{"guid": "20fbb8b1-b989-460b-93d3-fe6d54f2d508:27e8f7ae-1bbf-4fcb-aa32-7b5c0254dc9f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1", "spisova_znacka": "11Co/405/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/405/2015 z 25. 10. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. októbra 2016, sp. zn. 11Co/405/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1", "identifikacne_cislo": "2112225624", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Mariana Podbehlá", "sudca_id": 656, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-mariana-podbehla-656", "datum_vydania": "2016-10-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ochrana osobnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "nazov": "§ 11 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-11", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/27e8f7ae-1bbf-4fcb-aa32-7b5c0254dc9f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/405/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112225624
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Hýbelová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2112225624.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Hýbelovej a členov
Mgr. Fedora Benku a Mgr. Renáty Gavalcovej, v právnej veci žalobcu: Ing. D. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XXXX/XX, O., zastúpeného JUDr. Róbertom Spálom, advokátom, Paulínska 24, Trnava, proti
žalovanému: F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXXX, O., zastúpenému PhDr. Mgr. X. J., PhD., A. XX,
B. B., o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo dňa 10. marca 2015, č.k. 15C/137/2012-355, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu  trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, žalobcovi určil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 1.930,24 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, do rúk zástupcu
žalovaného. Z odôvodnenia rozsudku vyplynulo, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 12.12.2012 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanému povinnosť verejne sa
ospravedlniť žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti zverejnením dobre
viditeľného ospravedlnenia na titulnej strane dvojtýždenníka Fraštacké noviny, ako aj zaplatiť žalobcovi
sumu 33.000 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. V dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby v časti
o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 eur bolo uznesením zo dňa 25.09.2013, č.k.
15C/137/2012-136, čiastočne zastavené konanie o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 17.000 eur
a bola pripustená zmena petitu tak, že žalovaný je povinný sa na svoje náklady verejne ospravedlniť
žalobcovi za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti a to zverejnením ospravedlnenia
v dvojtýždenníku Fraštacké noviny, najneskôr do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku
na mieste, ktoré je obdobné miestu, na ktorom bol v dvojtýždenníku Fraštacké noviny zo dňa 28.11.2012
uverejnený článok: „Koniec hádzanej?“ s podtitulom  „Maynet bojuje o halu, vraj ide o osobnú pomstu“
a to v znení: Ospravedlnenie Ing. D. V.. V čísle 23, ročník III. Fraštackých novín zo dňa 28.11.2012 bol
uverejnený článok „Koniec hádzanej?“ s podtitulom „Maynet bojuje o halu, vraj ide o osobnú pomstu“,
v ktorom som uviedol nepravdivé a zavádzajúce informácie o Ing. D. V.. Výroky: „Lebo si svojvoľne
nasadil korunu všemohúceho, mocipána tohto mesta a podľa toho sa aj správa.“ „Po skúsenostiach s
pánom V. sa inak vyjadriť nemôžem. Pán V. ma ako spoluakcionára v jednom spoločnom developerskom
projekte podviedol a keďže žijem v dvadsiatom prvom storočí, môžem slobodne vyjadriť svoj názor. Je
najvyšší čas odkázať ľuďom, s ktorými tento pán manipuluje, aby sa nenechali ďalej zastrašovať. Nech
si zachovajú svoju tvár a vlastnú hlavu na krku, aj keď to nie je niekedy jednoduché. Po päťročnom
obchodnom partnerstve poznám pána V. viac ako dobre a viem, čoho je schopný. Za týmito slovami si
stojím.“ „Je to jeho osobná pomsta voči mojej osobe, pretože som si dovolil napriek jeho postaveniu a
straníckej príslušnosti, ktorou sa všade oháňa, podniknúť kroky na ochranu mojich práv. Využíva na to



ľudí zo svojho okolia, aby ťahal nitkami a robil zlobu. Keď si tí ľudia splnia úlohu, jednoducho ich odkopne.
Trebárs poliklinika. Kto si vybral za predchádzajúceho konateľa V. F. A.? Prečo práve za jeho éry sa
vyšplhal dlh na takmer dva milióny eur? A. sa stal jeho vazalom s podpisovým perom v ruke.“ „Skutočný
dôvod pozná len on, prečo tak spravil. Úprimne? X. V. schovaný za akúsi koaličnú zmluvu medzi KDH a
Smerom a na základe klamlivých informácií o mne a mojej spoločnosti primátora jednoducho zavádzal
a zneužil. Nehľadajme za tým nič viac len fakt, že to tak pán V. chcel, tak si to prial, aby ukázal svoju
silu a ješitnosť.“ hrubým spôsobom zasiahli do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti Ing. D. V. a vzhľadom
na skutočnosť, že sa mnou zverejnené informácie nezakladajú na pravde, za ich uvedenie sa Ing. D.
V. ospravedlňujem.  F. B.. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu vo výške 16.000,-
eur ako aj náhradu trov konania a trov právneho zastupovania žalobcu do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.“  K zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu malo prísť výrokom „lebo si svojvoľne
nasadil korunu všemohúceho, mocipána tohto mesta a podľa toho sa aj správa.“, pričom podľa žalobcu
ide o označenie žalobcu dosť nevyberavým spôsobom. Ako ďalšie do osobnosti žalobcu zasahujúce
výroky sú označené výroky „Po skúsenostiach s pánom V. sa inak vyjadriť nemôžem. Pán V. ma ako
spoluakcionára v jednom spoločnom developerskom projekte podviedol a keďže žijem v dvadsiatom
prvom storočí, môžem slobodne vyjadriť svoj názor. Je najvyšší čas odkázať ľuďom, s ktorými tento
pán manipuluje, aby sa nenechali ďalej zastrašovať. Nech si zachovajú svoju tvár a vlastnú hlavu na
krku, aj keď to nie je niekedy jednoduché. Po päťročnom obchodnom partnerstve poznám pána V. viac
ako dobre a viem, čoho je schopný. Za týmito slovami si stojím.“ K tvrdeniu žalovaného, že ho žalobca
pri ich spoločnom developerskom projekte podviedol, chce žalobca poukázať na skutočnosť, že práve
voči žalovanému a spoločnosti MAYNET, s.r.o. prebiehajú súdne konania na Okresnom súde Trnava,
kde ako navrhovateľ vystupuje spoločnosť Arena servis, a.s., ktorá bola ich spoločným developerským
projektom. Predmetom sporu je  vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré získala spoločnosť MAYNET,
s.r.o., a žalovaný od spoločnosti Arena servis, a.s. tým, že nepostupovali v súlade so zmluvou a zásadami
predstavenstva. Tvrdenie, že žalobca robí zlobu je hrubým zásahom do jeho práv, občianskej cti a
ľudskej dôstojnosti. Medzi žalobcom a žalovaným prebiehajú súdne spory na viacerých súdoch, no tieto
nemajú nič spoločné s nájomnou zmluvou medzi spoločnosťou MAYNET s.r.o. a Mestom Hlohovec. Má
za to, že tu ide práve o osobnú pomstu žalovaného voči osobe žalobcu, ktorý ho chce týmto spôsobom
očierniť v očiach verejnosti a poškodzovať jeho mandát poslanca Národnej rady SR. V odpovedi na
otázku, aký bol podľa názoru žalovaného dôvod na vypovedanie nájomnej zmluvy Mestom Hlohovec
ho žalovaný opäť obviňuje bez dôkazov. Nepodložené tvrdenie žalovaného o zavádzaní a zneužití
primátora Mesta Hlohovec je výrazným zásahom do mravnej integrity žalobcu, ktorý výrazne poškodzuje
jeho česť a dôstojnosť. Žalobca zastáva funkciu poslanca NR SR od roku 2002, jeho postavenie v
očiach obyvateľov Hlohovca a tiež celej Slovenskej republiky je vážne a dôstojné. Výroky podobného
hanlivého typu  môžu vyvolať dojem, že žalobca svoj mandát poslanca Národnej rady SR zneužíva
pre svoju osobnú potrebu a svoj prospech. Žalovaný sa  k žalobe vyjadril keď uviedol, že zásadne
odmieta interpretáciu tvrdení žalovaného, v rozhovore neuviedol, že žalobca je všemohúci a ani že je
mocipán, uviedol iba to, že sa podľa neho tak správa. Pričom takýto svoj osobný názor žalovaný vyjadril
obrazne, vyslovil  bežnými slovami svoj názor na správanie a konanie žalobcu. Súd prvej inštancie
vec právne posúdil podľa ustanovenia           § 118a ods. 1, 2, 3, O.s.p.. Z vykonaného dokazovania
zisti, že dňa 28.11.2012 bol v dvojtýždenníku Fraštacké noviny č. 23 ročník III. v rubrike „horúca téma“
uverejnený rozhovor so žalovaným, zverejnený pod titulom „Koniec Hádzanej ?“ s podtitulom „Maynet
bojuje o halu, vraj ide o osobnú pomstu“ a to na stranách 10 - 11. Žalobca poukázal na články v
týždenníku PLUS SEDEM DNÍ, uviedol, že ide o dôkaz, ktorý sa už týka väčších rozmerov, nakoľko
je celoslovenským časopisom a vyšiel tesne pred voľbami do vyšších územných celkov. V článku sa
uvádza, že žalobca chce dostať  nemocnicu v Hlohovci do exekúcie alebo do konkurzu. Fraštacké noviny
vydáva spoločnosť Eurorest, ktorej jediným spoločníkom je manželka žalovaného, je aj jedným z dvoch
konateľov, pričom žalovaný bol donedávna tiež spoločníkom tejto spoločnosti. V podstate ide o súkromné
noviny žalovaného a jeho rodiny. Žalobca pociťuje obmedzenie svojej politickej činnosti ako okresný
predseda strany SMER v Hlohovci. Ďalej súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa článku 19, článku
26 ods. 1 Ústavy SR, podľa § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 O.z.. Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná. Pri ochrane osobnosti je potrebné skúmať intenzitu tvrdeného porušenia práva
na ochranu osobnosti v spojitosti so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality
uplatňovania práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti a slobodu prejavu. Tvrdený zásah do
práva na ochranu osobnosti pritom musí bezprostredne súvisieť s porušením chráneného základného
práva, musí ísť teda o zásah neoprávnený, ktorý presiahne svojou intenzitou takú mieru, ktorú v
demokratickej spoločnosti už nemožno tolerovať. Pri porušení práva na ochranu osobnosti výrokmi
žalovaného je potrebné rozlišovať či ide o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok. Kým skutkové



tvrdenie  sa opiera o fakt ako objektívne existujúcu realitu, ktorej pravdivosť je overiteľná, hodnotiaci
úsudok  je subjektívnym názorom svojho autora. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie, porušenie práva na
ochranu osobnosti môže spôsobiť iba také tvrdenie, ktoré je objektívne spôsobilé privodiť ujmu na
cti alebo dobrej povesti osoby v očiach ostatných fyzických osôb. Hodnotiaci úsudok nie je možné
dokazovať, nakoľko ide o zaujatie určitého subjektívneho postoja osoby. Je ale potrebné skúmať, či
uvedený výrok má určitý skutkový základ, či použitá forma jeho vyjadrenia je primeraná a či primárnym
cieľom kritiky nie je hanobenie danej osoby namiesto toho, aby bol zásah do práva na ochranu osobnosti
len nevyhnutným sprievodným javom oprávnenej  kritiky. V prípade politikov ako verejne činných osôb
sú kritéria posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov miernejšie a to z dôvodu, že osoba
verejne činná si musela vstúpením na verejnú scénu počítať s tým, že bude podrobená zvýšenému
záujmu zo strany verejnosti a bude podliehať jej neustálemu hodnoteniu. Je potrebné vziať do úvahy
časové súvislosti, za ktorých bol uvedený rozhovor so žalovaným zverejnený. V konaní bolo svedeckými
výpoveďami jednoznačne preukázané, že po výpovedi z nájmu bol nový nájomný vzťah medzi Mestom
Hlohovec a spoločnosťou MAYNET, s.r.o. predmetom riešenia, rokovaní od mája 2012, pričom žalobca
mal v októbri 2012 predložiť návrh, aby bola nájomná zmluva uzavretá  so Sportou Hlohovec. Nová
nájomná zmluva medzi Mestom Hlohovec a spoločnosťou MAYNET, s.r.o., bola schválená Mestskou
radou v Hlohovci dňa 21.06.2012, avšak z rokovania Mestského zastupiteľstva dňa 28.06.2012 bola
stiahnutá, nedostala sa na program rokovania ani v mesiacoch september, november 2012, mala sa
dostať až na rokovanie dňa 13.12.2012. Uvedený rozhovor bol zverejnený dňa 28.11.2012, teda  pred
zasadnutím mestského zastupiteľstva konaného dňa 13.12.2012. Otázka nájomného vzťahu k športovej
hale a problematike hádzanej v Meste Hlohovec bola predmetom záujmu verejnosti. Preto súd má
za to, že dopyt dvojtýždenníka Fraštacké noviny po rozhovore so žalovaným ako jedným z konateľov
spoločnosti MAYNET, s.r.o., bol pochopiteľný. Zverejnený rozhovor žalovaného na v tom čase aktuálnu
tému prenájmu športovej haly pred zasadnutím  mestského zastupiteľstva možno, keď sa zároveň
končila výpovedná lehota nájmu, považovať za legitímny nástroj na vyjadrenie sa k veciam verejným,
ktorou otázka hlohoveckej hádzanej je. Namietaný je výrok žalovaného v článku, lebo si svojvoľne
nasadil korunu všemohúceho mocipána tohto mesta a podľa toho sa aj správa. Uvedený výrok je
odpoveďou žalovaného na otázku, prečo sa treba pýtať žalobcu, prečo téma prenájmu športovej haly
prichádza do mestského zastupiteľstva po takmer roku a krátko pred vypršaním výpovednej lehotu. Pri
tomto výroku ide o hodnotiaci úsudok vyjadrený prípustným obrazným spôsobom, pričom neboli použité
žiadne hanlivé výrazy. Uvedený výrok predstavuje subjektívny názor žalovaného, že žalobca je ten, kto
by mohol vedieť, prečo sa téma prenájmu športovej haly dostáva na rokovania mestského zastupiteľstva
tak neskoro. Z výpovede svedkyne Ing. Z. vyplýva, že návrh so Sportou predložil žalobca asi v októbri
2012, čím boli prekvapení, pretože rokovania boli už v štádiu, keď mali byť predložené mestskému
zastupiteľstvu na schválenie, pričom od mája spolupracovali na novej nájomnej zmluve so spoločnosťou
MAYNET, s.r.o.. Svedok X. L. uviedol, že žalobca chcel zmluvu so  Sportou. Z uvedeného vyplýva,
že názoru žalovaného nechýba skutkový základ a teda, že žalovaný sa mohol subjektívne domnievať
že žalobca zasahuje do otázky nájomného vzťahu medzi Mestom Hlohovec a spoločnosťou MAYNET,
s.r.o., a tento svoj názor bol oprávnený primeraným spôsobom vysloviť, pričom jeho formulácia nejde
za hranice slušnosti v spoločnosti. Ďalším sporným výrokom je výrok:  (1)„Po skúsenostiach s pánom
V. sa inak vyjadriť nemôžem. (2) Pán V. ma ako spoluakcionára v jednom spoločnom developerskom
projekte podviedol a keďže žijem v dvadsiatom prvom storočí, môžem slobodne vyjadriť svoj názor. (3)
Je najvyšší čas odkázať ľuďom, s ktorými tento pán manipuluje, aby sa nenechali ďalej zastrašovať.
(4) Nech si zachovajú svoju tvár a vlastnú hlavu na krku, aj keď to nie je niekedy jednoduché. (5) Po
päťročnom obchodnom partnerstve poznám pána V. viac ako dobre a viem, čoho je schopný. (6) Za
týmito slovami si stojím.“  Posudzujúc tento výrok v kontexte na predchádzajúci výrok má  súd za to,
že zmyslom tohto celého výroku bolo podporiť opodstatnenosť predchádzajúceho výroku žalovaného v
tom zmysle, že žalovaný má so žalobcom negatívne skúsenosti, vie o ňom „svoje“ a z tohto odvodzuje
svoj predchádzajúci názor o tom ,že si žalobca svojvoľne nasadil korunu všemohúceho, mocipána
tohto mesta a podľa toho sa aj správa. K výroku 1 súd uvádza, že ide o podporné vyjadrenie názoru
žalovaného, že sa nemôže vyjadriť inak, ako  sa vyjadril v predchádzajúcom výroku. Takýto výrok nie je
ani skutkovým tvrdením, ani hodnotiacim úsudkom spôsobilým zásahu do cti alebo dôstojnosti žalobcu.
Pri vete (2) žalovaný podľa názoru súdu neuviedol, že sa žalobca dopustil trestného činu podvodu, z
tohto výroku nie je možné konštatovať, že by sa žalovaný snažil vykresliť žalobcu ako  osobu páchajúcu
trestné činy. Bez významu pritom je, že žalovaný skutočne podal na žalobcu trestné oznámenia a teda
z konania žalobcu sám usudzoval, že sa žalobca trestného činu dopustil. Z druhej vety výroku nie
je pritom možné vyvodiť, že by malo ísť zo strany žalovaného o obviňovanie žalobcu zo spáchania
trestného činu podvodu, ale uvedená formulácia vyznieva ako vyjadrenie názoru žalovaného, že bol



žalobcom v rámci obchodných vzťahov podvedený a to v zmysle synonyma oklamaný. Tomu, že ide
o vyslovenie subjektívneho názoru žalovaného nasvedčuje aj dovetok „môžem slobodne vyjadriť svoj
názor“. V kontexte celej vety potom slovo podviedol neevokuje spáchanie trestného činu žalobcom,
ako skutkové tvrdenie, ale hodnotiaci úsudok na správanie sa žalobcu v rámci obchodných vzťahov so
žalovaným. Žalobca ničím navyše neodôvodnil a nepreukázal, že by tento výrok bol spôsobilý zasiahnuť
do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a že by bol spôsobilý ich znížiť. K výroku žalobca uviedol
len toľko, že sa ho kolegovia na uvedené pýtali, keď zároveň dodal, že tomu ani neverili, z čoho
vôbec nevyplýva, ako bol výrok spôsobilý znížiť jeho osobnú česť. Zároveň výslovne nenavrhol vypočuť
manželku ako svedkyňu. Z uvedeného nemožno inak ako konštatovať, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno tvrdenia, že by týmto výrokom mohlo dôjsť k zásahu do jeho osobnostných práv. V prípade
ďalších viet výroku (3),(4), (5), možno konštatovať, že ide takisto o hodnotiace úsudky žalovaného
vyjadrené v rámci kritiky verejne činnej osoby, nie neprimeraným spôsobom, nadôvažok ani v prípade
týchto výrokov žalobca v žalobe ani na pojednávaní neuviedol v čom vidí ich spôsobilosť zasiahnuť do
práva na ochranu jeho osobnosti a nepreukázal ich  difamačné pôsobenie.  Veta (6) vo výroku nie je
ani skutkovým tvrdením, ani hodnotiacim úsudkom ale len vyjadrením stanoviska žalovaného k svojim
výrokom a preto by ním k zásahu do žalobcovho práva nemohlo dôjsť. Vo výroku, ktorým žalovaný
odpovedá na otázku, čo má žalobca spoločné s prenájmom športovej haly , podľa názoru súdu žalovaný
vyjadruje svoj subjektívny názor a to, že situácia ohľadom prenájmu športovej haly je osobnou pomstou
zo strany žalobcu, keď toto tvrdenie je hodnotiacim úsudkom žalovaného, ktorému nechýba skutkový
základ, ktorý bol v konaní preukázaný a síce, že to bol práve žalobca, ktorý dal primátorovi impulz na
vypovedanie pôvodnej nájomnej zmluvy a žalobca chcel, aby bola uzavretá zmluva s iným subjektom.
Taktiež tvrdenia ohľadne polikliniky súd považoval za hodnotiace  úsudky, ktoré nepostrádali skutkový
základ, keď v rozhovore v dvojtýždenníku Fraštacké noviny č. 22/2012 P. V., bývalý riaditeľ Nemocnice
s poliklinikou v Hlohovci uviedol, že žalobca predstavoval nového konateľa, s ktorým už v októbri 2008
chodil po LDCH ako so psíkom a tiež, že hoci to nemôže vydokladovať, je presvedčený, že celá táto akcia
odštartovala už v roku 2008, keď tu behal poslanec D. V. a robil si kampaň. Vo zvyšnej časti výroku ide o
rečnícke otázky, na ktoré žalovaný nedáva odpoveď a preto ich nie je možné považovať za tvrdenia, či
už skutkové alebo hodnotiace  a tiež v závere výroku ide o hodnotiaci úsudok vo forme primeranej kritiky.
Vo výroku,  kde žalovaný odpovedá na otázku aký bol podľa jeho názoru dôvod výpovede zo zmluvy
od primátora mesta, sa takisto jedná o hodnotiace úsudky vyjadrujúce subjektívny názor žalovaného
ktorý je podložený faktickým základom preukázaným v konaní a  síce svedeckou výpoveďou X. L.. Súd
tak nemal ani pri jednom z výrokov za preukázané, že by niektorý z výrokov bol spôsobilý zasiahnuť do
práva na ochranu osobnosti žalobcu, znížiť jeho osobnú česť a ľudskú dôstojnosť  a to z dôvodu, že buď
išlo o hodnotiace úsudky, ktoré mali preukázaný skutkový základ a zároveň  neprekročili mieru prípustnej
kritiky alebo išlo o hodnotiaci úsudok, ktorý síce skutkový základ preukázaný nemal, ale nebolo zo strany
žalobcu tvrdené ani preukázané, že by bol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu alebo
išlo o výroky nemajúce povahu ani skutkových tvrdení ani hodnotiacich úsudkov a teda išlo o výroky
nespôsobilé zásahu do práva na ochranu osobnosti kohokoľvek. Bez významu potom zostáva koľko
osôb sa mohlo s uvedenými výrokmi oboznámiť, keďže žalobca ani pri jednom výroku nepreukázal
difamačné účinky. Súd mal za dostatočne preukázané, že poskytnutie rozhovoru žalovaným nebolo
samoúčelné, ale vyvolané aktuálnou situáciou nadchádzajúceho zasadnutia mestského zastupiteľstva,
keď vyvstala potreba verejnej diskusie ohľadom prenájmu športovej haly. Žalovaný je pritom občanom
SR, ktorý má Ústavou SR zaručenú slobodu prejavu, keď jeho vyjadrenia v kontexte celého článku
sa priamo dotýkajú témy prenájmu športovej haly a jej pozadia. Žalobca je politikom, teda verejne
činnou osobou, ktorá musí zniesť väčšiu mieru kritiky pokiaľ ide o hodnotiace úsudky. Išlo pritom o
hodnotiace úsudky, ktoré boli primerané a to čo do obsahu aj formy a nevybočili z medzí, ktoré boli
potrebné na dosiahnutie  sledovaného účelu, ktorým bolo nastolenie otázok týkajúcich sa pozadia
riešeného nájomného vzťahu. Poukazovanie  zo strany žalobcu na články uverejnené v iných médiách
napr. Plus sedem dní, nemohlo v tomto konaní preukazovať zásahy do osobnostných práv žalobcu,
nakoľko predmetom konania je ochrana osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté v zmysle petitu žaloby
iba konkrétnymi výrokmi z článku vo Fraštackých novinách. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, nakoľko nemal súd za preukázané, že by bol niektorý z výrokov spôsobilý zasiahnuť do
dôstojnosti žalobcu alebo jeho vážnosti v spoločnosti, nie je možné vôbec hovoriť o ich znížení v značnej
miere, v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 O.z.. Z toho dôvodu súd žalobu aj  v tejto časti považoval za
nedôvodnú. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na
§ 151 ods. 1 O.s.p., keď priznal plne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania od žalobcu
v sume 1.930,24 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia.



2. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom určenej lehote podal odvolanie žalobca.
Uviedol, že napriek tomu, že súd prvej inštancie podrobne rozobral každý výrok resp. jeho časti
samostatne, jeho odôvodnenie zostalo pri všetkých výrokoch totožné, keď opakovane uvádza, že výroky
predstavujú subjektívny názor a oprávnenú kritiku zo strany žalovaného, čím bez akéhokoľvek právneho
základu neobmedzene a neodôvodnene uprednostnil slobodu prejavu žalovaného pred právom na
ochranu osobnosti žalobcu. Napriek tomu, že súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení deklaroval
súdnou praxou uznávané výkladové pravidlá pri hodnotení oprávnenosti zásahov do  osobnostných
práv, tieto pri analýze jednotlivých výrokov dôsledne nerešpektoval, čo viedlo k nesprávnym skutkovým
zisteniam a následnému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Prvý žalovaný výrok súd prvej
inštancie nesprávne vyhodnotil. Tento nemá oporu v skutkovom základe, nevychádza z pravdivých
informácií. Predložiť návrh na uzatvorenie zmluvy s Mestom Hlohovec môže ktorákoľvek fyzická i
právnická osoba a takéto konanie nemožno označiť svojvoľne uvedeným výrokom. Verejné označenie
žalobcu za všemohúceho a mocipána mesta znižuje jeho dôstojnosť a česť v očiach verejnosti a
výrazne zasahuje do jeho osobnostných práv. Ďalší výrok, v ktorom žalovaný  o žalobcovi tvrdí, že ho
v spoločnom developerskom projekte podviedol, súd prvej inštancie vyhodnotil, že nejde o obviňovanie
z trestného činu. Z výroku je  však zrejmé, že týmto chcel žalovaný v očiach širokej verejnosti (odkázať
ľuďom) zneuctiť a zdiskreditovať žalobcu nielen ako potenciálneho obchodného partnera ale ako občana
a súčasne verejne činnú osobu. Ďalší výrok, v ktorom žalovaný spomína polikliniku  takisto súd zle
vyhodnotil. Žalobca ako každý občan má možnosť oboznámiť sa s uzatvorenými zmluvami, ktoré sú
verejne dostupné. V prípade, ak niekto zistí, že takáto zmluva sa neplní, je oprávnený na to upozorniť,
či už anonymne alebo oficiálnym podnetom štatutárovi mesta. V prípade, že by spoločnosť žalovaného
plnila zmluvné podmienky tak, ako boli dojednané, nevytvorila by žiadny priestor pre jej ukončenie resp.
nevyhnutnosť rokovania o jej ďalšej existencii. Predmetný výrok po vzhliadnutí širokej verejnosti zakladá
o žalobcovi obraz osoby zodpovednej za nepriaznivý finančný stav polikliniky v Hlohovci ako aj osoby
brániacej realizácii športu v Meste Hlohovec. Ďalší výrok o tom, že žalobca schovaný za akúsi koaličnú
zmluvu medzi KDH a SMEROM a na základe klamlivých informácií o žalovanom a jeho spoločnosti
primátora jednoducho zavádzal a zneužil, súd vyhodnotil ako prípustné hodnotiace úsudky žalovaného.
Výpoveď Ing. Z. ako svedkyne preukázala, že nájomná zmluva sa neplnila a výpoveď z nájomnej zmluvy
bola daná z dôvodu neplnenia povinností uvedených v nájomnej zmluve. Existenciu hádzanej v Hlohovci
ohrozila výlučne spoločnosť žalovaného neplnením svojich povinností, tvrdenie, že žalobca ohrozil
existenciu hádzanej nemôže požívať právnu ochranu v tom smere, že žalovaný bude neobmedzene
a svojvoľne verejne rozširovať vyfabrikované klamstvá a takýmto spôsobom znevažovať osobnosť
žalobcu za účelom jeho zdiskreditovania a ohrozenia jeho dôstojnosti v očiach verejnosti. Súd sa
nedostatočne vysporiadal  aj so skutočnosťou, že jedinou spoločníčkou vydavateľstva dvojtýždenníka,
v ktorom bol uverejnený článok je manželka žalovaného. Súd uviedol, že dopyt  po rozhovore so
žalovaným považuje za pochopiteľný, a to aj napriek skutočnosti, že v danom prípade nemožno mať
pochybnosti o jednostrannosti širokej verejnosti odprezentovaných klamstiev  a urážok žalobcu, súd
sa nezaoberal otázkou, či z dôvodu vecí verejných bol žalovaný oslovený aj z iných médií a ako
danú problematiku odprezentoval. Súd sa nevysporiadal so zásadnými listinnými dôkazmi, oznámením
o riešení problematiky sporov a medializovaných káuz poslanca NR SR Ing. V., v ktorom krajská
predsedníčka strany SMER vyhlásila, že problematika existujúcich sporov medzi žalobcom a žalovaným
ako aj mediálne útoky žalovaného na osobu žalobcu boli prerokované na úrovni krajskej organizácie
SMER Trnava. Žalobca dostatočne preukázal neprimeranosť zásahov spočívajúcich v medializovaných
výrokoch žalovaného na osobnosť žalobcu, ktorých následkom bolo zdiskreditovanie žalobcu, zníženie
jeho dôstojnosti a cti v očiach verejnosti ako aj vážnosti v spoločnosti a je potrebné mu preto poskytnúť
ochranu. Vzhľadom k uvedenému navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie  zmeniť, žalobe v
celom rozsahu vyhovieť a žalobcovi priznať náhradu trov konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že od začiatku súdneho konania ide
vo vzťahu k žalobcom uvádzaným konštatovaniam a ich zdôvodneniu iba o nepodložené tvrdenia
žalobcu. V odvolaní uvádza tie skutočnosti, ktoré už uvádzal aj pred súdom prvej inštancie, pričom s
takýmito ním tvrdenými skutočnosťami sa súd správne, logicky, zrozumiteľne a dostatočne podrobne
vysporiadal v odôvodnení. Žalovaný ničím nepoškodil dobré meno, ľudskú dôstojnosť a česť žalobcu.
Žalobca opomína skutočnosť, že je verejne, politicky činnou a známou osobou a je povinný preukázať
vyššiu mieru tolerancie voči kritike svojej osoby ako bežný občan. Žalobca v odvolaní tvrdí, že súd
sa nevysporiadal so zásadnými listinnými dôkazmi, ktorými dôkazmi má byť podľa odvolania jediný
list straníckej kolegyne žalobcu, z ktorého obsahu nevyplýva nič iné iba to, že vec bola interne
prerokovaná na krajskej úrovni politickej strany SMER, bez vyvodenia akýchkoľvek sankcií, či postihu



voči žalobcovi. Ani samotný žalobca nešpecifikoval žiadne poškodenie svojho mena, svojej ľudskej
dôstojnosti, cti alebo svojich osobnostných práv a zároveň uviedol, že proti nemu neboli vyvodené
dôsledky s prípadným možným odvolaním ako predsedu strany SMER v Hlohovci. Takisto sa Mandátový
a imunitný výbor NR SR nezaoberal touto kauzou. Žalovaný vychádzal pri svojich vyjadreniach zo
skutkových tvrdení korešpondujúcich realite  a skutočnému priebehu rozhodných udalostí, pričom
tieto údaje žalovaný doplnil vlastnými hodnotiacimi úsudkami obsahujúcimi prípustnú a oprávnenú
kritiku, ktoré nepredstavujú a nemôžu predstavovať neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.
Žalobca v priebehu konania ani v odvolaní vôbec nevymedzil dôvody, na základe ktorých považuje
výroky žalovaného za neoprávnené zásahy do svojich práv chránených ustanovením § 11 O.z. a keďže
tieto dôvody ani neexistujú, je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Navrhol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdiť a priznať mu trovy odvolacieho konania.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože
rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na prvoinštančnom súde pod sp.zn. 15C/137/2012 je  ochrana
osobnosti a poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.000 eur.

6. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba žalobcu ako nedôvodná zamietnutá.

7. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie odvolateľom tvrdených skutočností, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam a pretože zdieľa jeho právny záver,  s
poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP ako odvolací súd odkazuje na odôvodnenie písomného
vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvoinštančného súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolaní
navyše neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vysporiadal
a ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov
súdu dodáva,  že súd sa dostatočným spôsobom zaoberal každým výrokom žalovaného, tieto výroky
podrobne rozobral a pri každom uviedol svoj záver a odôvodnil, prečo nebol ten ktorý výrok spôsobilý
neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. Správne pri všetkých výrokoch skonštatoval,
že sa jednalo o hodnotiaci úsudok a vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného, ktorého tvrdenia
korešpondovali realite a skutočnému priebehu udalostí. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, že
hodnotiace úsudky obsahovali prípustnú kritiku a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je
verejne činná osoba a do politiky sa dal zvoliť dobrovoľne. Žalobca nevymedzil dôvody, na základe
ktorých považuje výroky za neoprávnené zásahy do jeho osobnostných práv, nešpecifikoval žiadne
poškodenie svojho mena, ľudskej dôstojnosti, cti, žiaden postih voči jeho osobe ani ujmu. Súd  sa
dostatočne vysporiadal aj s namietanou otázkou personálneho obsadenia týždenníka, ktorý rozhovor
uverejnil. Správne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď tieto priznal  úspešnému žalovanému.

8. Vzhľadom k všetkým uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z
dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný.

10. Uvedený rozsudok bol v senáte prijatý  pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).



Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15C/137/2012", "guid": "ffd3ccb4-d330-4032-a83f-f847748632d5:6f29022e-4bdc-4945-aa42-c2b3999c9f7e", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}