Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/255/2014 z 13. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 13. apríla 2015, sp. zn. 8Co/255/2014, ECLI:SK:KSBA:2015:1708899913.5 Krajský súd Bratislava | 8Co/255/2014 | ECLI:SK:KSBA:2015:1708899913.5 | 2015-04-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo Citované ustanovenia: § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb., § 61 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f079e93d-57ab-4cd1-9ed9-6d421f0ddb20 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1708899913.5 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/255/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899913
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1708899913.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci navrhovateľa: : Y.. H. W., X. U. XX, P. X.,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie odporcu proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 19. marca 2014 č.k. 4C 695/2008-398, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom zo dňa 19. marca 2014 č.k. 4C 695/2008 - 398 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 798,65 eur za obdobie od 29. 10. 2001 do 30. 9.
2002, vo zvyšnej časti návrh zamietol s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi konania vznikol
pracovnoprávny vzťah dňom 1. 4. 1999, menovaním navrhovateľa do funkcie vedúceho organizačného
odboru Okresného úradu v Senci. Dňa 26. 10. 2001 bol s navrhovateľom okamžite skončený pracovný
pomer z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny. Po vykonanom dokazovaní bolo ustálené,
že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Vzhľadom na to, že navrhovateľ nepožiadal o
prijatie do štátnej služby v zákonom stanovenej lehote, vyvodil záver, že jeho pracovný pomer zanikol
zo zákona ku dňu 30. 9. 2002. Konštatoval, že v súvislosti s účinnosťou zákona č. 345/2012 Z.z.
došlo po začatí konania k právnej skutočnosti, v dôsledku ktorej sa zmenil účastník konania na
strane odporcu s poukazom na to, že majetok štátu, pohľadávky, záväzky a súdne spory, ktoré mal
v správe Obvodný úrad Bratislava k 31. 12. 2012, prešli do správy Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. Uviedol, že účastníkom konania na strane odporcu je stále Slovenská republika, v zastúpení
štátnym orgánom v rozsahu jeho pôsobnosti stanovenej osobitným predpisom, pričom otázka, ktorý
orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu daného sporu má v mene štátu konať, nie je otázkou vecnej
legitimácie účastníka a v prípade zmeny štátneho orgánu oprávneného konať za štát, sa nejedná o
zmenu účastníka konania v zmysle § 92 ods. 2 O.s.p.. Po právnej stránke vec posúdil podľa § 251
zákona č. 311/2001 Z.z. s poukazom na § 61 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.. Dospel
k záveru, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 29. 10. 2001, kedy oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do 30. 9. 2002, kedy jeho pracovný pomer u
zamestnávateľa skončil. Vychádzajúc z rozhodného obdobia III. kalendárneho štvrťroku 2001 ustálil
výšku priemerného mesačného zárobku v sume 798,65 eur. Za nedôvodnú považoval námietku odporcu,
ktorou žiadal priznať navrhovateľovi náhradu mzdy len za obdobie šiestich mesiacov. V tejto súvislosti
poukázal na to, že výsluhový dôchodok poberal navrhovateľ na základe práce vykonávanej službách
československej armády, ktorú ukončil v roku 1986, po okamžitom skončení pracovného pomeru bol



nezamestnaný a poberal len výsluhový dôchodok. Od 18. 2. 2002 mu bolo zrušené pozastavenie
výkonu činnosti komerčného právnika, a starobný dôchodok mu bol priznaný až v roku 2003. V kontexte
uvedeného poznamenal, že nebolo možné spravodlivo od navrhovateľa očakávať, aby bol nečinný, aby
zostal bez zamestnania a aby žil iba z výsluhového dôchodku. Navrhovateľovi preto priznal náhradu
mzdy za obdobie od 29. 10. 2001 do 30. 9. 2002 a vo zvyšnej časti jeho nárok na náhradu mzdy za
obdobie od 26. 10. do 28. 10. 2001 zamietol.
Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo návrhu vyhovené, podal v zákonom stanovenej lehote
odvolania odporca, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bol návrh proti nemu zamietnutý, dôvodiac tým,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentoval,
že Ministerstvo vnútra SR je právnickou osobou, ktorá má samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti
a toto jeho postavenie je potrebné odlišovať od jeho postavenia v tých veciach, v ktorých vystupuje
ako štátny orgán, pričom koná za štát v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi. Ak
má Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky konať v mene štátu, koná len na základe Ústavy SR, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Štátny orgán môže konať za Slovenskú
republiku len vtedy, keď ho na takéto konanie splnomocňuje zákon (§ 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z.z. o
správe majetku štátu, zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci). Zotrval tak na svojej námietke nedostatku pasívnej legitimácie v konaní.
Navrhovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu odporcu uviedol, že Slovenská republika je síce spôsobilá
byť účastníkom konania, no spôsobilosť samostatne konať pred súdom má len v spojení so štátnym
orgánom, ktorého sa vec týka, pretože len jeho prostredníctvom môže ako právnická osoba robiť právne
úkony. Zotrval na tom, že Ministerstvo vnútra SR je v tomto v spore pasívne legitimované, a preto navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej ( vyhovujúcej) časti a v medziach
uplatnených dôvodov odvolania, ktorými je viazaný ( § 212 ods. 1 O.s.p.), vrátane konania, ktoré mu
predchádzalo, bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie nároku navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy
z neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru ( § 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením
výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom
o tom, že navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie od 29.10.2001, kedy oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, do skončenia jeho pracovného pomeru
dňa 30.9.2002 a vec správne posúdil aj po právnej stránke, keď vychádzajúc z ust. § 251 zákona č.
311/2001 Z.z., aplikoval § 61 ods. 1,2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb..
Vecná legitimácia vyjadruje stav vyplývajúci z hmotného práva, ktorý v konečnom dôsledku vedie
k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania
v hmotnoprávnom vzťahu. Účastník konania, ktorý je nositeľom tvrdeného hmotného práva
alebo oprávnenia má aktívnu vecnú legitimáciu, účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti, má pasívnu vecnú legitimáciu. Súd môže návrhu vyhovieť len vtedy, ak navrhovateľ žaluje
osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ak sa v konaní táto skutočnosť nepreukáže, súd
žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie.
Podľa § 8a ods. 1, ods.2 , ods. 3 zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej
správe, práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov, ktorí k 31.
decembru 2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo.
Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2012 vykonávali
práce vo verejnom záujme v obvodnom úrade, prechádzajú na ministerstvo.
Nároky zamestnancov vyplývajúce z prechodu práv a povinností podľa odsekov 1 a 2 uspokojí
ministerstvo podľa osobitných predpisov.
Podľa § 8a ods. 4 zákona č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe, majetok
štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mal v správe obvodný úrad k 31. decembru 2012, prechádzajú
do správy ministerstva okrem majetku štátu, ku ktorému obvodný úrad vykonáva pôsobnosť podľa
osobitného zákona.
V preskúmavanej veci je zrejmé, že pracovný pomer navrhovateľa bol skončený ku dňu 30. 9. 2002,
nakoľko navrhovateľ nepožiadal o prijatie do štátnej služby. Keďže navrhovateľ nebol ku dňu 31. 12.
2012 zamestnancom Obvodného úradu Bratislava vykonávajúcim k 31. 12. 2012 štátnu službu alebo
prácu vo verejnom záujme na Obvodnom úrade Bratislava, nemohli prejsť pracovnoprávne nároky, ktoré
sú predmetom tohto konania, na Ministerstvo vnútra SR podľa § 8a ods. 3 vyššie citovaného zákona.
Ministerstvo vnútra SR nenamietalo, že by nebolo právnym nástupcom Obvodného úradu Bratislava,



namietalo len tú skutočnosť, že v konaní vystupuje ako zástupca štátu, a preto nie je ako takto označený
odporca pasívne legitimovaným subjektom.
Jediným hmotnoprávnym ustanovením, na základe ktorého mohlo prevziať Ministerstvo vnútra SR
záväzky Obvodného úradu Bratislava je ustanovenie § 8a ods. 4 vyššie citovaného zákona, podľa
ktorého prešli záväzky spravované Obvodným úradom Bratislava k 31. 12. 2012 do správy Ministerstva
vnútra SR. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je predmetom daného konania záväzok štátu, ktorého správu
vykonával Obvodný úrad Bratislava, zastupujúci v tomto konaní štát, v zmysle citovaného ustanovenia
zákona došlo len k zmene správy tohto záväzku štátu z Obvodného úradu Bratislava na Ministerstvo
vnútra SR, ktoré je správne v tomto konaní označené ako zástupca štátu. Odporca preto nedôvodne
namieta, že nie je v konaní pasívne legitimovaným subjektom, keďže, ako správne konštatoval aj súd
prvého stupňa, oprávnenie konať v mene štátu; ktoré v tomto prípade prešlo na Ministerstvo vnútra SR
podľa § 8a ods. 4 vyššie citovaného zákona; nie je otázkou vecnej pasívnej legitimácie v konaní.
So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd uzavrel, že rozsudok súdu prvého stupňa je z hľadiska
odporcom uplatnených odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia vecne správny, a preto ho
v napadnutej časti, v ktorej bolo návrh navrhovateľa na zaplatenie náhrady mzdy vyhovené, potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s §
142 ods.1 O.s.p. podľa ktorého úspešnému navrhovateľovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania, ktoré mu však odvolací súd nepriznal pre absenciu jeho návrhu na rozhodnutie o povinnosti
nahradiť mu trovy konania v odvolacom konaní podľa ust. § 151 ods.1 vety prvej O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.