Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/2/2019 z 12. 11. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. novembra 2019, sp. zn. 20S/2/2019, ECLI:SK:KSTT:2019:2019200005.1 Krajský súd Trnava | 20S/2/2019 | ECLI:SK:KSTT:2019:2019200005.1 | 2019-11-12 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP, zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok), § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 19 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/df108942-abde-4283-afa1-76d2b17bf1b6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2019200005.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200005
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2019200005.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr.
Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobkyne Ingrid Ďurišovej I.D.A., Mlynárska
4682/8, Hrnčiarovce nad Parnou, IČO: 332 00 092, zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Kyseľom,
Tribečská 2136/4, Topoľčany, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná
63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102133758/2018 zo dňa
29.10.2018 takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobkyňa sa v konaní domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 102133758/2018
zo dňa 29.10.2018, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.
100463335/2018 zo dňa 28.02.2018 určujúce jej rozdiel v sume nadmerného odpočtu 8000 eur na dani
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016 (nadmerný odpočet bol znížený zo sumy 10.214,64
eur na sumu 2.214,64 eur) na základe neuznania odpočítania dane z faktúry č. 201606003 zo dňa
02.06.2016, ktorou si dodávateľ Captain s.r.o. uplatnil voči žalobkyni odplatu na základe rámcovej zmluvy
o reklamných službách zo dňa 24.03.2016 vo výške 48.000 eur.

2.
Poukazovala na to, že poskytnutie reklamných služieb vo forme prezentácie daňového subjektu na
športovom podujatí BUSINESSGOLF TOUR 2016 nebolo v daňovom konaní nikdy spochybnené či
vyvrátené - zdaniteľné plnenie skutočne nastalo, reklamné služby boli reálne poskytnuté, o čom jestvujú
jednoznačné dôkazy (reklama v rôznych televíziách, bigboardoch, billboardoch, inzercia v printových
médiách a pod. - všetko detailne uvedené v hodnotiacej správe z uvedeného podujatia). Prvostupňový
i druhostupňový orgán spochybnili len skutočnosť, či tieto služby dodal dodávateľ, s ktorým daňový
subjekt uzatvoril zmluvu o poskytovaní reklamných služieb a ktorý mu za ich poskytnutie vystavil „spornú“
faktúru. Podnikanie v oblasti reklamných služieb má zásadné špecifiká, ktoré musia byť správcovi dane,
ako aj odbornej či laickej verejnosti, dostatočne známe.
Ak si niekto chce objednať reklamu na konkrétnom podujatí, napríklad na Majstrovstvách sveta v
ľadovom hokeji, neosloví so žiadosťou o cenovú ponuku 25 rôznych reklamných agentúr, pretože je
zrejmé, že väčšina oslovených alebo dokonca všetky agentúry takéto služby nedokážu zabezpečiť,
keďže pre takéto podujatie reklamnú kampaň zabezpečuje len jeden konkrétny subjekt.

3.



To sa stalo aj v prípade, ktorý bol predmetom daňového konania - na základe informácie od organizátora
podujatia, ktorým bola spoločnosť B&D Agency, spoločnosť s bohatou históriou v danom segmente,
od roku 2001 zastrešujúca a organizujúca športové a kultúrno - športové podujatia na Slovensku a
ktorá organizovala aj toto podujatie (BUSINESS GOLF TOUR 2016), daňový subjekt oslovil spoločnosť
CAPTAIN, s.r.o., ktorej bývalého konateľa N. R. poznal pán I. I. zo stretnutia na obdobnom športovom
podujatí.

4.
V rámci bežného obchodného styku teda daňový subjekt vstúpil do štandardného zmluvného vzťahu so
spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o., ktorá vznikla v roku 2004, teda mala za sebou viac ako 10-ročnú históriu,
od 2008 disponovala oprávnením poskytovať reklamné služby. Táto spoločnosť predložila daňovému
subjektu štandardnú zmluvu, v ktorej boli presvedčivo upravené jej obsahové náležitosti, v uvedenej
zmluve táto spoločnosť ako poskytovateľ reklamných služieb vyhlásila, že má právo disponovať s
reklamným priestorom na podujatí BUSINESS GOLF TOUR 2016. Poskytovateľom služieb teda nebola
žiadna novovzniknutá firma bez histórie. Daňový subjekt nemal žiaden oprávnený dôvod pochybovať o
tom, že reklamné služby pre podujatie BUSINESS GOLF TOUR 2016 poskytne resp. aj poskytla práve
spoločnosť CAPTAIN, s.r.o. Veď reklamné služby boli poskytnuté, spoločnosť CAPTAIN, s.r.o. vystavila
príslušnú faktúru a existencia reklamných služieb bola hodnoverne preukázaná - nie je pochybnosť
o odvysielaní reklamných spotov a o printovej reklame v médiách. Hodnotiaca správa z uvedeného
podujatia absolútne detailne uvádzala všetky údaje o mieste, čase a spôsobe reklamnej prezentácia
žalobcu v súvislosti s uvedeným podujatím a tento dôkaz žalobca správcovi dane poskytol. Daňový
subjekt má za to, že sa v uvedenej obchodnej transakcii správal štandardne a so starostlivosťou riadneho
hospodára.

5.
Daňový subjekt si počas existencie zmluvného vzťahu so spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o. priebežne
preveroval, či uvedená spoločnosť nie je na zozname subjektov, u ktorých nastali dôvody na zrušenie
registrácie pre DPH, ktorý vedie práve žalovaný a uvedená spoločnosť sa na tomto zozname
nenachádzala.
Za vtedajšej skutkovej situácie daňový subjekt nemal žiaden oprávnený dôvod pochybovať o tom, že
reklamné služby mu poskytla práve spoločnosť CAPTAIN, s.r.o. argumentu druhostupňového orgánu,
ktorý argumentuje, že za daných okolností bolo na daňovom subjekte „aby obnovil dôveryhodnosť
spochybnenej daňovej transakcie, a preukázal aj iným spôsobom, ako predložením spornej faktúry či
hodnotiacej správy, že k dodaniu predmetných služieb v zmysle zmluvy došlo...“ žalobca nedokázal
vyhovieť v minulosti a nedokáže mu vyhovieť ani teraz - akým iným spôsobom má daňový subjekt
preukázať, že určité služby, ktoré sú preukázateľne poskytnuté, mu poskytoval práve ten subjekt, ktorý
mu bol predstavený ako subjekt oprávnený tieto služby poskytovať, s ktorým uzavrel zmluvu na dodávku
služieb a ktorý mu vystavil príslušnú faktúru?

6.
Daňový subjekt považuje za nespravodlivé, aby bolo od neho požadované sledovanie a kontrolovanie
obchodných či obstarávacích procesov služieb u iných subjektov, pred ich poskytnutím, navyše ak
boli reklamné služby preukázateľne a teda nespochybniteľne poskytnuté. Takáto činnosť má znaky
šikanózneho konania, je nad rámec rozumnej miery a rovnako tak nad rámec obvyklého obchodného
styku. Daňový subjekt má za to, že správca dane konal v rozpore s ustanoveniami § 3 odsek 1
daňového poriadku „Pri správe daní....dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb...“.
Daňový subjekt bol, pokiaľ ide o predmetné plnenie, v obchodnom vzťahu výlučne s uvedenou
spoločnosťou, žiadne ďalšie subjekty, ktoré v rámci svojej činnosti v daňovom konaní označil správca
dane ako subdodávateľov, mu nie sú známe a nikdy s nimi neprišiel do styku.

7.
Daňový subjekt má za to, že v rámci svojich možností predložil správcovi dane v daňovom konaní všetky
dôkazy, ktorými disponoval, vyčerpal tým svoje dôkazné bremeno a nemohol predpokladať, že u určitých
svojich dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení.

8.



V súvislosti s dôkazným bremenom daňového subjektu žalobkyňa poukazovala na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne rozhodnutie 3 Sžf/1/2010 a 3 Sžf/1/2011, ako aj
na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora vo veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcum Electronics
Ltd (C-353/03), Bond House Systems Ltd (C-484/03) a Kittel (C-439/04), v zmysle ktorých nie je
možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a obstarávanie procesy
tovarov v iných subjektov pred dodaním tovaru, dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne
a tento nemôže predpokladať, že v určitých dodávateľov by sa mal nadštandardne zabezpečovať
dôkazy o zdaniteľnom plnení, pričom podľa názoru Najvyššieho súdu SR (rozsudok 3 Sžf/1/2011)
ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným
položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal
vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a
jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.

9.
Podľa žalobkyne najvyšší súd vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval, že v prípadoch, keď
sa na faktúrach nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb a nejde o situáciu, keď daňový
subjekt disponuje iba faktúrou so všeobecnými opismi zdaniteľného plnenia, daňový úrad nemôže
nepriznať nadmerný odpočet DPH. V prípade, že u správcu dane vzniknú pochybnosti z dôvodu
preverovania účtovnej evidencie dodávateľov daňového subjektu, nemôže to mať negatívny dopad
na výsledok daňovej kontroly. Daňový subjekt nemôže predpokladať, že pri niektorých dodávateľoch
by mal nad rámec svojich povinnosť zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že pri
týchto firmách nebude účtovná evidencia riadne vedená. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu a dôkazy ním predložené nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť
dokázať, t.j. predložiť dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu vyvracajú. Na preukázanie opaku v
dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i
dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu, účasť na
dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt
štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. Nie
je preto možné, aby správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne
skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. V tejto súvislosti možno poukázať aj na vyššie
uvedené rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, kde súdny dvor vyslovil, že nárok na odpočet nemôže
byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia
zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť
posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi
alebo následnými udalosťami. Je potrebné vychádzať zo zásady in dubio mitius a to v tom smere,
že v záujme úplného zistenia stavu veci správca dane je povinný vykonať všetky dôkazy a to aj tie,
ktoré daňový subjekt nenavrhol. Smernica 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
uvádza, že ak finančné orgány v daňovom konaní zistia objektívne skutočnosti, ktoré nasvedčujú
zneužitiu práva (umelý charakter transakcií, personálne prepojenie platiteľov dane, nepreukázanie
sídla ekonomickej činnosti, nekontaktnosť platiteľa, nepodávanie daňových priznaní, neplatenie vlastnej
daňovej povinnosti a ďalšie objektívne skutočnosti), sú oprávnené tieto skutočnosti uviesť vo svojich
rozhodnutiach, ako dôkazy nasvedčujúce zneužitie práva, ktoré vedú k záveru, že zneužitie práva bolo
hlavným cieľom transakcie. Správca dane na prijatie vyššie uvedeného záveru o zneužití práva je
povinný zistiť objektívne skutočnosti. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie poukazuje na to, že
právo na odpočet upravené v čl. 17 a nasl. uvedenej Smernice je právnou súčasťou mechanizmu DPH a
v zásade nemôže byť obmedzené. Zo znenia rozhodnutí súdneho dvora vo vzťahu k DPH sa zdôrazňuje,
že právo platiteľa dane na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe v prípade ďalších transakcií, ktoré
platiteľ dane nemal ako ovplyvniť, nie je dotknuté.

10.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

11.
Uvádzal, že vykonanou daňovou kontrolou dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016
správca dane zistil, že žalobca si uplatnil nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 a § 51 ods.
1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov z dokladu -
faktúry č. 201606003 (interné č. 16217) zo dňa 02.06.2016, dátum dodania 02.06.2016 od dodávateľa
CAPTAIN s.r.o., Domčeková 9, 040 01 Košice 1, IČO: 36586277, predmet dodania - dohodnutá odplata



na základe rámcovej zmluvy o reklamných službách zo dňa 24.03.2016, základ dane 40 000,00 EUR,
DPH 8 000,00 EUR. Uplatnený nárok popri faktúre daňový subjekt preukazoval Zmluvou o poskytovaní
reklamných služieb zo dňa 24.03.2016, vrátane Prílohy č. 1- Rozsah mediálnych plnení. Podľa
predmetnej zmluvy sa dodávateľ zaviazal zabezpečiť reklamnú a mediálnu kampaň pre daňový subjekt
ako hlavného reklamného partnera (ďalej len „HRP“) v súvislosti s realizáciu podujatia BUSINESS GOLF
TOUR 2016 (ďalej len „BGT“) v Zmluve dohodnutom rozsahu (prezentácia obchodného mena alebo loga
objednávateľa v pozícii HRP reklamnej služby v reklamných 30 sekundových spotoch odvysielaných v
skupine TV Markíza v počte 100 opakovaní, rovnako ako v prípade TA3, v prípade TV DIGI SPORT
bolo dohodnutých 200 opakovaní; prezentácia obchodného mena alebo loga objednávateľa v pozícii
HRP reklamnej služby na bilboardoch v počte 350 ks; prezentácia obchodného mena alebo loga
objednávateľa v pozícii HRP reklamnej služby na bigboardoch v počte 2 ks; prezentácia obchodného
mena alebo loga objednávateľa v pozícii HRP reklamnej služby v inzercii denníku ŠPORT, mesačníku
LIEK, Mesačníku Beauty & Woman, Mesačníku GOLF REPORT; prezentácia obchodného mena alebo
loga objednávateľa v pozícii HRP reklamnej služby na P.; prezentácia obchodného mena alebo loga
objednávateľa v pozícii HRP reklamnej služby prostredníctvom tlačovín podujatiu).
V rámci vykonaného dokazovania správca dane získal vyjadrenie N. R., v rozhodnom čase konateľa
spoločnosti CAPTAIN, s.r.o., ktorý uviedol, že predmetné plnenie bolo zabezpečené prostredníctvom
subdodávateľov, nepreukázal však akými, pretože doklady odovzdal novému konateľovi S. M.. Žiadne
bližšie okolnosti ohľadne rozsahu, spôsobu dodania reklamných služieb nevedel špecifikovať, a v tomto
smere sa odvolával na záverečnú hodnotiacu správu. Z informácií správcu dane o obchodných vzťahoch
CAPTAIN, s.r.o. správca dane prišiel na schému dodávateľov v reťazci viažucich sa ku kontrolovanému
subjektu: CAPTAIN, s.r.o. - STEGOS s.r.o. - AZANETT DESIGN, s. r.o. Preverovanie týchto spoločností
neprinieslo žiadne dôkazy o poskytnutí reklamných služieb. Správca dane na základe hodnotiacej správy
zistil, že objednávateľom reklamnej kampane BGT 2016 bola spoločnosť JK Media s.r.o., ktorá uvedené
plnenie vykonala pre objednávateľa a jediného zákazníka - spoločnosť REVITA, s.r.o., pričom celková
hodnota zákazky za obdobie február - september 2016 bola nepomerne nižšia ako hodnota plnení
formálne deklarovaných dodávateľmi Ryngo, s.r.o., resp. AZANETT DESIGN s.r.o., STEGOS s.r.o.,
či CAPTAIN, s.r.o.; spoločnosť JK Media s.r.o. v súvislosti s BGT nedeklarovala plnenia pre iného
odberateľa ako spoločnosť REVITA, s.r.o. Žalobca po oboznámení sa s vykonaným dokazovaním, ktoré
výrazne spochybnilo ním tvrdené dodanie reklamných služieb spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o. nepredložil
žiadne dôkazy, ktorým by svoje tvrdenia preukázal.
Správca dane zistené skutočnosti vyhodnotil tak, že nespochybnil existenciu plnenia - reklamných
služieb, ale spochybnil ich dodávateľa. Významným zistením v tomto smere bolo zistenie, že skutočným
dodávateľ reklamných služieb bola spoločnosť JK Media, s.r.o., a tento dodávateľ nebol v žiadnom
obchodnom vzťahu s daňovým subjektom, resp. so spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o.. Vzhľadom k tomu,
že nebolo preukázané, že plnenie deklarované spornou faktúrou bolo vykonané alebo zabezpečené
spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o., nemohla tejto spoločnosti vzniknúť daňová povinnosť podľa 19 zákona
o DPH, a teda nemohlo vzniknúť ani právo na odpočítanie dane žalobcovi podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona
o DPH. Na tomto podklade správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie, ktoré na odvolanie žalobcu
žalovaný v zmysle § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov potvrdil. Obsahom žaloby sú žalobné
dôvody, ktoré sú v podstate zhodné s odvolacími námietkami, ktoré žalobca uplatnil v odvolacom konaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu a s ktorými sa žalovaný ako odvolací orgán vysporiadal v žalovanom
rozhodnutí.

12.
Žalovaný považuje za sporné v predmetnej veci to, či skutočným dodávateľom reklamných služieb bola
spoločnosť CAPTAIN, s.r.o.. Pokiaľ žalobca tvrdil, že poskytovateľom reklamných služieb bol práve
tento dodávateľ, zaťažovalo ho dôkazné bremeno k tomuto tvrdeniu a pri jeho neunesení zostáva
iba tvrdením. V zmysle rozsudku NS SR č. 8 Sžf/36/2010 z 28.04.2011 „uskutočnenie zdaniteľného
plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie
podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia
faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre
odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciou zákonných podmienok pre nárok na odpočet
musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako v rozsudku č. 2 Sžf/52/2010“ NS
SR uvádza, že „z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli
dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených



nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale
aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny základ. Nie je však jeho povinnosťou
zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca v skutočnosti tovar prevzal alebo akým spôsobom tento
tovar získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol
dodaný spol. J, s.r.o.“
K argumentácii žalobcu rozsudkami NS SR č. 3 Sžf/1/2010 a č. 3 Sžf/1/2011 žalovaný s poukazom
na rozsudok NS SR č. 1 Sžfk/52/2017 uvádza, že judikatúra NS SR, ktorá sa zaoberá dôkazným
bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia,
je rozsiahla a prešla istým vývojom. Ustálila sa však v tých intenciách, že nepostačuje predložiť faktúru,
zmluvu, preberací protokol, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú
pochybnosť o reálnosti takého zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších
dôkazov. Tak tomu bolo aj v prejednávanom prípade, kedy správca dane zistil, že sú tu oprávnené
pochybnosti, že reklamné služby poskytol faktúrou deklarovaný dodávateľ, spoločnosť CAPTAIN, s.r.o. a
to v dôsledku toho, že reklamné plnenie malo byť zabezpečené subdodávateľmi, u ktorých sa však jeho
vykonanie reálne nepreukázalo. Preto bolo na žalobcovi, aby predložením iných dôkazov, ako dôvodne
spochybnenej faktúry obnovil dôveryhodnosť spochybnenej daňovej transakcie, čo žalobca neurobil, a
preto mu bolo opodstatnene neuznané odpočítanie dane.

13.
V zásade je potrebné vychádzať z toho, že žalobca - daňový subjekt, ktorý sa správa ako starostlivý
hospodár, má byť už pri uzatváraní obchodno-záväzkových vzťahoch obozretný pri výbere svojho
obchodného partnera, a vykonať všetky dostupné rozumné opatrenia, aby sa pri preukazovaní svojich
nárokov, a to zvlášť vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, vyhol dôkaznej núdzi. Medzi rozumné opatrenia
nepochybne patrí aj vhodná úprava vzájomných zmluvných vzťahov, a to najmä pokiaľ ide o dojednanie
povinností zhotoviteľa, resp. poskytovateľa služby poskytnúť objednávateľovi dostatok relevantných
a verifikovateľných podkladov o reálnom poskytnutí služby konkrétnymi fyzickými osobami, o mieste,
čase a spôsobe plnenia Neobstojí preto argument žalobcu, že nemal dôvod pochybovať o tom, že mu
dodávateľ CAPTAIN, s.r.o. reklamné služby dodá. Nie je preto podľa názoru žalovaného sporné, že
žalobca si mal dostatočne preveriť vybraného obchodného partnera a zaobstarať si dostatok dôkazných
prostriedkov na preukázanie uplatneného odpočítania dane.

14.
V písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaného žalobkyňa uviedla, že napadnuté rozhodnutie je
postihnuté vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrváva na argumentácii uvedenej v žalobe,
podľa ktorej vyčerpala svoje dôkazné bremeno a preukázala uplatnený nárok na odpočet DPH.

15.
Upozorňovala na rozsudok Európskeho súdneho dvora zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach
C-80/2011 a C-142/2011 (Mahagében Kft a Pétér David), kde súdny dvor vyslovil právny názor, že
správca dane je oprávnený zamietnuť zdaniteľnej osobe odpočet DPH za tovar z dôvodu, že osoba,
ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tento tovar alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustila
nezákonnosti, ale len vtedy, ak správca dane objektívne preukáže, že samotná dotknutá osoba vedela
alebo mala vedieť, že uvedené plnenie, zakladajúce nárok na odpočet DPH, je súčasťou daňového
podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského
reťazca.

16.
Za splnenia procesných podmienok súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania, oboznámil sa s
obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel
k záveru o nedôvodnosti žaloby.

17.
Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.



Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

18.
Podľa obsahu spisového materiálu správca dane dňa 28.02.2018 vydal podľa § 68 ods. 6 daňového
poriadku rozhodnutie č. 100463335/2018, ktorým žalobkyni určil rozdiel dane v sume nadmerného
odpočtu 8.000 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016 na základe neuznania
uplatneného odpočítania dane z faktúry č. 21606003 zo dňa 02.06.2016 vystavenej dodávateľom
CAPTAIN, s.r.o. za dodávku reklamných služieb realizovanú podľa rámcovej zmluvy o reklamných
službách zo dňa 24.03.2016, ktorej predmetom boli marketingové a reklamné služby súvisiace s
podujatím „ BUSINESS GOLF TOUR 2016“.
Žalovaný ako odvolací orgán napadnutým rozhodnutím č. 102133758/2018 zo dňa 29.10.2018
rozhodnutie správcu dane postupom podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil.

19.
Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, rovnako ako z napadnutého rozhodnutia žalovaného, vyplýva,
že dôvodnom nepriznania práva na odpočítanie dane bolo neodstránenie pochybností správcu dane
o tom, že faktúrované služby dodal práve dodávateľ uvedený na faktúre CAPTAIN, s.r.o. (jediným
spoločníkom tejto spoločnosti sa od 08.03.2017 stala osoba s bydliskom na Ukrajine, spoločnosť
od tohto obdobia nemala konateľa a dňom 04.09.2019 zanikla výmazom z obchodného registra),
ktorý žiadne doklady týkajúce sa obchodného vzťahu so žalobkyňou správcovi dane neposkytol,
pričom konateľ tejto spoločnosti z rozhodného obdobia N. R. síce ústne poskytnutie reklamných
služieb žalobkyni potvrdil, avšak spôsob ich poskytnutia nevedel konkretizovať. Naviac, podľa zistenia
správneho orgánu reklamné služby mali byť dodávané v reťazci obchodných spoločností CAPTAIN,
s.r.o. - STEGOS s.r.o.( spoločnosť zrušená dňom 26.01.2017 v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou
Vulkano s.r.o., ktorá je v dôsledku zlúčenia právnym nástupcom viac ako 100 spoločností a ktorej
jediným spoločníkom a konateľom je obyvateľ Rumunska) - AZANETT DESIGN, s.r.o. (spoločnosť
zanikla výmazom z obchodného registra dňom 25.10.2019, od 2/2017 nemala konateľa a jej jediným
spoločníkom bol obyvateľ Ukrajiny) - Ryngo s.r.o. (spoločnosť od 22.02.2017 zaniknutá v dôsledku



zlúčenia so spoločnosťou REDbird s.r.o., ktorá je právnym nástupcom viac ako 100 spoločností a jej
jediným spoločníkom a konateľom je obyvateľ Rumunska), z ktorých žiadna reklamnými právami v
súvislosti s projektom BUSINESS GOLF TOUR 2016 nedisponovala, reklamné služby zabezpečovala
výlučne spoločnosť JK Media s.r.o. na základe objednávky spoločnosti REVITA s.r.o., a to v podstatne
nižšom finančnom rozsahu ako tento vyplýval zo zmluvy o poskytovaní reklamných služieb zo dňa
24.03.2016 (150.000 eur bez DPH).
Na strane druhej žalobkyňa argumentovala tým, že nedisponuje oprávneniami na preverovanie
obchodných spoločností, nemala dôvod pochybovať o tom, že reklamné služby sú jej poskytované
spoločnosťou CAPTAIN, s.r.o. a že pokiaľ správca dane mal pochybnosti o jej tvrdeniach a predložených
dôkazoch, bol povinný preukázať skutočnosti, ktoré jej tvrdenia vyvracajú. Súčasne mala za to, že si
splnila povinnosť preukázať všetky skutočnosti, ktoré patria do jej dôkazného bremena.

20.
Zásadnou spornou otázkou tak medzi účastníkmi konania bolo posúdenie miery zaťaženia žalobkyne
dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k
neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či
si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči
štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu
zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane
alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom
znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok
pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o
hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky
formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú
činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).

21.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z
23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004
Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si
aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený.“

22.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom
konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla
istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti
nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia
ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1
Sžfk/82/2016).
Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018
okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom
subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne
nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom
mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo
vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený,
aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v
uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo
na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným



obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých
jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“

23.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa
dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia
zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, nie len v rovine existencie
okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom
uskutočniť, ale že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve
osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu
uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.

24.
V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených
daňových dokladov (faktúr) je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je
ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane
možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného
zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané je plne v dispozícii daňového subjektu
zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu
dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane.
Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo
iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c)
vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru
alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

25.
V danej veci bolo sporným, či skutočným dodávateľom reklamných služieb bol deklarovaný dodávateľ
CAPTAIN, s r.o., pričom pokiaľ žalobkyňa tvrdila, napriek zjavne dôvodným pochybnostiam správcu
dane majúcim pôvod v zisteniach týkajúcich sa tejto spoločnosti a jej deklarovaných subdodávateľov, že
dodávateľom služieb bola táto spoločnosť, zaťažuje ju dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu,
ktoré pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1 Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).

26.
Ide síce primárne o zistenia, identifikované a konštatované jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach
rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúce sa tvrdeného dodávateľského subjektu a jeho
subdodávateľov, tieto však bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako
správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie
ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.
Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom,
ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich
vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si
odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných
dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.

27.
V tejto súvislosti neobstojí tvrdenie žalobkyne, že sa správala štandardne a so starostlivosťou riadneho
hospodára, keď táto napriek požiadavke na primeranú podnikateľskú opatrnosť zvýraznenú v danom
prípade už výškou zmluvného plnenia (podľa predloženej zmluvy o poskytovaní reklamných služieb
150 000 eur bez DPH za obdobie 4-9/2016) a predpokladaným uplatňovaním odpočtu DPH do
zmluvného vzťahu mala vstúpiť bez toho, aby jej tvrdeným dodávateľom bolo dokladované oprávnenie



na poskytovanie reklamných služieb súvisiacich s konkrétnym podujatím, tak aj jeho reálna schopnosť
takéto služby poskytovať.

28.
Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím
na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli
zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených
skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho
uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a
v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie
práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona
o DPH.

29.
Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný
sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, rozhodnutie je založené na náležite zistenom
skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní
nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok
nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

30.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

31.
O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému
žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

32.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od
doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno
odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)
alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.