Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžr/8/2017 z 25. 2. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2019, sp. zn. 8Sžr/8/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:7015201212.1
Najvyšší súd | 8Sžr/8/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:7015201212.1 | 2019-02-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: predpis č. 219/2014 Z. z., § 9 ods. 7 zákona č. 219/2014 Z. z., § 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 219/2014 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d874fd5-fd2c-40fa-91ae-545add1e11d0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7015201212.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžr/8/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7015201212
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7015201212.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a z členiek
senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci navrhovateľa : A. C., H. XX.
U. XXXX, C. N. E., Ť. X, proti odporcovi : Okresný úrad Košice, Pozemkový a lesný odbor, so sídlom
v Košiciach, Zádielska 1, za účasti : Slovenský pozemkový fond, so sídlom v Bratislave, Búdkova 36,
IČO : 17 335 345, v konaní o odvolaní proti rozhodnutiu odporcu z 05. októbra 2015 č. k. OU-KE-
PLO-2015/01353-103, konajúc o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z
29. decembra 2016 č. k. 3 Sp 48/2015-29, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. decembra 2016 č. k. 3
Sp 48/2015-29  p o t r v d z u j e .

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „krajský súd") rozsudkom z 29. decembra 2016 č. k. 3
Sp 48/2015-29 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie" a „rozhodnutie krajského súdu") potvrdil
rozhodnutie Okresného úradu Košice, Pozemkového a lesného odboru z 05. októbra 2015 č. k. OU-KE-
PLO-2015/01353-103 (ďalej aj ako „rozhodnutie odporcu"), ktorým Okresný úrad Košice, Pozemkový a
lesný odbor (ďalej aj ako „odporca") podľa ustanovenia §  9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj ako „reštitučný zákon")
rozhodol, že navrhovateľ spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ reštitučného
zákona a má status oprávnenej osoby na uplatnenie reštitúcie, ďalej že navrhovateľovi sa nevydáva
časť pozemku pôvodne zapísaného na Pozemkovo-knižnej vložke Č.. XXX ako parcela č. XXXX roľa o
výmere 1073 m2 v katastrálnom území Ť., lebo vyvlastnená časť pôvodnej nehnuteľnosti bola zastavaná,
pričom stavby bránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku, tvoria kompletne zastavaný objekt a
podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona takýto pozemok nie je možné vydať, ďalej
že navrhovateľ spĺňa podmienky uvedené v ustanovení §  6 ods. 1 písm. n/ reštitučného zákona na
priznanie práva na náhradu podľa ustanovenia § 11 ods. 2 až ods. 8 reštitučného zákona a ustanovenia
§ 16 reštitučného zákona podľa výroku rozhodnutia odporcu, a že navrhovateľ získa do vlastníctva
iný pozemok, alebo sa mu poskytne finančná náhrada v podiele 2/9. Krajský súd účastníkom súdneho
konania náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že na nariadenom pojednávaní preskúmal
rozhodnutie odporcu, oboznámil sa s opravným prostriedkom navrhovateľa, jeho ďalším písomným
podaním, písomným vyjadrením odporcu, administratívnym spisom odporcu a dospel k záveru, že
opravný prostriedok nie je dôvodný.



Z pripojeného administratívneho spisu krajský súd zistil, že navrhovateľ podaním z 21. decembra 1992
doručeným 31. decembra 1992 si uplatnil reštitučný nárok, t. j. žiadosť o vydanie nehnuteľnosti. Okrem
iných aj nehnuteľnosti a pozemku pôvodne zapísanom v Pozemkovo-knižnej vložke č. XXX ako parcela
č. XXXX roľa o výmere 1075 m2 v katastrálnom území Ťahanovce. Navrhovateľ uviedol v žiadosti, že
žiada navrátenie pozemkov, alebo vyplatenie ním určenej náhrady ako syn po pôvodnom vlastníkovi
(spoluvlastníkovi - otcovi U. C.). Listinnými dôkazmi bolo preukázané, že pôvodný vlastník U. C. zomrel
a jeho dedičom sa stal A. C., t. j. navrhovateľ, čím splnil podmienku uvedenú v ustanovení § 4 ods. 2
písm. c/ reštitučného zákona. Pôvodnému vlastníkovi, t. j. U. C. (otcovi navrhovateľa) bola rozhodnutím
výst. č. 7.917/1962 zo 06. decembra 1962 vydaným Okresným národným výborom - odbor výstavby
v Košiciach vyvlastnená pre Čsl. štát Vinárske závody, n. p. v Bratislave, pod poradovým číslom 72
časť parcely č. 2392 - roľa o výmere 1073 m2 v podiele 8/36. Teda pôvodný vlastník bol podielovým
spoluvlastníkom danej nehnuteľnosti v podiele 2/9. Finančnú náhradu za vyvlastnený pozemok mali
povinnosť vyplatiť Vinárske závody, n. p. Bratislava zložením do depozitu Okresného súdu v Košiciach,
ale vykonaným dokazovaním od Okresného súdu Košice 1 bolo preukázané, že finančná náhrada
vlastníkovi za vyvlastnenú nehnuteľnosť vyplatená nebola. Otcovi navrhovateľa podľa listinných dôkazov
bola vyvlastnená orná pôda a to v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Listinnými dôkazmi, ktoré sú
súčasťou pripojeného administratívneho spisu bolo preukázané, že vyvlastnená časť pôvodnej parcely
č. XXXX je dnes už súčasťou CKN parcely č. XXXX/X, Č.. XXXX/X1 a č. XXXX/XX, ide o zastavané
plochy, ktorých vlastníkom je fyzická osoba František Kolibár a sú zapísané na Liste vlastníctva č. 2393.
Súčasťou CKN je aj parcela č. 1644/17, ide o zastavanú plochu, ktorá je vo vlastníctve fyzickej osoby
O. M. a je vedená na Liste vlastníctva č. 979. Súčasťou CKN je aj parcela č. XXXX/X, ide o zastavanú
plochu, ktorá je vo vlastníctve právnickej osoby Askof - U. E.r a je zapísaná na Liste vlastníctva č.
XXXX. Uvedené zastavané plochy tvoria časť vnútorného komplexu budov ciest, ktoré sú vo vlastníctve
fyzických osôb, resp. právnickej osoby tak ako to vyplýva z uvedených listov vlastníctva.

Navrhovateľ teda preukázal, že je oprávnenou osobou podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ reštitučného
zákona, lebo je dedičom pôvodného podielového spoluvlastníka nehnuteľnosti, ktorá prešla na štát v
dobe od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 a preto má právo na vydanie nehnuteľnosti, ktorú žiadal.

Ďalej krajský súd poukázal na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona a uviedol, že
v danom prípade ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu na časti nehnuteľnosti, ktorá bola
vyvlastnená právnemu predchodcovi navrhovateľa je postavený komplex budov, sklady a cesty, teda ide
o zastavanú nehnuteľnosť, ktorá je vo vlastníctve fyzickej, resp. právnickej osoby, z ktorého dôvodu túto
nehnuteľnosť nemožno vydať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona.

Ak pozemky alebo ich časti nemožno vydať, tak potom podľa ustanovenia § 11 ods. 2 reštitučného
zákona sa oprávnenej osobe prevedú bezodkladne do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v
primeranej výmere a kvalite ako boli jej pôvodné pozemky a to v prvom poradí v tom istom katastrálnom
území, v ktorom sa nachádzal pôvodný pozemok alebo v inom katastrálnom území obce, v ktorej
katastrálnom území sa nachádzal pôvodný pozemok, v druhom poradí v katastrálnych územiach obcí
bezprostredne susediacich s obcou, v ktorej katastrálnom území sa nachádza pôvodný pozemok alebo
v treťom poradí v okrese, v ktorom sa nachádzal pôvodný pozemok, ak s tým oprávnená osoba súhlasí.
Ak oprávnená osoba s náhradným pozemkom trikrát nesúhlasí, poskytne sa jej náhrada v peniazoch.
Náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú osobu ak aj jej bol rozhodnutím priznaný nárok za
pozemky alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom ak výška takého nároku predstavuje výmeru
nad 400 m2 a ak nárok v peniazoch je väčší ako 166 eur. Ak oprávnená osoba nespĺňa podmienky na
priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky sa poskytne v peniazoch.

Keďže nehnuteľnosti, ktoré žiada navrhovateľ vydať v rámci reštitučného konania sú zastavané plochy,
ktoré nemožno vydať podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona, preto v súlade s
ustanovením § 11 ods. 2 až ods. 8 reštitučného zákona má právo na náhradu, o ktorej bude môcť
správny orgán rozhodnúť až potom, keď nadobudne právoplatnosť rozhodnutie ohľadne uplatneného
reštitučného nároku.

Ďalej krajský súd uviedol, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a
postup odporcu ako správneho orgánu, ktorým v rámci konania podľa reštitučného zákona právnemu
nástupcovi, t. j. žiadateľovi nevydal žiadne nehnuteľnosti ale mu priznal právo na náhradu za tieto
nehnuteľnosti.



Správny orgán aj podľa názoru krajského súdu v danej veci postupoval v intenciách právnych noriem
citovaných v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov, skutkové okolnosti správne právne posúdil a preto jeho právny názor bol správny
a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov bolo splnené zákonné podmienky pre rozhodnutie o
reštitučnom nároku navrhovateľa stanovené v reštitučnom zákone.
Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, či navrhovateľ je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. c/ reštitučného zákona a takisto medzi účastníkmi nebolo sporné, že rozhodnutím
Okresného národného výboru - odbor výstavby v Košiciach č. výst. 7.917/1962 zo 06. decembra
1962 bola vyvlastnená pre Československý štát - Vinárske závody, n. p. Bratislava, pod poradovým
číslom 72 časť parcely č. XXXX - roľa o výmere 1073 m2 v podiele 8/36 právnemu predchodcovi
navrhovateľa, t. j. jeho otcovi Františkovi Borovskému, a že za túto nehnuteľnosť nebola vyplatená
finančná náhrada. Spornou otázkou medzi účastníkmi bolo iba to, či je možné nehnuteľnosti vydať,
prípadne ak sa nehnuteľnosť vydá, či je potrebné zriadiť vecné bremeno v prospech vlastníka stavby,
ktorá na vydávaných nehnuteľnostiach je postavená.

Odporca ako správy orgán si zabezpečil písomnú a grafickú identifikáciu aktuálnu na súčasný stav,
z ktorej jednoznačne vyplýva, že vyvlastnená časť pôvodnej parcely č. XXXX je dnes súčasťou CKN
parcely č. XXXX/X, č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, ktorá v súčasnosti je vo vlastníctve fyzickej osoby - U.
E. a je zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Ť., ide o zastavané plochy a tvorí
časť vnútorného komplexu budov a ciest. Súčasťou pôvodnej parcely je aj CKN parcela č. 1644/17,
ktorá je vo vlastníctve fyzickej osoby - O. M. a je zapísaná na Liste vlastníctva č. XXX katastrálne
územie Ť. a ide o zastavanú plochu. Súčasťou pôvodnej parcely je aj CKN parcela č. 1644/4, ktorá je
vo vlastníctve právnickej osoby Askof - U. E. a je zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXX ako zastavané
plochy v katastrálnom území Ťahanovce. Pod zastavanou plochou na uvedených parcelách treba mať
zato, že ide o plochy, ktoré sú zastavané komplexom budov, skladov a ciest, ktoré sú prepojené medzi
jednotlivými budovami. Pôvodná parcela č. XXXX v čase vyvlastnenia tvorila poľnohospodársku pôdu,
ale z  pôvodu, že časť vyvlastnenej z tejto nehnuteľnosti je zastavaná jednak komplexom budov, skladov
a ciest, čím sú splnené podmienky stanovené v ustanovení § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona, že
danú nehnuteľnosť nemožno vydať z dôvodu, že ide o zastavanú nehnuteľnosť, ktorá skutočnosť bráni
aj poľnohospodárskemu využitiu nehnuteľnosti.

Ďalej krajský súd uviedol, že námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku, kde poukazuje
na to, že odporca ako správny orgán nepostupoval v súlade s reštitučným zákonom ako aj správnym
poriadkom, nie sú opodstatnené, pretože odporca v danej veci postupoval v súlade s reštitučným
zákonom, dôsledne zistil, či navrhovateľ je oprávnenou osobou, či sú splnené podmienky na vydanie
nehnuteľnosti podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. n/ reštitučného zákona ako to uviedol samotný
navrhovateľ v súčinnosti s ním si zadovážil dostatok dôkazov aby mohol vo veci rozhodnúť. Námietka
navrhovateľa, že správny orgán sa mal pokúsiť, resp. skôr rozhodovať o schválení dohody na vydanie
nehnuteľnosti medzi ním a povinnou osobou nie je opodstatnená, pretože v súlade s ustanovením § 9
ods. 1 reštitučného zákona nárok si uplatní oprávnená osoba na pozemkovom úrade a zároveň vyzve
povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti, teda navrhovateľ bol povinný vyzvať povinnú osobu na vydanie
nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobou dohodu o vydaní nehnuteľnosti z čoho
jednoznačne vyplýva, že nebolo úlohou správneho orgánu, aby ten vyzýval povinnú osobu k tomu, aby
s oprávnenou osobou uzavrela dohodu o vydaní nehnuteľnosti.

Odporca ako správny orgán v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 a ods. 3 reštitučného zákona mohol
predloženú dohodu, ktorú uzavrela oprávnená osoba s povinnou osobou o vydaní nehnuteľnosti
schváliť alebo neschváliť. Iba v prípade ak k dohode by nedošlo, rozhodne o vlastníctve oprávnenej
osoby k nehnuteľnostiam pozemkový úrad. V danom prípade navrhovateľ sám si uplatnil nárok na
vydanie nehnuteľnosti a vôbec neuvádzal , že by povinnú osobu vyzýval na uzavretie dohody o vydaní
nehnuteľnosti, resp., že k uzavretiu takejto dohody nedošlo. Dokonca na tejto žiadosti výzva na uzavretie
dohody na vydanie nehnuteľnosti je aj prečiarknutá. Odporca ako správy orgán v zmysle ustanovenia §
9 ods. 5 reštitučného zákona pokiaľ je to nevyhnutne potrebné, môže zriadiť alebo zrušiť na prevádzanej
nehnuteľnosti vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo
dôležitých záujmov iných vlastníkov, z čoho teda vyplýva, že odporca ako správy orgán mohol zriadiť
vecné bremeno na prevádzanej nehnuteľnosti iba vtedy, ak by prevádzaná nehnuteľnosť bola vydávaná.



V danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na vydanie nehnuteľnosti, preto nebolo možné,
aby odporca ako správny orgán rozhodoval o zriadení vecného bremena.

Napokon krajský súd považuje za nedôvodné aj námietky navrhovateľa, kde poukazuje na občiansky
zákonník z roku 1950 na ochranu vlastníckeho práva ako aj na skutočnosti, kedy a za akých podmienok
bolo možné nehnuteľnosť vyvlastniť, pretože v tomto prípade správy orgán rozhodoval podľa zákona
č. 229/1991 Z. z.. Tento zákon je osobitným zákonom a jeho účelom bolo zmierniť následky niektorých
majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období
rokov 1948-1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením
pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade so záujmami
hospodárskeho rozvoja vidieka ako aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny a životného prostredia.
Z obsahu tohto zákona nevyplýva, žeby správy orgán v rámci uplatnenej reštitúcie mal posudzovať,
či boli splnené podmienky pre vyvlastňovanie v čase, kedy k vyvlastňovaniu nehnuteľnosti došlo a
nemôže ani aplikovať občiansky zákonník ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva a jeho ochrany.
V zmysle zákona o pôde ochrana vlastníckeho práva je zabezpečená tým, že nehnuteľnosť, ktorá
bola odňatá z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o pôde vlastnícke právo sa prinavráti oprávnenej
osobe a v prípade, že nie je možné nehnuteľnosť vydať, potom je tu zabezpečená možnosť poskytnutia
náhradnej nehnuteľnosti, resp. náhrada finančná. V danom prípade odporca rozhodol aj o tom, že ak
nie je možné navrhovateľovi vydať nehnuteľnosti z dôvodu podmienok stanovených v ustanovení § 11
ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona, preto navrhovateľ má právo na náhradu za nevydanú nehnuteľnosť
podľa ustanovenia § 11 ods. 2 až ods. 8 reštitučného zákona a ustanovenia § 16 reštitučného zákona.
Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v
súlade so zákonom a preto rozhodnutie odporcu podľa § 250q ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
potvrdil.

O trovách konania krajský súd rozhodol podľa ustanovenia § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s ustanovením § 250k ods. l Občianskeho súdneho poriadku a navrhovateľovi nepriznal právo
na náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol. Odporcovi a pribratému účastníkovi konania v
súvislosti s týmto konaním trovy nevznikli, ale si ich ani jeden z nich neuplatnil.

II.

Odvolanie navrhovateľa

Navrhovateľ podal riadne a včas proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. decembra 2016 č.
k. 3 Sp 48/2015-29 odvolanie (ďalej len „podané odvolanie" a „odvolanie navrhovateľa"), v ktorom sa
domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „odvolací súd") zrušil rozhodnutie krajského
súdu a zároveň zrušil rozhodnutie odporcu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že jeho povinnosťou
bude odstrániť vytýkajúce nedostatky a rešpektovať ústavné princípy, bez zbytočných prieťahov.
Odporca si tiež uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom ich výšku určil na 300 eur.

V podanom odvolaní navrhovateľ uviedol, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
navrhovateľovi, aby mohol uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a to tým, že :

- Na prvom pojednávaní krajského sudu 11. novembra 2015 navrhovateľ oznámil, že od odporca
predmetným rozhodnutím porušil Správny poriadok. V odvolaní z 20. októbra 2015 mimo iného ako
dôvod pod č. 10 uviedol, že „podmienkou preskúmania predmetného rozhodnutia krajským súdom je
ak ide o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov ktoré sa preň pripúšťajú."
Toto správny orgán nepripustil, zbavil sa zodpovednosti, bez vedomia a súhlasu navrhovateľa podal vec
krajskému súdu na rozhodnutie.

- Z uvedeného dôvodu navrhovateľ odovzdal na tomto pojednávaní súdu „Doplnenie odvolania" v troch
exemplároch, súd, odporca, intervenient - neprítomný bez ospravedlnenia.

- Na uvedené „Doplnenie odvolania" súd nereagoval v rozhodnutí krajského súdu a odporca napriek
tomu, že si vyžiadal od sudkyne čas na preštudovanie doplneného odvolania sa nevyjadril. Ani
intervenient. A nepokladali si za povinnosť zúčastniť sa pojednávania 29. decembra 2016.



- A tak sudkyňa „bez senátu" rozsudkom rozhodla - potvrdila rozhodnutie odporcu a účastníkom náhradu
trov konania nepriznala.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že je toho názoru, že zhodnutie odporcu vydané v konaní je postihnuté
závažnými procesnými vadami, ktoré viedli k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia (nemožnosť
účastníkov vyjadriť sa, konať v zmysle Správneho poriadku).

Ďalej navrhovateľ uviedol, že odporca 02. septembra 2015 vyzval povinnú osobu Askof - U. E., aby sa
vyjadril k možnosti vydať pôvodnú parcelu. Adresát listom z 29. septembra 2015 oznámil, že spomínaná
roľa parcela č. XXXX, t. č. nachádzajúca sa na parcelách č. XXXX/X,XX,XX zapísaná na Liste vlastníctva
č. XXXX a parcela č. 1644/4 zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXX je súčasťou oploteného areálu
na ktorom sa nachádzajú budovy a prístupové cesty k ním a v čase keď nehnuteľnosť kupoval,
mu neboli známe skutočnosti, že spomínaná parcela je vo vlastníctve iného. Nehnuteľnosť získal na
základe kúpno-predajnej zmluvy a sú zapísané na liste vlastníctva, preto nesúhlasí s ich vydaním. Pre
navrhovateľa je nepochopiteľné, že správnemu orgánu ako aj krajskému súdu na zistenie skutkového
stavu, je dostačujúce na posúdenie veci jediné, písomné vyjadrenie a po právnej stránke je v rozpore
so skutkovým stavom nedostačujúce na posúdenie veci.

Napokon navrhovateľ uviedol, že krajský súd a obdobne aj odporca absolútne nebrali do úvahy kľúčové
vecné argumenty. Odvolanie z 20. októbra 2015 a Doplnenie odvolania z 11. novembra 2015, ktoré sú
v súdnom spise, ak ktorých obsah navrhovateľ zrekapituloval v podanom odvolaní.

III.

Vyjadrenie odporcu a účastníka pribratého do konania k odvolaniu

K podanému odvolaniu sa odporca vyjadril listom zo 07. marca 2017 a žiadal rozhodnutie krajského
súdu potvrdiť ako vecne správne a žiadnemu z účastníkov konania nepriznať náhradu trov odvolacieho
konania.
Odporca vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na ustanovenie § 9 ods. 7 reštitučného
zákona a ustanovenie § 250m Občianskeho súdneho poriadku a uviedol, že 05 .októbra 2015 vydal
správny orgán rozhodnutie o priznaní práva na náhradu č. OU-KE-PLO-2015/01353-103 za časť
vyvlastnenej pôvodnej parcely č. 2392 pôvodne zapísanej v Pozemkovo-knižnej vložke č. XXX k. ú. Ť..
Účastníkovi konania a oprávnenej osobe A. C. bolo doručené 08. októbra 2015. V lehote na podanie
opravného prostriedku podal osobne 20. októbra 2015 odvolanie voči rozhodnutiu odporcu účastník
konania A.H. C., ktorý v petite návrhu žiadal rozhodnutie zrušiť, pretože bolo vydané bez správneho
konania.

Ďalej odporca uviedol, že návrhy účastníkov konania a iných fyzických či právnických osôb sa posudzujú
vždy podľa obsahu, bez ohľadu na formu a jeho nadpis. Hoci navrhovateľ nazval návrh nesprávne ako
odvolanie podané podľa § 53 Správneho poriadku, správny orgán ho posúdil ako podanie opravného
prostriedku podľa ustanovenia § 9 ods. 7 reštitučného zákona v nadväznosti na § 250m Občianskeho
súdneho poriadku. Správny orgán preto postúpil podaný návrh ako opravný prostriedok na Krajský súd
v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd, pričom ten rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporcu ako
zákonné a vecne správne.

Podľa odporcu v podanom odvolaní už navrhovateľ neuvádza žiadne nové skutočnosti, ktoré by
neobsahovali listiny v predtým podaných opravných prostriedkoch. Navyše je koncipované len ako súhrn
dojmov, názorov a postrehov na doby minulé (totalitné) a terajšie s poukazom na všeobecné ustanovenia
Ústavy Slovenskej republiky. Nedrží sa dôsledne znenia osobitných predpisov, ale predkladá len
všeobecné vety, ktoré nemajú vecnú spojitosť s prejednávanou vecou. Správny orgán žiadne parcely
nevyčleňoval, nerozdeľoval, neurčoval vlastnícke právo k nim ani do nich nezasahoval. V spise je
dôkazový materiál od pozemno-knižných vložiek, cez písomné identifikácie, či grafické znázornenia
právneho postavenia parcely v súbore katastra nehnuteľností, pričom ich zabezpečovala vtedy príslušná
Správa katastra Košice. Správny orgán, držiac sa podkladových materiálov, potom len skutkový stav
aplikoval na znenie reštitučného zákona.



Odporca opätovne zdôraznil, že časť pôvodnej parcely č. 2392 ako to vyplýva z podkladov, ktoré sú
súčasťou spisu sa nemohol vydať kvôli zákonnej prekážke uvedenej v ustanovení § 11 ods. 1 písm.
d/ reštitučného zákona, nakoľko je úplne zastavaná a nemožno ju poľnohospodársky využívať. Preto
správny orgán priznal právo na náhradu, pretože boli splnené podmienky reštitučného titulu vyvlastnenia
bez vyplatenia náhrady (ustanovenie § 6 reštitučného zákona) v plnom podiele po pôvodnom vlastníkovi
navrhovateľovi, ktorý splnil status oprávnenej osoby (ustanovenie § 4 reštitučného zákona). Zastavanosť
časti pôvodnej parcely, splnenie podmienok oprávnenej osoby aj reštitučného titulu, absencia dohody
umožňovala teda na základe zadovážených podkladov rozhodnúť správnemu orgánu vo veci samej a
priznať právo na náhradu.

Podľa odporcu podaním reštitučnej žiadosti však nevzniká právny nárok na nevyhnutné vydanie
vlastníctva k pôvodnej nehnuteľnosti. Reštitučnými predpismi sa zmierňujú len niektoré majetkové krivdy,
nie všetky. Preto aj reštitučný zákon v platnom znení ustanovuje prekážky v ustanovení § 11 reštitučného
zákona, pre ktoré nemožno vlastníctvo navrátiť a vydať pôvodnú nehnuteľnosť pôvodnému vlastníkovi,
poprípade jeho právnym nástupcom.

V uvedenej veci bolo realizované správne reštitučné konania v celom rozsahu tak ako to ustanovujú
predpisy reštitučného zákona a Správneho poriadku, pričom výsledkom toho postupu je rozhodnutie
v merite veci po zohľadnení presne a úplne zisteného skutkového stavu. S uvedenými zisteniami
správneho orgánu ako aj jeho postupov sa oboznámil aj krajský súd a celkom správne vyhodnotil
dôkazový materiál a nemal inú možnosť ako rozhodnutie odporcu potvrdiť.

K podanému odvolaniu sa vyjadril pribratý účastník do konania listom zo 04. februára 2019 a žiadal
potvrdiť rozhodnutie krajského súdu.

Vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu pribratý účastník do konania uviedol, že sa stotožňuje s
názorom krajského súdu, že v danej veci správny orgán postupoval v intenciách platných právnych
noriem, pre rozhodnutie si zadovážil dostatok skutkových podkladov, skutkové okolnosti správne právne
posúdil, a preto jeho právny názor bol správny a v súlade s reštitučným zákonom. Rovnako, že
správny orgán správne vyvodil splnenie zákonných podmienok pre rozhodnutie o reštitučnom nároku
navrhovateľa, stanovené v reštitučnom zákone. Navyše medzi účastníkmi konania nebolo sporné, či
navrhovateľ je oprávnenou osobou v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ reštitučného zákona a
takisto nebolo sporné, že rozhodnutím Okresného národného výboru - odbor výstavby v Košiciach č.
výst. 7.917/1962 zo 06. decembra 1962 bola vyvlastnená pre Československý štát - Vinárske závody,
n. p. Bratislava časť parcely č. XXXX roľa o výmere 1073 m2 v podiele 8/36 otcovi žalobcu - U. C. a za
nehnuteľnosť nebola vyplatená finančná náhrada. Spornou otázkou medzi účastníkmi teda bolo len to,
či je možné nehnuteľnosť vydať alebo správny orgán má priznať nárok na náhradu. Účastník pribratý do
konania má za to, že odporca správne posúdil, keď konštatoval, že sú splnené podmienky stanovené v
ustanovením § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona, a že pôvodnú nehnuteľnosť nie je možné vydať
z dôvodu, lebo v súčasnosti sa jedná o zastavané pozemky.

Ak pozemky alebo ich časti nie je možné vydať do „reštitučného procesu" vstupuje Slovenský pozemkový
fond, prostredníctvom ktorého sa v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2 reštitučného zákona opravnej osobe
prevedú bezodkladne do vlastníctva iné pozemky (náhradné pozemky) vo vlastníctve štátu v primeranej
výmere a kvalite ako boli jej pôvodní; pozemky a to v tom istom katastrálnom území, v ktorom sa
nachádzal pôvodný pozemok alebo v inom katastrálnom území obce, v ktorej katastrálnom území sa
nachádzal pôvodný pozemok, v katastrálnych územiach obcí bezprostredne susediacich s obcou, v
ktorej katastrálnom území sa nachádza pôvodný pozemok alebo po v okrese, v ktorom sa nachádzal
pôvodný pozemok, ak s tým oprávnená osoba súhlasí. Ak oprávnená osoba s náhradným pozemkom
trikrát nesúhlasí, poskytne sa jej náhrada v peniazoch. Náhradný pozemok sa prevedie na oprávnenú
osobu ak jej bol rozhodnutím priznaný nárok za pozemky alebo za spoluvlastnícky podiel k pozemkom
ak výška takého nároku predstavuje výmeru nad 400 m2 a ak nárok v peniazoch je väčší ako 166 eur. Ak
oprávnená osoba nespĺňa podmienky na priznanie nároku na náhradu za pozemky, náhrada za pozemky
sa poskytne v peniazoch, opäť prostredníctvom Slovenského pozemkového fondu.

Na záver účastník pribratý do konania k námietke navrhovateľa k neúčasti na pojednávaniach 11.
novembra 2015 a 29. decembra 2016 uvádza, že na pojednávaní nariadenom na 11. novembra 2015
sa skutočne nezúčastnil, pričom požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti podaním z 10. novembra



2015 z dôvodu, že predvolanie na pojednávanie mu bolo doručené 09. novembra 2015 v poobedňajších
hodinách - teda necelé dva dni pred pojednávaním. Pojednávania nariadeného na 29. decembra 2015
za nezúčastnil z dôvodu, že v dňoch 27. decembra 2016 až 30. decembra 2016 mali zamestnanci
Slovenského pozemkového fondu nariadené hromadné čerpanie dovolenky. Túto skutočnosť účastník
pribratý do konania súdu oznámil a požiadal o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní podaním z 20.
decembra 2016.

IV.

Právny názor odvolacieho súdu

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej
samosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie
o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami
správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia,
ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v
spojení s § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom
v odvolaní navrhovateľa podľa § 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
Občianskeho súdneho poriadku a s § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa § 250ja
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a s §
492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho
súdu (www.nsud.sk) po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom konania pred krajským súdom bolo rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu Okresného
úradu Košice, Pozemkového a lesného odboru z 05. októbra 2015 č. k. OU-KE-PLO-2015/01353-103,
ktorým Okresný úrad Košice, Pozemkový a lesný odbor podľa ustanovenia § 9 ods. 4 reštitučného
zákona rozhodol, že navrhovateľ spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ reštitučného
zákona a má status oprávnenej osoby na uplatnenie reštitúcie, ďalej že navrhovateľovi sa nevydáva
časť pozemku pôvodne zapísaného na Pozemkovo-knižnej vložke č. XXX ako parcela č. XXXX roľa o
výmere 1073 m2 v katastrálnom území Ťahanovce, lebo vyvlastnená časť pôvodnej nehnuteľnosti bola
zastavaná, pričom stavby bránia poľnohospodárskemu využitiu pozemku, tvoria kompletne zastavaný
objekt a podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona takýto pozemok nie je možné vydať,
ďalej že navrhovateľ spĺňa podmienky uvedené v ustanovení § 6 ods. 1 písm. n/ reštitučného zákona na
priznanie práva na náhradu podľa ustanovenia § 11 ods. 2 až ods. 8 reštitučného zákona a ustanovenia
§ 16 reštitučného zákona podľa výroku rozhodnutia odporcu, a že navrhovateľ získa do vlastníctva iný
pozemok, alebo sa mu poskytne finančná náhrada v podiele 2/9.

Odvolací súd poznamenáva, že zákon č. 229/1991 Zb. je jedným zo zákonov reštitučného charakteru,
ktorého cieľom je spolu s ostatnými reštitučnými zákonmi, zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia
niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období, vo vzťahu k
presne vymedzenému okruhu osôb, a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadoch straty
majetku. Tzv. reštitučné zákony však nezmiernili všetky majetkové krivdy spáchané v rokoch 1948-1989.

Vždy ostáva priestor pre úvahu, či prijatá legislatíva je tým najlepším riešením alebo či mala byť
legislatívna právomoc uplatnená iným spôsobom, nakoľko rôzne nespravodlivosti z minulých období
nemožno úplne napraviť nikdy. Reštitučné zákony tiež neobnovujú vlastníctvo k odňatému majetku
automaticky, ale len vytvárajú podmienky na návrat majetku pôvodným vlastníkom, pričom sa od nich
oprávnene očakáva, že splnia určité povinnosti v súvislosti s majetkovou rehabilitáciou. Zákonná úprava,



v rámci ktorej sa stanovili tie, ktoré podmienky (obmedzujúce kritéria) reštitučných nárokov a nie iné,
mala za úlohu zabezpečiť právnu istotu vo vlastníckych vzťahoch a tiež chrániť ekonomické záujmy štátu.
Neobmedzená majetková rehabilitácia by bola technicky a ekonomicky nezvládnuteľná a eliminovala
by dobrú vôľu štátu napraviť spáchané krivdy. Tomuto tvrdeniu svedčia tie ustanovenia zákonov, ktoré
označujú pôvodných vlastníkov nie ako vlastníkov, ale iba ako oprávnené osoby a právo požadovať
vrátenie majetku ako nárok.

Odvolací súd preskúmajúc odvolaním napadnuté rozhodnutie ako i obsah predloženého súdneho a
pripojeného administratívneho spisu v rozsahu odvolania konštatuje, že argumentácia navrhovateľa nie
je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu. Krajský súd
sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podrobným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami navrhovateľa, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a
správnym aplikovaním na prejednávaný prípad.

Podľa názoru odvolacieho súdu, bola celá vec prešetrená riadne a skutkový stav bol podrobne zistený, o
čom svedčí obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva uvedené. V súdnom konaní bolo obsahom
administratívneho spisu preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení
dôkazov tak ako krajský súd ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti
ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia odporcu s tým, že krajský súd
dostatočne podrobne a presne posúdil zistený skutkový stav.

Za týchto skutkových okolností rozhodnutie odporcu je i podľa názoru odvolacieho súdu vydané
na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu správnym orgánom a správne právne
posúdené. Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom odporcu, že
preskúmavaným rozhodnutím odporcu nedošlo k porušeniu zákona a práv navrhovateľa, tento jeho
názor považoval aj odvolací súd za správny. Preto sa s ním odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu,
považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne neopakoval pre
účastníkov známe fakty v prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia krajského súdu k námietkam navrhovateľa uvedených v podanom odvolaní
dopĺňa nasledovné.

Podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona pozemky alebo ich časti nemožno vydať
v prípade, že pozemok bol po prechode alebo prevode do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby
zastavaný; pozemok možno vydať, ak stavba nebráni poľnohospodárskemu alebo lesnému využitiu
pozemku.

Z pripojeného administratívneho vyplýva, že vyvlastnená časť pôvodnej parcely č. 2392 je dnes súčasťou
CKN parcely č. XXXX/X, č. XXXX/XX a č. XXXX/XX, ktoré sú vo vlastníctve fyzickej osoby a sú je
zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie Ť., ide o zastavané plochy a tvoria časť
vnútorného komplexu budov a ciest. Súčasťou pôvodnej parcely je aj CKN parcela č. XXXX/XX, ktorá
je vo vlastníctve fyzickej osoby a je zapísaná na Liste vlastníctva č. XXX katastrálne územie Ť. a ide
o  Zastavanú plochu. Súčasťou pôvodnej parcely je aj CKN parcela č. XXXX/X, ktorá je vo vlastníctve
právnickej osoby a je zapísaná na Liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom území Ť.B. a ide o zastavanú
plochu. Pod zastavanou plochou na uvedených parcelách treba mať zato, že ide o plochy, ktoré sú
zastavané komplexom budov, skladov a ciest, ktoré sú prepojené medzi jednotlivými budovami.

Z uvedeného je zrejmé, že pôvodná parcela č. XXXX, ktorá v čase vyvlastnenia tvorila poľnohospodársku
pôdu, je zastavaná komplexom budov, skladov a ciest, a tieto stavby bránia jej poľnohospodárskemu
alebo lesnému využitiu. Z uvedeného dôvodu danú nehnuteľnosť nemožno v zmysle ustanovenia § 11
ods. 1 písm. d/ reštitučného zákona navrhovateľovi vydať.

Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že vo veci ním podaného opravného prostriedku proti rozhodnutiu
odporcu rozhodoval krajský súd a nie nadriadený správny orgán odporcu podľa Správneho poriadku
odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 9 ods. 7 reštitučného zákona v znení účinnom k 05. októbru
2015, podľa ktorého proti rozhodnutiu okresného úradu podľa odsekov 4 až 6 možno podať opravný
prostriedok na súd.
Podľa ustanovenia § 250l Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom k 05. októbru 2015 platí, že
podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie



o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Z uvedeného
vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 9 ods. 7 reštitučného zákona v spojení s ustanovením § 250l
Občianskeho súdneho poriadku vo veci podaného odvolania navrhovateľom proti rozhodnutiu odporcu
mal a správne aj rozhodoval krajský súd v správnom súdnictve podľa ustanovení o rozhodovaní o
opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov v zmysle III. hlavy V. časti Občianskeho
súdneho poriadku a nie nadriadený správny orgán podľa Správneho poriadku.

Ak navrhovateľ spochybňuje, že vo veci na krajskom súde konala a rozhodovala namiesto senátu
samosudkyňa, k uvedenému odvolací súd konštatuje, že v zmysle ustanovenia § 246b ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku samosudca koná a rozhoduje na krajskom súde o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy podľa tretej hlavy, teda tak ako je tomu aj v
prejednávanej veci, v ktorej podal navrhovateľ opravný prostriedok proti rozhodnutiu odporcu.

Napokon ani námietke navrhovateľa ohľadom neúčasti odporcu a pribratého účastníka do konania na
krajským súdom nariadenom pojednávaní a nevyjadrenia sa k prejednávanej veci nemožno priznať
relevanciu. Je výlučne na účastníkovi konania či sa vo veci vyjadrí a či nie. Samotnú neprítomnosť
účastníka konania na súdom nariadenom pojednávaní tiež nemožno považovať za skutočnosť, ktorá
má alebo by mohla mať za následok nesprávny procesný postup krajského súdu, vecnú nesprávnosť
rozhodnutia krajského súdu či nezákonnosť rozhodnutia odporcu.

Na záver odvolací súd konštatuje, že námietku navrhovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia
krajského súdu rovnako nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo mnohokrát judikované, že
v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu je potrebné objasniť len skutočnosti, ktoré majú pre vec
podstatný význam. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (sp.
zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 117/05).

Napokon odvolací súd dodáva, že navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré
by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozhodnutia krajského súdu, ani také právne relevantné
námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal.
Odvolací súd tiež nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia
krajského súdu. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského
súdu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj rozhodnutie odporcu a dospel k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa z vyššie uvedených dôvodov nemožno nevyhovieť a preto s prihliadnutím na všetky
individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. decembra 2016 č. k.
3 Sp 48/2015-29 ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku v spojení s ustanovením § 250ja ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, s ustanovením § 250l
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku a s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku potvrdil, keď boli dané dôvody pre
potvrdenie rozhodnutia odporcu krajským súdom.

V.

Trovy odvolacieho konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 á contrario
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
a s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Navrhovateľ v odvolacom súdnom konaní
úspech nemal, preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca mal v konaní
úspech, avšak správnemu orgánu zo zákona náhrada trov konania v správnom súdnictve neprináleží.
Účastníkovi pribratému do konania rovnako náhrada trov konania v správnom súdnictve neprináleží.



Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (ustanovenie
§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku  n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.