{"guid": "2235ba8a-73c4-4490-a2ce-0d512908daa3:c8df535d-ee46-4089-a765-075d5a49516e", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1", "spisova_znacka": "6Co/37/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/37/2016 z 22. 2. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 22. februára 2017, sp. zn. 6Co/37/2016, ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1", "identifikacne_cislo": "8114213706", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Eliška Wagshalová", "sudca_id": 1293, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eliska-wagshalova-1293", "datum_vydania": "2017-02-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c8df535d-ee46-4089-a765-075d5a49516e", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/37/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213706
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8114213706.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobkyne: C. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. Y. XX, XXX XX G., pr. zast. Advokátska kancelária JUDr. Igor Šafranko, ul. Sov. hrdinov 163/66,
089 01 Svidník, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, 824
96 Bratislava 26, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Pribinova 25, 824 96
Bratislava 26, o bezdôvodné obohatenie, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov
č.k. 19C/45/2014-87 zo dňa 29.10.2015 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

Predmet konania
1.  Žalobkyňa sa uplatnenou žalobou domáhala vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému
malo vzniknúť v dôsledku plnenia prijatého na základe neprijateľných zmluvných podmienok.
2.  Žalovaný  navrhol žalobu zamietnuť.
Obsah napadnutého rozhodnutia
3. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie  (ďalej len ,,súd“) rozhodol, že cit.:
U r č u j e, že poplatok 147,88 eura za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne 3
akýchkoľvek splátok úverov  j e  n e p r i j a t e ľ n o u  zmluvnou podmienkou.
Žalovaný  j e  p o v i n n ý  zaplatiť žalobkyni 1.365,49 eura, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
Žalovaný  j e  p o v i n n ý  nahradiť žalobkyni trovy právneho zastúpenia vo výške 783,58 eura, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.
4.  Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázané, že žalobkyňa so žalovaným
uzavrela dňa 15.11.2009  Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX vo výške úverového limitu 1.493,73 eura,
počet splátok 30, s mesačnou splátkou 91,28 eura. Spolu mala vrátiť žalovanému 2.738,40. Žalovaný
si započítal poplatok za možnosť odkladu splátok 147,88 eura, čo z úveru predstavuje až 9,90 %. V
zmluve bola uvedená RPMN 68,25 % a ročná úroková sadzba 68,83 %. Žalovaný predložil Kartu klienta
zo dňa 18.5.2015, podľa ktorej splatila žalovaná na zmluvu č. XXXXXXXXXX sumu 2.091,54 eura a
poskytnutá jej bola suma 726,05 eur.
5.     Na zistený skutkový stav prijal právny záver, podľa ktorého pri prejednávaní predmetnej veci
vychádzal, okrem iného, aj z povinnosti interpretovať a aplikovať objektívne právo v súlade s príslušnými
smernicami ES, ktoré sa na daný skutkový stav vzťahujú. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho
súdneho dvora pri aplikácii vnútroštátneho práva, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po
smernici,  vnútroštátny súd má povinnosť, nakoľko je to možné, interpretovať zákon vo svetle znenia
a účelu smernice tak, aby sa dosiahol účel smernice. Rada ES prijala viaceré smernice týkajúce sa



ochrany spotrebiteľa, konkrétne smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Pri interpretácii zákona (§ 23a ods. 1 zákona č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa) vo svetle znenia a účelu smernice súd dospel k jednoznačnému záveru,
že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou je spotrebiteľskou zmluvou, pričom dojednaný
úrok spolu s poplatkom za uzavretie zmluvy je neprimerane vysoký oproti požičanej sume, s ohľadom
na lehotu jej splatenia, pričom ročný úrok možno bezpochyby považovať za úžerný úrok odporujúci
dobrým mravom a z tohto dôvodu je uvedená zmluva pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatná,
pričom v takomto prípade je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy
dostal. V prejednávanej veci je teda žalovaný povinný vrátiť žalobkyni z titulu bezdôvodného obohatenia
úrok a poplatok v celkovej sume 1.365,49 eUR. Z vyššie uvedených dôvodov preto súd žalobe v
celom rozsahu vyhovel. Čo sa týka zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej medzi účastníkmi dňa
15.11.2009 č. XXXXXXXXXX - poplatok 147,88 eura za službu spočívajúcu v možnosti odkladu
splatnosti maximálne 3 akýchkoľvek splátok úverov vyhlásil ju súd za neprijateľnú. Neprijateľnosť tejto
zmluvnej podmienky týkajúcej sa časti predmetného poplatku za poskytnutie úveru v zmysle zmluvy
zo dňa 15.11.2009 č. XXXXXXXXXX je možné vyvodiť z generálnej klauzuly uvedenej v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov. Čo sa týka predmetnej
zmluvnej podmienky v zmluve uzavretej medzi účastníkmi táto je v rozpore s dobrými mravmi. Ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi
tohto konania ako dodávateľom a spotrebiteľom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd určil, že
zmluvná podmienka v zmluve uzavretej medzi účastníkmi dňa 15.11.2009 č. XXXXXXXXXX - poplatok
147,88 eura za službu spočívajúcu v možnosti odkladu splatnosti maximálne 3 akýchkoľvek splátok
úverov predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
6. Poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 4,5, § 54 ods. 1,2, § 451 OZ, § 3 ods. 1,
2, § 4 ods. 2, písm. g/ zák. č. 258/2001 Z.z..
7.    O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie  § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej
žalobkyni priznal náhradu trov konania.

Obsah odvolania

8.  Proti tomuto rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že podľa ustanovenia § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy (15.11.2009) platilo, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nejde o spotrebiteľský úver podľa zákonu o spotrebiteľských úveroch. Na základe zmluvy
o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX bol poskytnutý úver, ktorý má charakter spotrebiteľského
úveru podľa zákona č. 258/2001 Z.z. Na základe toho sa potom v zmysle ustanovenia 53 ods. 6
Občianskeho zákonníka malo aplikovať vo veci posúdenia odplaty za požičanie peňažných prostriedkov
ustanovenie § 3 ods. 10 a 11 uvedeného zákona č. 258/2001 Z.z.. Maximálna výška odplaty za rovnaký
spotrebiteľský úver, ako bol poskytnutý na základe zmluvy o revolvingovom úvere (výška úveru, doba
splatnosť), bola v zmysle uvedeného 73,44 %. Je nesporné, že výška odplaty dohodnutá v zmluve o
revolvingovom úvere neprevyšuje tú maximálnu odplatu, akú právna úprava relevantná v čase uzavretia
zmluvy o revolvingovom úvere pripúšťala. Výška odplaty za úver poskytnutý na základe zmluvy o
revolvingovom úvere je v súlade s platnou právnou úpravou, a teda nemôže ísť o žiadny rozpor so
zákonom. Je preto logicky vylúčeným aj to, aby výška odplaty bola v rozpore s dobrými mravmi.
Ak zákon v otázke odplaty výslovne vymedzil určitú prípustnú hranicu odplaty (z hľadiska jej výšky),
potom takto vymedzená hranica nemôže byť negovaná cez právne neurčitý pojem dobrých mravov.
Odporuje tomu aj základný princíp aplikácie práva - lex specialis derogat lex generalis. Osobitná úprava
maximálne prípustnej výšky odplaty má aplikačnú prednosť pred všeobecnou úpravou (ako sú dobré
mravy). Ratio legis tejto úpravy bolo regulovať celkové náklady (t.j. súhrn uvedených položiek ako celku).
Regulovanie len jednotlivých zložiek by viedlo / mohlo viesť k tomu, že síce každá z týchto jednotlivých
zložiek (vstupujúca do celkových nákladov) by aj mohla byť primeraná, no neprimeraný by bol už ich
súhrn. Zákonodarca preto stanovil, že sa budú regulovať len celkové náklady. Ak celkové náklady
sú tvorené len jednou položkou, ako v tomto prípade, aj vtedy prichádza do úvahy ich posudzovanie
cez ustanovenie § 53 ods. 6 ObčZ. A teda pokiaľ ich výška je v súlade s právnymi predpismi, potom
nie je možný iný záver. Rozhodujúcou skutočnosťou tvoriacou základ pre rozhodnutie súdu sú aj
príslušné právne normy, ktoré sú na konkrétny prípad aplikovateľné. Už zo zásady iura novit curia
(„súd pozná právo“) možno vyvodiť, že súd sa aj bez návrhu účastníka konania musí vyrovnať so



všetkými relevantnými právnymi normami a aplikovateľnými na konkrétny prípad. Uvedené nebolo v
postupe súdu dodržané a napadnutý rozsudok tak v zmysle spomenutého rozhodnutia Ústavného súdu
vykazuje prvky arbitrárnosti. V tejto prejednávanej veci prípad rozporu výšky odplaty za úver podľa
zmluvy o revolvingovom úvere so žiadnym zákonom nenastal. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou a
na jej uzavretie je potrebná dohoda o podstatných náležitostiach, ktorými je dojednanie záväzku veriteľa
poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky, stanovenie sumy týchto peňažných prostriedkov a záväzok
dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Ustanovenie § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka
výslovne uvádza, že dlžník je povinný platiť úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške
ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Termínom „zákon\" sa pritom nešpecifikuje konkrétny
právny predpis, ale akýkoľvek právny predpis vyhlásený v štátom stanovenej (alebo uznanej) forme ako
zákon. V tomto prípade, ako sme preukázali vyššie, výška odplaty je v súlade s ust. § 3 ods. 10 a 11
zákona č. 258/2001 Z.z. Žiadny rozpor so zákonom ohľadne výšky úrokov nenastal, a preto závery súdu
nie sú správnymi. Podľa výrokovej časti rozsudku súd za neprijateľnú podmienku vyhlásil (určil) poplatok
147,88 eur, ktorého dojednanie má vyplývať z citovanej časti článku 8.1 dohody o poskytnutí služby. Z
napádaného rozsudku nevyplýva žiadne právne zdôvodnenie toho, na základe čoho poplatok 147,88
eur je neprijateľnou podmienkou, žiadne právne posúdenie charakteru dohody o poskytnutí služby z
pohľadu individuálne alebo neindividuálne dojednaného ustanovenia. V prvom rade žalovaný namieta,
že podľa výroku súdu by suma (súdom tvrdeného) poplatku 367,49 eur mala predstavovať neprijateľnú
podmienku, pričom súd v rozsudku uviedol príslušné znenie časti dohody, v ktorej je daný „poplatok“
zahrnutý. Popri terminologickej nejasnosti a rozporu výrokovej časti (tvrdenie o poplatku) a dotknutého
ustanovenia dohody (kde sa o žiadnom poplatku nič nehovorí) žalovaný napáda toto rozhodnutie pre
jeho rozpor s § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka. Sume 147,88 eur podľa citovanej časti dohody o
poskytnutí služby zodpovedá len odplata za nadobudnutie práva na odklad splatnosti splátok. Predmetná
odplata je cenou plnenia, čiže z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia úvaha o neprijateľnosti
dojednania o tejto odplate je vylúčená. Ani cena plnenia, a to aj v zmysle výslovného znenia smernice
Rady 93/13/EHS v článku 4 ods. 2, a ani dojednanie o nej nie sú neprijateľnou podmienkou.
Dohoda o poskytnutí služby je zároveň individuálnym dojednaním, a to nielen pokiaľ ide o jej vznik, ale
aj pokiaľ ide o výšku odplaty. Odplata a dojednanie o nej preto nemôžu byť neprijateľnou podmienkou
aj z tohto dôvodu. V súvislosti s posudzovaním predmetu plnenia a ceny za toto plnenie podľa Dohody
o poskytnutí ide o zložky vylúčené z testu neprijateľnosti podľa príslušnej právnej úpravy. Poplatok bez
ohľadu na to, či sa týka hlavného alebo vedľajšieho predmetu plnenia je v zmysle zákonnej úpravy,
ako aj právnej náuky vylúčený z posudzovania ako neprijateľnej podmienky. Tvrdeniam o neprijateľnosti
odporuje tiež podstata pojmu neprijateľná podmienka. Z nej je nesporné, že dohoda o poskytnutí služby
a odplata podľa nej nemôžu spĺňať uvedenú definíciu. Zmyslom právnej úpravy neprijateľnej podmienky
je odstrániť zo zmluvného vzťahu také ustanovenie, ktoré bráni spotrebiteľovi v uplatňovaní nejakých
práv alebo vytvára pre neho nevýhodnejšie postavenie v porovnaní so stavom, ako keby danú situáciu
upravoval zákon. Ani jeden z týchto prípadov nenastal a objektívne ani by v prípade dohody o poskytnutí
služby nikdy nastať nemohol. Rozhodnutie súdu je nezákonné aj preto, že súd sa v odôvodení rozsudku
veľmi zjednodušujúco vyporiadal, resp. sa vôbec nezaoberal s posúdením dohody o poskytnutí služby
z hľadiska toho, či ide alebo nie o individuálne ustanovenie, čo je ďalší predpoklad pre možnosť
posudzovania z hľadiska neprijateľnosti. Súd nevychádzal ani z písomného vyhotovenia dohody a ani
z vykonanej svedeckej výpovede, ktorú odmietol s tvrdením, že svedkyňa u žalovaného pracuje. Táto
skutočnosť nie je v zmysle zákona žiadnym diskvalifikačným dôvodom na to, aby sa ňou súd nezaoberal
v zmysle procesných ustanovení. Tvrdenie o nedostatočnom dôkaze ohľadne svedeckej výpovede je
arbitrárnym, nepreskúmateľným, pretože nedáva odpoveď na to, ako a či súd dôkaz vyhodnocoval v
zmysle predpísaných procesných pravidiel. Nie je tiež zrejmé, v čom spočíva nedostatočnosť podľa
súdu. Z napádaného rozsudku vôbec nevyplýva ani to, ako súd vykonal dokazovanie obsahom listiny
s dohodou o zrážkach zo mzdy, ako posúdil jej grafické oddelenie, samostatné podpisovanie a obsah
danej dohody. Daná dohoda a jej uzavretie predsa vyjadruje samostatný a slobodný súhlas žalobcu k
jej uzavretiu. V konaní nebolo preukázané žiadnym dôkazom, že by žalobca si dohodu neprečítal, o jej
obsahu nevedel, že by k jej uzavretiu bol priamo či nepriamo nútený alebo ovplyvňovaný s tvrdením, že
ide o podmienku pre poskytnutie úveru. Žalovaný napáda aj závery súdu o obsahu práv a povinností
podľa predmetnej Dohody o poskytnutí služby. Predmetom dohody o poskytnutí služby je prevzatie
záväzku veriteľom (tu žalobca) poskytnúť odklad splatnosti maximálne troch splátok (v prípade úveru,
a ak dôjde k poskytnutiu revolvingu aj v prípade revolvingu) a záväzok dlžníka zaplatiť odplatu za túto
službu. Na jednej strane je teda záväzok zaplatiť odplatu za prevzatie povinnosti veriteľa poskytnúť
odklad splatnosti splátok a na strane druhej záväzok poskytnúť odklad splatnosti splátok. Na základe
dohody o poskytnutí služby žalobca získava zmluvný nárok na poskytnutie odkladu splátok. Ide teda o



zmluvne nadobudnuté právo, ktorá je v zmysle ust. § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka predmetom
občianskoprávneho vzťahu.
Hodnotenie odvolacieho súdu.

9.  Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v ust. § 470
ods. 1, 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania
(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu
Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Odvolací súd konštatuje, že vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených
skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé
odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a v súvislosti s
odvolacími námietkami uvádza:
11. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu vo vzťahu k neprijateľnosti zmluvnej
podmienky a na potvrdenie správnosti záveru, keďže nevidí dôvod na odklon od právneho záveru
vyjadrenom v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove v obdobných právnych veciach samotného
žalovaného (sp. zn. 20Co 99/2014, 8 Co 227/2015), poznamenáva.
12. Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza
Claro cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).
13. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný
iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).
14. Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu
podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores, už citovaný, bod 28, ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).
15. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná preto, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).
16. Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“
17. Krajský súd v Prešove vo veci 18Co/109/2011 konštatoval, že cit. ,,neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany,
hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná
(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací
súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.
18. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na
skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky
sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či



zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na
to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“
19. Zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže
si ho aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jeho využívaním za
poplatok), ale je formulované tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne
ani nechce, zaplatí poplatok vo výške 92,01 eur, t.j. poplatok vo výške zodpovedajúcej cca 10%-ám
poskytnutého úveru.
20. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle citovaného ustanovenia § 54 ods. 2 O.s.p. v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, ako
aj na nemeckú názorovú líniu týkajúcu sa výkladu zmluvných dojednaní v spotrebiteľských zmluvách (s
ktorou sa stotožňuje). Vrchný krajinský súd v J. (Brandenburgisches Oberlandesgericht) v rozhodnutí z
21.06.2006 č. k. 7 U 17/06 konštatoval, že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd
v súlade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať
z najneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do
úvahy“. Pri aplikácii teórie najnepriaznivejšieho výkladu súd dospel k záveru, že zmluvná formulácia
poplatku za odkladu splátok je spôsobilá poškodiť spotrebiteľa.
21. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na to, že cena plnenia nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Aziz C-415/11: „na účely
určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery -neoficiálny preklad]“, treba
preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol
rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní.
Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje toto ustanovenie,
obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé.“
22. Rovnako tak rozsudok Súdneho dvora Európskeho súdu vo veci Caja de Ahorros C-484/08 cit:
„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej
úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej
povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti
medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane
druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.
23. Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku
4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu
úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či
tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a
zrozumiteľne.“ S poukazom na uvedené nie je ani v tomto smere odvolacia námietka dôvodná.
24. Žalovaný  vo svojom odvolaní tvrdil, že úvaha súdu o posúdení otázky odplaty za úver ako v rozpore
s dobrými mravmi nemá oporu v zákone o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpisu zmluvy.
25.  Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov musí byť
v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon
absolútne neplatný.
26. V súlade s ustálenou judikatúrou, hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa
31.7.2009).
27. V danom prípade sa súd správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorý činí 68,83 % ročne. Pri
spotrebiteľskom úvere so splatnosťou nad 1 rok do 5 rokov v roku 2009 bežný úrok predstavoval 12,56
% p.a. Z toho je zrejmé, že žalovaným požadovaný úrok v danom prípade bol 5 -násobne vyšší ako
úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali. Odvolací súd považuje za rozporné s
dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver s úrokom viac ako 5 krát prevyšujúcim priemerné
úroky porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalovaným požadovaný úrok z úveru ročne 68,83
% spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy.
28. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť
(§ 39 Občianskeho zákonníka), nemožno obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná
sloboda účastníkov právneho vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom



akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je i súdom prvého stupňa správne aplikovaný inštitút
dobrých mravov (porov. 1MCdo 1/2009, 21Cdo 1484/2004 /ČR/).
29. Zmluvné podmienky, pokiaľ ide o úrok z úveru v predmetnej veci súd prvej inštancie správne
vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak, aby
zodpovedali zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
C-618/10 Banco Espaňol). Odvolací súd na margo veci poznamenáva, že súdy sa značne kriticky
vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo 26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v
Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil
úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný
a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd
znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26%
na 18% a sadzbu 26% vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom.
30. Pokiaľ žalobca plnil úroky odporujúce dobrým mravom, nepochybne v súlade s vyššie uvedeným ide
o plnenie z neplatného právneho úkonu. Na strane žalovaného preto došlo k bezdôvodnému obohateniu,
ktoré musí vrátiť (§ 451 ods. 2, § 457 Občianskeho zákonníka).
31. Súd prvej inštancie rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. Z uvedených dôvodov odvolací súd
potvrdil rozsudok ako vecne správny  postupom vyplývajúcim z ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP.
32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanej v rozsahu 100 %.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "19C/45/2014", "guid": "b1041f28-0eb2-4a20-9b1b-8e07d603c97b:f14d7f2e-b3f3-4922-940f-f80e4100e28c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "b330f3ef-4fa1-46a8-b3fa-5cda54ed04c1:d883586d-cf9c-4973-aa2d-8e59a0b323ff", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2016:8114228282.1", "spisova_znacka": "8Co/227/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Co/227/2015 z 25. 8. 2016", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2016-08-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8114228282.1"}, {"guid": "6f860017-3e13-4e3c-b757-e28c0ee69dab:ecc28121-a26b-4571-b8dd-7dd420a4f54d", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8513201253.1", "spisova_znacka": "20Co/99/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/99/2014 z 30. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2015-03-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8513201253.1"}, {"guid": "9d4e36a3-56de-48a7-a86c-a9bc4be42540:0d6acf1c-b510-4eb6-96a3-554ddeaa79d3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1", "spisova_znacka": "18Co/109/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 18Co/109/2011 z 20. 11. 2012", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2012-11-20", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8310213423.1"}], "citovane_v": []}