{"guid": "21366319-d27f-4ba1-a589-afce94c643ae:a26bc824-6848-4acb-8578-8ff3a5e456d3", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2", "spisova_znacka": "2S/38/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2S/38/2014 z 16. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Prešov z 16. apríla 2015, sp. zn. 2S/38/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2", "identifikacne_cislo": "8014200562", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Helena Škrinárová", "sudca_id": 226, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-helena-skrinarova-226", "datum_vydania": "2015-04-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a26bc824-6848-4acb-8578-8ff3a5e456d3", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/38/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200562
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200562.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej
a sudkýň JUDr. Ľuboslavy Mruškovičovej a JUDr. Moniky Tobiašovej, v právnej veci žalobcov 1/ Piotra
Seweryna Zieliňskeho - GreenAdvice, so sídlom vo Svidníku, Karpatská 754/7, 089 01 Svidník, IČO:
46 216 693, 2/ L. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. I. XX/X, J., N. W., 3/ J., právne zastúpených
JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, 080 01 Prešov, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí žalovanej zo dňa 18. februára 2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 11. februára
2014 č. XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne pobočky
Košice, na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1/ rade   z a m i e t a .

Vo vzťahu k žalobcovi v 2/ rade   z r u š u j e   rozhodnutie žalovanej zo dňa 18. februára 2014 č.:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo
dňa 09. septembra 2013 č.: XXXXX-X/XXXX-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia
žalovanej na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k žalobcovi v 3/ rade   z r u š u j e   rozhodnutie žalovanej zo dňa 11. februára 2014 č.:
XXXXX-X/XXXX-BA v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočky Košice zo
dňa 06. septembra XXXX č.: XXXXX-X/XXXX-KEM podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. a vec vracia
žalovanej na ďalšie konanie.

Žalobcovi v 1/ rade náhradu trov konania   n e  p r i z n á v a .

Z a v ä z u j e   žalovanú nahradiť žalobcom v 2/ a 3/ rade trovy konania v výške 216,15 Eur, ktoré
je povinná žalovaná zaplatiť právnemu zástupcovi žalobcov v 2/ a 3/ rade JUDr. Dušanovi Remetovi,
advokátovi v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou zo dňa 07.04.2014 sa žalobca v 1/ rade domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej zo
dňa 18.02.2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA  v spojení s  prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu
Sociálnej poisťovne pobočka Košice zo dňa 09.09.2013 č.: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré bolo pôvodne
vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/38/2014.

Žalobou zo dňa 07.04.2014 sa žalobca v 1/ rade domáhal preskúmania rozhodnutia  a postupu žalovanej
zo dňa 11/02.2014 č.: XXXXX-X/XXXX-BA  v spojení s  prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu



Sociálnej poisťovne pobočka Košice zo dňa 06.09.2013 č.: XXXXX-X/XXXX-KEM, ktoré bolo pôvodne
vedené na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2S/39/2014.

Na pojednávaní krajský súd  dňa 17.04.2015 spojil predmetné veci 2S/38/2014 a 2S/39/2014 podľa §
112 ods. 1 v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. z dôvodu, že sa týkajú tých istých účastníkov
konania a skutkovo spolu súvisia. Ďalej budú tieto veci spojené na spoločné konanie a vedené pod sp.
zn. 2S/38/2014.

Včas podanými žalobami sa žalobca v 1/ rade  domáhal preskúmania predmetných  rozhodnutí sociálnej
poisťovne uvedených v úvodnej časti rozsudku v spojení s rozhodnutiami Sociálnej poisťovne pobočky
Košice, ktoré  žiadal zrušiť a veci vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať trovy konania.
Žaloby odôvodnil žalobca tým, že poukázal na to, že rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňových
správnych orgánov sú nezákonné a citoval pritom bod 8, 11, 15, 17, čl. I. písm. a), čl. 11 bod 3a, čl. 13 bod
3 Základného nariadenia, ako aj § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4 a § 210 ods. 1, 2 zákona č. 461/2003
Z.z. o sociálnom poistení. Zdôraznil, že žalobcovi a jeho zamestnancom boli odňaté práva brániť sa
proti rozhodnutiam orgánom verejnej moci. Argumentoval ďalej tým, že  v rozhodnutia neboli vydané v
zákonnej lehote, pričom vydaním rozhodnutia došlo k porušeniu rovnakého zaobchádzania, ako aj tým,
že prvostupňové rozhodnutie nebolo dôvodné, pretože poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal
rozhodnutia, ktorým deklaroval, že zamestnanec podlieha legislatíve SR. Rozhodnutia sú podľa žalobcu
nepreskúmateľné, pretože správny orgán rozhodol o zániku povinného poistenia zamestnanca spätne
na základe kontroly vykonanej v marci 2013, ktorá bola vykonaná nezákonne. Žalobca poukázal aj na
to, že v rámci kontroly predložil všetky potrebné dôkazy - pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky,
evidenciu dochádzky, čo preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre žalobcu v pracovnom
pomere na území SR, pritom  zdôraznil, že kontrola v roku 2012 vykonaná sociálnou poisťovňou nezistila
žiadne nedostatky. Zároveň v závere žaloby citoval podstatné časti praktickej príručky o tzv. uplatniteľnej
legislatíve podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Zdôraznil, že žalobca na území SR vykonáva  podnikateľskú činnosť riadne a v súlade so zákonom,
pričom si plní všetky povinnosti a je toho názoru, že vydané rozhodnutia žalovanej vychádzali z
nesprávneho právneho posúdenia veci a preto navrhol rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie
konanie.

K podaným žalobám pôvodne vedených pod sp. zn. 2S/38/2014 a 2S/39/2014 sa vyjadrila žalovaná
písomným stanoviskom zo dňa 13.05.2014, v ktorých poukázala na dôvody  rozhodnutí správnych
orgánov a navrhla súdu žaloby ako nedôvodné zamietnuť.

Z administratívnych  spisov predložených súdu žalovanou mal súd za preukázané, že Sociálna poisťovňa
pobočka Košice ako prvostupňový správny orgán svojimi rozhodnutiami zo dňa 09.09.2013 a 06.09.2013
rozhodla ako  príslušný správny orgán podľa §  178 ods. 1 písm. a) bod I a § 210 ods. 1 Zákona o
sociálnom poistení tak, že žalobcovi v 2/ rade ako zamestnancovi zamestnávateľa žalobcu v 1/ W. zaniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
podľa Slovenskej legislatívy dňa 31/12.2012 a rozhodnutím zo dňa 06.09.2013 rozhodol prvostupňový
správny orgán podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý  Zákona o sociálnom poistení tak, že J. I.
D.śovi ako zamestnancovi zamestnávateľa v 1/ rade nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.04.2012  do 31.05.2013 podľa
slovenskej legislatívy.
Výrok rozhodnutí odôvodnil prvostupňový správny orgán tým, že poukázal na citáciu § 4 ods. 1, § 7 ods.
1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistení a argumentoval ďalej tým, že  od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.
mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia sa uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť
pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné, pričom poukázal na Nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady  č. 987/2009
a citoval čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 13 ods. 3 Základného nariadenia. Poukázal prvostupňový
správny orgán na to, že sociálna poisťovňa  vydala formulár E 101, na základe ktorého sa na pána
L.  I. od 01. augusta 2011 do 31. decembra 2012 a od 01. augusta 2011 do 31. júla 2012 vzťahuje
legislatíva Slovenskej republiky, zároveň rozhodnutím zo dňa 06.09.2013 prvostupňový správny orgán



Sociálna poisťovňa, pobočka Košice, rozhodla, že  zamestnancovi  zamestnávateľa J. I. D.W. v čase od
01.04.2012 do 31.05.2013 nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu v 1/ rade podľa slovenskej legislatívy.
Zároveň  Sociálna poisťovňa, pobočka Košice ako prvostupňový správny orgán poukázala na to, že bola
vykonaná kontrola na adrese uvedenej v Živnostenskom registri: Palárikova 16, 040 01 Košice, kde  sa
nenachádza kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa.  Splnomocnený  zástupca  X. K. O.  sa stretáva
so žalobcom v 1/ rade ako zamestnávateľom na adrese Centrálna 274, 089 01 Svidník  čo je adresa H.
W., kde sa nenachádza kancelária a zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú. Účtovné doklady,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sú uchovávané na adrese
splnomocnenca X.. K. O.. Predmetom činnosti je doručovanie letákov podľa objednávky zmluvných
partnerov, zamestnávateľ riadi svoju spoločnosť z adresy svojho trvalého bydliska v N.. Práce sú
prideľované majiteľom ústnou formou, pričom skutočné miesto výkonu práce jednotlivých zamestnancov
nie je možné jednoznačne určiť, preto podľa vyjadrenia zamestnávateľa výkon ich práce je viazaný
na objednávku, ktorá nie je vopred plánovaná. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané,
že zamestnanci zamestnávateľa vykonávajú činnosť ako zamestnanci na území SR a preto nemôžu
podliehať Slovenským právnym predpisom a nie sú ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov
Základného nariadenia, t.j. čl. 11 ods. 3, čl. 13 ods. 1, 3. Na základe uvedených skutočností rozhodol
prvostupňový správny orgán tak, ako je uvedené vo výrokových častiach rozhodnutí.

O odvolaniach zamestnávateľa, ako aj zamestnancov rozhodla Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán rozhodnutiami zo dňa 18.02.2014 pod č. XXXXX-X/XXXX-BA a zo dňa 11.02.2014 pod č. XXXXX-
X/XXXX-BA tak, že odvolania zamestnávateľa a zamestnancov zamietla a prvostupňové rozhodnutia
Sociálnej poisťovne pobočka Košice potvrdila. Žalovaná v rozhodnutiach poukázala na prvostupňové
rozhodnutia, ktoré boli vydané Sociálnou poisťovňou pobočka Košice a to dňa 09.09.2013 a 06.09.2013,
ako aj na postup správneho orgánu a dôvody rozhodnutí, s ktorými sa v celom rozsahu stotožnila.
Žalovaná preskúmala rozhodnutia a dospela k záveru, že ich vydanie bolo v súlade so zákonom,
pričom poukázala na príslušné ustanovenia Zákona o sociálnom poistení, ako aj na jednotlivé články
Základného a Vykonávacieho nariadenia, pričom argumentovala tým, že z výsledkov vykonanej kontroly
vyplýva, že sídlo účastníka konania uvedené vo výpise zo živnostenského registra nespĺňa základné
kritéria registrovaného sídla spoločnosti.
Zároveň poukázala na to, že kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky sa nepodarilo preukázať na základe relevantných
skutočností, že na zamestnanca účastníka konania L. I. sa  po 31. decembri 2012  a na zamestnanca
žalobcu v 1/ rade J. I. sa po 31.05.2013 sa vzťahuje slovenská legislatíva.  Žalovaná uviedla, že
zamestnávateľ síce predložil formálne doklady, ktorými sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné
pásky a evidencia dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca
na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestových nákladov alebo cestovné príkazy, z
ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Zároveň žalovaná
poukázala na to, že Sociálna poisťovňa ústredie vystavila pre zamestnancov účastníka konania formulár
PD A1  s platnosťou od 01. augusta 2011 do 31. decembra 2012 pre zamestnanca L. I. a od
01.04.2012 do 31.05.2013 pre zamestnanca J. I. D.R.   Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali
pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy nebolo preverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky.
Vzhľadom na výsledky kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na
území Slovenskej republiky, vystavenie formulára na uvedené obdobie nie je opodstatnené. V závere
poukázala na čl. 13 ods. 5 Základného nariadenia, ako aj na príslušné ustanovenia Zákona o sociálnom
poistení, konkrétne § 172 a nasledujúce, § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 citovaného zákona.

Uznesením Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 2S/38/2014-23 zo dňa 02.12.2014 pribral   do
konania účastníka správneho konania L. I. podľa § 250 ods. 1 O.s.p. Zároveň na návrh a predložené
plnomocenstvo  zo dňa 05.01/2015 a návrh na vstup účastníka konania L. I. právnym zástupcom JUDr.
Remetom zo dňa 16.02.2015 krajský súd uznesením pod sp. zn. 2S/38/2014-30 zo dňa 11/03.2015
pripustil vstup do konania na strane žalobcu v 2/ rade L. I. podľa § 92 ods. 1 O.s.p.
Zároveň krajský súd uznesením pod sp. zn. 2S/39/2014-21 zo dňa 02.12.2014 pribral   do konania
účastníka správneho konania J. I. D.R. podľa § 250 ods. 1 O.s.p. Ako vyplýva na základe predloženého
plnomocenstva zo dňa 05.01/2015  a písomného návrhu na vstup účastníka konania na strane
žalobcu J. I. D.R. právnym zástupcom žalobcu JUDr. Dušanom Remetom súd uznesením pod sp .zn.



2S/39/2014-28 zo dňa 11.03.2015 pripustil vstup do konania na strane žalobcu J. I. D.R. podľa § 92
ods. 1 O.s.p..

Žalobca v 1/ rade, ako aj pribratí účastníci na strane žalobcu v 2/ a 3/ rade L. I. a J. I. D.R. sa  na vytýčené
pojednávanie na deň 17.04.2015 nedostavili a týchto ospravedlnil z neúčasti právny zástupca, preto súd
s poukazom na ustanovenie § 250g ods. 2 O.s.p. pojednával a rozhodol v ich neprítomnosti, tak ako
aj v neprítomnosti povereného zástupcu žalovanej, ktorá svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnila v
obidvoch konaniach písomným stanoviskom zo dňa 09.04.2015 s tým, že súhlasila, aby súd rozhodol
vo veci bez účasti zástupcu sociálnej poisťovne ústredie.

preto rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu žalovaná ako zákonné potvrdila. čka Svidník
rozhodla vo veciach sociálneho pKrajský súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté
rozhodnutia, ako aj  konanie,  ktoré ich vydaniu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobách,  vypočul na pojednávaní právneho zástupcu žalobcov s tým, že konal a rozhodol v
neprítomnosti žalobcov v 1/- 3/ rade ospravedlnených právnym zástupcom, ako aj  v neprítomnosti
zástupcu žalovanej, ospravedlnenej listom zo dňa 09.04.2015. Zároveň sa oboznámil senát krajského
súdu s obsahom administratívnych spisov v obidvoch veciach a jednohlasne dospel k záveru, že vo
vzťahu k žalobcovi v 1/ rade sú žaloby nedôvodné, preto tieto zamietol. Vo vzťahu k žalobcom v 2/ a
3/ rade boli žaloby dôvodné, pretože zistenie skutkového stavu bolo  nepostačujúce na posúdenie vecí
a rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, preto rozhodnutia žalovanej v spojení s
prvostupňovými rozhodnutiami správneho orgánu podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. zrušil a vec
vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z vyššie citovaných skutočností a žalôb, predmetom preskúmania podľa druhej hlavy piatej
časti O.s.p. upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupu správnych orgánov
v súlade s ustanovením § 247 a nasledujúcich ustanovení O.s.p., sú rozhodnutia správneho orgánu,
ktorými podľa § 178 ods. 1 písm. a) v spojení s § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení rozhodol tak,
že žalobcovi v 2/ rade L. I. zaniklo povinné poistenie dňa 31.12.2012 a žalobcovi v 3/ rade J. I. D.R.
nevzniklo povinné poistenie v dobe od 01.04.2012 do 31.05.2013 podľa slovenskej legislatívy, z dôvodu,
že vykonanou kontrolou u žalobcu v 1/ rade nebol preukázaný reálny výkon práce zamestnancov na
území SR.

Na základe odvolaní žalobcov 1/ až 3/ rade žalovaná ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 Zákona o
sociálnom poistení odvolania zamietla a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu  potvrdila.
Súd pri posudzovaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí sa zameral na rozsah preskúmavacieho
konania, ktorý bol daný rozsahom a dôvodmi žalobných námietok, pričom súd skúmal aj splnenie
procesných podmienok u žalobcov v 1/ až 3/ rade na podanie žalôb.

Ako vyplýva z obsahu administratívnych spisov je nepochybné, od vstupu Slovenskej republiky do
Európskej únie, od 1/5.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia,
Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.6.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia
na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v
rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS)
č. 574/1972, z 21/3.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009
(ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“).
Od 28.6.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z
22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)
č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.



V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) Základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) Základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) Základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010 o spolupráci v
boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a
Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie
členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho
vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku
76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných
skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste
bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti
ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku
6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu
(v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi
sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa
uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií
príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je
výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc N., ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v N. W..

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo
miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na
zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa
uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a
administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva,
platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri
určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

V danom prípade Sociálna poisťovňa kontrolou zistila, že v registrovanom sídle žalobcu v 1/ rade
neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa, nachádza sa tam len poštová schránka
patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno N., ktorá adresa bola virtuálna. Následne
adresa v živnostenskom registri bola Centrálna 274, Svidník. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že



zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu
následne osobne doručuje na adresu Svidník, Centrálna 7. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka
Svidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese sa nachádza H.. Ďalšími kontrolnými
zisteniami bola skutočnosť,  že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne
na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch H. W., Centrálna ulica, Svidník. V týchto priestoroch sa
nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,
objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska N. L. XXB, XXX
XX  N. L., N. W.. Konkrétny rozpis  prác jednotlivým zamestnancom žalobcu v 1/ rade nebol ku kontrole
predložený. Práce prideľoval zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený
bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávali
činnosť na území Slovenskej republiky.

Na základe kontrol dospel prvostupňový správny orgán aj žalovaná k záveru, že sa nepodarilo preukázať
reálny výkon činností zamestnancov žalobcu v 1/ rade na území Slovenskej republiky, ani splnenie
podmienok  na určenie miesta podnikania.

V súvislosti so žalobou žalobcu v 1/ rade krajský súd poukazuje na to, že z ustanovení § 249 ods. 1, 2 a §
250j O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh,
ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia O.s.p. teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá bola
ukrátená na subjektívnych právach, čo znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je žalobcom, musí byť
súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné ukrátenie a teda musí ísť
o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie znamená, že takáto osoba
nebola ukrátená na právach, a súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj procesnú legitimáciu a ide
o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že rozhodnutie bolo nezákonné,
čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal čo preskúmavať a viedlo by
to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1/ rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak podľa názoru súdu toto procesné
pochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p.,
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou
napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1/ rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon
neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutí žalovanej, bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobcu v 1/ rade, je pre rozhodnutie vo veci irelevantná. Je nesporné,
že žalobca ako zamestnávateľ platil  povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie
a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon
o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z. v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna poisťovňa je
povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe
povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia tejto skutočnosti



Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej
odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo na vrátenie
poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba
uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa ods. 4
tohto ustanovenia, poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky
Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči
jej právnemu nástupcovi.

Vzhľadom na vyššie citované zákonné  ustanovenia rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky
nemohlo byť  zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu v 1/ rade.

Z obsahu žaloby naopak vyplýva, že žalobca v 1/ rade namieta iné porušenie ako svojich subjektívnych
práv a to  porušenie práv zamestnancov (žalobcov v 2/ a 3/ rade).

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka ani žalovaná
neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania
zamestnancami žalobcu v 1/ rade.

Zákon (č. 461/2003 Z. z.) v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo
veciach sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2,  v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo
veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach
a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa
do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť zákona súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten
účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a
vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo
známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne
pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či
svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa
ods. 2, organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 zákona vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon
nevylučuje, aby Sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia
skutočného stavu veci a na základe takto zisteného stavu veci vo veci rozhodla.

Okrem toho krajský súd poukazuje aj na oprávnenie (povinnosť) Sociálnej poisťovne vykonávať
potrebné šetrenia v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, keďže v zmysle čl. 76
(4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, majú povinnosť
vzájomného informovania a spolupráce, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie tohto nariadenia. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy
nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len



spôsobom určeným v čl. 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazuje obrátiť sa na inštitúciu
iného členského štátu.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1/ rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo
veci rozhodovala na základe skutočností, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
Takýto postup žalovanej umožňuje § 218 ods. 1 zákona, podľa ktorého odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

Ostatné námietky žalobcu v 1/ rade vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v Oznámení žalovanej
príslušnému orgánu N. a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v 1/ rade v žalobách nenamietal
v súvislosti s uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym
orgánom takýto postup zakazoval, a aké jeho subjektívne práva boli porušené. Prvostupňový správny
orgán nerozhodol ani retroaktívne.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že
vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobách namieta
porušenie subjektívnych práv žalobcov  v 2/ a 3/ rade, postup žalovanej  vo vzťahu k námietkam žalobcu
v 1/ rade bol  v súlade so zákonom, preto žaloby žalobcu v 1/ rade podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako
nedôvodné zamietol.

Vo vzťahu k žalobcom v 2/ a 3/ rade  súd skúmal, či žaloby týchto žalobcov boli podané včas.

Podľa § 212 ods. 3 písm. c) zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením
rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou
\"do vlastných rúk\". Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.

Podľa § 250b ods. 1 O.s.p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty
nemožno odpustiť.

Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení ako osobitný zákon inú lehotu na podanie žaloby
neupravuje.

Z obsahu predložených administratívnych spisov  vyplýva, že rozhodnutia žalovanej neboli aj napriek
povinnosti zakotvenej v § 212 ods. X písm. c) zákona doručené žalobcom v 2/ a 3/ rade do vlastných
rúk. Doručené boli dcére žalobcu v 2/ rade  L. I. dňa 03.03.2013, a manželke žalobcu v 3/ rade J. I.
D. dňa 04.03.2013.

Zároveň z podaní právneho zástupcu žalobcov v 2/ a 3/  rade (návrh na vstup ďalšieho účastníka do
konania na strane žalobcu a to žalobcu v 2/ a 3/ rade zo dňa 16.02.2014) vyplýva, že žalobcovia v 2/ a 3/
rade sa domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovanej z dôvodu porušenia ich subjektívnych
práv. Ak teda rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk boli prevzaté inými osobami ako
adresátmi, teda žalobcami v 2/ a 3/ rade a žalobcovia sa aktívne domáhali preskúmania zákonnosti
rozhodnutí správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., považoval súd za neúčelne a
nehospodárne, aby ukladal žalovanej povinnosť opätovne tieto rozhodnutia doručovať žalobcom v 2/ a
3/ rade a žaloby žalobcov v 2/ a 3/  rade považoval za včas podané.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. na ktoré
poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré
majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne
zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých
vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho
členského štátu.  Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) Základného nariadenia
upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne



zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v
ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých
členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) Základného nariadenia.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, to znamená, či zamestnanec skutočne vykonáva
zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto
činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc N. W., ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v N. W.
Záver o tom, že žalobcovi v 2/ rade zaniklo dňom 31.12.2012 a žalobcovi v 3/ rade nevzniklo v dňoch 01.
apríla 2012 do 31. mája 2013  povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti Sociálna poisťovňa, pobočka vyvodila z kontroly vykonanej dňa 13.03.2013
a zo zistenia, že v registrovanom sídle žalobcu v 1/ rade neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka
zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, ktorá potvrdila, že
na uvedenej adrese sa zamestnávateľ nezdržiava má tam len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu
následne osobne doručuje na adresu I.. Ďalšími kontrolnými zisteniami ale Sociálna poisťovňa zistila, že
pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne, na adrese spracovateľskej firmy
v priestoroch hotela W. vo I.. V týchto priestoroch sa nachádzali aj účtovné doklady zamestnávateľa,
pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Zamestnávateľ prideľoval
prácu svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce bol určený bez obmedzenia.

Na základe týchto zistení správne orgány vyvodili, že nebolo preukázané, že žalobcovia v 2/ a 3/ rade
reálne vykonávali činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky, preto nemôžu podliehať
slovenským právnym predpisom podľa článku 13 (3) Základného nariadenia.

Takýto záver prvostupňového správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, však vychádza
z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí
nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobcovia v 2/ a 3/  rade reálne činnosť zamestnancov
na území Slovenskej republiky nevykonávali.

Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1/ rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia, akého právneho predpisu zamestnávateľovi  zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky, riadiť svoju činnosť externe.

Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom
zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Článok 13 (1) a  Základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu
bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Článok 13 (3) Základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) Základného nariadenia.

Z citovaných článkov teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv.
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenie. Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1/ rade ako zamestnávateľovi



nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania, je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo
vzťahu k priestorom v hoteli W., I., ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv
s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom
náboru zamestnancov a podobne podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v dostatočnom
rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcov v 2/ a 3/ rade ako
zamestnancov zamestnávateľa Piotra I. Zieliňskeho - GreenAdvice.

Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na
rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje
rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v
neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného
stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné
posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických
osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej
poisťovne.

Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď
svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o
právnych následkoch nepravdivej výpovede.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané
dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobcovia v 2/ a 3/ rade na
území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnancov nevykonávali. Takýto záver je predčasný a
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac ak na základe takto neúplne a
nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie,
sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné, keďže s poukazom na § 209 ods. 4 zákona
bolo ich povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola
organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri hodnotení právnych predpisov na základe
ktorých rozhodovala.

Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) O.s.p. vo vzťahu k žalobcom v 2/
a 3/ rade zrušil rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutiami prvostupňového správneho orgánu a
vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli
žiadne pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1/ rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, či žalobcovia v 2/ a 3/ rade činnosť zamestnancov na území Slovenskej republiky reálne
vykonávali.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal žalobcom v 2/ a 3/ rade, ktorí mali
v konaní úspech náhradu trov konania v sume 216,15 Eur.  Právny zástupca trovy konania vyčíslil vo
výške 432,30 Eur za 3 úkony právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby v roku
2014 a pojednávanie dňa 17.04.2015) podľa § 11 ods. 4 v spojení s § 13 a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhlášky) za 1 úkon
vo výške 134,- Eur v roku 2014 a 1 úkon vo výške 139,83 Eur v roku 2015, spolu vo výške  407,83 Eur.
V súlade s § 16 ods. 3 vyhlášky žiadal nahradiť aj tzv. režijný paušál, 2 x á 8,04 Eur a 1 x á 8,39 Eur,
spolu vo výške 24,47 Eur, spolu trovy právneho zastúpenia 432,30 Eur (407,83+24,47 Eur).



Súd priznal s poukazom na § 13 ods. 2 vyhlášky odmenu len vo výške 50 % z takto vyčíslených trov
konania, keďže podľa tohto ustanovenia ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých
osôb sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 50 %. S poukazom na uvedené súd znížil vyčíslené
trovy konania o jednu polovicu.

Senát krajského súdu vo veciach rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}