Rozhodnutie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/183/2011 z 16. 4. 2012 Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Trnava z 16. apríla 2012, sp. zn. 10Co/183/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2611200222.1 Krajský súd Trnava | 10Co/183/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2611200222.1 | 2012-04-16 | Rozhodnutie Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 189 ods. 4 ZP, § 189 ods. 3 ZP, § 189 ods. 2 ZP, § 189 ods. 1 ZP, § 182 ods. 1 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a7b3eb55-5541-48bc-9235-dfa4b24808f7 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2611200222.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/183/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611200222
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2611200222.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov Mgr.
Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: COOP Jednota Senica, spotrebné družstvo,
IČO: 00168891, so sídlom Nám. Oslobodenia 12, Senica, proti žalovanej: G. B., nar. XX. Q. XXXX, bytom
Q. S. XXX, E., zast. advokátom: JUDr. Jozef Vaľo, Seberíniho 21, Bratislava, o zaplatenie 4.114,28 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Senica z 18.júla 2011 č. k. 9C
3/2011-239, IČS 2611200222, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 4.114,28 eur spolu s 9%-ným úrokom z omeškania odo dňa 23. 4. 2010 do zaplatenia a nahradiť
mu trovy (správne zaplatiť náhradu) konania vo výške 277,07 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne použitím ustanovení § 182 ods. 1 a 3, § 189 ods.
1 až 4 Z. p. (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - Zákonníka práce), § 517
ods. 1, 2 O. z. (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho zákonníka)
a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., keď mal z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového
stavu veci preukázanú dôvodnosť podanej žaloby voči žalovanej (keď pôvodnou žalobou sa domáhal
zaplatenia sumy 15.632,39 eur aj voči ďalším dvom žalovaným, ktoré však proti platobnému rozkazu
z 4. februára 2011 č. k. 9C/3/2011-166 odpor nepodali a tento sa stal voči nim právoplatným) a teda
oprávnenosť uloženia jej povinnosti zaplatiť žalobcovi schodok na tovare vo výške podielu pripadajúceho
na ňu (žalovanú), ktorému zodpovedá suma 4.114,28 eur s príslušenstvom. Súd prvého stupňa ustálil, že
pri hmotnej zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách sa vychádza z prezumpcie
viny zamestnanca, uhrádza sa celá škoda, ktorú nie je žalobca povinný dokazovať, pričom bol povinný
preukázať len platné uzavretie dohody o hmotnej zodpovednosti so žalovanou, existenciu schodku na
hodnotách, ktoré bola žalovaná povinná vyúčtovať a nevyúčtovanie týchto hodnôt. Žalovaná potom
nepreukázala, že schodok vznikol celkom, resp. sčasti bez jej zavinenia, keď súd prvého stupňa neuznal
jej námietky. Pri výpočte sumy podielu pripadajúceho na úhradu škody súd prvého stupňa započítal
zárobok žalovanej v dvojnásobnej sume a keďže sa touto sumou nepodarilo uhradiť celú škodu, zvyšok
uložil žalovanej zaplatiť spolu s vedúcou podľa pomeru ich priemerných zárobkov, taktiež s úrokmi
z omeškania od 23. 4. 2010, ktorý dátum je prvým dňom po uplynutí jedného mesiaca od spísania
zápisnice z vykonanej inventúry. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1
O. s. p. (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku),
keď žalobcovi s plným úspechom, priznal náhradu trov konania vo výške 277,07 eur pozostávajúcich
s pomernej časti súdneho poplatku vo výške 243,75 eur a sumy za overenie dokladov požadovaných
súdom v konaní vo výške 33,32 eur.



Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa ako nedôvodné, nesprávne a nezákonné zrušil a žalobu v celom rozsahu zamietol,
prípadne, aby vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvého stupňa na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvého stupňa neposúdil všetky skutočnosti
komplexne, ani objektívne, hodnotenie dôkazov prispôsobil nespravodlivo v prospech žalobcu a
námietky žalovanej nebral do úvahy. Uviedla, že zodpovednosť niesla výlučne vedúca predajnej
jednotky, pričom napriek jej zaradeniu do funkcie zástupkyne vedúcej predajnej jednotky, zastupovala
ju len v čase jej neprítomnosti, inak jej pracovnou náplňou bol výkon práce predavačky. Žalobca
nepreukázal, z čoho predmetný schodok vznikol, navyše bolo dostatočne preukázané, že vedúca
predajnej jednotky si požičiavala finančné prostriedky z pokladne, za čo niesla aj trestnú zodpovednosť.
Žalovaná verila, že tieto finančné prostriedky budú do pokladne vrátené, ako predavačka niektoré
okolnosti ani ovplyvniť nemohla, pretože časť schodku bol zavinený priamou spreneverou jednotlivých
zamestnancov žalobcu. Vyčíslila si aj trovy odvolacieho konania vo výške 158,46 eur (jeden úkon 151,05
eur plus 7,41 eur) plus súdny poplatok za odvolanie.

K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol a rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, resp. v prípade, že odvolací súd žalobu voči žalovanej zamietne, navrhol, aby
žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalovanú sumu žalovanej 1/ (Q. Q.???). Uviedol, že žalovaná s
vykonanou inventúrou súhlasila, z jej strany neboli vznesené žiadne námietky, mzdu poberala ako
zástupkyňa predajne a podľa tejto funkcie mala i pracovať. Jej tvrdenia o tom, že schodok nezavinila
nepreukázala žiadnymi dôkazmi, naopak trpela žalovanej 1/, že si požičiavala peniaze a neplatila
niekedy za tovar, o čom mala upozorniť zamestnávateľa (žalobcu), pretože mala povinnosť predchádzať
vzniku škody. Ak žalovaná tvrdí, že menej riadila predajňu, toto svoje tvrdenie nijako nepreukázala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia ústneho
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je
vecne správny, a preto je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Rozsudok odvolacieho súdu bol
verejne vyhlásený dňa 17. apríla 2012 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O. s. p.).

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 9C 3/2011 je zaplatenie sumy 4.114,28
eur s príslušenstvom z titulu vzniknutej škody zo zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených
hodnotách, ktoré bola žalovaná povinná vyúčtovať. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie
správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovené.

Odvolateľka odvolanie odôvodnila v podstate tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a že napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané a vyšli počas konania najavo, alebo v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak, z hľadiska ich závažnosti, dôležitosti,
zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor, alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až §
135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce správne
určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.



Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd nemá žiadny zásadný dôvod nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa pojatou
ním do odôvodnenia napadnutého rozsudku a podporujúc zvolený spôsob rozhodnutia, najmä záver
o dôvodnosti podanej žaloby a uložení povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi spôsobenú škodu v
požadovanej výške.

Podľa § 182 ods. 1 Z. p. ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti
zodpovednosť za zverené hodnoty, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh
alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so
zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami,
ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná
hmotná zodpovednosť). Podľa ods. 2 dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriť písomne,
inak je neplatná. Podľa ods. 3 zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže,
že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, podľa ods. 4 ak nedostatky vzniknú v
pracovných podmienkach zamestnancov so spoločnou hmotnou zodpovednosťou v súvislosti s tým, že
bol na ich pracovisko zaradený iný zamestnanec alebo iný vedúci, prípade zástupca vedúceho, alebo
s tým, že niektorý zo zamestnancov od dohody o hmotnej zodpovednosti odstúpil, zamestnávateľ je
povinný nedostatky odstrániť bez zbytočného odkladu.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaná uzavreli dňa 1. 10. 2008 pracovnú zmluvu s dňom
nástupu 7. 10. 2008, ktorou bola žalovaná prijatá do funkcie predavačky a ďalej 31. 10. 2008 dohodu o
zmene pracovných podmienok o preradení žalovanej do funkcie zástupkyne vedúcej PJ a predavačky
od 1. 11. 2008. Dňa 7. 10. 2008 žalovaná uzatvorila so žalobcom dohodu o hmotnej zodpovednosti
za schodok, podľa ktorej prebrala na seba hmotnú zodpovednosť za schodok na zverenom tovare,
obaloch, hotovostiach, ceninách, materiále a na iných hodnotách, ktoré prevezne k vyúčtovaniu buď ona
sama (hmotná zodpovednosť individuálna) alebo spoločne s pracovným kolektívnom určitej prevádzky
alebo pracoviska (hmotná zodpovednosť kolektívna), ktorého bude členom. V dňoch 27. až 29. 1. 2010
bola vykonaná v priestoroch predajne inventarizácia, o ktorej bola dňa 22. 3. 2010 spísaná zápisnica
s výslednou rekapituláciou, podľa ktorej schodkom k náhrade je suma 16.066,22 eur, z ktorej sumy
Q. Q. (predchádzajúca žalovaná 1/) priznala požičanie si sumy 6.735,- eur a zvyšok 9.331,22 eur
bol rozpočítaný na všetky pracovníčky v zmysle dohody o hmotnej zodpovednosti podľa pomeru ich
priemerných zárobkov tak, že Q. Q. (vedúca) má zaplatiť 4.491,72 eur, G. B. (zástupkyňa vedúcej)
4.114,28 eur, V. B. (predavačka) 373,83 eur a O. B. (predavačka) 351,39 eur. Vznik takéhoto manka bol
zdôvodnený krádežami zákazníkov, ktoré nie je možné dokázať. V uznaní záväzku na náhradu škody
(došlo dňa 1. 4. 2010, nie je podpísané žalovanou) vzťahujúcom sa na dlh žalovanej, táto uviedla, že
vyčíslený schodok nespôsobila a nemieni ani niesť zodpovednosť.

Súd prvého stupňa vydal dňa 4. 2. 2011 platobný rozkaz, ktorým uložil povinnosť žalovanej 1/ zaplatiť
žalobcovi sumu 11.226,72 eur s 9%-ným úrokom z omeškania od 23. 4. 2010 do zaplatenia a náhradu
trov konania 675,- eur, žalovanej 2/ (súčasnej žalovanej) sumu 4.114,28 eur s 9%-ným úrokom z
omeškania od 23. 4. 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania 243,75 eur a žalovanej 3/ sumu
291,39 eur s 9%-ným úrokom z omeškania od 23. 4. 2010 do zaplatenia a náhradu trov konania 18,75
eur. Žalované 1/ a 3/ odpor proti tomuto platobnému rozkazu nepodali, stal sa teda v týchto častiach
právoplatným a vykonateľným.

Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že v bode III. dohody o hmotnej zodpovednosti za
schodok uzavretej medzi žalovanou a žalobcom dňa 7. 10. 2008 je uvedené, že pri zodpovednosti
individuálnej ak bude v hospodárení so zverenými hodnotami zistený schodok, zaväzuje sa
zamestnanec nahradiť ho v plnej výške, pokiaľ nepreukáže, že schodok čiastočne alebo celkom vznikol
bez jeho zavinenia. Pri zodpovednosti spoločnej (kolektívnej) ak sa stane zamestnanec v priebehu svojej
činnosti členom kolektívu spoločne zodpovedných zamestnancov a v hospodárení tohto kolektívu bude



zistený schodok, zaväzuje sa ho uhradiť v takom rozsahu (podiele), ktorý podľa zákonných ustanovení
zodpovedá funkcii, ktorú v kolektíve bude zastávať. Ak sa zistí, že schodok alebo jeho časť zavinil
niektorý zo spoločne zodpovedných zamestnancov, uhradí schodok tento zamestnanec podľa miery
svojho zavinenia. Zvyšnú časť schodku uhradia všetci spoločne zodpovední zamestnanci príslušnými
podielmi. Pri spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady
podľa pomeru ich priemerných zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava
v dvojnásobnej sume. Podiel náhrady takto stanovený nesmie u jednotlivých zamestnancov s výnimkou
vedúceho a jeho zástupcov presiahnuť sumu rovnajúcu sa ich priemernému zárobku pred vznikom
škody. Ak sa takto určenými podielmi neuhradí celá škoda, zvyšok je povinný uhradiť vedúci a jeho
zástupca podľa pomeru svojich priemerných zárobkov.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak súd prvého stupňa rozhodol tak, že žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 4.114,28 eur (s príslušenstvom), rozhodol správne. Výška schodku (manka)
bola inventúrou stanovená na sumu 16.066,22 eur, z ktorej sumy Q. Q. uhradila, či uznala 6.735,-
eur, ktorú sumu si požičala (t. j. individuálna hmotná zodpovednosť, pretože táto časť bola uznaná
žalovanou 1/, ktorým jej uznaním sa vyvinili ostatné 3 zamestnankyne z jej spôsobenia), zvyšok sumy
teda bolo potrebné rozrátať medzi ostatné zamestnankyne podľa výšky ich priemerných zárobkov.
Zvyšok schodku (manka) predstavoval sumu 9.331,22 eur, z ktorej bolo potrebné odrátať 2 x 449,08
(dvojnásobok priemerného zárobku Q. Q. - vedúcej), 2 x 432,74 eur (dvojnásobok priemerného zárobku
G. B. - zástupkyne vedúcej), 373,83 eur (priemerný zárobok V. B. - predavačky) a 351,39 eur (priemerný
zárobok O. B. - predavačky), takže na ďalšie rozrátanie zostala suma 6.842,36 eur. Tento zvyšok tak
bolo ďalej potrebné rozdeliť medzi vedúcu Q. Q. a zástupkyňu vedúcej žalovanú podľa pomeru ich
priemerných mesačných zárobkov (449,08 a 432,74), t. j. na Q. Q. 50,92% a na žalovanú 49,08%, takže
v konečnom dôsledku malo delenie zodpovednosti medzi všetky zamestnankyne byť vyjadrené sumami
- Q. (6735 + 4.382,29 = 11.117,29 eur, B. 4.223,71 eur , B. 373,83 eur - uhradila celú sumu, B. 351,39 eur
- uhradila 60,- eur). Žalobca mal pri výpočte podielu náhrady škody podľa pomeru priemerných zárobkov
najprv (aspoň tak vyplýva zo znenia Dohody o hmotnej zodpovednosti zamestnanca) odrátať sumy
priemerných zárobkov zamestnankýň, pri predavačkách jedenkrát, pri vedúcich zamestnankyniach
dvakrát, po tomto odrátaní zostala suma 6.842,36 eur, ktorú mal rozdeliť pomerne medzi zvyšné dve
zamestnankyne podľa pomeru ich priemerných mesačných zárobkov. Žalobca si teda mohol uplatniť
voči žalovanej (2/) až sumu 4.223, eur, nie len 4.114,28 eur (z čoho potom vyplýva, že pôvodná žalovaná
1/ tak rozdiel medzi týmito sumami znášala na úkor žalovanej 2/), keďže však súd (akéhokoľvek stupňa)
v tejto konkrétnej prejednávanej veci nie je oprávnený prekročiť rozsah žaloby, neostávalo mu iné, ako
potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej a právnej správnosti (o ktoré prekročenie
by išlo v časti týkajúcej sa žalovanej, o prekročenie rozsahu žaloby by nešlo v prípade predchádzajúcej
žalovanej 1/, avšak u nej sa sa stal platobný rozkaz už právoplatným a vykonateľným).

Z vyššie uvedeného potom tak vyplýva jediný možný záver o potrebe vyhovenia žalobe žalobcu
voči žalovanej, ktorá žiadnym spôsobom nespochybnila tvrdenia žalobcu, najmä však sa nezbavila
zodpovednosti, ktorá sa u nej predpokladá zo zákona a tiež nepreukázala, že škodu nezavinila.
Nepreukázala, že by daná škoda bola spôsobená zavinením iných osôb (okrem časti, v ktorej žalovaná 1/
uznala svoj dlh), ani to, že by jej zamestnávateľ (žalobca) nevytvoril vhodné podmienky na hospodárenie
so zverenými hodnotami. Totiž ak jej obrana mala spočívať v tom - ako tvrdila - že žalobcu informovala
(resp. jeho zamestnankyňu B. F.) o nevhodných podmienkach na pracovisku, bolo jej povinnosťou
(povinnosť ustanovená v bode II. 3. Dohody o hmotnej zodpovednosti za schodok) oznámiť žalobcovi
zistenú závadu. V prípade závad, ktoré by mohli ohroziť hospodárenie s hodnotami zverenými k
vyúčtovaniu, mala žalovaná povinnosť oznámiť ich písomne, a to doporučeným listom zaslaným
predsedovi predstavenstva, pri ústnom oznámení, mala právo vyžiadať si o tom písomné potvrdenie.
Keďže tak neučinila, nebolo možné tieto jej námietky akceptovať.

Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako
vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., keď ich náhradu
priznal v konaní plne úspešnému žalobcovi.



O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 142 ods. 1 O. s. p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože si nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 4 O. s. p.), hoci by mu ich náhrada patrila.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.