nmechanizmus a predpoklady v správnom práve. Naopak, je nepochybný úmysel zákonodarcu v\nprejednávanej veci presne určiť kritéria pre stanovenie výšky pokuty prostredníctvom ustanovenia § 79\nods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z.\nPritom tam uvedené kritéria nemajú charakter priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, ale ide\nvšeobecne o kritéria, ktoré sa na správny delikt v medziach zistených skutočností alebo aplikujú alebo\nnepoužijú.\nPodľa § 79 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z. v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia\npri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť a čas trvania protiprávneho konania, na rozsah\nohrozenia zdravia ľudí a životného prostredia, prípadne na mieru ich poškodenia.\n\n44. Takisto aj z Ústavy Slovenskej republiky vyplýva zámer osobitne odlíšiť, resp. striktne oddeliť\ntrestné sankcie od administratívneho trestania. Predovšetkým Najvyšší súd poukazuje na čl. 49 ústavy,\nktorý prísne terminologicky odlišuje právomoc zákonodarcu pri určovaní sankcií v oblasti trestného a\nsprávneho práva, vrátane čl. 50 ods. 1 ústavy spresňujúcim procesu stanovenia výšky sankcie.\nNemenej významným kritériom pre posudzovanie aplikovateľnosti trestného práva na oblasť správneho\ntrestania je aj delená právomoc orgánov štátu pri rušení uložených sankcií, t. j. prezident republiky v\nzmysle čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy odpúšťa (zmierňuje) tresty uložené súdmi v trestnom konaní; naopak\nvláda v zmysle čl. 119 písm. l) ústavy je oprávnená rozhodnúť o udelení amnestie vo veciach priestupkov.\nPodľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy\nna právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa čl. 50 ods. 1 ústavy len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy.\n\n45. K týmto odlišnostiam sa pridružuje aj individuálne oprávnenie žalovaného na zmiernenie tvrdosti\nzákona podľa § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z., v zmysle ktorého prvostupňová inšpekcia je oprávnená\nneuložiť dotknutej osobe pokutu, ak naplní podmienky včasnej spolupráce.\nTakisto je neprehliadnuteľný rozdiel medzi charakterom trestného práva, ktoré postihuje trestaním\nfyzické osoby trestom odňatia slobody ako vysoko cenenej hodnoty života fyzickej osoby, avšak v\noblasti priestupkov ide o špeciálne subjekty páchateľov, t. j. najmä o právnické osoby, u ktorých\nabsorpčná zásada používaná pri vymeraní je celkom logicky nahradená peňažnou sankciou zameranou\nna postihnutie príjmovej zložky uvedených osôb.\n\nPodľa § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z. v citovanom znení platí, že ak orgán štátneho dozoru zistí\nporušenie povinnosti alebo iný nedostatok v činnosti kontrolovaného, upozorní ho na to a, ak je to možné\nalebo účelné, uloží mu opatrenie na nápravu a určí mu lehotu, v ktorej má opatrenie na nápravu vykonať.\nAk kontrolovaný nevykoná v určenej lehote opatrenie na nápravu, alebo ak opatrenie na nápravu nie je\nmožné alebo účelné uložiť, orgán štátneho dozoru uloží kontrolovanému pokutu.\n\n46. Na základe hore uvedených právnych názorov je Najvyšší súd viac rezervovaný k názorom týkajúcim\nsa absolútneho vnášania inštitútov vnútroštátneho trestného práva do správneho trestania, hoci ich (viď\nnajmä bod č. 42) a priori) celkom neodmieta. Preto sa stotožnil s argumentáciou žalovanej a v tejto časti\nzrušujúce dôvody krajského súdu odmietol.\nPreto sa na jednej strane nestotožnil ani s názormi krajského súdu o nutnosti uplatňovať trestnoprávnu\nabsorpčnú zásadu pri ukladaní pokút za správne delikty (viď aj právne názory vyslovené v rozsudku sp.\nzn. 1Sžhpu 1/2009) a preto sa aj odchýlil od právnych názorov vyslovených v rozsudku 8Sžp/10/2011\nzo dňa 22.03.2012.\n\n47. Naopak Najvyšší súd nemôže súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že pri odôvodnení\nprvostupňového rozhodnutia, ako aj rozhodnutia žalovanej táto použila označenia hmotnoprávnych\nnoriem, t. j. § 78 ods. 2 písm. zh) a § 52 ods. 1 písm. k) zák. č. 223/2001 Z. z. platných v čase vydania\ntýchto rozhodnutí.\nSprávne tak krajský súd ako aj žalobkyňa poukazovali na zásadu časovej a vecnej súvislosti správnych\ndeliktov, t. j. že v zmysle zásady právnej istoty, ktorá je imanentnou súčasťou materiálneho právneho\nštátu (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy), je jednotlivec povinný v zmysle čl. 2 ods. 3 ústavy dodržiavať oficiálne\nmu oznámené zákazy správania (najmä fikcia znalosti právneho poriadku).\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 2 ods. 3 ústavy každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby\nkonal niečo, čo zákon neukladá.\nPodľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky o všetkom, čo bolo v Zbierke\nzákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka;\ndomnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.\n\n48. Čo sa týka neobjasnenia nevyužitia ustanovenia § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001 Z. z. o možnosti\nuložiť opatrenie na nápravu, žalovaná okrem opätovnej argumentácie o nemožnosti a neúčelnosti\nuloženia takýchto opatrení na nápravu položila dôraz aj na názory vyslovené prostredníctvom rozsudku\nNajvyššieho súdu sp. zn. 5Sžp 6/ 2008.\nZ uvedeného rozsudku konajúci senát cituje:\n„Naopak jednoznačným kritériom na vyhodnotenie nezrozumiteľnosti súdneho rozhodnutia je taký rozpor\nmedzi obsahom výroku a odôvodnenia spočívajúcom vo veľkom množstve dôvodov, z ktorých však\nnevyplýva žiadny logický záver, prečo bol výrok takto vyhlásený.\nAko už Najvyšší súd hore uviedol, napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení obsahuje logické\nargumenty a relevantné právne závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem (najmä\n§ 2, § 7, § 18 až 20 zák. č. 223/2001 Z. z.) začlenené do odôvodnení napadnutého rozsudku\nkrajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.\nZa tohto právneho stavu je nutné námietku žalobcu o nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia striktne\nodmietnuť.\nVo vzťahu k námietke správne úvahy a preskúmateľnosti jej aplikácie v prípade § 73 ods. 2 zák. č.\n223/2001 Z.z. Najvyšší súd poukazuje na obsah ust. § 245 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého pri rozhodnutí,\nktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava\nsúd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje\núčelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.\n........\nPri preskúmaní tej časti napadnutého rozhodnutia, ktoré sa týka opodstatnenosti uloženia pokuty,\npre Najvyšší súd nado všetky pochybnosti vyplýva, že žalovaná neprekročila ani medze ani hľadiská\nustanovené zák. č. 223/2001 Z.z., keď situáciu zistenú počas kontroly vyhodnotila ako tak závažné\nporušenie, ktoré smerovalo k uloženiu pokuty a nie také porušenie, kedy by bolo postačujúce (viď hore\nuvedená formulácia „ak je to možné alebo účelné\") v zmysle hore cit. ust. § 73 ods. 2 zák. č. 223/2001\nZ.z. uložiť opatrenie na nápravu.\"\n\n49. Z citovaného rozsudku jednoznačne vyplýva, že Najvyšší súd videl zákonnosť vtedy\npreskúmavaného napadnutého rozhodnutia žalovaného v tom, že dostatočným spôsobom odôvodnil,\nprečo zo situácie zistenej počas kontroly (závažné porušenie predpisov o odpadovom hospodárstve)\nmu nevyplynuli závery na to, aby bolo postačujúce riešiť zistený stav uložením opatrení na nápravu\ntohto stavu.\nNaopak krajský súd argumentoval, že :\n„Súd sa v danom prípade stotožňuje s námietkou žalobcu, že neúčelnosť uloženia pokuty v daných\nprípadoch nebola zdôvodnená zákonným spôsobom. Odôvodnenie, že v prípade kontrolou zistených\nnedostatkov u žalobcu ide o správne delikty, ktorými v danom čase, kedy zákon vyžadoval postup\npodľa ustanovení zákona, došlo k porušenia zákona o odpadoch a z tohto dôvodu nebolo možné uložiť\nopatrenia na nápravu, ktoré nezmenia nedodržanie povinnosti subjektu v určenom čase, ktorý už uplynul,\nt.j. v okamihu nakladania s odpadmi, v ktorom sa malo postupovať v súlade so zákonom je irelevantné.\nZ ust. § 73 ods. 2 zákona o odpadoch je nepochybné, že opatrenia na nápravu môže orgán štátneho\ndozoru uložiť ak zistí porušenie povinnosti alebo iný nedostatok v činnosti kontrolovaného, t. j. ukladá\nopatrenia v čase kedy k porušeniu povinnosti došlo. Ustanovenie § 73 ods. 2 nemá teda na mysli\nukladanie opatrení v štádiu prevencie zameranú na predchádzanie protiprávneho konania ukladaním\nopatrení na nápravu. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a žalovaného teda\nnevyplýva akú správnu úvahu použili a na základe akých skutočností dospeli k záveru, že v prípade\njednotlivých porušení právnej povinnosti žalobcu nebolo možné a účelné uložiť opatrenia nápravu, ale\npristúpili k uloženiu pokuty. Za takýchto okolností sú rozhodnutia správnych orgánov v tomto smere\nnepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\"\na v uvedených argumentoch Najvyšší súd nezistil žiadny nesúlad so zákonom.\n\nV.\n50. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností ako aj s prihliadnutím na\nnámietky žalobcu a na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (s výnimkou vyššie\nuvedených poznámok k sp. zn. 8Sžp/10/2011), Najvyšší súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu je vecne správny, a preto ho podľa § 219 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.\nPreto bude ďalšou úlohou žalovanej, ak zotrvá na svojom postoji za zistené skutky uložiť pokutu, pridržať\nsa vyššie uvedených záväzných právnych názorov odvolacieho súdu.\n\n51. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p., podľa\nktorého úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania.\n\n52. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá :\n1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právna zástupkyňa žalobkyne listom z 25.11.2013 v zmysle\nvyhl. č. 655/2004 Z. z. vyčíslila a Najvyšší súd uznal:\n1.1. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde\n1.1.1. podanie vyjadrenia (13)  ......... 1 úkon práv. pomoci        130,16 €\n1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu                                 7,81 €\ncelkom odmena:                137,97 €\n\nNakoľko úspešná žalobkyňa bola zastúpená advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť jej\npriznanú náhradu trov. Bližšie údaje potrebné na overenie správnosti určenia náhrady trov konania sa\nnachádzajú v súdnom spise.\n\n53. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni\nsúdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle\n§ 250i ods. 2 O.s.p. (následky vyplývajúce z porušenia predpisov o ochrane životného prostredia sú\npodmienené verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p.\nvykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok (§ 246c O.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/2/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}