Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5CoE/174/2013 z 27. 2. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 27. februára 2014, sp. zn. 5CoE/174/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7813208036.1 Krajský súd Košice | 5CoE/174/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7813208036.1 | 2014-02-27 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/322b7806-9e1a-42b3-898b-c8cbbe40f9b2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7813208036.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoE/174/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7813208036
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7813208036.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci oprávnenej PRO CIVITAS s.r.o., Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 45 869
464, proti povinnej D. G., G. U. XXX, o vykonanie exekúcie pre 1179,46 € istiny s prísl., o odvolaní
oprávnenej proti uzneseniu 4Er/850/2013-12 zo 14.8.2013 Okresného súdu Rožňava

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Ing. Jána Gaspera, PhD.,
Exekútorský úrad Rimavská Sobota, Rimavská Sobota, Kálmana Mikszatha 268 (ďalej len exekútor) o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

V odôvodnení uviedol, že oprávnená návrhom z 24.7.2013 navrhla vykonať exekúciu voči povinnej
na podklade exekučného titulu (ďalej len titul), ktorým je Rozhodcovský rozsudok II-B/1210/0018
z 15.3.2013 (ďalej len rozhodcovský rozsudok) Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. v Bratislave, vydaný v rozhodcovskom konaní pred
rozhodcami: JUDr. Jánom Huňadym, JUDr. Marekom Baňasom a JUDr. Adriánom Kniežom, ktorý
zaväzoval povinnú „k zaplateniu“ 1 179,46 € spolu s úrokom 23 % z uvedenej sumy od 2.10.2010 do
zaplatenia istiny, úrok z omeškania 8,50 % z uvedenej sumy od 2.10.2010 do zaplatenia istiny, 393,99
€ dlžných úrokov a úrokov z omeškania, vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti úveru do
1.10.2010, 28,22 € dlžných poplatkov, náhradu poplatku 66,43 € za rozhodcovské konanie a náhradu
trov právneho zast. 165,70 €, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, že podľa
návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie povinná jej peňažné nároky, priznané v rozhodcovskom
rozsudku nezaplatila, že 12.8.2013 mu doručil exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, podľa ktorej na základe pripojeného titulu a návrhu oprávnenej požiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, za účelom vymoženia istiny 1 179,46 € s prísl. Vychádzajúc z § 41 ods.2 písm.
d),§ 44 ods.2 zák.č.233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len EP) a § 44 ods.1 zák.č.244/02
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. o rozhodcovskom konaní),
po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie
a titulu, ich súladu, resp. rozporu so zák., z pripojených (listinných) dôkazov, najmä z rozhodcovského
rozsudku, Zmluvy o úvere (ďalej len zmluva), Obchodných podmienok (ďalej len OP) Poštovej banky,
a. s. pre úver (verzia 2/2006) zistil, že predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) a povinná
uzavreli 8.12.2006 zmluvu, na základe ktorej predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnej peňažné
prostriedky (úver) 50 000 Sk (1 659,70 €) s RPMN 26,20 % a, že riešenie sporov - rozhodcovská doložka
(ďalej len doložka) - je upravená v bode 9.2 Čl.9 - Prechodné a záverečné ust. OP (verzia 2/2006),
predchodkyne oprávnenej, ktorého znenie citoval. Ďalej, citujúc znenie § 52 ods.1,3,§ 53 ods.1 prvá
veta,ods.4 písm. r),ods.5 a § 54 ods.1 O. z., v znení účinnom od 1.1.2008, uzavrel, že je nesporné, že
zmluva uzavretá medzi predchodkyňou oprávnenej a povinnou je spotrebiteľskou zmluvou, že zmluva,
ktorá bola podkladom pre vydanie titulu napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy predvídané v § 52 a n.
O. z., že ide o osobitný druh zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah bez



ohľadu na to, podľa akého právneho predpisu sa zmluva uzavrela a, že zmluvnými stranami sú na
jednej strane Poštová banka, a.s. (dodávateľ), ktorej predmetom činnosti je (o. i.) aj poskytovanie úverov,
čiže koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, na druhej strane tohto zmluvného vzťahu
figuruje subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Tak mal, vzhľadom na uvedené, za preukázané, že povinná
má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa a, že prípadná klauzula o
aplikácii Obch. zák. alebo označenie zmluvy ako absolútneho obchodu podľa Obch. zák., nie je žiadnou
prekážkou pre aplikáciu všeobecných ust. O. z. o spotrebiteľských zmluvách, medzi ktoré patria aj §
52 a n., ktoré sa týkajú ochrany spotrebiteľa. Podotkol, že spotrebiteľská zmluva nie je samostatným
typom zmluvy (aj keď je v O. z. pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä
O. z., ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí
obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky na ochranu „slabšej“ zmluvnej
strany, že úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych
vzťahoch a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva, že povaha a význam verejného záujmu,
z ktorého vychádza ochrana, ktorú O. z. zaručuje spotrebiteľom, odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má
posudzovať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Zistil, že návrh spotrebiteľskej zmluvy, zmluvy, je
aj v danom prípade pripravený na predtlačenom tlačive, do ktorého sa len vpisujú požadované údaje,
že spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom (napr. negociačným vyjednávaním) zmeniť obsah
OP (predchodkyne oprávnenej), ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy,
nemôže vyjednávať a, že jedinou jeho alternatívou je prijatie, resp. odmietnutie návrhu ako celku (en
bloc). Podotkol, že základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú
podmienku, t. j. ust., ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky a, že značnú
nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje alebo
značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia zo
zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkajú možnosti odstúpenia od zmluvy. Vzhľadom na
obsah § 53 ods.4 O. z. považoval za potrebné prijať záver, že neprijateľné podmienky v spotrebiteľských
zmluvách sú absolútne neplatné, a teda nie je potrebné, aby sa ich neplatnosti spotrebiteľ dovolával,
že ochrana, ktorú poskytuje O. z. spotrebiteľom, umožňuje aj súdu preskúmať spotrebiteľskú zmluvu
obsahujúcu nekalú podmienku aj vtedy, ak spotrebiteľ nenamieta nekalý charakter tejto podmienky,
pretože buď nepozná svoje práva alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne
konanie predstavovalo, že neplatnosť takejto podmienky však nespôsobuje neplatnosť celej zmluvy,
pokiaľ túto podmienku možno oddeliť od ostatných náležitostí zmluvy, že v § 53 ods.4 O. z. obsahuje
demonštratívny výpočet ust. v spotrebiteľských zmluvách, ktoré zákonodarca považuje za neprijateľné
podmienky, že cieľom takejto úpravy je dosiahnuť, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí nezaväzovali, že medzi absolútne neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve zaraďuje O. z. v § 53 ods.4 písm. r) aj ust., ktoré vyžadujú v rámci dojednanej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Dospel k záveru, že
praktickým dôsledkom ust. o doložke tak, ako je formulovaná v bode 9.2 (a n.) Čl.9 - Prechodné a
záverečné ust. OP (predchodkyne oprávnenej) pre úver je, že spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť
brániť svoje práva pred všeobecným súdom. V danom prípade nemal pochybnosť o tom, že ust. bodu
9.2 (a n.) Čl.9 OP pre úver náležiacich k zmluve je v rozpore so znením § 53 ods.4 písm. r) O. z.,
čo má za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania, na čo musí prihliadať
z úradnej povinnosti (ex offo). Vychádzajúc z § 39 O. z. (aj jeho znenie citoval), keďže právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom
úkone, po preskúmaní titulu, dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zák., preto podľa § 44 ods.2 EP
návrh na vykonanie exekúcie zamietol a - citujúc znenie § 44 ods.2 EP - uviedol, že po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, rozhodne o zastavení exekučného konania.

Oprávnená podala voči uzneseniu včas odvolanie v celom rozsahu. Uviedla, že podávané odvolanie
proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo vo veci samej, dôvodí podľa § 205 ods.2 písm. d) tým, že súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, podľa § 205 ods.2 písm. f) tým, že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, podľa § 221 ods.1 písm. f) tým, že
účastníkovi konania - jej (oprávnenej) sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, že podala
na exekútorský úrad uvedeného exekútora návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej pre vymoženie
pohľadávky v uvedenej výške priznanej právoplatným a vykonateľným rozhodcovským rozsudkom, že
k návrhu priložila ako prílohu originál uvedeného rozhodcovského rozhodnutia a fotokópiu Zmluvy o



spotrebnom úvere pre obyvateľstvo č.4207085109, uzavretej 20.11.2008 medzi ňou a povinnou, spolu
s jej neoddeliteľnými súčasťami, že podaním exekútor požiadal exekučný súd (ďalej len súd) o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pre uvedenú sumu, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha
plnenie zo zmluvy na základe titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozsudok rozhodcovského
súdu, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zák.č.244/02 Z.
z. má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35
zák.č.244/02 Z. z.], že účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom
súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku v prípadoch uvedených v § 40 ods.1
písm. a)-j) zák.č.244/02 Z. z. a, že tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po
uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike (ďalej len SR) vykonateľný podľa osobitných predpisov
(§ 44 ods.2 zák.č.244/02 Z. z.). Tvrdila, že vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má
rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok,
že súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, v opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade,
ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe titulu vydaného v rozhodcovskom konaní, konkrétne to
teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom
všeobecného súdu, že vyplýva to z § 159 ods.2 O. s. p., v zmysle ktorého výrok právoplatného
rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány a to isté teda platí aj v prípade, ak ide o
rozsudok rozhodcovského orgánu. Poukázala na to, že ako právna nástupkyňa Poštovej banky, a.s.
bola povinná postupovať v súlade s ust. rozhodcovského zák. Zdôraznila a dala do pozornosti, že v
zmysle ust. II. časti bodu 10 Všeobecných OP, Poštová banka, a.s. postupovala v súlade s § 93 b)
zák. o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh doložky, s tým, že v predmetnom
bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zák. stanovenú ponuku a to, že ju neodmietol je prejavom
jeho osobnej a zmluvnej slobody. Vytýkala súdu, že zamietol poverenie z dôvodu, že titul bol vydaný v
rozhodcovskom konaní, avšak opomína tú skutočnosť, že ona (oprávnená) je zo zák. povinná klientovi
ponúknuť návrh doložky, že pokiaľ by tak nerobila, došlo by k porušeniu zák. o bankách, avšak aj napriek
splneniu si zák. stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie
poverenia. Poukázala ďalej na to, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie sa súd, o. i., zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie
bol pripojený titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na
vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch vykonateľné tak po stránke formálnej (z
pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a
povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať), že v rámci tohto skúmania nie
je súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu,
ani rozsudku rozhodcovského súdu, že súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je titulom, že ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol titul vydaný, nemôže
súd naprávať prípadné chyby a nedostatky titulu a, že v súlade so zásadou rovnocennosti platí uvedené
bez ohľadu na to, či titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd. Pokiaľ
ide o úverové zmluvy, považovala za potrebné uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského
rozsudku súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v 45 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z.
(citovala jeho znenie), že z uvedeného zákonného ust. vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný
na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi, rozhodujúcim
bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento
zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Podotkla ďalej, že zmluva, ktorej plnenie je
predmetom konania, predstavuje štandardnú zmluvu, ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola
zriadená a pôsobí v SR v súlade s ust. zák.č.483/01 Z. z. o bankách a podlieha dohľadu Národnej banky
Slovenska, nejde teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky, že s uvedenými
závermi sa stotožnil aj Generálny prokurátor SR, ktorý v obdobnej veci podal mimoriadne dovolanie a
žiadal napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a keďže súd prvého
stupňa založil svoje rozhodnutie na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú právnemu posúdeniu
veci považovanému dovolacím súdom za správne a vec neposudzoval z hľadísk uvedených v § 45
zák.č.244/02 Z. z., Najvyšší súd SR (ďalej len NS SR) v dovolacom konaní uznesenie prvostupňového
súdu zrušil (§ 243b ods.1 O. s. p. v spojení s § 243i ods.2 O. s. p.) a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie (uznesenie 3MCdo/11/2010 z 26.9.2011 - rozhodnutie prijal senát NS SR pomerom



hlasov 3:0) a zároveň ako súvisiace zrušil tiež uznesenie odvolacieho súdu odmietajúce odvolanie
proti mimoriadnym dovolaním napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa, že rovnakým spôsobom
rozhodol aj Krajský súd (ďalej len KS) v Prešove vo svojom uznesení 9CoE/27/2011 z 21.12.2011, že v
obdobnej exekučnej veci KS v Bratislave uznesením 18CoE/633/2011-25 z 26.6.2012 zrušil uznesenie
Okresného súdu (ďalej len OS) Malacky 23Er/2074/2011-13, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie
poverenia v zmysle § 44 ods.2 EP a vec vrátil súdu prvého stupňa ďalšie konanie (reprodukovala časť
dôvodov uvedených v uznesení 18CoE 633/2011-25 z 26.6.2012), ďalej uznesením 2CoE/292/2012-59
KS v Banskej Bystrici zrušil uznesenie OS Lučenec 5Er/273/2011-43, ktorým bola zamietnutá žiadosť
o udelenie poverenia (reprodukovala časť dôvodov uvedených v uznesení 2CoE/292/2012-59), že
obdobne bolo rozhodnuté aj v exekučnej veci 3Er/2176/20113 na OS Brezno, kedy KS v Banskej
Bystrici uznesením 2CoE/112/2012-59 zrušil uznesenie OS Brezno 3Er/2176/2011-43 z 22.12.2011,
že taktiež uznesením 18CoE/635/2011-36 z 30.11.2012 KS v Bratislave zrušil uznesenie OS Malacky
23Er/574/2010-26, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (reprodukovala časť dôvodov uvedených v uznesení 18CoE/635/2011-36
z 30.11.2012) a, že obdobne bolo rozhodnuté aj v exekučnej veci 23Er/2680/2011 vedenej na
OS Malacky, kedy KS v Bratislave uznesením 18CoE/632/2011-23 zrušil uznesenie OS Malacky
23Er/2680/2011-12 z 8.8.2011. Na podporu svojich tvrdení ďalej uviedla aj rozhodnutie KS v Bratislave
18CoE/132/2013-35 z 26.6.2013, ktorým bolo zrušené uznesenie OS Bratislava I 4Er/288/2013-15
z 25.2.2013 (reprodukovala časť odôvodnenia rozhodnutia 18CoE/132/2013-35 z 26.6.2013 a, že
KS v Žiline uznesením 10CoE/79/2013-41 z 28.5.2013 taktiež uznesenie OS Martin 17Er/3038/2011
z 23.2.2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že predmetné uznesenie, resp. jeho
odôvodnenie je nepreskúmateľné (reprodukovala časť odôvodnenia uznesenia 10CoE/79/2013-41 z
28.5.2013). Dala súdu do pozornosti Nález Ústavného súdu SR III.ÚS 192/06 z 3.11.2006, I.ÚS 335/06
z 30.10.2007 a II.ÚS 244/09 z 29.9.2009 (citovala z ich odôvodnenia) a v súvislosti s týmto a nižšie
uvedenými dôvodmi Nález I.ÚS 242/07 z 3.7.2008 (aj z jeho odôvodnenia citovala). Ďalej poukázala na
uznesenie ÚS SR III.ÚS/23/2013-8 a citovala, čo v ňom konštatuje. Tvrdila, že je vylúčené a v rozpore
s Ústavou SR, priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo Smernica Rady č.93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica), nakoľko ide o sekundárny
zdroj práva a je záväzná pre každý členský štát, že ju nemožno použiť v horizontálnych vzťahoch
medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť, ak už bola do právneho poriadku implementovaná,
že Smernica je „záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov sa ponecháva na vnútroštátne orgány“. Ďalej
citovala znenie čl.288 konsolidovaného znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, zverejnené pod č.2012/C326/01 (pôvodný čl.249 ZES) a uviedla, že doložka v spotrebiteľských
zmluvách je platným právnym úkonom, ktorý je v súlade so zák., pokiaľ sa ad hoc v každom jednotlivom
prípade nepreukáže, že je možné ju považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods.4 O.
z. Zdôraznila, že to sa vzťahuje predovšetkým na zmluvy uzatvorené po 1.1.2008, že dovtedy sa na
spotrebiteľské zmluvy o úveroch vzťahoval výlučne zák.č.129/01 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako
špeciálny predpis, že aplikácia O. z. nebola prípustná taxatívnym vymedzením typov zmlúv, na ktoré
sa jeho úprava vzťahovala, že pokiaľ by aj súd zvažoval doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
nie je možné záver o neplatnosti doložky oprieť o smernicu, nakoľko tento nepriamy normatívny akt,
ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny
význam pre výklad národného zák. je výlučne indikatívny, a v žiadnom prípade „interpretační“, že
taktiež, pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti doložky, nie je možné brať do úvahy judikatúru
ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na doložky všeobecne alebo doložky v spotrebiteľských
zmluvách, nie je voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná,
že samotná judikatúra ESD možnosť riešenia spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní
pripúšťa, ale zaväzuje súdy, aj pri žalobách o zrušení rozhodcovského rozsudku, nie k ich plošnému
rušeniu z dôvodov nearbitrability spotrebiteľských sporov, ale k dôkladnému a podrobnému skúmaniu
konkrétnych okolností konkrétnej doložky, ako aj vôle „priemerného“ spotrebiteľa a jeho mentálnych
schopností; dokonca judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len NS ČR) zdôrazňuje hranice
absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany ľahkomyseľnosti a
nezodpovednosti (rozsudok NS ČR N23Cdo1201/2009 z 29.6.2010,uznesenie 23Cdo4895/2009 z
28.4.2010). Zdôraznila, že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právaných noriem národného práva
je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra
interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku;
ústavnými predpismi, že zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto „interpretační“ priestor nedáva. Citujúc
znenie čl.7 ods.3 Ústavy SR uviedla, že trvajúc na uvedenom, judikatúra ESD považuje doložku v



spotrebiteľských zmluvách za všeobecne prípustnú. Opakovala citovanie časti čl.288 konsolidovaného
znenia Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, zverejnené pod č.2012/C326/01,
(pôvodný čl.249 ZES) a k uvedenému zdôraznila, že tieto rozhodnutia ESD sú mnohokrát cit. bez
znalosti celého kontextu rozhodnutia, skutkových okolností veci a predovšetkým bez znalosti právnych
reálií štátu a vnútroštátnych noriem, ktoré sa na dané vzťahy a účastníkov tohto konania vzťahujú,
následne dochádza k vytrhnutiu časti odôvodnenia a petitu z celkového kontextu, že vo vzťahu k
doktrinálnej a niekedy i judikatúrou namietanej nutnosti tzv. eurokonformného výkladu spotrebiteľského
práva, obzvlášť možnosti uzavrieť doložku v zmluvách, ktoré sú vnútroštátnym právnym poriadkom
označované za spotrebiteľské, in concreto v súlade so smernicou, sa konštatuje, že smernica (ostatne
ako každá iná) nie je na zvrchovanom území SR voči jeho občanom priamo zaväzujúca, a jej účinok
je priamy len za predpokladu, že štát smernicu do svojho právneho poriadku neimplementoval alebo,
že smernica zakladá priamo právo občana, nie jeho povinnosť alebo, že ide o vertikálny vzťah občan -
štát, ani jedna z týchto podmienok nie je v prípade uvedeného použitia smernice splnená, že smernica,
s poukazom na čl.288 ZES (pôvodne 249) ZES sama o sebe nemá horizontálny účinok (ako má, napr.
národný zák.) a je záväzná len pre členské štáty, ktorým je určená, a aj to len čo do výsledku, ktorý má
byť dosiahnutý, že forma a prostriedky, ako smernicu zakomponuje do vlastného právneho poriadku, sú
ponechané na členských štátoch a, že zákonodarca SR tak učinil prostredníctvom ust. piatej hlavy O. z.
a množstvom špeciálnych právnych predpisov. Zároveň uviedla, že zák.č.483/01 Z. z. o bankách v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere v § 93b ods.1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojím
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory
z obchodov (teda i zo zmlúv o úvere) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským
súdom zriadeným podľa zák. o rozhodcovskom konaní, že inkorporovaním doložky do OP si Poštová
banka, a s. splnila svoju zákonnú povinnosť - povinný v čl.2 ods.1 zmluvy o úvere výslovne potvrdil,
že prijíma návrhy predložené v OP a v čl.2 ods.6 zmluvy o úvere potvrdil, že si Poštová banka,
a.s. splnila povinnosť podľa § 93b zák. o bankách, že text doložky neobsahoval žiadnu alternatívu
k rozhodcovskému konaniu v súlade so zákonnou definíciou „rozhodcovskej zmluvy“ v § 3 ods.1
zák.č.244/02 Z. z. i s ustálenou praxou v odbore a, že doložka bola naformulovaná a dojednaná na
základe splnenia zákonnej povinnosti banky a ako taká nemôže predstavovať (nevynímajúc zreteľ „so“
zásady zákazu retroaktivity v právnom poriadku SR) neprijateľnú podmienku. Na základe uvedeného
navrhla napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmeniť tak, že žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie sa vyhovuje, alternatívne napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu na ďalšie konanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania [§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správne, jeho odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním
v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody napadnutého uznesenia sú správne, na čom nič nemení
ani odvolanie.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní namietala, že súd nesprávne posúdil doložku ako neprijateľnú podmienku,
na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia možno odkázať na závery vyslovené v uznesení
6Cdo 1/2012 z 21.3.2012 Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých skúmaním platnosti doložky (dohodnutej
v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je
právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie,
vyplývajúce zo zák. a to z § 44 ods.2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento titul nie je v rozpore
so zák., že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako titul v rozpore so zák., ak
rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa zakladá
právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne, že nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy
má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského
rozsudku, že takúto interpretáciu § 44 ods.2 EP vyžaduje účel právnej úpravy, premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo, že týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s
jej neplatnosťou, nebránia ust. zák. o rozhodcovskom konaní [napr. § 21 ods.2 alebo § 40 ods.1



písm. c)], tieto ust. sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj
iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo
„zákony sú písané pre bdelých“), že kým nevyužitie postupu podľa týchto ust. v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu
a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ust. strácali svoj
zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach to tak nie je, že princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, tzn., že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ust.
zák. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku zo zák., znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto titulu a, že takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V prejednávanej veci súd správne dospel k záveru o neprijateľnosti a tým aj neplatnosti doložky z dôvodu,
že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech povinnej (listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali), pretože zo
zmluvy uzavretej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinnou vyplýva, že doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou
sú (ako predtlačený formulár) OP pre úver [verzia 2/2006], a teda aj doložka obsiahnutá v Čl. 9.2 týchto
podmienok.

Správne sú aj dôvody, ktorými súd odôvodnil nevyváženosť dohodnutej doložky.

Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Konanie sa ešte nekončí, preto nebolo rozhodnuté o trovách odvolacieho konania.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.