Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 8S/80/2018 z 5. 6. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 5. júna 2019, sp. zn. 8S/80/2018, ECLI:SK:KSKE:2019:7018200918.1 Krajský súd Košice | 8S/80/2018 | ECLI:SK:KSKE:2019:7018200918.1 | 2019-06-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 68a ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z., § 167 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6e33bcc6-8824-4db6-9445-4ef5ab0ee459 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7018200918.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/80/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018200918
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Naď
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7018200918.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr.
Dany Bystrianskej a JUDr. Jozefa Kuruca, v právnej veci žalobcu FIMI s.r.o. so sídlom M.R. Štefánika
1161, 075 01 Trebišov, IČO: 44 311 460, právne zastúpeného advokátkou kanceláriou AK Balara, s.r.o.
so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, proti žalovanému Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny,
Špitalská 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 2015/181235 UPS/US1/OK2/
KON/2015/132 z 18.11.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 2015/181235 UPS/US1/OK2/KON/2015/132 z 18.11.2015
a vec v r a c i a žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou z 11.01.2016 podanou v zákonom stanovenej lehote (za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku - § 250b ods. 1 O. s. p.) sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania
rozhodnutia žalovaného č. 2015/181235 UPS/US1/OK2/KON/2015/132 z 18. novembra 2015, ktorým
žalovaný ako správny orgán druhého stupňa rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému
rozhodnutiu Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov č. TV2/K/Kon/2015/67-7 z 02.09.2015 o
uložení pokuty podľa § 68a ods. 1 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“)
v nadväznosti na ustanovenie § 29 ods. 1 uvedeného zákona vo výške 5.000,- Eur žalobcovi za
porušenie povinnosti dodržiavania všeobecne záväzného právneho predpisu o službách zamestnanosti
tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 02.09.2015 potvrdil.

2. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi z 02.09.2015 oprel o kontrolou
zistené porušenie povinnosti dodržiavania všeobecne záväzného právneho predpisu - § 29 ods. 1
zákona o službách zamestnanosti tým, že účastník konania (žalobca) nemal uzatvorený pracovný
pomer s dočasnými agentúrnymi zamestnancami za obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013 v celkovom
počte 148 agentúrnych zamestnancov a za obdobie od 01.01.2014 do 30.09.2014 v celkovom počte
197 agentúrnych zamestnancov, s ktorými mal uzatvorené len Dohody o pracovnej činnosti v zmysle
ustanovenia § 228a zákona č. 311/2011 Z. z. (Zákonník práce) v znení neskorších predpisov na účel
ich prideľovania k užívateľskému zamestnávateľovi v zmysle § 58 ods. 2 Zákonníka práce. Rozhodnutie
odôvodnil nasledovne:



„Orgán kontroly ÚPSVaR Trebišov vykonal v priebehu mesiaca október 2014 kontrolu v kontrolovanom
subjekte (účastník konania) zameranú na dodržiavanie všeobecne záväzných právnych predpisov
v oblasti služieb zamestnanosti kontrolovanou právnickou osobou, v oblasti činnosti agentúry
dočasného zamestnávania, dočasného prideľovania zamestnancov k užívateľskému zamestnávateľovi,
dodržiavania postupov v rámci činnosti ADZ v zmysle ust. § 29 až 31 Zákona o službách zamestnanosti.

Na základe predložených podkladov zo strany kontrolovaného subjektu a po ich následnom preskúmaní
orgánom kontroly bolo zistené, že kontrolovaný subjekt vykonával svoju činnosť v rozpore s
ustanoveniami zákona o službách zamestnanosti a to konkrétne v rozpore s ust. § 29 ods. 1
Zákona o službách zamestnanosti, nakoľko nemal so všetkými dočasnými agentúrnymi zamestnancami
uzatvorený pracovný pomer v zmysle ust. Zákonníka práce. Zákonník práce (§42) umožňuje uzatvoriť
pracovný pomer len na základe písomnej pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Pri výkone kontroly bolo zistené, že kontrolovaný subjekt nemal uzatvorený pracovný pomer za
obdobie od 01.01.2013 do 31.12.2013 v celkovom počte so 148 agentúrnymi zamestnancami a za
obdobie 01.01.2014 do 30.09.2014 v celkovom počte so 197 agentúrnymi zamestnancami, ale s týmito
zamestnancami mal uzatvorenú len Dohodu o pracovnej činnosti v zmysle ust. § 228a Zákonníka práce.
Týmto svojím konaním kontrolovaný subjekt porušil ust. § 29 ods. 1 Zákona o službách zamestnanosti
a kontrolný orgán na základe výsledkov kontroly vypracoval protokol o výsledku kontroly zo dňa
03.11.2014, v ktorom konštatoval porušenie všeobecných právnych predpisov, konkrétne ust. § 29 ods.
1 Zákona o službách zamestnanosti.

K Protokolu o výsledku kontroly podal účastník konania Vyjadrenie zo dňa 26.11.2014, v ktorom
kontrolovaný subjekt de facto uvádza, že k porušeniu ust. § 29 ods. 1 Zákona o službách zamestnanosti
nedošlo úmyselne alebo vedome, ale k porušeniu došlo z dôvodu nesprávneho výkladu právnych
predpisov zo strany kontrolovaného subjektu.

V zmysle ust. § 13 ods. 1 písm. e) bod 4 zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti Správny orgán
začal správne konanie vo veci uloženia pokuty podľa ust. § 68a ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 29
ods. 1 Zákona o službách zamestnanosti. S poukazom na ust. § 70 ods. 4 bod a) Zákona o službách
zamestnanosti Správny orgán vyzval v zmysle ust. § 33 ods. 2 Správneho poriadku účastníka konania
na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia o uložení pokuty, prípadne na predloženie dôkazov. Vyjadrenie
účastníka konania bolo doručené Správnemu orgánu listom zo dňa 29.12.2014, v ktorom účastník
konania uviedol, že dňom 23.12.2014 odhlásil všetkých zamestnancov zamestnaných na dohodu o
pracovnej činnosti.

V zmysle ust. § 68a ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti Ústredie a úrad uložia pokutu za
porušenie povinnosti podľa tohto zákona do výšky 33.193,91 Eur.

V zmysle ust. § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti pokutu je možné uložiť v lehote jedného
roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení povinnosti podľa zákona o službách
zamestnanosti.

S poukazom na vyjadrenie účastníka konania zo dňa 29.12.2014, ako aj na Vyjadrenie ku kontrolným
zisteniam zo dňa 26.11.2014 má Správny orgán za to, že účastník konania si je plne vedomý
nezákonného konania, porušenia § 29 ods. 1 Zákona o službách zamestnanosti. Účastník konania
nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by nejakým spôsobom vyvracali fakt, že došlo k porušeniu
ustanovení zákona o službách zamestnanosti (§ 29 ods. 1).

Správny orgán na základe výsledkov kontroly dospel k názoru, že sú splnené podmienky stanovené
v § 68a ods. 1 písm. a) zákona o službách zamestnanosti pre uloženie pokuty a preto rozhodol, tak
ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. Pri rozhodovaní o výške pokuty bral do úvahy rozsah porušenia



povinnosti a vzhľadom k tomu, že sa jedná o veľké množstvo zamestnancov, u ktorých nebol uzatvorený
pracovný pomer považuje Správny orgán výšku pokuty za úplne opodstatnenú.“

3. Žalovaný ako správny orgán druhého stupňa vydal rozhodnutie o zamietnutí odvolania žalobcu
a potvrdení prvostupňového rozhodnutia z 02.09.2015 z 18.11.2015 a predmetné preskúmavané
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 01.12.2015. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z
18.11.2015 žalovaný zotrval na dôvodoch prvostupňového rozhodnutia, poukázal na obsah a závery
kontrolných zistení vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu a odvolacie námietky žalobcu označil
za nedôvodné.

4. Obsahom žaloby z 11.01.2016 doručenej Krajskému súdu v Košiciach 13.01.2016 bola jedna
zásadná námietka týkajúca sa povinnosti vyplývajúcej z obsahu ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o
službách zamestnanosti, podľa ktorého pokutu možno uložiť v lehote 1 roka odo dňa, keď sa ústredie a
úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do 3 rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.
Žalobca navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
zaviazal ho zároveň k úhrade trov súdneho konania, aplikujúc právny dôvod zrušenia administratívneho
rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p., teda skutočnosť, že v konaní žalovaného bola zistená
taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Nedodržanie subjektívnej
jednoročnej lehoty na uloženie pokuty žalobca ako zásadnú žalobnú námietku odôvodnil nasledovne:

„Správny orgán prvého stupňa vykonal u žalobcu kontrolu podľa § 13 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z.
o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov, a to v dňoch 08.10.2014 až 29.10.2014. O
výsledku inšpekcie vydal dňa 03.11.2014 Protokol o výsledku kontroly č. TV2/K/KON/2014/224 (ďalej
len „Protokol o výsledku kontroly“), v ktorom konštatoval, že žalobca porušil § 29 ods. 1 zákona č. 5/2004
Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o službách zamestnanosti“).

Zákon o službách zamestnanosti, § 29 ods. 1:
Agentúra dočasného zamestnávania na účely tohto zákona je právnická osoba alebo fyzická osoba,
ktorá zamestnáva občana v pracovnom pomere (ďalej len „dočasný agentúrny zamestnanec“) na účel
jeho dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi) na území Slovenskej republiky, na výkon
práce pod jeho dohľadom na vedením alebo na účel jeho vyslania podľa osobitného predpisu.

Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu zo dňa 02.09.2015 bola žalobcovi uložená pokuta vo
výške 5.000.00 €. Na základe odvolania žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu
vydal žalovaný dňa 18.11.2015 rozhodnutie žalovaného, ktorým odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu
prvostupňového správneho orgánu zamietol a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

Podľa § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti môže byť pokuta uložená v lehote jedného roka
odo dňa, keď sa prvostupňový správny orgán dozvedel o porušení povinnosti, za porušenie ktorých
ukladá pokutu.

Zákon o službách zamestnanosti, § 68a ods. 3
Pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto
povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydaného v konaní č. 4Sžf/11/2010 prekluzívna
subjektívna lehota, v ktorej môže správny orgán uložiť pokutu, začína plynúť dňom, kedy sa správny
orgán mohol dozvedieť a dozvedel o porušení povinnosti kontrolovaného subjektu, za porušenie ktorej
pokutu ukladá.



Dôkaz: rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sžf/11/2010

Podľa rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaného v konaní 24S/240/2013 je správny orgán
povinný uložiť pokutu právoplatným rozhodnutím do jedného roku odo dňa, kedy sa správny orgán mohol
prvýkrát dozvedieť o porušení povinnosti, za porušenie ktorej ukladá kontrolovanému subjektu pokutu.

Uloženie pokuty po uplynutí jednoročnej prekluzívnej lehoty, a teda postupom v rozpore s § 68a ods.
3 zákona o službách zamestnanosti, znamená zaťaženie konania zo strany správneho orgánu takou
vadou, ktorá sama o sebe mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, čo zakladá dôvod na postup
podľa § 250j ods. 2 písm. e) Občianskeho súdneho poriadku a zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Dôkaz: rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 24S/240/2013

Z uvedených súdnych rozhodnutí je zrejmé, že subjektívna jednoročná prekluzívna lehota na uloženie
pokuty začína správnemu orgánu plynúť dňom, kedy sa mohol po prvýkrát dozvedieť o porušení
povinnosti, za ktoré ukladá pokutu, a končí dňom právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty.

V prípade žalobcu sa prvostupňový správny orgán nepochybne mohol dozvedieť a aj dozvedel o
porušení zákona o službách zamestnanosti, za ktoré bola žalobcovi uložená pokuta, dňa 03.11.2014,
kedy konštatuje prvostupňový správny orgán porušenie zákona žalobcom v Protokole o výsledku
kontroly.

Dôkaz: Protokol o výsledku kontroly zo dňa 03.11.2014

Najneskôr po uplynutí jedného roku od daného dňa, teda najneskôr dňa 03.11.2015 uplynula
prvostupňovému správnu orgánu a žalovanému jednoročná prekluzívna lehota na uloženie pokuty
žalobcovi za porušenie ustanovení zákona o službách zamestnanosti. Počnúc dňom 04.11.2015 zaniklo
prvostupňovému správnemu orgánu a žalovanému právo uložiť žalobcovi pokutu. Žalovaný vydal
rozhodnutie žalovaného až dňa 18.11.2015 a doručil ho žalobcovi až dňa 01.12.2015. Právoplatným sa
rozhodnutie žalovaného stalo dňa 02.12.2015, teda v čase, kedy už právo na uloženie pokuty zaniklo.

Navrhujeme preto, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného z dôvodu, že bolo vydané v rozpore s
ustanovením § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti v čase neskoršom, ako jeden rok odo
dňa začiatku plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty na uloženie pokuty, teda v čase, kedy už právo
žalovaného na uloženie pokuty žalobcovi zaniklo.
Zároveň navrhujeme, aby súd v zrušovacom rozhodnutí vyslovil právny názor, že ďalšie konanie o
uložení pokuty žalobcovi má byť žalovaným zastavené z dôvodu uplynutia jednoročnej subjektívnej
lehoty, v rámci ktorej môže byť pokuta za porušenie povinnosti podľa zákona o službách zamestnanosti
uložená.“

5. Na výzvu súdu z 27.01.2016 žalovaný predložil správnemu súdu vyjadrenie k žalobe z 23.02.2016
spolu s interným stanoviskom odboru kontroly žalovaného z 05.02.2016, z obsahu ktorých vyplýva,
že žalovaný správny orgán považuje za právne významný pre dodržanie subjektívnej lehoty na
uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti dátum vydania prvostupňového
rozhodnutia, a nie dátum rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu, resp. dátum právoplatnosti
rozhodnutia o uložení pokuty. K obsahu žaloby žalovaný argumentoval nasledovne:

„Žalovaný dáva do pozornosti súdu skutočnosť, že žalobca nenamieta zistené skutočnosti porušenia
zákona o službách zamestnanosti, ktoré preukázal orgán kontroly. Úrad uložil pokutu žalobcovi za
kontrolou zistené porušenie povinnosti dodržiavania § 29 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti,
ktorého sa žalobca dopustil tým, že nemal uzatvorený pracovný pomer v zmysle ZP so 148 dočasnými
agentúrnymi zamestnancami, ktorí boli dočasne pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi za obdobie
od 01.01.2013 do 31.12.2013 a následne v období od 01.01.2014 do 30.09.2014 nemal uzatvorený
pracovný pomer v zmysle ZP so 197 dočasnými agentúrnymi zamestnancami.



Žalovaný odmieta v plnom rozsahu tvrdenie žalobcu k údajnému nedodržaniu jednoročnej prekluzívnej
lehoty ustanovenej podľa § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti, pričom poukazuje na
skutočnosť, že správne konanie vo veci uloženia pokuty je procesom, v ktorom sa dokazuje porušenie
zákona zo strany správneho orgánu a vyjadrenia a doplnenia k podkladom k vydaniu rozhodnutia zo
strany účastníka konania. Správny orgán sa pritom podľa žalovaného mohol dozvedieť o možnom
porušení zo strany kontrolovaného subjektu 03.11.2014 - dátum vypracovania protokolu o výsledku
kontroly.

Povinnosťou správneho orgánu I. stupňa do vydania rozhodnutia je vykonať niekoľko procesných
úkonov, z ktorých jeden predstavuje možnosť účastníka konania vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.
Podpísaním zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly č. TV/K/KON/2014/224 zo dňa
28.11.2014 bola kontrola ukončená. V protokole o výsledku kontroly bolo uvedené konkrétne porušenie
zákona o službách zamestnanosti, ktoré kontrolovaný subjekt, t.j. žalobca nerozporoval. V rámci
správneho konania začína dokazovanie účastníkov konania, ktoré počas kontroly nemuselo byť
doložené/preukázané. Úrad zaslal žalovanému dňa 15.12.2014 dožiadanie č. 2014/530271 pred
samotným vydaním rozhodnutia o uložení pokuty. Dňa 31.12.2014 žalobca doručil na úrad vyjadrenie
sa k vykonanej kontrole pod č. 2014/543076. Rozhodnutie o uložení pokuty za kontrolou preukázaný
správny delikt bolo vydané dňa 02.09.2015. Rozhodným dňom, ktorý považuje žalovaný v zmysle
stanoviska odboru kontroly za moment, kedy sa dodržaním všetkých procesných úkonov preukázalo
porušenie zákona, je 28.11.2014.

V súlade s určenou pôsobnosťou úradu a žalovaného v zákona o službách zamestnanosti
je ich zákonnou povinnosťou kontrolovať dodržiavanie platných právnych predpisov v rámci
služieb zamestnanosti, ochraňovať právo a právom chránené záujmy občanov pred zneužívaním
zamestnávateľom. Výklad ustanovenia § 29 a § 68a ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, vrátane
dotknutých a úradmi prijatých odporúčaní uložiť pri porušení zákona o službách zamestnanosti agentúre
dočasného zamestnávania pokutu má opodstatnenie - benevolencia a uloženie pokuty v symbolickej
výške by umožňovalo agentúram dočasného zamestnávania všeobecne pokračovať v obchádzaní
zákona o službách zamestnanosti, ZP a všeobecne záväzných právnych predpisov, upravujúcich činnosť
agentúr dočasného zamestnávania a vytvoril by sa priestor na svojvoľné a nekontrolovateľné konanie.

Pri určení výšky pokuty sa správny orgán riadil ustanovením § 68a ods. 1 zákona o službách
zamestnanosti, keď prihliadal na závažnosť zistených nedostatkov a ich následkov.

Žalovaný odmieta tvrdenie žalobcu, že žalobou napadnuté rozhodnutie vykazuje vady v konaní, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e) O.s.p.). Žalovaný
preukázateľne vyvrátil dôvod žaloby - zaniknutie práva žalovaného na uloženie pokuty po údajnom
zaniknutí prekluzívnej jednoročnej lehoty. Pokutu za porušenie zákona o službách zamestnanosti uložil
správny orgán I. st., t.j. úrad v lehote ustanovenej v § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti a teda
odvolanie žalobcu na rozsudky uvedené v žalobe nemá vplyv na zmenu rozhodnutia v predmete veci a
to z dôvodu, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo a ostáva rozhodnutím „o odvolaní proti rozhodnutiu
v I. st. konania“ o uložení pokuty za kontrolou zistené porušenie zákona o službách zamestnanosti.“

6. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny
poriadok), po preskúmaní obsahu žalobných námietok rozsudkom č.k. 8S/2/2016 z 26.01.017 vyhovel
žalobe z 11.01.2016 a v dôvodoch uvedeného rozsudku konštatoval nasledovné skutkové zistenia a
právne závery:

7. Podľa § 491 ods. 1 SSP ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 30, druhá veta SSP ak sa správna žaloba súčasne týka konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b)
až d) (správne žaloby vo veciach správneho trestania, v sociálnych veciach atd.) rozhodne o nej
správy súd za primeraného použitia ustanovení upravujúcich konanie v týchto veciach, pričom použije
úpravu pre žalobcu výhodnejšiu.



9. Podľa § 23 ods. 2 písm. b) SSP upravujúceho výnimky zo senátneho rozhodovania krajského súdu
vo veciach správneho súdnictva, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v
sociálnych veciach (upravených v ustanoveniach § 199 ods. 1 SSP). Rozvrh práce Krajského súdu
v Košiciach na rok 2016 stanovil v časti správny súd (na strane 99) pravidlo, podľa ktorého „...Sudca
spravodajca, ktorému v súlade s právnymi predpismi platnými do 30.6.2016 bola ako spravodajcovi
pridelená senátna vec, je po 30.6.2016 zákonným sudcom v tejto veci, ak podľa ustanovenia § 23 ods.
2 Správneho súdneho poriadku má v nej konať a rozhodovať sudca.“

10. Podľa § 195 písm. b) SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a
dôvodmi žaloby, ak ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej
lehoty, alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo
za iné podobné protiprávne konanie.

11. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie
orgánu verejnej správy, alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho
posúdenia veci, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy,
ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

12. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť dôvodnosť žalobnej námietky poukazujúcej na nedodržanie
jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 Zákona o službách
zamestnanosti, podľa ktorého pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad
dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.

13. Žalobca v prílohe žaloby z 11.01.2016 predložil správnemu súdu rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 24S/240/2013 v obsahovo identickej právnej veci, ktorý žalovaný v uvedenom konaní
nenapadol odvolaním a nadobudol tak právoplatnosť, so závermi ktorého sa stotožnil správny súd aj v
preskúmavanej právnej veci.

Výklad ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti upravujúceho okrem objektívnej
trojročnej lehoty aj subjektívnu lehotu jedného roka pre uloženie pokuty odo dňa, „keď sa ústredie a úrad
dozvedeli o porušení týchto povinností“, bolo potrebné zo strany správneho súdu uskutočniť ústavno-
konformným spôsobom, súladným predovšetkým s právnou požiadavkou na spravodlivé administratívne
konanie. Dané právo účastníka administratívneho konania zahŕňa predovšetkým právnu povinnosť
vyplývajúcu z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a dotknutých ustanovení zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, aby správny orgán konal
v administratívnej veci plynule, bez zbytočných prieťahov, a aby tak bol bola zabezpečená stabilita
administratívnoprávnych vzťahov a právna istota subjektov týchto vzťahov.

14. V súlade s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k preskúmavanej právnej
problematike súd nemal pochybnosti o začiatku plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie
pokuty v preskúmavanej právnej veci, konštatujúc, že táto lehota začala plynúť v preskúmavanej právnej
veci dňom 03.11.2014, kedy správny orgán prvého stupňa vydal Protokol o výsledku kontroly č.TV2/K/
KON/2014/224, v ktorom konštatoval, že žalobca porušil § 29 ods. 1 zákona č. 5/2004 Z.z. o službách
zamestnanosti v znení neskorších predpisov.

15. Druhou zásadnou právnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti žalobnej námietky bolo posúdenie
dôvodnosti argumentácie procesných strán v konaní o tom, či v priebehu plynutia jednoročnej
subjektívnej lehoty je potrebné v administratívnom konaní podľa zákona o službách zamestnanosti vydať
prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty alebo zákonná požiadavka upravená v § 68a ods. 3 zákona



o službách zamestnanosti, v súvislosti s dodržaním subjektívnej lehoty na uloženie pokuty zahŕňa v sebe
povinnosť správnych orgánov oboch stupňov právoplatne ukončiť administratívne konanie o uložení
pokuty v lehote jedného roka odo dňa, keď sa dozvedeli o porušení právnych povinností účastníkom
správneho konania.

16. Vychádzajúc z hore uvedeného zistenia vyplývajúceho z obsahu administratívneho spisu o prvom
dni plynutia subjektívnej jednoročnej lehoty pre uloženie pokuty (03.11.2014) správny súd dospel k
záveru, že subjektívna jednoročná lehota pre uloženie pokuty v preskúmavanej právnej veci uplynula
dňom. 03.11.2015. V uvedenej lehote bolo povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov právoplatne
ukončiť administratívne konanie o uložení pokuty, t.j. nielen vydať prvostupňové rozhodnutie o pokute.
Daný právny záver súd opiera predovšetkým o nasledovné východiskové právne úvahy:

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho
štátu. Ústavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom
názore: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako
sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z
čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou
všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli
priznané.“ (I.ÚS 17/1999, Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999. Nález z 1 3.10.1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s 382).

V judikatúre Ústavného súdu SR sa požiadavka materiálneho právneho štátu akceptovala aj v ďalšom
právnom názor, podľa ktorého: „V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných
stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu,
čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré
sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich
uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I.ÚS 10/98).“ (I.ÚS 54/02. Nález z 13.11.2002. Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2002 - II. polrok, s. 750).

Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.
To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,
ako určuje právny poriadok.

Ustanovením čl. 1 ods. 2 ústavy sa Slovenská republika zaviazala, že uznáva a dodržiava všeobecne
záväzné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky.

V intenciách čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) je súčasťou právneho poriadku Slovenskej
republiky a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva treba pojmy „trestné obvinenie“ a „práva
a záväzky občianskej povahy“ pokiaľ ide o rozsah aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať
autonómne od ich definovania vo vnútroštátnom právnom poriadku členských štátov dohovoru (pozri
napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976).



Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických
osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto
hľadiska je potrebné vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice
medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne
orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Keďže čl. 6 ods. 1 veta prvá dohovoru hovorí „o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“ je podľa
názoru najvyššieho súdu nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone
a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná
administratívnoprávna zodpovednosť.

Napokon aj Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách, ktoré bolo
schválené Výborom ministrov dňa 13.02.1991 na 452. zasadnutí zástupcov ministrov odporúča vládam
členských štátov, aby sa vo svojom práve aj praxi riadili zásadami, ktoré vyplývajú z tohto odporúčania.
Pokiaľ ide o rozsah pôsobnosti tohto odporúčania, je v ňom uvedené, že sa vzťahuje na správne akty,
ktorými sa ukladá postih za správanie, ktoré je v rozpore s uplatniteľnými pravidlami, či už ide o pokuty
alebo iné opatrenia trestnej povahy bez ohľadu na to, či majú peňažnú alebo inú povahu. Tieto druhy
postihu sa považujú za správne sankcie.

Podľa zásady č. 6 tohto odporúčania je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych
sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77)31 aj pevne
zavedené záruky v trestnom konaní.

V predmetnej veci, keďže ide o preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov
a postihu za správny delikt s uložením peňažnej pokuty, treba podľa názoru súdu aplikovať na danú
vec čl. 6 ods. 1 prvá časť dohovoru.“

17. Zákonodarca v ustanovení § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti stanovil subjektívnu
jednoročnú prekluzívnu lehotu, ktorá plynie v rámci objektívnej trojročnej prekluzívnej lehoty. Lehoty
(či doby) uvedené v citovanom ustanovení (jednoročná subjektívna a trojročná objektívna) na uloženie
sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný
prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania
namietané. Žalovaný podľa názoru správneho súdu mal na prekluziu prihliadnuť pri rozhodovaní o
opravnom prostriedku. Ak nestihol pokutu uložiť v lehote jedného roka, mal konanie podľa § 30 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov zastaviť. Takýto
právny záver je možné vyvodiť aj z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
8Sžo/1472/2008 z 12.03.2009.

18. Súd ďalej v súvislosti s výkladom dotknutého ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o
službách zamestnanosti a taktiež vo všeobecnosti k posudzovaniu právne významných skutočností
ovplyvňujúcich plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt poukazuje aj
na obsah rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 6Sžf/51/2010 z 22.06.2011, uverejneného v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR č. 2/2013 pod č. 19, z ktorého vyplýva, že
rozhodujúcou skutočnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na uloženie sankcie za správny
delikt je skutočnosť, že správny orgán sa dozvedel o porušení zákona. Zároveň k otázke plynutia
lehôt na vydanie rozhodnutia o postihu za správny delikt Najvyšší súd SR judikoval, že lehoty na
vydanie takéhoto rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy
v správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu
orgánu verejnej moci.

19. Napokon aj judikatúra správnych súdov v Českej republike, s ktorou má Slovenská republika
rovnakú právnu históriu, pri formulovaní právnych záverov vyplývajúcich z identickej právnej úpravy
administratívneho trestania za správne delikty, pri výklade právneho textu právnej úpravy plynutia



subjektívnej lehoty pre rozhodnutie správneho orgánu „pokutu možno uložiť do jedného roka“ zastáva
názor, že dané znenie právnej úpravy je nutné vyložiť tak, že konanie o uložení pokuty je potrebné
právoplatne ukončiť. To znamená, že rozhodnutie o uložení pokuty musí nadobudnúť právoplatnosť
najneskôr v posledný deň tejto lehoty (Přehled judikatúry ve věcech správního trestání, ASPI, a.s., 2006
pod č. 430 - rozsudok Vrchního soudu v Praze č.k. 7A 147/94 z 10.2.1995).

20. Keďže žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie až 18.11.2015, pričom subjektívna jednoročná
lehota pre uloženie pokuty mu uplynula 03.11.2015, rozhodol tak zjavne po uplynutí jednoročnej
subjektívnej lehoty na uloženie pokuty vyplývajúcej z ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách
zamestnanosti.

21. Súd preto v preskúmavanej právnej veci zrušil rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, ako
aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, aplikujúc pritom zásady administratívneho trestania
vyplývajúce z hore citovaných ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
Ústavy Slovenskej republiky a Správneho súdneho poriadku.

22. Nadôvažok súd k obsahu administratívneho konania uvádza, že z obsahu administratívneho spisu
vyplýva okrem iného aj obdobie dlhodobej nečinnosti správneho orgánu prvého stupňa, ktorý vo veci
evidentne nekonal od 15.12.2014, kedy adresoval žalovanému vyžiadanie k jeho vyjadreniu pred
vydaním rozhodnutia o uložení pokuty (č.l.17 administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa)
až do vydania prvostupňového rozhodnutia dňa 02.09.2015, teda po dobu takmer 9 mesiacov. Z obsahu
administratívneho spisu správnych orgánov oboch stupňov pritom nevyplývajú žiadne objektívne právne
a faktické prekážky, ktoré by bránili postupu v správnom konaní bez zbytočných prieťahov. Ide o zistenie
korešpondujúce so závermi správneho súdu o potrebe rešpektovania právneho názoru vyplývajúceho
okrem iného aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 4Sžf/11/2010 z 18.11.2010, podľa
ktorého „lehoty k rozhodnutiu predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne obmedzujúcich
tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov v konaní pred nimi. Predmetná lehota
je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánov verejnej moci. Ide
o ustanovenie slúžiace predovšetkým záujmom účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom
lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená“.

23. Súd vzhľadom na zistený skutkový a právny stav veci vyhovel žalobe a zároveň zaviazal žalovaného
k úhrade trov súdneho preskúmavacieho konania v súlade s ustanovením § 167 ods. 1 SSP tak, že
žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorých bude rozhodnuté
osobitným uznesením správneho súdu.

24. Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného - Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava,
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako kasačný súd rozsudkom č.k. 7Asan/11/2017 z 31.07.2018
zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 8S/2/2016-57 z 26.01.2017, konštatujúc nesprávnosť
procesného postupu Krajského súdu v Košiciach v súvislosti s obsadením súdu (vo veci rozhodoval
sudca, hoci išlo o vec administratívneho trestania o správnom delikte, o ktorej bol povinný rozhodnúť
senát krajského súdu). Predmetný procesný nedostatok konania prikázal kasačný súd odstrániť v
ďalšom konaní, rozhodujúc mimo rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 453
ods. 2 SSP, teda bez toho, aby sa zaoberal vecnou správnosťou rozhodnutia a tým aj rozsudku Krajského
súdu v Košiciach z 26.1.2017.

25. Krajský súd v prvom rade k dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k.
8S/2/2016-57 z 26.01.2017 uvádza, že zaradením veci do rozhodnutia v senátnej agende naplnil pokyny
uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 7Asan/11/2017 z 31.07.2018. Zároveň,
poukazujúc na bod 9. odôvodnenia tohto rozsudku (v právnej nadväznosti na bod 8.) správny súd
uvádza, že dikcia § 199 ods. 1 SSP upravujúca právnu definíciu žalôb v sociálnych veciach uvedením
okruhu orgánov verejnej správy, ktorých rozhodnutia sa považujú za „sociálne veci“ bola v spojení



s obsahom ustanovenia § 30 SSP v komentári k Správnemu súdnemu poriadku (Baricová, Fečík,
Štefček, Filová a kol.) následne vysvetlená tak, že ak orgány uvedené v § 199 ods. 1 SSP rozhodujú
vo veciach administratívneho trestania, pri aplikácii § 30 SSP rozhoduje o správnych žalobách proti
predmetným administratívnym rozhodnutiam správny súd v senátnom zložení. Nesporne by však
možná novelizácia § 199 SSP prispela k procesnoprávnej jasnosti právnej úpravy súdneho prieskumu
vo veciach administratívneho trestania orgánmi uvedenými v § 199 ods. 1 SSP.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 7Asan/11/2017 z 31.07.2018 tak, ako to bolo
vyššie uvedené v súvislosti so zrušením rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.01.2017 neuviedol
žiadne právne závery týkajúce sa dôvodov kasačnej sťažnosti žalovanej z 23.03.2017.

27. Krajský súd v Košiciach preto v preskúmavanej právnej veci v senátnom zložení v senáte 8S
opätovne preskúmal obsah podanej žaloby a zaoberal sa zásadnou žalobnou námietkou týkajúcou sa
uplynutia jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona o službách
zamestnanosti a dospel k záveru, že sa stotožňuje s obsahom dôvodov uvedených v rozsudku Krajského
súdu v Košiciach č.k. 8S/2/2016 z 26.01.2017, a to v celom rozsahu právnej argumentácie uvedenej
v odôvodnení predmetného rozsudku k žalobným námietkam, ako aj k obsahu právnej argumentácie
žalovaného správneho orgánu.

28. K obsahu kasačnej sťažnosti žalovaného z 23.03.2017 správny súd zároveň považuje za potrebné
uviesť predovšetkým nasledovné:

Z obsahu ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti jednoznačne vyplýva, že pokutu
možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto
povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu. Je teda nepochybné, že
rozhodujúcou právnou skutočnosťou pre začatie plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty pre uloženie
pokuty podľa § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti je deň spojený s vedomosťou úradu,
resp. ústredia o tom, že kontrolovaný subjekt porušil právne povinnosti sankcionovateľné podľa zákona
o službách zamestnanosti. Preto výklad daného zákonného ustanovenia, tak ako ho prezentoval
žalovaný v kasačnej sťažnosti z 23.03.2017, nie je podľa názoru správneho súdu výkladom právne
korešpondujúcim so zámermi zákonodarcu právne naviazať začiatok plynutia subjektívnej lehoty na
nadobudnutie vedomosti na strane správneho orgánu o porušení právnych povinností kontrolovaným
právnym subjektom. Ak by totiž zákonodarca mal právny zámer stanoviť počiatok plynutia jednoročnej
subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty od momentu oboznámenia sa kontrolovaného subjektu so
závermi obsiahnutými v protokole o výsledku kontroly, tak ako to uvádza žalovaný, nesporne by to bolo
explicitne pojaté do obsahu ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti. Takémuto
záveru správneho súdu zodpovedá aj právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky č.k. 7Afs/14/2011-134 z 11.01.2013, v ktorom Najvyšší správny súd Českej
republiky zároveň poukázal aj na obsah rozhodnutia rozšíreného senátu NSS ČR č.k. 7Afs/14/2011-114
z 18.09.2012. Napriek odlišnosti právnej úpravy tvoriacej súdny prieskum v danej právnej veci je
všeobecne použiteľným právny záver rozšíreného senátu NSS ČR, v ktorom konštatoval, že „správny
orgán sa „dozvie“ o porušení cenových predpisov (§ 17 ods. 4 zákona č. 526/1990 Sb. o cenách), dňom,
keď sústredí onen okruh poznatkov, informácií a dôkazných prostriedkov, z ktorých možno spáchanie
deliktu usúdiť. Nie je rozhodujúcim, či v tento deň už bol spracovaný kontrolný protokol, ani či tieto
poznatky boli analyzované a posúdené so záverom, že delikt bol spáchaný a kým.“ Správny súd zároveň
v danej veci poukazuje, vzhľadom na vysokú mieru príbuznosti právnych úprav administratívneho
trestania v Slovenskej a Českej republike aj na ďalší obsah rozsudku NSS ČR č.k. 7Afs/14/2011-134
z 11.01.2013 (predovšetkým body 38 a nasl. uvedeného rozsudku) výrazne ovplyvnený pozitívnym
spôsobom aj nálezom Ústavného súdu ČR Tl.ÚS 33/97 zo 17.12.1997 v spojení s nálezom ÚS ČR I.ÚS
947/09 zo 17.03.2010.

29. Ak teda žalovaný prezentoval právny názor, podľa ktorého dňom začatia plynutia subjektívnej
lehoty v preskúmavanej právnej veci bol 28.11.2014, ktorý bol dňom prerokovania o výsledku kontroly so
žalobcom, správny súd sa s týmto názorom nestotožňuje. V súlade s komplexným právnym výkladom



ustanovenia § 68a ods. 3 zákona o službách zamestnanosti je totiž podľa názoru správneho súdu
dňom začatia plynutia subjektívnej jednoročnej lehoty pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti v
danej právnej veci najneskôr deň 03.11.2014, ako deň vyhotovenia protokolu o výsledku kontroly, ktorý
obsahoval zistenia o porušení právnych povinností zo strany žalobcu uvedených v zákone o službách
zamestnanosti v spojení s dotknutými ustanoveniami Zákonníka práce.

30. Pokiaľ ide o posúdenie otázky, či administratívne konanie musí byť v priebehu plynutia jednoročnej
subjektívnej lehoty skončené nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu prvého
stupňa, alebo postačuje v uvedenej lehote vydať prvostupňové rozhodnutie o uložení sankcie, napriek
argumentácii žalovaného v kasačnej sťažnosti z 23.03.2017 správny súd zotrváva na svojich právnych
záveroch, formulovaných predovšetkým v bodoch 18. a 19. odôvodnenia tohto rozsudku. V právnej
reakcii na argumentáciu žalovaného poukazujúcu na judikatúru NS SR preferujúcu výklad týkajúci sa
subjektívnej lehoty pre uloženie pokuty v tom smere, že postačuje vydať prvostupňové rozhodnutie v
zákonom stanovenej subjektívnej lehote, poukazuje správny súd v danej veci na právne vety judikátu
Najvyššieho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR
č. 2/2013 pod č. 19 (bod 18. odôvodnenia tohto rozsudku), a to v jeho druhej časti. Najvyšší súd SR
síce všeobecným spôsobom, avšak jednoznačne nastolil logicky právny pohľad, podľa ktorého lehoty
na vydanie rozhodnutia v právnom štáte predstavujú jeden z mechanizmov obmedzujúci prieťahy v
správnom konaní, ktorý je súčasne prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu
orgánu verejnej moci. V právnom premietnutí publikovaného rozhodnutia NS SR na konkrétne postupy
správnych orgánov vo veciach administratívneho trestania, nemožno podľa názoru súdu v danej
veci neuznať právnu váhu a význam uvádzaného rozhodnutia NS SR. Iba právoplatným skončením
administratívneho konania v subjektívnej lehote stanovenej zákonom, je totiž možné naplniť požiadavky
vyplývajúce z daných záverov Najvyššieho súdu SR. Napokon aj obsahovo identická judikatúra NSS ČR
v ďalších právnych veciach je súladná s názorom správneho súdu v danej veci, konštatujúcim potrebu
právoplatného skončenia administratívneho konania v priebehu plynutia jednoročnej subjektívnej lehoty
(napr. rozsudok NSS ČR 5A 1/2001-56 z 03.06.2004 uverejnený v Zbierke rozhodnutí NSS ČR pod č.
329/2004, rozsudok NSS ČR č.k. 2As 204/2014-71 z 29.10.2014).

31. Vychádzajúc z obsahu právnej argumentácie správneho súdu uvedenej v bodoch 12. až 20., 28. - 30.
odôvodnenia tohto rozsudku správny súd po zrušení rozhodnutia žalovaného napadnutého správnou
žalobou, vrátil vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ktorého právnou povinnosťou
vyplývajúcou z ustanovenia § 191 ods. 6, prvá veta SSP je rešpektovať právny názor, ktorý vyslovil
správny súd v zrušujúcom rozsudku. Povinnosťou žalovaného preto podľa názoru správneho súdu bude
vydať procesné rozhodnutie reagujúce na zánik deliktuálnej zodpovednosti žalobcu za správny delikt.

32. O trovách konania správny súd rozhodol (vrátane trov kasačného konania) tak, že žalobcovi priznal
právo na úplnú náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému postupom podľa § 167 a nasl. SSP. V
súvislosti s právom na náhradu trov kasačného konania, správny súd uvádza, že kasačný súd zrušil
pôvodný rozsudok Krajsého súdu v Košiciach z 26.01.2017 z iných právnych dôvodov, než boli uvedené
v kasačnej sťažnosti žalovaného z 23.03.2017. O výške trov konania bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia správneho súdu v
merite veci (§ 175 ods. 2 SSP).

33. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Krajský súd v Košiciach.



V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).