Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 25CoE/79/2013 z 4. 12. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Prešov z 4. decembra 2013, sp. zn. 25CoE/79/2013, ECLI:SK:KSPO:2013:8207204224.1 Krajský súd Prešov | 25CoE/79/2013 | ECLI:SK:KSPO:2013:8207204224.1 | 2013-12-04 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: EP, zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, ZRK, OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa0f7501-bc02-40d4-bd5c-cb620534b143 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8207204224.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25CoE/79/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207204224
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8207204224.1

Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421, proti povinnému E. M., bytom C. XXX, o vymoženie 164,64 Eur s prísl., o odvolaní Združenia na
ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Námestie legionárov 5, Prešov a oprávneného, proti uzneseniu
Okresného súdu Bardejov zo dňa 27. novembra 2012, č. k. 5 Er 681/2007-18 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa vstup Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane povinného nepripustil.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa nepripustil vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS, Važecká 16, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej len združenie) ako vedľajšieho účastníka
na strane povinného, exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne po právoplatnosti
tohto uznesenia.

Výrok o nepripustení vedľajšieho účastníka na strane povinného odôvodni tým, že v súvislosti s
ustálením okruhu účastníkov exekučného konania vzhľadom na znenie ust. § 37 Exekučného poriadku
nie je vedľajší účastník v exekučnom konaní prípustný, nejde o sporové konanie, nie je možné použiť
právnu úpravu § 93 ods. 2 O.s.p. na základe § 251 ods. 4 O.s.p., preto po oznámení združenia rozhodol
tak, že nepripustil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane povinného.

Vo vzťahu k ďalšiemu výroku uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR 2268/07, zo dňa
26.4.2007, pričom podkladom pre jeho vydanie bola zmluva o úvere č. 8053862 uzavretá účastníkmi
dňa 6.11.2006. Súd prvého stupňa ustálil, že vzhľadom na povahu zmluvy a postavenie účastníkov
zmluvy ide vo veci o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou formulárovou zmluvou. Mal zistené,
že podľa čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý predstavuje rozhodcovskú doložku,
mali byť spory zo zmluvy riešené rozhodcovským súdom v prípade, že žalujúca strana podá žalobu
na tento súd. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je neplatná,
pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, znemožňuje
spotrebiteľovi v určitých prípadoch dosiahnuť rozhodnutie sporu štátnym súdom, spotrebiteľ si doložku
osobitne nevyjednal, doložka splynula s ostatnými podmienkami. Rozhodcovský súd bol zakotvený v
zmluvných podmienkach ešte pred uzavretím samotnej navyše štandardnej zmluvy. Nekalosť doložky
možno konštatovať aj z dôvodu, že spor má podľa nej prejednať rozhodcovský súd, v obvode ktorého



má dodávateľ sídlo a ktorý bol zvolený oprávneným. Na základe uvedeného súd exekúciu podľa § 57
ods. 2 Exekučného v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil. Súd svoje závery oprel o
ustanovenia §§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 25 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, rozhodnutia Súdneho dvora ES C-240/98 (skrátene Oceáno
Grupo Editorial SA) ohľadom nezáväznosti nekalej podmienky pre spotrebiteľa, C-168/05 (skr. Mostaza
Claro) ohľadom právomoci vnútroštátneho súdu posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
podobne C-40/08 (skr. Asturcom), C-243/08 (Pannom GSM) reagujúce na vopred stanovené podmienky,
individuálne nedojednané podmienky, nekalosť podmienky plynúcu už aj len z faktu geografického
umiestnenia súdu a dodávateľa.

O trovách exekúcie bude súd v zmysle odôvodnenia rozhodovať po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie.

Proti výroku uznesenia, ktorým nebol pripustený vedľajší účastník do konania podalo odvolanie
združenie. Združenie nesúhlasí s názorom prvostupňového súdu, že vedľajšie účastníctvo je v
exekučnom konaní vylúčené. Poukázalo na úpravu tzv. druhej skupiny subjektov ako vedľajších
účastníkov v zmysle § 93 ods. 2 O.s.p. po úprave účinnej od 15.10.2008, ktorých na vstup do konania
legitimizuje zákon, záujem na výsledku sporu nie je rozhodujúci, zásadným cieľom je zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov v zmysle čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Združenie poukázalo
aj na postup pri rozhodovaní o vedľajšom účastníctve v zmysle § 93 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého súd
o tom rozhoduje, len ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vedľajšieho účastníctva, pričom
v tejto veci takýto návrh nemal súd k dispozícii a rozhodol arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia.
Združenie upozornilo na postup umožňujúci prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálnu otázku. Združenie vyjadrilo názor, že nesprávnou
interpretáciou právnych predpisov došlo k odňatiu práv združenia na prístup k súdu. Združenie navrhlo
uznesenie v ním napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie.

Proti výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podal odvolanie oprávnený
z dôvodu rozhodovania nad rámec zverenej právomoci, odňatia možnosti účastníkovi konať pred
súdom, nedostatočne zisteného skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol
uznesenie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Podľa jeho názoru sa súd
nesprávne postavil do pozície orgánu preskúmavajúceho exekučný titul opätovne, pričom na takýto
postup nie je legitimovaný, lebo postupom podľa § 44 ods. 2 EP súd už mal zistenú absolútnu
nerozpornosť exekučného titulu. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP ako ju použil prvostupňový
súd je neústavná. Ďalej oprávnený rozvádza možnosti, ktoré podľa neho možno ako jediné využiť pri
preskúmavaní rozhodcovského rozsudku pričom sa opiera o ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ZoRK), v zmysle ktorých sa má s rozhodcovským rozsudkom nakladať ako
s rozsudkom všeobecného súdu, preto ho nemôže súd opätovne v exekučnom konaní skúmať, tým
menej meniť alebo rušiť. Ďalej oprávnený vyjadril názor, že konaním exekučného súdu došlo k jeho
diskriminácii, k jeho zaobchádzaniu odlišným spôsobom ako s povinným, v exekučnom konaní mal
oprávnený výrazne nevýhodné postavenie, došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní, kontradiktórnosti
konania, práva na súdnu ochranu. Oprávnený opätovne zdôraznil, že exekučný súd nie je oprávnený
preskúmavať, či rozhodcovská doložka je v súlade s dobrými mravmi, odkazuje pri tom na ustanovenie
§ 45 ZoRK, pričom dodal, že bez ohľadu na to považuje rozhodcovskú doložku za platnú, nejde o
neprijateľnú podmienku.

Súčasťou odvolania bol aj návrh s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie v nasledujúcom znení:

1, Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?



2, V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3, Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

K odvolaniu združenia sa oprávnený vyjadril, považuje uznesenie v časti o nepripustení vedľajšieho
účastníka do konania za správne a navrhol ho potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, O.s.p.) v rozsahu podľa § 212 O.s.p.

Vo vzťahu k vedľajšiemu účastníctvu v exekučnom konaní odvolací súd uvádza, že Exekučný poriadok
neupravuje vstup vedľajšieho účastníka do konania, preto súdu prvého stupňa v predmetnej veci nič
nebráni použiť ustanovenia O.s.p. (§ 93 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p.).

S účinnosťou od 15.10.2008 zákon zaviedol novú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako
vedľajší účastníci v konaní. Medzi nich patria aj právnické osoby, ktorých predmetom činnosti je ochrana
spotrebiteľa. Nové ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. však práve v prípade právnickej osoby zameranej
na ochranu práv nevyžaduje právny záujem právnických osôb, ktorých cieľom je ochrana práv podľa
osobitného predpisu. Výklad zákonodarcu počíta práve so združeniami na ochranu spotrebiteľov
(porov. dôvodová správa k § 93 ods. 2. Z dôvodovej správy: ,,Navrhovaná právna úprava súvisí s
právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení
539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene
zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a v
zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť
širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia
a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku
ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti
záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako
vedľajší účastníci. Dôvodom je fakt, že v danej situácií by bolo takmer nemožné preukázať právny záujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných
na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľné zmluvné
podmienky, môže vedľajší účastník eliminovať a podporiť odstránenie faktickej nerovnováhy, ktorá
vzniká a odvíja sa od formulárových produktov vopred pripravených zo strany dodávateľa ( rozsudky
Mostaza Claro, Asturcom a iné ).

Preto niet rozumného dôvodu vylučovať z aplikácie práve ustanovenie § 93 ods.2 O.s.p. v spojení s §
251 ods.4 O.s.p. V exekučnom konaní vedenom na základe rozhodcovského rozsudku sa posudzujú aj
otázky, ktoré majú význam v základnom konaní (či je plnenie objektívne možné, či neodporuje dobrým
mravom, či nejde o právom nedovolené plnenie; § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.).



Prvostupňový súd nebol dôsledný pri rozhodovaní o vstupe vedľajšieho účastníka do konania. Zákon
totiž umožňuje rozhodovať o pripustení výlučne len na návrh, ale takýto návrh nie je v spise obsiahnutý
(§ 93 ods. 3 in fine O.s.p.).

Podľa § 93 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) ako vedľajší
účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej
predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. 10a)

Podľa § 93 ods. 3 O.s.p. do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z
účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na
návrh.

Toto ustanovenie teda umožňuje vstup vedľajšieho účastníka na základe jeho podnetu alebo výzvy
iného účastníka, pričom neupravuje povinnosť súdu rozhodovať o tomto podnete ani výzve. Na druhej
strane však súd má povinnosť rozhodovať o návrhu ohľadom prípustnosti vedľajšieho účastníctva, ktorý
v zásade podá účastník konania, podľa názoru ktorého vedľajšie účastníctvo v danom konaní nie je
prípustné. Z obsahu predmetného spisu vyplýva, že je v ňom obsiahnuté podanie vedľajšieho účastníka
- oznámenie o vstupe (č.l. 12), teda práve zákonom predpokladaný vstup z vlastného podnetu, avšak
akýkoľvek návrh namietajúci prípustnosť vedľajšieho účastníctva zo spisu nevyplýva. Už len preto bolo
potrebné zrušiť uznesenie v tejto napadnutej časti.

Odvolací súd poukazuje na pripomienky Európskej komisie predsedovi a členom Súdneho dvora
európskej únie zo dňa 29.3.2013 ID C-470/12 v prebiehajúcom konaní o prejudiciálnych otázkach, v
ktorých záverečnom návrhu na rozhodnutie súdneho dvora je vyjadrený názor, že „Smernica 93/13/
EHS sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby vnútroštátny súd pripustil vstup združenia na
ochranu spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní“.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zrušil v tejto časti (§ 221 ods. 1 písm. f/ ods. 2 O.s.p.). napadnuté
uznesenie.

V ďalšom konaní bude musieť prvostupňový súd brať do úvahy prítomnosť vedľajšieho účastníka v
exekučnom konaní a vzhľadom na štádium exekučného konania o relevantných návrhoch a nárokoch
vedľajšieho účastníka rozhodnúť.

Ohľadom odvolania oprávneného a jeho námietok odvolací súd uvádza nasledovné.

Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím a s jeho odôvodnením v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 O.s.p.)
a už len na zdôraznenie jeho správnosti uvádza.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súčasťou zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi účastníkmi,
vyplýva, boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré podrobnejšie upravovali uzavretú zmluvu
o úvere a súčasne obsahovali pod bodom 17 aj rozhodcovskú doložku uzatvorenú podľa zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:
a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu,
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu klauzúl. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok de lege lata uvedený v §
53 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) upravil postupne viacerými
novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola upravená až



novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008, kým hlavná transpozícia bola
vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od 1.4.2004).

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň
sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh neprijateľných
podmienok aj širšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, (čl. 8 smernice).

Súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so
zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa.

Prvostupňový súd odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal, v súvislosti s voľbou doložky ani nemal na výber nejakú výhradu vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Odvolací súd sa s tým stotožňuje.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu je výhradná rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
zakladá výlučnú právomoc rozhodcovského súdu neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Takéto zmluvné
ustanovenie je v rozpore s čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a preto v zmysle článku 6 uvedenej Smernice nie je pre
spotrebiteľa záväzná.

V súvislosti s podstatou doložky sa odvolací súd naďalej pridržiava spoločného stanoviska
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010, podľa ktorého: ,,Zmluvná
podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak
síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom
2008“.

V súvislosti s oprávneným namietanou prípustnosťou preskúmať rozhodcovskú doložku súdom prvého
stupňa odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. 2Cdo 245/2010 zo dňa 30. novembra 2011, ako aj v uznesení sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. októbra 2011 vyslovil, že „pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“ ... „Ak v preskúmavanej
veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by akceptáciu „rozhodnutia“
nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v
exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne



nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť
domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná“.

Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského rozsudku, ktorý má svoj základ v neplatnej
rozhodcovskej doložke je neprípustná a exekučný súd na to prihliada v každom štádiu konania, preto
prvostupňový súd správne zastavil exekúciu (porov. napr. rozsudok z 27. januára 2007 vydaný pod sp.
zn. 3Cdo/164/1996 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“

So zreteľom na uvedené, považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej
exekúciu zastavil, za vecne správne, preto potvrdil uznesenie v tejto časti podľa § 219 O.s.p.

V súvislosti s návrhom na iniciovanie prejudiciálneho konania, aby Súdny dvor Európskej únie (ďalej
len „Súdny dvor“) rozhodol o otázkach predložených oprávneným odvolací súd poukazuje na judikatúru
Súdneho dvora, ktorá nepodporuje právny názor oprávneného. Je vecou členských štátov, aby sa
vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C- 243/08: „Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná
podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju
bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“, tiež rozsudok Súdneho
dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 1 písm. c) zamietol.

Na záver odvolací súd dopĺňa, že v zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné,
aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov.
rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a
rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.
20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.