Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/31/2013 z 9. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 9. októbra 2013, sp. zn. 20Co/31/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8111224183.1 Krajský súd Prešov | 20Co/31/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8111224183.1 | 2013-10-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z., § 566 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5184ff87-b533-4464-9749-e30a24f2b131 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8111224183.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/31/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224183
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111224183.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Petra
Straku a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, právne zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, proti žalovanému H. K., bytom J., Y. XXXX/XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, právne zastúpený
JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 1.450,57 Eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 12. 11. 2012 č. k. 13C 267/2011-76
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

II. M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu
účastníkovi trovy konania vo výške 431,40 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet
advokáta JUDr. Ambróza Motyku, so sídlom Stropkov, Nám. SNP č. 7.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal a žalobcu zaviazal k povinnosti
nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške
189,60 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

Prvostupňový súd svoj rozsudok okrem iného odôvodnil tým, že v danom prípade bolo preukázané,
že žalobca nadobudol od Všeobecnej úverovej banky pohľadávku proti žalovanému. Táto pohľadávka
vyplýva zo zmluvy o úvere a ku dňu postúpenia bola v celkovej výške 1.450,57 Eur. Z výpisu z účtovných
kníh Všeobecnej úverovej banky vyplýva, že celá pohľadávka bola splatná 12. 6. 2006.

Vedľajší účastník na strane žalovaného namietal premlčanie pohľadávky. Viacerými rozhodnutiami
súdov už bolo v praxi súdov ustálené, že aj vedľajší účastník môže namietať premlčanie pohľadávky, a
preto sa súd touto námietkou premlčania zaoberal. Uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere,
ktorý je absolútnym obchodom, a teda premlčacia doba je štvorročná. Pohľadávka sa teda začala
premlčiavať od 13. 6. 2006. Štvorročná premlčacia doba uplynula 13. 6. 2010. Keďže žaloba bola podaná
až 30. 8. 2011, teda po uplynutí premlčacej doby, súd musel na námietku premlčania prihliadnuť a
uplatnené právo žalobcovi nepriznať. Takýmto spôsobom sa premlčala nielen istina pohľadávky, ale aj
všetko jej príslušenstvo, pretože príslušenstvo vždy zdieľa osud pohľadávky.



Záver o premlčaní by mohol byť zmenený dohodou o uznaní záväzku, ktorá by predĺžila premlčaciu dobu.
V danom prípade bolo preukázané, že žalovaný v čase, kedy jeho záväzok už bol premlčaný, podpísal
so žalobcom uznanie záväzku a uviedol, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Táto
dohoda sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, nie ustanoveniami Obchodného zákonníka,
pretože žalovaný nie je podnikateľom a úprava uznania záväzku nie je absolútnym obchodom.

V konaní nebolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť o tom, že jeho záväzok je v čase podpisovania
uznania záväzku premlčaný. Toto naznačuje aj forma dohody o uznaní záväzku - súd poukazuje na
spôsob spracovania textu, kedy vedomosť o premlčaní dlhu nebola konštatovaná v článku, ktorý sa
nezaoberal tým, aká pohľadávka je vlastne uznávaná, ale v inom článku, kde sa účastníci dohadovali
len na spôsobe zaplatenia uznávaného záväzku. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa mal za to,
že pri podpisovaní dohody o uzavretí splátkového kalendára o uznaní záväzku z 26. 10. 2010 žalovaný
nevedel o premlčaní svojho záväzku, a teda táto dohoda nepredĺžila premlčaciu dobu, ako to je uvedené
v § 110 ods. 1 OZ.

Bolo by v rozpore s dobrými mravmi priznať tejto dohode právne účinky, pretože v rozpore so
skutočnosťou navodzuje dojem, že žalovaný mal vedomosť o premlčaní uznávanej pohľadávky. Súd
teda nepriznal tejto dohode právne účinky a prihliadol na námietku premlčania. Z uvedených dôvodov
bola žaloba žalobcu zamietnutá.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a vedľajšiemu účastníkovi,
ktorý vystupoval na strane úspešného účastníka, priznal trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia za dva úkony právnej pomoci po 71,37 Eur (prevzatie zastúpenia a podanie žaloby) a 2 x
7,63 Eur, režijný paušál, čo spolu po zvýšení o 20% DPH činí 189,60 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a vedľajší účastník.

Žalobca v odvolaní navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie žalobe
v plnom rozsahu, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie. Odvolateľ v odvolaní poukázal na to, že 26. 10. 2010 žalovaný podpísal dohodu o
uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku, pričom obsahom dohody je uznanie dlhu zo strany
žalovaného ako právny inštitút zakotvený v Občianskom zákonníku, pričom právnym následkom uznania
práva, ktorý nastal priamo zo zákona, je prerušenie plynutia premlčacej doby. To znamená, že doba,
ktorá dovtedy uplynula, sa stáva právne bezvýznamnou a začne plynúť nová desaťročná premlčacia
doba, a to priamo zo zákona. V danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu, pričom na
to, aby nastali právne účinky s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, zákon nevyžaduje,
aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Uznanie práva podľa § 110 ods. 1 druhá
veta OZ nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 OZ. Ďalej poukázal na znenie
čl. 3 bod 3.4 dohody, v ktorej odporca potvrdil svoju vedomosť o premlčaní dlhu. V danom prípade
nastali účinky ust. § 558 OZ, a to, že nárok uznaný žalovaným čo do dôvodu a výšky v čase uznania
trval. Ďalej poukázal na to, že v danom prípade podpísaním dohody došlo k zmene obsahu záväzku
zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému je umožnené splácať záväzok v splátkach.
Dochádza teda k zmene spôsobu plnenia záväzku. V nadväznosti na uvedené žalobca zdôrazňuje,
že dohoda o zmene v obsahu záväzku je zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi žalobcom ako veriteľom
a žalovaným ako dlžníkom, pričom žalobca ako postupník tu nemá postavenie dodávateľa v zmysle
spotrebiteľskej úpravy. Z uvedeného potom vyplýva, že ustanovenie dohody o tom, že žalovaný uznáva
svoj záväzok, nemohlo byť žalovanému vnútené ako neprijateľná podmienka v spotrebiteľskej zmluve
a na dohodu sa nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Ďalej odvolateľ namietal priznanie trov vedľajšiemu účastníkovi z dôvodu ich neúčelnosti.

V odvolaní vedľajší účastník navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok v časti náhrady trov vedľajšieho
účastníka zmenil a zaviazal žalovaného k náhrade prvostupňových trov vo výške 284,40 Eur.



K odvolaniu žalobcu sa vyjadril vedľajší účastník, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok vo výroku I., II. a III. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa zásad
upravených v ust. § 212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené a odvolanie vedľajšieho
účastníka dôvodné.

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery vo výroku o zamietnutí
žaloby a vo výrokoch o trovách žalobcu a žalovaného a odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov
napadnutého rozsudku, na ktoré v ostatnom odkazuje s výnimkou dôvodov o aplikácii Obchodného
zákonníka § 397 o štvorročnej premlčacej dobe, ktorá však nič nemení na premlčaní nároku žalobcu aj
v tejto štvorročnej premlčacej dobe.

Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza nasledovné.

Súdna kontrola neprimeranosti zmluvných podmienok vo svetle čl. 6 ods. 1 Smernice rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dopadá na štandardné produkty (typové zmluvy), a
to tak na pôvodnú zmluvu, ako aj všetky formulárové zmeny a doplnky. Z vlastnej aplikačnej praxe môže
súd potvrdiť, že ide o rovnaký formulár vo viacerých prípadoch a je evidentné, že spotrebiteľ nemôže
na tomto tlačive nič meniť.

Argumentácia žalobcu o vylúčení citovanej smernice a súdnej kontroly je preto nedôvodná. Navyše
odvolací súd už judikoval, že konanie, akým sa žalobca dopracováva k týmto doplnkom zmluvy, je
nekalou obchodnou praktikou (rozsudok Krajského súdu v Prešove 11Co 37/2012, 20Co 86/2012).

Je logické a pochopiteľné, že spotrebitelia vítajú možnosť splácať dlh v splátkach, no je nečestné, ak sa
súčasne zneužije kontraktačná situácia s cieľom predĺžiť premlčanie až na 10 rokov.

V tomto smere je dôležité poukázať na novú dôležitú skutočnosť pre judikatúru súdov, že dobré mravy,
resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi našlo svoje pozitívno-právne vymedzenie podľa § 4 ods. 8
zákona č. 250/2007 Z. z.

Podľa § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi.
Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v
rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel
morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú
nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Takéto praktiky sú zakázané (§ 7 citovaného zákona) a žalobca nemôže počítať so súdnou ochranou
nečestného konania.

Podľa bodu 27 nálezu Ústavného súdu ČR I. ÚS 3512/2011, cit.: „Ústavní soud připomíná, že již
několikrát zásadu "poctivosti" v oblasti ochrany spotřebitele aplikoval, a to ve formě tzv. principu důvěry.
Konkrétně v nálezu ze dne 6. 11. 2007, sp. zn. II. ÚS 3/06 (N 185/47 SbNU 429) Ústavní soud uvedl:
"Ten, kdo vyvolal určité jednání, se nesmí ex post dovolávat vad jednotlivých úkonů, které sám způsobil.
Uplatňování principu důvěry v úkony dalších osob při veškerém sociálním styku s nimi je základním
předpokladem pro fungování komplexní společnosti (Luhmann, N.: Vetrauen. Ein Mechanismus der
Reduktion socialer Komplexität. Stuttgart 1989, str. 1). Důvěru je třeba pokládat za elementární kategorii
sociálního života. Jednak vyjadřuje vnitřní postoj odrážející eticky odůvodněné představy a očekávání
jednotlivých členů společnosti a z druhé strany je výrazem principu právní jistoty, který představuje jednu



z fazet materiálně, tj. hodnotově, chápaného právního státu, jehož ústavně normativní výraz je obsažen
v čl. 1 odst. 1 Ústavy ČR. Naznačená konkretizace principu právního státu je oním principem, který
působí na straně stěžovatele a proti principu autonomie vůle, kterého se dovolávají obecné soudy. Je
pak primárně úkolem obecných soudů najít praktickou konkordanci mezi oběma protikladně působícími
principy tak, aby zůstalo zachováno maximum z obou, a tak, aby výsledek byl slučitelný s obecnou
představou spravedlnosti." [obdobně nález Ústavního soudu ze dne 15. 6. 2009, sp. zn. I. ÚS 342/09
(N 144/53 SbNU 765)].“

Právna úprava ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka reaguje na situácie, keď priamo (najmä v
spotrebiteľskej) zmluve si poskytovateľ služby (napr. poskytovateľ pôžičky) priamo vymienil, že plnenie
dlžníka sa bude najprv započítavať na úroky a až potom na istinu (bod III. 4.1 všeobecných obchodných
podmienok čl. 8). Takáto podmienka je neprijateľná podmienka v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka.
Pre „slabšiu“ zmluvnú stranu (ktorá nemala napr. možnosť ovplyvniť podstatu tejto podmienky) nie je
jedno, či sa jej plnenie započítava najprv na úroky a až potom na istinu.

V tomto smere odvolací súd poukazuje na znenie dôvodovej správy k zákonu č. 568/2007 Z.z., v zmysle
ktorej zákonodarca považuje za významné zdôrazniť v občianskoprávnych vzťahoch v právnom myslení
konsenzuálne akceptovateľnú zásadu, že pri čiastočnom plnení peňažného dlhu má právo označiť časť
dlhu, ktorý plní výlučne dlžník a ak tak neučiní, neprechádza toto právo na veriteľa, ale použije sa
dispozitívna právna úprava tak, že plnenie dlžníka sa započíta najprv na úroky. V občianskoprávnej
úprave sa teda navrhuje právna konštrukcia dispozitívneho ustanovenia o čiastočnom plnení peňažného
dlhu odlišne od právnej úpravy v obchodných záväzkových vzťahoch. Ak by mali vzniknúť pochybnosti
ohľadom povahy toho ktorého právneho vzťahu v prípadoch ak nie je zreteľné, či sa jedná o obchodný,
či občianskoprávny vzťah, pre spotrebiteľské zmluvy platí všeobecné výkladové pravidlo vymedzené v
§ 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka tým spôsobom, že pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Za takejto situácie sú odvolacie námietky žalobcu neopodstatnené a odvolací súd napadnutý rozsudok
vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách žalobcu a žalovaného ako vecne správny potvrdil
postupom podľa § 219 O.s.p.

Vo vzťahu k náhrade trov konania žalobcu a vedľajšieho účastníka bolo dôvodné postupovať podľa §
220 O.s.p. a zmeniť rozsudok v tomto výroku tak, že žalobca je povinný nahradiť vedľajšiemu účastníkovi
trovy konania vo výške 431,40 Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet advokáta JUDr.
Ambróza Motyku, so sídlom Stropkov, Nám. SNP č. 7.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky je aj
to, že účastník konania, ktorý v konaní, spravidla v spore, uspel, má, zásadne, právo na to, aby sa mu
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva.

Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému
účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo
vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich
nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov
konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre
postup podľa § 150 O.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení.

Je potrebné vziať na zreteľ, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto
otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie
či bránenie práv účastníka konania. Súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť,
resp. nevyhnutnosť.



Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze.

Odvolací súd sa v medziach týchto úvah v plnom rozsahu stotožnil s odvolacou námietkou vedľajšieho
účastníka, že úkon právnej služby - Stanovisko vedľajšieho účastníka k doručenej Dohode o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku z 26.10.2010 je účelný a náhrada zaň vedľajšiemu účastníkovi
nepochybne patrí.

Za tohto stavu bolo dôvodné priznať vedľajšiemu účastníkovi konania náhradu za tieto úkony právnej
služby á 71,37 Eur za prevzatie a prípravu zastúpeniam, odpor zo dňa 16.4.2012, stanovisko k Dohode
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 26.10.2010, vyjadrenie k odvolaniu vo veci samej
a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 35,69 Eur (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhl. MS SR č. 655/2004
Z.z.) a režijný paušál vo výške 4x 7,63 Eur a 1x 7,81 Eur a 20% DPH. Trovy konania spolu vo výške
431,40 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.