Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Co/508/2014 z 27. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 27. januára 2016, sp. zn. 2Co/508/2014, ECLI:SK:KSKE:2016:7110215262.1 Krajský súd Košice | 2Co/508/2014 | ECLI:SK:KSKE:2016:7110215262.1 | 2016-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-219.odsek-1 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/75129828-18dd-40f1-a010-114b6bc97b62 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2016:7110215262.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/508/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110215262
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7110215262.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr.
Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobcu E. B., bývajúceho na L. Č.. X V.
A., t.č. umiestneného v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v E. Z. U. Č.. XX/XXX, zastúpeného
JUDr. Marošom Minčíkom, advokátom, so sídlom na Štúrovej č. 7 v Košiciach, proti žalovanej SR -
Generálnej prokuratúre SR, so sídlom na Štúrovej č. 2 v Bratislave, v konaní o zaplatenie 5 321,27 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 15C/186/2010-162
zo dňa 11.3.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5 321,27 Eur s 9 % úrokom
od 5. 8. 2009 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti o zaplatenie
úrokov z omeškania návrh zamietol a a o trovách rozhodne samostatným uznesením.

Rozsudok odôvodnil tým, že sa žalobca žalobou doručenou súdu 9. 6. 2010 domáhal, aby súd
zaviazal žalovaného zaplatiť mu sumu 5 321,27 Eur s 9 % úrokom z omeškania z dôvodu, že
uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite bolo proti nemu
1.8.2006 vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy spáchaný, vo forme spolupáchateľstva. Obhajobou
v trestnom konaní splnomocnil advokáta P.. Š. P., za čo mu zaplatil 5.321,27 €. Nakoniec Krajská
prokuratúra uznesením pod č.k. 1Kv/42/2006-265 zo dňa 13. 6. 2007 trestné stíhanie z dôvodov
uvedených v § 215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zastavila, preto sa domáhal náhrady škody
podľa zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd
prvého stupňa z výsledkov vykonaného dokazovania zistil, že uznesením vyšetrovateľa policajného
zboru zo dňa 1.8.2006 bolo proti žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods.
1,2 písm. i/ trestného zákona spáchanej formou spolupáchateľstva. Dňa 28.2.2007 prokurátor krajskej
prokuratúry podal proti žalobcovi obžalobu pre trestný čin vraždy. Krajská prokuratúra v Košiciach
uznesením pod č.k. 1Kv 42/2006-265 zo dňa 13. 6. 2007 trestné stíhanie z dôvodov uvedených v §
215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku zastavila. Z vyúčtovania za právne služby zo dňa 1.10.2007 a
príjmových pokladničných dokladov zo dňa 3.9.2008, 3.10.2008, 19.12.2008, 6.11.2008 zistil, že žalobca
zaplatil za obhajobu JUDr. Š.K. P. spolu 162.368,-Sk-5.389,63 €. Prostredníctvom Ministerstva financií
SR bola dňa 22.6.2009 Generálnej prokuratúre doručená žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie
nároku na náhrady škody. Generálna prokuratúra, ktorá preskúmaním spisových materiálov nezistila v
postupe prokuratúry pochybenia, poučila žalobcu domáhať sa uplatnenia nároku na príslušnom súde v
občianskom právnom konaní. Listom z 19.10.2009 žalobca opätovne požiadal Generálnu prokuratúru
o predbežné prejednanie nároku z dôvodov nesprávnej formulácie, s využitím príloh a uplatnil náhradu
škody vo výške 5.321,27 €, preto súd prvého stupňa uzavrel, že na daný prípad sa vzťahuje § 18



ods. 1 zák. 514/2003 Z.z. Žalovaný nespochybňoval výšku vyčíslených trov obhajoby, namietal, lenže
trovy obhajoby boli zaplatené družkou žalobcu a nie žalobcom. Rozpor bol podľa súdu prvého stupňa
odstránený výpoveďou žalobcu, ktorý uviedol, že sa jednalo o spoločné finančné prostriedky, pretože
v tom čase žili s družkou v spoločnej domácnosti a bolo nemožné, aby trovy obhajoby zaplatil žalobca
sám, lebo sa nachádzal vo výkone trestu v inej trestnej veci. Súd prvého stupňa sa ďalej zaoberal
námietkou žalovaného, spočívajúcej v tom, že žalovaný nie je pasívne legitimovaný, pretože škodu
spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán policajného zboru. Vo veci náhrady škody, má preto
konať v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b/ uvedeného zákona Ministerstvo vnútra. Súd prvého
stupňa skonštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím
(vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odcudzujúcim rozhodnutím trestného
súdu. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol oslobodený spod žaloby
má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo
má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade
so zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby (R 70/94). Ďalej skonštatoval, že zákon
514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Neposudzuje sa
teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a
škodu zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok
tohto konania. Náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v
ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutie. Rovnaký význam má aj zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Potom v zmysle ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona 514/2003 skúmal, ktorý
orgán má konať v mene štátu a vychádzal z toho, že v danom prípade došlo ku škode žalobcu v trestnom
konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokuratúra a policajt ( § 10 ods. 1 Trestného poriadku).
Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor ( § 230 ods. 1 Trestného poriadku). Z ustanovení Trestného poriadku potom vyplýva, že na
úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené
podaním obžaloby, vykonáva svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Vo
veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci, preto ako orgán
konajúci v mene štátu zodpovedá tak Ministerstvo vnútra, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska
určenia, ktorý z týchto orgánov je orgánom rozhodujúcim v mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z
nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovania nároku na náhrady škody. Žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná žalobcom na Ministerstve financií, ktoré žiadosť
postúpilo Generálnej prokuratúre. Generálna prokuratúra sa teda stala orgánom verejnej moci konajúcim
v danom prípade za štát. Ďalej uviedol, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody po jeho uplatnení
na príslušnom orgáne. Žalovaný reagoval na uplatnený nárok žalobcu listom zo 4.8.2009. Je preto
nepochybné, že najneskôr v uvedený deň si voči nemu žalobca svoj nárok uplatnil a od nasledujúceho
dňa sa žalovaný dostal do omeškania s plnením. Preto žalobcovi od uvedeného dňa až do zaplatenia
patrí úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 5.321,27 € (o 8 % vyšší ako základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky platná ku prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. K 5.8.2009 to
bolo 1%, t.j. vo výške 9 % ročne). V prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku z omeškania preto súd prvého
stupňa žalobu zamietol ako neopodstatnenú. Pri rozhodovaní o samotnom nároku na náhrady škody
spôsobenú vyplatením advokátskych trov vychádzal súd prvého stupňa z vyúčtovania trov a z úkonov
vykonaných advokátom žalobcu JUDr. P. v trestnom konaní. Výška týchto trov nebola medzi účastníkmi
sporná. Potom citoval ust. § 3, 4 ods. 1 písm. b/ a f/, § 18 ods. 3 a 517 ods. 1,2 Obč.zákonníka a podľa
nich zaviazal žalovaného na náhradu škody spočívajúcej vo výške vyčíslených trov trestného konania.

O trovách konania rozhodol podľa § 151 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný. Žiadal zmeniť napadnutý rozsudok a žalobu v celom
rozsahu zamietnuť a neúspešného žalobcu zaviazať na náhradu trov konania, eventuálne navrhol
odvolaciemu súdu, aby vo veci rozhodol uznesením, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania namietal predovšetkým nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, keď vychádzal z
toho, že podľa § 9 ods. 4 zákona 514/2003 právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda a z vykonaného dokazovania pred
okresným súdom vyplýva jednoznačne, že žalobcovi nebola spôsobená žiadna škoda. Toto tvrdenie
odôvodňuje výsluchom svedkyne D. X., ktorá na pojednávaní uviedla, že celú sumu nákladov obhajcovi
zaplatila zo svojich peňazí. Potom namietala nedostatok pasívnej legitimácie, pretože v tejto právnej



veci je možné považovať za nezákonné uznesenie vyšetrovateľa PZ, úradu boja proti organizovanej
kriminalite, teda jedná sa o rozhodnutie orgánu, za ktorý zodpovedá Ministerstvo vnútra SR. Vzhľadom
na to, že objektívna zodpovednosť štátu sa vzťahuje na celé trestné konanie a v uvedenej veci súd po
prijatí obžaloby odobril zákonnosť celého dovtedajšieho trestného konania, má za to, že v predmetnej
veci mal konať zástupca orgánu, ktorý vyjadril súhlas a zákonnosť s postupom v trestnom konaní za
štát, a teda Ministerstvo spravodlivosti SR. Ďalej namietal, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie,
ktoré by oprávňovalo súdu v občianskom súdnom konaní, aby zasahoval do trestného konania tým,
že by posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní. Podľa názoru žalovaného nemožno v
danom prípade hovoriť o vzniku škody tak, ako to má na mysli právna teória a prax. Rovnako tu
absentuje príčinná súvislosť medzi vznikom fiktívnej škody a údajným nesprávnym úradným postupom
štátu. Má za to, že v danom prípade vznik škody, jej výška, ani kauzálny nexus neboli spravodlivo zistené
a preukázané. Pokiaľ išlo o príslušenstvo pohľadávky k tomu namietal, že nárok na úrok z omeškania
podľa § 517 ods. 1 OZ nevznikol, pretože pred rozhodnutím súdu sa nemohol dostať do omeškania,
keďže nárok žalobcu považoval a považuje za sporný. Ďalej namietal, že trovy neboli účelne vynaložené
v zmysle § 18 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z. a rozsudok nie je odôvodnený v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p..

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. preskúmal rozsudok v napadnutej
časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre
zrušenie rozsudku.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože podľa
odvolacieho súdu bolo nepochybne zistené, že žalobcovi vznikla škoda zaplatením trov trestného
konania advokátovi, ktorý ho zastupoval. Tieto trovy zaplatila síce družka žalobcu, pretože žalobca bol
vo výkone trestu a nemohol disponovať finančnými prostriedkami, ale išlo o náhradu vykonanú v mene
žalobcu, teda maximálne mohlo dôjsť k plneniu za iného. V tomto prípade potom nie je rozhodujúci
vzťah medzi žalobcom a jeho družkou, pretože pri plnení za iného podľa § 454 a nasledujúcich OZ ide
o vzťah medzi nimi
a o nie vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Je nepochybné, že povinnosť uhradiť trovy advokátovi
mal žalobca. Tieto trovy uhradené boli a to v súvislosti s trestným stíhaním, ktoré bolo nakoniec
zastavené, preto bol žalobca v konaní aktívne legitimovaný a preukázal aj vznik škody predstavujúci
trovy, ktoré boli vyčíslené jeho advokátom a úkony vyplývali z trestného spisu. Žalovaný v priebehu
konania pred súdom prvého stupňa nenamietal výšku trov, preto na túto námietku odvolací súd už v
odvolacom konaní nemohol prihliadať. Správne súd prvého stupňa určil aj výšku úroku z omeškania
a počiatok, kedy sa žalovaný dostal do omeškania, a to dňom, kedy rozhodol žalovaný o nepriznaní
náhrady žalobcovi, pretože týmto dňom sa dostal o omeškania, ako to správne uviedol súd prvého
stupňa. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne vyriešil aj otázku pasívnej legitimácie,
pretože ako orgán konajúci v mene štátu skutočne prichádzala do úvahy Generálna prokuratúra SR
a Ministerstvo vnútra SR. Keďže návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol
prejednávaný Generálnou prokuratúrou a táto komunikovala so žalobcom a tento nárok nepriznala,
správne súd prvého stupňa určil za orgán oprávnený konať v mene štátu Generálnu prokuratúru. Okrem
toho prokurátor v trestnom konaní odmietol sťažnosť obvineného proti začatiu trestného stíhania a podal
obžalobu, čím odobril úkony vyšetrovateľa PZ. Súd prvého stupňa sa podľa odvolacieho súdu vyporiadal
so všetkými námietkami, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ § 151 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát jednohlasne ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z.).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.