Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 11Co/233/2017 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 25. septembra 2018, sp. zn. 11Co/233/2017, ECLI:SK:KSKE:2018:7216214812.1 Krajský súd Košice | 11Co/233/2017 | ECLI:SK:KSKE:2018:7216214812.1 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ed2b98cd-8f1a-4929-b46a-e6f48cc14190 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2018:7216214812.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/233/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216214812
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7216214812.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: B. F., narodená XX.XX.XXXX, bytom O.
- X. mesto, o zaplatenie 1.687,25 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Košice II z 20. marca 2017, č. k. 11C/321/2016-52

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutom výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá
a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.687,25 Eur, úrok vo výške 75,57 Eur,
úrok z omeškania vo výške 0,77 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.687,25
Eur od 25.3.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Zároveň žalovanej povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 1.687,25 Eur,
úroku vo výške 75,57 Eur, úrokov z omeškania vo výške 0,77 Eur, úroku z omeškania vo výške 5
% ročne z nezaplatenej istiny 1.687,25 Eur od 25.03.2016 do zaplatenia a úroku z omeškania vo
výške 5% ročne z nezaplatených úrokov 75,57 Eur od 25.03.2016 do zaplatenia na tom skutkovom
základe, že dňa 25.03.2013 uzatvoril so žalovanou úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej
len „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 2.000 Eur,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli aj Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko a.s., a
teda niektoré náležitosti. Po vyčerpaní poskytnutého úveru žalovaná porušila svoje zmluvné povinnosti,
a preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti úveru
dňa 24.03.2016 a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť predčasného zosplatnenia dlhu
Druhou upomienkou zo dňa 25.01.2016. Žalovaná neuskutočnila po zosplatnení úveru žiadnu úhradu.

3. Z vykonaného dokazovania vzal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca - Prima banka
Slovensko a.s., a žalovaná dňa 25.03.2013 uzatvorili Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej
len „zmluva“), na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej bezúčelový úver v celkovej výške 2.000
Eur, pri fixnej úrokovej sadzbe 12,9% ročne. Žalovaná sa zaviazala predmetný úver vrátiť v 120tich
mesačných splátkach v sume 29,93 Eur, pričom splatnosť prvej anuitnej splátky bola dohodnutá na
22.04.2013, mesačne vždy k 20. kalendárnemu dňu. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na
20.03.2023. V zmluve bola uvedená ročná percentuálna miera nákladov 15,79% a priemerná RPMN vo



výške 18,86%, teda celková čiastka, ktorú žalovaná mala na základe tejto zmluvy žalobcovi uhradiť bola
3.830,40 Eur. V zmluve bol dohodnutý aj úrok z omeškania vo výške 5% ročne (bod 4.1). Neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky Prima banky a.s., účinnými od 15.12.2012.
Po vyčerpaní predmetného úveru žalovaná porušila svoje povinnosti splácať jednotlivé splátky riadne a
včas a preto žalobca na základe výzvy na predčasné splatenie úveru rozhodol o predčasnej splatnosti
úveru dňa 24.03.2016 v súlade s ustanovením § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ako aj
v súlade so zmluvou a obchodnými podmienkami a to po zaslaní upozornenia na omeškanie a možnosť
predčasného zosplatnenia druhou upomienkou zo dňa 25.01.2016. V súlade s článkom 19 bod 19.08
VOP sa písomnosť banky adresovaná klientovi považuje za doručenú tretím dňom po jej odoslaní
prostredníctvom poštového podniku. Pohľadávka ku dňu predčasného zosplatnenia, t.j. ku 24.03.2016
predstavovala 1.823,59 Eur a pozostávala z: istiny poskytnutého úveru vo výške 1.687,25 Eur (pričom do
dňa zosplatnenia žalovaná uhradila len sumu 312,75 Eur), úrokov vo výške 75,57 Eur (úrok dohodnutý
v zmysle uzavretej zmluvy vo výške 12,90 % p.a.), úrokov z omeškania vo výške 0,77 Eur (dohodnutý
v zmysle uzatvorenej zmluvy vo výške 5% p.a.), poplatkov vo výške 60,- Eur (tieto si žalobca podanou
žalobou neuplatňuje, preto sa súd nimi ďalej nezaoberal). Uvedené čiastky žalobca súdu preukázal
výpismi z prehľadu splácania do predčasného zosplatnenia, ako aj výpisom o stave omeškaných splátok
na úvere, prepočtom zmluvných úrokov a prepočtom úrokov z omeškania, ktorý pripojil k žalobnému
návrhu.

4. Uvedený skutkový stav súd prvej inštancie právne posúdil podľa ust. § 149, § 150 ods. 1, 2, § 151
ods. 1, 2, § 152, § 295 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP“), ďalej
podľa ust. § 52 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platného a účinného v čase uzatvorenia
zmluvy (ďalej len „OZ“), ako aj ust. § 1 ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), d), § 4 ods. 1, § 7 ods. 1, 2, § 9
ods. 2, 6 a 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010
Z.z.“), ďalej podľa ust. § 497, § 506, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, podľa
ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v spojení s ustanovením § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v platnom znení a vzťah žalobcu a žalovanej posúdil ako občianskoprávny vzťah zo
spotrebiteľskej zmluvy podľa ust. § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka ako aj podľa citovaných
ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z.. Žalovaná v danom zmluvnom vzťahu vystupovala ako fyzická
osoba - spotrebiteľ, ktorá čerpala bezúčelový úver. Súd prvej inštancie po dôslednej kontrole dospel k
názoru, že zmluva obsahovala všetky podstatné náležitosti v zmysle citovaného zákonného predpisu.
Účelom právnej úpravy zakotvenej v § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. je, aby mal spotrebiteľ v čase podpisu
spotrebiteľskej zmluvy všetky informácie potrebné k posúdeniu poskytovaného úveru. Prvoinštančný
súd v tejto súvislosti konštatoval, že predmetná Zmluva o úvere č. 0000000000039648 obsahovala
všetky podstatné náležitosti s dôrazom na tie, ktoré by pri ich absencii spôsobovali bezúročnosť,
respektíve bezpoplatkovosť takto poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmluva obsahovala údaj o
ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 15,79 % pre daný úver, pričom zodpovedá výpočtu
určenému v zmysle prílohy zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súčasne v rámci
úverovej zmluvy bola dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške 12,90 %, ktorá taktiež neodporuje
zákonným limitom spotrebiteľského úveru poskytovaného v obdobných úveroch. Z dokazovania ďalej
vyplynulo, že z dôvodu neplnenia zmluvných podmienok žalovanou, žalobca listom zo dňa 25.01.2016
žalovanú upozornil na možnosť uplatnenia si práva v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka
a teda zaplatenie celej časti dlžnej pohľadávky. Následne listom zo dňa 24.03.2016 oznámil žalovanej
tzv. zosplatnenie úveru v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia a požiadal ju o jednorazovú
úhradu dlžnej čiastky v sume 1.823,59 Eur spolu s príslušenstvom najneskôr do 03.04.2016. Žalobu
v časti o zaplatenie 1.687,25 Eur (teda nezaplatenej istiny) posúdil súd prvej inštancie ako dôvodnú
v plnom rozsahu, keďže žalovaná žalobcovi v tejto časti pohľadávku neuhradila, jej výšku nijakým
spôsobom nerozporovala a preto v tejto časti zaviazal žalovanú k jej uhradeniu, spolu s vyčísleným
úrokom dohodnutý v zmluve, ako aj úrokmi z omeškania, výška ktorých vyplýva z § 369 Obchodného
zákonníka a ustanovenia § 517 ods. 1 a 2 OZ v spojení s ustanovením § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom
znení. Dohodnutá sadzba úrokov z omeškania predstavovala 5% ročne, pričom táto, ako je zrejmé,
nepresahuje výšku stanovenú osobitnými predpismi. Žalovanej bola preto uložená povinnosť zaplatiť aj
úroky z omeškania v dohodnutej výške 5% ročne z istiny, teda zo sumy 1.687,25 Eur od 25.03.2016
do zaplatenia.



5. Súd prvej inštancie žalobu v časti, v ktorej si žalobca uplatňuje od žalovanej úrok z omeškania z
vyčíslených zmluvných úrokov, posúdil ako nedôvodnú. Úroky, ako aj úroky z omeškania sú podľa § 121
ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky. Právo požadovať od žalovanej príslušenstvo
z príslušenstva (v danom prípade úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) Občiansky ani Obchodný
zákonník neumožňuje. Súd prvej inštancie má za to, že žalobcovi nemožno priznať úroky z omeškania
z kapitalizovaných zmluvných úrokov, nakoľko to predstavuje neprípustnosť úročenia zmluvných úrokov
úrokmi z omeškania, tzv. anatocizmus, pričom v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky z 29. novembra 2012, sp. zn. 29Cdo 31/2012, respektíve rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 35Odo 101/2002. Na uvedenom by nič nemenila ani dohoda účastníkov
zmluvného vzťahu, nakoľko táto by vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy podliehala
súdnemu prieskumu s dôrazom na jej prijateľnosť, vyváženosť a dôsledkov pre spotrebiteľa, pričom súd
prvej inštancie má za to, že takáto dohoda by z dôvodu obchádzania zákona bola absolútne neplatná.
Z tohto dôvodu v tejto časti žalobu zamietol.

6. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2
CSP, pričom rozhodol len o rozsahu nároku úspešného žalobcu na náhradu trov konania. Žalobca
bol neúspešný len v nepatrnej časti, týkajúcej sa príslušenstva žalovanej pohľadávky, preto súd prvej
inštancie konštatoval úspešnosť žalobcu v plnom rozsahu a v tomto rozsahu aj priznal žalobcovi náhradu
trov konania. O konkrétnej výške tejto náhrady bude po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným
uznesením rozhodovať príslušný súdny úradník tunajšieho súdu.

7. Proti tomuto rozsudku v rozsahu zamietnutej časti podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP a navrhol, aby odvolací súd v zmysle §
388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe žalobcu
v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu a zároveň, aby žalobcovi priznal aj
náhradu trov odvolacieho konania vo výške súdneho poplatku za podané odvolanie. S argumentmi súdu
prvej inštancie, v zmysle ktorých Občiansky a Obchodný zákonník neumožňuje priznať príslušenstvo
z príslušenstva, sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej časti za nesprávny z
dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K názoru súdu prvej
inštancie, že Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňuje priznať príslušenstvo z príslušenstva
žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2008, sp. zn. 4Cob/62/2007, v
zmysle ktorého s poskytnutím peňažných prostriedkov sa viaže aj povinnosť platiť úroky z úveru (§ 497
Obch. zákonníka). S omeškaním s úhradou úroku je možné požadovať platenie úrokov z omeškania z
nezaplatených úrokov (§ 369 v spojení s § 502 Obch. zákonníka). Ak je dlžník v omeškaní so splatením
peňažného záväzku (§ 369 ods. 1 Obch. zákonníka) je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z
omeškania. Pri úrokoch z poskytnutého úveru je možné pri omeškaní požadovať z týchto zmeškaných
úrokov úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené rozhodnutie s poukazom na ústavný princíp právnej
istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, má žalobca za to, že má popri
nároku na úrok z omeškania z istiny dlhu aj nárok na úrok z omeškania zo zmluvných úrokov. Žalobca
poukazuje na fakt, že zmluvné úroky boli vyčíslené pevnou sumou ako zmluvný úrok naakumulovaný z
istiny do dňa zosplatnenia a tento sa ďalej (t.j. po zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje. Práve z tohto
dôvodu nejde podľa žalobcu o rozpor so zásadou anatocizmu, ktorá ma zamedziť neodôvodnenému
navyšovaniu nárokov veriteľov. Má za to, že požadovaný nárok na úroky z omeškania zo zmluvných
úrokov je nárokom, ktorý predpokladá aj vyššie citovaným judikátom uvádzané a vykladané ustanovenia
§ 497 Obch. zákonníka, pretože žiadne - ani citované, ani iné - zákonné ustanovenie tento nárok svojím
znením nespochybňuje. Obdobný právny názor vyslovil aj Okresný súd Zvolen v rozhodnutí z 18. mája
2016, sp. zn. 18C/182/2015.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle
ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu danom ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP] a rozsudok v napadnutom výroku potvrdil
podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, ako vecne správny.

9. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. septembra 2018 o 10,25 hod. v pojednávacej miestnosti
Krajského súdu v Košiciach č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom zverejnení miesta a času
verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1,
3 a § 378 ods. 1 CSP.



10. Rozsudok, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a výroku o trovách konania, nebol
odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 367 ods. 1 a contrario CSP), preto nebol v uvedenom
rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

11. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil.

12. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu súdu
v konaní z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok žalobcu vymedzených v
podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a uplatnený odvolací dôvod nie
je preukázaný. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP,
z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj
správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Uplatnený nárok správne právne posúdil
a dospel k správnym záverom, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil a odvolací súd nezistil ani
pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie porušujúce procesné práva strán alebo právo
na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, preto rozsudok v napadnutom zamietavom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o
trovách konania, podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.

13. Podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd
stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré
by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť
rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu rozsudku v napadnutom výroku.

14. Nesprávnosť rozsudku súdu prvej inštancie vidí žalobca iba v časti, v ktorej mu nepriznal žalobou
uplatnený nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z vyčíslených zmluvných úrokov. V odvolaní poukázal
na právne závery v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. marca 2008, sp. zn. 4Cob/62/2007 a
Okresného súdu Zvolen z 18. mája 2016, sp. zn. 18C/182/2015. V súvislosti s uvedeným namietal
porušenie ústavného princípu právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná
judikatúra a rozhodovanie súdov v obdobných sporoch.

15. K odvolacej námietke, že rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ústavného princípu
právnej istoty, ktorého súčasťou je aj predvídateľná a konzistentná judikatúra, odvolací súd považuje
za potrebné si v prvom rade ujasniť, že pod pojmom judikát rozumieme rozhodnutie spravidla vyššieho
súdu, ktoré obsahuje všeobecný alebo zovšeobecniteľný výklad určitej normy alebo princípu, eventuálne
samo vytvára, obvykle v súvislosti s právnym predpisom, určitú normu alebo princíp. Predpokladom
toho, aby rozhodnutie bolo judikátom, je samozrejme jeho publikácia, či už v nejakej formálnej zbierke
judikátov, časopisecká nebo na internete. Judikátom nie sú rozhodnutia, ktoré nepresahujú svojim
dopadom skutkové okolnosti individuálneho sporu (kauzy). Nie sú ním ani rozhodnutia, ktoré neprinášajú
žiadnu pridanú hodnotu, nakoľko všetky právne otázky v nich obsiahnuté boli vyriešené už textom
právneho predpisu alebo sú z iných dôvodov nekontroverzné.

16. Za porušenie princípu právnej istoty nemožno považovať ani prístup, ak v prípade tzv. precedenčnej
záväznosti rozhodnutia/rozhodnutí najvyššieho súdu všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektuje
právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s
konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade
vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného
súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie
jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej skutkovej a právnej situácii s predmetným
rozhodnutím stotožniť. Vo všeobecnosti je totiž potrebné vychádzať z právnej teórie i súdnej praxe,



ktoré rozoznávajú dva základné typy záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú
(inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť precedenčnú (judikatórnu); pričom iba v prípade tzv. kasačnej
záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach
veci bezvýhradne akceptovať právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí.
Inšpiratívny v nastolenej otázke je aj právny záver Najvyššieho súdu SR, podľa ktorého v slovenskom
právnom poriadku platí princíp, podľa ktorého sú súdy viazané len zákonom; znamená to, že súd pri
svojom rozhodovaní prihliada, a prípadne aj aplikuje súdny judikát či stanovisko len vtedy, ak dôjde k
záveru, že sú v súlade so zákonom, ale záväzné pre neho nie sú. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. M Cdo 31/2001)

17. Po posúdení uvedenej odvolacej námietky odvolací súd nenachádza pochybenie v postupe súdu
prvej inštancie, ktorý na podporu svojej právnej argumentácie použil závery vyslovené v rozhodnutiach
Najvyššieho súdu Českej republiky, ak navyše tieto rozhodnutia vychádzajú z právnej úpravy obsahovo
zhodnej so slovenskou. Jedným dychom treba dodať, že z uvedenej odvolacej námietky žalobcu
nevyplýva, prečo podľa názoru odvolateľa súdom prvej inštancie prijaté právne závery (s podporou
citovaných českých judikátov) treba považovať za nesprávne, prípadne v čom vidí v rozhodnutiach
slovenských súdov, na ktoré odvolateľ poukázal, kritickú konfrontáciu vo vzťahu k právnej argumentácii
súdu prvej inštancie (vrátane judikátov Najvyššieho súdu ČR). Nestotožnenie sa s názorom súdu prvej
inštancie nie je obsahovo totožné s odôvodnenou polemikou o nesprávnosti jeho rozhodnutia. Pre
úplnosť odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený Ústavným súdom Slovenskej republiky v
uznesení z 3. marca 2004, sp. zn. I. ÚS 50/04, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky
nemá dôvod doň zasahovať.“

18. Vychádzajúc z obsahu spisu v danej veci súd prvej inštancie pri posudzovaní predmetného úveru
správne vychádzal zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu sporových strán z úverovej zmluvy.
Žalobca uplatňoval nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, pričom súd prvej inštancie žalobu v časti, v
ktorej si žalobca uplatňuje od žalovanej úrok z omeškania z vyčíslených zmluvných úrokov, posúdil
ako nedôvodnú. Uzavrel, že právo požadovať od žalovanej príslušenstvo z príslušenstva (v danom
prípade úroky z omeškania zo zmluvných úrokov) Občiansky ani Obchodný zákonník neumožňuje.
Akcentoval neprípustnosť úročenia zmluvných úrokov úrokmi z omeškania (tzv. anatocizmus), pričom v
tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 29. novembra 2012, sp.
zn. 29Cdo 31/2012, respektíve rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 35Odo 101/2002.
Na uvedenom by podľa názoru súdu prvej inštancie nič nemenila ani dohoda účastníkov zmluvného
vzťahu, nakoľko táto by vzhľadom na spotrebiteľský charakter uzavretej zmluvy podliehala súdnemu
prieskumu s dôrazom na jej prijateľnosť, vyváženosť a dôsledkov pre spotrebiteľa - takáto dohoda by z
dôvodu obchádzania zákona bola absolútne neplatná.

19. S vyššie uvedeným názorom sa odvolací súd plne stotožňuje a len na zvýraznenie správnosti
poukazuje aj na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. marca
2004, č. k. 35 Odo 101/2002, vychádzajúci z právnej úpravy obsahovo zhodnej so slovenskou, v zmysle
ktorého podľa štandardného výkladu podávaného súdnou praxou definícia príslušenstva pohľadávky
obsiahnutá v ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové
vzťahy. Úroky, úroky z omeškania a poplatok z omeškania sú teda podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka príslušenstvom pohľadávky, ktorou sa v zmysle tohto ustanovenia a v nadväznosti na definíciu
záväzkového vzťahu v § 488 Občianskeho zákonníka rozumie peňažné plnenie (istina), na ktorú má
veriteľ právo podľa hlavného záväzkového vzťahu, ku ktorého zmene (potiaľ, že sa môžu nárokovať
aj sankcie za omeškanie s platením) dochádza priamo zo zákona práve až omeškaním dlžníka.
Úrokový záväzkový vzťah je vzťahom akcesorickým, ktorého vznik je podmienený platným záväzkovým
vzťahom hlavným. Splnením hlavného záväzku (alebo iným zo spôsobov jeho zániku) zaniká (končí) aj
akcesorický záväzok úrokový; pretrváva len povinnosť zaplatiť už dospelé úroky. Tým, že včas nesplatí
úroky z istiny, sa dlžník dostáva do omeškania s plnením príslušenstva, nie do omeškania s plnením
vlastného dlhu (istiny). Právo požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva (tu úroky z omeškania
z dojednaných úrokov) potom veriteľ nemá preto, že ani Občiansky ani Obchodný zákonník mu túto



možnosť nepriznávajú. Inak povedané, ani Obchodný ani Občiansky zákonník nezakotvujú majetkové
sankcie pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky.

20. Ak sa teda rozumie pohľadávkou v zmysle úpravy obsiahnutej v ustanovení § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka istina (plnenie z hlavného peňažného záväzku), potom nemôže nárok na
príslušenstvo z príslušenstva pohľadávky plynúť ani z dikcie ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Názor, že možno priznať úrok z omeškania alebo poplatok z omeškania z príslušenstva
pohľadávky, odôvodnený len úpravou obsiahnutou v naposledy označenom ustanovení (§ 517 ods.
2 OZ), by totiž bez väzby na ustanovenie § 121 ods. 3 OZ viedol k absurdnému záveru, že takto
priznané príslušenstvo z istiny už nie je príslušenstvom pohľadávky, ale novovzniknutou samostatnou
pohľadávkou. Úprava obsiahnutá v § 517 ods. 2 OZ ako úprava všeobecná vo vzťahu ku všetkým
občianskoprávnym záväzkom, pomenováva príslušenstvo, ktoré možno pri omeškaní s plnením
peňažného dlhu (s plnením hlavného peňažného záväzku) žiadať vedľa istiny, v prípadoch, kedy zákon
o kvalite príslušenstva mlčí (ak neustanovuje zákon, že dlžník je povinný platiť poplatok z omeškania,
má veriteľ právo požadovať úrok z omeškania).

21. Podľa názoru odvolacieho súdu teda názor odvolateľa založený na úvahe, podľa ktorej zákon
(Obchodný zákonník v spojení s Občianskym zákonníkom) priznávajú veriteľovi bez ďalšieho aj
právo úročiť zákonné príslušenstvo pohľadávky (žiadať úroky z omeškania z dojednaných úrokov) je
nesprávny.

22. Keďže žalobcom uplatnené odvolacie námietky v prejednávanom spore neboli preukázané,
odvolanie nemožno považovať za opodstatnené, preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho
napadnutom zamietavom výroku, ako aj súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 387
ods. 1, 2 CSP).

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca nebol úspešný v odvolacom konaní, preto nemá proti úspešnej žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej preukázateľne trovy v odvolacom konaní
nevznikli, preto odvolací súd ich náhradu stranám sporu nepriznal (§ 262 ods. 2 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie
je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421
ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje



dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).