Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 6Co/12/2013 z 23. 4. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 23. apríla 2013, sp. zn. 6Co/12/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4209209306.5 Krajský súd Nitra | 6Co/12/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4209209306.5 | 2013-04-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť skončenia pracovného pomeru Citované ustanovenia: § 63 ods. 1 písm. b) ZP, § 221 ods. 1 písm. f) OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b8928018-d81e-4f75-ab86-089967152e41 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4209209306.5 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/12/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4209209306
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Gálisová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4209209306.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci navrhovateľky: S. J., nar. XX.XX.XXXX,
bydlisko: H., ul. G. H. XX/X, zastúpenej advokátkou: JUDr. Andrea Szabóová, so sídlom Komárno,
Františkánov 16/2, proti odporcovi: COMORRA SERVIS, IČO: 44 191 758, so sídlom Komárno,
Záhradnícka 4, zastúpenom advokátom: Mgr. Martin Jánsky, so sídlom v Nitre, Štúrova 13, o určenie
neplatnosti výpovede, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno z 28. septembra
2012 pod č. k. 6C/182/2009-537 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd rozhodol, že výpoveď zo zákonného dôvodu podľa § 63
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce daná navrhovateľke listom odporcu zo dňa 10.03.2009 je neplatná.
V dôvodoch svojho písomného rozhodnutia poukázal na doterajší priebeh konania a rozhodnutia,
ktoré boli v danej veci vydané. Uviedol, že rozsudkom z 27.05.2010 pod č. k. 6C/182/2009-177 určil,
že výpoveď je neplatná a žalobu v časti určenia trvania pracovného pomeru zamietol. Krajský súd
v Nitre uznesením z 26.10.2010 pod č. k. 6Co/241/2010-220 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania, či na rozhodnutie riaditeľa
odporcu o zrušení úseku verejnoprospešných objektov a energetiky bol potrebný súhlas primátora
Mesta Komárno. Odvolací súd v danom uznesení konštatoval, že ponukovou povinnosťou odporcu sa
súd nebude ďalej zaoberať, pretože samotná navrhovateľka na odvolacom pojednávaní potvrdila, že
odporca v čase dania spornej výpovede nemal iné voľné pracovné miesto. Po doplnení dokazovania
vydal rozsudok 12.04.2011 pod č. k. 6C/182/2009-248, ktorým opätovne určil, že sporná výpoveď je
neplatná. Krajský súd v Nitre uznesením z 13.09.2011 pod č. k. 6Co/160/2011-294 zrušil rozsudok
a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení
vyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého výpovedný dôvod daný odporcom navrhovateľke podľa
§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce je daný. Ponuková povinnosť odporcu nevznikla, keďže nemal
pre navrhovateľku inú vhodnú prácu. Navrhovateľka však bola v postavení predsedníčky odborovej
organizácie a preto bolo potrebné doplniť dokazovanie v súlade s ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce. V
ďalšej časti prvostupňový súd poukázal na doplnenie dokazovania po zrušujúcom uznesení Krajského
súdu v Nitre, ust. § 63 ods. 1 písm. b/ , § 17 ods. 2 a § 240 ods. 8,9 Zákonníka práce. Ďalej
uviedol, že je nesporné, že zástupcovia zamestnancov nedali súhlas k rozviazaniu pracovného pomeru
navrhovateľky. Preto ďalej skúmal v zmysle vyššie zákonných citovaných ustanovení, či od odporcu je
možné spravodlivo žiadať, aby naďalej zamestnával navrhovateľku. Zaoberal sa jednak podmienkami
objektívneho charakteru (že odporca nemá finančné prostriedky na mzdu navrhovateľky a nemá pre ňu
vhodnú prácu, pretože jej funkcia bola zrušená) a prekážkami na strane navrhovateľky spočívajúcimi v
porušení pracovnej disciplíny, ktoré považoval za subjektívne dôvody. Preto v ďalšom konaní zisťoval,



aký bol vývoj zamestnancov odporcu po 30.06.2009, kedy mal pracovný pomer navrhovateľky skončiť
a po doplnení dokazovania dospel k záveru, že odporca aj po prepustení navrhovateľky prijímal nových
zamestnancov. Ak teda rozširoval počet zamestnancov aj v roku 2012, neobstojí jeho tvrdenie o
objektívnej nemožnosti navrhovateľku v súčasnosti zamestnávať. V dôvodoch rozhodnutia poukázal
na konkrétne prijatých zamestnancov do pracovného pomeru a ich funkcie. Na základe uvedených
skutočností potom dospel k záveru, že u odporcu ním tvrdená objektívna skutočnosť, pre ktorú nemohol
navrhovateľku ďalej zamestnávať, nie je daná. V ďalšej časti sa zaoberal subjektívnymi dôvodmi
na strane navrhovateľky spočívajúcimi v opakovanom porušovaní pracovnej disciplíny. K porušeniu
pracovnej disciplíny týkajúceho sa Bufetu Kaktus uviedol, že zamestnávateľ zrejme nepovažoval
porušenie pracovnej disciplíny za tak intenzívne, pretože nevyvodil z neho žiadne disciplinárne dôsledky.
Za daného stavu preto nie je možné považovať uvedený dôvod za dôvod znemožňujúci navrhovateľku
ďalej zamestnávať. K ďalšiemu porušovaniu pracovnej disciplíny spočívajúcemu v tom, že navrhovateľka
až 05.03.2009 odovzdala lekárske potvrdenie o začiatku svojej práceneschopnosti, začínajúcej dňom
02.03.2009 uviedol, že dané konanie nie je možné považovať za porušenie pracovnej disciplíny, pretože
navrhovateľka o prekážke v práci informovala svojho zamestnávateľa bez zbytočného odkladu. Svoju
povinnosť si splnila tým, že riaditeľovi telefonicky oznámila nenastúpenie do práce z dôvodu dopravnej
nehody jej syna. Ďalšiemu porušovaniu pracovnej disciplíny týkajúcej sa mobilného telefónu a počítača
uviedol, že uvedené dôvody neobstoja, nakoľko zo zmluvy o výpožičke ohľadne mobilného telefónu
jednoznačne nevyplýva, že by mobilný telefón mohla používať navrhovateľka len na služobné účely.
Navrhovateľka si poplatok za užívanie telefónu platila. K odnášaniu počítača uviedol, že odporca
nepreukázal existenciu výslovného zákazu takéhoto konania. Na základe všetkých skutočností potom
uviedol, že nezistil žiadnu takú skutočnosť, pre ktorú by od zamestnávateľa nebolo možné spravodlivo
požadovať, aby naďalej navrhovateľku zamestnával. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že
navrhovateľke ako predsedníčke odborového zväzu k výpovedi nebol daný súhlas zamestnancov a
keďže nezistil v zmysle ust. § 240 ods. 9 žiadne dôvody, pre ktoré by tento nedostatok mal byť nahradený
rozhodnutím súdu, žalobe o určenie neplatnosti výpovede vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa
§ 151 ods. 3 OSP.

Odporca napadol rozsudok v zákonnej lehote odvolaním. Odvolanie zdôvodnil tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvostupňový súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. K doplnenému dokazovaniu, ktoré vykonal
prvostupňový súd ohľadne prijímania nových zamestnancov uviedol, že navrhovateľka sa ani k jednému
zamestnancovi nevyjadrila a neuviedla, že by bola vhodnou pracovníčkou na dané pracovné miesto
a súd na tieto skutočnosti ani nezameral dokazovanie. Navrhovateľka by nespĺňala kvalifikačné
predpoklady, preto je daná objektívna nemožnosť ju zamestnať. V ďalšej časti poukázal na zdôvodnenie
týkajúce sa časti nedostatku finančných prostriedkov. V tejto časti uviedol, že je rozpočtovou a
príspevkovou organizáciou. Za nesprávny považoval preto názor vyjadrený prvostupňovým súdom
v časti objektívnej stránky nemožnosti zamestnávať navrhovateľku. V časti týkajúcej sa subjektívnej
stránky, na ktorú poukazoval v priebehu celého konania, spočívajúcej v porušovaní pracovnej disciplíny
uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané manipulovanie s finančnými prostriedkami na
prevádzke, za ktorú zodpovedala navrhovateľka. Prvostupňový súd odmietol vykonať výsluch Ing.
Veľkého, bývalého štatutárneho zástupcu, ktorý vykonal pohovor s navrhovateľkou. Uvedené konanie
navrhovateľky vylučuje, aby bola zaradená na pracovné miesto súvisiace s manipuláciou finančných
prostriedkov. V časti neospravedlnenej absencie uviedol, že práceneschopnosť navrhovateľky bola
účelová, pretože ako prvotný dôvod svojej neprítomnosti v práci uviedla nehodu svojho syna. Účelovosť
konania navrhovateľky vyplýva z jej postupu, keď najprv požiadala o dovolenku a následne až
05.03.2009 predložila spätne doklad o práceneschopnosti od 02.03.2009. V časti používania sim-
karty mobilného telefónu uviedol, že bez súhlasu zamestnávateľa nie je prípustné používanie tejto
karty a v časti týkajúcej sa používania počítača zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu v tom,
že neexistoval výslovný zákaz takéhoto konania, považoval za absurdné. V závere svojho odvolania
uviedol, že aj keď porušenie pracovnej disciplíny nie je takej intenzity, ich spoločným posúdením
napĺňa kvalifikovanú intenzitu dôvodu, pre ktorú nemožno spravodlivo požadovať navrhovateľku ďalej
zamestnávať. V závere uviedol, že naďalej zotrváva na svojom stanovisku o tom, že navrhovateľka
nemala postavenie zástupcu zamestnancov. Preto v prípade, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie
prvostupňového súdu, žiadal pripustiť dovolanie, ale dovolaciu vetu nevymedzil. V závere svojho
odvolania uviedol, že rozhodnutie prvostupňového súdu je postihnuté vadou konania spočívajúcou v



odňatí možnosti konať pred súdom pre nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Z uvedených dôvodov žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol.

Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení žiadala rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdiť. K objektívnym dôvodom nemožnosti ju zamestnávať, na ktoré poukazoval odporca v priebehu
konania uviedla, že z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva počet zvyšovania zamestnancov
odporcu. Nebola zdôvodnená racionálnosť a potreba prijímania nových zamestnancov. Tým, že odporca
bol spôsobilý prijímať do pracovného pomeru ďalších zamestnancov, možno od neho požadovať, aby
ju naďalej zamestnával. Poukazovala na svoje pracovné skúsenosti, ktoré nadobudla počas 20 rokov
pracovného pomeru u odporcu. K subjektívnym dôvodom nemožnosti zamestnávať ju, týkajúcej sa
porušenia pracovnej disciplíny uviedla, že sa nedopustila žiadnej manipulácie s finančnými prostriedkami
a na základe protokolu vykonaného na prevádzke Kaktus neboli voči nej vyvodené žiadne opatrenia. Jej
práceneschopnosť bola uznaná odporcom. Mobilný telefón platila z vlastných finančných prostriedkov
a namietané porušenie pracovnej disciplíny neznamená porušenie pracovnej disciplíny, pre ktorú by
ju odporca nemohol ďalej zamestnávať. K počítaču uviedla, že odporca pri svojej dôkaznej povinnosti
nepreukázal porušenie jej pracovnej disciplíny. Z uvedených dôvodov žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnila náhradu trov
konania.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konania a v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa
náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a konanie, ktoré mu
predchádzalo, byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), neviazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3 OSP), na základe ktorého odvolací súd
zopakoval výsledky vykonaného dokazovania a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. Preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 OSP zmenil.

Odvolací súd pred tým, ako pristúpil k samotnému preskúmaniu rozhodnutia sa zaoberal vadou konania
namietanou odporcom, spočívajúcou v postupe súdu, ktorým odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ OSP).

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom sa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. Zákon bližšie nešpecifikuje, čo možno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom,
ale medzi základné práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré mu zaručujú v
podmienkach Právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a
článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných ľudských slobôd, patrí aj právo na riadne
zdôvodnenie rozhodnutia v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP. V citovanom ustanovení sú vymedzené
požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky,
podľa ktorého súd v odôvodnení uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom dbá aj
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ústavne konformným výkladom ust. § 157 ods.
2 OSP pritom treba dospieť k záveru, že s požiadavkami v ňom uvedenými je v rozpore nielen
úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho
nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení zo žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Porušením
uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným spôsobom) odníma
možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych prostriedkov a teda sa mu odníma
možnosť konať pred súdom. Podľa názoru odvolacieho súdu, rozhodnutie prvostupňového súdu nie



je postihnuté uvedenou vadou, nakoľko prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne
poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré vo veci vykonal a zároveň aj tieto dôkazy
vyhodnotil a uviedol, na základe čoho dospel k svojmu právnemu záveru. Vzhľadom k tomu, že odvolací
súd nezistil vadu konania namietanú odporcom, zaoberal sa ďalej meritórnym rozhodnutím vo veci
samej.

Odvolací súd svojím druhým uznesením z 13.11.2011 pod č. k. 6Co/160/2011-294 zrušil rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým prvostupňový súd určil, že výpoveď zo zákonného dôvodu podľa § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce daná navrhovateľke listom odporcu z 10.03.2009 je neplatná. V uvedenom
zrušujúcom uznesení poukázal na predchádzajúce zrušujúce uznesenie zo dňa 26.10.2009 pod č. k.
6Co/241/2010-220, v ktorom odvolací súd zaujal právny názor v tom, že navrhovateľka má postavenie
predsedníčky odborovej organizácie a súd sa ďalej nebude zaoberať ponukovou povinnosťou odporcu,
nakoľko samotná navrhovateľka potvrdila, že v čase dania jej výpovede, odporca nemal inú vhodnú
prácu. V druhom zrušujúcom uznesení na základe výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd
zaujal právny názor, že výpovedný dôvod daný odporcom navrhovateľke podľa § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce je daný a uvedený právny názor v zmysle ust. § 226 OSP je pre prvostupňový súd
záväzný. Rozsudok zrušil iba z dôvodu doplnenia dokazovania o platnosti výpovede s poukazom na ust.
§ 240 ods. 8, 9 Zákonníka práce.

Prvostupňový súd potom vykonal rozsiahle dokazovanie na základe návrhu navrhovateľky spočívajúce
v prijímaní zamestnancov odporcu a to aj v priebehu roku 2012, zameriaval dokazovanie na rozpočet,
účtovné uzávierky odporcu, zisťoval počet zamestnancov odporcu, na základe čoho dospel k záveru,
že u odporcu neboli objektívne dôvody, pre ktoré by navrhovateľku nemohol zamestnávať. Uvedené
dokazovanie vzhľadom na predmet sporu odvolací súd považoval za irelevantné.
Navrhovateľke bola daná výpoveď listom zo dňa 10.03.2009 pre zrušenie úseku správy
verejnoprospešných objektov a energetiky a pracovnej pozície navrhovateľky - funkcie odborného
referenta na úseku správy verejnoprospešných objektov a energetiky, čím sa navrhovateľka stala
pre odporcu nadbytočnou. Výpoveď jej bola doručená dňom 11.03.2009. Navrhovateľke začala
plynúť výpovedná lehota nasledujúcim mesiacom, skončila jej dňom 30.06.2009. Svoj nárok na
uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde mohla podľa § 77 ZP uplatniť v
lehote 2 mesiacov, do 30.08.2009. Odvolací súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach
uviedol, že výpoveď spĺňa formálne podmienky výpovede, pretože bola urobená písomne, obsahuje
dostatočne konkrétne vymedzenie výpovedného dôvodu a bola navrhovateľke riadne doručená. Okrem
formálnych podmienok odpoveď spĺňa aj materiálne predpoklady a to existenciu použitého výpovedného
dôvodu. Preto bolo potrebné ďalej skúmať v zmysle ust. § 240 ods. 9 Zákonníka práce (účinného
v čase dania výpovede), či od odporcu nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej
zamestnával. Je zrejmé, že zákon pripúšťa dôvod výpovede, ktorý bol použitý v danom prípade
spočívajúci v nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom k rozhodnutiu zamestnávateľa o zmene jeho
úloh, technického vybavenia alebo znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce
alebo iných organizačných zmenách. To zamestnávateľovi umožňuje, aby reguloval počet svojich
zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet zamestnancov a v
takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho aktuálnym potrebám. V zásade platí, že o výbere
zamestnancov, ktorí sú nadbytoční, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto
smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Zvýšená ochrana členov príslušného odborového
orgánu, ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom, modifikuje možnosť nezávislého
výberu nadbytočného zamestnanca tak, že z viac zamestnancov vykonávajúcich ten istý druh práce,
ktorý je v ďalšom období pre zamestnávateľa potrebný len v užšom rozsahu, je možno zamestnanca
uvedeného v ust. § 240 ods. 8 Zákonníka práce vybrať ako nadbytočného len vtedy, ak nemožno od
zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby tohto zamestnanca naďalej zamestnával. Pri hodnotení
spravodlivej požiadavky na ďalšie zamestnanie prepusteného zamestnanca - odborového funkcionára
je treba mať za zreteli, že citované zákonné ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
(abstraktnou) hypotézou, t. j. právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym
predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade
vymedzil sám hypotézu právnej normy za širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Nejde
však o úvahu celkom neobmedzenú, lebo právny predpis tým, že taxatívne vymedzuje dôvody, za
ktorých zamestnávateľ môže so zamestnancom jednoznačne rozviazať pracovný pomer, stanovuje
zároveň hľadiská, ku ktorým je treba prihliadať a ktorými (ich vzájomnou náväznosťou a kombináciou)
je táto úvaha usmerňovaná. U zamestnanca, u ktorého je daný výpovedný dôvod pre nadbytočnosť



sú významné okolnosti, za ktorých došlo k organizačnej zmene. Súd môže prihliadnuť rovnako
k akýmkoľvek ďalším skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca,
najmä k jeho osobe (jeho veku, životným a pracovným skúsenostiam), k jeho doterajším pracovným
výsledkom a jeho postoj k plneniu pracovných úloh, ku schopnostiam tímovej práce a celkovému
vzťahu k spolupracovníkom, dĺžke jeho zamestnania a pod. Zákon ponecháva súdu širokú možnosť
uváženia, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo tomu, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo
požadovať, aby pracovný pomer zamestnanca u neho naďalej pokračoval (viď rozhodnutie NS ČR
21Cdo/938/2009 zo 04.11.2009, 21Cdo/172/2007 z 22.11.2007, 21Cdo/4423/2011 z 10.11.2012).
Povinnosť tvrdiť a preukázať, že od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával, má zamestnávateľ. Ak neunesie zamestnávateľ v tomto smere dôkazné tvrdenie
a bremeno tvrdenia, potom musí byť uzrozumený s tým, že sporu o určenie neplatnosti tohto
rozviazania pracovného pomeru bude vyhovené. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre platnosť výpovede
člena príslušného odborového orgánu musia byť splnené nielen všeobecné, formálne a materiálne
predpoklady výpovede z pracovného pomeru, ale naviac predpoklady stanovené v ust. § 240 ods.
9 Zákonníka práce. Zo samotnej skutočnosti, že výpoveď spĺňa formálne a materiálne predpoklady,
nemožno automaticky zdôvodňovať, že je daná podmienka uvedená v ust. § 240 ods. 9 (že od
zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával). Uvedené
zistenie musí spočívať na iných (ďalších) skutočnostiach, než na púhom konštatovaní, že boli splnené
všeobecné predpoklady platnosti výpovede z pracovného pomeru.

Po zrušení veci odvolacím súdom navrhovateľka vo veci navrhovala vykonávanie rozsiahleho
dokazovania, zisťovanie počtu prijatých zamestnancov zo strany odporcu od doručenia výpovede
navrhovateľky a skúmanie finančnej situácie na strane odporcu. Prvostupňový súd navrhované dôkazy
zo strany navrhovateľky vykonal, pričom odporca od začiatku konania tvrdil, že navrhovateľku nemohol
ďalej zamestnávať z dôvodu zrušenia jej pracovného miesta a nemohol jej poskytnúť ani inú vhodnú
prácu pri výpovedi, pretože nemal voľné pracovné miesto. V priebehu celého konania poukazoval na
pracovnú disciplínu navrhovateľky. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že odporca
nepreukázal objektívne dôvody, pre ktoré nemohol navrhovateľku ďalej zamestnávať. Odvolací súd sa s
týmto názorom prvostupňového súdu vôbec nestotožnil, a ako v úvode rozhodnutia uviedol, dokazovanie
v tejto časti považoval za irelevantné. Prvostupňový súd v podstate vykonával dôkazy navrhované
samotnou navrhovateľkou a zaoberal sa finančnou situáciou odporcu aj za nasledujúce roky. Skúmal,
aký počet zamestnancov odporca prijal po 30.06.2009, pretože týmto dňom mal navrhovateľke skončiť
pracovný pomer. Uviedol, že odporca rozširoval počet svojich zamestnancov ešte v roku 2012, a preto
neobstojí jeho tvrdenie o objektívnej nemožnosti navrhovateľku v súčasnosti zamestnať. Poukázal
ďalej na prijatie zamestnancov do pracovného pomeru 12.06.2012 pána H., Z. P. 01.04.2012, S. K.
17.04.2012. Podľa názoru odvolacieho súdu, názor prvostupňového súdu o prijatí zamestnancov v roku
2012, na ktorom založil svoje rozhodnutie, je nesprávny. Navrhovateľke mal podľa výpovede skončiť
pracovný pomer 30.06.2009 a do dvoch mesiacov sa mohla domáhať na súde neplatnosti výpovede,
t. j. do 30.08.2009. Len do tohto obdobia mohol prvostupňový súd skúmať, či od zamestnávateľa
nemožno spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku naďalej zamestnával. Nie je možné, aby súd
založil svoje rozhodnutie na tom, že zamestnávateľ v priebehu nasledujúcich rokov nemôže prijať
do zamestnania nového zamestnanca a tým regulovať počet svojich kvalifikovaných zamestnancov.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania prvostupňovým
súdom v časti porušovania pracovnej disciplíny. Zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, že voči
navrhovateľke za porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa mala dopustiť v roku 2007 v Bufete Kaktus,
zamestnávateľ nevyvodil žiadne disciplinárne dôsledky, a preto nemožno uvedený dôvod považovať
za dôvod, pre ktorý by nemohol navrhovateľku v súčasnosti zamestnať, nie je správny. Z výsledkov
vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka bola zodpovednou vedúcou a v
danom prípade došlo k manipulovaniu s finančnými prostriedkami. Prvostupňový súd vo veci nevykonal
navrhovaný dôkaz zo strany odporcu výsluchom bývalého štatutárneho zástupcu, ktorý vykonal s
navrhovateľkou pohovor súvisiaci s daným porušením pracovnej disciplíny. Odvolací súd sa nestotožnil
s názorom prvostupňového súdu ani v časti odovzdania dokladu o práceneschopnosti bez zbytočného
odkladu. Z výsledkov vykonaného dokazovania totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľka si vypísala
dovolenkový lístok na obdobie od 02.03.2009 do 05.03.2009, ktorý predložila zamestnankyni odporcu
03.03.2009 o 15.00 hod. Následne 05.03.2009 odovzdala potvrdenie o dočasnej práceneschopnosti
od 02.03.2009. Samotná navrhovateľka na odvolacom pojednávaní uviedla, že po havárii svojho
syna mala vypísané dva dovolenkové lístky. Na deň 27.02.2009 jej ho riaditeľ podpísal, ale na
nasledujúce obdobie nie. Už v tom čase vedela, že jej chce dať výpoveď a zrejme z toho dôvodu jej



dovolenkový lístok nepodpísal, lebo si myslel, že sa chce vyhnúť prevzatiu výpovede. Doma zostala
napriek tomu, že nemala podpísaný dovolenkový lístok od svojho nadriadeného. Uvedené konanie
navrhovateľky napĺňalo znaky porušenia pracovnej disciplíny spočívajúce v tom, že navrhovateľka
nenastúpila do zamestnania bez predchádzajúceho súhlasu zamestnávateľa s čerpaním dovolenky.
To, že následne situáciu riešila predložením potvrdenia o svojej práceneschopnosti, bolo účelové.
Zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu, že v zmluve o vypôžičke mobilného telefónu nevyplýva,
že navrhovateľka mohla uvedený mobilný telefón používať len na služobné účely, platila si poplatok
za užívanie telefónu a neexistoval žiaden výslovný zákaz odnášania počítača z pracoviska, nemožno
považovať za porušenie pracovnej disciplíny, je z pohľadu odvolacieho súdu nesprávne. Navrhovateľke
boli tieto veci poskytnuté na plnenie pracovných povinností a záver súdu, že odporca v tejto časti
neuniesol dôkazné bremeno v preukázaní zákazu používania týchto vecí inými osobami alebo v
domácom prostredí je nesprávny. Odvolací súd preto po vyhodnotení menej závažných porušení
pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky dospel k záveru, že opätovné porušenie pracovnej
disciplíny viedlo odporcu k požívaniu nedôvery vo vzťahu k navrhovateľke, pretože bolo u nej zistené
manipulovanie s finančnými prostriedkami a nakladanie s pracovnými prostriedkami, ktoré jej boli
zverené k výkonu svojej práce. Z toho dôvodu i z tohto pohľadu pri posúdení konania navrhovateľky
odvolací súd dospel k záveru, že nemožno od odporcu spravodlivo požadovať, aby navrhovateľku ďalej
zamestnával.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 220 OSP zmenil a žalobu
zamietol.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.