{"guid": "215c9836-3dc7-4121-9c96-88d7836f505d:effbf85c-a082-4559-9590-51e7f7442519", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1", "spisova_znacka": "14Co/220/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/220/2016 z 25. 4. 2017", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 25. apríla 2017, sp. zn. 14Co/220/2016, ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1", "identifikacne_cislo": "6310207227", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Anna Snopčoková", "sudca_id": 1363, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-anna-snopcokova-1363", "datum_vydania": "2017-04-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-55", "nazov": "§ 55 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-55", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-55"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-56", "nazov": "§ 56 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-56", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-56"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-55", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-56"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/effbf85c-a082-4559-9590-51e7f7442519", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/220/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310207227
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2017:6310207227.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a
sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu, v právnej veci žalobcu T. P. N. a. s., IČO: XX
XXX XXX, so sídlom F. XXX/XXX, A., zastúpeného Mgr. Romanom Ambrožom, advokátom, so sídlom
AK Bratislava, Zámocká 30, proti žalovanému O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX/XX, N. - O., o
zaplatenie 37 720,99 Kč s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno
sp. zn. 6C/348/2010-202 zo dňa 15.12.2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu  z r u š u j e  a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol v časti prevyšujúcej
istinu 12 090,27 Kč, zmluvné úroky vo výške 10,9 % ročne zo sumy 3628,59 Kč za obdobie od 03.05.2011
až do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 35316,99 Kč od 23.09.2010 do
04.10.2010 až do zaplatenia, zo sumy 30697,71 Kč od 05.10.2010 do 09.11.2010, zo sumy 28339,62 Kč
od 10.11.2010 do 07.12.2010, zo sumy 24621,73 Kč od 08.12.2010 do 06.01.2011, zo sumy 21869,39
Kč od 07.01.2011 do 02.02.2011, zo sumy 17869,39 Kč od 03.02.2011 do 02.03.2011, zo sumy 14087,16
Kč od 03.03.2011 do 29.03.2011, zo sumy 10267,63 Kč od 30.03.2011 do 02.05.2011 a zo sumy 3628,59
Kč od 03.05.2011 až do zaplatenia. Určil, že zmluvné dojednanie v zmluve o spotrebiteľskom úvere
č. Q., zo dňa 31.03.2008, uzavretej medzi žalobcom a žalovaným, ktoré popri dojednanom úroku z
poskytnutého úveru vo výške 10,90 % ročne stanovuje nasledovnú povinnosť žalovaného ako klienta
žalobcu: \"Za poskytnutie úveru klient zaplatí poplatok vo výške 1000,- Kč najpozdejšie ku dňu podpisu
zmluvy o úvere. Za správu úveru bude T.tovať klientovi mesačne poplatok vo výške 30,- Kč, a to za
každý i započatý kalendárny mesiac. Klient sa zaväzuje platiť tento poplatok vždy 5-teho dňa v mesiaci,
počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po uzavretí zmluvy o úvere,\" je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy
konania vo výške 92,- Eur na zaplatenom súdnom poplatku a vo výške 188,59 Eur na trovách právneho
zastúpenia. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd rozhodoval už iba o nároku žalobcu, ktorý prevyšuje
istinu vo výške 12090,27 Kč, zmluvných úrokov a úrokov z omeškania tak, ako sú špecifikované vyššie,
keď rozsudkom sp. zn. 6C/348/2010-137 zo dňa 12.02.2013 právoplatne rozhodol v časti o zaplatenie
sumy 33781,- Kč s príslušenstvom, v ktorej časti konanie zastavil a v časti o zaplatenie 12090,27 Kč a
zmluvnom úroku vo výške 10,9 % ročne zo sumy 3628,59 Kč za obdobie od 03.05.2011 až do zaplatenia,
spolu s  úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 35316,99 Kč od 23.09.2010 od 04.10.2010,
zo sumy 30697,71 Kč od 05.10.2010 do 09.11.2010, zo sumy 28339,62 Kč od 10.11.2010 do 07.12.2010,
zo sumy 24621,73 Kč od 08.12.2010 do 06.01.2011, zo sumy 21869,39 Kč od 07.01.2011 do 02.02.2011,
zo sumy 17869,39 Kč od 03.02.2011 do 02.03.2011, zo sumy 14087,16 Kč od 03.03.2011 do 29.03.2011,
zo sumy 10267,63 Kč od 30.03.2011 do 02.05.2011 a zo sumy 3628,59 Kč od 03.05.2011 až do
zaplatenia, ktorý rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňom 13.12.2013. V prevyšujúcej časti
predmetným rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu odvolací súd uznesením
sp. zn. 14Co/20/2014-169 zo dňa 18.02.2015 rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobu



žalobcu o zaplatenie 2400,- Kč zamietol a vo výroku o náhrade trov konania, zrušil a v tejto časti vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom rozsahu žalobca rozsudok súdu prvej inštancie
napadol odvolaním.

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 46768,97 Kč
s príslušenstvom na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaná suma sa skladá z istiny vo výške
37720,99 Kč, zmluvného úroku vo výške 586,- Kč a úroku z omeškania vo výške 8461,68 Kč, ktoré boli
vyčíslené ku dňu 22.09.2010. S prihliadnutím na platby vykonané žalovaným,  naposledy platba dňa
03.10.2010 vo výške 5000,- Kč pripísaná na účet banky dňa 04.10.2010, zostal žalovaný dlžný sumu
33101,71 Kč, pričom po podaní žaloby na súd žalovaný vykonal ešte platby celkovo v sume 33781,-
Kč v období od 09.11.2010 do 02.05.2011, ktoré platby boli započítané na istinu, zmluvné úroky, pričom
súd konštatoval, že žalovaný zostal na istine dlžný stále sumu 6032,59 Kč. V ďalšej časti odôvodnenia
súd prvej inštancie uviedol, že o nároku na zaplatenie istiny vo výške 12090,27 Eur spolu so zmluvným
úrokom a úrokmi z omeškania súd právoplatne rozhodol rozsudkom zo dňa 12.02.2013. Predmetom
konania po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu zostal zvyšok istiny zodpovedajúci celkovej sume
poplatku za poskytnutie úveru vo výške 1000,- Kč, ako aj pravidelne účtovaný poplatok za správu úveru
vo výške 39,- Kč mesačne v zmysle Sadzobníka poplatkov spolu so zodpovedajúcim príslušenstvom z
týchto poplatkov. Podľa názoru okresného súdu nárok na zaplatenie uvedených poplatkov je v rozpore
s pravidlami dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov. Vychádzal zo zásady, že cena úveru, t. j. odplata
za služby (poskytnutie úveru) je vyjadrená v navýšení pôvodnej poskytnutej sumy o úroky. Poplatky za
poskytnutie úveru a za správu a vedenie úverového účtu nemôže mať charakter ceny za poskytnuté
protiplnenie, keď spotrebiteľ za túto platbu nedostáva žiadnu protihodnotu. Konštatoval, že vzal do
úvahy aj závery Ústavného súdu ČR vyslovené v náleze pod sp. zn. III.ÚS 3725/13, ako aj argumenty
Najvyššieho súdu ČR formulované v jeho stanovisku pod sp. zn. CTJN 203/2013, ktoré vychádzali
najmä zo záveru, že bankové poplatky, ako sú formulované v bežnej bankovej praxi za poskytnutie
úveru, či za správu úverového účtu, je nutné považovať za rozšírenú cenu poskytnutej služby zo
strany banky a na takúto sa potom nevzťahuje zákaz tých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré v rozpore s požiadavkou dobrej viery znamenajú k ujme spotrebiteľa značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán. Okresný súd zvážil aj skutočnosť, že tieto závery boli podrobené značnej
kritike odborných kruhov, vyslovil názor, že cena, resp. odplata za poskytnutie úroku je stanovená
z úroku, je stanovená normatívne v Obchodnom zákonníku, ktorý za takúto pokladá len dojednané
úroky. Prax bánk, ktoré k týmto úrokom pripočítavajú rôzne poplatky konkrétneho protiplnenia svojmu
klientovi, nezakladá normu rovnakej právnej sily ako je tomu v prípade ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Súd dospel k záveru, že za poplatok za poskytnutie úveru vo výške 1000,- Kč a za poplatok
za správu úveru v pravidelnej každomesačnej výške 39,- Kč žalobca žalovanému neposkytol žiadnu
protihodnotu, jednalo sa len o paušálne nahradenie niektorých vlastných nákladov spojených všeobecne
s bankovou činnosťou, či s konkrétnym úverovým vzťahom. Svojim charakterom a účelom vytvárajú
výrazne nerovnovážny stav, kedy za krytie takýchto nákladov je možné finančné zaťaženie klienta banky,
za rovnaké prípadné náklady klienta však nie je umožnené finančné zaťaženie banky. Nemohol vyhovieť
nároku v časti tých súm, ktoré boli zarátavané na bankové poplatky, a to jednak poplatok za poskytnutie
úveru 1000,- Kč a poplatok za správu úveru vo výške 39,- Kč x 36 mesiacov (1400,- Kč), spolu poplatky
zarátavané v neprospech žalovaného v rozpore s vyššie uvedenými právnymi predpismi boli v sume
2404,- Kč. O túto sumu súd znížil žalovanú istinu, ako aj všetky sumy základov pre výpočet úrokov z
úveru a úrokov z omeškania. Poukázal na to, že rozsudkom sp. zn. 6C/348/2010-137 zo dňa 12.02.2013
priznal žalobcovi istinu vo výške 3628,59 Kč, ku ktorej priznal aj kapitalizované úroky z omeškania vo
výške 8461,68 Eur a ďalej takisto znížil každý základ pre výpočet úroku z úveru a úroku z omeškania
vždy o 2404,- Kč, pričom v prevyšujúcej časti týmto rozhodnutím návrh zamietol. V zmysle § 153 ods.
3 a 4 O.s.p. v časti zmluvy o úvere stanovujúcej povinnosti žalovaného zaplatiť jednorázový poplatok,
či pravidelne platiť mesačný poplatok vyslovil, že tieto zmluvné dojednania sú neprijateľné. O trovách
konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 3 O.s.p., žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v spore v
podstatnej časti, keď žaloba čiastočne bola zamietnutá na základe úvahy súdu, priznal trovy konania.

3. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu v celom rozsahu podal odvolanie žalobca. V
odvolaní poukázal aj na podanie zo dňa 10.01.2012, ktorým čiastočne žalobu vzal späť a ktorým
žiadal priznať sumu spolu vo výške 14494,27 Kč s príslušenstvom, a to jednak so zmluvným úrokom,
ako aj s úrokom z omeškania špecifikovanom v tomto podaní. Namietal, že hoci okresný súd ustálil,
že právny vzťah sa má posudzovať v zmysle právneho poriadku ČR, vyhlásil ustanovenia úverovej
zmluvy týkajúce sa poplatkov za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Namietal, že poplatok vo výške



1000,- Kč za poskytnutie úveru je chápaný ako poplatok za poskytnutie danej služby, t. j. za poskytnutie
úveru. Predmetný poplatok bol uhradený obratom pri podpise zmluvy, a preto nebol a ani nemohol
byť predmetom tohto súdneho konania, súd však sumu 1000,- Kč zohľadnil vo výroku rozsudku tým,
že žalovanú sumu znížil o poplatok za poskytnutie úveru, t. j. okrem iných poplatkov aj o sumu vo
výške 1000,- Kč. Tým, že súd v konaní rozhodoval o poplatku, ktorý nebol predmetom tohto konania
- tento poplatok nezávisel (nevznikol) počas úverového vzťahu z poskytnutej úverovej sumy odo dňa
poskytnutia úveru, ani sa nejedná o poplatok, ktorý žalovanému bol účtovaný z poskytnutého úveru -
o túto sumu úverový limit nebol znížený, ale poplatok bol uhradený žalovaným osobitne od úverového
účtu. Má za to, že súd postupoval ultra petitum,  a teda v rozpore so zásadou, že súd nemôže
žalobcovi priznať viac ako požadoval v žalobnom petite a žalovanému nemôže uložiť inú, ako žalobcom
navrhovanú povinnosť. Súd žalovanú čiastku nemôže prekročiť, môže priznať menej alebo vôbec nič,
avšak nemôže žalobcovi priznať menej na základe toho, že rozhoduje o niečom, čo nie je predmetom
sporu. Namietal porušenie práva na spravodlivý proces. Vo vzťahu k mesačným poplatkom za správu
úveru súd nevyhovel sume vo výške 36 splátok po 39,- Kč mesačne (1404,- Kč). Poukázal, že žalovaný
sa so žalobcom v zmluve dohodol na výške mesačného poplatku za správu úveru vo výške 30,-
Kč. Súd v odôvodnení neuviedol, resp. neobjasnil ani dôvod, prečo tieto poplatky nepriznal za 36
mesiacov, keďže predmetné poplatky boli zo strany žalobcu žalovanému účtované len za obdobie 18
mesiacov. K uzavretiu zmluvy došlo dňa 31.03.2008, pričom žalobca úver zosplatnil ku dňu 06.09.2009.
Poplatok za správu úveru bol žalovanému účtovaný vždy k 5-temu dňu v mesiaci. Žalobca účtoval
žalovanému predmetný poplatok počnúc dňom 05.04.2008 až do 05.09.2009, t. j. za 18 mesiacov.
Možno sa len domnievať, že okresný súd pri výpočtoch vychádzal z počtu 36 anuitných mesačných
splátok dojednaných v zmluve, ktorých počet by bol naplnený za podmienky, že žalovaný by svoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy plnil riadne a včas. Žalovaný sa však pravidelne dostával do
omeškania, svoje záväzky si neplnil, preto došlo k zosplatneniu jeho úveru. Žalobca tak ďalšie poplatky
po zosplatnení úveru neúčtoval. Rozhodnutie súdu je z uvedených dôvodov nedostatočne odôvodnené,
ako aj zmätočné. Súd sa pri hodnotení poplatkov vôbec nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný bol
s existenciou predmetných poplatkov vopred informovaný a bol si vedomý toho, že po celú dobu
splácania bude banka od neho poplatok za správu úveru požadovať, napriek tomu úverovú zmluvu
uzavrel a zaviazal sa uhradiť predmetné poplatky. Poplatky je nutné vnímať ako súčasť cenovej ponuky
banky, a teda cenu, za ktorú banka predmetný úver bola ochotná poskytnúť. Jednotlivé poplatky sú
v zmluve určené jasne a zrozumiteľne, poplatok za správu úveru v sebe zahŕňa najrôznejšie služby
spojené s úverom, napr. korešpondenciu s klientom, služby infolinky a ďalšiu komunikáciu spojenú so
správou úveru, atď. Ide o náklady neodvíjajúce sa od výšky úveru, preto je z objektívneho hľadiska
korektnejšia forma poplatku, než navýšenie úrokovej sadzby. Výška daného poplatku dojednaného
sumu 30,- Kč mesačne predstavuje čiastku 1,12 Eur, pričom výšku poplatku možno považovať za
jednu z najnižších na trhu v tom období. S názorom súdu, podľa ktorého transparentnejším by bolo
zdvihnúť úrokovú sadzbu úveru, ako účtovať poplatok, vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasí. Takéto
zvyšovanie úrokovej sadzby  by bolo netransparentnejším voči spotrebiteľom. Z iného pohľadu nie
je možné úrokovou mierou kryť administratívne náklady žalobcu a takisto je rozumné sa domnievať,
že banke pri vedení úverového účtu vzniká administratívne zaťaženie, ktoré je potrebné v primeranej
miere preniesť na klienta. Súdny dvor EÚ rozhodol, že právna úprava členského štátu EÚ umožňujúca
dojednanie poplatku za správu úveru je s právom EÚ v súlade a nemecká právna úprava v danej
problematike prekračuje rámec európskej legislatívy a poskytuje nemeckým spotrebiteľom vyššiu mieru
právnej ochrane, než aká je stanovená európskymi predpismi. Existujú rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
ktoré konštatujú oprávnenosť tohto poplatku v Rumunsku, či v iných členských štátoch. Vyhlásením
poplatkov za správu úveru za neprijateľnú zmluvnú podmienku len u niektorých bankových subjektov v
konečnom dôsledku u dotknutého subjektu spôsobí zvýšenie úrokovej sadzby a zhoršenie postavenia
na trhu oproti iným subjektom, ktorých sa vyhlásenie poplatkov za neprijateľnú zmluvnú podmienku
nedotklo. Poukázal na nález Ústavného súdu ČR III.ÚS 3725/13, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR, napr. 32Odo 303/2005, ktorými bolo po niekoľkoročnej diskusii zaujaté jednoznačné stanovisko
týkajúce sa prijateľnosti poplatkov. Je toho názoru, že zmluvné dojednanie o poplatku za správu úveru,
ako aj poplatku za poskytnutie úveru nespĺňajú natoľko závažnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán, akú predpokladá § 56 Občianskeho zákonníka, aby boli vyhlásené za neprijateľné
zmluvné ustanovenia. Namietal, že okresný súd nerozhodol o trovách odvolacieho konania, ktoré si
žalobca vyčíslil v odvolaní, pričom na povinnosť rozhodnúť o trovách konania upozornil súd prvej
inštancie aj odvolací súd. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.



4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust.        § 379 a § 380 CSP
a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu
podľa ust. § 389 ods. 1, písm. b) CSP zrušil a vec mu podľa ust.         § 391 ods. 1 CSP vrátil na
ďalšie konanie.

6. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7.  Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že od 01.07.2016
nadobudol účinnosť nový procesný predpis, a to zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok,
pričom v zmysle ust. § 470 ods. 1 CSP sa ustanovenia Civilného sporového poriadku aplikujú aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, pričom odvolacie konanie v danej
veci začalo predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

9. Na základe podaného odvolania žalobcu tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle  § 379 CSP
a dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP mohol krajský súd, ako súd odvolací, posudzovať aj
rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava § 212 ods. 1 O.s.p. a § 379 a § 380 ods. 1 CSP
je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania preskúmanie
rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu, ako bolo vydané do 30.06.2016. Po preskúmaní rozsudku
súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že v súdenej veci
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia v zmysle § 389 ods. 1, písm. b) CSP. Odvolací súd má za to,
že je potrebné prisvedčiť odvolacej námietke žalobcu v podanom odvolaní, že okresný súd rozhodoval
o poplatku, ktorý nebol predmetom tohto konania a súd postupoval ultra petitum, čím došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Odvolací súd poukazuje na to, že žaloba je procesný úkon, ktorým sa
žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho určitom práve autoritatívne rozhodol; predmetom žaloby je
tzv. žalobný návrh, ktorého formulácia musí vyplývať z obsahu žaloby a musí sa  opierať o určitý právny
dôvod vyplývajúci zo súhrnu tvrdených skutočností. Opis skutkových okolností v žalobe je materiálnym
základom pre rozhodnutie o žalobnom návrhu (petite žaloby). V zmysle § 42 ods. 1 a § 79 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (platného v čase podania žaloby, ako aj v čase rozhodovania súdom
prvej inštancie) obligatórnou náležitosťou žaloby okrem iného je aj opísanie akej veci sa žaloba týka,
resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa návrh rozhodnutia opiera. Zásada viazanosti súdu
petitom (tzv. zásada neultra petitum) nepochybne vyžaduje aj to, aby súd neprisúdil iné plnenie, než
ktorého sa žalobca domáhal podanou žalobou. Súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený
žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať, resp. nepriznať z iného skutkového
základu, než aký bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Preskúmaním veci odvolací
súd zistil, že žalobca sa v podanej žalobe zo dňa 07.10.2010 domáhal zaplatenia čiastky 46 768,97
Kč ako aktuálne dlžnej čiastky vyčíslenej ku dňu 22.09.2010, ktorá pozostáva zo zostatku nesplatenej
istiny vo výške 37 720,99 Kč, zmluvného úroku vo výške 586,30 Kč, úroku z omeškania vo výške 8
461,68 Kč a dlžných poplatkov vo výške 0,00 Kč s odkazom na históriu úverového účtu žalovaného.
Z obsahu žaloby teda nepochybne vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou nedomáhal žiadnych
poplatkov, keď dlžné poplatky v žalobe vyčíslil sumou 0,00 Kč. Ani z podania žalobcu zo dňa 10.01.2012
nevyplýva, že by sa žalobca domáhal podanou žalobou aj dlžných poplatkov, pričom z tohto podania
je jednoznačné, že čiastku zaplatenú žalovaným započítal žalobcu na časť istiny, zmluvných úrokov
a poplatkov, žalovaný však v konaní pred súdom žiadnym spôsobom takéto započítanie nenamietal.
Za takúto námietku rozhodne nemožno považovať vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa 25.07.2011,
v ktorom uviedol, že úver splácal formou splátok, nevedel o tom, že banka podala návrh na súdne
konanie, úver splácal ďalej formou splátok, v súčasnej dobe je úver splatený v plnej výške, a preto
nie je dôvod k súdnemu pojednávaniu. Odvolací súd poukazuje na to, že už z predchádzajúceho
rozhodnutia súdu - rozsudku sp. zn. 6C/348/2010-137 zo dňa 12.02.2013, ktorý je vo výrokoch I. a



II. právoplatný, nepochybne vyplýva, že vyjadrenie žalovaného, že úver bol splatený v plnej výške,
nie je pravdivé. S prihliadnutím už na vyššie uvedené je preto nevyhnutné, aby súd v ďalšom konaní
ustálil predmet sporu, a to s prihliadnutím jednak na uplatnený nárok zo strany žalobcu, ako aj výšku
tohto nároku berúc do úvahy právoplatné rozhodnutie okresného súdu v časti výrokov I. a II., sp. zn.
6C/348/2010-137 zo dňa 12.02.2013. Pokiaľ poplatky účtované bankou neboli predmetom žalobného
návrhu, súd bez procesného návrhu žalovaného, a to či už vzájomným návrhom, resp. námietkou
z titulu započítania prípadnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, resp. námietkou vykonaného
započítania úhrad vykonaných žalovaným spôsobom realizovaným bankou, t. j. na poplatky, nemôže
bez ďalšieho posudzovať pri rozhodovaní o uplatnenom nároku to, čo nie je predmetom sporu. Okrem
už hore uvedeného odvolací súd uvádza, že je potrebné prisvedčiť aj odvolacej námietke žalobcu,
že súd sa žiadnym spôsobom náležite nevysporiadal, na základe čoho a akých skutkových okolností
mal za to, že žalobca účtoval mesačný poplatok za správu úveru vo výške 39,- Kč za 36 splátok, keď
tieto skutočnosti z obsahu spisu žiadnym spôsobom nevyplývajú a z týchto dôvodov rozhodnutie súdu
prvej inštancie v časti týkajúcej sa mesačných poplatkov za správu úveru je nedostatočne odôvodnené
a zmätočné, čo spôsobuje jeho arbitrárnosť. Odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu nepochybne
vyplýva, že zmluvné strany v zmluve, a to v bode I.5. dohodli mesačný poplatok vo výške 30,- Kč za
správu úveru. Odvolací súd rovnako, ako už uviedol vyššie, poukazuje na to, že súd prvej inštancie
predovšetkým musí ustáliť, a to aj vo vzťahu k poplatku za správu úveru, či tento poplatok je predmetom
súdneho konania s prihliadnutím na obsah žaloby a ostatné podania žalobcu. K ďalšej odvolacej
námietke žalobcu, že súd sa vôbec nezaoberal skutočnosťou, že žalovaný napriek tomu, že bol o
existencii predmetných poplatkov informovaný, úverovú zmluvu uzavrel a zaviazal sa uhradiť predmetné
poplatky s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu ČR, nález Ústavného súdu ČR III.ÚS
3725/13, ako aj výklad Súdneho dvora EÚ vzťahujúci sa k problematike poplatkov za správu úveru,
odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie napriek tomu, že už v uznesení odvolacieho súdu sp.
zn. 14Co/20/2014-169 zo dňa 18.02.2015 uviedol, že v prípade, ak súd prvej inštancie po posúdení
ustáli, že právny vzťah je potrebné subsumovať pod právny poriadok Českej republiky, je potrebné, aby
súd prvej inštancie aj v nadväznosti na rozhodnutie Ústavného súdu ČR III.ÚS 3725/13 a stanovisko
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23.04.2014 posúdil oprávnenosť  uplatnenej pohľadávky v časti poplatku za
poskytnutie úveru a poplatkov za správu úveru. S poukazom na vyslovený názor Ústavného súdu ČR, že
nemožno bez pochybností ustáliť, že platenie bankových poplatkov je automaticky v rozpore s pravidlami
dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahov, odvolací súd uvádza, že hoci súd prvej inštancie v odôvodnení
rozhodnutia uvádza, že vzal do úvahy aj závery Ústavného súdu ČR a argumenty Najvyššieho súdu ČR
formulované v stanovisku, rozhodnutie súdu, ako aj právne posúdenie vykonané súdom prvej inštancie
tomu nezodpovedá, pričom súd prvej inštancie v ďalšej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia poukazuje
na značnú kritiku odborných kruhov (bez bližšej špecifikácie, o ktoré odborné kruhy sa jedná) vo vzťahu
k argumentom uvedeným v rozhodnutí ústavného súdu, ako aj v stanovisku najvyššieho súdu. Okresný
súd v rozpore s názorom ústavného súdu dospel k záveru, že odplata za poskytnutie úveru je stanovená
normatívne v Obchodnom zákonníku, ktorý za takúto pokladá len dojednané úroky, pričom ústavný súd
uzavrel, že bankové poplatky ako sú formulované v bežnej bankovej praxi za poskytnutie úveru, či za
správu úveru je nutné považovať za rozšírenú cenu poskytovanej služby zo strany banky a na takúto sa
nevzťahuje zákaz dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, ktoré by boli v rozpore s požiadavkou dobrej
viery a ktoré by znamenali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Odvolací
súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je ústavne komfortné, keď súd prvej inštancie
pri rozhodovaní nevzal do úvahy závery Ústavného súdu ČR tak, ako tieto sú uvedené vyššie. Pokiaľ
teda súd prvej inštancie zároveň vo výroku III. vyslovil, že zmluvné dojednania týkajúce sa poplatku
za poskytnutie úveru a poplatku za správu úveru, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, súd rozhodol
v rozpore s názorom vysloveným Ústavným súdom ČR pod sp. zn. III.ÚS 3725/13, pričom súd prvej
inštancie svoj názor náležite v tomto smere neodôvodnil, keď poukázal iba na kritiku odborných kruhov
vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu ČR a poukázal na to, že odplatu za poskytnutie úveru predstavujú
len dojednané úroky. Z odôvodnenia rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva, na základe čoho, akých
skutkových zistení súd dospel k názoru, že uzavretie dohody zmluvnými stranami týkajúceho sa poplatku
za poskytnutie úveru a poplatku za správu úveru spôsobuje značnú nerovnováhu práv a povinností v
neprospech spotrebiteľa, že tieto sú v rozpore s podmienkami spotrebiteľských zmlúv podľa § 56 ods.
1 OZ v ČR, a preto majú byť považované za neplatné.

10. Dôvodná je aj námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nerozhodol o trovách celého konania, pričom
rozhodnutie v časti týkajúcej sa trov konania rovnako trpí vadou nepreskúmateľnosti.



11. Na základe už hore uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. §
389 ods. 1, písm. b) CSP zrušil a vec podľa ust. § 391 ods. 1 CSP vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie, pričom v ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať v súlade s
usmernením zo strany odvolacieho súdu tak, ako je toto uvedené vyššie, prioritne vyrieši otázku, čo je
predmetom sporu.

12.  O trovách celého konania vrátane trov odvolacieho konania v súlade s ust. § 396 ods. 3 CSP
rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

13.  Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP  (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je



a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6C/348/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "d8097a9c-509b-41be-b9f2-2f2c0957d985:2d2310ce-242b-4302-a8db-c0c1a1123fe6", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2014:1014894714.1", "spisova_znacka": "14Co/20/2014", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/20/2014 z 29. 4. 2014", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2014-04-29", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2014:1014894714.1"}], "citovane_v": []}