Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/693/2015 z 30. 11. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 30. novembra 2016, sp. zn. 2Co/693/2015, ECLI:SK:KSKE:2016:7213225057.1
Krajský súd Košice | 2Co/693/2015 | ECLI:SK:KSKE:2016:7213225057.1 | 2016-11-30 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-387
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a5ce8447-ce07-4c2c-85d6-2502356976ce
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7213225057.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/693/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213225057
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7213225057.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr.
Andrey Galdunovej a JUDr. Viery Bodnárovej v spore žalobkyne Alexandry Hricovej, nar.2.4.1993,
bytom v Košiciach, Bernolákova č. 23, zastúpenej JUDr. Tatianou Vorobelovou, advokátkou, so sídlom
v Košiciach, Bajzova č. 2, proti žalovaným 1. Y. M., A.. X.X.XXXX, 2. Q. O., A.. XX.X.XXXX, obaja
bytom J., A. XXXXX W. M. H. XX, obaja zastúpení JUDr. Ľudmilou Raffáčovou, advokátkou, so sídlom
v Košiciach, Mäsiarska č. 4, o určenie neplatnosti právneho úkonu, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
č.k. 17C/169/2013-84 zo 17.9.2015 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok, okrem výroku o trovách konania.

Z r u š u j e   rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec  vracia   súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 17C/169/2013-84 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že darovacia zmluva o prevode nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXXX, pre okres O. G., obec O. - N., O.. Ú.. S., ako byt č. 12, vo vchode č. 23, na 4. poschodí
bytového domu, súp. č. 377, v podiele 1/2   k celku a podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade dňa 15.4.2013, je
neplatná.  Zároveň súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť nahradiť žalovaným v  1. a 2. rade
trovy konania v sume 358,49 eur titulom trov právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne do
troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyňa svoj návrh odôvodnila tým, že od roku 1996  žalovaný v 1. rade (jej otec)  trvalo žije v
USA, pričom rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 17.5.2004, bolo manželstvo jej rodičov
rozvedené, žalobkyňa bola zverená do výchovy a opatery matky a otec bol zaviazaný prispievať na jej
výživu sumou 3.000,- Sk mesačne. Na Okresnom súde prebiehalo konanie o návrhu matky žalobkyne
na zvýšenie výživného a zároveň o návrhu žalovaného v 1.rade na zníženie výživného voči žalobkyni
( sp.zn.  23P/124/2013). Po nahliadnutí do evidencie nehnuteľností žalobkyňa zistila, že žalovaný v
1. rade napadnutou darovacou zmluvou  previedol svoj spoluvlastnícky podiel k tejto nehnuteľnosti na
žalovanú v 2. rade. Žalobkyňa má za to,  že žalovaný v 1. rade sa úmyselne zbavil nehnuteľného majetku,
aby sa vyhol plateniu výživného v prípade, že bude úspešná v konaní o zvýšenie výživného, teda, aby
sa vyhol exekúcii na majetok, ktorý vlastní na území SR. Vzhľadom na to, že obdarovaná je manželkou
(resp. družkou)  žalovaného v 1. rade, sa žalobkyňa domnieva, že o účele prevodu vie a preto nekonala
v dobrej viere.
Súd prvej inštancie zohľadnil aj vyjadrenie žalovaných, ktorí návrh  žalobkyne považujú za nedôvodný
s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 1.rade si všetky svoje súdom uložené povinnosti zaplatiť
dlžné výživné splnil (dlžné výživné  vo výške 2.360 eur po doručení rozsudku krajského súdu zaplatil



v celosti a zároveň si naďalej plní vyživovaciu povinnosť). Ďalej poukázali na to, že matka žalobkyne
nesúhlasila s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu, pričom žalobkyňa  spolu
so svojou matkou obývajú celý byt, za užívanie polovice bytu  žalovanej v 2. rade (predtým žalovanému
v 1. rade), žiadnu úhradu neplatia. Žalovaný v 1. rade nevidí na obdarovaní svojej manželky (žalovanej
v 2.rade) nič, čo by sa priečilo základným zásadám morálky aj vzhľadom na dobrý vzťah medzi ním a
jeho manželkou, ako aj na pomoc, ktorú mu už ona poskytla.
Aplikujúc ust. § 3 ods. 1, § 39, § 126 ods. 1 OZ spolu s ust. § 80 písm. c/ O.s.p. súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že určovacia žaloba, ktorou je aj žaloba, ktorá je predmetom
tohto konania má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva žalobcu
predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba preto vo
všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste
žaloba o splnenie povinností). V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinností treba preto
vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života, spornosť
nerieši, neodstraňuje a len vedie k nárastu počtu súdnych sporov. Právny záujem, ktorý je podmienkou
prípustnosti určovacej žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu
môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených
záujmov (ide o najmä o prípady, v ktorých sa určením či tu právny vzťah alebo právo je či nie je vytvorí
pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Naliehavý právny
záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žalobca je procesne prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje, ale zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním
požadovanom určení ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Určovacia žaloba
nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie
obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie má povahu len
predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je alebo nie je právny vzťah alebo právo.
Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade rozhodnutie súdu negatívne určujúce, že darovacia
zmluva uzatvorená medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade je neplatná, nemôže byť spôsobilé
zlepšiť právne postavenie žalobkyne, ani v prípade, ak by sa obnovilo vlastnícke právo žalovaného v 1.
rade. Žalobkyňa dosiaľ nebola nikdy výslovne zapísaná ako vlastník sporného bytu v príslušnej evidencii
právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Takýmto negatívnym určením sa v porovnaní s existujúcim stavom
právne postavenie žalobkyne nezlepšuje, uspokojivo sa neodstraňuje jej neistota a nevylučuje ďalšie
konania o vlastníctvo spornej nehnuteľnosti.
Súd prvej inštancie naviac poukázal na to, že žalovaný v 1. rade preukázal úhradu bežného a aj dlžného
výživného voči žalobkyni a žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala skutočnosť, že žalovaný v 1.
rade ( jej otec) nemá záujem, ochotu a snahu prispievať jej na výživu po dobu, kým nebude schopná
sama sa živiť, resp. po dobu kým sa bude pripravovať na budúce povolanie. Podľa názoru súdu a
na základe vykonaného dokazovania, z podania žalobkyne vyplýva, že táto sa domáha vyslovenia
neplatnosti darovacej zmluvy pre prípad budúceho výkonu rozhodnutia, teda hypoteticky a do budúcna
predpokladá, že jej otec, žalovaný v 1. rade nebude prispievať na výživu, čo v žiadnom prípade
nezakladá neplatnosť právneho úkonu darovania časti nehnuteľnosti medzi žalovanými. Navyše otec,
žalovaný v 1. rade mal snahu o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti
s matkou žalobkyne, ktorá s tým nesúhlasila, žalovaný v 1. rade, resp. žalovaná v 2. rade žalobkyňu ani
jej matku žiadnym spôsobom neobmedzuje v užívaní predmetného bytu, žalovaný riadne platí výživné
a žalobkyňa žiadnym spôsobom nepreukázala, že v budúcnosti výživné platiť nebude. Vzhľadom na
vyššie uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že prípadným určením neplatnosti darovacej zmluvy
uzatvorenej dňa 15.4.2013 medzi žalovaným v 1.rade a žalovanou v 2. rade, vo svojej podstate nie je
spôsobilé úplne odstrániť neistotu v danom vzťahu vyživovacej povinnosti žalovaného v 1. rade voči
žalobkyni, preto súd žalobný návrh zamietol.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého priznal navrhovateľovi, ktorý
mal vo veci úspech náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti odporcovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Preto úspešným žalovaným priznal súd   náhradu trov konania vo výške
358,49 eur titulom trov právneho zastúpenia vo, a to podľa § 11 ods. 1 písm. a v spojení s ust. § 13
ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“) za 2 úkony právnej služby á 61,84 eur (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné
vyjadrenie k návrhu zo dňa 17.2.2014) a za 3 úkony právnej služby á 64,52 eur (účasť na pojednávaní



dňa 26-1-2015, dňa 14.5.2015 a dňa 17.9.2015) a režijný paušál za dva úkony právnej služby á 8,04 eur
(rok 2014) a za tri úkony právnej služby á 8,39 eur (rok 2015). Súd nepriznal žalovaným náhradu trov
za jeden úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 29.9.2014 z dôvodu, že toto pojednávanie sa
pre práceneschopnosť sudcu neuskutočnilo.

2. Proti uvedenému rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p. považujúc rozsudok po právnej i skutkovej stránke za nesprávny, a teda za nezákonný.
Nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa jej názoru spočíva v tom, že súd správne použitý právny
predpis nesprávne v odôvodnení vykladal. V odvolaní opakovane vyjadrila názor, že žalovaný sa
úmyselne zbavil svojho nehnuteľného majetku na území SR, aby sa tak vyhol do budúcna plateniu
výživného, pretože v prípade exekučného konania nebude mať majetok na území SR. Podľa jej názoru
žalovaná o tomto účele vie, a preto nekonala v dobrej viere. Vyjadrila nesúhlas s právnym názorom
súdu, že na určení neplatnosti právneho úkonu nemá naliehavý právny záujem, naopak podľa jej názoru
tento naliehavý právny záujem má, pretože obnovením vlastníctva žalovaného v evidencií nehnuteľností
bude možné pri výkone rozhodnutia postihnúť jeho nehnuteľný majetok na území SR.
Rozsudok napadla aj vo výroku o náhrade trov konania, kde poukázala na to, že aj keď súd v konaní
zistil, že nie je schopná samostatne sa živiť z dôvodu, že sa pripravuje na budúce povolanie a žalovaný
je povinný ešte prispievať na jej výživu, nezaoberal sa vôbec posudzovaním dôvodov osobitného zreteľa
a neprihliadol na majetkové, sociálne a zárobkové pomery žalobkyne, aj keď mal doklady o týchto
pomeroch v spise a mohol ich použiť pre prípad aplikácie ust. § 150 O.s.p.. Zároveň má za to, že súd
mal prihliadnuť aj na okolnosti, ktoré žalobkyňu viedli k uplatneniu práva na súde, preto navrhla, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu nevyjadrili.

4. Žalobkyňa podávala odvolanie v čase účinnosti  zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (účinného do 30.6.2016) a odvolací  súd vec prejednával  a rozhodoval v čase účinnosti zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (účinného od 1.7.2016)

5. Podľa ust. § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku  (ďalej
len CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované.

6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust.  § 385 ods. 1 CSP  prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z  § 380 ods. 1,2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP , spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo  a
dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne voči rozhodnutiu vo veci samej nie je dôvodné ,preto  rozsudok
okrem výroku o trovách účastníkov konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a výrok o trovách konania
zrušil a vec v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie ,pretože neboli dané dôvody ani pre potvrdenie ani
pre zmenu rozhodnutia o trovách konania.

7. Rozsudok bol  verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach,  pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní  na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3  CSP).

8. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa  nasledovné:

10. Žalobkyňa podané odvolanie odôvodnila tým, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci,  t.j. podľa § 205 ods. 2 písm.  d/, f/ O.s.p., účinného v čase podania odvolania (účinného



do 30.6.2016), ktoré dôvody zodpovedajú dôvodom upraveným v § 365 ods. 1 CSP (účinného od
1.7.2016) f/ že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam  a písm. h/ že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci .

11. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods1 písm f) CSP ( § 205 ods.2 písm.d/ O.s.p. účinného do
30.6.2016) je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli
alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať
aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo
inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení
dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd
vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§ 191 ods 1,2 CSP (ust. § 132 O.s.p.) alebo ak
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust.
§ 192,193 a 205 CSP (ust. § 133 až 135 O.s.p.), pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe
ktorých súd prvého stupňa vec posúdil po právnej stránke.
Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že nebol naplnený tento odvolací dôvod,
keďže súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a vykonané dôkazy
hodnotil podľa ust. § 191 ods 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomných súvislostiach , pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvého
stupňa nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

12. K odvolaciemu dôvodu podľa ust.§ 365 ods1 písm h) CSP (ust. § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. účinného
do 30.6.2016) odvolací súd poukazuje na to, že právnym posúdením je  činnosť súdu, pri ktorej zo
skutkových zistení vyvodzuje súd právne závery a aplikuje konkrétnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii právnej normy na zistený skutkový stav,
ku ktorému môže dôjsť vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
Súd prvého stupňa v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a
vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania.

13. Odvolací súd teda dospel k záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu
nie je možné vytknúť pochybenia zakladajúce záver o naplnení niektorého z uplatnených odvolacích
dôvodov.

14. Súd prvej inštancie v danom prípade správne ako prvé posudzoval otázku existencie naliehavého
právneho záujmu na určení neplatnosti darovacej zmluvy pri riešení ktorej dospel aj k správnemu záveru,
keď vyslovil, že na strane žalobkyne takýto naliehavý právny záujem absentuje, pretože takéto určenie
(ak by k nemu aj došlo) nie je spôsobilé zlepšiť jej právne postavenie. Rovnako možno súhlasiť so
záverom, že v žiadnom prípade nezakladá neplatnosť právneho úkonu darovania len predpokladaná
( možná ) skutočnosť, ktorá môže a nemusí nastať. Žalobkyňa sa domáha vyslovenia neplatnosti pre
prípad budúceho výkonu rozhodnutia, teda hypoteticky do budúcna predpokladá, že žalovaný v 1.rade
nebude prispievať na výživu, pričom z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaný v
1.rade si doposiaľ splnil svoju povinnosť úhrady bežného aj dlžného výživného, t.j. nie je dlžníkom
žalobkyne.

15. V zmysle aktuálnej judikatúry žalobca môže mať naliehavý právny záujem na určení, že vlastníkom
určitej nehnuteľnosti je jeho dlžník, ktorý ju neplatne previedol na inú osobu, ak týmto určením získa
doklad nevyhnutný pre nariadenie výkonu rozhodnutia predajom nehnuteľnosti (Rozsudok NS ČR,
sp. zn. 22 Cdo 1377/2001 (SR 4/2003)) .Avšak skutočnosti uvádzané žalobkyňou v odvolaní nie sú
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, nakoľko žalobkyňa v odvolaní opakovane iba
hypoteticky poukazuje na to, že by sa žalovaný v 1.rade mohol do budúcna vyhýbať plateniu výživného
a svoj naliehavý právny záujem odvodzuje iba od možnej do budúcna predpokladanej situácie, ak by



si vyživovaciu povinnosť žalovaný v 1.rade neplnil a ak by dochádzalo ku výkonu rozhodnutia v rámci
exekučného konania. V čase rozhodovania súdu žalovaný v 1. rade nebol dlžníkom žalobkyne.

16. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci
samej ako vecne správny potvrdil.

17. Predmetom prieskumu bol aj výrok rozhodnutia o náhrade trov konania, kde odvolací súd dospel  k
záveru, že odvolanie v tejto časti bolo podané dôvodne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľky
vyjadreným  v odvolaní, že z konania okrem iných skutočností jednoznačne vyplynul aj skutočnosť,
že žalobkyňa nie je schopná samostatne sa živiť, pretože sa trvalo pripravuje na budúce povolanie a
žalovaný v 1.rade má v súčasnosti povinnosť prispievať na jej výživu. Napriek tejto skutočnosti sa súd
prvej inštancie nezaoberal možnou aplikáciou ust. § 150 O.s.p. ( § 257 CSP )  a nevyhodnotil jednotlivé
okolnosti relevantné pre posúdenie aplikácie tohto ustanovenia v dôsledku čoho odvolací súd dospel k
záveru, že rozhodnutie vo výroku o trovách konania nie je možné  potvrdiť ani zmeniť,  preto v tejto časti
rozhodnutie zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18.Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie vyhodnotiť možnosť aplikácie ust. § 257 CSP (bývalé
ust. § 150 O.s.p.) a o trovách konania nanovo rozhodnúť. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie
rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).



Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).