Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/15/2018 z 10. 9. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 10. septembra 2019, sp. zn. 7Co/15/2018, ECLI:SK:KSBA:2019:1610210054.1
Krajský súd Bratislava | 7Co/15/2018 | ECLI:SK:KSBA:2019:1610210054.1 | 2019-09-10 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bc014654-52f7-42a9-b12f-1bd249cfa31f
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1610210054.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/15/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610210054
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1610210054.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Stavebné bytové
družstvo občanov so sídlom v Pezinku, Na bielenisku 4, Pezinok, IČO: 00 170 364, proti žalovanej: R. V.,
O.. XX.XX.XXXX, K. XX, U., o zaplatenie 1 523,44 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe žalovanej
o zaplatenie 1 105,22 eur, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Malacky
zo dňa 11.7.2017, č.k. 27 C/31/2011-697, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalobcu proti výroku V, ktorým  súd prvej inštancie vo zvyšku vzájomnú žalobu žalovanej
zamietol sa  o d m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu (výrok I), žalovanej priznal  v
časti uplatnenej žaloby žalobcom náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, vo výške  ktorej
rozhodne súd po právoplatnosti  rozsudku (výrok II), štátu priznal  náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%, vo výške o ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku (výrok III), žalobcovi uložil
povinnosť  zaplatiť žalovanej sumu 388,29 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok IV), vo
zvyšku vzájomnú žalobu žalovanej  zamietol (výrok V) a žalobcovi priznal v časti uplatnenej vzájomnej
žaloby žalovanej náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 29,74 %, vo výške o ktorej rozhodne
súd po právoplatnosti rozsudku (výrok VI).

2. Rozhodnutie  právne odôvodnil § 8a ods.1 , 2,6 zákona č. 182/1993 Z.z., § 7 ods.1,4,5 vyhlášky
č. 630/2005 Z.z., § 451 ods.2, § 456 , § 458  ods.1, § 100, § 107 ods.1,2 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník„), keď po vyhodnotení zisteného skutkového stavu a
aplikovaní príslušných právnych predpisov dospel k záveru, že žalobe žalobcu o zaplatenie 1 523,44
eur s príslušenstvom nie je možné vyhovieť.  Konštatoval, že žalobca ako správca bytového domu
v zmysle Zmluvy o výkone správy, ku ktorej pristúpila aj žalovaná ako nová vlastníčka bytu č. XX v
Bytovom dome na K. H. XX X. U., si žalobou doručenou súdu dňa 7.12.2010 uplatnil voči žalovanej
zaplatenie uvedenej sumy z titulu nedoplatku vzniknutého z ročného vyúčtovania nákladov spojených
s užívaním bytu za rok 2008. Z vyúčtovania za rok 2008 vyplynulo,  že žalobca vyúčtoval žalovanej
nedoplatok 1 534,19 eur vzniknutý v súvislosti s vyúčtovanými nákladmi na kúrenie. Dokazovaním bolo
preukázané, že žalovaná riadne za rok 2008 každý mesiac platila mesačné zálohové platby vo výške
172,80 eur čo znamenalo, že  nedoplatok účtovaný žalobcom vo výške 1 534,19 eur vznikol  z dôvodu
zvýšených účtovaných nákladov na kúrenie. Za situácie, kedy pri ročnom nedoplatku 1 534,19 eur by



to znamenalo, že priemerne na mesiac žalovaná spotrebovala na kúrenie o cca 127 eur viac ako už
zaplatila zálohovými platbami, súd prvej inštancie pristúpil k skúmaniu opodstatnenosti takto vyúčtovanej
spotreby tepla a vzniknutého nedoplatku žalovanej. Žalovaná v konaní namietala, že vysoká cena tepla,
ktorá jej bola účtovaná je spôsobená tým, že merače, ktoré mala v rozhodnom období kedy nedoplatok
vznikol (1.1.2008 - 10.11.2008) v byte na radiátoroch namontované, namerali nereálny počet dielikov
spotreby a že takto nameraný počet dielikov následne správca prerátal ešte aj nesprávnym prepočtovým
koeficientom. Výsledný nedoplatok na zálohových platbách je tak fiktívny a neodzrkadľuje jej reálnu
spotrebu. Za sporné mala, aké vlastne merače v rozhodnom období v byte mala. Navyše,  sporné
merače boli dňa 10.11.2008 z jej bytu demontované a zlikvidované a  nie je možné preveriť ich typ a ani
správnosť ich merania.  Žalovaná v konaní tvrdila, že pri kúpe predmetného bytu (v júni 2007), si byt
zrekonštruovala, pričom súčasťou rekonštrukcie bola aj výmena radiátorov. Sama žalovaná v podaní
doručenom súdu dňa 27.1.2011 uviedla, že pri výmene radiátorov došlo aj k výmene meračov, ktoré
na radiátoroch mala namontované jej právna predchodkyňa p. Vilma Konečná. Uvedenú skutočnosť
potvrdzuje aj faktúra č. X., z ktorej vyplýva, že v byte žalovanej došlo aj k výmene „meračov tepla“.
Skutočnosť, že došlo spolu s výmenou radiátorov aj k výmene meračov potvrdil aj svedok Klíma vo svojej
výpovedi na pojednávaní. Ten uviedol, že si síce uvedenú skutočnosť presne nepamätá, ale na 99%
keď menili radiátory, menili aj merače. Po predložení faktúry č. X. svedok potvrdil, že v byte žalovanej
došlo dňa 21.6.2007 aj k výmene meračov. Žalovaná však v priebehu konania tvrdila, že po tejto výmene
meračov došlo na jeseň roku 2007 k ďalšej výmene meračov a pracovníci žalobcu jej namontovali do
bytu iné merače, ktoré sú tie, ktorých presnosť namieta. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo žiadneho
dôkazu založeného v spise však táto skutočnosť preukázaná nebola a ustálil, že v rozhodnom období
mala žalovaná v byte merače s výrobnými číslami: D. C. - Č.. XXXXXXXX, M. - Č.. XXXXXXXX, F. - Č..
XXXXXXXX R. Y. C. - Č.. XXXXXXXX.

3. K ďalšej spornej okolnosti týkajúcej sa typu meračov  uviedol,  že sporné merače boli dňa 10.11.2008
z bytu žalovanej (ako aj z celého bytového domu) odmontované firmou U. Š. (výrobcom týchto meračov)
a nimi boli aj odvezené a zlikvidované. V konaní nebol predložený žiaden doklad, z ktorého by vyplývalo
o aký typ merača išlo Žalobca doložil do spisu faktúru na kúpu 352 meračov typu E-ITN 20.xx avšak v
prípade tejto faktúry išlo o merače, ktoré boli v bytoch namontované ešte pred spornými meračmi ( ešte
v decembri 2006). Z potvrdenia spoločnosti APATOR  Metra s.r.o. (č. l. 414a)  - právneho nástupcu
spoločnosti U. Š. ako výrobcu meračov bolo ďalej preukázané, že na základe zaslaných výrobných čísiel
meračov ide o typ E-ITN 20.2. Z výsluchu svedka C.. Z. Y. (zamestnanca spoločnosti APATOR Metra
s.r.o.) vyplynulo, že v ich spoločnosti boli vyrábané v rokoch 2007 - 2009 merače len typu EITN 10., pre
ktorý boli podtypy: EITN 10.4, 10.5 a 10.7., merače EITN 20., pre ktorý bol podtyp EITN 20.2. a merače
EITN 30., pre ktorý bol podtyp EITN 30.2. Typ merača - indikátora sa dá určiť z jeho výrobného čísla.
Indikátor EITN 10 - jeho výrobné číslo je 7-miestne a začína buď „4, 5 alebo 7“. U indikátora EITN 20.2 je
8-miestne a začína „22“, u indikátora EITN 30.2 je 8-miestne a začína číslom „32“. Keďže teda výrobné
čísla sporných meračov (podľa odpočtových hárkov) sa začínali na „22“ a boli 8-miestne, mal súd  prvej
inštancie za nesporné, že žalovaná mala v rozhodnom období v byte merače typu E-ITN 20.2.

4. K ďalším sporným okolnostiam týkajúcich sa toho,  či hodnota dielikov spotreby tepla zaznačená
v odpočtovom hárku zo dňa 10.11.2008 účtovaná žalovanej v ročnom vyúčtovaní za rok 2008 je
správna a či následne žalobca pri prepočte dielikov použil správny prepočtový koeficient,   súd prvej
inštancie  neuznal  argumenty žalobcu ( o tom, že  ako správca pri vyhotovovaní ročného vyúčtovania
neporušil žiaden právny predpis, že žalovaná odpočtový hárok s údajom o počte dielikov podpísala a
on tento počet dielikov len zaúčtoval do ročného vyúčtovania a zo žiadneho právneho predpisu mu
nevyplýva povinnosť skúmať, či nameraný počet dielikov v jednotlivých bytoch je reálny) konštatujúc, že
žalovaná ako odberateľka - spotrebiteľka má právo sa voči účtovanej spotrebe tepla brániť a má právo
žiadať vykonanie istej kontroly jej účtovanej spotreby. Argumenty žalobcu by  znamenali, že vždy keď
správca vyúčtuje z odpísaných dielikov náklady na teplo (resp. vykoná vyúčtovanie), boli by odberatelia
automaticky zaviazaní účtovanú spotrebu zaplatiť bez možnosti sa brániť. Súd prvej inštancie dospel k
názoru, že žalovaná mala právo žiadať súd o vykonanie objektívneho najmä znaleckého dokazovania
na zistenie reálnosti účtovanej spotreby. Zložitosť tejto situácie vyvoláva fakt, že sporné merače sa
nezachovali a nie je možné preveriť konkrétne ich presnosť merania. V tejto súvislosti  dodal,  že sa
stotožnil s argumentom žalobcu, ktorý bol podporený aj vyjadrením Slovenskej obchodnej inšpekcie,
že žalobca nemal povinnosť odmontované merače uchovať. Napriek tejto skutkovej situácii mal za
potrebné (keďže spor reálne existuje) v intenciách vykonaného dokazovania reálnosť spotreby žalovanej
zhodnotiť.



5.  Z predložených ročných vyúčtovaní bytov s rovnakou rozlohou ako byt žalovanej (celkovo 27 ročných
vyúčtovaní) súd  prvej inštancie zistil, že hodnoty dielikov spotreby, ktoré sa blížili k počtu dielikov
spotrebovaných žalovanou mali len tri byty: vlastník F., R. R. B.. Žiadny však nemal viac ako žalovaná.
Žalobca uvádzal vo svojej záverečnej reči, že až 53 bytov malo nameraných podobný vysoký počet
dielikov, túto skutočnosť však z vykonaného dokazovania zistená nebola a ani nemohla byť, keďže v
konaní boli predložené celkovo len vyúčtovania za  27 bytov. Konštatoval, že to, či nameraný počet
dielikov spotreby žalovanej bol skutočný alebo či išlo o chybu merania sa za tejto dôkaznej situácie zistiť
nedá a keďže sa merače nezachovali, nemožno exaktne overiť ani presnosť ich merania. Z hodnoty
dielikov, ktoré boli namerané v byte žalovanej a po porovnaní s počtom nameraných dielikov v ostatných
bytoch sa však súd prvej inštancie priklonil k tomu, že dieliky namerané žalovanej nie sú reálne.

6. Pokiaľ ide o sporný prepočtový koeficient, žalobca počítal s koeficientmi 3,141, 2,244 a 2,692, ktoré
určil  z teplotného spádu 90/70°C a z tabuľky výkonu radiátorov na č.l.207. Znalec C.. V. určil koeficienty
3,031, 2,598 a 2,165, vychádzal z teplotného spádu 90/70°C ale z výkonu radiátorov: 3031, 2598 a
2165 určených podľa tabuľky výrobcu radiátorov na č.l. 344. Znalec C.. F. počítal s teplotným spádom
70/55°C, pričom tvrdil, že toto je reálny teplotný spád, ktoré je potrebné na výpočet aplikovať, nakoľko
spád 90/70°C je len spád, na ktorý sú projektované výhrevné stanice dodávateľa tepla. Do bytového
domu je reálne dodávané teplo v nižšom teplotnom spáde. Znalec Ing. Szabo konkrétny prestupový
koeficient neurčil. K svojmu posudku však doložil tabuľku výkonnosti radiátorov KORAD typu K22 (str.
posudku č. 53), ktorá bola taká istá ako tabuľka, ktorú použil znalec C.. V.. Tieto zhodné výkonnostné
tabuľky boli zároveň iné ako tie, ktoré použil žalobca.                 V zmysle tabuľky výkonnosti radiátorov
KORAD typu K22 (str. posudku č. 53 C.. F.) tak vyplýva, že keďže označil ako smerodajný teplotný
spád 70/55°C,  a teda výkony radiátorov ako 1367, 1641 a 1914, že podľa znalca C.. F. by správny
prepočtový koeficient mal byť 1,367, 1,641 a 1,914. Z uvedených skutočností mal súd prvej inštancie
za  zrejmé, že výšku prepočtového koeficientu, ktorým sa následne násobia dieliky spotreby a výsledný
počet sa potom zaeviduje do ročného vyúčtovania, ovplyvňuje výkon radiátorov a teplotný spád. Žalobca
pri určení výkonu radiátorov vychádzal z úplne inej tabuľky ako obaja znalci. Lustráciou na internetovej
stránke výrobcov radiátorov  súd prvej inštancie  zistil tabuľku výkonov radiátorov, ktorá sa zhoduje
s tabuľkou používanou oboma znalcami. Na základe uvedeného mal  za to, že správna výkonnostná
tabuľka je práve tá, ktorá je použitá v oboch posudkoch a konštatoval, že správca neurčil prestupový
koeficient celkom správne. Znalci sa však líšili aj v hodnote teplotného spádu, z ktorého sa má vychádzať
(buď 90/70°C  alebo 70/55°C), pričom rozdiel v koeficientoch bol z tohto hľadiska dosť značný - približne
viac ako 1,5 násobný. Určenie správneho koeficientu sa v konaní nepodarilo ustáliť. Súd  prvej inštancie
sa  priklonil k tvrdeniu znalca C.. F., že určenie prepočtového koeficientu je až druhotný problém. Výpočet
nákladov na teplo v konkrétnom byte vychádza vždy z dvoch veličín, ktoré sa navzájom násobia: počtu
dielikov spotreby a z veľkosti prepočtového koeficientu. Aj keby súd v konaní určil s presnosťou, ktorý
koeficient mal byť správne použitý, aj tak by to nedalo odpoveď na otázku či aj počet dielikov spotreby
bol nameraný v byte žalovanej správne.

7. K otázke, či daný typ meračov bol vhodný na typ radiátora, ktorý mala žalovaná v byte  znalec C..
V. zhodnotil, že tieto merače vhodné na daný typ radiátora neboli a znalec C.. F. uviedol, že merače na
daný typ radiátora vhodné boli. Súd  prvej inštancie sa priklonil k záveru znalca C.. F. pričom prihliadol aj
na svedeckú výpoveď C.. Y. zamestnanca spoločnosti R. Š., ktorý potvrdil, že nimi vyrábané merače boli
vhodné aj na typ radiátora KORAD aj na typ KORADO. Napriek tomu, že obe veličiny (namerané dieliky
a prepočtový koeficient), ktoré sa pri účtovaní spotreby tepla používajú boli  sporné a z vykonaného
dokazovania sa ich nepodarilo s presnosťou určiť,  súd prvej inštancie dospel k názoru, že sa v konaní
dá zhodnotiť,  či účtovaná spotreba tepla žalovanej je reálna, keďže  sa dá  hodnotiť celková ročná
spotreba tepla účtovaná žalovanej, a to 2 145,59 eur (64 638,22 Sk). Napriek uvedeným skutočnostiam
vyjadrujúcim spornosť nameraných dielikov spotreby a spornosť určenia prepočtového koeficientu súd
prvej inštancie dospel  k záveru o nereálnosti účtovanej spotreby tepla v byte žalovanej,  a to na základe
výpočtov vychádzajúcich z reálnych hodnôt nákladov na teplo účtovaných na celý bytový dom.

8. Z vykonaného dokazovania (záverov oboch posudkov  vykonaných súdom) ustálil, že spotreba tepla,
ktorá bola žalovanej vyúčtovaná vo vyúčtovaní za rok 2008 nemôže byť reálna. Zo záverov oboch
posudkov vyplynulo, že účtovaná spotreba tepla je nereálna. Znalec C.. V. na pojednávaní a znalec C.. F.
priamo v závere znaleckého posudku uviedli, že keby žalovaná mala skutočne takú spotrebu tepla, akú
jej vyúčtoval žalobca, musela by kúriť v priebehu celého vykurovacieho obdobia na teplotu 28°C a viac,



čo je podľa oboch znalcov neznesiteľná teplota. Každý zo znalcov síce použil iný prepočtový koeficient
(nakoľko každý vychádzal z iného teplotného spádu) avšak napriek tomu sa obaja vo svojich záveroch
zhodli a označili účtovanú spotrebu tepla za nereálnu. Súd  prvej inštancie sa stotožnil s vyjadrením
znalca C.. F., že určenie správneho prepočtového koeficientu je až druhotný problém. Primárnym
problémom vo veci je počet dielikov nameraných v byte žalovanej. Znalec uviedol, že spotreba tepla
sa meria na tzv. päte domu a táto spotreba sa následne rozpočítava medzi všetkých vlastníkov bytov
v bytovom dome podľa spotreby + počíta sa aj so základnou zložkou, ktorá je pri každom jednom byte
rovnaká. Spotrebná zložka v danom bytovom dome predstavovala 70% celkových nákladov objektu a
základná zložka predstavovala 30% celkových nákladov objektu. Tento pomer bol určený v súlade s
§ 7 ods. 1 vyhl. 630/2005 Z. z. a v súlade s rozhodnutím vlastníkov v danom bytovom dome. Podľa
ročného vyúčtovania nákladov na rok 2008 celkové náklady objektu na kúrenie boli 44 279,30 eur (1 333
958,19 Sk). Základná zložka na objekt bola 13 283,79 eur (400 187,46 Sk), spotrebná zložka na objekt
bola 30 995,51 eur (933 770,73 Sk). Pri počte bytov v bytovom dome 88 bytov (počet bytov vychádza z
ročného vyúčtovania č.l. 45 prvá strana) je priemer bytu: základná zložka 150,95 eur (13 283,79 : 88),
spotrebná zložka 352,22 eur (30 995,51 : 88), celkové priemerné náklady na byt teda spolu 503,17 eur.
Žalovanej však boli účtované náklady na kúrenie za jej byt: základná zložka 152,52 eur (4 594,73 Sk),
spotrebná zložka 1 993,08 eur (60 043,49 Sk), celkovo 2 145,59 eur (64 638,22 Sk) - údaje vyplývajú z
ročného vyúčtovania založeného v spise č.l. 45. Z uvedeného teda vyplýva, že žalovanej boli účtované
celkové náklady priestoru o 4,26 krát viac ako sú priemerné náklady na kúrenie na jeden byt vypočítané
z objektívnych nikým nespochybnených údajov o celkových nákladoch na kúrenie za celý bytový dom.
Uvedené podľa názoru súdu naznačovalo, že spotreba účtovaná žalovanej je nereálna.

9. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že z podobných prepočtov vychádzal aj znalec C.. V. na str.
10 svojho posudku (normovaná spotreba na byt s obstavaným priestorom 200 m3 podľa F. XXXXXX
je 9,3MWh/rok). Ročná spotreba tepla za byt žalovanej bola účtovaná 30,216 MWh/rok (467 580 ako
fakturovaná spotreba tepla na bytový dom krát 29 004 dielikov ako účtovaná základná zložka pre byt
delené 448 822 ako merače upravené v dielikoch). Podľa uvedeného znalca je spotreba žalovanej
3,2 krát vyššia ako normovaná ročná spotreba. Znalec uviedol, že väčšina bytov na Záhoráckej 49-57
nedosahuje vôbec normovanú ročnú spotrebu tepla 9,3 MWh/rok. Priemerná hodnota spotreby dielikov
za byt je cca 5500 dielikov za rok 2008, orientačný prepočet je 5,72 MWh/rok, čo je 0,61 z normovanej
spotreby. Podľa znalca pomer ročnej spotreby tepla žalovanej a ročnej spotreby priemerného bytu
je cca 5,3 násobný. Súd  prvej inštancie na uvedené výpočty prihliadol,  nakoľko tieto  vyplývali z
nespochybnených údajov o fakturovanej spotrebe tepla na celý bytový objekt a keď pri  týchto výpočtoch
znalec nebral do úvahy spotrebné koeficienty ani sporné teplotné spády. Znalec C.. F. prepočítal
účtovanú spotrebu tepla žalovanej 2 145,60 eur/byt (64 638,22Sk/byt) na 22,656 MWh/byt.rok (22
656,944 kWh/byt.rok), čo sa líšilo od prepočítanej spotreby znalcom C.. V., avšak v pomere k normovanej
spotrebe 9,3 MWh/rok je to stále 2,44 krát viac.

10. Na základe uvedeného, zhodnotiac dôkazy jednotlivo ale predovšetkým v ich vzájomnej súvislosti,
súd prvej inštancie dospel k záveru, že spotreba, ktorú vyúčtoval žalobca žalovanej za rok 2008 je
nereálna a nie je  správne žiadať od žalovanej takto určenú spotrebu tepla zaplatiť. Účtovaná spotreba
tepla žalovanej je niekoľkonásobne vyššia ako je normovaná spotreba. Súd prvej inštancie prihliadol
ďalej  na závery oboch posudkov, že keby táto spotreba bola skutočná, žalovaná by musela v byte kúriť
na 28°C a viac, čo je neznesiteľná teplota a na to, že žalovaná mala nesporne v byte na radiátoroch
namontované termostatické hlavice (výpoveď žalovanej potvrdil aj svedok p. M.). Súd prvej inštancie
uveril tvrdeniu žalovanej o jej spotrebiteľskom správaní a nastavovaní termostatických hlavíc tak, že keď
odchádzala z domu radiátory stišovala a keď vetrala, tak ich vypínala, z dôvodu toho, že keby  k druhotnej
regulácii nepristupovala, výkonnosť jej radiátorov by spôsobovala to, že by v byte mala neznesiteľné
teplo.

11. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v zmysle vyhlášky č. 630/2005 Z. z., ktorou sa ustanovuje
teplota úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na
prípravu teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla (ďalej  „vyhl. č. 630/2005 Z.
z.“) sa pre takýto prípad ustanovujú dva spôsoby tzv. náhradného výpočtu spotreby tepla, a to podľa
§ 7 ods. 4 alebo podľa § 7 ods. 5 vyhl. č. 630/2005 Z. z. Odsek 4 stanovuje náhradný výpočet v
prípade ak ide o spotrebiteľa, ktorý nemá zapojené pomerové rozdeľovače tepla alebo určené meradlo
tepla alebo odmietol umožniť vykonať ich odčítanie alebo neoprávnene do nich zasahoval. Odsek 5
stanovuje náhradný výpočet v prípade poruchy pomerových meračov tepla alebo určeného meradla



tepla alebo ak konečný spotrebiteľ neúmyselne neumožnil ich odčítanie. Na základe logického výkladu
uvedených ustanovení  súd prvej inštancie  dospel k záveru, že na danú situáciu je potrebné aplikovať
ustanovenie § 7 ods. 5 vyhl. č. 630/2005 Z. z., pretože síce v konaní nebola preukázaná chyba
pomerových rozdeľovačov, ktoré mala v byte žalovaná, ale keďže žiadna za situácií obsiahnutých v
obidvoch odsekoch nezahŕňa skutkový stav daný v tomto konaní, je potrebné  vychádzať z toho, že
ods. 4 uvedeného ustanovenia je skôr koncipovaný na situácie, keď spotrebiteľ svojím vlastním konaním
nenameranie dielikov spôsobil - nemal merače, odmietol umožniť odčítanie, neoprávnene do meračov
zasahoval. Toto ustanovenie skôr pokrýva úmyselné negatívne správanie spotrebiteľa. Odsek 5 je
koncipovaný na obsiahnutie situácií kedy spotrebiteľ svojim neúmyselným konaním alebo dokonca bez
svojho zavinenia (došlo k poruche meračov) tento stav spôsobil. Prepočtom podľa § 7 ods. 5 vyhl. č.
630/2005 Z. z. dospel k záveru, že výpočet spotrebnej zložky tepla žalovanej predstavuje sumu 355,87
eur,  základná zložka je 152,52 eur a celkový náklad na teplo (kúrenie) určený náhradným výpočtom
pre žalovanú predstavuje 508,39 eur.

12. Z predpisu zálohovej úhrady za užívanie priestoru (č.l. 638) zistil, že žalovaná mala platiť (a aj platila)
zálohu na kúrenie  vo výške 54,24 eur mesačne, čo predstavovalo  za rok 2008 sumu 650,88 eur (12 x
54,24 eur).  Žalovaná teda už na zálohách zaplatila na kúrenie o 142,49 eur viac ako mala. Na základe
uvedeného súd  prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná a žalovaná žalobcovi
za rok 2008 už nedlží nič a žalobu žalobcu zamietol.

13. Keďže žalovaná mala v časti žaloby uplatnenej žalobcom plný úspech,  súd  prvej inštancie  priznal
žalovanej podľa § 255 ods.1, § 262 ods.1,2  zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej
„ C.s.p.“)  náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100%.

14. Vo vzťahu  k vzájomnej žalobe žalovanej, ktorou si  dňa 15.11.2016 uplatnila nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré po úprave podaním zo dňa 19.1.2017 predstavovalo sumu 1 105,22
eur titulom nevrátenia preplatkov žalobcom za roky 2009 - 2015 , ktoré v súvislosti s každoročným
vyúčtovaním nákladov mala a ktoré si žalobca neoprávnene započítal na sporný dlh z roku 2008,   súd
prvej inštancie uviedol,  že sa nejedná len o procesnú obranu žalovanej.  Súd prvej inštancie sa následne
v  záujme hospodárnosti vysporiadal s námietkou premlčania nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia uplatnenou žalobcom. Z ročných vyúčtovaní za roky 2009-2015  zistil, že žalovaná mala
preplatky za rok 2010 +12,65 eur, za rok 2011 +170,77 eur, za rok 2012 +277,96 eur, za rok 2013
+ 277,96 eur, za rok 2014  + 386,60 eur a za rok 2015 +1,69 eur. V zmysle týchto vyúčtovaní bola
žalovaná oprávnená podať reklamáciu vyúčtovania vždy do 30.6. príslušného kalendárneho roka a podľa
vyúčtovaní bol preplatok splatný do 30 dní od ukončenia reklamačných konaní. Súd prvej inštancie
premlčanie nároku na vrátenie preplatkov posudzoval za každý rok vyúčtovania zvlášť.

15. Za rok 2010 žalovaná reklamovala vyúčtovanie preplatku vo výške 12,65 eur dňa 7.6.2011. Žalobca
jej odpovedal dňa 27.6.2011. Keďže bol preplatok splatný 30 dní od ukončenia reklamačných konaní
a jednoznačné ukončenie reklamačného konania nie je možné stanoviť na konkrétny dátum, súd prvej
inštancie ustálil, že premlčacia doba na uplatnenie nároku na vrátenie preplatku za rok 2010 začala
plynúť najneskôr v mesiaci august 2011 (uplynutím 30 dní od konca mesiaca, v ktorom došla žalovanej
odpoveď na podanú reklamáciu) a uplynula v mesiaci august 2013 (2-ročná premlčacia doba podľa §
107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Keďže vzájomná žaloba bola podaná dňa 15.11.2016, nárok na
vrátenie preplatku za rok 2010 je nedôvodný a vzájomnú žalobu v tejto časti  zamietol pre premlčanie
nároku. Na námietku žalovanej, že reklamačné konania považovala za neukončené neprihliadol,
keďže ukončením reklamačného konania sa nerozumie len kladné ukončenie reklamačného konania v
prospech žalovanej  a aj negatívna odpoveď žalobcu na reklamáciu žalovanej môže byť považovaná za
ukončené reklamačné konanie. Žalovaná najneskôr v čase, kedy jej žalobca odpovedal na reklamáciu
vedela, že jej preplatok nebude vrátený, mohla sa teda už v tom čase (mesiac august príslušného roka)
obrátiť na súd so žalobou o vydanie tohto preplatku.

16. Za rok 2011 žalovanej vznikol preplatok vo výške 170,77 eur a podať reklamáciu mala právo do
30.6.2012. Žalovaná súdu nepriložila dôkaz o tom, že reklamáciu podala a o tom, ako bola vybavená.
Premlčacia doba   začala v tomto prípade  plynúť v mesiaci júl 2012 a uplynula v mesiaci júl 2014. Pri
podanej žalobe dňa 15.11.2016 súd prvej inštancie posúdil nárok v tejto časti   vzájomnej žaloby za
premlčaný.



17. Za rok 2012 žalovanej vznikol preplatok vo výške 277,96 eur, žalovaná voči vyúčtovaniu podala
reklamáciu dňa 5.6.2013 a žalobca jej odpovedal dňa 17.6.2013. Keďže bol preplatok splatný 30 dní od
ukončenia reklamačných konaní, súd prvej inštancie ustálil, že premlčacia doba na uplatnenie nároku
na vrátenie preplatku za rok 2012 začala plynúť najneskôr v mesiaci august 2012 (uplynutím 30 dní od
konca mesiaca, v ktorom došla žalovanej odpoveď na podanú reklamáciu) a uplynula v mesiaci august
2014 (2-ročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vzájomná žaloba bola
podaná dňa 15.11.2016, teda nárok na vrátenie preplatku za rok 2012 je premlčaný.

18. Za rok 2013 vznikol žalovanej preplatok vo výške 199,20 eur, dňa 5.6.2014 žalovaná reklamovala
vyúčtovanie za rok 2013, avšak odpoveď žalobcu na túto reklamáciu nedoložila a v konaní nebolo možné
objektívne ustáliť lehotu ukončenia reklamačného konania. Súd prvej inštancie dospel v tejto súvislosti
k záveru, že ak žalovaná odpoveď na reklamáciu neobdržala (napriek tomu, že predchádzajúce roky
odpovede na reklamácie dostávala), mohla svoje právo uplatniť na súde najskôr v auguste 2014.
Uviedol, že nekonanie žalobcu nemožno považovať za neukončenie reklamácie. Právo patrí bdelým a
žalovanej nič nebránilo uplatniť právo na  vydanie zadržaných preplatkov. Premlčacia doba podľa súdu
prvej inštancie v tomto prípade  začala plynúť v mesiaci august 2014 a uplynula v mesiaci august 2016.
Pri podanej žalobe dňa 15.11.2016 je teda žaloba aj v tejto časti premlčaná.

19. Za nepremlčané súd prvej inštancie posúdil nároky žalovanej na vrátenie preplatkov  za rok  2014
vo výške 386,60 eur a za rok 2015 vo výške 1,69 eur a tieto  posúdil ako dôvodne uplatnené. V
odôvodnení rozhodnutia v nadväznosti na priznaný prísudok konštatoval, že bezdôvodné obohatenie
je v Občianskom zákonníku konštruované ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor
iného obohatil, a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu. Bezdôvodným obohatením
je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu
alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka) tomu, na úkor koho ho získal (§ 456
Občianskeho zákonníka). Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením; ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada
(§ 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje totiž zásadu
občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne obohatiť na úkor iného, a pokiaľ k tomu dôjde, je
povinný takto získaný prospech vrátiť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  sp. zn. 3 Cdo
124/2002). Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je objektívneho charakteru a predpokladom jeho
vzniku nie je protiprávny úkon obohateného ani jeho zavinenie, podstatné je iba to, že stav obohatenia
vznikol (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33 Odo 882/2006 z 24. júna 2008). K obrane
žalovaného, že v zmysle ročných vyúčtovaní má právo preplatky z nasledujúcich rokov započítať na
predchádzajúce pohľadávky z titulu zistených nedoplatkov a teda, že pohľadávka žalovanej na vrátenie
preplatku zanikla už skôr, a to započítaním na nedoplatok z roku 2008, ktorý si žalobca uplatňoval v
tomto konaní súd prvej inštancie zaujal názor,  že pohľadávka žalovanej na vrátenie preplatkov nemohla
zaniknúť započítaním, nakoľko vzájomná pohľadávka žalobcu na zaplatenie nedoplatku z roku 2008 bola
sporná. Žalobca vedel, že od roku 2011 prebieha súdne konanie, ktoré s konečnou platnosťou vyrieši
otázku či vôbec pohľadávka žalobcu existuje a je dôvodná a  jeho postup, ktorým žalovanej preplatky
započítal a nevrátil, nie je správny.

20. Súd  prvej inštancie mal z ročných vyúčtovaní  a zo zhodných tvrdení strán preukázané, že
žalovanej za roky 2014 a 2015 preplatky z titulu ročného vyúčtovania nákladov spojených s užívaním
bytu vznikli a že tieto preplatky žalovanej vrátené neboli. Ak teda žalobca preplatky zadržal, išlo z
jeho strany o bezdôvodné obohatenie získané bez právneho dôvodu . Z uvedeného dôvodu  súd prvej
inštancie  neprihliadol na obranu žalobcu a nárok žalovanej na vrátenie preplatkov za rok 2014 a 2015
vo výške 388,29 eur priznal. Pokiaľ ide  o  nedefinované položky spolu v sume 63,44 eur,  v tejto časti
nárok žalovanej zamietol, nakoľko nemal preukázané z čoho tieto nedefinované položky pozostávali a
ako žalovaná k takémuto vyčísleniu prišla. V odôvodnení rozhodnutia napokon konštatoval, že návrh
žalovanej na vykonanie dôkazu výsluchom kontrolnej komisie žalobcu (ktorá by sa k započítaniu
vyjadrila)  ako nadbytočný zamietol konštatujúc, že zhodnotenie oprávnenosti započítania preplatkov
považoval za otázku právnu, s ktorou sa vysporiada aj bez takto vykonaného dokazovania.

21. Keďže žalobca bol v konaní o vzájomnej žalobe úspešnejší, súd prvej inštancie mu podľa § 255 ods.2,
§ 262 ods.1,2  C.s.p. priznal v časti vzájomnej žaloby nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v



rozsahu 29,74 %.  Pri rozhodovaní zohľadnil, že predmetom konania o vzájomnej žalobe bola suma 1
105,22 eur, žalobca bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 716,93 eur, t. j. 64,87 %, v časti o zaplatenie
sumy 388,29 eur bola úspešná žalovaná, t. j. 35,13 % (neúspech žalobcu je úspechom žalovaného),
čiže miera úspechu žalobcu v konečnom dôsledku predstavuje 29,74% (64,87 - 35,13).

22. Proti všetkým výrokom rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca
odôvodňujúc ho § 365  písm. f/ C.s.p. a navrhujúc, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval,  že je správcom bytového domu, v ktorom sa
okrem  iných priestorov nachádza aj byt, ktorého vlastníčkou je žalovaná strana, ktorá byt nadobudla
kúpnou zmluvou. Žalovaná po nadobudnutí vlastníckych práv vykonala rekonštrukčné práce v byte,
popri ktorých vykonala aj výmenu radiátorov, túto si chcela dať robiť mimo riadnu objednávku,  tzv. na
priateľskom základe, avšak zhodou okolností u pracovníka údržbárskeho strediska v U..                       O
zakúpenie nových radiátorov požiadala svojho známeho, ktorý je aj pracovníkom žalujúcej strany,
tento žalovanej radiátory zakúpil, žalovaná si pri výmene radiátorov nezistila akých rozmerov majú byť
radiátory pre jednotlivé priestory a pochybila, nakoľko chcela ušetriť finančné prostriedky pri dodávke
radiátorov odborníkmi a aj pri montáži radiátorov.  Radiátory boli následne namontované do jednotlivých
priestorov a na tieto boli pracovníkmi namontované pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov (ďalej
„PRVN“), na základe ktorých sa následne rozpočítava množstvo dodaného tepla pomerom k celkovému
množstvu dodaného tepla na základe nameraných  dielikov na PRVN. V  priebehu  konania nebolo
preukázané, že by žalobca porušil ktorúkoľvek svoju povinnosť pri vypracovaní ročného vyúčtovania
nákladov u žalovanej,  ktoré sú jasne a direktívne určené jednak vo vyhláške č. 630/2005 Z.z. v platnom
znení,  ako aj F. W. XXX, s touto otázkou sa súd nijako nezaoberal a sústredil sa len na závery znalcov,
ktorí vo svojich znaleckých posudkoch riešili fyzikálne otázky. Žalobca konštatoval, že neuznanie
reklamácie je  jeho vyriešením, žalovaná strana mala možnosť  v súlade so zákonom sa obrátiť na
príslušné inštitúcie za účelom prešetrenia správnosti ročného vyúčtovania a v prípade akéhokoľvek
výsledku prešetrenia mala možnosť obrátiť sa na nezávislý súd o preskúmanie správnosti rozhodnutia.
Súd pri vynesení a odôvodnení rozsudku nebral v úvahu skutočnosti uvedené vo výpovedi svedka C..
Y. Z.,  v ktorých podrobne ozrejmil princíp fungovania PRVN, typ PRVN, ktorý bol namontovaný jednak
v bytovom doma ako celku a aj v byte žalovanej a  pri vyhodnotení dôkazov sa sústredil len na výsledky
znaleckých posudkov, ktoré riešili fyzikálne výpočty, ktoré nie je možná spochybniť. Správca (žalobca)
nemá žiadnym právnym predpisom stanovenú a určenú povinnosť zaoberať sa fyzikálnymi vlastnosťami
a výpočtami pri vyúčtovaní nákladov. Súd prvej inštancie mal v danom prípade sústrediť a upriamiť svoju
pozornosť na otázku či žalobca pri vyúčtovaní nákladov pre byt žalovanej dodržal všetky právne predpisy
alebo nie,  a ak ich porušil tak kde a v akom rozsahu. Touto skutočnosťou sa  súd vôbec nezaoberal,
nevzal do úvahy argumentáciu  žalobcu, výsledky dokazovania , a to  listinné dôkazy, výpovede svedkov,
ktoré odignoroval a bagatelizoval. Je zrejmé,  že žalovaná nenamietala nesprávnosť vyúčtovania ako
celku, ale len vyúčtovania v časti dodaného tepla. To znamená, že žalobca si svoje povinnosti riadne
splnil a v zmysle platných právnych predpisov ako aj platnej  W. F. XXX nebolo namieste, aby súd žalobu
zamietol. Podľa názoru odvolateľa mal súd v rozsudku uviesť, aké množstvo tepla a v akej cene bolo
potrebné do vyúčtovania žalovanej vyúčtovať,  keď akékoľvek iné konštatovanie zo strany súdu nerieši
problém ako celok a je  zavádzajúce.

23. Žalobca v podanom odvolaní ďalej uviedol, že akékoľvek špekulácie, resp. tvrdenia, že vyúčtovanie
malo byť vypočítané pri inom ako  W. F. XXX povinne uvádzanom teplotnom spáde by bolo porušením
predpisov pri vyúčtovaní, za ktoré by bol v prípade kontroly zo strany obchodnej inšpekcie sankcionovaný
peňažnou pokutou pre nedodržanie zákona a predpisov. V priebehu celého konania nebolo preukázané,
že by merače namontované na vykurovacích telesách v byte žalovanej boli vadné,  čo konštatuje
aj samotný súd. Súdni znalci v  znaleckých posudkoch spochybňovali koeficienty prestupov tepla na
jednotlivých radiátorov, stanovené výrobcom na základe vedecky preukázaných a stanovených postupov
na referenčný vzorkách jednotlivých radiátorov, ktorými sa riadia všade,  kde sa vyúčtovanie  spracováva
podľa ustanovení právnych predpisov a z príslušných technických noriem upravujúcich spôsob a postup
ich výpočtov. Žalobca vyslovil záver, že  ročné vyúčtovanie nákladov v byte žalovanej vykonal v
súlade s platnými predpismi a STN W. Č.. XXX, v priebehu konania nebolo zistené a preukázané,
že pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov boli vadné, žalovaná svojím podpisom potvrdila
množstvo nameraných dielikov na PRVN, na montáž PRVN nie je  potrebná odborná spôsobilosť (stačí
preškolenie dodávateľom, resp. výrobcom ),  radiátory do priestoru si dala  zakúpiť žalovaná bez toho,
aby si nechala odborne posúdiť ich výkon v pomere  k ich veľkosti k priestoru,  nie je možné zrovnávať
obdobné byty s rovnakou podlahovou plochu s bytom  žalovanej čo sa týka nameraných počtov dielikov



na PRVN,  ani jeden zo súdnych znalcov nezodpovedal na otázku, či pri výpočtoch ročného vyúčtovania
žalobca postupoval v súlade s platnými predpismi a STN,  žalovaná od roku 2009 nesprístupňuje svoj
byt za účelom odčítania PRVN  namontovaných na vykurovacích telesách a pri ďalších vypracovaných
ročných  vyúčtovaniach sa vychádza z 1 násobku  najvyššej nameranej spotreby v bytovom dome, ktorá
je v evidentne v  prospech žalovanej,  takýto prístup žalovanej je  v rozpore s dobrými mravmi,  tvrdenie
žalovanej o regulovaní dodávky tepla do bytu  zapínaním a vypínaním termoregulačného ventilu  je
irelevantné zavádzajúce a účelové a v súlade s príslušným ustanovením zmluvy o výkone správy sa
rozpočítanie tepla dodaného do bytov realizuje v pomere 70 % spotrebná zložka a 30 % základná zložka,
ktorý pomer bol zo strany žalobcu dodržaný. Čo sa týka vzájomnej žaloby  podanej žalovanou, túto  súd
vo vzťahu k § 147 ods.1 písm. a/ C.s.p. nesprávne vyhodnotil.

24. Proti výroku V rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie nad prísudok 388,29 eur zamietol vzájomnú
žalobu žalovanej a nadväzujúcemu výroku o trovách konania (výrok VI)  podala v zákonnej lehote
odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zmenil a
vzájomnej žalobe v celom rozsahu vyhovel.  Konštatovala, že spor o zaplatenie sumy 1 523,44 eur
prebieha od roku 2010 a preplatky (dlhy žalobcu voči žalovanej) vzniknuté v rokoch 2010-2015, ktoré
sú nesporné, nemožno započítať na spornú pohľadávku  žalobcu voči žalovanej.  Žaloba žalobcu bola
zamietnutá a na jej ujmu nemôže byť dĺžka súdneho konania.  Súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil, keď pri preplatkoch z rokov 2010 - 2013 v sume 660,58 eur vôbec počítal premlčaciu
dobu.  Žalovaná ako oprávnená na vydanie bezdôvodného obohatenia nemohla vedieť o oprávnenosti
započítavať preplatky na sporný nedoplatok a premlčacia doba nemohla začať plynúť z dôvodu spornosti
pôvodnej pohľadávky. Skutkovými okolnosťami, z ktorých bolo možné vyvodiť vznik bezdôvodného
obohatenia je v danom prípade až rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby o zaplatenie 1 523,44 eur
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 26.9.2011, sp.zn. 25 Cdo 1960/99 a Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1 Cdo 67/2011).  Pokiaľ ide o sumu 63,41 eur, žalobca tieto sumy ako predpísané platby  na byt
žalovanej nepreukázal a zúčtoval ich neoprávnene.

25. Žalovaná v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu konštatovala, že po zakúpení bytu
oboznámila správcu aké stavebné úpravy plánuje v byte vykonať, oznam o stavebnej rekonštrukcii bytu
osobne podala na príslušný stavebný úrad, výmenu radiátorov osobne konzultovala na pobočke SBDO
v U. s prítomným  C.. E., ktorý jej odporučil pracovníka SBDO v U. p. M. - údržbára, na ktorého ponechala
výber radiátorov a ich namontovanie, faktúra za vykonané práce  bola hradená zo spoločného fondu
majiteľov bytového domu. V konaní bolo preukázané, že v roku 2007 boli na radiátoroch dvoje merače -
prvé pôvodné po predošlej majiteľke a druhé - sporné, nainštalované žalobcom na jeseň 2007 (tieto ostali
namontované aj v r. 2008), pochádzajúce z nepreukázaného zdroja  a vykazujúce  už v r. 2007 a následne
v r. 2008 enormnú spotrebu. Tieto boli demontované koncom r.2008 a zamenené za ďalšie v období,
kedy sa hromadne menili merače vo všetkých bytoch  (jej sa menili druhé merače v poradí, ostatným
majiteľom bytov prvotné PRVN).  V danom čase reklamácií sa obrátila na Slovenskú obchodnú inšpekciu
ktorá jej oznámila, že nik nemá v kompetencii skontrolovať riešenia správcu ohľadom reklamácie -
preskúšania chybnosti meračov. Žalobca v odvolaní odpútava pozornosť od meračov a dáva do popredia
právne predpisy, ktoré nik nenapádal. Ani v konaní vypočutý svedok C.. Y. Z. nepreukázal pôvod
sporných meračov a tým celú identifikáciu sporných PRVN.  Sudkyňa sa v rozhodnutí jasne vyjadrila k
sume, ktorá mala byť za teplo vyúčtovaná.  Porovnávacia tabuľka s rovnakým typom radiátorov, ktorú
doložila v konaní ,  poukazuje na nadmerne vysoký rozdiel námeru žalovanej od ostatných majiteľov s
rovnakým typom radiátorov, i po zohľadnení veľkostí radiátorov. V konaní bolo preukázané, že žalobca
ako správca nesprávne uviedol typ radiátora i vstupnú teplotu do radiátorov a tým dvojmo chybne určil
výkonnosť radiátorov žalovanej a prestupový koeficient, ktorým sa násobia namerané dieliky na PRVN.
Keďže žalobca odmieta opravu prestupového koeficientu,  k ročnému zúčtovaniu nákladov od r. 2010
prestala poskytovať stav dielikov a správca  postupuje pri výpočte za spotrebované teplo alternatívnym
riešením , a to podľa § 7 ods.4 vyhl. č. 630/2005 Z.z., čím z jej strany prichádza k preplateniu za
spotrebované teplo v byte. Žalovaná vo vyjadrení napokon konštatovala, že v priebehu konania nemohla
byť preukázaná bezchybnosť PRVN z dôvodu  ich znehodnotenia správcom okamžite po demontáži,
znalci sa v posudkoch riadili pri určení koeficientov podľa tabuliek určených výrobcom, znalec pripustil
dodané teplo do jej bytu za predpokladu, že by sa byt vykuroval počas celého vykurovacieho obdobia
na vnútornú teplotu + 28 C a viac, čo je absurdita,  keďže vo svojom byte vo vzťahu k vykurovaniu bytu
aplikuje zaužívané správne postupy.



26.  Odvolací súd  preskúmal vec v rozsahu a  medziach dôvodov odvolania podaného žalobcom a
žalovanou  (§ 379 , § 380 ods. 1, 378 ods. 1  C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne  a právne správne.

27. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

28. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a) bolo podané oneskorene,
b) bolo podané neoprávnenou osobou,
c) smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo
d) nemá náležitosti podľa § 363, ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

29. Súd prvej inštancie výrokom V napadnutého rozhodnutia  nad prísudok uvedený vo výroku IV
(188,29 eur)  zamietol vzájomnú žalobu žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnenú vo
výške 1 105,22 eur titulom nevrátenia preplatkov  žalobcom za roky 2009 - 2015 , ktoré v súvislosti s
každoročným vyúčtovaním nákladov mala a ktoré si žalobca neoprávnene započítal na sporný dlh z roku
2008. Z uvedeného vyplýva, že  vo vzťahu k výroku V bol v konaní úspešný žalobca.

30. Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie
vydané, pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej
napadnutým rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom
sa musí vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva,
že tento  odvolaním  napadol  rozsudok  súdu prvej inštancie vo všetkých jeho výrokoch, vrátane výroku
V,  ktorým  súd prvej inštancie nad prísudok uvedený vo výroku IV  (188,29 eur)  zamietol vzájomnú
žalobu žalovanej na vydanie bezdôvodného obohatenia a ktorým nebola žalobcovi spôsobená ujma . S
poukazom na uvedené preto  odvolanie žalobcu proti výroku V, ktorým  súd prvej inštancie vo zvyšku
vzájomnú žalobu zamietol, podľa ust.  § 386 písm. b/ C.s.p. odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.

31. Následne  odvolací súd pristúpil k odvolaciemu prieskumu rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu
a  medziach dôvodov odvolania podaného žalobcom a žalovanou  (§ 379 , § 380 ods. 1, 378 ods. 1
C.s.p.), t.j. v celom jeho rozsahu. Ako prvoradé konštatuje, že  v postupe súdu prvej inštancie nezistil
žiadne vady týkajúce sa  procesných podmienok, na ktoré je z úradnej   povinnosti povinný prihliadať,
aj keď tieto neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené   (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

32. V súvislosti s opravným prostriedkom podaným oboma stranami sporu   odvolací súd  upozorňuje,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 380 ods.
1 C.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak
kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť
napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

33. S prihliadnutím  na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav sa odvolací súd  v
celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje  (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi
sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu,  v ktorom  súd prvej inštancie dostatočne,
veľmi presvedčivo a zrozumiteľne  zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o
nároku uplatnenom žalobcom a o vzájomnej žalobe žalovanej  podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí
vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými  v konaní na súde prvej inštancie . Na
základe uvedeného využíva možnosť sa v tomto rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie  správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia  (§ 387 ods.2,3 C.s.p.).  K odvolacím námietkam oboch odvolateľov
udáva nasledovné.

34.  K žalobcom  uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa  § 365 ods.1 písm. f/ C.s.p. (t. j. že  súd
prvej inštancie  dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam)  odvolací
súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal



do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu  nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie  založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa   dokazovania . Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu žalobcu
nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor,
prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 zákona č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, resp. z
ustanovení druhého dielu zákona č. 160/2015 Z.z. v znení účinnom  od 1.7.2016  alebo, že by na zistený
skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil.

35. Za nedôvodnú posúdil i námietku žalobcu o tom, že  rozsudok prvoinštančného súdu v časti, ktorou
zamietol žalobu žalobcu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci    ( § 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.)
treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci  súd prvej inštancie  zo správnych skutkových
záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis,  namietaná vada konania
nebola odvolacím súdom zistená.

36. V danej veci súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia veľmi podrobne a presvedčivo
odôvodnil úvahy vedúce ho k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby žalobcu, v ktorom sa  riadne a dôsledne
zaoberal  námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný
význam.  K odvolacím námietkam žalobcu o tom, že  pri „dokazovaní  súd nevykonal  porovnávanie
týkajúce sa pasportizácie radiátorov na ktorých boli namerané obdobné, resp. rovnaké množstvá dielikov
na PRVN, s inými výkonmi a teda tým aj s iným koeficientom„ je treba zdôrazniť, že súd  nemá povinnosť
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán;
postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti
objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď  II. ÚS 76/07).   Súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov uvádzaných stranou,  čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k.
I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M
Cdo 8/2008). V danom prípade  súd prvej inštancie riadne  zistil skutkový stav a po výklade a použití
relevantných právnych noriem rozhodol tak, že  ním prijaté   skutkové a právne závery, ktoré dostatočne
vysvetlil v odôvodnení rozhodnutia,  nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle . K
námietkam žalobcu mu odvolací súd dáva do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces  nepatrí
právo strany sporu , aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu  pred všeobecným súdom úspešná,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami  (I. ÚS 50/2004).

37. Za nedôvodnú odvolací súd posúdil i námietku žalobcu „o nesprávnom vyhodnotení § 147  C.s.p.
súdom prvej inštancie“,  výlučne ktorou  odôvodnil odvolanie podané proti výroku rozhodnutia,  ktorým
súd prvej inštancie  priznal žalovanej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 388,29 eur.
V nadväznosti  na podania žalovanej doručené súdu prvej inštancie dňa 15.11.2016 a dňa 19.1.2017
je bez akejkoľvek  pochybnosti, že žalovaná sa nimi v  začatom spore domáhala  uloženia povinnosti
žalobcovi uhradiť jej sumu  1 105,22 eur predstavujúcu bezdôvodné obohatenie žalobcu  vzniknuté



nevrátením preplatkov   za roky 20010 - 2015 a vyúčtovaním tzv. nedefinovaných položiek za roky 2009
- 2015. Zdôrazňuje, že ak  v spore žalovaná strana nárok uplatnený žalobou popiera, nemožno procesný
úkon , ktorým sa v prebiehajúcom konaní domáha plnenia od žalobcu, považovať za kompenzačnú
námietku v zmysle § 147 ods.2 C.s.p.. V takomto prípade sa vždy jedná o vzájomnú žalobu, a to aj pokiaľ
je žalovanou stranou uplatňovaná nižšia pohľadávka než je žalobcom uplatnená pohľadávka. Keďže  v
prejednávanej veci žalovaná  nárok uplatnený žalobou poprela , súd prvej inštancie správne posúdil jej
podania  doručené súdu prvej inštancie dňa 15.11.2016 a dňa 19.1.2017 ako vzájomnú žalobu (§ 147
C.s.p.),  ktorú prejednal a rozhodol  o nej súčasne s nárokom  uplatneným žalobcom.

38.  Námietky žalovanej smerujúce proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým nad určený prísudok vo
výške 388,29 eur  jej vzájomnú žalobu zamietol rovnako   posúdil ako nedôvodné.  Pokiaľ žalovaná
namieta to, že súd prvej inštancie  „pri preplatkoch z rokov 2010 - 2013 v sume 660,58 eur vôbec počítal
premlčaciu dobu, keďže samotná pôvodná pohľadávka (žalobcu bola sporná„ a „keďže prebiehalo
súdne konanie, nemohla plynúť premlčacia doba  vo vzťahu k neoprávnene zadržaným preplatkom,
ktoré žalobca započítaval na  neexistujúci dlh „ poukazuje na to, že  vzájomná žaloba  je štandardnou
žalobou  (§ 131 C.s.p.) majúcou riadne procesnoprávne a hmotnoprávne účinky , na základe ktorej súd
koná o nároku uplatnenom žalovanou stranou sporu, obidve konania sú vedené súčasne a v podstate
samostatne a nie sú vzájomne podmienené. Preto pokiaľ súd prvej inštancie pri  zohľadnení žalobcom
vznesenej námietky premlčania  voči nároku uplatneného vzájomnou žalobou  sa ako prvoradou otázkou
zaoberal posúdením jej opodstatnenosti, jeho postup bol správny a v súlade so zásadou hospodárnosti
konania.

39. Pri posúdení právnej otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pri bezdôvodnom
obohatení odvolací súd poukazuje na vyriešenie tejto otázky rozhodovacou praxou ( napr. rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR  sp.zn. 1 Cdo 67/2011, na ktoré v odvolaní poukazovala aj žalovaná, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR  sp.zn. 3 Cdo/169/2017).  Podľa týchto rozhodnutí,  právo na vydanie plnenia
z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k
bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na
jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže
podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu
bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach
mohol dozvedieť aj skôr. S poukazom na uvedené sa odvolací súd  zhoduje so závermi súdu prvej
inštancie vedúcimi ho k úvahe o premlčaní  časti nároku uplatneného vzájomnou žalobou (na zaplatenie
preplatkov za roky 2010 až 2013) uvedenými v ods. 105 až 109  napadnutého rozhodnutia, v ktorých
pri  nárokoch na vydanie  preplatkov z rokov 2010 - 2013 riadne  ustálil začiatok plynutia subjektívnej
premlčacej doby a v plnej miere na ne odkazuje.

40. Pokiaľ žalovaná v podanom odvolaní namieta zamietnutie vzájomnej žaloby v časti o zaplatenie
sumy 63,41 eur,  odvolací súd sa  zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná tieto nároky
riadne nepreukázala.  S poukazom na § 131, § 132 C.s.p. upravujúcich náležitosti žaloby (aj vzájomnej)
a v nadväznosti na podania žalovanej zo dňa  14.11.2016 a 18.1.2017 a jej postupu v konaní po podaní
vzájomnej žaloby  konštatuje, že žalovaná k tzv. nedefinovaným položkám za rok 2009 vo výške 4,68
eur, rok 2010 vo výške 3,90 eur, rok 2012 vo výške 25 eur a rok 2015 vo výške 29,83 eur  v konaní
neuvádzala  skutočnosti, z ktorých by  bolo možné vyvodiť opodstatnenosť vzájomnej žaloby v tejto časti.
Pokiaľ k vzájomnej žalobe pripojila listinné dôkazy Vyúčtovanie nákladov spojených s užívaním bytu v r.
2008 - 2015, sumárnu analýzu platieb za r. 2010 - 2015, reklamácie vyúčtovaní za r. 2010, 2012, 2013 ,
2015 a odpovede na tieto reklamácie  je treba sa zhodnúť s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že  pri
nedostatku skutkových tvrdení žalovanej  nie je   zrejmé, z čoho nedefinované položky pozostávajú a
ani to, akým spôsobom dospela žalovaná k vyčísleniu ich výšky. Ak za daného stavu súd prvej inštancie
vzájomnú žalobu v tejto časti zamietol, jeho rozhodnutie je vecne a právne správne .

41. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie  (vrátane výrokov II, III, VI
nenapadnutých odvolacími dôvodmi) podľa § 387 ods.2 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil.



42.  O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.  zohľadňujúc, že ani jedna strana nebola v odvolacom konaní
úspešná. O výške trov odvolacieho konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej
inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

43. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods.
1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie  a iné podania
dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)                  (§ 428 C.s.p.).