{"guid": "22bef406-370b-4ec6-92f7-7b1821108154:a488a4d3-4b17-49a5-997c-c2e1ea0b620d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2", "spisova_znacka": "5Co/373/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/373/2018 z 22. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 22. mája 2019, sp. zn. 5Co/373/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2", "identifikacne_cislo": "7716201375", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Dubcová", "sudca_id": 87, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-dubcova-87", "datum_vydania": "2019-05-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "nazov": "§ 388 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-388", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-388"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-388"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a488a4d3-4b17-49a5-997c-c2e1ea0b620d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/373/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7716201375
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7716201375.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a
sudcov JUDr. Andreja Šalatu a JUDr. Jána Slebodníka, vo veci žalobcu TK TRADING, s.r.o. Humenné,
Štefánikova 4, IČO: 36 765 104, zast. JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, Košice,
Bajzova 2, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie slobody 6, IČO: 30 416 094, o náhradu
škody 112 324,71 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 19C/28/2016-300 z 11.7.2018 Okresného súdu
Michalovce

r o z h o d o l :

M e n í     I. výrok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 325,85 eur a v prevyšujúcej časti
potvrdzuje rozsudok.
Žalovanému priznáva náhradu trov konania v rozsahu 99,42%.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súd prvej inštancie (ďalej len súd) v poradí druhým rozsudkom rozhodol, že žalobu zamieta a II. priznal
žalovanej ako strane plne úspešnej v konaní náhradu trov 100%, ktoré je povinný žalovanej nahradiť
žalobca.
2.V odôvodnení rozsudku o.i. uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 1.2.2016 domáhal a ako
ju skutkovo a právne odôvodnil, že podaním z 13.7.2016 žiadal, aby súd rozhodol tak, že žalovaný je
povinný nahradiť žalobcovi sumu 112 324,71 eur a súd uznesením na pojednávaní konanom 31.10.2016
pripustil zmenu žalobného návrhu, že na preukázanie tvrdených skutočností predložil žiadosť o
zriadenie pracoviska stanice technickej kontroly, rozhodnutie Obvodného úradu Michalovce, podnet na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obvodného úradu z 9.5.2011, odpoveď Krajskej prokuratúry z
18.12.2012, rozhodnutie o proteste prokurátora z 17.1.2013, rozhodnutie Obvodného úradu z 22.1.2013,
rozhodnutie Obvodného úradu Košice z 19.2.2013, rozhodnutie Obvodného úradu z 25.4.2013, podacie
bloky, pokladničné bloky, príjmové doklady, faktúru č. 3511 a žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu
škody. K rozšírenej žalobe predložil podnikateľský zámer na zriadenie stanice technickej kontroly
spracovaný V.. Q. B., dohodu medzi spoločnosťou TK Trading s.r.o. a YOGI, spol. s r.o., oznámenie
o opakovanom porušovaní zák. č. 725/2004 Z.z. adresovaný Obvodnému úradu Michalovce, návrh na
obnovu konania, odvolanie proti rozhodnutiu Obvodného úradu Michalovce podané 16.9.2011, odvolanie
podané proti rozhodnutiu Obvodného úradu Michalovce 29.6.2011, späťvzatie odvolania, sťažnosť pre
porušenie zák. č. 725/2004 Z.z.. Ďalej uviedol, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, ako svoj postoj
odôvodnil a ako dôkaz na podporu svojich tvrdení predložil príkazný list č. 1/2011 Ministerstva dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja SR č. 13635/2011/ŠDÚ-21553-M z 26.4.2011. O nároku žalobcu
rozhodol rozsudkom z 13.2.2017 tak, že žalobu zamietol a žalovanej ako strane úspešnej v konaní
priznal právo na náhradu trov konania, lebo z vykonaného dokazovania  vyplynulo, že správny orgán
vydal 25.4.2013 konečné rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť žalobcu na prevádzkovanie stanice
technickej kontroly, že proti tomuto rozhodnutiu odvolanie podané nebolo a nadobudlo právoplatnosť.



Nie je preto splnená podmienka podania opravného prostriedku a zrušenia, či zmeny napadnutého
rozhodnutia, preto nie je daný samotný základ nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia.
Zákon síce umožňuje v prípadoch hodných osobitného zreteľa odpustiť podmienku podania opravného
prostriedku, podmienka zrušenia nezákonného rozhodnutia však musí byť splnená a túto podmienku
žalobca nepreukázal a ani ju netvrdil. Na tomto mieste poznamenal, že je nesprávny názor žalobcu,
ak požaduje náhradu aj za rozhodnutia, ktoré boli z hľadiska vecnej správnosti preskúmané v rámci
správneho konania príslušnými odvolacími orgánmi. Z priebehu správneho konania je zrejmé, že došlo
opakovane k zrušeniu rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu (ale aj odvolacieho). Ide však o
riadny postup v správnom konaní, ktorý dáva možnosť účastníkom správneho konania podať opravný
prostriedok proti vydaným rozhodnutiam. Odvolacie alebo iné prieskumné konanie o vecnej správnosti
správnych rozhodnutí, ktoré správny poriadok umožňuje, je súčasťou procesu, ktorého výsledkom je
vydanie konečného rozhodnutia - v súdnej veci vydanie zamietavého rozhodnutia o žiadosti žalobcu
o povolenie prevádzkovania stanice technickej kontroly. Podmienkou prevádzkovania takejto činnosti
je povolenie príslušného orgánu štátnej správy, ktoré sa vydáva vo forme rozhodnutia. Výsledkom
konania o povolení takejto činnosti je teda rozhodnutie. Aj keď žalobca vyčerpávajúco odôvodňoval
nesprávnosť postupu správnych orgánov aj z hľadiska rozhodovania žalobcu podľa zák. 725/2004 Z.z.
úlohou súdu v konaní o náhradu škody nie je hodnotenie vecnej správnosti rozhodnutí vydaných v
správnom konaní, pretože táto právomoc mu nepatrí. Úlohou súdu je posúdenie nároku v medziach
zák. č. 514/2003 Z.z.. Podmienkou priznania nároku z tvrdeného nezákonného rozhodnutia je okrem
iného aj podanie opravného prostriedku proti nezákonnému rozhodnutiu a zrušenie  alebo zmena
takého rozhodnutia. Pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup, v podmienkach nárokov podľa
zák. č. 514/2013 Z.z. nie je možné uplatniť nárok na náhradu škody pre nesprávny úradný postup, ak
výsledkom úradného postupu správneho orgánu je vydanie rozhodnutia, čo je prípad žalobcu. Postup
správneho orgánu a jeho konanie pred vydaním rozhodnutia a v súvislosti s jeho vydaním či už z
procesného alebo hmotnoprávneho hľadiska, sú súčasťou prieskumu správnosti postupu príslušného
orgánu v rámci riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré zákon umožňuje účastníkovi
správneho konania využiť. Na odvolanie žalobcu odvolací súd zrušil rozsudok uznesením z 8.3.2018 v
konaní 5Co/234/2017, v ktorom uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie,
že nárok na náhradu škody nie je daný pre nesprávny úradný postup, nárok je potrebné vyhodnotiť
z hľadiska nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. Odvolací súd ďalej konštatoval, že
na základe  rozhodnutia z 25.4.2013 žalobcovi nemohla vzniknúť žiadna škoda, preto nie je potrebné
zaoberať sa skutočnosťou, či voči nemu bol podaný opravný prostriedok. Odvolací súd mal za to, že
nárok na náhradu škody by mohol patriť žalobcovi len vo vzťahu k rozhodnutiu ObÚ v Michalovciach
2011/00916-02 z 9.5.2011, voči ktorému žalobca odvolanie podal, ako aj využil ďalšie prostriedky (protest
prokurátora) a toto rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené. V súvislosti len s týmto rozhodnutím mohla
žalobcovi vzniknúť škoda. V kontexte s uvedeným nezákonným rozhodnutím je potrebné zistiť výšku
škody, ktorá je s ním v príčinnej súvislosti. Z uvedeného dôvodu bude povinný súd prvej inštancie po
vrátení veci vykonať dokazovanie zamerané na to, či žalobcovi vznikla nejaká škoda v súvislosti s
podaným odvolaním a protestom prokurátora a v akej výške a vo veci nanovo rozhodnúť. Vzhľadom na
závery odvolacieho súdu vyzval žalobcu, aby preukázal škodu, ktorá mu vznikla vo vzťahu k rozhodnutiu
ObÚ Michalovce 2011/00916-02 z 9.5.2011. Žalobca žiadne dokazovanie nenavrhol a uviedol, že pokiaľ
ide o rozsah náhrady škody je ten istý, ako si pôvodne uplatnil.  Uviedol,  že má za to, že aj zo
záverov rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že rozhodnutia z 9.5.2011 pod sp. zn. 2011/00916-02
bolo nezákonné. Tým je daná aj prvá podmienka vo vzťahu k nároku na náhradu škody. Správny
orgán pri  tomto rozhodnutí sa odvolával na príkazný list č. 1/2011 z 26.4.2011 a to s účinnosťou
od 2.5.2011 vydaným Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, v zmysle ktorého má
správny orgán povinnosť bezodkladne zamietnuť žiadosť v prípade ak v danom okrese nie je voľná
stanica technickej kontroly. V čase rozhodovania správneho orgánu, tento príkazný list nebol účinný tak
ako na to poukázal aj prokurátor vo svojom proteste a preto toto rozhodnutie správneho orgánu nebolo
procesne správne, dôkazom čoho je aj rozhodnutie, ktorým nadriadený orgán protestu prokurátora
v celom rozsahu vyhovel. Nezákonným rozhodnutím orgánu z 9.5.2011 tak vznikol stav, v ktorom o
žiadosti žalobcu nebolo právoplatne rozhodnuté. Do času, kým správne orgány rozhodli o odvolaní
žalobcu a vrátili vec na opätovné prejednanie, bola už schválená žiadosť inej spoločnosti. Toto vníma
ako primárnu podstatu, prečo následne došlo aj k vydaniu ďalších rozhodnutí aj k podaniu ďalších
opravných prostriedkov, s čím súvisel aj uplatnený  nárok. Čo sa týka cestovného, takisto aj ciest,
ktoré boli preukázané. Preto pokiaľ správny orgán opätovne rozhodoval o žiadosti žalobcu, nemal
inú možnosť, ako jeho žiadosť zamietnuť,  pretože už nebola voľná kapacita siete staníc technickej
kontroly. Na druhej strane kapacita bola voľná 23.5.2011 a preto pokiaľ by správny orgán hneď úvodom



vyhodnotil žiadosť žalobcu správne, správny orgán by v súlade so zákonom mal povinnosť žiadosti
vyhovieť. Pretože žiadosť žalobcu bola prvá v poradí a kapacita siete preukázateľne, čo vyplýva aj z
rozhodnutí orgánov, je to zdokladované, bola v rozhodnom čase voľná. A teda pochybením orgánu,
ktorý vydal nezákonné rozhodnutie žalobcovi neskôr už nemohlo byť vyhovené, pretože kapacita siete
bola obsadená. V čase, keď orgán mal zákonne rozhodnúť o podanej žiadosti, bola naopak kapacita
voľná a žiadosť žalobcu bola prvá. Tým, že orgán pochybil, zasiahol do práv žalobcu, ktorému týmto
bola spôsobená škoda, ktorú v konaní preukazovali. Žalobca preukázateľne vynaložil náklady za účelom
uplatnenia svojho nároku, ktoré spočívali v cestách, poštovnom ako aj odmene za služby právnej pomoci.
Tak ako ich podrobne súdu spolu s jednotlivými dôkazmi o vykonaných cestách ako aj zaplatenom
poštovnom špecifikovali v podanej žalobe a takisto aj písomnom vyjadrení zo dňa 25.11.2016,  a to
s uvedením dátumu cesty, miesta cesty, účelu cesty, dňa čerpania pohonných hmôt, ceny čerpania
pohonných hmôt a súdu boli predložené  aj všetky podania spolu s podacími lístkami, ktoré dokladujú, že
naozaj sa jednalo o náklady, ktoré boli vynaložené, boli vynaložené v súvislosti s konaním a nadväzovali
len na to, že orgán hneď v úvode pochybil. V opačnom prípade boli splnené zákonné  podmienky na to,
aby  žiadosti žalobcu vyhovel. Žalobca  tiež zakúpil  zariadenie za sumu 70 000,- eur, čo bola vstupná
investícia na to, aby mohol začať podnikať a ku ktorej  uplatneniu by reálne aj došlo, to znamená, že s
týmto zariadením, ktoré bolo zarezervované,  bolo zakúpené, mohol podnikať v prípade,  ak by orgán
riadne a zákonne postupoval a žiadosti žalobcu vyhovel. Zároveň žalobca vzhľadom na skutočnosti,
ktoré ozrejmili aj v doplnení žaloby prišiel o zisk, ktorý by inak bol dosiahol. Tým pádom si uplatňuje
hypoteticky ušlý zisk, pretože opätovne vracajúc  sa k celej podstate a celému základu, pokiaľ by dňa
keď bola podaná žiadosť žalobcu správny orgán, pretože boli splnené zákonné podmienky, vyhovel
žiadosti,  v takom prípade by normálne dokázal žalobca sa začleniť, dokázal by podnikať a dokázal
by získavať nejaký výnos tak,  ako  ho prezentoval aj v podnikateľskom zámere, kde boli tieto údaje
v ňom uvedené, čerpané z reálnych zdrojov. Má za to, že aj tu došlo k zásahu do práv žalobcu a
bola mu spôsobená škodu, ktorú  rovnako v konaní preukázal,  a to predloženým podnikateľským
zámerom. V prípade, že by to súd nepovažoval za dostatočné tak, navrhol zvážiť prípadné znalecké
dokazovanie ak súd bude mať za to, že tento nárok je daný a bude potrebné ozrejmiť jeho výšku. Podľa
jeho názoru  v  prejednávanej veci sú splnené všetky predpoklady pre priznanie nároku na náhradu
škody, pretože je dané existencia nezákonného rozhodnutia, čo potvrdil aj odvolací súd. Vznik škody
podrobne špecifikovali a preukázali dôkazmi predloženými do súdneho spisu, pričom k vzniku škody
došlo k príčinnej súvislosti s napadnutým rozhodnutím zo dňa 9.5.2011, a kauzálny nexus je jasne medzi
nezákonným rozhodnutím a vznikom škody daný. Dal do pozornosti súdu aj uznesenie Najvyššieho
súdu SR pod sp. zn. 5Cdo/24/2011, v zmysle ktorého pri posudzovaní kauzálneho nexusu sa nemusí
jednať o príčinu jedinú,  ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku,  ak
išlo  o príčinu podstatnú, ktorou napadnuté rozhodnutie podľa nášho  žalobcu je. Žalovaný sa odvolal
na všetky svoje predchádzajúce vyjadrenia a argumentácie. Vzhľadom na to, že vo veci  strany sporu
nenavrhovali žiadne dokazovanie,  súd vychádzal pri hodnotení nároku žalobcu iba z už vykonaného
dokazovania a z listín predložených žalobcom podľa § 204 CSP, keďže ich obsah nikto nenamietal,
zo zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia veci citujúc znenie § 3 ods.1,2, § 5 ods.1,2, § 6
ods.1,2, § 9 ods.1,2, § 15 ods. 1,2, § 17 ods.1, § 18 ods.1,2,3, § 19 ods. 1,2,3  zák. č. 514/2003 Z.z.
(ďalej len zákon) a po posúdení zákonných predpokladov pre uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. vychádzajúc aj z právnych záverov odvolacieho súdu dospel k záveru, že návrh
žalobcu nie je dôvodný. Zák. č. 514/2003 Z.z. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola
spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok
na náhradu škody musí oprávnená osoba  uplatniť  postupom a za podmienok upraveným v citovanom
zákone. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody na tom základe, že správny orgán vydal v konaní o
žiadosti žalobcu o povolenie stanice technickej kontroly nezákonné rozhodnutia, pretože nedostatočne
zistil skutkový stav a nesprávne v konaní postupoval.   Počas konania rozšíril dôvody aj o nesprávny
úradný postup správneho orgánu, ktorý mal spočívať v tom, že nesprávne postupoval pri doručovaní
rozhodnutí vydaných v správnom konaní a rozhodnutia nevydal v zákonom stanovenej lehote. Žalobca si
teda uplatnil nárok z  nezákonného rozhodnutia ako aj z nesprávneho úradného postupu. Zo zrušujúceho
rozhodnutia  odvolacieho súdu vyplýva, že nárok žalobcu z nesprávneho úradného postupu nie je daný.
Nárok na náhradu škody by mohol vzniknúť len vo vzťahu k rozhodnutiu 2011/00916-02 z 9.5.2011,
ktoré bolo ako nezákonné zrušené. V súvislosti len s týmto rozhodnutím mohla žalobcovi vzniknúť
škoda. Súd preto posudzoval nárok žalobcu iba z hľadiska práva na náhradu škody z nezákonného
rozhodnutia. Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdených nezákonných rozhodnutí,
pri tomto nároku je potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok: 1. predbežné prerokovanie



nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2. vydanie nezákonného rozhodnutia, 2.vznik škody, 3.
príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4. zrušenie alebo zmena
nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom a 5.podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu,
ktorého by sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba
čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. Prvým predpokladom pre
konanie o náhrade škody je preukázanie,  že žalobca pred podaním žaloby na súd predbežne prerokoval
svoj nárok s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja),  že jeho nároku nebolo kladne vyhovené a žaloba bola podaná v lehote ustanovenej v § 19
zákona. Žalobca preukázal predloženými žiadosťami adresovanými ministerstvu, že si uplatnil nárok na
náhradu škody 2700,24 eur ale aj rozšírený nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne ako aj to,
že žiadostiam nebolo vyhovené. Žaloba bola podaná aj v zákonom stanovenej lehote. V tejto otázke
spor medzi stranami nebol. Spor nebol ani v otázke priebehu správneho konania a v ňom vydaných
rozhodnutí. V konaní nie je sporné, že 9.5.2011 vydal ObÚ Michalovce  rozhodnutie, ktorým zastavil
konanie vo veci žiadosti o povolenie na zriadenie pracoviska STK v okrese Michalovce žiadateľa TK
Trading s.r.o. Humenné na základe príkazného listu č. 1/2011 z 26.4.2011 s účinnosťou od 2.5.2011
vydaným Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja. V odôvodnení sa uvádza, že týmto
príkazným listom bolo nariadené správnemu orgánu bezodkladne zamietnuť každú žiadosť pokiaľ nie
je v okrese voľná sieť staníc technickej kontroly. Preto Obvodný úrad rozhodol tak ako je uvedené
vo výrokovej časti rozhodnutia. Nie je sporné ani to, že krajský úrad pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie napadnuté rozhodnutie na odvolanie žalobcu zmenil  rozhodnutím zo dňa 11.8.2011 v
konaní pod č. 2011/01281 tak, že menil text v odseku výroku na správne podľa § 30 ods. 1 písm. j)
Zákona 71/1967 o správnom konaní a podľa § 101 písm. e) Zákona č. 725/2002 Z.z. na základe §
38 ods. 2 písm. f) Zákona č. 725/2004 Z.z. Nie je sporné ani to, že na podnet žalobcu na základe
podaného protestu prokurátora rozhodol Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
v Košiciach 17.1.2013 pod č. 1/2012/04358 tak, že protestu prokurátora vyhovel v celom rozsahu  a
že oba rozhodnutia boli zrušené. Keďže odvolací súd vyslovil právny názor, podľa ktorého je potrebné
skúmať škodu vo vzťahu k rozhodnutiu z 9.5.2011, ktoré bolo ako nezákonné zrušené, bolo potrebné
skúmať splnenie podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody vo vzťahu k tomto rozhodnutiu.
Žalobca nenavrhol žiadne dokazovanie vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu a tvrdil, že škoda uplatnená v
konaní sa týka práve tohto zrušeného rozhodnutia. Žalobca splnil podmienku prerokovania nároku na
náhradu škody pred podaním žaloby, je preukázané vydanie nezákonného rozhodnutia i jeho zrušenie,
preto zostalo  preukázať vznik  škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia
a vznikom škody. Podľa názoru súdu tieto podmienky žalobca nepreukázal. Podstatná argumentácia
žalobcu o vzniku škody spočívala v jeho názore, že spĺňal všetky predpoklady pre vydanie povolenia
na prevádzkovanie stanice technickej kontroly a v čase podania žiadosti o povolenie na túto činnosť
bola voľná kapacita v sieti staníc technickej kontroly a teda keby správny orgán postupoval v zmysle
zákona, bolo by mu vydané povolenie na prevádzkovanie stanice technickej kontroly. Keďže vydal
nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené, v čase, keď vydával správny orgán konečné rozhodnutie
25.4.2013 voľné kapacity už neboli, preto nemohol inak, ako žiadosť zamietnuť. Tým došlo u žalobcu
k vzniku uplatnenej škody.  Tieto tvrdenia žalobcu v konaní neboli ničím preukázané a nezodpovedajú
záverom správneho konania o žiadosti žalobcu. Z odôvodnenia zrušeného rozhodnutia z 9.5.2011 č.
2011/00916 vyplýva, že  dôvodom „zastavenia“ konania o žiadosti spoločnosti TK TRADING s.r.o. o
povolenie na zriadenia pracoviska STK v okrese Michalovce bola skutočnosť, že podľa príkazného
listu č. 1/2011 účinného od 2.5.2011 je správny orgán povinný bezodkladne zamietnuť každú žiadosť,
pokiaľ v okrese nie je voľná sieť staníc technickej kontroly. Je nepochybné, že správny orgán pochybil,
keď o žiadosti nevydal meritórne ale procesné rozhodnutie, z odôvodnenia rozhodnutia z 9.5.2011
však vyplýva, že v čase podania žiadosti nebola voľná kapacita na prevádzkovanie STK, preto nebolo
žiadosti vyhovené. V konečnom rozhodnutí správneho orgánu z 25.4.2013 sa uvádza, že obvodný
úrad znova preskúmal žiadosť žalobcu z 15.4.2011 o zriadenie pracoviska STK a zistil, že v čase
podania žiadosti a ani v čase jej opätovného preskúmania nebola splnená podmienka na udelenie
povolenia na zriadenie stanice technickej kontroly z dôvodu, že nebola a nie je v okrese Michalovce
na požadovaný typ stanice technickej kontroly voľná kapacita. Ďalej sa v rozhodnutí uvádza, že v
období od podania žiadosti žalobcu do vydania rozhodnutia 25.4.2013 bola kapacita v sieti uvoľnená
23.5.2011 a v ten istý deň bola podaná žiadosť o udelenie povolenia na zriadenie STK spolu so všetkými
prílohami podľa § 38 zák. č. 725/2004 Z.z. a zaplateným správnym poplatkom za podanie žiadosti.
Žiadosť TK TRADINGU nespĺňala v čase uvoľnenia kapacity siete náležitosti vyžadované zákonom,
prvou v poradí sa stala žiadosť, ktorá splnila všetky podmienky.  Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie
žalobcu o tom, že spĺňal predpoklady na prevádzkovanie STK, a že v čase podania žiadosti bola voľná



kapacita v sieti staníc technickej kontroly, nezodpovedajú  zisteniam vykonaným správnym orgánom v
rámci konania o žiadosti žalobcu a žalobca v konaní opak nepreukázal. Žalobca preto podľa názoru
súdu nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia z 9.5.2011 a tvrdenou
škodou v celom uplatnenom rozsahu. Súd sa nemôže stotožniť s odôvodnením žalobcu, že škoda
týkajúca sa zrušeného rozhodnutia z 9.5.2011 je totožná so škodou, ktorú si pôvodne uplatnili. Ako súd
uviedol vyššie, dôvodom zamietnutia žiadosti o prevádzkovanej stanice technickej kontroly bolo, že ani
v čase podania žiadosti 15.4.2011 ani v čase rozhodovania správneho orgánu 25.4.2013 neboli voľné
kapacity na prevádzkovanie STK. Škoda žalobcu vyčíslená v uplatnenom rozsahu náhrady nákladov na
technické vybavenie a ušlého zisku je tak iba hypotetická, pretože žalobca svoje tvrdenia o tom, že v čase
rozhodovania správneho orgánu 9.5.2011 bola voľná kapacita a spĺňal všetky zákonné predpoklady pre
jej vyhovenie, ničím nepreukázal.  Ako sa bránil aj žalovaný, vzťah príčiny a následku musí byť priamy, a
príčinnú súvislosť treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočnosti prichádzajúcich do úvahy ako
priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.  Keďže v konaní
nebolo preukázané, že skutočne v čase rozhodovania správneho orgánu 9.5.2011 bola voľná kapacita
STK a že žalobca spĺňal zákonné predpoklady pre jej prevádzkovanie, je možné priznať iba priamu
škodu, ktorá žalobcovi v súvislosti so zrušeným nezákonným rozhodnutím žalobcovi vznikla. Znamená
to, že priamou škodu môžu byť iba náklady súvisiace s rozhodovaním správneho orgánu 9.5.2011
vrátane nákladov vynaložených žalobcom v súvislosti s využitím riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov. Žalobca si uplatnil aj škodu vo výške 2700,24 eur, ako náhradu škody zahŕňajúcu náhradu
nákladov, ktoré žalobcovi v správnom konaní vznikli. Napriek výzve súdu a záverom odvolacieho
súdu, žalobca priamu škodu súvisiacu so zrušeným nezákonným rozhodnutím z 9.5.2011 nepreukázal.
Suma 2700,24 vyčíslená žalobcom sa týkala nákladov celého správneho konania, nie len vo vzťahu
k zrušenému rozhodnutiu z 9.5.2011. Išlo o náklady žalobcu  na cestu do Michaloviec na správny
orgán v období od 2.2.2011 do 17.10.2011, náklady na poštové služby, náklady súvisiace s odmenou
advokáta spolu 1 076,77 eur, ďalej náklady na cestu v roku 2012, náklady na poštové služby a na
odmenu advokátovi spolu v sume 230,33 eur, v roku 2013 náklady na cestu, poštové služby a náklady
súvisiace s odmenou advokáta spolu 1 393,14 eur. Náklady na odmenu advokáta podľa 18 ods. 3
zákona  je možné priznať iba za predpokladu, že žalobca v správnom konaní bol advokátom zastúpený
a súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom. Žalobca síce na čl. 135 spisu podrobne vyčíslil cestovné náklady, poštovné  i
právne poradenstvo s uvedením jednotlivých dátumov a úkonov, z prehľadu však súd nedokázal určiť
priamu súvislosti s nezákonným rozhodnutím z 9.5.2011 a prípadným využitím opravných prostriedkov a
žalobca v tomto smere žiadnu dôkaznú iniciatívu nevyvinul. Z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že
nárok na náhradu škody by mohol žalobcovi patriť len vo vzťahu  k zrušenému rozhodnutiu správneho
orgánu z 9.5.2011 číslo 2011/00916-02, voči ktorému podal žalobca odvolanie a ďalšie prostriedky a
v súvislosti len s týmto rozhodnutím mohla žalobcovi vzniknúť škoda.  Po vrátení veci uložil vykonať
dokazovanie zamerané na to, či žalobcovi vznikla nejaká škoda v súvislosti s podaným odvolaním a
protestom prokurátora a v akej výške a vo veci nanovo rozhodnúť. Vzhľadom na vyššie uvedené, pretože
žalobca vo vzťahu k rozhodnutiu z 9.5.2011 dokazovanie nenavrhoval a ani výšku škody vo vzťahu k
nemu nevyčíslil, súd žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 255 ods.1 CSP tak, že ich priznal žalovanému ako strane plne úspešnej v konaní. Žalobca bol v
konaní neúspešný, preto podľa pomeru úspechu patrí právo na náhradu trov konania žalovanej v pomere
100%. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku samostatným
uznesením podľa § 262 ods.2 CSP.
3.Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca (č. l. 327 - 329) v zmysle § 365 ods.1 písm.
b),d),f),h) CSP, lebo je toho názoru, že samotné rozhodnutie súdu vychádza r. nesprávneho právneho a
skutkového posúdenia veci, jeho výroková časť nie je dostatočne odôvodnená právnou argumentáciou
súdu. v rámci ktorej je súd povinný uviesť, o So sa pri svojom rozhodovaní opieral, a na základe
akých skutočnosti dospel k citovaným výrokom svojho rozsudku. Absencia dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia súdu zakladá jeho nepreskúmateľnosť, ktorú treba považovať za porušenie práva účastníka
na spravodlivý súdny proces, čo napĺňa znaky odňatia možnosti konať pred súdom (podľa rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR 5 Obdo 32/2013). Nestotožňuje sa so závermi súdu a je toho názoru, že
súd sa opomenul vysporiadať s relevantnými skutočnosťami, ktoré v priebehu konania uvádzal a
nevyhodnotil dôkladne a komplexne všetky skutkové okolnosti prípadu. Zároveň sa domnieva, že
súd nerešpektoval rozhodnutie odvolacieho súdu a rozhodol v rozpore s jeho závermi uvedenými v
uznesení z 8.3.2018. Podané odvolanie podrobne odôvodnil nasledovne: A. Po vrátení veci odvolací
súd vyslovil, že žalobcovi by mohol patriť nárok na náhradu škody vo vzťahu k rozhodnutiu ObÚ
v Michalovciach 2011/00916-02 z 9.5.2011. Má za to, že z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu



v Košiciach vyplynulo, že prvá podmienka pre priznanie nároku na náhradu škody, a to existencia
nezákonného rozhodnutia je splnená. Po vrátení veci bolo preto úlohou súdu prvej inštancie zistiť
výšku škody, ktorá je s nezákonným rozhodnutím v príčinnej súvislosti. Do konania predložil všetky
dôkazy, a zreteľne označil súdu v čom spočíva jeho návrh. V žiadnom prípade preto nemožno prisvedčiť
tvrdeniu súdu, že žalobca po vrátení veci nepredložil žiadne dôkazy. Všetky relevantné dôkazy, ktorými
preukazoval svoj nárok sú súčasťou súdneho spisu a preto je toho názoru, že sa súd s nimi mal riadne
vysporiadať. Odôvodnenie napadnutého rozsudku však rozhodne nepovažuje za dostatočné a v súlade
s kvalitatívnymi požiadavkami, ktoré naň kladie súdna prax. Pre priznanie nároku na náhradu škody
musia byť v súlade so zákonom splnené tri podmienky a to: a) existencia nezákonného rozhodnutia, resp.
nesprávneho úradného postupu, b)vznik škody, c)príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Odvolací súd jasne konštatoval, že prvá
podmienka daná je, pretože tu existuje rozhodnutie správneho orgánu pod č. 2011/00916-02 zo dňa
09.05.2011, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené. Túto skutočnosť nerozporoval ani súd prvej inštancie.
Vyvstala preto otázka, či zároveň na základe nezákonného rozhodnutia vznikla žalobcovi škoda, a teda,
či je splnená aj druhá zákonná podmienka pre priznanie uplatneného nároku. B. Uviedol, že v súvislosti
s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu mu vznikla škoda spočívajúca v nákladoch na cestu,
poštovné, právne služby a neskôr doplnil podanú žalobu aj o nárok titulom skutočnej škody spočívajúcej
v nákladoch na technické zariadenie a ušlý zisk. Súd prvej inštancie sa ho na prvom pojednávaní po
vrátení veci dotazoval, v akej výške mu vznikol nárok na náhradu škody. On zotrval na uplatnenom
nároku v celom rozsahu a to z nasledovných dôvodov: Nárok na náhradu škody spočívajúcom v
nákladoch na poštovné: Žalobca súdu vo svojom vyjadrení z 25.11.2016 podrobne zdôvodnil a vyčíslil
náklady na poštovné. Súdu jednotlivo predložil podacie lístky pripojené ku konkrétnym podaniam,
ktoré zasielal a ozrejmil, prečo tieto úkony vo vzťahu k správnym orgánom realizoval. Jeho podania
boli doručované správnemu orgánu po vydaní nezákonného rozhodnutia, pretože sa nimi domáhal
prešetrenia postupu orgánu, ktorý považoval za nesprávny. Tieto podania tak bezprostredne súviseli s
nezákonným rozhodnutím. Aj z obsahu jednotlivých listín vyplýva, že len chránil svoje práva. Konkrétne
uvádza, že v roku 2011 poštovou službou podával napríklad opravný prostriedok, návrh na obnovu
konania, sťažnosť pre porušenie zákona, odvolanie voči udeleniu oprávnenia na zriadenie stanice
technickej kontroly spoločnosti EJ servis s.r.o. pretože táto podľa jeho názoru na jeho úkor získala
oprávnenie v rozpore so zákonom. Kým sa však prostredníctvom opravných prostriedkov domohol
svojho nároku, bolo udelené oprávnenie zmienenej spoločnosti, a kapacita siete tak bola vyčerpaná. V
roku 2012 poštou doručil príslušnému orgánu oznámenie o porušení zákona, vo vzťahu k nesplneniu
podmienok pre udelenie oprávnenia spol. EJ servis s.r.o. Rovnako tak poštou žalobca v roku 2012
doručil žiadosť o vydanie záväzného rozhodnutia, pretože od 23.5.2011, kedy podal voči nezákonnému
rozhodnutiu opravný prostriedok o ňom nadriadený orgán nerozhodol. V roku 2013 okrem iného podal
voči nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu podnet prokuratúre, ktorá sa následne začala vecou
zaoberať. Pokiaľ by správny orgán nepochybil, bola by jeho žiadosť stále evidovaná ako prvá v poradí.
Nebyť nezákonného rozhodnutia, nebol by nútený domáhať sa jeho nápravy prostredníctvom odvolaní,
sťažnosti, návrhu na obnovu konania, alebo žiadosti o preskúmanie nezákonného rozhodnutia. Preto
má za to, že jednotlivé podania tak, ako ich predložil súdu, boli realizované v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Tieto úkony tak bezprostredne nadväzovali a súviseli s uplatňovaním práva
voči nezákonnému rozhodnutiu, a napokon sa aj ukázali ako v celom rozsahu dôvodné a opodstatnené
a rozhodnutie správneho orgánu z 9.5.2011 bolo pre rozpor so zákonom zrušené. Preto trvá na nároku
na náhradu poštovného v celom rozsahu. Poukázal pritom aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z
25.5.2011, sp. zn. 5 Cdo 24/2011, v zmysle ktorého súd uviedol: ,,Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú,
ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie
ide, a to o príčinu podstatnú.\" Považuje za nesprávne, ak sa súd absolútne opomenul vysporiadať
s podrobne vyčíslenými výdavkami na poštovné. Súd prvej inštancie pritom neozrejmil ani to, prečo
nepovažoval napríklad náklad na poštovú prepravu prostredníctvom, ktorej podal odvolanie, sťažnosť
alebo podnet voči napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu za nedôvodné. Predložil pritom súdu
podrobný prehľad podaní spolu s podacími lístkami pre každú jednotlivú zásielku. V tomto smere
považuje rozhodnutie súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné. Podľa jeho názoru sa mal súd
zaoberať každou listovou zásielkou a vysvetliť, prečo poplatok za poštovú službu vo vzťahu k tej-ktorej
zásielke nepovažuje za jeho výdavok, ktorý vynaložil v súvislosti s napadnutým rozhodnutím správneho
orgánu. Nárok na náhradu škody spočívajúcom v nákladoch na cestovné: V správnom konaní doručoval
svoje podania aj osobne do podateľne správnych orgánov. Týmto spôsobom tak uplatňoval svoje práva,
pretože zákon neustanovuje povinnosť komunikovať so správnymi orgánmi výlučne prostredníctvom
listových zásielok. Preto náklady, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku realizácie jednotlivých ciest mu



nemožno uprieť len s odôvodnením, že ich výšku mohol minimalizovať, ak by podanie doručil poštou.
Rozhodnutie žalobcu osobne doručovať podania správnym orgánom bolo dané tým, že za žalobcu
konajú a vystupujú dvaja konatelia. Keď PhDr. Štofík ako jeden z konateľov doručil poštou podanie,
toto bolo následne druhou konateľkou stiahnuté. Podrobnosti ozrejmil konateľ žalobcu na pojednávaní
31.10.2016. Súdu pritom preukázal, že zo strany druhého konateľa bolo správnemu orgánu doručené
napríklad späťvzatie odvolania z 25.5.2011, kde následne musel PhDr. Štofík osobne doručiť podanie,
ktorým trval na podanom odvolaní, pričom v dôsledku toho, že druhý konateľ žalobcu konal v rozpore
so záujmami spoločnosti podal PhDr. Štofík aj trestné oznámenie. Preto sa žalobca rozhodol, že
dôležité podania bude predkladať orgánom osobne. Vo vyjadrení zo 25.11.2016 podrobne rozpísal deň
realizácie cesty, účel cesty, teda to, ktoré podanie osobne predkladal správnemu orgánu, ako aj deň
čerpania PHM a cenu PHM. Opätovne zastáva názor, že všetky tieto cesty boli vykonané v dôsledku
nesprávneho rozhodnutia správneho orgánu z 9.5.2011, od ktorého sa odvíjal ďalší procesný postup.
Nezákonné rozhodnutie z 9.5.2011 bolo základnou príčinou, na ktorú potom nadväzovali ďalšie. Žalobca
nesúhlasí s názorom súdu, podľa ktorého mu uplatnený nárok nepatrí. Nie je pritom zrejmé, prečo
súd napríklad ani podanie odvolania voči nezákonnému rozhodnutiu nepovažoval za jeho odôvodnený
výdavok. Je pritom nutné podotknúť, že po podaní odvolania nebolo mu hneď vyhovené a preto sa musel
dovolávať ochrany svojich práv aj prostredníctvom ďalších opravných prostriedkov. Pretože medzitým
ako nadriadený orgán rozhodoval o jeho opravnom prostriedku, získala oprávnenie na zriadenie stanice
technickej kontroly iná spoločnosť, musel zároveň požiadať aj o preskúmanie tohto postupu správneho
orgánu. Pokiaľ by nebolo správnym orgánom vydané nezákonné rozhodnutie zo 9.5.2011, žalobca
by žiadny z týchto úkonov nevykonal. Preto je toho názoru, že kauzálny nexus medzi nezákonným
rozhodnutím a vznikom škody je daný. Nárok na náhradu škody spočívajúcom v nákladoch na právne
služby: v konaní predložil aj doklady preukazujúce úhradu za služby právnej pomoci advokátky Mgr.
Janky Krakovskej a advokáta JUDr. Radovana Bíleho a citoval znenie § 18 ods.2 zák. 514/2003 Z.z..
Pretože žalobca nedisponuje právnym vedomím, za účelom realizácie jednotlivých úkonov súvisiacich
s ochranou jeho práv sa rozhodol využiť právne služby. Vyššie citované zákonné ustanovenie pritom
žiadnym spôsobom nestanovuje, že sa musí jednať výlučne o trovy právneho zastúpenia advokátom,
ale vyslovuje, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania. Preto je možné
konštatovať, že ide aj o trovy vzniknuté z dôvodu jeho právnych porád, resp. právnych analýz, ktoré
boli vypracované advokátom. Tiež poukázal na skutočnosť, že aj toto jeho konanie je dôkazom toho,
že v správnom konaní nechcel navyšovať výdavky, ktoré mu s uplatňovaním jeho práv vznikli. Práve
preto si nezvolil právne zastupovanie na celé konanie, s ktorým by boli spojené aj zvýšené náklady.
Súd sa však s jeho argumentáciou vôbec nezaoberal. Žalobca pritom aj na základe právnej porady
podal v roku 2013 podnet na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu z 9.5.2011. Nešlo
pritom o zjavne nedôvodné poskytnuté právne služby. Žalobca tieto nerealizoval s úmyslom si ich neskôr
uplatňovať v konaní o náhradu škody. Naopak právnu pomoc vyhľadal za účelom ochrany svojich práv
a pomoci v konaní pred správnymi orgánmi. Nemohol vedieť, aký bude ďalší postup v prejednávanej
veci, a preto rozhodne ani nemohol umelo navyšovať svoje výdavky. Vzhľadom na zložitosť veci, ako
aj na početné podania považuje vyhľadanie právnej pomoci za opodstatnené. Podnet prokuratúre by
žalobca nepodal, pokiaľ by správny orgán vydal 9.5.2011 rozhodnutie v súlade so zákonom. Preto
opätovne úkony, ktoré realizoval sa odvíjali výlučne od skutočností, že správny orgán v rozpore so
zákonom konanie o žiadosti žalobcu zastavil s odvolávaním sa na príkazný list č.1/2011 z 26.4.2011.
V čase rozhodovania správneho orgánu však tento príkazný list nebol účinný, tak ako na to poukázal
aj prokurátor vo svojom proteste. Týmto nesprávnym rozhodnutím však správny orgán založil taký
stav, že o žiadosti žalobcu nebolo právoplatne rozhodnuté. Do času, kým správne orgány rozhodli
o jeho odvolaní a následne, keď vyhodnotili napadnuté rozhodnutie ako nezákonné a vrátili vec na
opätovné prejednanie, bola schválená žiadosť inej spoločnosti. Preto keď správny orgán opätovne
rozhodoval o jeho žiadosti, nemal inú možnosť ako jeho žiadosť zamietnuť, pretože už nebola voľná
kapacita siete. Pokiaľ by orgán hneď úvodom nepochybil, ale by vyhodnotil jeho žiadosť správne,
23.3.2011 bola kapacita v sieti uvoľnená a pretože jeho žiadosť bola v poradí prvá, správny orgán
by v súlade so zákonom mal povinnosť po splnení podmienok žiadosti vyhovieť. Žalobca preto s
najlepším úmyslom dovolať sa svojho práva absolvoval právne porady, ktoré sa týkali ďalšieho postupu
v konaní a ktoré súviseli s nezákonným rozhodnutím zo dňa 09.05.2011. Nárok na náhradu škody
spočívajúcom v materiálnom vybavení žalobcu: Pre plánovaný výkon jednotlivých činností spoločnosti
musel v prvom rade zabezpečiť jej materiálne vybavenie. Na trhu v rovnakej oblasti pôsobila v tom
čase spoločnosť Chemkostav Trading s.r.o. Humenné, ktorá z finančných dôvodov ponúkala možnosť
odkúpiť jej technologické vybavenie. Nakoľko v rozhodnom čase mala spoločnosť Chemkostav Trading
s.r.o. Humenné dlhy, a na jej technickom zariadení viazlo záložné právo, dohodol sa s oprávneným -



YOG1, spol. s.r.o. na úhrade peňažnej čiastky vo výške 70 000 eur, za tým účelom, aby si oprávnený
neuplatňoval voči spoločnosti Chemkostav Trading s.r.o. svoju pohľadávku v exekučnom konaní. Táto
suma mala byť žalobcovi refundovaná prostredníctvom odpredaja vybavenia potrebného pre činnosť
stanice technickej kontroly. Dohodou si spoločnosť TK TRADING, s.r.o. zabezpečila prednostné právo
na odkúpenie technického zariadenia od spoločnosti Chemkostav Trading s.r.o.. V konaní predložil
dohodu o odplatnom postúpení pohľadávky spoločnosti YOGI s.r.o., vo výške 70 000 eur. Je logický
záver, že pokiaľ žiadal o udelenie povolenia a zákon vyžadoval, aby mal žiadateľ o udelenie povolenia
na zriadenie stanice technickej kontroly aj materiálne vybavenie, že bol nútený si technické zariadenie
zaobstarať. Súd sa s touto skutočnosťou vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal. Nárok
na náhradu ušlého zisku - V prejednávanej právnej veci si uplatnil aj nárok na náhradu ušlého zisku,
ktorý spočíval v tom, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia správneho orgánu stratil očakávaný prínos
(výnos). Všeobecne akceptovanou metódou pre vyčíslenie ušlého zisku je predloženie podnikateľského
zámeru, z ktorého je možné ustáliť konkrétne dosahované hodnoty zisku inou spoločnosťou v rovnakej
podnikateľskej oblasti za aplikácie podobných podmienok pre rozvoj podnikateľskej činnosti. „Žalovaný“
preto do konania predložil podnikateľský zámer s tým, že pre prípad, ak by súd tento nepovažoval za
dostatočný dôkaz, navrhol vykonať v tomto smere znalecké dokazovanie. Súd sa počas celého procesu
k dôkazu predloženého žalobcom nevyjadril, a rovnako tak sa dôkazom nezaoberal ani v odôvodnení
svojho rozhodnutia. C/ Vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
vznikom škody súd konštatuje, že by žalobcovi nemohlo byť vyhovené ani v prípade, ak by správny
orgán riadne a v súlade so zákonom o žiadosti žalobcu rozhodol a to preto, že v čase, keď bola voľná
kapacita siete, nespĺňal žalobca zákonom dané podmienky pre vyhovenie jeho žiadosti. Tento právny
záver súdu však nie je správny, resp. komplexne nezohľadňuje právny stav, za ktorého bol správny orgán
povinný rozhodnúť. Podľa § 38 ods.2 zák. č. 725/2004 Z.z. obvodný úrad dopravy udelí fyzickej osobe
alebo právnickej osobe povolenie na zriadenie stanice technickej kontroly, ak sú splnené podmienky
podľa tohto ustanovenia zákona. Do pozornosti pritom dal, že povolenie mu nebolo udelené  z dôvodu
nedostatku voľnej kapacity siete, ktorá však 23.5.2011 voľná bola, a nebyť nezákonného rozhodnutia,
bola by jeho žiadosť evidovaná ako prvá v poradí. On pritom spĺňal podmienky pre udelenie povolenia
na zriadenie stanice technickej kontroly. Pokiaľ aj jeho žiadosť považoval správny orgán za neúplnú,
nebol oprávnený ju zamietnuť a už vôbec nie konanie zastaviť. V prvom rade pokiaľ mal správny orgán
akékoľvek pochybnosti, alebo považoval žiadosť za neúplnú, bol v súlade so zákonom (§ 29 ods.1
zákona o správnom konaní) povinný vyzvať ho na doplnenie alebo opravu a poučiť ho, že v opačnom
prípade konanie zastaví. Pokiaľ si orgán túto povinnosť nesplnil nemôže bez splnenia podmienok žiadosť
zamietnuť, čo vyplýva aj z protestu prokurátora. Správny orgán mal povinnosť vyzvať na doplnenie
žiadosti a rozhodne konal v rozpore so zákonom, keď tak neurobil a konanie zastavil, čoho dôsledkom
bolo aj neskoršie zrušenie tohto rozhodnutia pre jeho nezákonnosť. Ak by orgán postupoval správne,
jeho žiadosť by bola stále evidovaná ako prvá v poradí. A preto aj v čase uvoľnenia kapacity siete
by v prvom rade musel správny orgán rozhodnúť o jeho žiadosti, a pretože spĺňal podmienky dané
zákonom správny orgán by mal povinnosť (nie možnosť) udeliť mu povolenie na zriadenie stanice
technickej kontroly. Aj v prípade, pokiaľ súd nepovažoval tieto skutočnosti za preukázané, argumentácia
súdu, ktorou dôvodil zamietnutie jeho návrhu nevysvetľuje prečo súd mu nepriznal ani nárok spočívajúci
v reálnych výdavkoch na poštovné a v nákladoch na cestu, pričom výsledkom snahy žalobcu bolo
zároveň preukázané, že rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v rozpore so zákonom. Pokiaľ by
aj súd mal za to, že nárok na náhradu škody pozostávajúci z výdavkov na poštovné, alebo cestovné
nebol v celej časti dôvodný, mal sa súd zaoberať aj jednotlivými čiastkovými podaniami, tak ako ich
podrobne špecifikoval. V tomto smere považuje rozhodnutie súdu za neodôvodnené. Súd neozrejmil,
prečo sa s predloženými listinnými dôkazmi riadne neoboznámil, nevysporiadal a neuviedol, prečo
tieto v celom rozsahu neuznáva. Základným princípom tvoriacim súčasť práva na riadny proces a
vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy
a svoje rozhodnutia náležité odôvodniť spôsobom zakotveným v zákone. (I. ÚS 243/07). D/ Vzhľadom
k vyššie uvedeným skutočnostiam namieta aj výrok rozsudku o trovách konania. V zmysle § 257 CSP
môže súd zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Preto by súd pred
tým ako zaviaže niektorú zo strán k náhrade trov konania mal skúmať existenciu okolnosti dôležitých
pre svoje rozhodnutie a vysporiadať sa s prítomnosťou dôvodov zakladajúcich opodstatnenosť aplikácie
§ 257 CSP, v zmysle ktorého ,,výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa.“ Súd v konaní neskúmal majetkové pomery žalobcu, pričom v tejto súvislosti
dal do pozornosti súdu, že v roku 2016 bol výsledok hospodárenia za účtovné obdobie po zdanení
v záporných hodnotách. Spoločnosť je tiež vedená ako dlžník vo vzťahu k daňovému orgánu. Okrem
toho, že jeho majetkové pomery odôvodňujú aplikáciu § 257 CSP, apeluje aj na dôvodnosť uplatneného



nároku a uvádza, že žalobu podal v dôsledku škody, ktorá mu vznikla z dôvodu existencie nezákonného
rozhodnutia správneho orgánu. Preto výrok rozsudku, v ktorom bol zaviazaný k náhrade trov konania
v prospech žalovanej považuje za nespravodlivý a v rozpore so základnými princípmi konania. Je
toho názoru, že napadnutým rozhodnutím bol popretý účel a zmysel samotného zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z. z. zmeny zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
štátom pri výkone verejnej moci k bodu 9 predmetného zákona uvádza: ,,Zmyslu právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá škoda spôsobená nesprávnym, či nezákonným
zásahom štátu bola primerane odčinená.“ Má za to, že jeho nárok je dôvodný, a že k vzniku škody došlo
v príčinnej súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím správneho orgánu. Na základe všetkých
vyššie uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd vydal nasledovný rozsudok: Žalovaná je
povinná zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 112 324,71 eur, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením.
4.K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný (č. l. 342 - 344), ktorý rozsudok považuje za vecne
správny a preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok potvrdil podľa § 387 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP\"). Ministerstvo s odvolaním nesúhlasí a trvá na svojich
vyjadreniach v prvostupňovom konaní. Vo veci rozhodoval súd rozsudkom spis. zn. 19C/28/2016-240
z 13.2.2017 (ďalej len „rozsudok 1\", ktorý bol zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach spis.
zn. 5Co/234/2017 zo dňa 8.3.2018 (ďalej len „uznesenie KS\"). Podľa názoru Krajského súdu: „(...)
nárok na náhradu škody by mohol patriť žalobcovi len vo vzťahu k rozhodnutiu ObÚ v Michalovciach
2011/00916-02 z 9.5.2011, voči ktorému žalobca odvolanie podal, ako aj využil ďalšie prostriedky (protest
prokurátora) a toto rozhodnutie bolo ako nezákonné zrušené. V súvislosti len s týmto rozhodnutím mohla
žalobcovi vzniknúť škoda. V kontexte s uvedeným nezákonným rozhodnutím je potrebné zistiť výšku
škody, ktorá je s ním v príčinnej súvislosti. Z uvedeného dôvodu bude povinný súd prvej inštancie po
vrátení veci vykonať dokazovanie zamerané na to, či žalobcovi vznikla nejaká škoda v súvislosti s
podaným odvolaním a protestom prokurátora a v akej výške a vo veci nanovo rozhodnúť.\" (uznesenie
KS, ods. 40 a 41 na strane 15). Súd mal teda vykonať dokazovanie, či v súvislosti so zrušením
rozhodnutia obvodného úradu pre cestnú dopravu v Michalovciach č. 2011/00916-02 z 9.5.2011 (ďalej
len „nezákonné rozhodnutie OU\" a „OU\"). Žalobca v žalobe žiadal náhradu škody, ktorá mu vznikla v
celom konaní pred OU. Súd teda očakával, že žalobca predloží vyčíslenie škody, ktorá mu vnikla iba
bezprostredným následkom nezákonného rozhodnutia OU. Žalobca sa však vyjadril, že trvá na pôvodnej
žalobe a teda, že požaduje náhradu celej škody a nenavrhuje žiadne nové dôkazy. Predpokladom
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v súlade so zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov je hlavne a) Existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci, b) Existencia škody, c) Príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti a vznikom škody. Ad a) Existencia nezákonného rozhodnutia, alebo nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci - Existenciu právoplatného rozhodnutia správneho orgánu,
ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť konštatoval Krajského súdu v uznesení KS. Žalobca však žiadal
náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nielen týmto rozhodnutím OU, ale aj nesprávnym úradným
postupom. Žalobca žiadal náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s podnikateľským rizikom,
riadnou komunikáciou s úradmi a podobne. Ad b) vznik škody: Krajský súd prikázal súdu skúmať, či
žalobcovi vznikla škoda v súvislosti s rozhodnutím OU, ktoré bolo zrušené pre nezákonnosť. Škoda je
definovaná ako hodnota, o ktorú sa zmenšil majetok poškodeného v súvislosti so škodovou udalosťou.
Žalobca si nárokuje ako škodu všetky výdavky a náklady, ktoré mu vznikli v rámci prípravy na prevádzku
stanice technickej kontroly. Ako sa vyjadril v podaní ministerstva č. 12925/2016/D220-SLP/79072 z
9.12.2016, žalobca žiada napríklad náklady, ktoré mu vznikli ako dôsledok nezhôd medzi konateľmi
a spoločníkmi žalobcu. Nešpecifikoval náklady právneho zastúpenia s tým, že v správnom konaní
účastník konania nemá povinnosť byť zastúpený advokátom. Najväčšiu uplatnenú položku si žalobca
uplatňuje ako náklady na vybavenie prevádzky stanice technickej kontroly. Tieto náklady nemajú priamu
súvislosť s nezákonným rozhodnutím OU, ale je ich nutné považovať za podnikateľskú investíciu a
teda ich nevyužitie za podnikateľské riziko. Podobne žalobca riadne nevyčíslil ušlý zisk. Ad c) príčinná
súvislosť: Podstata škody, ktorá mala vzniknúť žalobcovi spočíva v tom, že mu nebolo udelené povolenie
na zriadenie stanice technickej kontroly, investície do technického vybavenia sa stali nepoužiteľnými
a žalobca nemohol podnikať. Krajský súd však prikázal, aby súd zistil iba tú škodu, ktorá žalobcovi
vznikla výhradne v dôsledku zrušenia rozhodnutia OU pre nezákonnosť. Žalobca však trvá na tom,
aby mu bola uhradená celá škoda, ktorá mu mala vzniknúť tým, že mu nebolo udelené povolenie



na prevádzku STK. Žalobca argumentuje: „ak by orgán (OU) postupoval správne, žiadosť žalobcu by
bola stále evidovaná ako prvá v poradí. A preto v čase uvoľnenia kapacity siete by v prvom rade
musel správny orgán rozhodnúť o žiadosti žalobcu a pretože žalobca spĺňal podmienky dané zákonom
správny orgán by mal povinnosť (nie možnosť) udeliť žalobcovi povolenie na zriadenie stanice technickej
kontroly.\" Rozhodnutie OÚ bolo zrušené rozhodnutím Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie v Košiciach č. 11/2013/00330-3 z 19.2.2013 a nahradené rozhodnutím OÚ Michalovce
č. 14/2013/01088-3 z 25.4.2013 (ďalej len „rozhodnutie OÚ2\"). Rozhodnutie OÚ bolo odôvodnené
„príkazným listom ministerstva č. 13635/2011/ŠDÚ-21553-M z 26.4.2011\". Každé správne rozhodnutie
musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí byť vydané na základe zákona. Z textu
rozhodnutia OÚ nebolo zrejmé, či OÚ riadne posúdil skutočný stav veci a v rozhodnutí nebol riadne
uvedený právny predpis, na základe ktorého bolo rozhodnuté. OÚ vec opätovne preskúmal a žiadosť
žalobcu opätovne zamietol. OÚ v rozhodnutí OU2 skúmal hlavne splnenie podmienky podľa § 38
ods.2 písm. f) zák. č. 725/2004 Z. z. o podmienkach prevádzky vozidiel v premávke na pozemných
komunikáciách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.
č. 725/2004 Z. z.\"), teda či na požadovaný typ stanice technickej kontroly bola ku dňu podania žiadosti
voľná kapacita siete podľa § 37 ods.2 zákon č. 725/2004 Z. z.. V § 38 ods.2 zák. č. 725/2004 Z.
z. sú uvedené podmienky pre udelenie povolenia na zriadenie stanice technickej kontroly. Podľa §
38 ods.2 písm. f) zák. 725/2004 Z. z. musí byť pre požadovaný typ stanice technickej kontroly voľná
kapacita. Táto podmienka musí byť splnená v momente podania žiadosti a je nezávislá od činnosti
žiadateľa. Voľná kapacita pre požadovaný typ stanice technickej kontroly podľa § 38 ods.2 písm. f) zák.
č. 725/2004 Z. z. musí existovať v momente, kedy je žiadosť doručená obvodnému úradu. Obvodný
úrad nevytvára poradovník čakateľov. Ak je žiadosť doručená pred uvoľnením kapacity, obvodný úrad
žiadosť zamietne, pretože kapacita nie je voľná. Povolenie na zriadenie stanice technickej kontroly
sa udelí tomu žiadateľovi, ktorý ako prvý doručí žiadosť v dobe, kedy je kapacita voľná. Žalobca sa
dozvedel, že spoločnosť Chemkostav Trading, s.r.o. požiada o zrušenie povolenia podľa § 42 ods.3
písm. a) zák. č. 725/2004 Z. z. a teda, že kapacita pre stanicu technickej kontroly bude voľná. Žalobca
požiadal o udelenie povolenia tak, aby žiadosť bola koordinovaná so žiadosťou o zrušenie povolenia
spoločnosti Chemkostav Trading s.r.o.. Podľa § 42 ods.3 písm. a) zákona č. 725/2004 Z. z. Okresný
úrad zruší oprávnenie na vykonávanie technickej kontroly, ak oprávnená osoba technickej kontroly
písomne požiada o zrušenie oprávnenia. Kapacita pre stanicu technickej kontroly sa teda neuvoľní
doručením žiadosti o zrušenie povolenia, ale až právoplatnosťou rozhodnutia o zrušení povolenia
na zriadenie stanice technickej kontroly. V rozhodnutí OÚ2 sa preto správne konštatuje, že nebola
splnená podmienka podľa § 38 ods.2 písm. f) zák. č. 725/2004 Z. z. a preto bola žalobcova žiadosť
o povolenie na zriadenie stanice technickej kontroly zamietnutá v súlade s § 38 ods.9 zák. 725/2004
Z. z.. Škoda, ktorú sa žalobca snaží preukázať (náklady na nákup technického vybavenia a ušlý zisk)
je zapríčinená tým, že žalobca nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť stanice technickej kontroly.
Žalobca nemohol vykonávať túto činnosť, pretože v momente, v ktorom podal žiadosť na udelenie
povolenia na zriadenie stanice technickej kontroly nebola voľná kapacita siete technickej kontroly. Škoda
žalobcovi vznikla v súvislosti s rozhodnutím OU2, ktoré nikdy nebolo zrušené pre nezákonnosť a nie v
príčinnej súvislosti s prvým rozhodnutím OU. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. IV. ÚS 602/2013-13: „Existencia príčinnej súvislosti (vzťah príčiny a následku) medzi protiprávnym
konaním a vznikom škody je jedným z nevyhnutných predpokladov zodpovednosti za škodu. O vzťah
príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom protiprávneho konania, teda ak je protiprávne
konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Z toho vyplýva, že príčinná súvislosť medzi
škodou a protiprávnym konaním je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii protiprávneho konania
nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť,
že otázka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je síce v prvom rade
otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je
daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného
z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver, je samozrejme, závislý na
skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú \". Keďže žalobca nepreukázal, ktorá
škoda mu nastala výhradne v súvislosti s nezákonným rozhodnutím OU a trval na náhrade celej škody,
súd musel rozhodnúť ako v predchádzajúcom konaní. K odvolaniu: citoval znenie § 389 ods.1 CSP
a uviedol, že v „prvostupňovom“ konaní boli splnené procesné podmienky, procesný postup súdu bol
správny, súd riadne vykonal dôkazy a ide o rozhodnutie vo veci samej. Ani žalobca nenamieta žiadnu



z týchto skutočností. Odvolací súd teda nemôže rozsudok zrušiť. Vzhľadom na vyššie uvedené, žiada,
aby odvolací súd rozsudok potvrdil.
5.K stanovisku žalovaného sa vyjadril žalobca nasledovne: A. V prvom rade žalovaný mu vytýka, že
podanou žalobou sa domáhal nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla nielen v príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy, ale zároveň aj nesprávnym úradným postupom. Po
vrátení veci, keď krajský súd vyslovil, že škoda mohla vzniknúť iba v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím č. 2011/00916-02 z 9.5.2011, mal žalovaný za to, že malo dôjsť aj k úprave žalobného
návrhu. Žalobca však zotrval na pôvodne uplatnenej výške škody, čo žalovaný považuje za nesprávne.
On má za to, že bolo úlohou súdu, aby sa vysporiadal s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku. Podľa
jeho názoru, pokiaľ súd vyhodnotil, že žalobcovi mohol vzniknúť nárok iba na základe nezákonného
úradného rozhodnutia, mal sa ďalej zaoberať žalobcom predloženými dôkazmi, a na ich základe
vyhodnotiť v akom rozsahu je možné žalobcovi škodu priznať. Je v rozpore so zásadami civilného
konania, aby bol žalobca povinný zúžiť ním uplatnený nárok, pokiaľ má za to, že mu prislúcha škoda
v takom rozsahu, v akom ju navrhol. Ak súd s týmto jeho postojom nesúhlasí, je jeho doménou, aby
sám vo veci posúdil v akom rozsahu je možné mu škodu priznať. V tomto znení podľa jeho názoru
uložil aj odvolací súd súdu prvej inštancie povinnosť vecou sa opätovne zaoberať a posúdiť, či žalobcovi
v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím č. 2011/00916-02 škoda vznikla, a ak áno, v akom
rozsahu. V tomto smere predložil všetky listinné dôkazy, a to podrobné výpočty pohonných látok za
cesty, ktoré realizoval pri osobnom doručovaní svojich podaní, vrátane zmluvy o prenájme osobného
motorového vozidla, podacie lístky, prehľad odoslanej pošty, faktúry za právnu pomoc, podnikateľský
zámer, zmluvu o postúpení pohľadávky, a pokiaľ by predložené listinné dôkazy vo vzťahu k nároku na
náhradu ušlého zisku neboli dostatočné, navrhol zvážiť v tomto smere aj znalecké dokazovanie. Podľa
jeho názoru tak súd disponoval dostatočným množstvom podkladov, aby tieto mohol v ich vzájomných
súvislostiach vyhodnotiť. Má za to, že bolo na posúdení súdu, aby na základe všetkých dôkazov vyslovil,
v akom rozsahu mu škoda vznikla. Spoločnosť TK TRADING, s.r.o., si svoju povinnosť žalobcu v celom
rozsahu splnila, a do konania predložila všetky jej dostupné dôkazy za účelom preukázania svojho
nároku. B. Nesúhlasí ani s vyjadrením žalovaného, že si v prejednávanej právnej veci uplatňoval nároky,
ktoré vznikli ako dôsledok nezhôd medzi nim a jeho spoločníkmi. Žalobca mal právo sa rozhodnúť,
akým spôsobom bude viesť komunikáciu s orgánmi verejnej správy. Pokiaľ usúdil, že podania bude
doručovať jednotlivým orgánom prostredníctvom konateľa spoločnosti osobne (vôbec pritom nezáleží
z akého dôvodu), je to jeho právom. Žalovaný neuvádza žiadny racionálny argument, ktorý by bol
spôsobilý toto jeho oprávnenie spochybniť. K doručovaniu podaní cestou poštovej služby sa pritom
žalovaný vôbec nevyjadril. Žalobca tak ako na to poukazoval aj vo svojom odvolaní má za to, ani súd
mu neposkytol právne zdôvodnenie z akého dôvodu sa rozhodol jeho nárok čo do výšky hotových
výdavkov na poštovné a PHM zamietnuť, pokiaľ on jasne preukázal, že podania doručil, a hotové
výdavky, ktoré mu vznikli riadne vyčíslil. Zároveň podrobne opísal, ako podľa neho jednotlivé podania
súviseli s nezákonným rozhodnutím a vysvetlil, že práve v dôsledku zamietavého rozhodnutia správneho
orgánu bolo nevyhnutné, aby sa domáhal svojich práv a podával opravné prostriedky. Tieto výdavky
neprodukoval úmyselne, preto nemohol mať v tom čase vedomosť, ako nadriadené správne orgány
rozhodnú a preto konal s dobrým úmyslom, že výdavky, ktoré vynaložil mu budú refundované tým,
že nadriadený správny orgán jeho návrhom vyhovie, a v konečnom dôsledku bude môcť žalobca
dospieť k prevádzkovaniu stanice technickej kontroly tak, ako sa o to po celý čas usiloval. Vo vzťahu
k nároku na náhradu trov právneho zastúpenia žalovaný uvádza, že žalobca nemal povinnosť byť v
správnom konaní právne zastúpený. Na tomto mieste zdôraznil, že nejde o jeho povinnosť, ale jeho
právo, ktoré mu nemôže byť týmto spôsobom upreté. Podľa čl. 47 ods.2 Ústavy SR, každý má právo
na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od
začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Preto pokiaľ žalovaný tvrdí, že nemá
nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré riadne preukázal vystavenými faktúrami, je toto jeho
tvrdenie v rozpore s ústavou garantovanými právami. Čo sa týka nákladov na vybavenie prevádzky,
žalovaný tvrdí, že ide o bežné podnikateľské riziko a preto náklady na zakúpenie zariadenia nemožno
považovať za vznik škody na strane žalobcu. Poukázal na to, že bol zo zákona nútený zabezpečiť si
materiálne vybavenie, aby mohol požiadať o vydanie oprávnenia na zriadenie stanice technickej kontroly.
Nie je preto pravdou, že tieto náklady nemajú žiadnu priamu súvislosť s nezákonným rozhodnutím
správneho orgánu. Podľa § 38 ods.2 písm. c) zák. č. 725/2004 Z.z. bol povinný preukázať finančnú
spoľahlivosť, a to tak, že preukázal, že je schopný finančne zabezpečiť zriadenie a vykonávanie činnosti
stanice technickej kontroly. Žalobca si tak plnil svoju povinnosť za účelom získania oprávnenia na výkon
technickej kontroly. V opačnom prípade, ak by bolo prisvedčené názoru žalovaného, došlo by tým k
popretiu akýchkoľvek princípov právneho štátu a normálneho podnikateľského - trhového prostredia,



pretože bežným rizikom nemôže byť následok porušenia povinností orgánu štátu, ktorému súd nevenuje
pozornosť, čím legalizuje porušenie jeho práv. C. Žalovaný konštatuje, že v prejednávanom prípade
absentuje príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím č. 201 1/00916-02,
pričom poukazuje na preskúmanie podmienok podľa § 38 ods. 2 zák. č. 725/2004 Z.z. nadriadeným
orgánom a dopĺňa, že v zmysle § 38 ods.2 písm. f) zák. č. 725/2004 Z.z., Obvodný úrad nevytvára
poradovník čakateľov, ale aby bolo žiadosti vyhovené, musí byť žiadosť doručená v čase, keď je kapacita
siete voľná. Žalovaný však opomína podstatnú skutočnosť a to, že nezákonným rozhodnutím č. 201
1/00916-02, správny orgán konanie zastavil (po stránke procesnej rozhodol nesprávne a nezákonne).
Žalobca podal voči nezákonnému rozhodnutiu 20.5.2011 odvolanie, a bez toho, aby bolo o jeho odvolaní
rozhodnuté, získala oprávnenie iná spoločnosť, ktorá dokonca nespĺňala podmienky a v zmysle § 42
ods.3 písm. g) jej malo byť zrušené oprávnenie na vykonávanie technickej kontroly, pretože spoločnosť
EJ servis s.r.o., IČO 46 03 1 481, v čase získania oprávnenia nepreukázala dostatočnú finančnú
spoľahlivosť podľa § 38 ods.2 písm. c) zák. č. 725/2004 Z.z., vo výške 150 000 eur, nakoľko podľa
údajov z Obchodného registra bolo základné imanie spoločnosti v čase doručenia jej žiadosti iba 100
000 eur. Odhliadnuc však od toho, primárne správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom, ak
konanie vo veci podanej žiadosti zastavil. Táto skutočnosť bola riadne preukázaná. Preto bol právny stav
taký, že o jeho žiadosti nebolo právoplatne rozhodnuté, pretože nezákonné rozhodnutie, ktorým správny
orgán konanie zastavil bol zrušené. Napriek tomu, do času kým správne orgány opätovne rozhodli, prijali
žiadosť inej spoločnosti (EJ servis s.r.o.), ktorej oprávnenie udelili. Bol tak nesprávny postup správneho
orgánu, pokiaľ na jeho žiadosť ďalej neprihliadal, pretože pokiaľ bolo pôvodné rozhodnutie o zastavení
konania zrušené, je logickým záverom, že o jeho žiadosti nebolo právoplatne rozhodnuté. Svoju doručil
žiadosť správnemu orgánu 14.4.2011 s tým, že 9.5.2011 správny orgán nezákonne rozhodol o zastavení
konania. Voči nezákonnému rozhodnutiu podal žalobca 20.5.2011 odvolanie. Medzičasom 16.5.2011
požiadala spoločnosť Chemkostav Trading o zrušenie oprávnenia na prevádzkovanie stanice technickej
kontroly a preto sa 23.5.2011 kapacita siete uvoľnila. Pretože nezákonné rozhodnutie č. 201 1/00916-02,
ktorým správny orgán zastavil konanie, bolo neskôr zrušené, žalobcova žiadosť bola stále nevybavená,
v dôsledku čoho v prvom rade mal správny orgán rozhodnúť o žiadosti žalobcu, čo neurobil, ale prijal
žiadosť inej spoločnosti (ktorá dokonca podľa údajov z Obchodného registra nespĺňala podmienky pre
udelenie oprávnenia), čím žalobcu výrazne poškodil. V súlade s citáciou zákona, správny orgán mal
povinnosť udeliť povolenie na zriadenie stanice technickej kontroly tomu žiadateľovi, ktorý ako prvý
doručil žiadosť v dobe, kedy bola kapacita siete voľná. V tomto prípade to bol preukázateľne on, ktorý
doručil svoju žiadosť ako prvý, a o ktorej nebolo rozhodnuté, a preto keď sa 23.5.2011 kapacita siete
uvoľnila žiadosť žalobcu mala byť vybavená ako prvá. Nie je preto pravdou, že mu nevznikla škoda
v dôsledku prvotne vydaného nezákonného rozhodnutia, ako to tvrdí žalovaný. Pretože už tým, že
správny orgán rozhodol nezákonne bol nútený podávať opravný prostriedok, a do času kým nadriadený
orgán rozhodol, správny orgán ďalej postupoval, akoby vo vzťahu k žiadosti žalobcu bolo s konečnou
platnosťou rozhodnuté zastavením konania, čo však nebolo v súlade so zákonom. Zároveň pripomenul,
že v súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR sa v prípade otázky príčinnej
súvislosti nemusí jednať o príčinu jedinú, ktorá by mala za následok vznik škody. ale stačí, ak ide o jednu
z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie ktorého ide, a to o príčinu podstatnú.
Preto navrhol, aby odvolací súd podanému odvolaniu v celom rozsahu vyhovel.
6.K vyjadreniu žalobcu zaujal stanovisko žalovaný (č. l. 359) a opakovane citoval bod 40. a 41.
rozhodnutia KS. Žalobca na opakovanom pojednávaní trval na pôvodnej žalobe. V žalobe žalobca
žiadal náhradu škody, ktorá bola vyčíslená ako všetky náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s nevydaním
koncesie na prevádzkovanie stanice technickej kontroly. Ako potvrdilo aj uznesenie KS, žalobca
nepreukázal nesprávny úradný postup správnych orgánov. To, že žalobcovi nebolo vydané povolenie na
prevádzkovanie stanice technickej kontroly, bolo potvrdené ako správne rozhodnutie. To znamená, že
žalobca mal upraviť svoj nárok tak, aby bola preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi škodou
a nezákonným rozhodnutím. Samozrejme, že žalobca nemá povinnosť znížiť svoj nárok, musí však
predniesť súdu také dôkazné prostriedky a tvrdenia, ktoré preukážu opodstatnenosť nároku na náhradu
škody a preukážu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škodu. Žalobca tvrdí,
že nezákonné rozhodnutie mu spôsobilo škodu tým, že mu nebolo udelené povolenie na prevádzku
stanice technickej kontroly. Nezákonnosť zrušeného rozhodnutia však spočíva v nesplnení povinnosti
správneho orgánu svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Po opätovnom preskúmaní žiadosti, správne
orgány zistili, že ku dňu podania žiadosti o povolenie na prevádzku stanice technickej kontroly nebola
voľná kapacita a teda žalobcovi nemohla byť udelené žiadané povolenie z dôvodu, ktorý je nezávislý
od postupu, alebo rozhodovania správnych orgánov. Žalobca mal zdôvodniť, ktorá škoda mu bola
spôsobená výhradne tým, že správny orgán riadne nezdôvodnil svoje rozhodnutie, ktoré bolo následne



zrušené. Z uznesenia KS je zrejmé, že žalobca si nemôže uplatniť všetky náklady, ktoré mu vznikli
v súvislosti so žiadosťou o povolenie na prevádzku stanice technickej kontroly. Žalobca tvrdí, že na
základe predložených dôkazov, mal súd rozhodnúť, ktorá škoda vznikla v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím. Súd na základe predložených dôkazov a prednesených tvrdení skonštatoval, že žiadaná
škoda nevznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Napriek výzve súdu, žalobca nevyužil žiadne
prostriedky procesného útoku, aby obhájil svoj názor. Keďže žalobca nepreukázal, ktorá škoda mu
nastala výhradne v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a trval na náhrade celej škody, súd musel
rozhodnúť ako v predchádzajúcom konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, žiada, aby odvolací súd
rozsudok potvrdil.
7.Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - Na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem.) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods.1,2 CSP a zistil, že v
časti zamietavého výroku, nie sú splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 ods.1 CSP) rozsudku, ani na
jeho zrušenie (§ 389 ods.1 CSP), preto ho podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 325,85 eur a v prevyšujúcej zamietavej  časti, rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa §
387 ods.1,2 CSP, lebo odvolací súd sa s jeho odôvodnením v tejto časti stotožňuje, na čom nič nemení
ani podané odvolanie.
8.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces), spočíva v tom, že nesprávny procesný postup súdu,
znemožňujúci realizáciu práv strany sporu dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé
konanie sa nejaví ako spravodlivé.
9.Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie veci v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,
právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť
zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo vyporiadať sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia). Medzi
jeho zložky  možno zaradiť predovšetkým (o. i.) aj právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
10.Podľa § 220 ods.2 CSP  v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
11.Z cit. ust. vyplýva, že súd prvej inštancie je povinný v odôvodnení uviesť, ktoré skutočnosti
(skutkové zistenia) boli dokazovaním, zhodnými tvrdeniami účastníkov alebo iným zák. predpísaným
spôsobom - podľa jeho názoru - preukázané a ktoré nie, príp. tiež, ktoré z nich sú pre rozhodnutie
veci bezvýznamné. Pri každej jednotlivej, preukázanej i nepreukázanej, skutočnosti (skutkovom zistení)
musí stručne a jasne uviesť, ako k tomuto záveru dospel, teda z akých dôkazov - podľa jeho názoru
- záver vyplýva, ako tieto dôkazy podľa § 191 - 194 D. hodnotil, a to najmä vtedy, ak šlo o dôkazy
protichodné, a prečo nevyhovel všetkým návrhom účastníkov na vykonanie dôkazov, pričom svoj výklad
musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a p. a uviesť ho
tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave veci (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutkový stav veci (§ 215 D.) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením veci po
právnej stránke treba pritom  rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu
vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké
majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania
práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Prakticky nepreskúmateľný je preto rozsudok, v
ktorom nie sú vysvetlené prípadné rozpory medzi konkrétnymi dôkazmi, na základe ktorých sa to ktoré
skutkové zistenie robí. Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v
prípade, že z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení
dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom



nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
nevyplývajú.
12.Žalobca uplatnený odvolací dôvod vidí v tom, že súd sa opomenul vysporiadať s relevantnými
skutočnosťami, ktoré v priebehu konania uvádzal a nevyhodnotil dôkladne a komplexne všetky skutkové
okolnosti prípadu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku rozhodne nepovažuje za dostatočné, v súlade
s kvalitatívnymi požiadavkami, ktoré naň kladie súdna prax, súd neozrejmil ani to, prečo nepovažoval
napríklad náklad na poštovú prepravu prostredníctvom, ktorej podal odvolanie, sťažnosť alebo podnet
voči napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu za nedôvodné a v tomto smere považuje rozhodnutie
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné.
13.V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010,
v ktorom uvádza, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami
a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného
rozhodnutia, pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné otázky a námietky
spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotného rozhodnutia ovplyvňujúcich
súvislostiach. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. lCdo/184/2010) ako aj rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 25.9.2012 - sťažnosť č. 59102/08, nález Ústavného súdu SR zo 14.9.2011,
sp. zn. i. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.09.2009 sp. zn. 5MCdo 8/2008, z
ktorých vyplýva, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na zachovanie
práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nie je súd povinný dať podrobnú
odpoveď na  všetky otázky, ktoré vyšli v priebehu sporu najavo. Povinnosťou súdu je vyhodnotiť iba
tie sporné tvrdenia a skutočnosti, ktoré súd pre meritórne rozhodnutie súdu postačujúce. Ostatné
sporné skutočnosti nie sú takého charakteru, ktoré by mali vplyv na meritórne rozhodnutie súdu a jeho
odôvodnenie.
14.Súd vyhodnocoval len tie dôkazy, ktoré mali podstatný vplyv na meritórne rozhodnutie. Tie, ktoré
nevyhodnotil resp. opomenul vyhodnotiť, odvolací súd k nim zaujal stanovisko v tomto rozhodnutí s
prihliadnutím § 390 D. a skutočnosť, že ide o v poradí druhý rozsudok.
15.Žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. d) D., že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, predstavuje vady konania, ktoré nie sú
subsumované pod ostatné odvolacie dôvody avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok
nesprávne rozhodnutie napr. nesprávne realizovaná manudukčná povinnosť (§ 160), postihujú chybný
postup súdu prvej inštancie pri dokazovaní, nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu
konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie
nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním,
pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú
dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom
prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie a odvolací súd tu posudzuje otázku, či
by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania nedošlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv účastníka konania, v dôsledku ktorého
mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok vyrozumenia účastníka o pojednávaní
súdu (vrátane oneskoreného predvolania či vyrozumenia), v dôsledku ktorého bol účastník vylúčený
z prednesu, z práva vyjadriť sa k dokazovaniu a p., neposkytnutie odvolateľovi poučenia o povinnosti
tvrdenia (§ 157 ods.2 D.) ale aj § 171 ods.1 D. alebo poučenia o dôkaznej povinnosti (§ 132 ods.1
D.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez nariadenia pojednávania (§
177 ods.2 D.), i keď pre to neboli splnené podmienky], nesprávne posudzovanie procesných otázok
v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania). Vadnosť konania môže
účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred
súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené. Vadou
konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s
príslušnými ust. D., napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok, bola vyslúchnutá ako účastník
konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný dôkaz bol vykonaný v rozpore
s  § 204 D.  a p..
16.Žalobca v podanom odvolaní žiadnu vadu, ktorú by bolo možné subsumovať pod uplatnený odvolací
dôvod neuvádza, preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.
17.Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) D. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a



ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami
skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 D.
(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.) a to vzhľadom na
to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové
zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení
dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov
účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 D..
18.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd v zamietavej časti, ktorá bola týmto
rozhodnutím potvrdená, vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia
dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 D..
19.Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h) D. (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Právnym posúdením je činnosť súdu prvej
inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo
skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový
stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho
predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o
tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu
konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá.
20.Súd síce použil správny právny predpis, ale v zamietavej časti, ktorá bola týmto rozhodnutím
zmenená nesprávne ho vyložil a na daný skutkový stav ho nesprávne aplikoval, t. zn. z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu nevyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu.
21.Odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci a síce, že 15.4.2011 doručila
spoločnosť TK Trading s.r.o. Humenné Obvodnému úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie
Michalovce žiadosť o zradenie pracovisko Stanice technickej kontroly v rozsahu oprávnenia „C“ v
okrese Michalovce, že 9.5.2011 vydal Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v
Michalovciach rozhodnutie, ktorým zastavil konanie vo veci žiadosti o povolenie na zriadenia pracoviska
STK v okrese Michalovce žiadateľa TK Trading s.r.o. Humenné na základe príkazného listu č. 1/2011 z
26.4.2011 s účinnosťou od 2.5.2011 vydaným Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja,
že proti rozhodnutiu podala spoločnosť TK Trading 20.5.2011 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský úrad
pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie 11.8.2011 pod č. 2011/01281 tak, že odvolaním napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu 2011/00916-02 z 9.5. zmenil tak, že menil text v odseku výroku na
správne podľa § 30 ods.1 písm. j) zák. 71/1967 o správnom konaní a podľa § 101 písm. e) zák. č.
725/2002 Z.z. na základe § 38 ods. 2 písm. f) Zákona č. 725/2004 Z.z. Proti tomuto rozhodnutiu na
podnet žalobcu podal Krajský prokurátor  protest Krajskému úradu pre cestnú dopravu a pozemné
komunikácie Košice so sídlom v Košiciach, o ktorom rozhodol Obvodný úrad pre cestnú dopravu
a pozemné komunikácie v Košiciach 17.1.2013 pod č. 1/2012/04358 tak, že protestu prokurátora
vyhovel v celom rozsahu. Následne bolo 22.1.2013 pod č. 11/2013/00330-1 Obvodný úradom pre
cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Košiciach zrušené rozhodnutie Krajského úradu pre cestnú
dopravu a pozemné komunikácie vydaného pod č. 2011/01281 z 11.8.2011 a 19.2.2013 pod č.
11/2013/00330-3 vydal Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie rozhodnutie, ktorým
zrušil rozhodnutie Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Michalovciach
vydaného pod č. 2011/00916-02 z 9.5.2011, ktorým bolo zastavené konanie vo veci udelenia povolenia



na zriadenia stanice technickej kontroly a vrátil správnemu orgánu, ktorý ho vydal na nové prejednanie
a rozhodnutie. Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Michalovciach 25.4.2013
pod č. 14/2013/01088-03 vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 38 ods.9 zák. č. 725/2004 Z.z. žiadosť o
povolenie na zriadenie stanice technickej kontroly spoločnosti TK Trading s.r.o. doručenú Obvodnému
úradu 15.4.2011 zamietol a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.4.2013, na rozhodnutí sa nachádza
záznam, že 26.4.2013 spoločnosť Trading s.r.o. prevzala rozhodnutie a vzdáva sa práva na podanie
odvolania. Za spoločnosť je podpísaná pani G..
22.Žalobca tvrdí, že existuje rozhodnutie správneho orgánu pod č. 2011/00916-02 z 9.5.2011, ktoré bolo
pre nezákonnosť zrušené, pričom túto skutočnosť nerozporoval ani súd prvej inštancie. Správne žalobca
konštatuje, že na základe toho vyvstala otázka, či zároveň na základe nezákonného rozhodnutia vznikla
žalobcovi škoda, a teda, či je splnená aj druhá zákonná podmienka pre priznanie uplatneného nároku
a zároveň konštatoval, že v súvislosti s nezákonným rozhodnutím správneho orgánu mu vznikla škoda
spočívajúca v nákladoch na cestu, poštovné, právne služby a neskôr doplnil podanú žalobu aj o nárok
titulom skutočnej škody spočívajúcej v nákladoch na technické zariadenie a ušlý zisk.
23.V prejednávanej veci sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym úradným postupom, pričom škodu špecifikoval
v žalobe a to výške 2 700,24 eur a následne v podaní v podaní z 13.7.2016 žiadal, aby súd pripustil
rozšírenie žaloby na sumu 112 324,71 eur, čo bližšie špecifikoval v podaní z 25.11.2016 (č. l. 134 - 139) a
to všetko podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o pripustení zmeny žaloby súd rozhodol uznesením z 31.10.2016.
Za nezákonné rozhodnutia označil rozhodnutie správneho orgánu pod č. 2011/00916-02 z 9.5.2011 a
za nesprávny úradný postup považoval celé konanie pri vybavovaní jeho žiadosti o zriadenie stanice
technickej kontroly.
24.Podľa § 3 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.
25.Podľa § 3 ods.2 zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
26.Citované ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie) za škodu,
ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to: 1/ nesprávny
úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody.
27. Podľa § 6 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
28.Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
ustanoviť v súlade s čl. 46 ods.3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých
bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr
posúdené ako nezákonné. Vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím základné
podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods.1 zák. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody (mimo
iného) vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným
orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod
zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).
29.Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti je otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom. Tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu
nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné
a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá
prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Pod nezákonným rozhodnutím môžeme chápať
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo
záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto



rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom
konaní.
31.Otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa však vždy posudzuje so zreteľom na okolnosti
konkrétneho prípadu. Súd prvej inštancie zaujal právny názor, že správny orgán vydal 25.4.2013
konečné rozhodnutie, ktorým zamietol žiadosť žalobcu na prevádzkovanie stanice technickej kontroly,
že proti tomuto rozhodnutiu odvolanie podané nebolo a nadobudlo právoplatnosť.  Nie je preto splnená
podmienka podania opravného prostriedku a zrušenia, či zmeny napadnutého rozhodnutia, preto
nie je daný samotný základ nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia. Na rozdiel od
názoru prvoinštančného súdu odvolací súd zastáva stanovisko, že práve v takomto prípade sú splnené
podmienky osobitného zreteľa, keď voči konečnému rozhodnutiu nie je účelné podať odvolanie lebo bolo
vydané za zmenených podmienok, ktoré nastali po vydaní prvotného nezákonného rozhodnutia, ktoré
bolo pre nezákonnosť zrušené a je možné predpokladať, že ak by pôvodné rozhodnutie bolo správne
a zákonné nemusela vzniknúť žiadna škoda.
32.Na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia byť splnené
podmienky: a) subjekt (orgán štátu), b) predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah),
c) správanie subjektu (jeho rozhodnutie), d) výsledok spočívajúci v škode, e) príčinná súvislosť medzi
správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a f) protiprávnosť -nezákonnosť g) právoplatnosť
rozhodnutia, h) vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov, i) zrušenie (čiastočné alebo úplné)
nezákonného rozhodnutia. Protiprávnosť rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, nie je možné
a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhrade škody. Protiprávnosť rozhodnutia musí byť v čase
prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných
predpisov oprávnený zrušiť protiprávne rozhodnutie pre jeho protiprávnosť. Otázku protiprávnosti
rozhodnutia nie je možné riešiť v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ani ako
predbežnú otázku. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán
zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, aby otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie
nezákonné, zodpovedne zvážil orgán, ktorý má nezákonné rozhodnutie zrušiť, a to už pred začatím
konania o náhradu škody.
33.Nezákonnosť rozhodnutia teda musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť takéto
nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Je teda potrebné, aby otázku, či je v danom prípade
právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody
kvalifikovaný orgán.
34.Odvolací súd dodáva, že ustálená, v právnej teórii či praxi bežne používaná definícia pojmu
nezákonné rozhodnutie v súvislosti so zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú takýmto rozhodnutím,
neexistuje. Taktiež ani zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci výslovne
nedefinuje, čo sa má považovať za nezákonné súdne rozhodnutie. Nezákonnosť rozhodnutia môže
byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis
naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude
vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Zákonodarca pojem „nezákonné
rozhodnutie“ neponíma prísne formalisticky, ale širšie (IV. ÚS 159/2012).
35.Zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym
právom. Teda aj napriek tomu, že zák. č. 514/2003 Z.z. nedefinuje, čo sa považuje za nezákonné
rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek rozhodnutie
orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami
Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republiky
viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť výslovne
konštatovaná vzrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení), ale podľa judikovaných
rozhodnutí NS SR, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v
odôvodnení rozhodnutia, možno uzavrieť, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými
právnymi predpismi, teda z dôvodu jeho nezákonnosti. Potom tak rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného
skutkového stavu ako i z dôvodu vady konania je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných
podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia
účastníkovi vznikla.
36.Otázku nezákonnosti súdy nemôžu (v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného
rozhodnutia) riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán vzrušujúcom rozhodnutí, ktorého
právny názor musí rešpektovať tak súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd
rozhodujúci o náhrade škody. Pre súd, rozhodujúci o náhrade škody je potom takéto rozhodnutie



záväzné a súd musí vychádzať zo zistenej nezákonnosti príslušným orgánom (vyjadrenej tým, že
rozhodnutie ruší alebo mení), v danej veci zo zrušujúceho rozhodnutia z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci.
37.Pre správnu interpretáciu § 6 ods.1 prvej vety zák. č. 514/2003 Z. z. však nestačí vychádzať len z jeho
jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky
a teleologicky. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods.1
zák. č. 514/2003 Z. z. prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení
(zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím nezákonnosť. (uznesenie MS SR z 18.10.2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014).
38.V súlade s príslušnými ustanoveniami zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym
úradným postupom bolo potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom a ak tento orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Podmienka
predbežného prerokovania nároku na príslušnom orgáne bola v tomto prípade splnená a v tomto súdnom
konaní  je premetom skutkového a právneho posúdenia  vytýkané vydanie nezákonného rozhodnutia
a nesprávny úradný postup orgánu štátu (ku ktorému už zaujal stanovisko odvolací súd v zrušujúcom
uznesení 5Co/234/2017 z 8.3.2018).
36.Škoda ako majetková ujma sa zásadne uhrádza v peňažnej forme. Ak však poškodený žiada
o poskytnutie náhrady škody uvedením veci do predošlého stavu, vykonávateľ verejnej moci musí
poskytnúť náhradu škody poškodenému týmto spôsobom, pokiaľ je to však možné a účelné vzhľadom
na povahu veci. V prípade vzniku zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu sa uhrádza: a) skutočná
škoda (vrátane trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní a trov právneho zastúpenia), b) ušlý
zisk, c) nemajetková ujma v peniazoch, ak: nie je možné uspokojiť ju inak - napr. verejné ospravedlnenie,
uverejnenie zrušujúceho rozsudku a pod..
37.Podľa § 17 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
38.Podľa § 18 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení
osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
39.Žalobca škodu jednotlivo špecifikoval v podanej žalobe z 25.1.2016 ako aj v podaní z 25.11.2016 (č.l.
135-139). Cestovné si uplatnil podľa zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov základnú náhradu za každý 1 km jazdy podľa opatrenia MPSVR SR t.j. 0,1836/km.
40.V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že o vzťah príčinnej súvislosti ide,
ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo
vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je preukázané, že nebyť nezákonného rozhodnutia,
ku škode by nedošlo. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká,
príčinou škody môže byť len tá skutočnosť, že bez nej by škodný následok nevznikol. Pritom nemusí
ísť o príčinu jedinú, stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého
odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú.
41.Rozhodnutie z 9.5.2011 bolo vydané v rozpore so zákonom, ale nim žalobcovi nevznikla žiadna
povinnosť, aby niečo na základe neho konal, musel strpieť, aby bol obmedzený na právach. Dôkazná
povinnosť bola na žalobcovi, ktorý tvrdil, že škoda mu vznikla osobným doručovaním svojich podaní
(cestovné), vrátane zmluvy o prenájme osobného motorového vozidla, za právnu pomoc, podnikateľský
zámer a ako nárok na náhradu ušlého zisku. Škodu, ktorú on v tomto konaní uplatnil a aj listinnými
dôkazmi preukázal bola v príčinnej súvislosti s vydaným rozhodnutím len v časti poštovného a
trov právneho zastúpenia.  V ostatných položkách neexistovala príčinná súvislosť medzi škodou a
nezákonným rozhodnutím. Je nelogický postup žalobcu, keď vedel, že jeho pôvodnej žiadosti nebolo
vyhovené a on aj napriek tomu zakúpil zariadenie pre STK, vypracoval podnikateľský zámer, prevzal
pohľadávku a pod. Okrem toho časť týchto nákladov bolo potrebných k samotnej žiadosti, a vynaložil
by ich aj v prípade, ak by nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, ale napr. uspel by iný prihlásený



uchádzač. Škoda, ktorú sa žalobca snažil preukázať (náklady na nákup technického vybavenia a ušlý
zisk) nie je zapríčinená nezákonným rozhodnutím.
42.Odvolací súd posudzoval účelnosť vynaložených nákladov za cestovné, ktoré si žalobca  uplatnil
za cesty 17.10.2011, 16.9.2011, 18.7.2011, 29.6.2011, 1.6.2011, 26.5.2011, 24.5.2011, 23.5.2011,
7.2.2012, 11.6.2013, 4.6.2013, 29.5.2013, 23.1.2013. Neexistuje žiaden relevantný dôvod, prečo
žalobca neposielal zásielky poštou. Nim tvrdená skutočnosť, že druhý konateľ by ich vybral je
neprijateľná, lebo vykonávať úkony v mene spoločnosti mohol druhý konateľ, bez ohľadu na to, akým
spôsobom bol úkon správnemu orgánu doručený. Žalobcovi náklady na cestovné boli priznané vo výške
náhrady za poštovné 13x 1,30 € spolu (č. l. 183 -219) a poštovné 1,30 € z 26.7.2013 (159), poštovné 1,45
€ z 2.7.2013 (160), poštovné 1,30 € z 22.7.2013 (161), poštovné 1,30 € z 15.7.2013 (162), poštovné 1,30
€ z 2.7.2013 (163), poštovné 1,30 € z 1.7.2013 (165), poštovné 1,30 € z 5.6.2013 (166), poštovné 1,30 €
z 3.3.2013 (167), poštovné 1,30 € z 5.6.2013 (170), poštovné 1,30 € z 17.6.2013 (172), poštovné 1,30 €
z 24.1.2013 (174), poštovné 1,30 € z 26.7.2013 (176), poštovné 1,30 € z 25.6.2013 (178), poštovné 1,30
€ z 4.3.2013 (179), poštovné 1,30 € z 1.2.2012 (180), poštovné 1,30 € z 15.11.2012 (182). Za obdobie
9.3.2011 a 2.2.2011 žalobcovi neboli priznané náklady ani vo výške poštovného, lebo nesúviseli tieto
výdavky s nezákonným rozhodnutím, keďže vznikli pred vydaním tohto rozhodnutia.
43.Nárok na náhradu škody vznikol žalobcovi aj za právne služby Žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody (č. l. 20) z 2.12.2014 trovy právneho zastúpenia 286,20 € a poštovné 1,80 €.
Za právne služby uplatnené 13.6.2012 (č. l. 153), 18.6.2012 (č. l. 151), 18.12.2013 (č. l. 155) nepreukázal
žalobca ich účelnosť, preto mu nebol nárok priznaný za služby právnej pomoci advokátky Mgr. Janky
Krakovskej a advokáta JUDr. Radovana Bíleho (nebola predložená plná moc, zo žiadneho predloženého
dôkazu nevyplynulo, aby úkon niektorý z advokátov vykonal).
44.Žalobcovi tak v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím vznikla škoda 325,85 eur, ktorú je
povinný žalovaný nahradiť a v prevyšujúcej časti nárok žalobcu bol zamietnutý ako nedôvodný.
45.Podľa § 396 ods.1 D. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
46.Podľa § 396 ods.2 D. ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.
47.Podľa § 255 ods.1 D. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
48.Podľa § 262 ods.1 D. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
49.Podľa § 262 ods.2 D. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
50.Žalobca žalobou žiadal priznať 112 324,71 eur a priznaná mu bola suma 325,85 eur,  čo predstavuje
0,29% úspech žalobcu, 99,71% úspech žalovaného, preto žalobca bola zaviazaný nahradiť žalovanému
trovy konania v rozsahu 99,42%, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samotným uznesením
vydaným súdnym úradníkom.
51.Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta D.).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/28/2016", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:ea378b2c-a28a-4a71-9a66-dd4486edd254", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 602/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 602/2013 z 3. 10. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-10-03", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ea378b2c-a28a-4a71-9a66-dd4486edd254"}, {"guid": "ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 159/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 3. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-03", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:99fa0a82-031f-457d-b848-8bd5f84bfb66"}, {"guid": "ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 25/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 25/2011 z 24. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-24", "citacie_n": 322, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:df517669-8aa7-44cf-9a24-7a9e7a6b1820"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "9c74c77a-e3a4-429b-8518-4999bb56e3f1:e7945702-def9-4747-9894-930fd08684e5", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:3716205287.1", "spisova_znacka": "5Co/234/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/234/2017 z 5. 12. 2017", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2017-12-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:3716205287.1"}], "citovane_v": []}