Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/10/2015 z 10. 11. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 10. novembra 2015, sp. zn. 4Cob/10/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7113233430.1 Krajský súd Košice | 4Cob/10/2015 | ECLI:SK:KSKE:2015:7113233430.1 | 2015-11-10 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Cenné papiere Citované ustanovenia: OZ, zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/452e8813-2b45-4f56-b227-ccb60a17aee9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7113233430.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/10/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113233430
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113233430.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a členov
senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a JUDr. Romana Rizmana v právnej veci žalobcu: C. L. SR, a.s., ul. XX.
T. X/A, B., IČO: XX XXX XXX proti žalovanej: Ing. P. Q., nar. XX.X.XXXX, Q. XXXX/XX, A. o zaplatenie
33,19 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 29.10.2014 č. k.
30Cb/32/2014-54 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania
16,50 eur a uložil žalobcovi povinnosť túto sumu zaplatiť žalovanej do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Svoje rozhodnutie založil súd prvého stupňa na zistení, že žalobca zriadil žalovanej dňa 25.4.1993 podľa
§ 58 ods. 5 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účet majiteľa cenných papierov. Podanou
žalobou sa domáhal zaplatenia poplatku za poskytnutú službu - vedenie účtu majiteľa cenných papierov
za rok 2009. Žalovaná namietala premlčanie nároku žalobcu tvrdiac, že zmluva účastníkov konania
je zmluvou spotrebiteľskou. Ďalej uviedla, že dňa 3.12.2009 uzavrela s Fondom národného majetku
SR Zmluvu o bezodplatnom prevode cenných papierov, ktorou previedla na FNM SR všetky svoje
akcie. V zmluve sa FNM SR ako nadobúdateľ akcií zaviazal zaplatiť poplatky spojené s evidenciou
cenných papierov za kalendárny rok, v ktorom došlo k prevodu cenných papierov. Žalobca tvrdil, že k
bezodplatnému prevodu na základe uvedenej zmluvy nedošlo, pretože cenné papiere na účte žalovanej
boli vymazané v dôsledku zrušenia emisií predmetných cenných papierov pred podaním príkazu na
registráciu prevodu - emisia cenných papierov ISIN CS0005045756 bola zrušená dňa 10.12.2009 a
emisia ISIN CS0005046655 bola zrušená 22.12.2009. Zdôraznil, že zmluva o prevode cenných papierov
je len dôvodom, na základe ktorého sa registrácia uskutoční, zmluvné strany však musia dať príkaz na
registráciu prevodu zaknihovaného cenného papiera.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 99 ods. 3 a ods. 8 a § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001
Z. z. o cenných papieroch a investičných službách, § 261 ods. 6 písm. c/ Obchodného zákonníka, § 3
ods. 1, § 52 ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 101 a § 879j Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zákona č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a mal za to, že právny vzťah účastníkov konania je potrebné posúdiť
ako občianskoprávny, ktorý má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy. Uviedol, že úprava premlčania v
Občianskom zákonníku je pre žalovanú ako spotrebiteľa výhodnejšia, ako úprava podľa Obchodného
zákonníka. Žalovaná namietala premlčanie nároku žalobcu, lebo faktúra s vyúčtovaným poplatkom za



vedenie účtu majiteľa cenných papierov za rok 2009 bola splatná 15.2.2010 a žalobca podal žalobu
na súde 2.12.2013, teda po uplynutí trojročnej premlčacej doby, preto súd prvého stupňa žalobu z tohto
dôvodu zamietol. Súd prvého stupňa zdôraznil, že aj v prípade, ak by nárok žalobcu nebol premlčaný,
uplatnené právo je v rozpore s dobrými mravmi, lebo žalovaná dňa 3.12.2009 zmluvou previedla
bezodplatne cenné papiere, teda dňa 3.12.2009 sa dobrovoľne vzdala cenných papierov a nemohla s
nimi voľne nakladať. Podľa zmluvy mal nadobúdateľ zaregistrovať prevod cenných papierov najneskôr
do 31.12.2009. Súd prvého stupňa mal za to, že žalovaná ako prevodca splnila všetky svoje povinnosti
a nemôže byť na jej ťarchu a zodpovednosť, že žalobca až po uzavretí zmluvy o bezodplatnom prevode
cenných papierov vymazal cenné papiere z účtov majiteľov z dôvodu zániku emitenta bez právneho
nástupcu. Zdôraznil, že takýto výkon práva nemôže požívať právnu ochranu, pretože je v rozpore s
dobrými mravmi a aj z tohto dôvodu žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanej priznal náhradu
trov konania, ktoré jej vznikli na súdnom poplatku za odpor proti platobnému rozkazu vo výške 16,50
eur a na ich náhradu zaviazal neúspešného žalobcu.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý rozsudok a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 33,19 eur a trovy konania, alebo aby
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil
nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s.
p.) a tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.). Žalobca namietal správnosť
záveru súdu prvého stupňa, že ide o spotrebiteľský vzťah a žalovaná je v postavení spotrebiteľa. Citujúc
ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa tvrdil, že žalovaná
ako majiteľka cenných papierov nespĺňa podmienky stanovené v citovaných ustanoveniach z dôvodu
charakteru práv, ktorými disponuje v dôsledku vlastníctva cenných papierov, a preto nie je spotrebiteľom.
Uviedol, že žalovaná ako majiteľ cenných papierov je povinná uhrádzať žalobcovi poplatky za poskytnutú
službu - vedenie účtu majiteľa, pretože zápisy o cenných papieroch nedrží žalobca pre seba, ale pre
majiteľov cenných papierov. Zdôraznil, že žalovaná ako majiteľ cenných papierov týmito disponovala
za účelom dosiahnutia zisku a zvyšovania svojho majetku. Aj v prípade, ak ide o cenné papiere
nebonitného emitenta, je na majiteľovi cenných papierov, či si tieto cenné papiere ponechá, v súlade
s týmto rozhodnutím však musí znášať príslušné náklady, teda aj poplatky za vedenie účtu majiteľa.
Žalobca uviedol, že neexistuje iné, ako obchodnoprávne využitie cenných papierov, a preto žalovaná
nie je v tomto právnom vzťahu spotrebiteľom. Žalovaná podľa žalobcu nenapĺňa definíciu spotrebiteľa
aj z dôvodu, že nenakupovala výrobky, ani nevyužívala služby pre priamu osobnú spotrebu seba alebo
členov svojej domácnosti. Žalobca zdôraznil, že právny vzťah účastníkov konania v súvislosti s vedením
účtu majiteľa cenných papierov aj v prípade, ak klientom je fyzická osoba - nepodnikateľ, sa spravuje
ustanoveniami zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a ustanoveniami Obchodného zákonníka,
ktorý upravuje aj premlčanie. Poukázal na to, že aj podľa právnej úpravy platnej v čase zriadenia účtu
žalovanej, sa právny vzťah v súvislosti s vedením účtu výslovne spravoval ustanoveniami zákona č.
600/1992 Zb. a Obchodným zákonníkom a aj podľa súčasnej právnej úpravy sa záväzkové vzťahy
z odplatných zmlúv týkajúcich sa cenných papierov spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka
bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu (§ 261 ods. 6 písm. c/). Žalobca zdôraznil,
že charakter kogentných noriem vylučuje, aby sa subjekty právneho vzťahu odchýlili od pravidla v
nich uvedeného. Takými kogentnými ustanoveniami sú aj ustanovenia § 386 až 408 Obchodného
zákonníka, ktoré stanovujú v obchodnoprávnych vzťahoch štvorročnú premlčaciu dobu, preto na takýto
vzťah podľa žalobcu nemožno aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní. Citoval z
rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR, podľa ktorých úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k
ochrane spotrebiteľa, lebo odlišná dĺžka premlčacej doby v Občianskom a Obchodnom zákonníku je
len výsledkom rôznych legislatívnych procesov, nesmeruje však k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa),
lebo premlčanie pôsobí voči obidvom stranám rovnako. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že
právny vzťah účastníkov konania nemá povahu spotrebiteľského vzťahu a použitie občianskoprávnej
premlčacej lehoty nemá oporu v zákone a súvisiacej judikatúre, keďže žalovaná nenadobudla cenné
papiere za účelom spotreby, ale za účelom dosiahnutia zisku a zvyšovania jej majetku. Žalobca zdôraznil,
že v predmetnej veci nedošlo k bezodplatnému prevodu akcií žalovanej na FNM SR, pretože z účtu
žalovanej boli cenné papiere skôr vymazané v dôsledku zrušenia emisie cenných papierov z dôvodu
zániku emitenta bez právneho nástupcu.



Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Uviedla, že predmetnému sporu sa dalo predísť, ak by žalobca dvíhal telefóny a včas a pravdivo
informoval o skutkovom stave. Zdôraznila, že ako spotrebiteľ mala za to, že vec je vysporiadaná.
Poukázala na to, že pravidelne platila stanovené poplatky, návrh žalobcu považovala za absurdný a
nemorálny.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods.
1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože
nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu o veci samej podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého
je potrebné nariadiť pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa v predmetnej veci žalobu zamietol predovšetkým z dôvodu premlčania žalobcom
uplatneného nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, pretože žalovaná vzniesla námietku premlčania. Pre
rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie, či právny vzťah účastníkov konania spĺňa zákonom
stanovené podmienky spotrebiteľského vzťahu, alebo či na žalobcom uplatnený nárok a právny vzťah
účastníkov konania je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka tak, ako to v odvolaní
tvrdil žalobca.

Je nesporné, že žalovaná sa stala majiteľkou cenných papierov na základe privatizácie podľa zákona č.
92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby a Nariadenia vlády ČSFR č. 383/1991
Zb. o vydávaní a použití investičných kupónov. Stredisko cenných papierov (právny predchodca žalobcu)
zriadilo žalovanej účet, ako každému, kto sa stal majiteľom zaknihovaného cenného papiera na základe
privatizácie s použitím investičných kupónov vykonanej podľa osobitných predpisov (§ 58 ods. 1
zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch účinného od 28.12.1992). Žalovaná potvrdila, že účet
jej bol Strediskom cenných papierov zriadený 28.3.1993 a stanovené poplatky riadne platila. Právny
predchodca žalobcu a žalovaná teda neuzavreli písomnú zmluvu o zriadení a vedení účtu majiteľa
cenných papierov, ale právnemu predchodcovi žalobcu táto povinnosť vznikla priamo zo zákona.

Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie poplatku za vedenie účtu majiteľa cenných
papierov za rok 2009, ktorý vyúčtoval žalobca faktúrou č. 900000648 zo dňa 31.12.2009 so splatnosťou
15.2.2010.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je
spotrebiteľom (§ 52 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka).

Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Občiansky zákonník v citovaných ustanoveniach v znení účinnom ku dňu vzniku práva žalobcu na
zaplatenie poplatku, za spotrebiteľskú zmluvu považuje každú zmluvu uzatvorenú medzi dodávateľom
a spotrebiteľom.

Žalobca je obchodnou spoločnosťou, ktorého predmet činnosti je vymedzený v § 99 ods. 3 až ods.
6 zákona č. 566/2001 Z. z., vo vzťahu k prejednávanej veci okrem iného vedie evidenciu majiteľov
zaknihovaných cenných papierov na účtoch majiteľov a údajov o cenných papieroch na klientskych
účtoch členov v rozsahu ustanovenom Zákonom o cenných papieroch. Vo vzťahu k žalovanej v súvislosti
s vedením jej účtu majiteľa cenných papierov má teda postavenie dodávateľa podľa § 52 ods. 3
Občianskeho zákonníka.

Je nesporné, že žalovaná je majiteľkou cenných papierov a ako akcionárka má majetkovú účasť v
príslušnej akciovej spoločnosti a podieľa sa na jej podnikaní. To však neznamená, že len z dôvodu
vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti možno považovať žalovanú za podnikateľku. Podnikaním



sa podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne
podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Žalovaná
nadobudla akcie zrejme preto, aby jej priniesli určitý majetkový prospech, je však nepochybné, že
nevykonáva samostatne podnikateľskú činnosť vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, lebo
sama nerozhoduje o spôsobe a formách svojej podnikateľskej činnosti, keďže sa len podieľa ako
akcionárka na činnosti obchodnej spoločnosti, ktorá je podnikateľom. Výkon akcionárskych práv vo
vzťahu k akciovej spoločnosti nemožno preto považovať za podnikanie vlastníka akcií.

Vzhľadom na to, že žalovaná nevyužíva služby poskytované žalobcom v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné považovať ju za spotrebiteľa a právny
vzťah účastníkov konania za vzťah spotrebiteľský.

Je pravdou, že v § 105 ods. 5 zákona č. 566/2001 Z. z. účinného od 1.1.2002 je uvedené, že právny
vzťah medzi majiteľom účtu a žalobcom sa spravuje uvedeným zákonom a Obchodným zákonníkom. Ak
však ide o spotrebiteľský vzťah, z hľadiska poradia aplikovateľnosti Obchodný zákonník (ktorý upravuje
premlčanie v obchodných veciach) musí ustúpiť, lebo prednosť má spotrebiteľské právo v širšom slova
zmysle, t.j. Občiansky zákonník a ďalšie predpisy upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ.
Normy obchodného práva sú použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov
v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie. To znamená, že Obchodný
zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a v jeho
vykonávacích predpisoch.

Otázkou, aký právny predpis je potrebné aplikovať na posúdenie premlčania v spotrebiteľských veciach,
sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 5 M Cdo 20/2009 zo dňa 25.1.2011 a uzavrel,
že pre dôvodnosť vznesenej námietky premlčania je podstatné posúdenie, či ide o obchodnoprávny
vzťah, kedy je namieste použitie štvorročnej premlčacej doby alebo občianskoprávny vzťah, kedy je
potrebné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu v zmysle Občianskeho zákonníka. Z tohto uznesenia ďalej
vyplýva, že vzťahy zo spotrebiteľských zmlúv sú vzťahmi občianskoprávnymi, a teda je potrebné na nich
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka (vrátane ustanovení o premlčaní).

Rovnaký režim posudzovania právnych vzťahov medzi dodávateľom a spotrebiteľom je aj v prípade
absolútnych obchodov, ktoré upravuje len Obchodný zákonník (napríklad zmluva o úvere, zmluva o
bežnom účte, zmluva o vkladovom účte), kde sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka len v
prípade, ak ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších predpisov, ktoré upravujú vzťahy, účastníkom
ktorých je spotrebiteľ, nemá odlišnú, pre spotrebiteľa priaznivejšiu právnu úpravu.

S účinnosťou od 1.4.2015 bolo ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka doplnené o tretiu
vetu v znení: Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Najvyšší
súd SR v rozsudku z 21.4.2015 sp. zn. 3M Cdo 14/2014 judikoval, že citované ustanovenie nemá
prechodné ustanovenia, preto od jeho účinnosti sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred týmto dňom.

Z týchto dôvodov námietku premlčania nie je možné posúdiť podľa Obchodného zákonníka, pretože
táto úprava je v neprospech spotrebiteľa, keďže s uplatnením Obchodného zákonníka je spojená
dlhšia (štvorročná) premlčacia doba a spôsobuje menej priaznivé postavenie spotrebiteľa ako dlžníka.
Prednosť majú preto ustanovenia Občianskeho zákonníka o premlčaní (§ 100 a nasl.), ktoré súd prvého
stupňa aj správne aplikoval na prejednávanú vec a vzhľadom na žalovanou dôvodne namietaným
premlčaním práva žalobcu dospel k správnemu právnemu záveru o premlčaní žalobcom uplatňovanej
pohľadávky v trojročnej premlčacej dobe.

Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie včasnosti uplatnenia práva žalobcom na súde, preto
sa odvolací súd ďalšími dôvodmi napadnutého rozsudku a odvolacími námietkami žalobcu nezaoberal,
lebo pre rozhodnutie vo veci už neboli právne významné. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.



O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. a
účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v
odvolacom konaní úspešný a žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.