Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/140/2014 z 17. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 17. júna 2014, sp. zn. 10Co/140/2014, ECLI:SK:KSTT:2014:2213212560.1 Krajský súd Trnava | 10Co/140/2014 | ECLI:SK:KSTT:2014:2213212560.1 | 2014-06-17 | Uznesenie Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 23 ZoR, § 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/86a38539-a6d4-4f5b-a56a-620bfb8ee50f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2213212560.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/140/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213212560
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2213212560.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: U. Y., rod. Y., nar. XX. H. XXXX, bytom J. Q. K.
XXX, proti odporcovi: H. Y., nar. X. H. XXXX, bytom J. Q. K. XXX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu: N. Y., nar. XX. H. XXXX, trvalo bytom J. Q. K. XXX,
t. č. v Detskom domove W., W., ul. K. J. č. XX, zastúpenému opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí
a rodiny Dunajská Streda a k medzičasom plnoletému dieťaťu: J. Y., nar. XX. H. XXXX, trvalo bytom J.
Q. K. XXX, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 9. decembra 2013
č. k. 12C/197/2013 - 45 v znení uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. januára 2014 č.
k. 12C/197/2013 - 53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. rozviedol manželstvo účastníkov konania uzavreté 8.
novembra 1986 pred Matričným úradom Obce Michal na Ostrove; II. maloletú J. Y., nar. XX. H. XXXX
a maloletú N. Y., nar. XX. H. XXXX na čas po rozvode ponechal v ústavnej starostlivosti, maloletú J. v
Detskom domove M. a maloletú N. v Detskom domove W., ulica K. J. č. XX; III. uložil rodičom platiť na
výživu maloletej J. každému sumu vo výške 30% zo sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa
určené v ustanovení § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. v platnom znení na adresu sídla ústavu v
ktorom je maloletá umiestnená vždy do 15. dňa mesiaca, počnúc právoplatnosťou rozsudku; IV. uložil
rodičom platiť na výživu maloletej N. každému sumu vo výške 30% zo sumy životného minima pre
nezaopatrené dieťa určené v ustanovení § 2 písm. c/ zákona č. 601/2003 Z. z. v platnom znení na
adresu sídla ústavu v ktorom je maloletá umiestnená vždy do 15. dňa mesiaca, počnúc právoplatnosťou
rozsudku; V. rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Právne svoje
rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 18, § 23 ods. 1 a 2, § 24 ods. 1, 3, 4 a 5, § 25 ods. 1
a 2, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 76 ods. 1 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. o
rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien a doplnení), § 2 písm. c/ a §
5 ods. 1 zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení
neskorších zmien a doplnení, vecne potom prakticky názorom, že v manželstve účastníkov konania
došlo k vážnemu a trvalému rozvratu, spôsobenému agresívnym správaním odporcu a následným
citovým odcudzením navrhovateľky, keď v súčasnosti manželstvo účastníkov neplní svoje spoločenské
funkcie, nie je pravdepodobné, že by v budúcnosti došlo k obnove manželského spolužitia manželov,
keďže manželstvo nie je po žiadnej stránke funkčné už dlhší čas, čím sa rozvrat prehlbuje, z ktorého
dôvodu manželstvo účastníkov konania rozviedol. Vzhľadom k tomu, že účastníci konania ako rodičia
v tom čase dvoch maloletých detí sa osobnej starostlivosti o maloleté deti nedožadovali, ponechal súd
v tom čase dve maloleté deti J. a N. v ústavnej starostlivosti aj pre čas po rozvode a výšku výživného
rodičom určil s prihliadnutím na ich súčasné príjmy a zárobkové možnosti v minimálnej výške určenej
zákonom. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil iba právne a to odkazom na ust. §
144 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
Opravným uznesením Okresného súdu Dunajská Streda zo 14. januára 2014 č. k. 12C/197/2013 - 53



súd prvého stupňa opravil úvodnú časť napadnutého rozsudku a to tak, že opravil dátum narodenia
navrhovateľky na XX. H. XXXX, s tým, že ostatné časti rozsudku zostávajú bez zmeny. Vydanie
opravného uznesenia právne odôvodnil ust. § 164 O. s. p. a vecne len nesprávnym označením dátumu
narodenia navrhovateľky v záhlaví napadnutého rozsudku a potrebou uvedenia tam správneho dátumu
narodenia.

Proti tomuto rozsudku podal zjavne iba vo veci samej včas odvolanie len odporca so zrejmým návrhom
na jeho zrušenie (rozsudku) a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že sa s
navrhovateľkou zmierili v poslednom čase, bývajú spolu a spolu riešia svoje každodenné problémy, v
čom ich podporujú aj ich deti, ktoré tiež bývajú s nimi, svoj život plánujú žiť spolu.

Navrhovateľka napriek výzvam súdu prvého stupňa zo dňa 11. februára 2014 a odvolacieho súdu zo
16. apríla 2014 sa k odvolaniu odporcu písomne nevyjadrila a odvolací návrh nepodala. Na odvolacie
pojednávanie určené v predmetnej veci na 18. júna 2014 sa ani jeden z účastníkov konania napriek
riadnemu vykázaniu doručenia predvolania nedostavil.

Opatrovník ponechal rozhodnutie na úvahu súdu, odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania odporcu celú vec,
pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (o rozvode manželstva) bolo závislým i
rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom a o trovách konania, a
to podľa § 214 ods. 1, § 211 ods. 2 a § 101 ods. 2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov
konania i opatrovníka maloletej N., riadne predvolaných (keď neprítomnosť ospravedlnil iba opatrovník
kolíziou pojednávaní, teda bez dôležitého dôvodu a navyše i prejavil súhlas s rozhodnutím vo veci
napriek svojej neprítomnosti), doplnil dokazovanie oboznámením podstatnej časti spisov Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 9P/109/2007, Nc/532/1998, 12P/24/2005 a listinami (potvrdením Sociálnej
poisťovne, pobočka Dunajská Streda z 29. mája 2014, potvrdením Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Dunajská Streda z 28. mája 2014 a 29. mája 2014, vyjadrením opatrovníka maloletej N. z 9. júna 2014)
a došiel k záveru, že odvolaniu odporcu treba priznať úspech.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že podľa údajov z registra obyvateľov Slovenskej republiky sa z
manželstva navrhovateľky a odporcu narodilo celkovo 6 detí a to: X. Y., nar. XX. Y. XXXX, W. Y., nar. XX.
H. XXXX, J. Y., nar. XX. H. XXXX, nebohý D. Y., nar. XX. D. XXXX a zomr. XX. H. XXXX, maloletá N.
Y., nar. XX. H. XXXX a J. Y., nar. XX. G. XXXX. V čase rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým
rozsudkom mali teda účastníci ešte 2 maloleté deti a to J. a N., medzičasom však J. Y., nar. XX. H. XXXX
nadobudla plnoletosť. V čase rozhodovania odvolacieho súdu teda z celkového počtu 6 detí, narodených
z manželstva je 5 žijúcich a z toho už iba 1 maloleté - N. Y., nad ktorou je nariadená ústavná starostlivosť
počnúc dňom 23. februára 2005 v Detskom domove v W..

Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a slobodného rozhodnutia
uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o rodine);
pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu
výchovu detí (odsek 2 rovnakého ustanovenia).

S prihliadnutím k úprave tvoriacej obsah zhora citovaného ustanovenia je potom zjavné, že ak už
uzavretie manželstva je prejavom dobrovoľného a slobodného rozhodnutia neskorších manželov a to
s vedomím utvorenia takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva
a na druhej strane i jeho harmonického fungovania; uvedené aspekty by mali v manželstve pretrvávať
po celý čas jeho existencie. I keď zaiste nemôže byť sporu o tom, že naplnenie takto vymedzeného
účelu manželstva môže z času na čas alebo aj častejšie (než môže byť niektorému z manželov či
dokonca i obom príjemné) činiť obtiaže (či už z dôvodov existujúcich tu len na strane jedného z
manželov, nezriedka však na strane oboch) a na manželov sú tu kladené do istej miery zvýšené nároky
(najmä v porovnaní s osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch, v tejto súv. por. už súdom
prvého stupňa akcentované povinnosti manželov žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju
dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18
vety druhej Zák. o rodine); ani v prípade rodiny založenej manželstvom nemožno opomínať faktory
dobrovoľnosti a slobody rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u už existujúceho manželstva aj právo
oboch členov v minulosti založeného partnerského zväzku reagovať najmä na vývin vzájomných vzťahov



vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k dobrovoľnému a slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s niekým
trvalé životné spoločenstvo stále existujú a ak tomu tak nie je, aké sú príčiny takéhoto stavu a či tento
treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký, ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto
i manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah kultivovať a podľa možnosti každý z nich tomu
druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil o správnosti v minulosti prijatého
rozhodnutia a aby chyby vlastné napokon každému jedincovi nielen vyvážil, ale i prevážil pozitívami,
pre ktoré sú pre jeho životného partnera prakticky bezpredmetnými úvahy o neuspokojivosti spolužitia
a o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v ktorých prehodnotením
niekdajšieho dobrovoľného a slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla obaja
manželia dospejú k záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o ktoré treba stáť
a naďalej ho udržiavať a (na druhej strane) tými prípadmi, v ktorých výsledkom obdobného procesu
hodnotenia je záver, podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné a slobodné zotrvávanie v manželskom zväzku
pominuli a niet rozumného dôvodu predpokladať, žeby akýmkoľvek predstaviteľným spôsobom mohlo
dôjsť buď k náprave narušených vzťahov alebo k naplneniu prakticky vyprázdneného vzťahu.

Pri vyjdení z takýchto úvah však základom pre uvažovanie o možnosti obnovenia spolužitia manželov,
resp. o náprave stavu rozvrátenosti ich vzťahov musí byť ochota oboch manželov hľadať riešenia
spôsobilé opísanému zámeru napomôcť, s čím však samozrejme musí ísť „ruka v ruke“ presvedčenie
oboch partnerov o zmysluplnosti takéhoto počínania. To je možným, len ak tu nie je nadobudnutie už i len
jedným z manželov presvedčenia, že prostriedky možnej nápravy disharmónie vo vzťahu boli prakticky
vyčerpané a vzťahy sú tak narušené, že on považuje za vylúčené ďalšie pokusy o obnovenie niečoho
podľa neho už neživotného (formálneho).

Vychádzajúc z uvedeného (do istej miery teoretickoprávneho exkurzu) potom nemožno súhlasiť so
súdom prvého stupňa, že v prejednávanej veci šlo práve o takýto stav praktickej neobnoviteľnosti
spolužitia navrhovateľky a odporcu, ale naopak len o stav ich prechodného odcudzenia sa. Jednak
u oddeleného spolužitia manželov trvajúceho k času rozhodovania napadnutým rozsudkom iba jeden
a pol roka, avšak pri trvajúcom bývaní v jednej domácnosti a predchádzajúcom 25 ročnom spolužití
a narodení 6 spoločných detí, nebolo možné usudzovať na trvalosť a teda i nemennosť stavu vecí
iba z prerušenia spolužitia, najmä ak navrhovateľka neposkytla v konaní pred súdom prvého stupňa
žiadne argumenty na podporu jej presvedčenia o neobnoviteľnosti vzťahu s odporcom. K otázke rozvodu
navrhovateľka na jedinom otvorenom pojednávaní na súde prvého stupňa uviedla iba, že jeden a pol
roka nežijú s odporcom spolu, má ho dosť, nemá záujem obnoviť manželské spolužitie, bývajú v jednom
dome, nevedú spoločnú domácnosť, nevarí a neperie na neho.

Podľa názoru odvolacieho súdu teda neuviedla žiadne podstatné argumenty svedčiace o tom, že
rozvrat v manželstve je trvalý a hlboký bez možnosti obnovenia riadneho manželského spolužitia,
rovnako neuviedla, či sa aspoň pokúsila o rekonštrukciu poškodeného vzťahu a čím by hodlala k nej
prispieť. Odporca iba potvrdil pravdivosť tvrdení navrhovateľky a že už v súčasnosti nemá záujem
obnoviť manželské spolužitie (z čoho vyplýva, že minimálne po istú dobu prerušenia spolužitia takýto
záujem mal) a navrhuje vyhovieť návrhu na rozvod. Odvolací súd z doterajšieho dokazovania nemá
za preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo
nemôže plniť svoj účel, v čom ho iba utvrdila pasivita navrhovateľky v odvolacom konaní.

Súdu prvého stupňa však bolo treba vytknúť i procesné pochybenie.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v takomto ustanovení je vo svojej podstate porušením základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky
(ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (príloha oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR
č. 209/1992 Zb.).

Podľa § 212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.



O tom, ako v tej - ktorej veci prebiehalo konanie (vrátane dokazovania) na súde prvého stupňa, môže
odvolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (§ 40 ods.
1 O. s. p. a § 122 ods. 1 O. s. p.).

Podľa § 118 ods. 1 O. s. p. po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a
predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania. Podľa odseku 2 takéhoto
paragrafu po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších
výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať
za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov
budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli; podľa § 118 ods. 3 O. s. p.
ďalší priebeh pojednávania určuje predseda senátu alebo samosudca a napokon podľa odseku 4 tu
citovaného zákonného ustanovenia ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve
účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci a na záver súd
uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

Nateraz ostatné citované ustanovenie upravuje rámcovo procesný postup súdu na pojednávaní. Z
dôvodovej správy k § 118 ods. 2 O. s. p. vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia do O. s. p. malo za cieľ
zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia
predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka
konania na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež
s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi má
tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu)
svojich procesných oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako
iné procesné postuláty; princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia
sú totiž súčasťou právnej istoty - pojmového znaku právneho štátu.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že tu súd prvého stupňa zákonom stanovený (v ust. § 118
ods. 2 O. s. p. predpokladaný) postup nedodržal, keďže zápisnica o jedinom otvorenom pojednávaní
uskutočnenom v tejto veci súdom prvého stupňa nedáva podklad pre záver, že súd prvého stupňa splnil
svoju procesnú povinnosť v zmysle § 118 ods. 2 a 4 O. s. p. V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.
s. p. pritom treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti veci (II. ÚS
261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného príslušným zákonným ustanovením (pretože nepochybne
už upozornenie súdom najmä manželov, ktorých manželstvo sa tu podľa návrhu malo rozviesť a z nich
osobitne odporcu, že poskytnuté podklady sa pre záver o trvalom rozvrate manželstva odôvodňujúcom
rozvod javia postačujúcimi, by logicky viedlo k návrhu na ďalšie dôkazy spôsobilé prinajmenšom podľa
odporcu presvedčiť o opaku, tu por. i rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jeho sp. zn. 3
M Cdo 18/2010) a bolo tak vylúčené, aby odvolací súd takúto procesnú vadu pri svojom rozhodovaní
nezohľadnil.

Ak takto súd prvého stupňa neoboznámil účastníkov s tým, ktoré právne významné skutkové tvrdenia
účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia naopak zostali
spornými a rovnako sa zo spisu nepodáva, žeby súd prvého stupňa pred skončením jediného otvoreného
pojednávania vyzval účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci; zapríčinil tým aj praktickú nesplniteľnosť ďalšej len na riadny postup naviazateľnej povinnosti súdu
- vypraviť i rozsudok majúci inak konanie skončiť náležitým odôvodnením.

Je totiž už pomerne známou súčasťou výkladu k ustanoveniu § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., že ako podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A), tak i Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť
č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) a v
neposlednom rade aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení



dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto
ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný
či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. tiež prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka);
porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

Odvolaciemu súdu tak za situácie priblíženej vyššie preto neostávalo iné, než o odvolaní rozhodnúť
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia spôsobom podávajúcim sa z
výroku tohto jeho uznesenia. Takéto rozhodnutie bolo nutným aj u čiastkových výrokov o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletým deťom (jednak z dôvodu viazanosti takéhoto rozhodnutia
na rozvod manželstva a tiež z dôvodu, že 1 z 2 maloletých detí nadobudlo medzičasom plnoletosť) i
u výroku rozsudku o trovách konania nielen preto, že pre nutnosť zrušenia rozhodnutia vo veci samej
konanie musí ďalej pokračovať a rozhodnutie o trovách konania v takomto prípade môže prísť najskôr
s konečným rozhodnutím súdu prvého stupňa, ale tiež preto, že vecné neodôvodnenie rozhodnutia v
časti o trovách konania zo strany súdu prvého stupňa absolútne ničím bolo ďalším prejavom odňatia
účastníkom možnosti konať pred súdom (i tu v podobe práva na vypravenie súdneho rozhodnutia
riadnym odôvodnením).

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude riadiť sa v ďalšom konaní dôsledne názorom odvolacieho
súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade trvania navrhovateľkou na podanom návrhu
v potrebnom rozsahu doplniť dokazovanie, zistiť aktuálnu situáciu v manželstve účastníkov, zohľadniť,
že dieťa účastníkov J. Y., nar. XX. H. XXXX nadobudlo plnoletosť, výsledky celého konania podľa §
132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne rozhodnúť o veci (za predpokladu rozhodnutia
vyhovujúceho návrhu vrátane spojeného konania o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému dieťaťu na čas po rozvode) a trovách prvostupňového konania a podľa § 224 ods. 3 O.
s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania, pričom jeho povinnosťou bude v takom prípade nové
rozhodnutie i konkrétne a dostatočne presvedčivo odôvodniť.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.