{"guid": "21f7c9a6-27ea-4eb0-8d49-db42a829d56b:fee9b835-0e5a-4055-bbda-e964b835d46d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1", "spisova_znacka": "11Co/55/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/55/2017 z 3. 4. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 3. apríla 2018, sp. zn. 11Co/55/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1", "identifikacne_cislo": "2713206689", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Ľudovít Bradáč", "sudca_id": 139, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/ludovit-bradac-139", "datum_vydania": "2018-04-03", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524", "nazov": "§ 524 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-524", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-524"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "nazov": "§ 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/483/#paragraf-92.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/483-2001/paragraf-92"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-524", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/2001/483#paragraf-92"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fee9b835-0e5a-4055-bbda-e964b835d46d", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/55/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2713206689
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2713206689.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie
Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: U. V., nar. X.X.XXXX, trvale
bytom O., o zaplatenie 839,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Skalica zo dňa 23. novembra 2016, č.k. 3C/290/2013-100, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie   p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a o trovách konania
rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o
bankách, ako aj § 52 ods. 1 až 3, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 525 ods. 1 a
2, § 526 ods. 1 a 2, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), keď dospel k záveru, že zmluva
o úvere, uzatvorená so spotrebiteľom pred 1.1.2008, sa spravuje výlučne Obchodným zákonníkom v
zmysle ustanovenia v bode 35. rozsudku uvádza, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka
v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, to je v čase uzavretia zmluvy o úvere so žalovaným, ktorá je
upravená ako typ zmluvy v Obchodnom zákonníku a táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa
§ 52 OZ (viď bod 38) nespadala, je ale zmluvou spotrebiteľskou podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa
Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a
je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil, zmluva je jednoznačne
zmluvou typovou. V zmysle právneho  poriadku Slovenskej republiky je spotrebiteľskou zmluvou. Nie
je možné preto vyvodiť, že ustanovenia § 52 a nasledujúce v hlave 5. Občianskeho zákonníka sa
vzťahujú výlučne iba na tam uvedené typy zmlúv a všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
podľa § 52 a nasledujúcich ustanovení Občianskeho zákonníka treba aplikovať aj na spotrebiteľské
zmluvy ako sú definované v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, keďže ide o
zmluvu o úvere, ktorá je upravená v § 497 Obchodného zákonníka z dôvodu, že na strane veriteľa
vystupovala banka, podnikateľ poskytujúci úvery a na strane dlžníka (v procesnom postavení v súdnom
konaní žalovaný), fyzická osoba nekonajúca v rámci podnikateľskej činnosti, nepožadujúca poskytnúť
úver pre výkon povolania a aj zmluva o úvere uzavretá so žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou, na
ktorú dopadá aj ustanovenie § 54 OZ. Pokiaľ sa zoberie do úvahy, že žalovaný nepožadoval úver na
výkon povolania, zamestnania alebo podnikania, z uvedeného jednoznačne vyplýva, že medzi veriteľom



(bankou) a žalovaným sa jednalo o právny vzťah, ktorý je právnym vzťahom spotrebiteľským, žalovaný
ako spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil, zmluva je jednoznačne zmluvou
typovou. Všeobecné obchodné podmienky sú určitým dokumentom banky, podnikateľa, do ktorého sa
premietajú určité podmienky, ktoré sa opakovane používajú pri kontraktácii, čo uľahčuje, urýchľuje, ale aj
skvalitňuje proces kontraktácie. Ide o ustálené pravidlá, ktorých sformulovanie má dlhodobejší charakter
a podnikatelia ich bežne využívajú vo vzájomných vzťahoch. V obchodných vzťahoch, vzniknutých medzi
podnikateľmi, sa nevyžaduje ani žiadne vyhlásenie zmluvných strán v zmluve, že všeobecné podmienky,
na ktoré odkazujú, sú im známe, predpokladá sa to, pretože strany ich poznajú z ich podnikateľskej
činnosti. Žalovaný pri uzatváraní zmluvy o úvere so SLSP, a.s. nevystupoval ako podnikateľ v tej
obchodnej oblasti, v ktorej vystupuje ako podnikateľ banka (bod 23. rozsudku) a nie je splnené, že ak
sa majú žalovaného VOP dotýkať a zaväzovať ho v jeho právach a povinnostiach z úverovej zmluvy, v
konaní vzhľadom k tomu, že ide o spotrebiteľský právny vzťah a nie vzniknutý z podnikania žalovaného,
súd vyvodil, že právny úkon daný bankou do zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným, podľa ktorého sú
VOP súčasťou zmluvy o úvere a právne vzťahy sa majú spravovať Obchodným zákonníkom, vrátane
jeho ustanovenia § 273, v ktorom  je upravená možnosť použitia VOP, je podľa § 39 Občianskeho
zákonníka právnym úkonom absolútne neplatným, ktorý svojím obsahom odporuje zákonu. Zmluva
o úvere uzatvorená so žalovaným je formulárovou predtlačou so zmluvnými podmienkami vopred
pripravenými veriteľom a takto predloženou žalovanému na prijatie. Úmysel žalovaného nesmeroval
k prijatiu podmienky, že sa vzťah bude spravovať VOP a Obchodným zákonníkom a je vyvodené
súdom, že sa dá usudzovať na nedostatok vôle konajúceho spotrebiteľa, nedostatok úmyslu konajúcej
osoby, nedostatok slobodnej, určitej a vážnej vôle žalovaného uzatvoriť zmluvu s touto podmienkou
a nedostatok vôle nemôže zhojiť ani jej podpis na zmluve o úvere. Z formulácie podmienky v bode 2
časti V a 3 a 4 časti V Zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalovaný iba vyhlasuje,  že sa oboznámil s
VOP a nepodnikajúci v tej oblasti ako banka sa nedá ani nepredpokladať, že by mu VOP boli známe.
Z týchto dôvodov sa VOP, na ktoré ako na súčasť zmluvy o úvere poukazoval žalobca, nemohli stať
súčasťou zmluvy, t.j. nahradiť obsah zmluvy, upravujúcej práva a povinnosti strán zmluvy o úvere.
VOP boli na dôkaz súdu predložené navyše bez podpisu žalovaného, ktorý by pre záväznosť tohto
dokumentu iba pre podnikateľov aj tak nemohol vyvolať podpisom konajúcej osoby (§ 40 ods. 3 OZ)
platnosť právneho úkonu a VOP by sa nestali súčasťou zmluvy, pretože by nebolo postačujúce, ak
žalovaný nie je podnikateľom v oblasti, na ktorú sa majú VOP vzťahovať, aby tak, ako uviedol v žalobe
žalobca, sa platne stali súčasťou zmluvy uzavretej so spotrebiteľom. Súd poukazuje na ust. § 52 ods.
2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, iba je to
na prospech spotrebiteľa. Popísané ustanovenia zmluvy sú odlišnými zmluvnými dojednaniami a súd
ich hodnotí ako absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý sa
obsahom prieči v Občianskom zákonníku požadovanej ochrane spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany
vo vyjednávacej sile zmluvných podmienok oproti veriteľovi, banke, k svojej podnikateľskej činnosti pri
poskytovaní úverov využívajúcej odborný aparát, znalý právnych predpisoch a tým v práve  zdatnejšiemu
veriteľovi. Občiansky zákonník v ustanovení § 53  ods. 1, 2 a 3  Občianskeho zákonníka poskytuje
spotrebiteľovi ochranu pred takými podmienkami, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a žalovaný si podpisom aj tej časti zmluvy,
podľa ktorej majú byť súčasťou aj VOP, sadzobník, majúce nahrádzať obsah zmluvy, t.j. práva a
povinností zmluvných strán, zhoršil svoje zmluvné postavenie spotrebiteľa, pretože iba pre veriteľa,
znalého obchodného práva, je výhodnejšie riadiť sa v zmluvnom vzťahu Obchodným zákonníkom.
Ustanovenia Zmluvy, v ktorých sa uvádzajú za súčasť Zmluvy VOP, sa nestali jej platnou súčasťou.
Obchodný zákonník v ust. § 273 okrem VOP rozoznáva aj iné úverové podmienky, s odlišným významom
pre zmluvné strany ako VOP a s inou záväznosťou pre účastníkov zmluvy. V konaní na dôkaz žiadne
predložené neboli a pre absenciu dôkazu ich význam pre súdenú vec  strán súd nehodnotí. V súvislosti
s povinnosťou banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách vyhlásenie celej  pohľadávky za splatnú
veriteľom je jednostranným právnym úkonom veriteľa,  ktorým požaduje zaplatenie úveru jednorazovo,
v dôsledku ktorého dlžník stráca výhodu splátok a dlžníkovi vzniká povinnosť v lehote určenej veriteľom
splniť naraz svoj záväzok vrátiť poskytnuté finančné prostriedky. Súd s odkazom na ustanovenie §
565 Občianskeho zákonníka uvádza, že v konaní nebola zmluvou o úvere, ani VOP preukázaná v
ustanovení predpokladaná dohoda veriteľa a dlžníka, že veriteľ (v tomto prípade banka) keďže bolo
dohodnuté v zmluve o úvere plnenie v splátkach, že jej  vzniklo právo požadovať od dlžníka plnenie
celého dlhu naraz. Banka mohla žiadať pre nesplnenie niektorej splátky splatenie pohľadávky naraz
najneskôr do zročnosti najbližšie nasledujúcej splátky, ak to zákon umožňuje od zmluvy odstúpiť alebo ju
vypovedať, ale  nemohla tak urobiť podľa podmienok uvedených vo VOP. Žiadny zo  spôsobov ukončenia



zmluvy o úvere uzavretej medzi bankou a žalovaným, a dosiahnutie splatnosti pohľadávky v konaní
žalobcom preukázané do dňa podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky, t.j. do 27.9.2012, nebolo.
Pokiaľ právny úkon odporuje zákonu, je neplatný a nemohol nastať účinok vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru, nebolo preukázané odstúpenie od zmluvy, umožnené veriteľovi žalovaného vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť úveru, žalovaný  bol oprávnený pokračovať v plnení dlhu v splátkach, VOP
žalovaného nezaväzovali a v konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno k tomu, že banka (veriteľ)
dosiahla účinok voči dlžníkovi o jeho povinnosti splatiť dlh naraz v lehote určenej bankou, súd má za
to, že banka zmluvou o postúpení postúpila na žalobcu nesplatnú pohľadávku. Za splatnú postúpenú
pohľadávku bankou by bolo možné jej  pohľadávku považovať vtedy,  keď by v konaní bolo preukázané,
že nastal deň alebo obdobie, počas ktorého má dlžník povinnosť veriteľovi plniť pred  postúpením
pohľadávky. Žalobca  sa v konaní po žalovanom domáhal splnenia záväzku, tvrdiac, že sa stal zo
zmluvy o postúpení pohľadávky bankou novým veriteľom žalovaného. V konaní bolo dokázané, že
pohľadávka vznikla zo zmluvy o úvere. Ďalej súd v zmysle bodov 19.,  26. a 27. rozsudku skúmal,
či došlo k účinnému postúpeniu pohľadávky banky na žalobcu a či mu v zmysle bodu 26. svedčí
postavenie veriteľa. V ustanovení  § 524 Občianskeho zákonníka (bod 42. rozsudku) sa dáva tomu,
kto má pohľadávku, právo  postúpiť ju písomnou zmluvou, na základe ktorej namiesto doterajšieho
veriteľa (postupcu) nastúpi do trvajúceho záväzku nový veriteľ, zo zmluvy o postúpení postupník.
Postupca stráca postúpenú pohľadávku so všetkým príslušenstvom a právami s ňou spojenými, nie je
oprávnený vymáhať ju po postúpení a nie je oprávnený ani prijať plnenie od dlžníka. Keďže účinným
postúpením pohľadávky postupca prestáva byť veriteľom, je povinný postupníkovi vydať alebo na
neho previesť všetky prostriedky právnej ochrany a zabezpečovacie prostriedky, ktoré sa viažu k
pohľadávke a má povinnosť podľa § 526 ods. 1 OZ oznámiť postúpenie dlžníkovi. Na platnosť zmluvy
o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, keďže zmena v osobe veriteľa sa netýka jeho
oprávnení a povinností vyplývajúcich pre neho zo záväzku. Na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky
sa nevyžaduje ani to, aby  dlžník poznal jej obsah, pokiaľ mu je oznámené postúpenie postupcom.
Občiansky zákonník v § 525 ods. 2 stanovuje pod sankciou neplatnosti právneho úkonu taký prevod
práv a povinností , ktorý je v rozpore so zákonom alebo s dohodou dlžníka (bod 43. rozsudku). V
konaní nebola preukázaná žiadna dohoda veriteľa a dlžníka, z ktorej by vyplývalo, že dal dlžník súhlas k
postúpeniu pohľadávky. Zmena v osobe veriteľa zo zmluvy o úvere uzavretej so žalovaným je v rozpore
so zákonom, pretože prevodom na subjekt, ktorý bankou nie je, došlo k zhoršeniu postavenia žalovaného
ako klienta banky, garantovaného mu zákonom o bankách v povinnostiach banky voči svojmu klientovi,
napríklad v ustanoveniach o bankovom tajomstve. Nie je v záujme žalovaného, aby banka postupovala
pohľadávku na tretí subjekt, ktorý napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska
podľa zákona o bankách a postupník zo zmluvy o postúpení pohľadávky nie je povinný dodržiavať na
rozdiel od banky bankové tajomstvo voči klientovi. Správanie banky, dôsledkom ktorého je postúpenie
pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy, nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako je
to požadované zákonom o bankách. Postúpením pohľadávky na subjekt, na veriteľa, ktorý bankou nie
je, došlo podľa §  525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka k zmene obsahu práv dlžníka. Postúpeniu
pohľadávky banky na nebankový subjekt (žalobcu) bránilo ustanovenie § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka a je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné, odporujúce obsahu zákona. Pre dôvody
neplatnosti postúpenia pohľadávky bankou v zmysle vyššie uvedeného zdôvodnenia, nezaoberal sa súd
hodnotením dôkazu oznámením o postúpení pohľadávky,  pretože oznámenie by malo právny význam
podľa ustanovenia bodu 44. iba v prípade, že by pred postúpením pohľadávky banky boli splnené
zákonné podmienky podľa zákona o bankách. Z dôvodu záveru súdu, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno na tvrdenie, že je veriteľom pohľadávky, za bezpredmetné súd považoval skúmať ex offo
z dôvodu, že pokiaľ vystupoval v zmluve o úvere žalovaný na strane spotrebiteľa, čo nebolo medzi
stranami sporné, či je nárok žalobcu uplatnený žalobou premlčaný úplne alebo čiastočne. Pokiaľ súd
dospel k záveru, že žalobca neuniesol na tvrdenie, že sa stal veriteľom peňažnej pohľadávky, nepatrí
mu ani jej príslušenstvo, t.j. v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka úrok z omeškania, a preto
bola žaloba zamietnutá aj v tejto jej časti. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 a 2 CSP.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. V prvom rade poukázal na to, že konečná splatnosť úveru nastala
podľa zmluvy o splátkovom úvere dňa 20.11.2011 a zmluva o postúpení pohľadávok bola uzatvorená
dňa 27.09.2012. Z uvedeného je zrejmé, že v čase postúpenia pohľadávky bola táto pohľadávka už
v celom rozsahu splatná, a to odo dňa 20.11.2011, kedy uplynula konečná splatnosť úveru. Odvolateľ



poukázal na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky, spolu s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovanému, pričom
relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky, a súd má povinnosť z tohto
oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o
postúpení. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia krajských súdov. Bol toho názoru, že ust. § 92
ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky,
nakoľko zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Uviedol
tiež, že doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len
sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, pričom s nedoručením takejto výzvy nemôže byť spojená
sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca bol toho názoru, že pohľadávky
banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré v zmysle ust. § 525 OZ
nemožno postúpiť.

4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 3C/290/2013 je zaplatenie 839,72
eur s príslušenstvom.

7. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá a v závislom výroku o trovách konania.

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým
záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre
ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou sporu), netreba, aby bol účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom)
alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca
v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník
subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia
vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí,
že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v
konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že
je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú
v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).



10. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi.

11. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať
postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka,
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

12. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o ust. § 92 ods. 7) doslova uvádza; „v odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s §
92 ods. 8 zákona o bankách.

13. Za správne bolo potrebné považovať skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že v konaní nebolo
preukázané, že by banka vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok písomne žalovaného
na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, pretože nedoložil žiadny listinný dôkaz svedčiaci o tom.

14. Ust. § 525 ods. 1 OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa
zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh
pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické
povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona o bankách, ako aj
obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. citovaného zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú
pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu,
ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou)
a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ust. § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle
citovaného ustanovenia tak predpokladom postúpiteľnosti pohľadávky na inú osobu je, aby bol ohľadom
tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto
predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postúpiteľná, pretože tomu bráni už citované ust.
§ 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postúpiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej postúpenie svojim obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

15. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia z § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu
neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.

16. S prihliadnutím na vyššie uvedené bol správny záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, vzhľadom na nedostatok ktorej bolo potrebné jeho žalobu zamietnuť.



17. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný.

19. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutia prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/290/2013", "guid": "f32ab8ff-488c-407e-9f29-bb436058dba1:cf8e30f3-a21e-4364-a6fc-45ce665fdf12", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}