Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2Co/140/2012 z 25. 6. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. júna 2013, sp. zn. 2Co/140/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8710209615.1
Krajský súd Prešov | 2Co/140/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8710209615.1 | 2013-06-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
Citované ustanovenia: § 134 OZ
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e34187cb-ec8f-43a4-a6a3-015fdcc4de6e
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8710209615.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/140/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8710209615
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8710209615.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobkýň: 1/ U. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom S. XXX, 2/ Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX, W. W. B., 3/ U. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. W. XX, V., zastúpených JUDr. Oľgou Liškovou, advokátkou so sídlom v Poprade, Štefánikova
39, proti žalovaným: 1/ U. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, 2/ X. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXX, zastúpených Mgr. Jurajom Berčom, advokátom so sídlom Spišská Nová Ves, Zimná 59, o
určenie rozsahu dedičstva s prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo
dňa 06.09.2012 č.k. 21C 70/2010 - 91 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. až 3. rade náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 66,32 Eur na účet JUDr. Oľgy Liškovej, advokátky, do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. S.,
rodinný dom súpisné č. XXX, na parcele č. 1900/14 patrí do dedičstva po nebohom X. Q., zomrelom
XX.XX.XXXX v podiele 1/2 -vice k celku. Žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne uhradiť
žalobcom náhradu trov konania, ktoré pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 99,50 Eur
a trov právneho zastúpenia v sume 532,09 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia poukázal na to, že je daný naliehavý právny záujem
žalobkýň v tomto konaní. Rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť podkladom pre vykonanie zápisu
vlastníckeho práva žalobcov k tejto nehnuteľnosti. Žalobkyne by sa reálne nedomohli bez kladného
rozhodnutia súdu o určení, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, prejednania nehnuteľnosti v dedičskom
konaní. Mal za preukázané, že predmetný rodinný dom bol postavený v 60-tych rokoch žalobkyňou v
1. rade a jej nebohým manželom. Žalovaní mali nadobudnúť tento rodinný dom v roku 1999 zápisom
do katastra nehnuteľností na základe darovacej zmluvy od žalobkyne v 1. rade a jej manžela s tým,
že takáto darovacia zmluva nebola uzatvorená v písomnej forme. Žalovaní nepreukázali existenciu
právneho titulu držby, ktorým by mala podľa nich byť darovacia zmluva a taktiež nebola splnená
podmienka nepretržitej dobromyseľnej držby po dobu 10 rokov. Aj keby bola dobromyseľnosť žalovaných
založená v januári 1999 vydaním listiny o určení súpisného čísla a následným zapísaním vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti, vydržacia doba 10 rokov nebola naplnená do roku 2009. Z výpovedí oboch
žalovaných, ako aj žalobkýň vyplynulo, že už v roku 2007 nastali prvé hádky o vlastníctvo k rodinnému
domu a 23.07.2008 žalobkyňou v 1. rade bola v konaní 13C 158/2008 podaná žaloba o určenie



vlastníckeho práva k celému rodinnému domu, čím musela byť narušená subjektívna dobromyseľnosť
žalovaných, keďže už s týmito hádkami museli vzniknúť pochybnosti o ich vlastníctve. Žalovaní sa
nemohli domnievať, že vlastnícke právo nadobudli na základe rozhodnutia o udelení súpisného čísla
v roku 1999, keďže nejde o nadobúdací titul vlastníckeho práva. Pokiaľ ide o námietku premlčania,
súd prvého stupňa zdôraznil, že premlčať možno všetky majetkové práva, avšak vlastnícke právo
premlčať nemožno. Žalovaným nemohlo vzniknúť zo zákona vlastníctvo vydržaním. Súd prvého stupňa
tiež poukázal na rozdielnosť dvojakej existencie skoro identických listín Obecného úradu S. o určenie
súpisného čísla XXX  k identickému domu z rokov 1998 a 1999, kde sú prvotne žalovaní zapísaní ako
užívatelia rodinného domu a neskôr, zrejme po zápise do katastra nehnuteľností, došlo k antidatovaniu
listiny o určení súpisného čísla a pozmeneniu slova na vlastníkov, čo predstavuje minimálne špekulatívne
konanie. Žalovaní napriek investíciám do rodinného domu nemohli užívať tento ako vlastný, o čom
svedčí aj platenie dane z nehnuteľnosti žalobkyňou v 1. rade v období, keď žalovaní už tvrdili, že
sa považovali za vlastníkov rodinného domu. V prípade, aj keď sa žalovaní domnievali, že darovacia
zmluva bola uzatvorená ústne, túto skutočnosť súd prvého stupňa nemohol vziať do úvahy. Pokiaľ sa
niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom ku
všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci, ani v prípade, že je presvedčený, že takáto
zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Žalovaní nepreukázali svoje tvrdenia o
ich dobromyseľnosti a nebola naplnená vydržacia doba 10 rokov. Nepreukázali skutočnosti významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci a táto skutočnosť nebola preukázaná ani s ohľadom na
vykonané dokazovanie, pretože výsledky dôkazov neumožnili súdu prijať záver o pravdivosti tvrdení v
prospech žalovaných. Z toho dôvodu súd prvého stupňa žalobe vyhovel a o trovách konania účastníkov
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní, ktorí navrhli rozsudok
zmeniť tak, aby žaloba bola zamietnutá. Žalovaní tvrdia, že nadobudli vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti na tom skutkovom základe, že pôvodní vlastníci stavby, ktorá už bola skolaudovaná,
ale nebola zapísaná v katastri nehnuteľností, na nich previedli svoje vlastnícke právo z kolaudačného
rozhodnutia, čomu korešpondovala listina o pridelení súpisného čísla a podaný návrh na katastrálny
úrad. Tento formálny postup bol realizovaný na podnet žalobkyne v 1. rade a dnes už nebohého
jej manžela, čo zrealizoval starosta obce, úradná osoba, ku ktorej mali všetci zúčastnení rešpekt.
Zdôrazňujú, že pridelenie súpisného čísla a následné určenie vlastníckeho práva sa diali s vedomosťou
a súhlasom žalobkyne v 1. rade a poručiteľa s tým, že rovnakým spôsobom bolo nadobudnuté vlastnícke
právo k omnoho väčšiemu počtu nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. S.. Tento spôsob nevzbudil
u žalovaných žiadne pochybnosti, že by malo nemalo ísť o zákonný spôsob a správa katastra tomuto
návrhu vyhovela. Ak účastníci konania laicky hovoria o darovaní, mal súd podľa názoru žalovaných
tento skutkový stav právne podradiť pod uvedený právny stav. Tento spôsob nadobudnutia vlastníctva
odvodene od práva stavebníka považujú žalovaní za zákonný. Takýto prevod je možný aj ústnou
zmluvou. Žalobkyňa a nebohý poručiteľ, ako aj nebohý syn X. Q., mali v úmysle, aby vlastnícke právo k
tejto nehnuteľnosti nadobudli žalovaní, bolo to v súlade s ich ústnou dohodou, keďže žalovaní investovali
do predmetnej nehnuteľnosti nemalé finančné prostriedky a o žalobkyňu v 1. rade a poručiteľa sa
starali v zmysle dohody o ich práve doživotného užívania tejto nehnuteľnosti. Svedkom tejto dohody
bol bývalý nebohý starosta Obce S., pán X. T., ktorý potom aj konal spôsobom vyššie uvedeným.
Žalovaní boli najneskôr odo dňa rozhodnutia katastrálneho odboru o určení súpisného čísla a teda od
roku 1999 dobromyseľní v tom, že táto nehnuteľnosť sa nachádza v ich bezpodielovom spoluvlastníctve,
rešpektovali aj bez zápisu v katastri nehnuteľností, že žalobkyňa v 1. rade a poručiteľ majú právo
doživotného užívania tejto nehnuteľnosti, čomu nasvedčovalo ich správanie a spolužitie, čo brali na
vedomie a rešpektovali aj ostatní členovia rodiny, či širšia verejnosť. Dobromyseľnosť žalovaných, že sú
vlastníkmi tejto nehnuteľnosti, potvrdzuje aj dedičské konanie po nebohom X. Q., ktoré bolo ukončené
vydaním osvedčenia o dedičstve, ktorému predchádzala dohoda dedičov o dedičstve, bez ktorej by
nebolo možné osvedčenie vydať. V tomto dedičskom konaní žiaden z dedičov nenamietal vlastnícke
právo žalovaných k tejto nehnuteľnosti a teda nezaradenie nehnuteľnosti do dedičstva po poručiteľovi.
Nehnuteľnosť je preto v bezpodielovom spoluvlastníctve žalovaných v rozsahu podielu 1/2-vice, žalovaní
boli dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti, užívali ju viac ako 10 rokov, a preto podľa ich
názoru sú splnené podmienky k vydržaniu nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania. Na dobromyseľnosť
a zákonnú domu vydržania nemôže mať vplyv podľa žalovaných predchádzajúce súdne konanie, v
ktorom žalobkyňa v 1. rade nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti v podiele 1/2 - vice, keďže v
tomto štádiu konania je už predmetom konania vlastníctvo len k druhému podielu o veľkosti 1/2 -vici



na tejto nehnuteľnosti. Na prerušenie plynutia zákonnej vydržacej doby nemôžu mať vplyv ani rodinné
hádky, v ktorých každý z členov rodiny prezentuje svoje osobné názory. Vnútorný postoj žalovaných sa
ani po nezhodách so žalobkyňami nezmenil. Skutočnosť, že žalovaným aj po predchádzajúcom konaní
ostal spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/2 -vice si vysvetlili tak, že tento podiel ostáva v ich vlastníctve,
čím sa len utvrdila ich dobromyseľnosť. Žalobkyne v 2. a 3. rade k žalobe pristúpili až v roku 2012 a
dovtedy nevykonali žiaden relevantný úkon, ktorým by prerušili dobromyseľnosť žalovaných ohľadom
ich vlastníckeho práva. Aj v tejto súvislosti poukazujú žalovanú na postoj žalobkýň v 2. a 3. rade v
dedičskom konaní po poručiteľovi 1D 1134/2000. V zmysle týchto dôvodov navrhli žalovaní podanému
odvolaniu vyhovieť.

K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobkyne, ktoré navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť a
uplatnili náhradu trov odvolacieho konania. Zdôrazňujú to, že rodinný dom súpisné č. XXX v Obci S.
nebol zapísaný do katastra nehnuteľností, žalovaní iba využili to, že občania, ktorí nemali kolaudačné
rozhodnutie potrebné na zápis do katastra nehnuteľností postupovali podľa Stavebného zákona o
náhradnej kolaudácii a obec im na základe stavebného povolenia vydala tzv. náhradné kolaudačné
rozhodnutie a potvrdenie o súpisnom čísle. Zdôrazňujú, že pre rodinný dom žalobkyne v 1. rade a
poručiteľa bolo vydané súpisné číslo ešte v roku 1966 a v roku 1999 bolo vydané len potvrdenie
o pridelení tohto súpisného čísla. Žalovaní neboli stavebníkmi tohto rodinného domu a nekalým
spôsobom si dali rodinný dom zapísať do svojho vlastníctva. Zdôrazňujú, že vyjadrenia žalovaných o ich
dobromyseľnosti nie sú pravdivé, tieto svoje tvrdenia nepreukázali, naopak žalobkyňa v 1. rade predložila
doklady o tom, že až do roku 2008 uhrádzala všetky náklady na bývanie výlučne ona. Až do tohto obdobia
platila daň zo stavieb, na jej meno bol vydávaný platobný výmer na platenie domovej dane, čo vyvracia
tvrdenia žalovaných, že aj širšia verejnosť rešpektovala ich vlastnícke právo. Až sprístupnením katastra
nehnuteľností verejnosti na internete sa žalobkyňa v 1. rade a jej detí dozvedeli, že žalovaní sú akýmsi
čudným spôsobom zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci tejto nehnuteľnosti. Do smrti poručiteľa
rodinný dom užívala žalobkyňa v 1. rade s týmto poručiteľom a nebohým synom X. Q., žalovaná v 1. rade
sa k žalobkyni nasťahovala až po smrti manžela ako opatrovateľka a teda toto opatrovateľstvo nemôže
utvrdzovať žalovaných v ich presvedčení, že sú vlastníkmi nehnuteľnosti a že im titulom domnienky
vlastníctva nehnuteľnosť patrí. Žalovaný v 2. rade nemal v rodinnom dome súpisné č. XXX, ani len
trvalý pobyt, nie to ešte aby verejne prezentoval svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti. Naopak, utajoval, aby
žalobkyňa v 1. rade nezistila, že vlastníctvo k jej domu bolo zapísané bez jej vedomia.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O.s.p. spolu s
konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné. Je potrebné konštatovať, že súd
prvého stupňa pri rozhodovaní dostatočným spôsobom zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil,
následne o veci správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Žalobkyne v tomto konaní žiadajú určiť, že podiel 1/2 -vice nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX kat.
úz. S. - rodinného domu súpisné č. XXX, postaveného na parcele KN 1900/14, patrí do dedičstva po ich
právnom predchodcovi nebohom X. Q., ktorý zomrel XX.XX.XXXX.

Určovacia žaloba (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter a jej účelom je
spravidla poskytnúť ochranu práv žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva.
V prípade možnosti žalovať priamo splnenie povinnosti, nemožno považovať za prípustnú určovaciu
žalobu, ktorá neslúži potrebám praktického života a spornosť nerieši (neodstraňuje). Táto zásada,
že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde
sa môže domáhať splnenia povinností podľa § 80 písm. b/ O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca
preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu a v takom
prípade je potrebné takúto určovaciu žalobu považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý
je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a
oprávnených záujmov. O takúto situáciu ide aj v prejednávanej veci, keď žalobkyne žiadaným určením,



že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po ich právnom predchodcovi, môžu žiadať v ďalšom dedičskom
konaní o prejednanie takéhoto majetku poručiteľa.

Ako je zrejmé z obsahu spisu, žalovaní v konaní argumentujú tým, že spoluvlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti sa stali v období roka 1999 na základe vydania potvrdenia príslušným obecným úradom
o súpisnom čísle k tejto nehnuteľnosti, keď zároveň v uvádzanom období malo dôjsť k uzatvoreniu
darovacej zmluvy medzi poručiteľom a žalobkyňou v 1. rade k tejto nehnuteľnosti v prospech oboch
žalovaných. Žalovaní však takto prezentované vyjadrenia v konaní relevantným spôsobom nepreukázali.

Vydržanie je jedným zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva, pričom jeho základnými
podmienkami vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej vydržacej doby a
spôsobilý predmet vydržania. Právne následky vydržania pritom nastávajú vtedy, ak sú splnené
všetky podmienky, ktoré právny poriadok pre takéto nadobudnutie vlastníctva vyžaduje. Od účinnosti
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., a to konkrétne od 01.01.1951 do 31.03.1964, vlastníctvo k
hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3
rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného
držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu a vydržacia doba, ktorá začala plynúť
pred 01.01.1951 sa podľa prechodných ustanovení citovaného zákona skončila najneskôr uplynutím
10 -ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak neuplynula už skôr. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.
účinný od 01.04.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vôbec neumožňoval a
v podstate len rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo k veci alebo k právam do 31.03.1964. Až
novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 131/1982 Zb. opätovne zaviedla inštitút vydržania
a súčasne umožnila pre vydržanie započítať dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca mal
vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas neskončí skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti
tohto právneho predpisu. Ďalšia novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 509/1991 Zb.
účinná od 01.01.1992 v ustanoveniach § 134 a nasl. podstatne rozšírila spôsobilosť predmetu vydržania,
umožnila vydržať pozemky do vlastníctva držiteľa (a nie štátu), umožnila vydržanie aj voči štátu, ako i
možnosť vydržať vlastnícke právo právnickou osobou.

Dokazovanie vykonané v predmetnej právnej veci potvrdzuje to, že daný rodinný dom bol postavený v
období 60 -tych rokoch žalobkyňou v 1. rade a poručiteľom s tým, že menovaní nadobudli nehnuteľnosť
do ich bezpodielového spoluvlastníctva. Rodinný dom sa začal užívať v období rokoch 1965 a 1966,
pričom žalovaní sa do tohto rodinného domu nasťahovali po období roku 1999. Podľa žalovaných mali
rodinný dom nadobudnúť v roku 1999 po tom, čo bolo vydané potvrdenie o súpisnom čísle rodinného
domu a to na základe darovacej zmluvy od žalobkyne v 1. rade a jej nebohého manžela. Je zrejmé, že
žalovaní nepreukázali uzatvorenie darovacej zmluvy k tejto nehnuteľnosti v písomnej forme a nebola ani
zistená skutočnosť, že by došlo k neformálnemu darovaniu danej nehnuteľnosti.

Jedným zo základných predpokladov oprávnenej držby je dobrá viera držiteľa, že mu vec alebo
vykonávanie práva patria. Dobrá viera je pritom psychický stav držiteľa, ktorý sa domnieva, že mu vec
vlastnícky patrí, aj keď v skutočnosti to tak nie je a musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto jeho presvedčenie je opodstatnené. Odvolací súd v zhode so súdom
prvého stupňa konštatuje, že žalovaní nepreukázali relevantný titul pre vstup do oprávnenej držby
predmetnej nehnuteľnosti. Skutočnosť, že došlo k uzatvoreniu neformálnej darovacej zmluvy deklarujú
len žalovaní a ostatní účastníci konania tieto tvrdenia popierajú. Nebolo tiež zistené, aby vo vzťahu
k žalovaným uplynula zákonom určená 10-ročná vydržacia doba, tak ako to predpokladá ustanovenie
§ 134 a nasl. Občianskeho zákonníka počítaná od obdobia roka 1999. Je totiž zrejmé, že minimálne
od 23.07.2008 žalovaní nemohli byť dobromyseľní v tom, že táto nehnuteľnosť im vlastnícky patrí.
V tom čase totiž bola zo strany žalobkyne v 1. rade podaná žaloba o určenie vlastníckeho práva k
predmetnej nehnuteľnosti, keď zároveň v konaní Okresného súdu Poprad sp. zn. 13C 158/2008 sa
žalobkyňa v 1. rade úspešne domohla určenia, že je spoluvlastníčkou v rozsahu 1/2 -vice predmetnej
nehnuteľnosti. V uvádzanom konaní sa pritom žalobkyňa v 1. rade domáhala určenia vlastníckeho práva
k celej nehnuteľnosti, keď ohľadom polovice rodinného domu bola žaloba zamietnutá, avšak len so
zreteľom na to, ako bol koncipovaný žalobný  návrh.



Súd prvého stupňa tak v zmysle vykonaného dokazovania správne posúdil, že aj pokiaľ ide o ostávajúcu
polovicu predmetnej nehnuteľnosti, táto má patriť do dedičstva po pôvodnom vlastníkovi, poručiteľovi X.
Q., ktorý zomrel XX.XX.XXXX. Za situácie, že správny je aj výrok rozsudku o trovách konania účastníkov,
odvolací súd poukazujúc na uvedené dôvody rozsudok potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Úspešným žalobkyniam patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z odmeny
právnej zástupkyne za jeden úkon právnej pomoci, a to vyjadrenie sa k odvolaniu zo dňa 20.11.2012.
Za tento úkon patrí právnej zástupkyni žalobkýň odmena vo výške 58,69 Eur (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov) a k tejto sume sa pripočítava aj tzv. režijný paušál (§
16 ods. 3 citovanej vyhl.) v sume 7,63 Eur. Celková výška trov tohto štádia konania na strane žalobkýň
tak predstavuje sumu 66,32 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.