Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Co/170/2014 z 17. 12. 2014
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 17. decembra 2014, sp. zn. 6Co/170/2014, ECLI:SK:KSPO:2014:8513207347.1
Krajský súd Prešov | 6Co/170/2014 | ECLI:SK:KSPO:2014:8513207347.1 | 2014-12-17 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 45 ods. 1 ZRK, § 441 OZ, § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/987e3d64-ba90-41ed-9fdb-79f069d7c696
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8513207347.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/170/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207347
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8513207347.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr.
Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 2C 189/2013-62 zo dňa 12. 5. 2014 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e  sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom  n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) poskytuje okrem iného  aj úvery  vrátane
úverov spotrebiteľom. Úver  poskytla aj I. W..

2. Rozsudkom Stáleho rozhodcovského  súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s.  bolo I. W.
uložené zaplatiť žalobkyni plnenie zo zmluvy. V rozhodcovskom  rozsudku nie je  uvedená ani výška
úveru, ani rozsah splnenia dlhu. Rozsudok tak ako je to spravidla  aj v iných obdobných rozhodcovských
veciach  je len o plnení sumy, ktorú označila POHOTOVOSŤ, s.r.o.

3. Žalobkyňa podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným znakom odmietavého prístupu
exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania žalobkyne  ako nemravné a
založené spravidla  na  neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,  najmä na nečestnej
rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014, 3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014,
8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej na základe neplatnej plnej moci.

4. Žalobkyňa navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej  moci (ďalej aj len  ,,Zákon“) náhradu škody  a nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne
exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal napriek výzvam  s prieťahmi a vo veci
vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 9Er 772/2006 nerozhodol o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

5. Žalobkyňa uplatňuje  náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery  v právo  a za nespravodlivé riešenie veci.

6. Prvostupňový súd  žalobu zamietol. Neuznal  tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe.



7. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal
s prieťahmi, nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva na
zákonného sudcu a nestranný súd. Navrhla  zrušiť rozsudok  a vrátiť vec prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.)  a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

9. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu  a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nedodržaním lehoty na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora a s tvrdenými prieťahmi.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)
môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací  súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity
na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu
exekučných spisov je pritom zrejmé, že minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený,
čo sa prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie,
je jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne.
Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom
personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod
sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna
osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd
jeho podania schopný vybaviť, a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký
prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky
jej veci na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne)
očakávať vybavenie svojich žiadostí v 30 dňovej lehote. Za týchto okolností nemohla žalobkyňa z
nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu
nemožno považovať ani samo „vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky“, „vnútorné
zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity „frustrácie členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej
majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky.
Samo „ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade
dôsledkom predošlého plánovania a rozhodnutia žalobkyne zahltiť exekučné súdy tisícmi vecí v pomerne
krátkom čase, v dôsledku čoho tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako
poškodenej pri vzniknutom stave (§ 441 Občianskeho zákonníka).

13. To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.

14. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu  považovať
za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy



v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). V
takýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať  postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

16. Odvolateľ namieta  neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd  uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok  ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).

18. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala
(§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.