Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8CoP/2/2019 z 26. 2. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 26. februára 2019, sp. zn. 8CoP/2/2019, ECLI:SK:KSZA:2019:5617202699.1
Krajský súd Žilina | 8CoP/2/2019 | ECLI:SK:KSZA:2019:5617202699.1 | 2019-02-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Rozvod
Citované ustanovenia: § 387 ods. 1 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7ab8ad6c-613f-4533-9de9-682c93a168af
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5617202699.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoP/2/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5617202699
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5617202699.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a členiek senátu Mgr. Zuzany Hartelovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci navrhovateľa - manžela:
Z. J., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom P. I., P. W. XXX/X, toho času bytom V. X, C., Spolková
republika Nemecko, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Jaroslavom Kiapešom, advokátom
so sídlom V. N., G. XXXX/XX, proti manželke: Z. J., rod. E., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom P. I.,
P. W. XXX/X, toho času bytom V. X, C., Spolková republika Nemecko, o rozvod manželstva, o odvolaní
manželky proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9P/29/2017-131 zo dňa 04. júna 2018,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   potvrdzuje.

Žiaden z účastníkov  nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 9P/29/2017-131 zo dňa 04. 06. 2018 manželstvo
navrhovateľa a jeho manželky uzavreté dňa XX. XX. XXXX v V. N., zapísané v knihe manželstiev
matričného úradu V. N. vo zväzku XX, ročník XXXX, strana XX, poradové číslo XXX, rozviedol a
žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným na súde dňa 21. 03. 2017 domáhal rozvodu
manželstva a úpravy práv a povinností k maloletým deťom C. J., nar. XX. XX. XXXX a H. J., nar. XX.
XX. XXXX.
Aplikujúc čl. 3, 6 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v
manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)
č. 1347/2000 zo dňa 27. 11. 2003 (ďalej len Nariadenie rady (ES) č. 2201/2003), § 22, § 23 zákona
č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodine“) súd
manželstvo navrhovateľa a jeho manželky rozviedol.
Súd mal za preukázané, že vzťahy medzi manželmi sú vážne a trvalo rozvrátené a nie je reálne
očakávať obnovenie manželského spolužitia. Manželstvo dlhodobo neplní žiadnu zo svojich funkcií.
Obaja účastníci zhodne vo svojich výpovediach uvádzali, že nechcú zotrvať v manželstve, dlhodobo
nežijú v spoločnej domácnosti a tvrdili konfliktné spolužitie už pred ukončením faktického spolužitia 06.
09. 2016. V minulosti mali záujem o obnovenie spolužitia a odborné riešenie problémov manželstva,
čo neviedlo k žiadnemu výsledku. Manželia dlhodobo nevedú intímny, spoločenský ani rodinný život.
Stratili voči sebe dôveru, lásku a úctu. Ich zväzok nie je možné označiť za harmonické spoločenstvo,
v ktorom sa partneri vzájomne rešpektujú, pomáhajú si a spoločne sa starajú o deti. Takýto zväzok nie
je zdravým prostredím na výchovu maloletých detí. Rozvod takéhoto nefunkčného manželstva nie je v
rozpore so záujmami maloletých detí.



O úprave rodičovských práv a povinností k mal. deťom súd nerozhodoval, keď uznesením zo dňa 29.
05. 2017 konanie v časti o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom spojeného
s konaním o rozvod manželstva pre nedostatok právomoci zastavil.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 52, § 57 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „C. m. p.“)
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, keď nezistil dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré by niektorému z nich patrila náhrada trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podala manželka navrhovateľa odvolanie.
V odvolaní namietala právomoc Okresného súdu Liptovský Mikuláš na konanie o rozvod manželstva s
poukazom na to, že už 15 rokov žijú v Nemecku, obaja tam pracujú a ich dve spoločné deti tu navštevujú
školu. Na Slovensku sa nezdržuje viac ako 14 dní v roku a adresa je len korešpondenčná. O rozvode
má rozhodnúť súd v okresnom mesto E., Nemecko, kde sa celou záležitosťou už od roku 2016 zaoberá
rodinný súd, sociálny súd na ochranu detí a ich právnici.

3. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Dôvody odvolania manželky považoval za právne irelevantné, nakoľko Okresný súd Liptovský Mikuláš
bol a je príslušný konať, pretože obaja sú trvale prihlásení k pobytu v Slovenskej republiky, preto súd
správne konal a aj rozhodol. Odvolanie manželky je snahou predĺžiť ukončenie manželstva, z ktorého
len profitovala.

4. Manželka navrhovateľa v reakcii na vyjadrenia navrhovateľa (v tzv. replike) s vyjadrením navrhovateľa
nesúhlasila. Zotrvala na tom, že nakoľko sa celou vecou o rozvod manželstva a súčasne o úpravu
rodičovských práv a povinností k ich maloletým deťom dlhodobo zaoberá súd Spolkovej republiky
Nemecko, ktorý je všeobecne príslušným súdom na konanie o rodičovských právach a povinnostiach,
je vhodné a zároveň aj žiadúce, aby tento súd rozhodoval aj o rozvode ich manželstva. Uviedla,
že nespochybňuje rovnocennú možnosť konať vo veci rozvodu pred súdom Slovenskej republiky a
zároveň súdom Spolkovej republiky Nemecko, avšak poukázala na ust. ods. 6 Nariadenia rady ES č.
2201/2003, podľa ktorého je vhodnejšie mať jeden právny akt pre otázky rozvodu a rodičovských práv
a povinností. Poukázala zároveň na čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia, v zmysle ktorého je podľa jej
názoru jednoznačne daná právomoc súdov Spolkovej republiky Nemecko konať aj vo veci o rozvod
manželstva. Navrhovateľ síce podaním návrhu na slovenskom súde prejavil vôľu, aby bola založená
právomoc slovenských súdov, avšak ona svojim elektronickým podaním prejavila vôľu, aby celé konanie,
nielen vo veciach rodičovských práv a povinností, ale aj o rozvod manželstva prejednali súdy Spolkovej
republiky Nemecko, čím teda výslovne neprijala právomoc súdu Slovenskej republiky.
Podľa jej názoru nemožno odporovať ani vnútroštátnej úprave a pripustiť, aby slovenský súd rozhodol len
vo veci rozvodu manželstva bez úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na čas po
rozvode, keď podľa § 100 C. m. p. je s konaním o rozvode spojené konanie o úpravu pomerov manželov
k ich mal. deťom na čas po rozvode, pričom v zmysle § 24 ods. 1 zákona o rodine je obligatórnou
súčasťou rozhodnutia o rozvode manželstva aj úprava výkonu rodičovských práv a povinností k mal.
deťom na čas po rozvode.
Je jednoznačné, že vplyv na určenie právomoci v prospech súdu Spolkovej republiky Nemecko má
v tomto prípade jednak skutočnosť, že podľa Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 je daná rovnocenná
právomoc nemeckých súdov, ktoré sú povinné prejednať úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
mal. deťom na čas po rozvode, ako aj skutočnosť, že nemecké súdy sa záležitosťou rozvodu manželstva
zaoberajú už od roku 2016, a teda majú detailnejšie a vhodnejšie informácie o pomeroch medzi nimi. O
rozvode teda podľa jej názoru rozhodoval nepríslušný súd a z dôvodu nedostatku jeho právomoci neboli
splnené procesné podmienky.

5. Navrhovateľ v reakcii na repliku manželky (v tzv. duplike) zotrval na závere o správnom postupe a
rozhodnutí súdu prvej inštancie, keď súd v odôvodnení jednoznačne uvádza prečo je daná príslušnosť
súdu v Slovenskej republike. Podľa Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku
a ani Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 postúpenie veci v časti o rozvod nie je možné. Je daná
rovnocenná možnosť konať pred súdom v Nemecku a na Slovensku. Vo veci rozvodu koná súd na
Slovensku, lebo toto konanie sa začalo skôr.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C. s. p.“), po zistení,
že odvolanie bolo podané včas, účastníkom konania (§ 362 C. s. p., § 7 C. m. p.), proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho



pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom
rozsahu (§ 379 C. s. p., § 65, § 66 C. m. p.) a tento podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že súd prvej inštancie si pre rozhodnutie zabezpečil dostatočné podklady, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza
i zo správneho právneho posúdenia veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku
zodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p.
konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

8. V nadväznosti na jedinú odvolaciu námietku manželky navrhovateľa spočívajúcu v nedostatku
právomoci Okresného súdu Liptovský Mikuláš, odvolací súd uvádza, že okresný súd otázku svojej
právomoci vyhodnotil správne a následne o návrhu navrhovateľa i správne rozhodol.

9. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že
obaja účastníci konania sú slovenskými štátnymi občanmi, ktorí však majú obvyklý pobyt v Nemeckej
spolkovej republike, okresný súd pri posudzovaní právomoci správne vychádzal z Nariadenia rady (ES)
č. 2201/2003. Vychádzajúc z čl. 6 a čl. 3 nariadenia je vo veciach rozvodu daná právomoc nielen
súdov členského štátu, na území ktorého majú manželia obvyklý pobyt (v danom prípade Spolkovej
republiky Nemecko), ale i súdov členského štátu, ktorého štátnymi príslušníkmi sú obaja manželia (v
danom prípade Slovenskej republiky). Samotná odvolateľka vo svojej replike uviedla, že nespochybňuje
rovnocennú možnosť konať vo veci rozvodu súdom Slovenskej republiky a zároveň súdom Spolkovej
republiky Nemecko. Pokiaľ teda je daná právomoc súdov Slovenskej republiky v zmysle Nariadenia
rady (ES) č. 2201/2003, nemôžu súdy tohto členského štátu vyhlásiť, že právomoc nemajú, ale musia
vo veci konať (čl. 17 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003). Nesúhlas odvolateľky s konaním o rozvod
manželstva pred súdmi Slovenskej republiky je v danom prípade bez právneho významu, nakoľko nie
je možné neprijať právomoc súdu, pokiaľ je táto daná v zmysle výlučnej súdnej právomoci podľa čl. 3
až 5 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003.

10. Pokiaľ odvolateľka poukazuje na obligatórne spojenie konania o rozvod manželstva s úpravou
výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom na čas po rozvode manželstva v zmysle § 100
C. m. p., § 24 ods. 1 zákona o rodine, toto je možné len v prípade, ak je daná právomoc súdov toho
istého členského štátu tak na konanie o rozvod manželstva, ako aj na konanie o rodičovských právach
a povinnostiach. Pokiaľ súd členského štátu má právomoc na konanie o rozvode manželstva, nie však
právomoc konať vo veciach rodičovských práv a povinností k mal. deťom, nie je aplikácia ust. § 100
C. m. p., § 24 ods. 1 zákona o rodine možná, čo v danom prípade malo i za následok zastavenie
konania v časti o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k mal. deťom účastníkov konania, k
C. J., nar. XX. XX. XXXX a H. J., nar. XX. XX. XXXX, spojeného s konaním o rozvod manželstva,
uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 9P/29/2017-49 zo dňa 29. 05. 2017 z dôvodu
neprijatia právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci rodičovských práv a povinností manželkou
navrhovateľa. Samotný nedostatok právomoci na konanie vo veci rodičovských práv a povinností k mal.
deťom (čl. 8, 12 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003) však nemá vplyv na existenciu a trvanie právomoci
na konanie o rozvod manželstva (čl. 3, 6 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003) a nemôže byť dôvodom
pre odmietnutie právomoci súdov danej v zmysle čl. 3 až 6 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003. V
prejednávanej veci by súdy Slovenskej republiky mohli odmietnuť vykonávať právomoc len v prípade
existencie prekážky začatej veci podľa čl. 19 Nariadenia, v konaní však nebolo preukázané, že by sa na
súde iného členského štátu (Spolkovej republiky Nemecko) viedlo konanie o rozvod manželstva, ktoré
by bolo začalo pred podaním návrhu na rozvod manželstva navrhovateľom na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš dňa 21. 03. 2017. Pokiaľ z vyjadrení účastníkov konania v priebehu konania vyplynulo, že na
príslušnom súde Spolkovej republiky Nemecko sa vedie konanie o úprave výkonu rodičovských práv a
povinností k ich maloletým deťom, toto konanie nepredstavuje prekážku začatého konania pre konanie
o rozvod manželstva, a teda nie je tu dôvod na postup podľa čl. 19 nariadenia.

11. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, odvolací súd, vyhodnotiac odvolanie manželky
navrhovateľa ako nedôvodné, napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako
vecne správny potvrdil.



12. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p., v spojení s §
58, § 52 C. m. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keď
nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu ust. § 55 C. m. p., t. j. priznanie náhrady trov
konania niektorému z účastníkov konania.

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie ani dovolanie  nie je prípustné (§ 76 C. m. p.).