Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 14Cob/76/2014 z 28. 1. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 28. januára 2015, sp. zn. 14Cob/76/2014, ECLI:SK:KSZA:2015:5312212759.1 Krajský súd Žilina | 14Cob/76/2014 | ECLI:SK:KSZA:2015:5312212759.1 | 2015-01-28 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP, § 212 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP, § 224 ods. 1 OSP, § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4726b49e-edb9-4ab3-bd87-ba2f633ff2b4 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5312212759.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/76/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312212759
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312212759.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny
Nemravovej, členiek senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
DOPRAVA A SLUŽBY K & T, spol. s r.o., so sídlom Horelica 13, 022 01 Čadca, IČO: 36 008 184, právne
zastúpeného Advokátska kancelária VARMUS, s.r.o., so sídlom Palárikova 83, 022 01 Čadca, IČO: 36
863 203, proti žalovanému: MEDSTAV, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 2616/11, 022 01 Čadca, IČO:
44 335 041, v konaní o zaplatenie 2.117,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Čadca č.k. 5Cb/6/2013-58 zo dňa 06.06.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 5Cb/6/2013-58 zo dňa 06.06.2013 p o t v r d z u j e .

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania celkom v sume 118,92 Eur za
trovy právneho zastúpenia, na účet právneho zástupcu žalobcu Advokátska kancelária VARMUS, s.r.o.,
so sídlom Palárikova 83, 022 01 Čadca, IČO: 36 863 203 do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I/ zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi
sumu 2117,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.660,38 Eur od 05.05.2012
do 03.09.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.460,38 Eur za čas od 04.09.2012 do 31.10.2012,
vo výške 8,75 % ročne zo sumy 960,38 Eur za čas od 01.11.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne
zo sumy 1.957,08 Eur za čas od 11.05.2012 do 31.10.2012, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 1.157,08
Eur za čas od 01.11.2012 do zaplatenia, všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom
II/ zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 483,33 Eur v lehote do
3 dní právoplatnosti rozsudku, na účet právneho zástupcu žalobcu AK Varmus, s.r.o., Palárikova 83,
Čadca, IČO: 36 863 203, vedený v A., a.s., Y., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXX/XX.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák.
513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 610 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka zák.
č. 40/1964 Zb. (ďalej len „OZ“), Vládne nariadenie č. 586/2006 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie
vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka okresný súd žalobe vyhovel. V odôvodení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že dňa
3.12.2012 žalobca okresnému súdu doručil žalobu, v ktorej žiadal, aby okresný súd uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť mu sumu 2117,46 Eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Uviedol, že so
žalovaným uzavrel kúpnu zmluvu ústnu podľa § 409 a nasl. OBZ a ústnu zmluvu o preprave veci podľa
§ 610 a nasl. OBZ. Na základe platného právneho úkonu žalobca splnil svoju zmluvnú povinnosť dodať
a prepraviť žalovanému tovar a žalovaný nesplnil svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi kúpnu cenu za
prepravné. Prevzatie tovaru a uskutočnenie prepravy potvrdil žalovaný na dodacích listoch a záznamoch



o preprave. Cena tovaru a preprava bola žalovanému vyúčtovaná faktúrami č. FV-125000776 zo
dňa 24.04.2012 splatnou dňa 04.05.2012 na sumu 1660,38 Eur a faktúrou č. FV-125000863 zo dňa
30.04.2012 splatnou dňa 10.05.2012 na sumu 1957,08 Eur. Dňa 03.09.2012 žalovaný zaplatil na faktúru
č. 125000776 sumu 200,- Eur a dňa 31.10.2012 sumu 500,- Eur. Dňa 31.10.2012 zaplatil na faktúru
125000863 sumu 800,- Eur. Dlh žalovaného podľa žalobcu predstavoval sumu 2.117,46 Eur, teda
predmet sporu. Žalobca zároveň žiadal úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 OZ
v spojení s vládnym nariadením č. 586/2008 Z.z. K preukázaniu svojich tvrdení pripojil listinné dôkazy,
faktúry od čl. 4, záznamy o prevádzke vozidla čl. 8, 9, dodací list transportbetónu č. 283/04/12 čl. 10, č.
275/04/12 čl. 11, č. 279/04/12 čl. 12, faktúru č. 125000863 čl. 13, k nej záznam o preprave čl. 14, 15,
dodací list č. 356/04/12 čl. 16, č. 370/04/12 čl. 17, č. 376/04/12 čl. 18, upomienka čl. 20.

Okresný súd nariadil pojednávane na deň 06.06.2013. Žalovaný prevzal predvolanie dňa 10.05.2013,
teda v dostatočnom časovom predstihu. Lehota podľa § 115 ods. 2 OSP bola dodržaná, pričom žalovaný
v konaní pred súdom prvého stupňa neprodukoval tvrdenia a dôkazy o závažnom dôvode neprítomnosti
podľa § 101 ods. 2 OSP, § 119 OSP a v zmysle procesných poučení okresného súdu ani nepožiadal
o odročenie pojednávania. Okresný súd preto konal a rozhodol v neprítomnosti žalovaného. Pokiaľ
žalovaný telefonicky požiadal o ospravedlnenie kanceláriu okresného súdu z dôvodu, že sa nachádza
mimo územia Čadce, tak okresný súd tento dôvod nevyhodnotil ako závažný dôvod pre odročenie
pojednávania podľa § 101 ods. 2 OSP, § 119 OSP a podrobných procesných poučení súdu. Okresný súd
konštatoval, že tvrdený dôvod pre odročenie pojednávania žalovaný ani nepreukázal, ani nepožiadal o
odročenie pojednávania.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že aj keď nebola uzavretá písomná kúpna
zmluva a písomná zmluva o preprave veci, z nepriamych dôkazov listinných, faktúr, dodacích listov mal
preukázané, že bol uzavretý platný právny úkon kúpna zmluva a zmluva o preprave veci so špecifikáciou
tovaru čo do druhu, množstva a ceny podľa faktúry, dodacích listov a záznamu o prevádzke vozidla. Na
základe platného právneho úkonu žalobca plnil, žalovaný svoj zmluvný záväzok zaplatiť cenu kúpnu za
dodanú tovar a cenu prepravy nesplnil. Okresný súd ho preto zaviazal k zaplateniu dlhu v celom rozsahu
2.117,46 Eur istiny s príslušenstvom, vrátane úroku z omeškania podľa § 369 ods. 1 OBZ v nadväznosti
na § 517 ods. 2 OZ v spojení s vládnym nariadením č. 586/2006 Z.z. O trovách prvostupňového konania
okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, v ktorom namietal, že
„Okresný súd Čadca rozhodol: v časti I. v plnom rozsahu o zaplatenie sumy 2.117,46 Eur a úroky z
omeškania. Dôvod: uvedenú sumu rozporujeme o 200,- Eur. Dôkaz: úhrada z banky dňa 31.08.2012. V
časti II. v plnom rozsahu, nakoľko v časti I. je nesprávne vyčíslená suma.“

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní právneho zástupcu, ktorý
uviedol, že tvrdenia žalovaného v odvolaní neboli pravdivé. Zo žaloby a tiež z rozsudku súdu prvého
stupňa vyplývalo, že predmetom súdneho konania nebola platba vo výške 200,- Eur, ktorej príkaz na
úhradu dal žalovaný dňa 31.08.2012 a ktorá bola pripísaná na účet žalobcu dňa 03.09.2012. Na strane
dva žaloby je uvedené, že o túto platbu (okrem ďalších úhrad) žalobca znížil uplatnený nárok voči
žalovanému. Žalovaný sa úmyselne vyhýbal zaplateniu sumy, ktorá bola podľa žalobcu dôvodná, preto
mal za to, že žalovaný úmyselne odďaľuje súdne rozhodnutie. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že
žalovaný sa vzdal práva podať odvolanie voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa. „Odvolanie odporcu je
potrebné odmietnuť.“ Žiadal, aby „odvolací súd vydal toto uznesenie. Odvolanie odporcu sa odmieta.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 118,92 G (1 úkon právnej služby
- vyjadrenie k odvolaniu 91,29 € + režijný paušál 7,81 € I 20 % DPH t.j. 19,82 €) na účet spoločnosti
Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom Palárikova 83, 022 01 Y., v A., a.s. Y., číslo účtu:
XXXXXXXXXX/XXXX.“

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §



219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté
hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/76/2014-75 zo dňa 20.01.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 20.01.2015 (č.l. 76 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako správne
právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého
rozsudku, ktorým okresný súd žalobe vyhovel a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,
aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať
cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade
sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie
dôvodov na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.117,46 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
09.09.2013 (č.l. 61 spisu a nasl.) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa
výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods.1 OSP), odvolací súd
dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaného.

Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnosť žalobcom uplatnenej sumy žalobou, z dôvodu úhrady sumy
200,- Eur a zároveň poukázal na výpis z peňažného ústavu, ktorý pripojil vo fotokópií k odvolaniu. V
súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného, po oboznámení sa s obsahom spisu okresného



súdu však krajský súd konštatuje, že ide o novotvrdené skutočnosti žalovaným, pretože ich uviedol až
v odvolaní a k týmto tvrdeniam pripojený listinný dôkaz na č.l. 62 spisu je tiež dôkaz, ktorý žalovaný
neprodukoval v prvostupňovom konaní. V tejto súvislosti krajský súd akcentuje, že žalovaný bol v
prvostupňovom konaní riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, tak ako to podľa zistení odvolacieho
súdu vyplýva z č.l. 45 spisu v spojení s doručenkou na čl. 44 rub spisu. Uvedené zistenia viedli odvolací
súd k záveru, že ide o novo tvrdený dôvod a dôkaz, ktoré boli použité žalovaným až v podanom odvolaní,
pre ktoré neboli preukázané žiadne z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z § 205a ods. 1 OSP, preto na
ne nemohol krajský súd v odvolacom konaní prihliadať, keďže v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s §
205a ods. 1 OSP sa tento odvolací dôvod ani dôkaz nemohli stať relevantnými odvolacími dôvodmi, ani
dôkazmi pre účely odvolacieho koania práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady
pri tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa,
ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p.“

Za podstatné krajský súd považuje v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného uviesť, že
žalovaný mal v priebehu prvostupňového konania vytvorený dostatočný priestor na realizáciu svojich
procesných práv a povinností, bolo plne v jeho dispozícii, ako tento vytvorený priestor využije, správnosť
ktorého záveru v konečnom dôsledku vyplýva aj z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
III. ÚS 153/07, v zmysle ktorého ...„zmyslom procesných garancií, vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo
strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh
a výsledok konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej
moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez
dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k
záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, na rovnosť v konaní alebo na
prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie“.

Nemožno podľa krajského súdu tiež opomínať, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní
prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné
skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že
účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú
povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp.
dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho
nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo
15/2010). Žalovaný v priebehu prvostupňového konania podľa zistení odvolacieho súdu nárok uplatnený
žalobou nespochybnil, nenamietal a ani neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by vyvracal nárok žalobcu
uplatnený žalobou, z ktorého dôvodu zapríčinil, že nárok žalobcu zostal nesporným, čím v konečnom
dôsledku zvinil svoj neúspech v súdnom konaní, preto len pre úplnosť odvolací poukazuje na to, že
„Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech
v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k
neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa
pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť
za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda
okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na
sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z
účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012).

Odvolací súd potom práve na postoj žalovaného v priebehu prvostupňového konania len primerane a
podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn.
5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces



nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho
uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý
súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03)“.

Pre úplnosť považuje krajský súd za podstatné uviesť, že pokiaľ žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu
žalovaného navrhoval odvolanie žalovaného odmietnuť z dôvodu, že žalovaný sa vzdal práva podať
odvolanie, tak zo zápisnice spísanej okresným súdom dňa 06.06.2013 pred Okresným súdom Čadca (č.l.
51 a nasl.), ale ani z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by sa žalovaný relevantne vzdal práva
podať odvolanie. Z obsahu predmetnej zápisnice vyplýva, že žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu sa vzdal práva podať odvolanie, ako to vyplýva z č.l. 52 spisu, žalovaný však na predmetnom
pojednávaní podľa obsahu zápisnice nebol prítomný, z ktorého dôvodu a vzhľadom na obsah spisového
materiálu nebol priestor na postup navrhnutý žalobcom v jeho vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

Na dotvrdenie správnosti prijatých záverov okresným súdom krajský súd uvádza, že pokiaľ okresný
súd bez akýchkoľvek pochybností konštatoval, že medzi účastníkmi bol uzavretý platný právny úkon
kúpna zmluva a zmluva o preprave veci so špecifikáciou tovaru čo do druhu, množstva a ceny podľa
faktúry, dodacích listov a záznamu o prevádzke vozidla, na základe čoho potom žalobca plnil, tak bolo
potom povinnosťou žalovaného svoj zmluvný záväzok splniť, teda zaplatiť cenu kúpnu za dodaný tovar a
cenu prepravy, ktorú povinnosť si však nesplnil. Ak potom okresný súd zaviazal žalovaného k zaplateniu
ceny poskytnutých plnení v celom rozsahu 2.117,46 Eur istiny s príslušenstvom, tak krajský súd sa s
týmto záverom okresného súdu ako s vecne správnym stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 1, 2 OSP.
Krajský súd na tomto mieste len pripomína, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť,
pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval
okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového
stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132
OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery.

Po vykonaní odvolacieho prieskumu krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v
rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol
odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý
bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok
okresného súdu v odvolacom konaní ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam
žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Krajský súd zvýrazňuje, že „Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno



posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.
12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné
akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia
činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v
ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje,
že predmetná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120
ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by
ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že
súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť, ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 OSP vo väzbe na § 142 ods.
1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý uplatnil a vyčíslil náhradu trov
odvolacieho konania v podaní zo dňa 09.12.2013 (č.l. 68 spisu). Priznaná náhrada odvolacích trov na
strane žalobcu spočívala v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a
to za 1 vykonaný úkon právnej služby písomné vyjadrenie k odvolaniu žalovaného v sume 91,29 Eur
+ režijný paušál 7,81 Eur + 20 % DPH, teda celkovo v sume 118,92 Eur, ktorú sumu nahradí žalovaný
žalobcovi v lehote podľa § 160 ods. 1 OSP, a to na účet advokáta - právneho zástupcu žalobcu, v zmysle
§ 149 ods. 1 OSP.

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).