Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Co/216/2013 z 20. 5. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 20. mája 2015, sp. zn. 4Co/216/2013, ECLI:SK:KSKE:2015:7110222381.1 Krajský súd Košice | 4Co/216/2013 | ECLI:SK:KSKE:2015:7110222381.1 | 2015-05-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastníctvo bytov a nebytových priestorov Citované ustanovenia: OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/48a571f6-3940-4681-bbc9-1fef5ded6cee Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7110222381.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/216/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110222381
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7110222381.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.
Ota Jurča a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu V. J., nar. XX. 7. XXXX, bývajúceho v A., I.
č. XX, zastúpeného JUDr. Jánom Juhászom, advokátom so sídlom v Košiciach, Palackého č. 2, proti
žalovanej F. A., nar. XX. 3. XXXX, bývajúcej v A., E. č. 7, zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom
v Košiciach, Moyzesova č. 18, o zaplatenie 16 596,96 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 15C/315/2010-180 zo dňa 16.5.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovanú povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
16 596,96 eura s 9 % úrokom z omeškania ročne od 23. 7. 2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným
uznesením.

Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej zaplatenie žalovanej sumy s
príslušenstvom s tým, že tento svoj nárok odvodzuje od záväzného prehlásenia, ktoré podpísali obidvaja
účastníci konania dňa 22. 7. 2008 pred notárom. V tomto prehlásení sa žalovaná zaviazala vyplatiť mu
jednu tretinu z predajnej ceny bytu č. 6 na 2. poschodí bytového domu súpisné č. XXX v A. na ulici O.
č. 1, katastrálne územie Q. mesto, obec A. - Q., okres A. I, ktorá nehnuteľnosť je zapísaná na LV č. XX
XXX. Vlastníčkou tohto bytu v čase podpísania prehlásenia bola žalovaná a zaviazala sa vyplatiť mu
sumu 500 000,- Sk aj v prípade, že uvedený byt nepredá do 30. 6. 2009. Žalovaná nesúhlasila so žalobou
a uviedla, že v čase, keď došlo k podpisu záväzného prehlásenia, bývala v predmetnom byte spolu so
svojou starou matkou T. J., ktorá sa o ňu starala od smrti jej matky v roku XXXX, t.j. od jej 12 rokov.
Žalobca bol synom T. J.. Vzhľadom k tomu, že stará matka mala veľké zdravotné problémy, denne sa
musela o ňu starať a neustále sa dožadovala návštevy svojho syna, ktorý ju odmietal navštevovať, alebo
ju navštevoval len zriedka. Záväzné prehlásenie podpísala z toho dôvodu, lebo chcela, aby žalobca
navštívil svoju matku, keďže predtým za ňou nebol už 2 týždne. Žalobca si pri podpise záväzného
prehlásenia musel byť vedomý toho, že ona nemá v úmysle byt predať, pretože v ňom býva od malička
a iné bývanie nemá. Poukázala, že v tomto prípade ide o rozpor s dobrými mravmi, ktorý spočíva v
konaní žalobcu, ako aj v účele, ktorý sledoval pri podpise záväzného prehlásenia. Žalovaná bola na
svoju starú matku veľmi citovo naviazaná a záležalo jej na tom, aby ju žalobca navštívil, ktorý túto
situáciu voči nej zneužil.

Súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie tak listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom svedkov,
a to aj na okolnosti starostlivosti a návštev obidvoch účastníkov konania o matku žalobcu a starú matku
žalobkyne T. J.. Po právnom posúdení veci podľa § podľa § 489, § 34, § 35 ods. 1,2, § 37 ods. 1 a §



39 Občianskeho zákonníka súd uzavrel, že právny úkon, ktorý urobili účastníci konania, t.j. záväzné
prehlásenie spísané dňa 22. 7. 2008, spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti pre vznik platného
právneho úkonu.

V konaní vzal za preukázané, že notárskou zápisnicou dňa 28.4.2005 dnes už nebohá T. J., rodená
Q. ako darkyňa a oprávnená z vecného bremena a žalovaná ako obdarovaná ako povinná z vecného
bremena uzavreli darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena, ktorou darkyňa darovala
predmet daru, t.j. byt č. X na 2. poschodí bytového domu v A. na O. ulici č. XX s príslušenstvom a
obdarovaná dar prijala. T. J. tento byt nadobudla odkúpením, o ktoré požiadala listom dňa 15.6.10994
s tým, že byt je v užívaní od r. 1962 tejto osoby a neskôr aj jej vnučky - žalovanej a pôvodne bol
pridelený nebohému manželovi T. J.. Z výpisu listu vlastníctvač. XXXXX zo dňa 6. 3. 2012 mal súd
preukázané, že v súčasnosti vlastníčkou predmetného bytu je D.. P. X., bytom v A., O. č. XX na
základe rozhodnutia o povolení vkladu kúpnej zmluvy zo dňa 8. 9. 2011. T. J. zomrela XX.X.XXXX po
predchádzajúcej hospitalizácii v Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach a záväzné prehlásenie
bolo napísané ešte počas jej života (takmer rok predtým). V predmetnom prehlásení sa žalovaná
záväzne zaviazala, že po odpredaji predmetného bytu vyplatí žalobcovi 1/3-nový podiel z predajnej
ceny bytu, minimálne čiastku 500.000,-Sk aj v prípade, ak 1/3-inový podiel nepresiahne túto sumu,
najneskôr do 7 dní od podpisu kúpnopredajnej zmluvy a v prípade, ak uvedený byt nepredá do 30.6.2009,
vyplatí žalobcovi 500.000,-Sk do 2 rokov od podpísania záväzného prehlásenia. Za života T. J. žalovaná
nikdy neadresovala žalobcovi úkon, ktorým by prejavila svoju vôľu uvedené záväzné prehlásenie zrušiť
alebo od neho odstúpiť, ba dokonca ani po smrti T. J.. Súd prvého stupňa prezentoval v odôvodnení
napadnutého rozsudku svoj názor, že nepovažuje konanie žalobcu na základe vykonaného dokazovania
za také konanie, ktoré by sa priečilo dobrým mravom. Bolo totiž preukázané, že vzťah medzi žalobcom
a žalovanou, aj jeho rodinou bol dobrý a svedeckými výpoveďami tiež bolo preukázané, že aj žalobca
sa staral o svoju matku T. J. v rámci svojich možností a schopností. Žalovaná byt predala napriek tomu,
že počas konania (ešte vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 18.1.2010) tvrdila, že byt nikdy nepredá,
ani predať nechce, avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že byt následne predala tretej osobe
kúpnou zmluvou zo dňa 8.9.2011 prostredníctvom realitnej kancelárie z dôvodu vyplatenia vlastných
dlhov. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná podpisovala pred notárkou záväzné prehlásenie
pod nátlakom žalobcu alebo jeho rodiny, naopak bolo preukázané, že žalovaná bola maloletá vo
veku 12 rokov, keď jej zomrela matka a bol to aj žalobca, ktorý jej poskytoval starostlivosť spolu
so svojou matkou - starou matkou žalovanej. Dedičské konanie po nebohej T. J. bolo zastavené z
dôvodu, že poručiteľka nezanechala žiaden majetok, teda žalobca po svojej matke nededil. Pokiaľ aj
žalovaná poukazovala vo svojom písomnom vyjadrení na skutočnosť, že záväzok podľa formulácie
záväzného prehlásenia uvedený v poslednej vete, kde ona sama žiada vyplatiť 500.000,-Sk do 2 rokov
od podpísania záväzného prehlásenia nie je možné podľa súdu prvého stupňa vyvodiť vzhľadom na
intepretačné pravidlo uvedené v § 35 ods. 2,3 Občianskeho zákonníka. Keďže však žalovaná byt
predala, dohoda v záväznom prehlásení, že po predaji bytu vyplatí žalobcovi 1/3-nový podiel z predajnej
ceny bytu minimálne 500.000,-Sk je jasná a zrozumiteľná, nie je v rozpore s jazykovým prejavom a
v súlade s § 35 Občianskeho zákonníka. Súd preto zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy v eurách
zodpovedajúcej 500.000,-Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to aj s úrokmi z omeškania v zmysle
ust. § 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a § 3 vl. nar. č. 87/95 Z.z., od 23.7.2010, t.j. od nasledujúceho
dňa po uplynutí 2 rokov od podpísania záväzného prehlásenia dňa 22.7.2008 do zaplatenia.

Súd prvého stupňa rozhodol, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením v zmysle § 151
ods. 3 O.s.p..

Žalovaná podala proti rozsudku včas odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.
O.s.p. a navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu v celom rozsahu
zamietol. Podľa žalovanej súd pochybil, ak posúdil listinu označenú ako záväzné prehlásenie ako
dvojstranný právny úkon - dohodu, ktorá sa neprieči dobrým mravom a že tento úkon nevykazuje znaky
relatívnej ani absolútnej neplatnosti. Podľa žalovanej nejde o dvojstranný právny úkon, pretože ako je
zrejmé z jeho textu ide o jednostranné vyhlásenie žalovanej, ktorým prehlasuje, že po predaji bytu vyplatí
žalobcovi uvedenú sumu. Pokiaľ by bol nárok žalobcu odvodzovaný len zo samotného prehlásenia,
muselo by ísť o jednostranný záväzok žalovanej, ktorým by na seba prevzala len určitú povinnosť a
žalobcovi by vzniklo len právo. Pre jednostranné právne úkony však platí zásada numerus clauzus, teda
uzavretý počet typov takýchto záväzkov, napr. verejná súťaž, či verejný prísľub, jednostranné právne
úkony sú dôvodmi vzniku záväzku pre konajúceho vtedy, ak s nimi Občianske právo spája vznik záväzku.



Uvedené prehlásenie teda nespĺňa tieto zákonné kritéria a samo osebe nemôže byť dôvodom vzniku
záväzku žalovanej zaplatiť určitú peňažnú sumu. Prehlásenie žalovanej taktiež nespĺňa náležitosti
pre uznanie záväzku v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak podľa názoru súdu prvého stupňa medzi
účastníkmi konania bola uzavretá dohoda, čo malo potvrdzovať predmetné prehlásenie, súd mal skúmať
existenciu takejto dohody, jej obsah a súlad so zákonom. Súd sa touto otázkou v odôvodnení rozhodnutia
nevysporiadal a jednoducho uzavrel, že dohoda o záväznom prehlásení je jasná a zrozumiteľná a že
je v súlade so zákonom. Nevysporiadal sa tiež s námietkou žalovanej, že v prípade tvrdenej existencii
záväzku žalovanej vyplatiť žalobcovi určitú sumu chýba kauza, teda hospodársky dôvod, pre ktorý by
na seba prevzala takúto povinnosť. Pokiaľ z dôvodov rozsudku vyplýva, že záväzné prehlásenie bolo
napísané počas života T. J., ktorá chcela vyriešiť majetkové pomery v rodine, tento záver nevyplýva z
vykonaného dokazovania a súd ho vyvodil len z tvrdenia žalobcu. Byt bol odkúpený na základe žiadosti
nebohej T. J. z rokov 1994 a 1995, kde je výslovne uvedená vôľa nebohej odkúpiť byt pre žalovanú,
ktorá je sirota. V čase podpisu prehlásenia nemal žalobca žiadne práva vzťahujúce sa k bytu, o ktorých
tvrdí, že boli podpisom darovacej zmluvy porušené a v podstate bol ako dedič obídený (vydedený). V
zmysle Občianskeho zákonníka sa osoba stáva dedičom v momente smrti poručiteľa, nie už za jeho
života. V praxi by to znamenalo, že poručiteľ za svojho života nemôže disponovať svojím majetkom podľa
svojej vôle, pretože sú tu budúci prípadní dedičia, ktorí by mohli byť takto ukrátení na svojich právach.
Neexistoval v skutočnosti žiaden dôvod, pre ktorý by žalovaná mala na seba prevziať záväzok vyplatiť
žalobcu žalovanou sumou. Vlastníkom bytu sa stala na základe darovacej zmluvy, ktorú darkyňa, ani
žiadna osoba vrátane žalobcu nikdy nenapadla. Vôľa nebohej jednoznačne bola vyjadrená v žiadostiach
o odkúpenie bytu. Tieto skutočnosti len opodstatňujú záver, že prehlásenie žalovanej bolo urobené za
okolností, ako ich opisovala práve ona, že nebolo urobené slobodne a nezodpovedalo jej skutočnej vôli.
Poukazujúc na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že právny úkon sa musí urobiť slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný, žalovaná v odvolaní tvrdila, že ide o neplatný právny úkon,
lebo v čase podpisu záväzného prehlásenia žalovaná nemala žiaden úmysel byt predať a nemala ani
finančnú hotovosť, ktorú by mohla použiť na výplatu žalobcu. Skutočnosť, že v roku 2011 byt predala,
t.j. 3 roky po podpise prehlásenia z dôvodu zadĺženia, nijako neopodstatňuje nárok žalobcu, ktorý je v
tomto konaní uplatňovaný. Jeho konanie hodnotí žalovaná ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, a
takémuto konaniu by právo nemalo poskytovať ochranu. Nestotožnila sa s tvrdením súdu v odôvodnení
rozsudku, že žalovaná neponúkla súdu iné dôkazy, i keď bola na to riadne upozornená, pretože žalovaná
súdu predložila množstvo listinných dôkazov, boli navrhnutí vypočutí svedkovia, ktorí neboli dokonca
rodinnými príslušníkmi žiadnej zo strán konania, a naopak bol to žalobca, ktorý oprel svoju žalobu najmä
o prehlásenie žalovanej a výpovede svojich blízkych príbuzných.

K odvolaniu žalovanej podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhol odvolaciemu súdu, aby
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením súdu
prvého stupňa a nesúhlasil s právnym názorom žalovanej, že platnosti záväzku bráni, ak nie je
vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník povinný plniť, pričom poukázal na ust. § 495 Občianskeho
zákonníka. Je potrebné rozlišovať dôvod hospodársky alebo osobný, pre ktorý záväzok vznikol, dokonca
aj abstraktná záväzková zmluva (ak niekto sľúbi vyplatiť určitú sumu peňazí, pričom v zmluve nie je
uvedené, z akého dôvodu) je platná. Poukázal na výpovede svedkov, ohľadne jeho starostlivosti a jeho
vzťahu s jeho nebohou matkou. Žalovaná bola v čase podpísania prehlásenia podľa § 8 Občianskeho
zákonníka plne spôsobilá vlastnými právnymi úkonmi nadobudnúť práva a brať na seba povinnosti,
bola plnoletá, a preto jej tvrdenie, že si nebola vedomá toho, čo podpisuje, je len účelové a v konečnom
dôsledku právne irelevantné.

Odvolací súd prejednal vec na základe žalovanou podaného odvolania podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania. Preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 212 ods.1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
Verejné vyhlásenie rozsudku bolo v zmysle § 156 ods.1 O.s.p. riadne oznámené.

Podľa ust. § 219 ods.1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa napadnutého odvolaním a
pre doplnenie dôvodov uvádza nasledovné:



Odvolanie podala žalovaná z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 písm. d/, f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu prvého
stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliadal na skutočnosti, ktoré
boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť
získaných poznatkov.

Nesprávne posúdenie veci, ktoré žalobca uplatnil ako odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p. môže spočívať v tom, že súd prvého stupňa posúdil vec podľa nesprávneho právneho
predpisu, alebo , že správne použitý právny predpis nesprávne vyložil, prípadne ho na zistený
skutkový stav veci nesprávne aplikoval. K nesprávnemu právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri
použití zodpovedajúceho právneho predpisu, za predpokladu, že také ustanovenie je súdom prvého
stupňa nesprávne interpretované a interpretácia inak adekvátneho právneho predpisu by zapríčinila
nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku v intenciách podaného odvolania dospel odvolací súd k
záveru, že postupu prvostupňového súdu v konaní ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenia
zakladajúce záver o naplnení uplatňovaného dôvodu odvolania. Súdu prvého stupňa nemožno vytknúť
to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov
nevyplynuli a nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípade že
by výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 133 až § 135 O.s.p..

Súd prvého stupňa v konaní na základe vykonaných dôkazov správne posúdil právny úkon označený
ako záväzné prehlásenie podpísaný oboma účastníkmi konania dňa 22.7.2008 ako platný.

Z odvolania žalovanej ako aj z jej postoja v konaní vyplýva, že záväzné prehlásenie považuje za neplatný
právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, lebo ho neurobila slobodne a vážne a že konanie
žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Žalovaná dôvodila neplatnosťou absolútnou podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že úkon
neurobila slobodne a vážne ale pod psychickým tlakom. Psychické donútenie sa stotožňuje s
bezprávnou vyhrážkou a vyvoláva neplatnosť len vtedy, ak je protiprávne, t.j. vynucuje sa niečo, čo takto
nemožno vynucovať, vzbudzuje dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozí, pričom dôvodná obava vyžaduje
intenzívne pôsobenie okolností použitých ako bezprávne vyhrážanie sa. Pri posudzovaní dôvodnosti
obavy nemožno brať do úvahy len subjektívny pocit toho, komu vyhrážka smeruje, ale prihliadnuť na
všetky okolnosti prípadu. Odvolací súd zastáva názor, že aj prípadná dvojtýždňová absencia návštevy
žalobcu u svojej matky (a starej matky žalovanej), berúc do úvahy citový vzťah žalovanej k nej, nemohla
pôsobiť na žalovanú ako nátlak na podpis záväzného prehlásenia. Žalovaná pri podpise mala plnú
spôsobilosť na právne úkony a pokiaľ by nemyslela svoj záväzok vážne, iste by sa nezaviazala zaplatiť
žalobcovi takúto sumu. Skutočnosť, že na vyplatenie nemala peniaze, alebo že si to prípadne následne
rozmyslela, nič nemení na povinnosti platiť, ku ktorej sa zaviazala. Odvolací súd taktiež z vykonaného
dokazovania nezistil taký rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi alebo so zákonom, ktorý by tento
právny úkon robil neplatným.

V zmysle § 495 Občianskeho zákonníka platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe
ktorého je dlžník povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku, s výnimkou cenných



papierov hromadne vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ
túto povinnosť nemá.

Žalobcu a žalovanú spája rodinné puto a z dokazovania vyplynulo, že skutočne išlo o blízky vzťah,
umocňovaný osobou T. J.. Skutočnosť, že žalovaná obdarovaná starou matkou bytom, sa zaviazala
svojmu strýkovi vyplatiť 500 000 Sk ako podiel z ceny bytu, vzhľadom na okolnosti prípadu, keď
žalobca po svojej matke následne ani nič nededil, nenapadol darovaciu zmluvu, nepredstavuje rozpor
so zákonom, s dobrými mravmi a záväzok žalovanej ani nečiní neplatným. Rodinné a príbuzenské
(aj majetkové) vzťahy bývajú niekedy skutočne zložité, rozmanité a komplikované a ak sa ich snažia
vyriešiť subjekty vzájomným i dohodami, nie je ničím nezvyklým. Odvolací súd považuje dôvod záväzku
žalovanej za osobný, riešiaci vzájomné vzťahy v rodine a preto platný. Poukazuje pritom aj na
skutočnosť, že prehlásenie je podpísané obomi účastníkmi konania, preto je ho potrebné pokladať za
vzájomnú dohodu, podľa ktorej sa má aj plniť.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.