{"guid": "21b912e3-4d19-4c29-bc21-b98c27dd2969:e98b2e69-876d-4673-b933-46b048e539ed", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1", "spisova_znacka": "10Co/301/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/301/2016 z 29. 3. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. marca 2017, sp. zn. 10Co/301/2016, ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1", "identifikacne_cislo": "5713213416", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Viera Koscelanská", "sudca_id": 927, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-koscelanska-927", "datum_vydania": "2017-03-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Neplatnosť právnych úkonov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e98b2e69-876d-4673-b933-46b048e539ed", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/301/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713213416
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5713213416.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana
a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. C. C., nar.
XX.XX.XXXX, bytom J. č. XXX, právne zastúpeného advokátkou Mgr. Barborou Kleinovou Bučkovou,
so sídlom C., D. XX, proti žalovanej J. E., rod. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., B. XXXX/X, právne
zastúpenej AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Martin, E. B. Lukáča 2, o neúčinnosť právneho
úkonu, na základe odvolania žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 5C/214/2013-175
zo dňa 22. júna 2016 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok  okresného  súdu   p o t v r d z u j e.

Žalobca  m á  voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že darovacia zmluva uzavretá dňa 24.2.2011 medzi
žalovanou ako obdarovanou a I. K. ako darcom, predmetom ktorej bol prevod spoluvlastníckeho
podielu 1 k bytu č. 4 - ľavý s príslušenstvom nachádzajúcemu sa vo vchode 1, na druhom poschodí
bytového domu „Dom Lermont 1,2,3“ č. súp. XXXX, spoluvlastníckeho podielu 6525/357.650 na
spoločných častiach a zariadeniach dotknutého bytového domu a rovnakého spoluvlastníckeho podielu
k zastavanému pozemku C-KN parc. č. 1885/12 v k.ú. C., ktorej vklad bol povolený dňa 14.3.2011 pod
č. V 598/2011, je voči žalobcovi právne neúčinná. Vychádzal z toho, že v konaní tamojšieho súdu sp.
zn. 7C/206/2013 bola I. K. - ELTLAKO - REVÍZIE VTZ (podnikateľ, fyzická osoba) uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi 9.958,18 eur s úrokom z omeškania    8,75 % ročne od 18.04.2013 do zaplatenia.
Po nadobudnutí právoplatnosti dotknutého rozsudku okresný súd pokračoval v konaní v súdenej veci. V
čase rozhodovania mal teda žalobca voči dlžníkovi vykonateľnú pohľadávku, čo rešpektuje aj žalovanou
zdôrazňované stanovisko Ústavného súdu SR vyslovené v jeho náleze sp. zn. IV. ÚS 284/2010.
2. Okresný súd neakceptoval námietku premlčania vznesenú žalovanou. Žaloba bola podaná 17.9.2013,
kedy sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu (darovacej zmluvy medzi žalovanou a I.
K. z 24.02.2011), ktorý právny úkon označil všetkými náležitosťami, ale ako predmet prevodu uviedol
celok. Dotknutá zmluva sa však týkala iba 1 spoluvlastníckeho podielu, v ktorej spojitosti žalobca vykonal
dispozitívny úkon a čiastočne vzal návrh/žalobu späť. Okresný súd zdôraznil, že darovacia zmluva
označená v petite žaloby „zostala zachovaná“, a teda nejde o novú žalobu, ale len o zotrvanie na „polovici
pôvodnej žaloby“.
3. Okresný súd vymedzil základné znaky a význam odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42
a nasl. Obč. zák. V prípade právneho úkonu v prospech osoby blízkej dlžníkovi konštatoval povinnosť
takejto blízkej osoby preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nepoznala, resp. že ho nemohla
poznať ani pri náležitej starostlivosti. V tejto spojitosti uviedol, že žalovaná sa v písomnom vyjadrení k
žalobe označila za družku I. K. a vo výpovedi potvrdila, že s ním žije 13 rokov v spoločnej domácnosti. Od



menovaného prijala dar (polovicu bytu) v období, keď mal ísť na operáciu srdca, na jeho podnikateľských
aktivitách sa nezúčastňovala a nevedela preto ani o jeho dlhoch. Z peňazí, ktoré si I. K. požičal od
žalobcu nič nemala, preto nevidela dôvod splácať jeho dlh. Na základe týchto tvrdení žalovanej okresný
súd uzavrel, že hodnoverne nepreukázala, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie úmyslu dlžníka
v čase prevodu spoluvlastníckeho podielu darovacou zmluvou z 24.2.2011.
4. Zároveň mal za preukázané (predovšetkým z oznámenia súdneho exekútora Mgr. Jozefa Deáka),
že I. K. nevlastní žiadne nehnuteľnosti ani hnuteľné veci, z ktorých by bolo možné realizovať výkon
rozhodnutia. To znamená, že veriteľ (žalobca) nemá možnosť vymôcť pohľadávku iným spôsobom. Ak by
si aj uplatnil vymáhanie zrážkami z dôchodku dlžníka, nie je reálny predpoklad uspokojenia pohľadávky,
lebo zo starobného dôchodku I. K. sú v súčasnej dobe zrážané zrážky cca 50 eur mesačne pre iného
veriteľa. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vymienil na čas po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p.).

5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala
jeho zmeny tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá. Poukazovala na to, že žalobca
žiadal „vysloviť neúčinnosť právneho úkonu, ktorý nebol nikdy uzatvorený“. Vymedzenie veľkosti
spoluvlastníckeho podielu je pritom podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy a „je podstatným
rozdielom“ uviesť v žalobe, že ide o darovaciu zmluvu, „kde je uvedený spoluvlastnícky podiel ako
celok“ alebo označiť darovaciu zmluvu, predmetom ktorej je prevod polovičného spoluvlastníckeho
podielu. Predmetná darovacia zmluva bola uzavretá 24.2.2011 (vklad bol povolený 14.3.2011) a žalobca
vykonal podanie - návrh na pripustenie zmeny žaloby (smerujúce k správnemu vymedzeniu predmetu
darovacej zmluvy) až 16.10.2015, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby od uzavretia darovacej
zmluvy. Žalovaná v súvislosti s dotknutým dispozitívnym úkonom protistrany doplnila, že právny poriadok
nepozná pojem „spresnenie žaloby“, ktorý používa okresný súd i žalobca.
6. Odvolateľka vyčítala okresnému súdu, že k ňou vznesenej námietke premlčania nezaujal postoj a
ďalej vo veci konal, čím jej odňal možnosť konať pred súdom - zaujať stanovisko k „odôvodneniu súdu“.
Za neobvyklý označila tiež postup, keď konajúci súd umožnil stranám predložiť záverečnú reč v písomnej
podobe a na danom pojednávaní (1.6.2016) nerozhodol, ale opakovane pojednávanie odročil. Žalovaná
zopakovala, že vymáhateľná pohľadávka nezodpovedá žalovateľnej pohľadávke, ale (až) pohľadávke
právoplatne priznanej súdnym rozhodnutím; čo zodpovedá i záverom Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 284/2010. Taktiež sa mal okresný súd zaoberať aj dôvodmi vzniku údajnej pohľadávky žalobcu,
ktorú pohľadávku I. K. naďalej popiera. Dotknutá pôžička mala byť poskytnutá štyri roky pred uzavretím
darovacej zmluvy, zároveň dva roky pred prvou výzvou na vrátenie dlhu, z čoho vyplýva, že v roku 2011
nemohol byť naplnený úmysel I. K. ukrátiť svojho veriteľa. Dôvodom uzavretia darovacej zmluvy bol
výhradne zdravotný stav darcu, ktorého čakala vážna operácia srdca (až s rizikom úmrtia). V danom
čase žalovaná nemohla ani pri náležitej starostlivosti vedieť o údajnej pôžičke darcu. Úmysel ukrátiť
veriteľa má byť - podľa odvolateľky - priamy; nelogickým by preto bolo prevedenie spoluvlastníckeho
podielu po štyroch rokoch od poskytnutia údajnej pôžičky.
7. Napokon odvolateľka tvrdila, že žalobca sa môže uspokojiť priamo od dlžníka I. K., ktorý je
poberateľom starobného dôchodku. Skutočnosť, že v súčasnej dobe sú z tohto príjmu vykonávané
zrážky na základe skoršej pohľadávky, neznamená, že pohľadávka žalobcu je nevymožiteľná. Celkovo
odôvodnenie napadnutého rozsudku hodnotila žalovaná ako nedostatočné a nepreskúmateľné.

8. Žalobca v rozsiahlom vyjadrení k odvolaniu protistrany sa v plnej miere pridržiaval svojich doterajších
vyjadrení, ktorých podstatu podrobne zopakoval a žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Podľa jeho
názoru v konaní boli preukázané všetky zákonné predpoklady úspešnosti ním podanej odporovacej
žaloby. Poukázal na to, že (tiež) sám I. K. výslovne deklaroval, že nič nevlastní, a preto pohľadávka
žalobcu nemôže byť uspokojená inak. V čase rozhodnutia okresného súdu išlo pritom o vymáhateľnú
pohľadávku, čo korešponduje s názormi ústavného súdu, na ktoré poukazuje žalovaná (IV. ÚS 284/2010)
a ktorý je rešpektovaný i v neskoršej súdnej praxi (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6 Cdo 253/2012).
9. Žalobca zotrval na tom, že v priebehu celého konania uplatňuje stále „jedno a to isté právo“; z
daného titulu je nedôvodná námietka premlčania vznesená protistranou. Žalobca totiž už v žalobe
jasne a zrozumiteľne vymedzil dotknutý právny úkon, osobu z neho majúcu prospech i predmet úkonu.
Namietaný/odporovaný právny úkon „došpecifikoval“ taktiež pripojením konkrétneho listu vlastníctva k
žalobe. O premlčaní by sa mohlo uvažovať len vtedy, ak by po zmene žaloby išlo o iný právny úkon alebo
by z neho mala prospech iná osoba, prípadne jeho predmetom by bola iná nehnuteľnosť. V tejto spojitosti
dodal, že zmenou žaloby je rozšírenie uplatneného práva alebo uplatnenie iného práva; k čomu však v



súdenej veci z jeho strany nedošlo. Žalobca naďalej tvrdil, že protistrana neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne toho, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa (žalobcu).
Je nepochybné, že žalovaná a I. K. sú blízkymi osobami, keďže (aj) z vyjadrení bezprostredne žalovanej
je zrejmé, že by ujmu menovaného pociťovala ako ujmu vlastnú.

10. V ďalšom štádiu odvolacieho konania zostali sporové strany z hľadiska reakcie na svoje prvotné
podania (odvolanie a vyjadrenie k nemu) nečinné.

11. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP)  a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1                  a contrario v spojení
s § 219 ods. 3 CSP) potvrdil napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP.

12. Neobstojí zásadný odvolací argument žalovanej, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti
právneho úkonu, ktorý „nebol nikdy uzatvorený“. Podstatným z hľadiska odporovateľnosti právnych
úkonov je dostatočne konkrétne (nepripúšťajúce zamenenie s iným právnym úkonom) označenie
namietaného právneho úkonu; čo v súdenej veci žalobca nepochybne splnil už v (prvotnej) žalobe. Aj
z formulácií zvolených samotnou odvolateľkou je zrejmé, že rozdielnym bol „iba“ predmet jednoznačne
definovanej darovacej zmluvy. Čiastočne nepresné, resp. neúplné označenie predmetu namietaného
právneho úkonu nie je dôvodom nevyhovenia žalobe v zmysle § 42a a nasl. Obč. zák.
13. Možno síce súhlasiť s odvolateľkou, že právny poriadok (Občiansky súdny poriadok ani aktuálne
Civilný sporový poriadok) nepoznajú termín „spresnenie žaloby“, ale v súdnej praxi sa dlhodobo používa
takéto pomenovanie pre úkon žalobcu, ktorým iba spresňuje niektoré čiastkové údaje definujúce jeho
nárok. V tejto spojitosti je však namieste konštatovať určitú rozpornosť v postupe okresného súdu, keď
v rámci odôvodnenia vychádza z toho, že dispozícia žalobcu v rámci „spresnenia žaloby“ bola svojim
charakterom skôr späťvzatím žaloby v časti, hoci v rámci bezprostredného posúdenia dotknutého úkonu,
tento vyhodnotil ako návrh na pripustenie zmeny žaloby. Predmetná nedôslednosť v procesnom postupe
okresného súdu však nič nemení na tom, že žalobca sa už žalobou zo 17.9.2013 domáhal určenia
neúčinnosti voči nemu konkrétnej (jedinečne určenej) darovacej zmluvy uzavretej medzi I. K. ako darcom
a žalovanou ako obdarovanou.

14. Nadväzne nie je dôvodnou ani námietka premlčania, keďže odo dňa uzavretia darovacej zmluvy
(24.2.2011), resp. odo dňa jej vkladu (14.3.2011) do dňa podania žaloby (17.9.2013) neuplynula
trojročná premlčacia doba. Nebolo povinnosťou okresného súdu (odvolateľka ani neuvádza, podľa
akého konkrétneho zákonného ustanovenia by takáto povinnosť mala byť daná) bezprostredne v
priebehu konania reagovať na ňou vznesenú námietku premlčania. V rámci odôvodnenia meritórneho
rozhodnutia sa s touto námietkou vyporiadal dostatočne konkrétne a s jednoznačným záverom.
15. Rozhodne teda v tejto súvislosti nedošlo k žalovanou tvrdenému odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. K „odôvodneniu súdu“ v otázke námietky premlčania mala právo sa vyjadriť, čomu zodpovedá
aj podané odvolanie. Obdobne na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia nemá žiadny vplyv ani
tvrdená „neobvyklosť“ postupu okresného súdu, ktorý po prednesení záverečných rečí pojednávanie
odročil na ďalšie pojednávanie. Pokiaľ by aj došlo k odročeniu (predchádzajúceho) pojednávania za
účelom len prednesenia záverečných rečí/ /vyjadrení a vyhlásenia rozhodnutia, takéto uznesenie má
charakter uznesenia upravujúceho vedenie konania, ktoré nie je pre konajúci súd záväzné. To znamená,
že i po prednesení záverečných stanovísk strán a ich návrhov na rozhodnutie súdu môže konajúci súd
zmeniť svoj pôvodne zamýšľaný zámer a nevyhlásiť rozhodnutie, ale dotknuté pojednávanie odročiť.

16. Okresný súd sa náležite vysporiadal aj s podmienkou úspešnej odporovateľnosti právnemu úkonu,
ktorá spočíva v existencii vymáhateľnej pohľadávky na strane žalobcu. Z nálezu Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 284/2010 - opakovane zdôrazňovaného odvolateľkou - vyplýva, že vykonateľnú pohľadávku
musí mať žalobca (osoba domáhajúca sa určenia neúčinnosti právneho úkonu) ku dňu rozhodovania
súdu. V súdenej veci je nepochybné, že v čase vydania napadnutého rozhodnutia existovalo právoplatné
rozhodnutie, ktoré priznáva žalobcovi voči I. K. právo na zaplatenie sumy 9.953,16 eur s príslušenstvom.
17. Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že napriek právoplatnosti dotknutého rozhodnutia
žalovaná pomerne účelovo naďalej používa termín „údajná pohľadávka“.  V zmysle záväznosti súdnych
rozhodnutí pre súdy a strany sporu (§ 159 ods. 2 O.s.p.; resp. aktuálne § 226 a § 228 CSP) je
totiž nepochybné, že predmetná pohľadávka nie je pohľadávkou údajnou, ale pohľadávkou reálne
existujúcou, ktorá bola priznaná právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím. Spomínaná
viazanosť právoplatným rozsudkom (rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 7C/206/2013 z 8.12.2014



v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/248/2015 z 26.8.2015) vylučuje aj
oprávnenie súdov konajúcich v prejednávanom prípade opakovane posudzovať pohľadávku žalobcu
voči I. K., ako to požaduje odvolateľka. Možnosť odporovať konkrétnemu právnemu úkonu rovnako nie
je znížená tým, že ho dlžník uzavrie s určitým (aj dlhším - napr. ako v súdenej veci cca po štyroch rokoch)
časovým odstupom od vzniku jeho záväzku. Naopak, práve skutočnosť, že jeho dlh stále existuje a
„hrozí“ zvýšená aktivita veriteľa smerujúca k dosiahnutiu uspokojenia dlhu je spravidla motívom konania
dlžníka. Rozhodujúce je, že v čase vykonania namietaného právneho úkonu veriteľ mal voči dlžníkovi
pohľadávku.

18. Žalovaná ani nespochybňovala záver okresného súdu o tom, že vzhľadom na konkrétnosti súdenej
veci (vymedzené i v napadnutom rozsudku) je nutné ju považovať za osobu blízku I. K. v zmysle § 116 a §
117 Obč. zák. V prípade týchto osôb zákon vo vzťahu k odporovateľnosti právnych úkonov predpokladá
ich vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Uvedené súčasne znamená, že dotknuté osoby (a
nie žalobcovia v sporoch o odporovateľnosť právnych úkonov), ak sa chcú úspešne brániť, musia
preukázať, že nemali vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa. Jednoznačne nie je preukázaním
takejto vedomosti len strohé tvrdenie blízkej osoby (v súdenej veci žalovanej), že o uvedenom nemala
vedomosť. Na daný záver je nevyhnutné vymedziť konkrétne skutkové tvrdenia a označiť k nim sa
viažuce dôkazy. V tomto smere žalovaná v priebehu prvoinštančného konania neprodukovala fakticky
žiadne tvrdenia a dôkazy.

19. Výklad (minimálne) naznačovaný odvolateľkou, že na preukázanie opaku zákonnej prezumpcie - t.j.,
že ona nemala vedomosť o úmysle darcu (jej blízkej osoby) ukrátiť jeho veriteľa (žalobcu) - postačuje
jednoduché tvrdenie, že takúto vedomosť nemala, svojim spôsobom popiera samotný účel a podstatu
dotknutého zákonného ustanovenia (§ 42a ods. 2 Obč. zák.). Pri akceptácii  takéhoto výkladu (bez
ohľadu na to, že žalovaná tendenčne opomína, že zákon od nej vyžaduje „náležitú starostlivosť“), by
sa totiž žalobca aj v prípade blízkych osôb ocitol v situácii, kedy by on musel preukazovať vedomosť
(„známosť“) nadobúdateľa o úmysle prevodcu ukrátiť veriteľa. Následne by tak nebol rozdiel medzi
domáhaním sa odporovateľnosti právneho úkonu vykonaného medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou a
odporovateľnosti právneho úkonu medzi dlžníkom a inou (nie blízkou) osobou, čo však bezprostredne
odporuje platnej právnej úprave odporovateľnosti právnych úkonov.

20. Na okraj odvolací súd uvádza, že ak by dôvodom prevodu spoluvlastníckeho podielu k bytu z darcu
I. K. na žalovanú bol výhradne nepriaznivý zdravotný stav menovaného v spojitosti s operáciou srdca,
ktorá mohla skončiť i neúspešne, t.j. úmrtím I. K., bolo by dôvodné očakávať, že po úspešnej operácii
bude nasledovať spätný prevod dotknutého spoluvlastníckeho podielu na menovaného. Úmyslu ukrátiť
veriteľa nasvedčuje aj ten fakt, že darovacia zmluva obsahovala dojednanie o oprávnení darcu na
doživotné bývanie v predmetnom byte. Pokiaľ by bola motiváciou len hrozba úmrtia, takéto dojednanie
by bolo nelogické. Naopak, zachovanie oprávnenia bývať v danom byte potvrdzuje, že dlžník nemal v
úmysle zbaviť sa svojho (spolu)vlastníckeho práva v celom rozsahu, ale chcel si ponechať tú jeho časť,
ktorá zodpovedá oprávneniu vec užívať/bývať v danom byte. Táto časť však pri - z hľadiska bývania -
zachovaní faktického statusu dlžníka neumožňuje jeho veriteľovi (žalobcovi) uspokojenie existujúceho
dlhu.

21. Neopodstatnenou je taktiež odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že žalobca môže uspokojiť
svoju pohľadávku bezprostredne od dlžníka. Žalovaná nerozporuje zistenia okresného súdu, že jediným
majetkom, resp. príjmom, ktorý I. K. má, je jeho starobný dôchodok. Rovnako nerozporuje zistenie,
že z tohto sú aktuálne vykonávané zrážky cca vo výške 50 eur mesačne pre iného veriteľa. Aj keby
sa takmer okamžite začalo s výkonom exekúcie v prospech žalobcu, vzhľadom na výšku možných
zrážok z dôchodku by pohľadávka žalobcu nebola uspokojená skôr ako za takmer 17 rokov. Uvedený
časový horizont je dôvodné vykladať v tom zmysle, že pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi je z dôchodku
dlžníka fakticky nevymožiteľná. Nadväzne je plne dôvodné uplatnenie nároku na určenie neúčinnosti
právneho úkonu, ktorým z majetku dlžníka „odišla“ významná majetková hodnota, z ktorej je vykonateľná
pohľadávka veriteľa (žalobcu) uspokojiteľná takmer bezprostredne.

22. Z doteraz konštatovaného vyplýva, že odvolacie námietky žalovanej boli neopodstatnené a keďže
neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej
povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP),  napadnutý  rozsudok potvrdil. Potvrdenie sa vzťahuje aj na „priebežný“



výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý zodpovedal právnej úprave účinnej v čase vydania
napadnutého rozsudku.

23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 255 ods. 1 v spojení       s § 396
ods. 1 CSP. Odvolateľka - žalovaná nebola v tomto štádiu konania (vôbec) úspešná, preto má žalobca
voči nej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v (plnom) rozsahu - 100%.
24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku   j e   p r í p u s t n é   dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda,        z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/214/2013", "guid": "6caf77c9-4607-4e06-878f-a94ad2676378:055fa32c-7264-4813-a12b-ee92385e66c9", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:75954f41-5640-47e8-894e-e03fc5f50c9d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 284/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 284/2010 z 30. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-30", "citacie_n": 8, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:75954f41-5640-47e8-894e-e03fc5f50c9d"}, {"guid": "d963f23a-2033-4931-818d-05b56bd96a7d:42d5e340-e573-4870-a73b-26b4fbb3d0db", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5713213422.1", "spisova_znacka": "10Co/248/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/248/2015 z 25. 8. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-08-25", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5713213422.1"}], "citovane_v": []}