{"guid": "213af1da-ad0b-4df2-9ff7-5373f58a577d:e8210919-bb4a-4fad-bbcd-15462bddcd90", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1", "spisova_znacka": "2S/44/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/44/2017 z 20. 11. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Bratislava z 20. novembra 2018, sp. zn. 2S/44/2017, ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1", "identifikacne_cislo": "1017200295", "sud": {"guid": "sud_101", "nazov": "Krajský súd Bratislava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-bratislava"}, "sudca": "JUDr. Gabriel Slobodník", "sudca_id": 1279, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriel-slobodnik-1279", "datum_vydania": "2018-11-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8210919-bb4a-4fad-bbcd-15462bddcd90", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2S/44/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017200295
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov
senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD.,v právnej veci žalobcu: BK, a.s.,
IČO: 47 003 464, so sídlom Dopravná 19, 921 01, Piešťany, zastúpený spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Vladimír Grác, s.r.o., so sídlom Záhradnícka č. 75, Bratislava, proti žalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, IČO: 42 499 500, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 1798951/2016 zo dňa 20.12.2016, ako aj rozhodnutia
Daňového úradu Bratislava č. 103708369/2016 zo dňa 11.08.2016 a opatrenia Daňového úradu
Bratislava č. 103504588/2016 zo dňa 14.07.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.
1798951/2016 zo dňa 20.12.2016, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 103708369/2016 zo
dňa 11.08.2016 a opatrenia Daňového úradu Bratislava č. 103504588/2016 zo dňa 14.07.2016  zrušuje
a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca má voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania .

o d ô v o d n e n i e :

I. administratívne rozhodnutie

1. Finančné riaditeľstvo SR podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutím č. 1798951/2016 zo
dňa 20.12.2016 potvrdilo rozhodnutie číslo 103708369/2016 zo dňa 11.08.2016, ktorým Daňový úrad
Bratislava podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku nevyhovel žiadosti daňového subjektu o vydanie
rozhodnutia o úroku z omeškania za zdaňovacie obdobie máj 2014 v súlade s § 63 ods. 3 písm. c)
Daňového poriadku a nepriznal úrok z omeškania daňovému subjektu 3concept a. s. (právny predchodca
žalobcu).
2. Žalovaný predmetné rozhodnutie odôvodnil najmä tým, že správca dane v predmetnej veci neaplikoval
§ 79 ods. 2 zákona o DPH. Ustanovenie § 79 ods. 2 zákona o DPH upravuje podmienky vrátenia
nadmerného odpočtu v skrátenej lehote 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania
za zdaňovacie obdobie, kedy nadmerný odpočet vznikol. Vo veci spoločnosti 3concept a.s. (právny
predchodca žalobcu) bola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, dňa 18.08.2014, začatá daňová
kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie
obdobie máj 2014, takže správca dane pri vrátení nadmerného odpočtu nemohol postupovať v zmysle
§ 79 ods. 2 zákona o DPH a bol povinný postupovať v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH. Námietka
odvolávajúceho, že rozhodnutie správcu dane je nepreskúmateľné pre nedostatočné a neúplné
odôvodnenie, je bezpredmetná. Správca dane správne posúdil žiadosť podľa obsahu, t.j. správcovi
dane bolo zrejmé, že daňový subjekt požaduje vyplatenie tvz. kompenzačného úroku, správca dane
presne chronologicky uviedol všetky zistené skutočnosti a príslušné relevantné ustanovenia zákona,



v zmysle ktorých postupoval a nepriznanie úroku z omeškania riadne odôvodnil s tým, že legislatíva
Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly a
daňovému subjektu úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný; v predmetnej veci bolo v tomto zmysle
vydané rozhodnutie.
3. Podľa ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o DPH, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi
nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom
zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet
od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný
nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za
zdaňovacie obdobie I nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo
do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať
daňové priznanie za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej
výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné
zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 zákona o DPH
lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za mesiac máj 2014 bola dňa 22.08.2014. Správca dane v
lehote na vrátenie nadmerného odpočtu dňa 18.08.2014 začal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti
nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014, daňová kontrola
bola ukončená dňa 28.01.2016. Podľa prvej vety ustanovenia § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový
úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do
desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Nadmerný odpočet
za zdaňovacie obdobie máj 2014 bol teda daňový úrad povinný vrátiť daňovému subjektu do dňa
05.02.2016, dňa 05.02.2016, t.j. v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej
kontroly bol daňovému subjektu nadmerný odpočet vrátený.
4. Vzhľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade nebol daňovému subjektu vrátený nadmerný
odpočet oneskorene, ale v zákonom stanovenej lehote do 10 dní odo dňa ukončenia daňovej kontroly,
sankčný úrok za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov platiteľovi tak neprináleží
a nebolo ho možné v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 daňového poriadku vypočítať. V právnom poriadku
SR sa má aplikovať princíp prednosti práva Európskej únie, ale zároveň je potrebné uviesť, že daňové
orgány ako štátne orgány, sú povinné postupovať zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z § 3
daňového poriadku. Správca dane bol v zmysle tejto zásady povinný pri správe daní postupovať na
základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada je konkretizáciou ústavného princípu,
ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený
zákonom. Zásada zákonnosti vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v j ej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Odvolací orgán konštatoval, že daňové orgány pri nepriznaní úroku z omeškania z nadmerného odpočtu
daňovému subjektu postupovali v zmysle uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy v danom
čase. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C- 120/15 Kovozber vyplýva, že spoločnosť má nárok
na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia spojeného
s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po uplynutí primeranej lehoty. V bode 3
uznesenia Súdneho dvora EU vo veci C -120/15 Súdny dvor citoval článok 183 smernice o DPH, v
ktorom je uvedené, cit.: „Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej
DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade
s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si určujú členské štáty, čo
je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia uznáva, že členské
štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatne) dane v plnej výške sú povinné
overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty,
ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať
túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne
vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má spoločnosť nárok na priznanie
tzv. kompenzačného úroku.
II. žaloba a námietky

5. Žalobca v žalobe namietal nesprávne právne posúdenie, ako aj nedostatok dôvodov rozhodnutí.
Žiadosťou zo dňa 18.5.2016, ktorá bola prvostupňovému orgánu doručená dňa 22.6.2016, požiadal
o priznanie a zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov (tzv. kompenzačný úrok) za
zdaňovacie obdobia júl 2013, máj 2014 a september 2014, ktorou sa podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona



č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) začalo daňové konanie. Dňa 18.7.2016 bolo žalobcovi
zo strany prvostupňového orgánu doručené podanie č. 103504588/2016 zo dňa 14.7.2016 označené
ako „Oznámenie - vyjadrenie k žiadosti o zaplatenie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov“,
ktorým mu prvostupňový orgán oznámil, že jeho žiadosti nevyhovel a nárok na tzv. kompenzačný úrok
mu nepriznal. Žalobca uvedené oznámenie považoval za prvostupňové rozhodnutie čomu nasvedčujú
aj ďalšie podania a úkony v predmetnom daňovom konaní. Žalobca následne podaním označeným
ako odvolanie zo dňa 02.08.2016, ktoré bolo prvostupňovému orgánu doručené dňa 02.08.2016, podal
odvolanie proti oznámeniu, ktorým namietal tvrdenia prvostupňového orgánu uvedené v oznámení a aj
naďalej trval na oprávnenosti nároku na priznanie úroku zo zadržiavaných finančných prostriedkov, a to
aj s poukazom na skutočnosti uvedené v Žiadosti žalobcu. V nadväznosti na odvolanie prvostupňový
orgán vydal podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku rozhodnutie č. 103708369/2016 zo dňa 11.8.2016,
ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17.8.2016 a ktorým prvostupňový orgán Žiadosti žalobcu v súlade
s § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku opätovne nevyhovel a úrok zo zadržiavaných finančných
prostriedkov nepriznal.

6. V prípade Žiadosti prvostupňový orgán postupoval tak, že vo veci nevydal rozhodnutie, ale
Žiadosť vybavil výlučne “listom“, ktorý ani nemal všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované
Daňovým poriadkom vo vzťahu k rozhodnutiu. Ďalej žalobca dával do pozornosti najmä absenciu:
rozhodovania formou rozhodnutia (prvostupňový orgán vybavil predmetnú vec výlučne formou
oznámenia, ktoré nemalo náležitosti rozhodnutia), doručenia rozhodnutia spôsobom upraveným v
Daňovom poriadku, uvedenia obsahových náležitostí rozhodnutia v rozsahu požadovanom Daňovým
poriadkom (v oznámení absentujú minimálne identifikačné číslo spoločnosti, výrok so všetkými
zákonnými náležitosťami, náležité odôvodnenie rozhodnutia, poučenie o mieste, lehote a forme podania
odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku a odtlačok úradnej pečiatky, keďže
v oznámení bola použitá len tzv. prezenčná pečiatka a nie úradná pečiatka, teda okrúhla pečiatka).
Súčasne žalobca uvádzal, že hoci bolo jeho podanie (doručené daňovému úradu dňa 2.8.2016)
označené ako odvolanie a aj obsah podania nasvedčoval tomu, že žalobca podáva odvolanie proti
oznámeniu (t. j. v zmysle zásady posudzovania podaní podľa ich obsahu), prvostupňový orgán sa s
ním vysporiadal ako s novou, resp. opätovnou žiadosťou o vydanie rozhodnutia vo veci žiadosti o
priznanie nároku na tzv. kompenzačný úrok. Prvostupňový orgán teda opätovne porušil najmä § 13 ods.
3 Daňového poriadku (posudzovanie podaní podľa ich obsahu), § 58 ods. 4 Daňového poriadku (v rámci
daňového konania rozhoduje vždy obsah podania), § 63 ods. 1 Daňového poriadku (ukladanie povinností
alebo priznávanie práv výlučne na základe rozhodnutia, ktoré musí mať všetky formálne a obsahové
náležitosti a musí byť doručené podľa ustanovení Daňového poriadku). Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti žalobca poukázal, že už so Žiadosťou (teda prvým úkonom, ktorý žalobca vykonal vo vzťahu
k prvostupňovému orgánu a ktorým podľa Daňového poriadku aj konanie začalo sa mal prvostupňový
orgán vysporiadať tak, že o nároku uvedenom v Žiadosti rozhodne formou rozhodnutia, ktoré bude spĺňať
požiadavky vyplývajúce z Daňového poriadku.

7. Žalobca oznámenie prvostupňového orgánu považoval za “prvostupňové“ rozhodnutie vo veci samej
v zmysle Daňového poriadku, podal žalobca proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie , v ktorom
súčasne namietal tvrdenia prvostupňového orgánu uvedené v oznámení. Napriek tomu, že zo strany
žalobcu bolo podané odvolanie , prvostupňový orgán vydal v tej istej veci a v tom istom daňovom konaní,
ktoré začalo už doručením Žiadosti žalovaného (dňa 22.6.2016) nové rozhodnutie, resp. prvostupňový
orgán vydal naraz tri nové rozhodnutia, a to za každé dotknuté zdaňovacie obdobie zvlášť, t. j. za júl
2013, máj 2014 a september 2014, ktorými však Žiadosti žalobcu nebolo vyhovené v plnom rozsahu,
preto možno postup prvostupňového orgánu považovať za rozporný s § 73 ods. 1 Daňového poriadku,
ktorý oprávňuje prvostupňový orgán rozhodnúť o odvolaní iba vtedy, ak mu vyhovie v plnom rozsahu. Ani
nové prvostupňové rozhodnutie nemalo všetky obsahové náležitosti, ktoré požaduje Daňový poriadok, a
to najmä prvostupňový orgán sa v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia v zásade v žiadnom smere
nevysporiadal s návrhmi ani námietkami, ktoré uviedol žalobca tak vo svojej Žiadosti, ako aj v odvolaní.
Zároveň prvostupňový orgán neuviedol, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a aplikáciu právnych
predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, pričom prvostupňový orgán sa v odôvodnení prvostupňového
rozhodnutia obmedzil výlučne len na citovanie jednotlivých ustanovení Daňového poriadku. Žalobca mal
za to, že takéto nedostatočné a neúplné odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia možno považovať za
nepreskúmateľné. Bol toho názoru, že najzávažnejšia procesná chyba v konaní, ktorej sa prvostupňový
orgán dopustil postupom uvedeným v predchádzajúcich písmenách tohto článku žaloby je to, že v
jednej a tej istej veci (t. j. veci, kde je daná zhoda účastníka konania a predmetu konania za rovnakého



nezmeneného skutkového stavu veci), vydal prvostupňový orgán v zásade dve rozhodnutia, pretože
vzhľadom na povahu a obsah oznámenia zo dňa 14.7.2016 vydaného prvostupňovým orgánom je
potrebné na neho nahliadať ako na rozhodnutie vydané v prvom stupni vo veci samej, pričom následne
prvostupňový orgán vydal v tej istej veci ďalšie nové rozhodnutia, pričom na ich vydanie nebol vecne
príslušný, keďže neboli splnené podmienky na uplatnenie autoremedúry podľa § 73 ods. 1 Daňového
poriadku.

8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu žalobca nepodal v zákonnej lehote odvolanie, nakoľko mal za
to, že z jeho strany bol riadny opravný prostriedok už riadne a včas podaný, a to konkrétne pôvodne
podané odvolanie I, pričom bolo v zásade pochybením prvostupňového orgánu, že neposudzoval
jednotlivé podania žalobcu podľa ich obsahu (pokiaľ by postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového
poriadku, nedošlo by k zmätočnosti úkonov prvostupňového orgánu, resp. ak prvostupňový orgán
nechcel odvolaniu vyhovieť, mal celý spisový materiál odstúpiť odvolaciemu orgánu, t. j. žalovanému
a upovedomiť o tom žalobcu ako účastníka konania). Žalobca stále zastával názor, že prvostupňový
orgán postupoval nesprávne a v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, výlučne z
dôvodu opatrnosti a za účelom zachovania, uplatnenia a obrany svojich f najmä procesných práv a
právom chránených záujmov, ktoré boli takýmto nesprávnym a nezákonným postupom prvostupňového
orgánu poškodené, podal ďalšie odvolanie dňa 30.09.2016 (odvolanie II) po uplynutí lehoty 15 dní
na podanie odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, a to súčasne so žiadosťou o odpustenie
zmeškania lehoty. K zmeškaniu lehoty došlo z dôvodu, že predseda predstavenstva žalobcu, ako jediný
štatutárny orgán žalobcu, sa v rozhodnom období na podanie odvolania II zdržiaval v zahraničí a
súčasne žalobca nemá žiadnych zamestnancov, prostredníctvom ktorých by bolo možné zabezpečiť
uskutočnenie predmetného úkonu, ako aj z dôvodu, že žalobca aj naďalej zastáva názor, že riadny
opravný prostriedok bol zo strany žalobcu už raz riadne a včas podaný, a to formou podania
odvolania I, ktoré bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 02.08.2016. Žalovaný odpustil žalobcovi
zmeškanie lehoty na podanie odvolania II a následne dňa 02.01.2017 bolo žalobcovi doručené
druhostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie prvostupňového
orgánu a ktorým nepriznal žalobcovi kompenzačný úrok z nadmerného odpočtu. Žalovaný sa vo svojom
druhostupňovom rozhodnutí v žiadnom smere nevysporiadal s námietkami ohľadom nesprávneho
a nezákonného postup prvostupňového orgánu, pričom sa obmedzil len na konštatovanie, že tieto
námietky sú bezpredmetné. Konanie prvostupňového orgánu, ktoré predchádzalo konaniu žalovaného
a ktoré žalovaný považoval za rozporné s Daňovým poriadkom, nemožno považovať za zanedbateľné
porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov, pričom takéto konanie pomerne značným
spôsobom porušilo ustanovenia Daňového poriadku, na ktoré žalobca poukázal v predchádzajúcich
článkoch tejto správnej žaloby, ako aj v podaniach adresovaných tak prvostupňovému orgánu, ako
aj žalovanému. Zároveň je takéto odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia v rozpore s Daňovým
poriadkom, podľa ktorého sa v odôvodnení uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie,
ako sa daňový orgán vysporiadal s návrhmi a námietkami žalobcu ako daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a uvedie aj právne predpisy, podľa ktorých sa rozhodovalo.

9. Ďalej žalobca uviedol, že druhostupňové rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie boli vydané
v rozpore s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Vychádzajúc zo smernice Rady
2006/112/ES zo dňa 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len
ako “smernica o dani z pridanej hodnoty“), ako aj zo súvisiacej judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, najmä však z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-107/10 zo dňa 12, mája
2011 (EnelMaricaIztok 3 AD), uznesenia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 zo dňa 21.
októbra 2015 (Kovozbers.r.o.) a rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-431/12 zo dňa
24. októbra 2013 (SC RafinariaSteaua Romana SA) má nárok na tzv. kompenzačný úrok, ktorým
má byť kompenzované hospodárske znevýhodnenie spočívajúce v dočasnej nemožnosti užívania
finančných prostriedkov vo výške nadmerného odpočtu žalobcom, a to aj počas obdobia vykonávania
daňovej kontroly, čím dôjde k zaručeniu dodržania zásady daňovej neutrality ako jedného zo základných
princípov úpravy v oblasti dane z pridanej hodnoty (pozri v tomto smere rozsudok Kovozber, C-120/15,
body 23 a 24, ako aj rozsudok Enel Marica Iztok 3 AD, C-107/10, body 52 a 53, rozsudok SC
RafinariaSteaua Romana SA, C-431/12, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-
654/13, bod 32). Nárok na kompenzačný úrok vzniká od okamihu, kedy mal byť nadmerný odpočet
dane z pridanej hodnoty obvykle vrátený v súlade so smernicou o dani z pridanej hodnoty (pozri v tomto
smere rozsudok Kovozber, C-120/15, bod 22), preto nie je možné súhlasiť so závermi uvedenými v
prvostupňovom rozhodnutí a súčasne v druhostupňovom rozhodnutí, v ktorých sa argumentuje tým,



že nadmerný odpočet bol vyplatený v zákonom stanovenej lehote, a preto nárok na úrok (podľa
posúdenia prvostupňového orgánu ide o úrok z omeškania) nevznikol. Žalobca v tejto súvislosti poukázal
najmä na to, že predmetom jeho Žiadosti nebolo vyplatenie úroku z omeškania podľa § 79 ods. 3
v spojení s § 79 ods. 7 Daňového poriadku (v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj druhostupňovom
rozhodnutí síce nie je explicitne uvedené, že prvostupňový orgán Žiadosť žalobcu takto posúdil, ale
vzhľadom na dôvody uvedené v prvostupňovom rozhodnutí je žalobca toho názoru, že jeho Žiadosť bola
posúdená ako žiadosť o vyplatenie úroku z omeškania za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty podľa § 79 ods. 3 a 7 Daňového poriadku), hoci predmetom Žiadosti bolo
priznanie tzv. kompenzačného úroku, ktorého účelom bola kompenzácia hospodárskeho znevýhodnenia
v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Žalovaný, ako aj prvostupňový orgán teda
nesprávne právne posúdili obsah Žiadosti, ak nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku posúdili
podľa ustanovení Daňového poriadku citovaných v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj druhostupňovom
rozhodnutí ako úrok z omeškania. Podmienky zaplatenia kompenzačného úroku musia rešpektovať
zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch
založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky
znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie alebo tento výkon nadmerne
sťažili (rozsudok Kovozber, C-120/15, bod 30, obdobne aj uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész
Gyártó, C-654/13, bod 35).

10. V závere žalobca vyjadril svoj nesúhlas s názorom prvostupňového orgánu uvedeným v
prvostupňovom rozhodnutí, ako aj s názorom žalovaného uvedeným v druhostupňovom rozhodnutí,
podľa ktorého neexistuje právny predpis, ktorý by umožňoval priznať žalobcovi nárok na kompenzačný
úrok požadovaný v Žiadosti. Žalovaný, resp. prvostupňový orgán konajúci vo veci mal postupovať podľa
zásady analógie legis, ako aj uplatniť princípy prednosti práva Európskej únie a eurokonformného
výkladu tak, ako bolo uvedené v Žiadosti, ako aj v ďalších podaniach žalobcu. Ak Slovenská republika
nesprávne implementovala smernicu o dani z pridanej hodnoty, mal žalovaný a prvostupňový orgán v
konaní uplatniť aj princípy priameho vertikálneho účinku smerníc, na základe ktorého sa fyzická osoba
alebo právnická osoba (ako súkromný subjekt práva), môžu voči príslušnému orgánu verejnej správy
domáhať práv a nárokov vyplývajúcich zo smernice Európskej únie a príslušný orgán verejnej správy bol
povinný aj bez existencie vnútroštátnej právnej úpravy priznať dané právo alebo nárok fyzickej osobe
alebo právnickej osobe, ktorá si ho uplatnila. Dodal, že pokiaľ ide o konania pred Súdnym dvorom
Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré bezprostredne súvisia s predmetom/obsahom jeho
Žiadosti, je potrebné poukázať najmä na súdne konanie vo veci Kovozbers.r.o. Z rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-120/15 zo dňa 21. októbra 2015 (Kovozber s.r.o.) vyplýva, že spoločnosť
má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia
spojeného s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po uplynutí primeranej lehoty.
Žalobca v odvolaní I poukázal na návrh zákona, ktorý bol v tom čase predložený Národnej rade
Slovenskej republiky do druhého čítania a ktorého obsahom bol (okrem iného) aj návrh zmeny Daňového
poriadku a zavedenie tzv. náhrady za zdržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Predmetný
návrh zákona, a aj dôvodová správa poukazovali na tú skutočnosť, že platiteľ dane počas výkonu
kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, preto
sa navrhuje, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná
náhrada (úrok z nadmerného odpočtu).Vyššie uvedený návrh zákona bol ku dňu podania tejto žaloby
schválený a zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky ako zákon č. 297/2016 Z. z., ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a
ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon priamo reaguje na judikatúru v danej oblasti,
ktorá platiteľovi dane z pridanej hodnoty nárok na tzv. kompenzačný úrok jednoznačne priznáva, pričom
neexistencia národnej právnej úpravy, ktorá by explicitne priznávala nárok na daný úrok, nemôže ísť
na ťarchu subjektov práva, preto sú príslušné orgány verejnej správy konajúce v danej veci povinné
aplikovať súvisiace právne princípy a zásady, na ktoré sa žalobca odvolával vo svojich podaniach, a
zároveň na ich podklade rozhodnúť o nároku žalobcu tak, že mu vyhovejú. Odvolanie sa žalovaného
výlučne na tú skutočnosť, že podľa prechodných ustanovení vyššie citovaného zákona sa uvedená
možnosť požadovať poskytnutie daného kompenzačného úroku na prípad žalobcu nepoužije, nezbavuje
žalovaného povinnosti eurokonformného výkladu, ako aj povinnosti postupovať v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi aj právnymi predpismi Európskej únie s prihliadnutím na judikatúru



Súdneho dvora Európskej únie a priznať žalobcovi nárok na tzv. kompenzačný úrok na základe vyššie
uvedených princípov aplikácie práva Európskej únie.

III. argumenty žalovaného

11. Podľa žalovaného žalobca nesprávne uvádzal, že správca dane vydaným oznámením číslo
103504588/2016 zo dňa 14.07.2016 rozhodol o nepriznaní kompenzačného úroku, keďže v zmysle
§ 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno
len rozhodnutím, doručeným podľa tohto zákona. Správca dane vydaným oznámením iba oznámil
daňovému subjektu, že úrok z nadmerného odpočtu mu v zmysle ustanovení § 79 zákona č. 222/2004 Z.
z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov neprináleží a legislatíva Slovenskej republiky
nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly. V prípade, ak
by správca dane nedodržal zákonom stanovenú lehotu na vrátenie nadmerného odpočtu a vrátil by
nadmerný odpočet oneskorene, správca dane by zaplatil daňovému subjektu úrok z oneskoreného
vrátenia nadmerného odpočtu. V tomto prípade daňový subjekt správcu dane nežiadal o vyplatenie
úroku, keďže nárok na úrok vzniká daňovému subjektu priamo zo zákona a minimálnu výšku úroku
daňový poriadok nestanovuje. V reakcii na predmetné oznámenie číslo 103504588/2016 zo dňa
14.07.2016 daňový subjekt dňa 02.08.2016 doručil správcovi dane podanie, ktoré nazval odvolanie. V
zmysle § 72 ods. 1 Daňového poriadku odvolanie možno podať proti rozhodnutiu, nie proti oznámeniu.
V odvolaní okrem merita veci (t.j. namietanie nevyplatenia kompenzačného úroku v zmysle judikátov
Súdneho dvora EU) daňový subjekt namietal procesný postup správcu dane, konkrétne zásadné vady
oznámenia ako rozhodnutia vydaného v daňovom konaní, keďže oznámenie číslo 103504588/2016 zo
dňa 14.07.2016 nespĺňalo požiadavky daňového poriadku ohľadom formálnych a obsahových náležitostí
rozhodnutí vydávaných v daňovom konaní, najmä však požiadavky vyplývajúce z § 63 Daňového
poriadku a tiež nespĺňalo doručenie rozhodnutia spôsobom upraveným v Daňovom poriadku. V reakcii
na predmetné podanie, ktoré daňový subjekt nazval odvolaním, správca dane vydal rozhodnutie č.
103708369/2016 zo dňa 11.08.2016, ktoré už obsahovalo všetky formálne aj obsahové náležitosti
rozhodnutia v zmysle ustanovení § 63 Daňového poriadku a týkalo sa zdaňovacieho obdobia máj 2014
(na ďalšie dve zdaňovacie obdobia boli vydané rovnako samostatné rozhodnutia).

12. Správca dane tak správne posúdil podané podanie podľa obsahu, t.j. správcovi dane bolo zrejmé,
že daňový subjekt požadoval vyplatenie tvz. kompenzačného úroku a žiadal, aby o uvedenom správca
dane vydal rozhodnutie, ktoré bude mať všetky náležitosti v zmysle ustanovení § 63 Daňového
poriadku. Správca dane presne chronologicky uviedol všetky zistené skutočnosti a príslušné relevantné
ustanovenia zákona, v zmysle ktorých postupoval a nepriznanie úroku z omeškania riadne odôvodnil
o.i. tým, že legislatíva Slovenskej republiky nemá právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za
dobu vykonávania kontroly a daňovému subjektu úrok z tohto titulu nemôže byť priznaný. Vydaným
rozhodnutím správca dane žiadosti spoločnosti nevyhovel a úrok z omeškania (podľa žalobcu tzv.
„kompenzačný úrok“) nepriznal. Námietka žalobcu, že správca dane mal už na prvú žiadosť žalobcu
reagovať rozhodnutím o priznaní tzv. „kompenzačného úroku“, je celkom neopodstatnená, keďže v
zmysle § 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov výrok rozhodnutia musí obsahovať právny predpis, podľa ktorého sa
rozhodovalo. Vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu
úroku za dobu vykonávania daňovej kontroly (tzv. „kompenzačného úroku“), správca dane nemohol v
predmetnej veci vydať zákonné rozhodnutie. Správca dane nevydal v predmetnej veci dve rozhodnutia,
ako uvádza žalobca, keďže oznámenie číslo 103504588/2016 zo dňa 14.07.2016 nemožno vzhľadom
na jeho obsah a úplnú absenciu všetkých povinných náležitostí rozhodnutia podľa ustanovení § 63
Daňového poriadku považovať za rozhodnutie; námietky  žalobcu uvedené v bode I. žaloby tak žalovaný
považuje za irelevantné. V reakcii na vydané rozhodnutie správcu dane č. 103708369/2016 zo dňa
11.08.2016, daňový subjekt podal dňa 30.09.2016 odvolanie zo dňa 26.09.2016 proti tomuto rozhodnutiu
a súčasne aj žiadosť o odpustenie zmeškanej lehoty zo dňa 26.09.2016. Správca dane žiadosti o
odpustenie lehoty vyhovel a odvolanie daňového subjektu dňa 24.11.2016 postúpil odvolaciemu orgánu.

13. Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobcu, ktorý postup správcu dane pred samotným vydaním
rozhodnutia Daňového úradu Bratislava číslo 103708369/2016 zo dňa 11.08.2016 považoval za
nesprávny a nezákonný. V zmysle § 74 Daňového poriadku odvolací orgán preskúmal napadnuté
rozhodnutie v rozsahu požadovanom. V zmysle Daňového poriadku odvolací orgán nepreskúmava
napadnuté oznámenie a v predmetnom prípade napadnuté oznámenie číslo 103504588/2016 zo dňa



14.07.2016 správca dane ani odvolaciemu orgánu na preskúmanie neodstúpil. Pokiaľ žalobca zastával
názor, že správca dane postupoval nesprávne a svojím postupom spôsobil nezákonný stav. Mal možnosť
v zmysle zákona číslo 9/2010 Z. z. o sťažnostiach podať sťažnosť. Z obsahu prvostupňového aj
druhostupňového rozhodnutia je celkom zrejmé, že správca dane aj odvolací orgán správne pochopili,
že daňový subjekt požaduje vyplatenie úrokov zo zadržaných prostriedkov (nadmerného odpočtu) počas
daňovej kontroly, t.j. tzv. kompenzačného úroku. Ide o inštitút ktorý nebol v čase podania žiadosti
zakotvený v slovenskej legislatíve. Žalobca sa podanou žiadosťou a následnou žalobou domáhal
priznania úrokov vo výške XX.XXX.XX € z vráteného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj
2014 v sume XXX.XXX,XX €. Pri výpočte úroku žalobca postupoval podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku
(teda podľa právnej úpravy vzťahujúcej sa na postup správcu dane pri vrátení preplatku po ustanovenej
lehote) a použil ročnú úrokovú sadzbu 10% za každý deň omeškania, a to odo dňa uplynutia lehoty
na vrátenie nadmerného odpočtu v zmysle § 79 ods. 1 zákona o DPH do dňa jeho riadneho vrátenia,
teda odo dňa 25.08.2014 (lehota na vrátenie podľa správcu dane bola 22.08.2014) do 05.02.2016.
Daňový subjekt 3concept a. s. podal dňa 24.06.2014 daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2014, v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet vo výške XXX.XXX,XX. €. Správca
dane v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, dňa 18.08.2014, začal daňovú kontrolu na zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie uplatneného nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2014,
ktorá bola ukončená 28.01.2016. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH, ak daňový úrad v lehote na vrátenie
nadmerného odpočtu začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia
daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie
máj 2014 bol daňovému subjektu vrátený dňa 05.02.2016, teda v zákonom stanovenej lehote. Správca
dane vo svojom rozhodnutí konštatoval, že vzhľadom k tomu, že legislatíva Slovenskej republiky nemá
právnu úpravu priznania a výpočtu úroku za dobu vykonávania kontroly, daňovému subjektu úrok z tohto
titulu nemôže byť priznaný; odvolací orgán sa s týmto záverom prvostupňového orgánu stotožnil.

14. Daňové orgány ako štátne orgány, sú povinné postupovať zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva
z § 3 Daňového poriadku. Správca dane bol v zmysle tejto zásady povinný pri správe daní postupovať
na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada je konkretizáciou ústavného princípu,
ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi na rozsah a spôsob ustanovený
zákonom. Zásada zákonnosti vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy SR, ktorý stanovuje, že štátne orgány
môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. zmysle
§ 63 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov výrok rozhodnutia musí obsahovať právny predpis, podľa ktorého sa rozhodovalo.
Vzhľadom na absenciu vnútroštátneho právneho predpisu vo veci priznania a výpočtu úroku za dobu
vykonávania daňovej kontroly, správca dane nemohol v predmetnej veci vydať zákonné rozhodnutie
a odvolací orgán v žiadnom smere nepochybil, keď rozhodnutie správcu dane o nepriznaní úroku z
omeškania potvrdil. Správca dane nemohol príslušné ustanovenia zákona o DPH vyložiť eurokonformne,
ako požaduje žalobca, keďže príslušné ustanovenia zákona vo veci priznania a výpočtu úroku za
dobu vykonávania kontroly v čase vydania napadnutého rozhodnutia neexistovali. Daňové orgány
pri nepriznaní úroku z omeškania z nadmerného odpočtu daňovému subjektu postupovali v zmysle
uvedeného, podľa platnej a účinnej legislatívy v danom čase. Žalobca poukazuje na to, že z rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber, ako aj vydaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskej
únie (Rozsudok C-107/10, Rozsudok C-431/12, Rozsudok C-654/13, C-120/15), vyplýva, že spoločnosť
má nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku na kompenzáciu hospodárskeho znevýhodnenia
spojeného s vrátením nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po uplynutí primeranej lehoty.
Žalovaný uvádza, že v bode 3 uznesenia Súdneho dvora EU vo veci C -120/15 Súdny dvor citoval
článok 183 smernice o DPH, v ktorom je uvedené, cit.: „Ak za zdaňovacie obdobie výška odpočítanej
dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia,
alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia“. Z uvedeného vyplýva, že ďalšie podmienky si
určujú členské štáty, čo je potvrdené aj samotným Súdnym dvorom, ktorý v bode 23 svojho rozhodnutia
uznáva, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne vyberanie splatnej dane v
plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné
relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho,
aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho,
čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Až po uplynutí tejto primeranej lehoty má
spoločnosť nárok na priznanie tzv. kompenzačného úroku. bode 30 uznesenia sa uvádza, že pokiaľ ide o
povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva, treba pripomenúť,



že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu
právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky
z omeškania. Článok 183 Smernice 2006/112/ES bol prevzatý do zákona o DPH prostredníctvom
ustanovení § 79. Tieto ustanovenia však neobsahovali priznanie finančnej kompenzácie za obdobie,
keď platiteľovi dane počas výkonu kontroly boli zadržané finančné prostriedky vo výške nadmerného
odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora EÚ pritom jednoznačne nevyplýva, či právo EÚ je prameňom
práva i pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu. Z rozsudkov Súdneho dvora vo veci samej
ide skôr o odporúčanie, aby členské štáty vo svojom vnútroštátnom  právnom poriadku a so zásadou
ekvivalencie a efektivity stanovili pravidlá, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené.

15. Predmetné judikáty hovoria, že iba v prípade, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH
zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému vyžaduje, aby
takto generované straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s
predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania. Práve z vyššie
uvedených dôvodov Národná rada Slovenskej republiky schválila dňa 12. 10. 2016 zákon č. 297/2016
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, ktorým bol doplnený § 79a, ktorý upravuje náhradu
za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa tohto ustanovenia nárok na úrok z
nadmerného odpočtu platiteľovi vznikne, ak je obdobie zadržania nadmerného odpočtu viac ako šesť
mesiacov od uplynutia posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá je stanovená v
$ 79 ods. 1. 2 alebo 5 zákona o DPH. Výpočet úrokov z nadmerného odpočtu sa stanovuje percentom
zo sumy nadmerného odpočtu vrátenej platiteľov i dane za každý deň zadržania až do jeho vrátenia.
Počiatočným dňom nároku na úrok z nadmerného odpočtu je deň nasledujúci po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa jeho
vrátenia vrátane. Podstatou právneho posúdenia v danej veci a zosúladenia práva EÚ a vnútroštátnej
legislatívy teda bolo určiť deň, od ktorého sa bude priznávať úrok zo zadržaného, resp. nevyplateného
nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola. Počnúc týmto dňom,
za obdobie výkonu daňovej kontroly, počas ktorého platiteľ nemôže dočasne disponovať finančnými
prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, bude platiteľovi priznaná finančná náhrada - úrok z
nadmerného odpočtu. Bolo stanovené, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške
dvojnásobku základnej sadzby ECB platnej v prvý deň daného kalendárneho roka, za ktorý sa úrok
počíta, resp. vo výške 1,5 %, ak v danom kalendárnom roku sadzba ECB nedosiahne 1,5 %. Prechodné
ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. stanovuje, že platiteľ má nárok na úrok z nadmerného
odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods.
1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 ak l. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie §
79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2
alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. Účinnosť § 79a a § 85ke zákona o DPH je
od 01.01.2017. Zosumarizujúc uvedené, keďže platná vnútroštátna legislatíva neupravovala priznanie
úroku počas výkonu daňovej kontroly, nemožno zdaniteľnej osobe, ktorá je platiteľom dane, priznávať
úrok z omeškania za dobu vykonávania daňovej kontroly, a to i napriek tomu, že z rozsudkov ESD
vyplýva, že platiteľovi prináleží úrok, ale s tým že vnútroštátna legislatíva musí určiť aj primeranú lehotu
na vykonanie daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie NO. Priznanie úroku zo
zadržania nadmerného odpočtu do 31.12.2016 nebolo vo vnútroštátnej legislatíve Slovenskej republiky
upravené, preto do 31.12.2016 nemožno platiteľovi dane tento úrok priznať a vyplatiť.

16. Záverom žalovaný dodal, že až novelou zákona o DPH č. 297/2016 Z. z. sa zákon o DPH okrem iných
legislatívnych úprav doplnil aj o nové ustanovenie, ktorým je § 79a - náhrada za zadržanie nadmerného
odpočtu počas daňovej kontroly, ktorý absentujúci právny stav vo veci priznania úroku z nadmerného
odpočtu z dôvodu oneskoreného vrátenia, resp. zadržania nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly
upravuje. Podľa prechodného ustanovenia § 85ke zákona č. 297/2016 Z. z. platiteľ má nárok na úrok
z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu
začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ak daňová kontrola bola skončená
do 31.12.2016, platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu neprináleží. Daňová kontrola vykonaná u
žalobcu za zdaňovacie obdobie máj 2014 bola ukončená 28.01.2016, t.j. bola ukončená do 31.12.2016.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona číslo 297/2016 Z. z. jednoznačne vyplýva, že nárok na úrok z
nadmerného odpočtu sa neuplatní na daňové kontroly ukončené do 31.12.2016, žalobca teda nespadá
pod právnu úpravu o priznaní úroku. Požadovaný úrok v sume 20.883,90 € žalobca vypočítal spôsobom,
ktorý nie je analogicky s postupom výpočtu náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly podľa § 79a zákona o DPH, keď pri výpočte úroku použil inú (vyššiu -10%) úrokovú sadzbu



za iné (dlhšie - od 25.08.2014 do 05.02.2016) obdobie, ako pre priznanie úroku z nadmerného odpočtu
stanovuje § 79a ods. 2 zákona o DPH. Prvostupňové aj druhostupňové rozhodnutie vychádzali zo
správneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu bolo dostatočné na riadne posúdenie
veci, obe rozhodnutia sú riadne odôvodnené a žalovaný sa riadne vysporiadal s judikatúrou Súdneho
dvora EU, namietanou v odvolaní. Práve na základe tejto judikatúry bol schválený zákon č. 297/2016 Z.
z., ktorým bol doplnený § 79a, ktorý upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej
kontroly.

IV. konanie pred správnym súdom

17. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné
tak, ako boli nimi opísané v ich písomných podaniach. Žalovaný v administratívnom konaní vydal v úvode
odôvodnenia rozsudku opísané rozhodnutie, pričom jeho odôvodnenie bolo obdobné ako vyjadrenie k
žalobe. K jednotlivým častiam týchto rozhodnutí a k skutočnostiam medzi účastníkmi sporným sa súd
detailnejšie vyjadril nižšie v odôvodnení tohto rozsudku.  Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a
miestne príslušný § 9 ods. 1 SSP nariadil pojednávanie podľa § 107 ods. 1 SSP a rozhodol vo veci dňa
21.11.2018 rozsudkom.
V. relevantné právne predpisy

18. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb
zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov
orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v
ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či
žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými
administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie,
ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a/ SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu
jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych
správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný
vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má
zákonom predpísané náležitosti.

19. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola
ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť
výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne
záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.
120 ods. 2.

20. Podľa článku 183 smernice 2006/112/ES ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane
prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo
ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.

21. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak v zdaňovacom
období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže
odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období,
daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania
daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný
odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol
povinný po dať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom
období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom
zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od
uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa
nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie
obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

22. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016 daňový úrad vráti
nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie,



v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/),
platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v
ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred
skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné
nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa
osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/).

23. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak platiteľ uplatňuje
nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po
podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom
tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil
nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného
odpočtu podľa  § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový
úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového
priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov
v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom
kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do
dňa odstránenia nedostatkov.

24. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný
odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak
bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným
odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7.
Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v
právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento
rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou
kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku
5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový
úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa
jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo
výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

25. Podľa § 65 ods. 1, ods. 2DP orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne
bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak
možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa
začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní (ods.
1). Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu
prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe
písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán,
môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo,
a ak rozhoduje ministerstvo, minister (ods. 2).

26. Podľa § 66 DP ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a
nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha
veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán.

27. Podľa § 79 ods. 3 DP v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok
po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku
rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri
výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej
v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak
trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku
sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková
sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní
od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový
nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako



správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného
odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná
daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

VI. Posúdenie veci správnym súdom

28. Ústavný zákon č. 90/2001 Z. z. priniesol nové znenie čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a upravil
v odsekoch 2 až 5 postavenie medzinárodných zmlúv v ústavnom systéme Slovenskej republiky.
Ustanovenie čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je osobitnou ústavnou normou upravujúcou vzťah
Slovenskej republiky k Európskemu spoločenstvu a Európskej únii, ako aj k ich právu.  Podľa Súdneho
dvora prednosť pred  vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na ich právnu
silu: ustanovenia zmluvy (napr. Costa p. ENEL, 6/64, 15.7.1964, Zb. s. 1141) , všeobecné zásady
úniového práva (napr. Wachauf, 5/88, 13.7.1989, Zb. s. 2609, bod 17), nariadenia (napr. Politi, 43/71,
14.12.1971, Zb. s. 1039, bod 9), smernice (Becker, 8/81, 19.1.1982, Zb. s. 53), rozhodnutia (Salumificio
di Cornuda, 130/78, 8.3.1979, Zb.s. 867), medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupferberg, 104/81,
26.10.1982, Zb. s. 3641). Zjednodušene povedané, akákoľvek  úniová právna norma má bez ohľadu
na jej právnu silu v úniovom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu
silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi
normami bez ohľadu na ich územnú alebo časovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté
vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie
alebo neskoršie (napr. Pigs Marketing Board, 83/78, 29.11.1978, Zb. s. 2347, bod 69). Súdny dvor tiež
potvrdil, že účinnosť  úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho
práva (Hubbard, C-20/92, 1.7.1993, Zb. s. I-3777, bod 19; Sail, 82/71, 21.3.1972, Zb. s. 119, bod 5),
čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne právne odvetvia.
Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda,
štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány.

29. Rovnako je potrebné uviesť, že zákon č. 222/2004 Z. z. platný a účinný v čase vykonávania
daňovej kontroly u žalobcu a následného vrátenia uplatnených nadmerných odpočtu neobsahoval
osobitné ustanovenie o povinnosti daňového úradu zaplatiť daňovému subjektu úrok zo sumy
zadržaného nadmerného odpočtu DPH počas vykonávania daňovej kontroly. Inštitút náhrady za
zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly bol do zákona č. 222/2004 Z. z. zakomponovaný
až s účinnosťou od 1.1.2017. V zmysle § 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z. z. má platiteľ
nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu v podobe úroku z nadmerného odpočtu vo výške
2-násobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky, najmenej vo výške 1,5% ročne zo
sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý deň od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po
uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo 5, až do jeho vrátenia. Podľa prechodného
ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola
bola skončená do 31.12.2016. V prípadoch nadmerného odpočtu DPH zadržaného žalobcovi počas
vykonávania daňovej kontroly preto uvedenú právnu úpravu § 79a aplikovať nemožno. Je potrebné
uviesť, že vo vnútroštátnej právnej úprave bolo v rozhodnom období zakotvené právo daňového subjektu
na zaplatenie úroku zo zadržiavaných prostriedkov (ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku v znení do
31.12.2015) v prípade, ak daňový preplatok bol vrátený po lehote stanovenej v zákone a v prípade, že
prebehla daňová kontrola až po jej skončení.

30. V preskúmavanej veci žalobca uplatnil žalobný dôvod, že pri rozhodovaní o nároku na priznanie
úroku za zadržiavanie nadmerného odpočtu aj počas daňovej kontroly správca dane nepostupoval
v súlade s judikatúrou ESD, konkrétne, že neboli rešpektované závery vyslovené v rozhodnutí zo
dňa 21.10.2015, C-120/2015 Kovozber. Správny súd k tomu uvádza, že v predmetnom rozhodnutí
ESD výslovne uviedol, že čl. 183 prvý odsek Smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že
bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej počítať úroky z omeškania pri vrátení
nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty desať dní po skončení daňovej kontroly. Práve z
dôvodu, že vnútroštátna úprava SR neobsahovala úpravu priznania úrokov za oneskorené vrátenie
nadmerného odpočtu a chýbala definícia okolností, za ktorých sa vrátenie nadmerného odpočtu
považuje za oneskorené sa konajúci Krajský súd v Košiciach obrátil na Súdny dvor s predbežnými
otázkami. ESD sa k týmto položeným otázkam vyjadril formou uznesenia, zjednodušeným postupom
podľa čl. 99 Rokovacieho poriadku, z čoho je zrejmé, že otázku úrokov súvisiacich s preverovaním
uplatneného odpočtu považoval za jednoznačne judikovanú. Uvedeným potvrdil, že sa otázkami, ktoré



boli predmetom sporu v prejednávanej veci, zaoberal už vo svojej predchádzajúcej judikatúre, pričom v
dôvodoch tohto rozhodnutia odkázal na staršiu judikatúru najmä rozhodnutia Enel Maritsa, body 51, 52,
53, ďalej Rafinäria Steaua Romana, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13,
bod 32, Alicja Sosnowska. V rozhodnutí C-120/2015 Kovozber ESD teda citoval už známe závery z
predchádzajúcej rozhodovacej činnosti. Rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok
sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre
vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci
(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s.
165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného
ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované
ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené
pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len
deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Kempter,
C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot,
24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27).

31. Správny súd považuje za potrebné poukázať na aj na to, že správca dane má právo (a zároveň
aj zákonnú povinnosť) skontrolovať správnosť uplatneného odpočtu, pretože je všeobecne známe,
že nadmerný odpočet je inštitútom dane z pridanej hodnoty, ktorý je často zneužívaný na daňové
podvody. Je preto legitímnym záujmom štátu viesť daňové subjekty k tomu, aby si plnili svoje povinnosti
riadne, v súlade so zákonom. K dosiahnutiu tohto cieľa musí mať aj adekvátne prostriedky smerujúce
k tomu, aby mohol nárok v potrebnej miere preveriť, predísť daňovým podvodom a kontrolovať plnenie
daňových povinností. Finančné orgány majú v prípade pochybností o uplatnenom nároku povinnosť
tieto pochybnosti odstrániť, a k tomu im musí byť daná primeraná lehota. Pokiaľ však túto lehotu
prekročia, musia daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať po
dobu, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Pri strete legitímneho záujmu platcu na včasné
vrátenie nadmerného odpočtu a správcu dane tento nárok preveriť je potrebné uzavrieť, že daňový
subjekt je povinný znášať „bezodplatne“ takéto preverovanie len po určitú primeranú dobu. Vzhľadom na
skutočnosť, že negatívne majetkové dopady dlhého čakania na nadmerný odpočet v zásade predstavujú
pre platcov DPH závažný zásah do garantovaného práva vlastniť majetok ako aj práva na podnikanie je
potrebné, aby nad rámec tejto doby obdržal od štátu kompenzáciu predstavujúcu paušalizovanú náhradu
za majetkovú ujmu spočívajúcu v nemožnosti disponovať s prostriedkami v hodnote nadmerného
odpočtu. Aj uvedené závery plne vyplývajú z vyššie citovanej judikatúry ESD.
32. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-120/15 (Kovozber), ktoré sa týka slovenského právneho
poriadku, vyslovil jednoznačný záver, že uvedený článok sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej
vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH
až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. V dôvodoch tohto rozhodnutia Súdny
dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (EnelMaritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteauaRomână,
C-431/12, bod 23, Delphi Hungary AutóalkatrészGyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na
vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly
bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho,
čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že nakoľko
zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu
DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením
úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Podľa Súdneho dvora EÚ z existujúcej
judikatúry vyplýva, že pri výpočte úrokov sa musí zobrať do úvahy ako počiatočný okamih deň, keď mal
byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou obvykle vrátený (bod 29). Súdny dvor sa vyjadril
i k otázke neutrality systému DPH, na ktorú musia členské štáty prihliadať pri stanovení podmienok
vrátenia nadmerných odpočtov DPH. Tieto podmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe
za primeraných podmienok vrátená celá suma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená,
že vrátenie sa uskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným
spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia nesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať
žiadne finančné riziko.
33. Uvedené rozhodnutie súdneho dvora je podľa názoru správneho súdu nutné vykladať v súlade s
jeho znením tak, že ak si to vyžaduje riadne vykonanie daňovej kontroly, môže byť lehota na vrátenie
nadmerného odpočtu predĺžená. Nakoľko však po dobu trvania daňovej kontroly nemôže zdaniteľná
osoba disponovať s finančnými prostriedkami, je znevýhodnená v porovnaní s inými daňovými subjektmi,



u ktorých daňová kontrola vykonaná nebola. Toto znevýhodnenie je podľa Súdneho dvora EÚ
nevyhnutné kompenzovať zaplatením úrokov, čím sa zaručí dodržanie zásady daňovej neutrality. Z
uvedeného možno vyvodiť záver, že podľa práva EÚ (smernice interpretovanej rozhodnutiami súdneho
dvora) žalobcovi patria úroky zo sumy predstavujúcej zadržaný nadmerný odpočet DPH od uplynutia
všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov podľa § 79 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z., a to
až do dňa vrátenia zadržaných súm jednotlivým žalobcom. Tento záver sa opiera predovšetkým o
zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním
oprávneného nadmerného odpočtu, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez
primeranej kompenzácie. V tomto zmysle judikoval ešte pred rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci
Kovozber i Najvyšší súd SR vo veci spis. zn. 8Sžf/115/2013, keď potvrdil rozhodnutie Krajského súdu v
Bratislave spis. zn. 2S/979/2012 zo dňa 24.4.2013, podľa ktorého by bolo v rozpore s princípmi právneho
štátu, keby tým daňovým subjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný
odpočet z dôvodu výkonu daňovej kontroly neskôr bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel
slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy za obdobie odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na
vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia.
34. Právna úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly účinná od
1.1.2017 (§ 79a novelizovaného zákona č. 222/2004 Z.z.), ktorá priznáva platiteľovi nárok na úrok z
nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného odpočtu za každý
deň) až od uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa §
79 ods. 1, 2 alebo 5, je s uvedenými závermi v nesúlade. Správny súd je toho názoru, že zásadu daňovej
neutrality by mala rešpektovať i výška kompenzácie za zadržanie nadmerného odpočtu DPH po dobu
trvania daňovej kontroly. Tak ako v zmysle citovanej judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový
subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly
spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť
ani ekonomickú výhodu. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej
kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie
skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových
podvodov. Výška náhrady za toto zadržanie by podľa názoru správneho súdu mohla zodpovedať
priemernej úrokovej sadzbe, ktorú by platiteľ dosiahol pri krátkodobom vklade finančných prostriedkov vo
výške zadržaného nadmerného odpočtu v peňažnom ústave.  Túto kompenzáciu, ktorá patrí poctivému
daňovníkovi po dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné
odlíšiť od úroku z nadmerného odpočtu DPH podľa § 79 DP, ktorý patrí platiteľovi pri vrátení odpočtu
od uplynutia zákonných lehôt v prípadoch, keď sa daňová kontrola vôbec nezačala alebo bola riadne
ukončená bez nálezu. V takých prípadoch zákon jasne určuje lehoty, v ktorých je správca dane povinný
nadmerný odpočet vrátiť a nedodržanie týchto lehôt má povahu sankcie pre správcu dane za porušenie
povinnosti stanovenej zákonom. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov
po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane,
pretože počas daňovej kontroly ešte nie je jasné, či bude táto ukončená bez nálezu a nadmerný odpočet
bude vrátený, alebo bude platiteľovi vyrubený rozdiel dane.
35. Z uvedeného preto podľa názoru správneho súdu vyplýva záver, že ak správnemu orgánu
bola doručená žiadosť o uplatnenie nároku na zaplatenie úroku z nadmerného odpočtu DPH, bolo
povinnosťou žalovaného k tejto problematike pristupovať v súlade s právom Európskej únie, právnymi
názormi a stanoviskami v jednotlivých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie ako aj v súlade
s eurokonformným výkladom našich právnych predpisov upravujúcich oblasť DPH, aplikujúc pritom
zásadu daňovej neutrality a z týchto hľadísk posudzovať oprávnenosť nároku žalobcu. Takémuto záveru
vzhľadom na nutnosť aplikovania úniovej normy, ktorá má vyššiu právnu silu, nemôže brániť ani tá
skutočnosť, že vnútroštátny právny poriadok nemal konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré by v čase
rozhodnom pre posúdenie danej veci upravovali úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH.
Pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať
nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej
judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 smernice (najmä rozhodnutia vo veci C-120/15
Kovozber), nutné interpretovať § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. a § 79 ods. 3 DP tak, že žalobcovi
patrí úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia zákonom č. 222/2004 Z. z. stanovených
všeobecných lehôt na vrátenie nadmerných odpočtov až do ich vrátenia žalobcovi. Vo vnútroštátnom
právnom poriadku však v čase zadržania nadmerných odpočtov DPH žalobcom neexitovala právna
úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade
absencie práva oprávnený určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcom priznať,
pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva.



36. Vzhľadom na uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že žalovaný vychádzal
pri rozhodovaní o návrhu žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a z tohto dôvodu sú
jeho rozhodnutia a opatrenie nezákonné. Žalobca tiež dôvodne namietal, že ak prvostupňový orgán
postupoval tak, že vo veci Žiadosti zo dňa 18.5.2016 nevydal rozhodnutie, ale túto vybavil výlučne
“listom“, ktorý ani nemal všetky formálne a obsahové náležitosti vyžadované vo vzťahu k rozhodnutiu,
ktorým sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu, konal v rozpore s Daňovým
poriadkom (§ 63 DP). Preto správny súd postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a napadnuté
rozhodnutia spolu s opatrením zrušil a vrátil vec orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom
konaní viazaný.
37. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo
na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov
konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

38. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0                    (§
139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd
v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach                            (§ 57 SSP) uviesť
označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi,
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449
ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a/); ide o konania o správnej žalobe podľa            § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným
Centrum právnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "213af1da-ad0b-4df2-9ff7-5373f58a577d:007bef81-73a5-4ec9-8ac9-bc93bd454f36", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1", "spisova_znacka": "2S/44/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2S/44/2017 z 20. 11. 2018", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2018-11-20", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1017200295.1"}], "citovane_v": []}