Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/13/2018 z 7. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 7. novembra 2018, sp. zn. 5Co/13/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8315212630.1 Krajský súd Prešov | 5Co/13/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8315212630.1 | 2018-11-07 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/317694a8-66ef-46b5-a986-7ea297b37739 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8315212630.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/13/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8315212630
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8315212630.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu J. banka, a.s., so sídlom P. XX, XXX
XX B., A.: XX XXX XXX, proti žalovanému K. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX
R., o zaplatenie 4.559,48 Eur s prísl., o odovlaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č.k.
18C/568/2015-76 zo dňa 22. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku ktorým bola žaloba v prevyšujúcej
časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.095,42 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% z tejto
sumy od 20.08.2015 do zaplatenia, a to v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1 až 3, §
53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platný a účinný v
rozhodnom období, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako banka a žalovaný uzavreli dňa 21.06.2013 Úverovú zmluvu
č. XXXXX podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, kde sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkovi
peňažné prostriedky formou splátkového bezúčelového úveru vo výške 5.000,- Eur a žalovaný sa
zaviazal zaplatiť celkovú čiastku 10.076,40 Eur. Listom označeným ako výzva na predčasné splatenie
úveru zo dňa 19.08.2015 žalovanému oznámil, že vzhľadom na neplnenie jeho povinností rozhodol
o predčasnej splatnosti úveru a vyzval žalovaného, aby na zaplatenie celej zostávajúcej sumy úveru
vo výške 4.861,94 Eur. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov mal preukázané, že žalovaný v
prospech žalobcu uhradil sumu 1.904,58 Eur.

4. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané a nesporné, že žalovaný
v prospech žalobcu uhradil sumu 1.904,58 Eur. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v



zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods.
2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba
počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné a
neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Uviedol, že v zmluve absentuje
aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného
v čase uzatvorenia zmluvy, a to predpoklady pre výpočet RPMN. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Žalovaný je tak na istine úveru povinný zaplatiť sumu 3.095,42 Eur. Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú
sumu riadne a včas, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na
zaplatenie úroku z omeškania, ktorého výška ku dňu 20.08.2015 bola vo výške 5%. Vo zvyšnej časti
žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože mal za
to, že v porovnaní úspechu v časti istiny 3.095,42 Eur s neúspechom v časti istiny 1.464,06 Eur spolu s
ostatným príslušenstvom, žalobca nemal prevažujúci úspech vo veci, ktorý by založil nárok na čiastočnú
náhradu trov konania.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým bola žaloba
v prevyšujúcej časti zamietnutá. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. h) a f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Namietal, že zo zmluvy vyplýva, že
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky banky (VOP), a teda niektoré z
náležitostí sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú vo VOP. Z uvedeného teda
vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené termínom splatnosti anuitnej
splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Zároveň poukázal aj na rozsudok Európskeho súdneho
dvora zo dňa 09.11.2016 vo veci C-XX/XX, P. M. R., a.s. proti F. L. v zmysle ktorého zmluva o úvere
nemusí byť nutne vyhotovená ako jediný dokument a tiež zmluva o úvere nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Ďalej namietal, že
súd neuviedol, ktoré konkrétne predpoklady pre výpočet RPMN chýbajú, preto nie je možné rozhodnutie
považovať za dostatočne odôvodnené, jasné a určité. Poukázal na to, že predpoklady pre výpočet RPMN
v zmluve uvedené sú. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel
žalobe v plnom rozsahu a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 31.10.2018 a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je nedôvodné.

9. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

10. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietanými nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením teda to, či súd
prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).



11. V prejednávanej veci súd prvej inštancie posudzoval opodstatnenosť a dôvodnosť žalobcom
uplatnenej pohľadávky voči žalovanému, ktorá vznikla v súvislosti Úverovou zmluvou č. XXXXX, ktorá
bola uzatvorená XX.XX.XXXX.

12. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.).

13. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp.
zn. 7Cdo 7/2010). Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil
skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného
dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil.

14. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti
s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil predmetný vzťah ako vzťah uzavretý medzi dodávateľom
(žalobca) a spotrebiteľom (žalovaný) ako vzťah spotrebiteľský. Na uvedený vzťah správne aplikoval
ustanovenia príslušných právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, ktoré majú aplikačnú prednosť
pred inými ustanoveniami vzťahujúcimi sa na predmetné vzťahy medzi veriteľom (dodávateľom) a
dlžníkom (spotrebiteľom).

16. Odvolací súd zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa
vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny.
Úverová zmluva zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným túto charakteristiku
spĺňa. Žalobca má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo
žalobcom preukázané, aby úver poskytol žalovanému za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti žalovaného. Je teda nepochybné, že predmetná Úverová zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou, pričom aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať
za spotrebiteľskú.

17. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 odsek 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
(§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Okrem iného v § 9 odsek 2 písm.
k) uvádza, že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy medzi stranami sporu bolo aj suma, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová suma, počet a termíny splátok sa viažu ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.

18. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom Súdneho
dvora vo veci C-XX/XXXX P. M. R., a.s. a F. L. odvolací súd poukazuje na priamy účinok smerníc.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých
vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý
riešia.

19. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja
proti sebe výhradne jednotlivci.

20. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.



21. Problém nastal v súvislosti s pochybnosťami, kde sú hranice nepriameho účinku smernice. Súd totiž
na jednej strane má za cieľ v zmysle rozsudku M. dosiahnuť plný účinok smernice pri využití všetkých
aplikačných metód a ustanovení celého právneho poriadku, no na druhej strane existujú obavy, aby
nedošlo v sporoch medzi jednotlivcami k aplikácii nepriameho účinku smernice contra legem a navyše
aj proti princípom súkromného práva, akým je aj princíp právnej istoty.

22. Dôležitý je tiež výklad rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX a smernice 2008/48/ES, pretože
sa zdá, že súdny dvor mal ,,eurovýhradu“ len k amortizačnej tabuľke ako povinnej náležitosti zmluvy a
len vo vzťahu k istine. Prejednávaná vec sa však netýka amortizačnej tabuľky, ale špecifikácie splátok
úveru podľa jednotlivých zložiek, čo je v konečnom hľadisku relevantné aj na účely transparentnosti
vstupných údajov pre výpočet RPMN.

23. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie § 9 ods.1 písm. k) ZoSÚ cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k)
§ 9 odsek 1 ZoSÚ a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu, ktorý bol v čase
vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.

24. Zákonom č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola do právneho poriadku zakotvená dikcia
zákonnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o spôsobe splácania úveru podľa istiny, úrokov a
iných poplatkov. Približne štyri roky táto zákonná dikcia bola spojená ešte aj kumulatívne s právom na
uvedenie súčtu týchto platieb. Nemali by byť žiadne pochybnosti, že v tom čase smernica Rady 87/102/
EHS nevyžadovala plnú harmonizáciu.

25. Zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bola transponovaná smernica 2008/48/ES
z 23. apríla 2008, ktorá vyžadovala plnú harmonizáciu. Do tohto nového zákona o spotrebiteľských
úveroch bola prevzatá z predchádzajúceho zákona totožná dikcia splácania spotrebiteľských úverov
podľa splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

26. Klauzula objasňujúca špecifikáciu splátok úveru nielen podľa istiny ale aj úrokov a poplatkov má
význam, aby bol jasný údaj: (i) z čoho splátka pozostáva, (ii) či splátka obsahuje aj poplatky, (iii) či
neobsahuje poplatky, ktoré nemajú byť zaradené do RPMN, (iiii) či ide o amortizované splácanie alebo
bez amortizácie alebo (iiiii) údaj o tom, v ktorých splátkach je výlučne istina a v ktorých len poplatky (pri
niektorých typoch úverov sú zmluvy formulované tak, že najprv sa splácajú výlučne úroky a v poslednej
splátke istina) a pod..

27. Podľa názoru odvolacieho súdu špecifikácia splátok úveru má svoj význam aj v tom, že spotrebiteľ
má možnosť v prípade sankcie bezpoplatkovosti priamo zistiť, ktorej časti splátky sa táto sankcia týka.
Spotrebiteľ má tiež možnosť kontroly, či v splátke použitej na účely výpočtu RPMN nie je uvedený
poplatok, ktorý sa do RPMN nesmie započítať. RPMN pritom predstavuje dôležitý údaj o celkových
nákladoch na úver. Špecifikácia splátok úveru môže odhaliť aj nekalé obchodné praktiky, ak by nedošlo
k naplneniu predzmluvných informácii o splátkach úveru (cieľ podľa II. bod 2 smernice 2008/48/ES).

28. Súd odkazuje aj na odôvodnenia 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES: „(9) Úplná harmonizácia
je potrebná na to, aby sa všetkým spotrebiteľom v Spoločenstve zabezpečila vysoká a rovnocenná
úroveň ochrany ich záujmov a aby sa vytvoril skutočný vnútorný trh. Členské štáty by preto nemali
mať možnosť zachovať alebo zaviesť iné vnútroštátne ustanovenia ako ustanovenia tejto smernice.
Takéto obmedzenie by sa však malo uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou.
Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo
zaviesť vnútroštátne právne predpisy… (19) Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe
úplnej znalosti veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o
podmienkach a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so
sebou zvážiť… (30) Táto smernica neupravuje otázky zmluvného práva, ktoré sa týkajú platnosti zmlúv
o úvere. Členské štáty preto môžu v tejto oblasti zachovať alebo zaviesť vnútroštátne ustanovenia, ktoré
sú v súlade s právom Spoločenstva. Členské štáty môžu upraviť právny režim, ktorým sa riadi ponuka
na uzatvorenie zmluvy o úvere, najmä to, kedy sa má predložiť, a obdobie, počas ktorého je záväzná



pre veriteľa. Ak sa takáto ponuka predloží zároveň s informáciami, ktoré sa majú poskytnúť v súlade s
touto smernicou pred uzavretím zmluvy, mala by sa, tak ako akékoľvek ďalšie doplňujúce informácie,
ktoré môže veriteľ chcieť spotrebiteľovi poskytnúť, predložiť v osobitnom dokumente, ktorý môže byť
pripojený k štandardným európskym informáciám o spotrebiteľskom úvere. (31) Zmluva o úvere by mala
zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné informácie, aby sa mohol spotrebiteľ
oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej vyplývajú. (47) Členské štáty by mali
ustanoviť pravidlá o sankciách uplatniteľných v prípade porušenia vnútroštátnych ustanovení prijatých
podľa tejto smernice a zabezpečiť ich vykonávanie. Aj keď výber sankcií ostáva v právomoci členských
štátov, ustanovené sankcie by mali byť účinné, primerané a odrádzajúce.“

29. V zmysle článku 1 tejto smernice s názvom „Predmet úpravy“: „Účelom tejto smernice je
harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

30. Článok 10 rovnakej smernice, nazývaný „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“, stanovuje:
ods. 2 Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: g) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto miery; h) výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia; v prípade amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou
určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a
kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; táto tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením
amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné
náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť,
amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej
zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere; j) ak sa
poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny, výpis, ktorý uvádza lehoty a podmienky splácania
úrokov a súvisiacich pravidelných a nepravidelných poplatkov; k) prípadne poplatky za vedenie jedného
alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie, pokiaľ otvorenie
účtu nie je dobrovoľné, spoločne s poplatkami za používanie platobných prostriedkov na platobné
transakcie a čerpanie a akýmikoľvek inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere a podmienkami,
za ktorých sa tieto poplatky môžu zmeniť; u) prípadne iné zmluvné podmienky; ods. 3. Keď sa uplatňuje
odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to
bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. ods. 4. V prípade zmluvy o úvere, na
základe ktorej splátky spotrebiteľa nevedú k okamžitej zodpovedajúcej amortizácii celkovej výšky úveru,
ale sa v období a za podmienok ustanovených v zmluve o úvere alebo v doplnkovej zmluve použijú
na vytvorenie istiny, informácie podľa odseku 2 musia zahŕňať zrozumiteľný a stručný údaj o tom, že
takáto zmluva o úvere nezaručuje splatenie celkovej výšky úveru čerpaného na jej základe, ak sa takáto
záruka neposkytne.

31. Článok 22 tejto smernice s názvom „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“ znie: „Keďže
táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo
svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“.

32. Príloha II smernice 2008/48 obsahujúca „Štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere“
uvádza vo svojom bode 2 s názvom „Opis hlavných vlastností úverového produktu“ položku s názvom
„Splátky a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky poukazovať“. Tejto položke zodpovedá tento
opis: „Budete musieť zaplatiť: [Výška, počet a frekvencia splátok, ktoré zaplatí spotrebiteľ] Úrok a/alebo
poplatky sa budú splácať takto:…“

33. Vo vzťahu k záverom Súdneho dvora EÚ vo veci C-XX/XX odvolací súd poukazuje aj na príspevok
doc. E.. E., J..: „Otázne však je, ako by na tento záver mal zareagovať sudca rozhodujúci konkrétny spor.
Ak totiž zistí, že neuvedenie konkrétnej náležitosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere by malo byť v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 sankcionované zánikom nároku veriteľa na úrok a poplatky, ale súčasne
dospeje k záveru, že ide o náležitosť, ktorej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere nemá vplyv na
možnosť spotrebiteľovi posúdiť rozsah jeho záväzku, tak vlastne narazil na rozpor medzi vnútroštátnou
právnou úpravou a právom Únie. Keďže však norma práva Únie má v tomto prípade podobu smernice,



vzhľadom na horizontálny právny vzťah medzi veriteľom a spotrebiteľom nemôže mať smernica priamy
účinok. Zistený rozpor je teda možné vyriešiť len prostredníctvom nepriameho účinku smernice, čo
znamená pokúsiť sa o taký výklad zákona č. 129/2010, ktorým sa rozpor odstráni. Domnievam sa
však, že v tomto prípade by sudca narazil na jednu z hraníc povinnosti eurokonformného výkladu
vnútroštátneho práva, ktorou je zákaz výkladu contra legem. Neviem si totiž predstaviť, akou výkladovou
metódou by bolo možné obísť príkaz považovať zmluvu o spotrebiteľskom úvere za bezúročnú a bez
poplatkov obsiahnutý v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010. Nešlo by už podľa môjho názoru o výklad práva,
ale o sudcovskú tvorbu práva.“

34. Odvolací súd rovnako odkazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 7Sžo/61/2015:
„Zmluva o pôžičke neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, t.j. konkrétne termíny jednotlivých splátok,
výšku istiny, úrokov a iných poplatkov a obsahuje len výšku jednotlivých splátok, počet splátok a termín
konečnej splatnosti s tým, že ďalšie údaje sú obsiahnuté v splátkovom kalendári, ktorý bol spotrebiteľovi
preukázateľne doručený až po podpise zmluvy o úvere, je takáto obchodná praktika neprípustná a
odporujúca čestnej obchodnej praxi. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že uvedené informácie boli obsahom
samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj splátkového kalendára, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť
zmluvy. Považoval za neprípustné, aby podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 9
ods. 2 ZoSÚ, ktoré zmluva pod sankciou neplatnosti, resp. pod sankciou straty práv veriteľa na úroky
a poplatky musí obsahovať, boli spotrebiteľovi len dodatočne po podpise zmluvy doručované poštou
a zároveň vyhlasované za neoddeliteľnú súčasť zmluvy bez toho, aby bol k tomu potrebný písomný
súhlas druhej zmluvnej strany. Mal za to, že takýto postup je v rozpore aj s príslušnými ustanoveniami
Občianskeho zákonníka. Krajský súd považoval tiež za neprípustné, aby spotrebiteľ vzal výšku úveru
len na vedomie a aby jeho podpis na zmluve nahrádzal jeho výslovný a jednoznačný súhlas s výškou
úveru. Odvolací súd v súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby
sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu
so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie
výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci
krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov
známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa
uvádza.“

35. Odvolací súd odkazuje aj na väčšinové stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v
Prešove: „1. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.129/2010 Z. z. o (ďalej aj ,,sporné pravidlo“)
obsahuje právo spotrebiteľa na uvedenie splátok istiny spotrebiteľského úveru ako aj splátok úrokov a
poplatkov. Primárnemu účelu právnej úpravy normami spotrebiteľského práva zodpovedá taký výklad
sporného pravidla, ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny
splátok“ viaže ku každej z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru majúceho sa v konečnom
dôsledku zaplatiť, teda ako k istine, tak i k úrokom, a tiež k poplatkom (porov. rozsudok NS SR z
28.06.2016 sp. zn. 7Sžo61/2015, porov. tiež pri použití historického výkladu k totožnej dikcii podľa
zákona č.258/2001 Z. z. rozsudok NS SR vo veci 7Cdo/128/2016). Uvedené zákonné pravidlo sa
deroguje s účinnosťou od 01.05.2018 novelou zákona č. 129/2010 Z. z. vykonanou zákonom č. 279/2017
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Do nadobudnutia
účinnosti uvedenej zmeny zákona (uvedenej v bode 2). nie je v súlade s princípmi súkromného práva
docieliť ten istý derogačný efekt súdmi tzv. eurokonformným výkladom, pretože ten by: odporoval zákazu
eurokonformného výkladu contra legem, odporoval by princípu právnej istoty, nebol by súladný ani s
výkladom rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci M., keďže Súdny dvor EÚ za euronekonformnú považoval
a) len amortizačnú tabuľku a b) len vo vzťahu k istine. Sporné zákonné pravidlo pritom predpokladá oveľa
širší diapazón možnosti špecifikácie splátok spotrebiteľského úveru než je amortizačná tabuľka a než je
len špecifikácia istiny. Navyše, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o
zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS predpokladá na účely výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) údaje o splátkach, a to tak, aby transparentne bolo zrejmé,
že tam nie sú uvedené tie poplatky, ktoré môžu byť v splátkach zahrnuté, ale do RPMN sa nezapočítavajú
(čl. 19 ods. 2 smernice 2008/48/ES). Smernica taktiež výslovne predpokladá informovanie spotrebiteľov
o špecifikácii splátok úrokov a poplatkov (čl.10 ods.1 písm.j/, príloha II., 2.).



36. V kontexte uvedeného ako aj so zreteľom na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 155/2011
zo dňa 21.12.2011, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že: „Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je
tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom
zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového
stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní
nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho
súdu správny, fundovaný či úplný.“ odvolací súd sa odklonil od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 3 Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 a ustálil, že princíp právnej istoty prevažuje, smernica nemá
priamy účinok na horizontálne vzťahy medzi jednotlivcami a nepriamy účinok smernice nemožno použiť
contra legem, a preto v súlade s doterajšou masívnou aplikačnou praxou súdov je potrebné vyžadovať
aj špecifikáciu splátok podľa istiny, úrokov a poplatkov.

37. Je teda jednoznačné, že v každej zmluve musí byť uvedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných
poplatkov, taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade Úverová zmluvy, ktorá bola uzatvorená
medzi stranami sporu (č.l. 8 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny anuitnej splátky, a to v sume
83,97 Eur v počte 120 splátok s dátumom splatnosti na 15. deň v mesiaci.
38. Čo sa však týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje.
Účelom právnej úpravy (§ 9 odsek 2 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca
ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov
a poplatkov a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené
(§ 11 odsek 1 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu,
že prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný
ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o
spotrebiteľskom úvere. (Porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo
245/2010)

39. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobcu, že výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov
sú uvedené v samotnom texte zmluvy, a zároveň v obchodných podmienkach banky (VOP), ktoré
sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ani že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako
jediný dokument. Podľa názoru odvolacieho súdu popis splácania uvedený v obchodných podmienkach
nezodpovedá zákonnej požiadavke špecifikácie výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov. Na dôvažok, ak by podstatné náležitosti zmluvy mali byť obsiahnuté vo viacerých
dokumentoch, mali by všetky tieto dokumenty byť podpísané zmluvnými stranami, čo sa v danom
prípade nestalo.

40. Odvolací súd pripomína závery Ústavného súdu ČR vo veci pod sp. zn. I. ÚS 3512/11, z
ktorých vyplýva, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel od obchodných zmlúv
majú slúžiť predovšetkým tomu, aby sa do každej zmluvy neprepisovali dojednania technického a
vysvetľujúceho charakteru. Nemajú však slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa
nevýhodné a u ktorých sa predpokladá, že najskôr uniknú pozornosti spotrebiteľa. Pokiaľ tak dodávateľ
urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu.

41. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva neobsahuje údaj podľa §
9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, t.j. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, čo postačuje na to, aby sa úver podľa § 11
ods. 1 ZoSÚ považoval za bezúročný a bez poplatkov.

42. K údaju o RPMN odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa,
pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším
indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa v zmysle ust. § 9 ods.
2 písm. j) ZoSÚ musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie



jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je
potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva
názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok,
uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej
zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN. Obligatórnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj
podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008, a to v článku
10 odsek 2 písm. g) cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru
nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere;
uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.

43. Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok
o trovách konania.

44. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.
rozsudok v napadnutom rozsahu a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil.

45. V odvolacom konaní žalobca nebol úspešný. Naopak fakticky plne úspešný bol žalovaný, ktorému
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 1 C.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní pasívny, k odvolaniu sa
nevyjadril, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnil, a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v
odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov C.s.p. zakotvujúcim
procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.
o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady
trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen
nelogické, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

46. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).