Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoE/81/2012 z 20. 3. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 20. marca 2013, sp. zn. 10CoE/81/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2710207918.1 Krajský súd Trnava | 10CoE/81/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2710207918.1 | 2013-03-20 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 23 ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., § 23 ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb., § 53 ods. 1 OZ, § 53 ods. 4 písm. r) OZ, § 53 ods. 5 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/94522bf7-871c-4c00-8335-9b18bacf8280 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2710207918.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/81/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2710207918
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2710207918.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5,
zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Bratislava, Údernícka 5, proti povinnému: O.
J., nar. XX. U. XXXX, bytom A., J. XXXX/X, o 292,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Skalica z 28. júna 2012 č. k. 3Er/1753/2010-56, EX 22296/10u takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
(ďalej len „exekútor") o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak 30. novembra 2010, inak vo
veci vedenej exekútorom pod sp. zn. EX 22296/10u). Toto rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 44 ods.
2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku, §
52 ods. 1,2 a 3); § 53 ods. 1, 4 a 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/ 1964 Zb.
v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1, § 45 ods.
1 a 2 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z., čiže zákona o rozhodcovskom konaní) čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica"). Vecne mal predovšetkým za to, že tu šlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorom rozhodcovskú doložku pojatú do Všeobecných
obchodných podmienok (v tomto prípade akciovej spoločnosti Tatra banky) bolo treba považovať
za ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech
spotrebiteľa a takto aj za neprijateľnú zmluvnú podmienku sankcionovanú neplatnosťou, ak podstatou
príslušného dojednania (z bodu 4.9.1 všeobecných obchodných podmienok) bolo nanútenie záujmu
dodávateľky (poskytovateľky spotrebiteľského úveru) riešiť spory vzniknuté zo zmluvy účastníkov pred
rozhodcovským súdom a to tým skôr, ak povinný (v pozícii dlžníka z tzv. hmotnoprávneho úverového
vzťahu) si takúto doložku osobitne nevyjednal a možnosť eliminovať takéto pre neho nevýhodné
ustanovenie zo zmluvy tiež nemal.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na jeho zrušenie (uznesenia)
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V zhode s väčšinou dosiaľ tunajšiemu súdu
predložených jej odvolaní v obdobných veciach i tu súdu prvého stupňa vytýkala prekročenie ním
oprávnení priznávaných mu právom (keďže z ustanovení ZoRK, čiže zákona o rozhodcovskom konaní
č. 244/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení vyplýva len možnosť zastaviť exekúciu - nie teda
aj zamietnuť žiadosť o poverenie) a tiež nesprávnosť právneho posúdenia ním veci, majúc najmä za to,
že ani z dostupnej judikatúry Súdneho dvora (Európskej únie) vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno
vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním
žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej doložky). Ani
vyhodnotenie vzťahu účastníkov ako vzťahu spadajúceho pod ustanovenia O. z. o spotrebiteľských
zmluvách (§§ 52 - 54) podľa nej (odvolateľky) neobstojí, ak tu úverová zmluva podľa úpravy platnej v
čase jej uzavretia (a to až do 31. decembra 2007) nepatrila do výpočtu v ust. § 52 ods. 1 O. z. a mala



sa tak riadiť len zákonom o spotrebiteľských úveroch (v čase uzavretia zmluvy zákonom č. 258/2001
Z. z., ďalej tiež „ZoSÚ" - opäť pozn. odvolacieho súdu) a inak Obchodným zákonníkom (zákonom č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež „Obch. z." - pozn. odvolacieho súdu). Ani
z dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. nemožno potom vyvodiť neplatnosť rozhodcovskej
doložky ako celku; dôvodilo sa napokon odvolaním.

Povinný odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú
vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba
považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej),
pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním
zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve
pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť takto súdom prvého stupňa predostretých
dôvodov (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho
nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie
správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. §
219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol zároveň i relatívne rovnako podrobne vyargumentovaný
nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv.
odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon v každej odvolacím súdom prejednávanej
veci vynímajúc z toho len prípady paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o
aký tu ale nešlo bez ohľadu na skutočnosť, že so všetkými námietkami obdobnými tým z prejednávanej
veci sa tunajší súd už v minulosti stretol), potrebné sa javí doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto:

Prijať nemožno už tú námietku z odvolania, či presnejšie až dve takéto námietky, podstatou ktorej (-ých)
je, že 1. dosiaľ známymi rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ v tzv. spotrebiteľských veciach nemožno
obhájiť nahrádzanie nečinnosti spotrebiteľa (pri spochybňovaní ním rozhodnutia tvoriaceho podklad
neskoršej exekúcie) exekučným súdom a že 2. skúmanie platnosti rozhodcovskej doložky a teda i
právnej bezvadnosti exekučného titulu reprezentovaného rozhodcovským rozsudkom výlučne v rámci
procesu udeľovania poverenia exekútorovi (teda bez iniciovania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku) je postupom bez opory v zákone.

Je to totiž najmä súdom prvého stupňa použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého
paragrafu), ktoré zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát
v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly
zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej
účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by
práve opak, čiže vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bolo možným len za cenu porušenia práva.
V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je
možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín
(písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia,
2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z
nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide
o žiadosť, návrh alebo titul).

Z už uvedeného vyplýva nedôvodnosť tzv. odvolacích námietok oprávnenej procesného rázu, keďže
tu stále treba trvať na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný
súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho



zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne
významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia
neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by ako oprávnený súd formálne zrušil exekučný titul predstavovaný
rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym
problémom sa tzv. všeobecný súd môže - opäť vynímajúc z toho možnosť podania žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však
(tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Prijatie názoru (sformulovateľného
na jednej strane i tak, že exekučný súd by bez žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku tento nemal
skúmať prakticky inak než po stránke formálnych náležitostí a na druhej strane tak, žeby v prípade
zistenia okolností uvedených v ust. § 45 ods. 1 ZoRK mal mať možnosť len zastaviť exekúciu) by
pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto
nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a
často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr do udeľovania poverení (a tým
aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom jednom prípade) a až následne byť
oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Obe takéto možnosti však tunajší odvolací súd už v minulosti
odmietol s tým, že záujem na zhora podsunutom výklade zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu,
ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o
udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon
alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu
diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve
v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k
udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo. Ani v tejto konkrétnej veci pritom od takéhoto záveru
- predstavujúceho výraz konštantnej rozhodovacej praxe (judikatúry) tunajšieho odvolacieho súdu nebol
dôvod ustupovať (v tejto súv. por. napr. i oprávnenej zaiste známe uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 29. februára 2012 č. k. 10CoE/223/2011-29, vydané v inej veci za účasti takejto účastníčky).

Správnou však nebola ani odvolateľkou prezentovaná izolovaná interpretácia ustanovenia § 52 ods. 1
O. z. v znení platnom v čase uzavretia tzv. úverovej zmluvy predchodkyne oprávnenej a povinného,
ktorej cieľom bolo presvedčiť o vymanení sa vzťahu z prejednávanej veci z rámca úpravy noriem
spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle. Takáto interpretácia totiž opomínala to, na čo tunajší
súd taktiež upozornil už vo svojej skoršej rozhodovacej praxi z minulosti a síce, že úprava normami
spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do
jedného právneho predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov. Aj v tomto prípade to malo
za následok, že primárnu úpravu v ZoSÚ dopĺňal nad rámec O. z. aj zákon o ochrane spotrebiteľa
(zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (účinného už 1. januára 2000 a v
pôvodnom znení platiaceho do 24. novembra 2004) do právneho poriadku Slovenskej republiky zaniesol
pojem tzv. typovej (mimo akúkoľvek pochybnosť však vždy spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela
zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2 rovnakého ustanovenia typová zmluva
nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na
poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými
sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre
predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/
podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto (i v spojitosti s neskoršími pohybmi v právnej úprave) ale znamenalo, že už v čase uzavretia
zmluvy právnej predchodkyne oprávnenej a povinnej z prejednávanej veci muselo byť vylúčené, aby sa
na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu spotrebiteľskú. I tie najmenšie pochybnosti v uvedenom
smere inak odstránila novelizácia zákona o ochrane spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z.
z., nahradzujúca s účinnosťou od 25. novembra 2004 skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou
spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali (vyjadrením expressis verbis, čiže výslovne) aj
zmluvy uzavreté podľa Obch. z. (čo napokon muselo viesť k tomu, že protivník spotrebiteľa v prípadnom
spore nemohol ťažiť z istý čas trvajúceho stručnejšieho výpočtu zmluvných typov v O. z., či dokonca v
časových súvislostiach tejto konkrétnej veci z absencie takejto úpravy, ak tu paralelne existovala ďalšia
úprava pojmovo zaraďujúca do rámca spotrebiteľských zmlúv aj zmluvy obdobné tej z prejednávanej



veci - keď navyše zmluvy o spotrebiteľských úveroch sú štandardne ponímané len ako podmnožina
spotrebiteľských zmlúv).

Takto ale samozrejme musela by byť celkom bez nádeje na úspech i prípadná obhajoba exekučného
titulu (rozhodcovského rozsudku) už len preto, že ak na neprijateľnosť treba usudzovať už v prípadoch
podoby doložky poskytujúcej spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
nútiacej ho však pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom podrobiť sa právomoci
rozhodcovského súdu, tým skôr to musí platiť aj u formulácií doložky obsahovo zhodných s tou v
prejednávanej veci - kde mala dokonca rozhodcovská doložka charakter výlučnej rozhodcovskej doložky
(u ktorej na neprijateľnosť a neplatnosť bolo by treba usúdiť z už uvedeného zhora ak nie pre nič iné,
tak za použitia právneho argumentu „a minori ad maius" - od menšieho k väčšiemu).

Pri riadení sa opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku
ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej
doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku slúžiaceho tu za exekučný titul za
neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom toho však musel byť i ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (tu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej
bankovej asociácie) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo
požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať
sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom). Pre nutnosť takéhoto nazerania na
exekučný titul potom bez akéhokoľvek významu pre rozhodnutie v tejto veci (teda irelevantnou) bola
by i otázka dovolenosti plnenia priznaného exekučným titulom (ktorý akoby tu ani nebol); pričom tu
napokon odvolaciemu súdu uniká zmysel odvolacej námietky snažiacej sa o obhájenie čo i len čiastočnej
platnosti rozhodcovskej doložky, nakoľko nie je zrejmé, ako by to mohlo procesným postojom oprávnenej
pomôcť v prípade ustálenia neprijateľnosti (a neplatnosti) v tej časti, ktorá bola z pohľadu „udržateľnosti"
exekučného titulu použitého v tejto konkrétnej veci rozhodujúcou.

Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním)
nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len
podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania
sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2 a § 58 ods. 5 E. p.). Práve absencia
rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd
prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§
224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.