{"guid": "20dc1630-52d5-470e-bcd9-b0f51448a7a0:b8582d8f-1fd5-4da7-8097-182120a774d0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1", "spisova_znacka": "10CoP/34/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10CoP/34/2015 z 16. 2. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. februára 2016, sp. zn. 10CoP/34/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1", "identifikacne_cislo": "2714205225", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Eva Hercegová", "sudca_id": 901, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-eva-hercegova-901", "datum_vydania": "2016-02-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-2", "nazov": "§ 24 ods. 2 ZoR", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/#paragraf-24.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/36-2005/paragraf-24"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/2005/36#paragraf-24"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b8582d8f-1fd5-4da7-8097-182120a774d0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1/text", "citacie_n": 9, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/34/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714205225
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2714205225.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senátu zloženom z predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr. Gabriely
Briškovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci navrhovateľky: L. Z., rod. N., nar. XX. P. XXXX, bytom
Z., C. XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Eva Koleničová, Trnava, Paulínska 20, proti odporcovi: L. Z.,
nar. XX. O. XXXX, bytom U. XX, o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému dieťaťu: L. Z., nar. XX. Z. XXXX, bytom u rodičov, zastúpenému opatrovníkom: Úrad práce,
sociálnych vecí a rodiny Senica, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Skalica z 24.
júna 2015 č. k. 6P/190/2014-72 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti úpravy výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode   p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo navrhovateľky a odporcu a súčasne
upravil výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k maloletému dieťaťu jeho
zverením do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, s frekvenciou jej striedania v nepárnom týždni u
navrhovateľky a v párnom týždni u odporcu, s určením času odovzdávania dieťaťa v nedeľu o 18.00
hod. (od právoplatnosti výroku rozsudku o rozvode manželstva). Obidvom rodičom uložil povinnosť v
stanovenom čase prevziať dieťa v mieste bydliska druhého z rodičov a odovzdať ho spolu s osobnými
vecami po riadnej príprave na odovzdanie. Výživné na maloletého súd prvého stupňa neurčil a obidvoch
rodičov ustanovil za oprávnených zastupovať maloletého a spravovať jeho majetok v bežných veciach.
O trovách konania rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie
právne odôvodnil ust. § 23 ods. 1 až 3, § 24 ods. 1 až 4, § 25 ods. 1 až 3, § 62 ods. 1 až 6,
§ 65 ods. 1, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 ZoR (Zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení). Vecne ho zdôvodnil preukázaním kvalifikovaného stupňa rozvratu
vzťahov medzi manželmi, ktorý je vážny a trvalý, bez nádeje na opätovné obnovenie spolužitia.
Navrhovateľka a odporca od augusta 2014 nežijú v spoločnej domácnosti a manželstvo neplní svoj
účel, manželia spolu nehospodária, intímne sa nestýkajú, pričom absolvovali pohovor v manželskej
poradni na podnet odporcu, avšak bez pozitívneho záveru, keďže navrhovateľka odmietla v ňom
pokračovať. Hlavnú príčinu rozvratu manželstva súd prvého stupňa vzhliadol v rozdielnych názoroch
manželov na spolužitie, v minulosti hraním hazardných hier odporcom, viaznutím ich komunikácie
a citovým odcudzením navrhovateľky, pre ktoré nedokázala už ďalej žiť v spoločnej domácnosti s
odporcom. Súd prvého stupňa konštatoval naplnenie zákonom stanovených podmienok na zverenie
maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, pretože obidvaja sú spôsobilí maloletého
vychovávať, čo bolo preukázané ich zabezpečovaním doterajšej starostlivosti o maloletého, pričom
žiadne výrazné nedostatky, ktoré by niektorého z rodičov diskvalifikovali z výchovnej spôsobilosti, neboli
preukázané. Obidvaja rodičia majú o osobnú starostlivosť o maloletého záujem, pričom jeho zverenie
do striedavej osobnej starostlivosti je v jeho záujme. Maloletý je od svojho narodenia navyknutý na



osobnú starostlivosť obidvoch rodičov, pričom od času ich odlúčenia si zvykol na ich striedavú osobnú
starostlivosť. Nie je tak v jeho záujme zavádzať pre neho ďalší výchovný model formou osobnej
starostlivosti jedného z rodičov. Súd prvého stupňa zdôraznil potrebu veľmi citlivého zváženia zásahov
do fungujúcej striedavej starostlivosti, realizovanej viac ako pol roka bez výrazných problémov (ako sa
uvádza aj v správe z odborného poradenstva). Bydlisko rodičov umožňuje maloletému dennú dochádzku
do predškolského zariadenia. Súd prvého stupňa v podstate len zosúladil faktický stav s právnym,
pričom poukázal na prvoradé hľadisko pri úprave rodičovských práv a povinností, ktorým je záujem
maloletého dieťaťa. Svojvoľné, účelové alebo nelogické odmietnutie striedavej starostlivosti jedným
z rodičov označil za neakceptovateľné. Nesúhlas rodiča so zverením do tejto starostlivosti musí byť
založený na racionálnych dôvodoch, ktoré navrhovateľka nielenže nepreukázala, ale ani neuviedla.
Podľa správy z odborného poradenstva nejednotná výchova rodičov spočíva v tom, že výchovný štýl
navrhovateľky je primerane racionálny a dokáže maloletému jasnejšie určiť hranice, na rozdiel od
odporcu, ktorý má sklon reagovať emocionálne a veľmi chrániť maloletého. Navrhovateľke sa nepáči, že
odporca pre maloletého spraví všetko, čo si želá. S poukazom na uvedené v konaní nebola preukázaná
taká výrazná odlišnosť v prístupe rodičov k výchove maloletého, ktorá by predstavovala prekážku v
striedavej osobnej starostlivosti o dieťa a prevyšovala záujem maloletého na zachovaní a udržiavaní
pozitívneho vzťahu k obidvom rodičom. Ak by tu takáto rozdielnosť bola, striedavá starostlivosť by
nefungovala tak, ako je tomu doposiaľ. Skutočnosť, že medzi rodičmi viazne komunikácia sa týka
skôr ich vzájomného partnerského vzťahu, než rodičovského. Napriek  nesúhlasu navrhovateľky so
striedavou starostlivosťou, je evidentne prítomná vzájomná spolupráca rodičov pri výchove maloletého,
ktorí sa vedeli aj bez súdneho rozhodnutia dohodnúť na striedaní v starostlivosti v jednotýždňových
intervaloch. Súd zdôraznil pozitívny vzťah maloletého k obidvom rodičom (obsiahnutý aj v správe z
odborného poradenstva), s tendenciou chrániť ich obidvoch. Súd prvého stupňa prihliadal na skutočnosť,
že rodičia po rozpade ich vzájomného vzťahu zvládli doposiaľ svoju rodičovskú úlohu a prístup k
výchove maloletého, je preto zvýšený predpoklad, že láskyplný a produktívny vzťah maloletého k
obidvom rodičom (ktorý je nepochybný a nikým nespochybňovaný) zostane zachovaný aj naďalej. Jeho
zachovanie je prvoradým záujmom dieťaťa, ktorý treba rešpektovať. Súd prvého stupňa zhodnotil, že
životná úroveň rodičov je porovnateľná navrhovateľka dosahovala priemerný mesačný príjem 376,09
eur netto, pracovný pomer ukončila dohodou z jej iniciatívy, aktuálne pracovala opäť, mala dohodnutú
minimálnu mzdu a odporca dosahoval priemerný mesačný príjem 387,25 eur netto. Obidvaja rodičia
majú jednu vyživovaciu povinnosť. Navrhovateľka aj odporca bývajú každý u svojich rodičov, pričom
zabezpečujú výživu dieťaťa rovnakou mierou (maloletý navštevuje predškolské zariadenie a má bežné
výdavky adekvátne veku). Výrazný nepomer v životnej úrovni rodičov nebol zistený, súd prvého stupňa
preto výživné počas trvania striedavej osobnej starostlivosti neurčil. Rozhodnutie o trovách konania
odôvodnil poukazom na ust. § 144 vety prvej O. s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení).

Proti tomuto rozsudku v časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode
manželstva podala včas odvolanie navrhovateľka, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako
i nesprávnymi skutkovými zisteniami a novými skutočnosťami alebo dôkazmi, doteraz neuplatnenými.
Je toho názoru, že odporca je neovládateľný, agresívny, nevie spracovať svoje emócie, opakovane ju
fyzicky napádal aj za prítomnosti maloletého dieťaťa, naposledy nezvládol svoje agresívne správanie
pred pojednávacou miestnosťou na súde pred vyhlásením rozsudku, verbálne napádajúc opatrovníka,
v dôsledku čoho musela zasiahnuť justičná stráž. Výchovné prostredie v domácnosti odporcu nie je
vhodné pre dieťa z dôvodu, že odporca má sklony a podlieha hazardným hrám, čo bol aj jeden z dôvodov
rozvodu manželstva. Nedokáže správne na syna výchovne pôsobiť, čo môže maloletého negatívne
ovplyvniť. Po návrate od odporcu dieťa musí dodržiavať bežné pravidlá stanovené navrhovateľkou, ktoré
odporca nerešpektuje, čo spôsobuje v správaní dieťaťa zmätok, ktorý sa prejavuje napr. aj škúlením
maloletého. Osobné predpoklady odporcu nespĺňajú ani bežný štandard, nerešpektuje autority, na
súdne pojednávanie sa dostavil až na tretíkrát. Navrhovateľka tiež vytýkala súdu prvého stupňa, že
neskúmal mieru efektívnej komunikácie medzi rodičmi, ktorá je jedným z najdôležitejších faktorov pri
realizácii striedavej osobnej starostlivosti. Je v najlepšom záujme dieťaťa, aby jeho rodičia komunikovali
nielen pri odovzdávaní dieťaťa, ale aj o jeho zdravotnom stave, školských a mimoškolských aktivitách,
aktívnom prežívaní voľného času. Pokiaľ odporca s maloletým navštívil lekára, odmietol navrhovateľke
dať informácie o ošetrení, v dôsledku čoho mohlo dôjsť k ohrozeniu zdravého vývoja dieťaťa, ale i
jeho života. Súdu prvého stupňa muselo byť zjavné, že komunikácia medzi rodičmi nefunguje a mal
preto upraviť aj informačnú povinnosť. Neboli naplnené ani predpoklady riadnej striedavej osobnej



starostlivosti o dieťa, spočívajúce vo vzájomnej tolerancii rodičov, spoločnej vôli i schopnosti spolu
komunikovať a spolupracovať. Rodičia sa nedokážu dohodnúť na základných veciach, kto a čo bude
dieťaťu hradiť, odporca poberá prídavok na dieťa, maloletému nehradí jeho náklady nevyhnutné k
rozvoju, navrhovateľka hradí všetky náklady spojené s ošatením, poplatkami v predškolskom zariadení,
v prípade choroby s liečením maloletého a mnoho iného. O striedavej osobnej starostlivosti bolo
rozhodnuté napriek nesúhlasu navrhovateľky a kolízneho opatrovníka, bez odborného znaleckého
posudku, keď znalec by na základe dôkladného vyšetrenia obidvoch rodičov a predovšetkým dieťaťa
vyslovil svoj názor či odporúča alebo neodporúča zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti,
prípadne mohol odporučiť aj určité formy výchovných opatrení pre odporcu (prípadne navrhovateľku, ak
by sa prejavili nejaké anomálie). Navrhovateľka namietala strohosť odôvodnenia súdu prvého stupňa
bez konkrétnych úvah a vykonaných dôkazov, pričom podľa jej názoru oprel výlučne o to, že maloletý
zatiaľ praktizoval styk ako je uvedené v rozhodnutí, avšak súd prvého stupňa sa nezaoberal tým, aké
dopady a problémy následne navrhovateľka musí riešiť. Neskúmal ani motiváciu odporcu, ktorý zneužil
inštitút striedavej osobnej starostlivosti na vyhýbanie sa plateniu výživného a šikanovanie navrhovateľky
(jej prenasledovaním a kontaktovaním pod zámienkami týkajúcich sa maloletého). Odporca doposiaľ
nespracoval rozpad manželstva a súd ponechal maloletého v jeho opatere napriek tomu, že má problém
spracovať odchod navrhovateľky. Zo zákona i z početných medzinárodných dokumentov, ktorými je
Slovenská republika viazaná, vyplýva pre súd povinnosť dôsledne rešpektovať, chrániť a prihliadať na
záujmy maloletého dieťaťa. Navrhovateľka nechce odporcovi a maloletému brániť v styku, avšak model
striedavej osobnej starostlivosti v prípade tejto rodiny s poukazom na osobnostné črty a rôzne psychické
defekty odporcu a jeho pôsobenia na maloletého nie je vhodný a rozhodne nie je v záujme maloletého.
Navrhovateľka vyslovila názor, že nie je v možnostiach súdov z laického pohľadu zodpovedne posúdiť
vhodnosť striedavej osobnej starostlivosti bez objektívneho odborného znaleckého dokazovania.

Odporca navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť. Tvrdenia navrhovateľky
o jeho agresivite a nedostatku sebaovládania, vrátane neschopnosti spracovania emócií, označil za
nepravdivé. Nikdy navrhovateľku fyzicky nenapadol. Je to práve ona, ktorá má takýto sklon riešiť
problémy, o čom svedčia jej neustále verbálne a vulgárne útoky na osobu odporcu, v niektorých
prípadoch až fyzický útok z jej strany, na čo maloletý na navrhovateľku kričal, aby sa nehádali. Odporca
sám seba hodnotí ako osobu nekonfliktnú, tichú, vyhýbajúcu sa akýmkoľvek sporom, o čom svedčí aj
fakt, že navrhovateľka ako ani žiadna iná osoba nikdy na neho nepodali trestné oznámenie. Prípadný
rozdiel názorov odporca rieši pokojnou cestou a týmto spôsobom pristupuje aj k výchove dieťaťa
(dohováraním a trpezlivým vysvetľovaním). Navrhovateľka preferuje tvrdú ruku, krik, prípadne citové
vydieranie dieťaťa, aby poslúchlo. Preto odporca nemá konfliktný vzťah so synom tak, ako ho má s
navrhovateľkou. Nie je pravdou, že by dieťaťu všetko dovolil, preferuje však trpezlivý a vysvetľujúci
spôsob výchovy dieťaťa, nie razantný a direktívny, aký ho má navrhovateľka. Má za to, že dieťa po
rozumnom vysvetlení, má samo chcieť poslúchnuť rodiča, čím sa učí samostatnosti, rozhľadenosti a
rozumnosti a nie aby musel poslúchať rodiča, pretože mu rodič hrozí a kričí. Poukázal na odporujúce
si tvrdenia navrhovateľky, ktorá na jednej strane hovorí o despotizme, citovej nevyrovnanosti odporcu
a na druhej strane o jeho neschopnosti výchovy a pevných zásadách pri výchove maloletého, veď
despotický a agresívny človek vyžaduje striktné dodržiavanie požiadaviek a to matka rozhodne popiera.
Maloletému dieťaťu sa odporca snaží dať najmä pocit domova, šťastia a vyrovnaného zázemia, ktorý
je dôležitý pre jeho ďalší zdravý vývin. Namietal tvrdenie o verbálnom napadnutí kolíznej opatrovníčky
dieťaťa, ktorej položil otázky, aby mu zdôvodnila svoje postoje, čo odmietla a zavolala justičnú stráž. Má
silný pocit zaujatosti opatrovníčky voči nemu ako mužovi, pretože aj ona je ženou a matkou a nevie sa
odosobniť, čo v žiadnom prípade nie je objektívne a správne voči jeho maloletému synovi. Súd prvého
stupňa vo svojom odôvodnení veľmi rozsiahle uviedol dôvody, pre ktoré rozhodol o striedavej osobnej
starostlivosti a s ktorými sa odporca plne stotožnil. Súd vychádzal zo správy vypracovanej na základe
niekoľkých sedení rodičov a maloletého so psychológom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý
sám doporučil striedavú starostlivosť s prihliadnutím na veľmi silný citový vzťah maloletého k obidvom
rodičom. Navrhovateľka sa dožaduje odborného znaleckého dokazovania bez uvedomenia si, že takéto
dokazovanie môže byť pre maloletého veľmi traumatizujúce, pozerá na svoje potreby, nie na potreby
dieťaťa. Ďalšie protirečenie na strane navrhovateľky odporca vzhliadol v tom, že na jednej strane ho
obviňuje z odmietnutia komunikácie vrátane zadržiavania informácií o zdravotnom stave dieťaťa a na
druhej strane mu vytýka, že ju neustále prenasleduje, kontaktuje pod zámienkou údajov týkajúcich sa
maloletého. Hoci navrhovateľka označila vzájomnú komunikáciu za dôležitú pre zdravý vývoj dieťaťa,
nespráva sa podľa toho, opakovane odmietla podať informácie o dieťati, ako i prítomnosť odporcu
pri vyšetrení dieťaťa, kam vždy chodievali spolu. Inokedy navrhol navrhovateľke ich spoločnú účasť



na vyšetrení, ktorú navrhovateľka rezolútne odmietla, pričom po jeho absolvovaní jej podal informácie
o priebehu a výsledku vyšetrenia. Navrhovateľka neinformovala odporcu ani o zmene predškolského
zariadenia, o ktorom rozhodla bez jeho súhlasu. Zmenila aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti
termínu odovzdávania dieťaťa z nedele o 18.00 hod. na adrese bydliska rodičov, na pondelok poobede,
kedy si ho preberajú v predškolskom zariadení, čím sabotuje výmenu informácii o maloletom, len aby
sa s odporcom nemusela stretnúť a rozprávať. Navrhovateľka nerieši záujmy dieťaťa, ale svoje, pretože
pokiaľ dieťaťu uprie a obmedzí vzťah s odporcom, nie je to v záujme dieťaťa. Aj on by mal záujem mať
dieťa zverené výlučne do svojej osobnej starostlivosti, uvedomuje si však potrebu maloletého dieťaťa
mať obidvoch rodičov, čo je nevyhnutné pre jeho zdravý, správny a citovo vyvážený náhľad na život
(potrebuje obidva vzory - matkin aj otcov). Maloletý veľmi intenzívne vníma uvedené problémy medzi
rodičmi, hoci v jeho veku by mal prežívať šťastné bezstarostné detstvo a neriešiť problémy rodičov. Je to
ich spoločný syn a prioritou rodičov by malo byť jeho blaho a teda zachovanie mu v čo najširšej miere aj
obidvoch rodičov. Inštitút striedavej osobnej starostlivosti fungoval v rodine hneď po rozchode rodičov,
pred rozhodnutím súdu prvého stupňa, kedy riešili aj finančnú situáciu dohodou, že všetky mesačné
výdavky si rozdelia na polovicu. Spoločné mesačné výdavky predstavujú 320 eur, z čoho každý z rodičov
platí polovicu (160 eur). Hoci poplatok za predškolské zariadenie je uhrádzaný z účtu navrhovateľky, na
základe dohody odporca hradí iné spoločné výdavky, prispieva práve takto polovicou na škôlku. Pokiaľ
ide o ošatenie, hračky, hygienické potreby a pod., každý z rodičov podľa návrhu navrhovateľky nakupuje
potrebné veci samostatne (u každého rodiča má dieťa svoje veci).

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení uviedla, že nepodanie trestného oznámenia nie je dôkazom o tom,
či odporca je alebo nie je agresívny. Opis výchovných metód navrhovateľky zo strany odporcu je len
fabulovaním a špekuláciou, keďže rodičia už dlhodobo nežijú v spoločnej domácnosti a odporca nemôže
mať tak informácie ohľadom jej starostlivosti o dieťa, ktoré má pri nej pocit istoty, stability, zázemia,
pochopenia a lásky. Vyjadrenie psychológa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny nie je postačujúce,
keďže sa nejedná o klinického psychológa v tak citlivej otázke. Znalecké dokazovanie nepredstavuje pre
dieťa záťaž, keďže je vedené formou hry, kedy si dieťa neuvedomuje prebiehajúce vyšetrenie. Poprela
tvrdenia odporcu, že chce obmedziť jeho vzťah s maloletým, z jej doterajšieho konania vyplýva, že ich
vzťah podporuje. Už zo samotného podania odporcu a jeho útokov na jej adresu vyplýva, že komunikácia
medzi rodičmi je nefunkčná (čo je jedným zo základných predpokladov zverenia dieťaťa do striedavej
osobnej starostlivosti). Ak by aj prichádzal uvedený inštitút do úvahy, bude ho nevyhnutné nastoliť až po
reparácií vzťahu rodičov na rodičovskej báze a komunikácií, inak by maloletý trpel.

Opatrovník maloletého odvolací návrh nepodal, k odvolaniu sa nevyjadril.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. vec v medziach odvolania,
teda rozhodnutie tzv. rozvodovým rozsudkom výlučne v časti výkonu rodičovských práv a povinností k
maloletému na čas po rozvode (v takejto časti však zároveň bez viazanosti odvolacími návrhmi, pretože
konania o posudzovaných otázkach možno začať i bez návrhu a na tom nič nemenilo, že v tejto veci bolo
konanie o úprave rodičovských práv a povinností v prvom stupni zo zákona spojené s konaním o rozvod
manželstva rodičov maloletého dieťaťa) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce
šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci
na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom
dospel (odvolací súd) k záveru, že rozsudok treba považovať v napadnutej časti za vecne správny, keď
súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere potrebnej pre jeho rozhodnutie a vec i správne posúdil
po právnej stránke.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie FMZV 104/1991 Zb.) záujem dieťaťa musí byť
prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo
súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú
právo dieťaťa oddeleného od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelné osobné kontakty s
oboma rodičmi, ibaže by to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.



Podľa čl. 18 ods. 1 vety prvej Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru
vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za
výchovu a vývoj dieťaťa:

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci a svoje rozhodnutie, ktoré je logické,
prepracované a presvedčivé, odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvého stupňa a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami matky v
odvolaní, odvolací súd dopĺňa ďalšie dôvody.

Vykonaným dokazovaním súdom prvého stupňa bolo preukázané, že je v najlepšom záujme dieťaťa
a súčasne najoptimálnejším riešením zverenie maloletého dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
rodičov. Súd prvého stupňa konštatoval spôsobilosť obidvoch rodičov maloleté dieťa vychovávať, ako
i záujem obidvoch rodičov mať dieťa v osobnej starostlivosti, čím boli naplnené zákonom stanovené
podmienky pre striedavú osobnú starostlivosť, ktorá je v najlepšom záujme dieťaťa, ktoré bude mať tak
lepšie zaistené potreby. Jedinou prekážkou striedavej starostlivosti bol nesúhlas navrhovateľky, ktorej
záujem bol odlišný od záujmu dieťaťa, ktoré má veľmi pozitívny vzťah (až tendenciu ochraňovať) k
obidvom rodičom. Tí napriek rozpadu ich partnerského vzťahu, zvládli doposiaľ svoju rodičovskú úlohu
i prístup k výchove maloletého, ktorý je na osobnú starostlivosť obidvoch rodičov zvyknutý od svojho
narodenia (do času odlúčenia rodičov bol maloletý zvyknutý na ich spoločnú starostlivosť a od času ich
odlúčenia na striedavú osobnú starostlivosť rodičov). Zavádzanie odlišného modelu starostlivosti o dieťa
v podobe výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, súd prvého stupňa preto dôvodne označil
za protichodné a nesúladné so záujmom dieťaťa. Poukázal aj na jeho útly vek a potrebu veľmi citlivo
zvažovať zásahy do fungujúceho modelu striedavej starostlivosti rodičov, realizovanej viac ako pol roka
bez výraznejších problémov (odkazujúc na správu z odborného poradenstva). Zverením maloletého do
striedavej osobnej starostlivosti len zosúladil faktický stav so stavom právnym.

Základným zmyslom osobnej starostlivosti každého rodiča musí byť záujem dieťaťa, ktorý je prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, vrátane tej, ktorá je uskutočňovaná súdmi alebo inými
orgánmi. Ustanovenie § 24 ods. 4 ZoR ukladá súdu, aby pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do výchovy
rodičov sledoval predovšetkým jeho záujem s ohľadom na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu
budúceho výchovného prostredia a tiež schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o
dieťa s druhým rodičom, pritom dbať, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť
zo strany obidvoch rodičov. Zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nesmie byť
výrazom ústupku vzájomnej rivalite rodičov, ktorá sleduje boj o dieťa (nález Ústavného súdu Českej
republiky z 23. februára 2010 sp. zn. III ÚS 1206/09). Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky
súd nesmie na spôsob výchovy striedavou osobnou starostlivosťou rezignovať, ak jeden z rodičov s
týmto spôsobom výchovy nesúhlasí a preto je daný dôvod zaoberať sa dôvodmi, na ktorých je nesúhlas
druhého rodiča so striedavou starostlivosťou vybudovaný.

Návrh na zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti (v návrhu na začatie konania)
navrhovateľka zdôvodnila vekom dieťaťa a citovou väzbou na ňu. Na súdnom pojednávaní dňa 24.
júna 2015 svoj nesúhlas so striedavou osobnou starostlivosťou odôvodňovala tým, že sa jej nepáči
výchovný prístup otca k maloletému (argumentujúc potrebou prihliadať na budúcnosť „keď pôjde do
školy a pod., nemôže sa len hrať na dvore, otec je s ním stále len doma, nechodia von, medzi
rovesníkov, jednoducho majú iný štýl, a to stačí“). Vzájomný vzťah otca a syna pritom označila
jednoznačne za pozitívny. Realizovanie doterajšej striedavej starostlivosti nepoprela, poukázala však na
problémovú komunikáciu medzi ňou a odporcom. Až v odvolaní navrhovateľka spochybnila osobnostnú
spôsobilosť otca vychovávať dieťa, vzhľadom na jeho negatívne črty (nedostatok sebaovládania a
agresivita, ktorých prejavy mali smerovať voči nej a jedenkrát voči opatrovníkovi pred pojednávacou
miestnosťou). Poukázala aj na sklon odporcu podliehať hazardným hrám (uvádzaný tiež ako dôvod
podania návrhu na rozvod manželstva). Uvedenú argumentáciu navrhovateľky v odvolacom konaní
bolo potrebné vyhodnotiť ako subjektívnu, týkajúcu sa predovšetkým bývalého partnerského vzťahu
rodičov, bez priameho dopadu na osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, presnejšie na už dlhšiu
dobu vykonávanú striedavú osobnú starostlivosť rodičov. Tvrdené osobnostné črty odporcu (ktoré by
ho diskvalifikovali z výkonu osobnej starostlivosti) nepreukazuje ani písomná správa z odborného
poradenstva, absolvovaného navrhovateľkou a odporcom na referáte poradensko-psychologických
služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, v rozsahu až 12 konzultácií (v období od



25. mája 2015 do 9. júna 2015). Ak navrhovateľka mala závažné výhrady voči osobnostnej výbave
odporcu, nepochybne by s plnou zodpovednosťou uvedené tvrdenia, v súvislosti s jeho osobnou
starostlivosťou o maloletého, bola uviedla už v konaní pred súdom prvého stupňa. Predovšetkým by
odporcovi dieťa nebola pravidelne odovzdávala (za účelom výkonu mimosúdne dohodnutej striedavej
starostlivosti rodičov). Navrhovateľkou tvrdené verbálne napádanie opatrovníka odporcom nebolo
žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvého stupňa prezentované a tvrdená skutočnosť nebola na
predmetnom súdnom pojednávaní riešená.

Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý vyhodnotil nejednotný výchovný štýl
rodičov ako svojím charakterom nepredstavujúci prekážku striedavej osobnej starostlivosti o maloletého,
pričom uvedený záver vyvodil aj zo skutočnosti doposiaľ fungujúcej striedavej osobnej starostlivosti
rodičov. Ak podľa tvrdenia navrhovateľky nejednotnosť rodičovského výchovného štýlu bráni striedavej
starostlivosti, je potrebné uvedené tvrdenie označiť za protirečivé, keďže navrhovateľka súčasne
navrhuje úpravu styku odporcu s maloletým (ktorým sa kompenzuje výkon osobnej starostlivosti),
pri ktorom by nejednotnosť výchovného pôsobenia rodičov na dieťa pokračovala naďalej. Potrebu
zosúladenia výchovných štýlov a s tým spojenej spolupráce a súčinnosti rodičov nevyrieši zvolený model
osobnej starostlivosti ale odborné poradenstvo, odporúčané rodičom už v správe referátu poradensko-
psychologických služieb. Obdobne zverenie dieťaťa do výlučnej starostlivosti jedného z rodičov nevyrieši
následky ich nejednotnosti v oblasti výchovy, prejavujúce sa u dieťaťa (podľa tvrdenia navrhovateľky v
odvolaní zmätkom alebo škúlením).

S argumentáciou matky, poukazujúcou na absenciu kvalifikovanej komunikácie a efektívnej miery
spolupráce medzi rodičmi, predstavujúcej prekážku striedavej starostlivosti, nemožno súhlasiť. Takýto
názor (vyslovený všeobecnými súdmi) Ústavný súd Českej republiky označil za protiústavný (sp. zn.
I. ÚS 266/10). V zmysle jeho záverov právne predpisy je nutné vykladať tak, aby sa zabránilo ich
zneužívaniu. Znamená to zvoliť taký výklad právnych noriem, ktorý bude predstavovať spravodlivú
reguláciu vzťahov členov rodiny. Je logické a prirodzené, že sledovaný cieľ v podobe striedavej osobnej
starostlivosti (a jej pozitívnych účinkov pre dieťa) možno dosiahnuť za predpokladu kvalifikovanej
komunikácie medzi rodičmi, avšak ak takáto komunikácia zlyháva, neznamená to bez ďalšieho vylúčenie
modelu striedavej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa. Ústavnoprávna judikatúra zdôrazňuje potrebu
aplikácie princípu primeranosti, ale i optimalizácie za účelom dosiahnutia obidvoch legitímnych cieľov
a to striedavej osobnej starostlivosti, ako i pozitívnej komunikácie medzi rodičmi. Ak by sa uvedené
ciele postavili proti sebe a uprednostnili jeden pred druhým, postup súdu by nebol ústavnokonformný.
Ustanovenie § 37 ZoR ukladá súdom využívať prostriedky poskytnuté im ZoR (ak tak neučiní orgán
sociálnoprávnej ochrany detí) a nariadiť výchovné opatrenie, ak to vyžaduje záujem na riadnej výchove
dieťaťa alebo nariadiť nad výchovou maloletého dieťaťa dohľad (vykonávaný za súčinnosti opatrovníka
a ďalších príslušných subjektov) a to i v prípade poruchy správania rodičov.

S poukazom na uvedené, ak sú vážnejšie nedostatky v komunikácií a spolupráci navrhovateľky a
odporcu ako rodičov, ktorí už určitú dobu striedavú starostlivosť realizujú, je potrebné ich primárne
riešiť práve prostredníctvom výchovných opatrení, prípadne dohľadu. Najmä ak, ako to uvádza aj
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, medzi rodičmi viazne komunikácia v dôsledku ich rozchodu
ako partnerov. Záujmom maloletého dieťaťa nepochybne je, aby bolo v osobnej starostlivosti obidvoch
rodičov, ak to nie je možné, potom u toho z rodičov, ktorý uznáva úlohu a dôležitosť druhého rodiča
v živote dieťaťa. Vychádzajúc zo záverov správy z odborného poradenstva o doterajšom fungovaní
striedavej osobnej starostlivosti a veľmi pozitívnom vzťahu maloletého dieťaťa k obidvom rodičom (len s
minimálnou prevahou k matke z dôvodu jeho nízkeho veku), narúšať aktuálne fungujúci model striedavej
osobnej starostlivosti by nebolo v najlepšom záujme maloletého. Súd prvého stupňa správne prihliadal
na prvoradý záujem maloletého dieťaťa (ktorý je treba rešpektovať) a to zachovanie pozitívneho a
produktívneho vzťahu maloletého k obidvom rodičom, k čomu slúži práve striedavá osobná starostlivosť.
Silný citový vzťah dieťaťa k rodičom bol konštatovaný aj v písomnej správe opatrovníka dieťaťa o
prešetrení pomerov z 20. januára 2015, ktorý súčasne učinil záver, že žiadne nedostatky v starostlivosti
o maloleté dieťa neboli zistené. Správa z odborného poradenstva jednoznačne a výslovne odporúčala,
že je v záujme dieťaťa, aby bolo v kontakte s obidvoma rodičmi. Rodičom bolo tiež doporučené
absolvovať porozvodové poradenstvo, najmä s ohľadom na potreby a práva maloletého dieťaťa a
neriešiť vzájomné konflikty a problémy pred dieťaťom. Odborné poradenstvo pre rodičov, absolvované
dobrovoľne alebo formou výchovných opatrení, nesie v sebe potenciál pomoci rodičom v uvedenom
smere, najmä dohodnúť sa o potrebách dieťaťa a ich zabezpečovaní. Ak podľa názoru navrhovateľky



komunikácia medzi rodičmi sa týka aj výmeny vzájomných informácií o dieťati, nič jej nebránilo a nebráni
domáhať sa úpravy súdnym rozhodnutím.

Súd prvého stupňa dospel k správnemu záveru keď konštatoval, že rodičia (napriek komunikačným
problémom vrátane tvrdených nedostatkov týkajúcich sa spolupráce pri výkone rodičovských práv a
povinností po rozpade ich vzájomného vzťahu) zvládli svoju rodičovskú úlohu, pretože inak by striedavá
osobná starostlivosť nemohla byť doposiaľ realizovaná. Preto odvolací argument navrhovateľky o
nenaplnení predpokladov fungovania striedavej osobnej starostlivosti nemohol obstáť.

Námietka navrhovateľky, že súd prvého stupňa rozhodol o striedavej osobnej starostlivosti bez
odborného znaleckého posudku, taktiež nebola dôvodná. Jej výhrady voči striedavej osobnej
starostlivosti (charakterom ako ani intenzitou) v konaní pred súdom prvého stupňa tomu nezodpovedali.
Ani k  správe z odborného poradenstva, ktorá odporúčala kontakt dieťaťa s obidvoma rodičmi, bez
preferovania ktoréhokoľvek z nich, nemala navrhovateľka žiadne pripomienky a s jej závermi súhlasila.
Žiadne závažnejšie problémy alebo následky realizovania striedavej starostlivosti v prvostupňovom
konaní neboli tvrdené, ako ani preukázané. Skutkový ani dôkazný stav konania tak neodôvodňoval
nariadenie znaleckého dokazovania (ktoré nie je obligatórnou povinnosťou v prípade striedavej
starostlivosti). Nejednotnosť výchovného štýlu rodičov a nedostatky v konštruktívnej komunikácii rodičov,
ktoré sú dôvodom pre pokračovanie v odbornom poradenstve aj formou výchovných opatrení, nie
sú viazané na odporúčanie súdneho znalca v znaleckom posudku (ako to vyjadrila navrhovateľka v
odvolaní).

Postup súdu v súvislosti s nariadením znaleckého dokazovania, predpokladom ktorého je potreba
odborných vedomostí, mohol by sa javiť žiadúcim v prípade, ak by navrhovateľka bola preferenčným
rodičom (vykonávajúcim výlučnú osobnú starostlivosť o dieťa so zachovaním práva odporcu na styk s
dieťaťom) a súd by mienil realizovať zásah do doterajšieho  modelu osobnej starostlivosti, zverením
dieťaťa do striedavej starostlivosti rodičov (čo však nebol daný prípad). V preskumávanom konaní práve
nesúhlas matky s už fakticky vykonávanou striedavou osobnou starostlivosťou o dieťa bol spôsobilý
výrazne negatívne zasiahnuť do záujmu maloletého dieťaťa (keďže nebol preukázaný žiaden negatívny
vplyv na dieťaťa, aj vzhľadom na závery obsiahnuté v správe z odborného poradenstva). Namiesto
posudku znalca možno použiť potvrdenie alebo odborné vyjadrenie príslušného orgánu, o správnosti
ktorých nemá súd pochybnosti (§ 127 ods. 4 O. s. p.).

Iný postup súdu prvého stupňa bol by tiež v rozpore so základným právom dieťaťa na rodičovskú
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov. Dohovor o právach dieťaťa garantuje dieťaťu právo
na udržiavanie pravidelného a osobného kontaktu s obidvoma rodičmi (ak dôjde k rozpadu rodiny).
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu tak zdôrazňuje, že je v záujme dieťaťa,
aby udržiavalo rodinné zväzky s obidvoma rodičmi a dostalo tak príležitosť viesť svoj vzťah s nimi,
ako aj prejaviť svoje city slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča. V
záujme dieťaťa však nie je, ak niektorý z rodičov úlohu a dôležitosť druhého rodiča v živote dieťaťa
neuznáva a bráni mu byť dobrým rodičom, (ak prejavuje nedostatok ochoty spolupracovať na spoločnej
striedavej osobnej starostlivosti, napriek jej deklarovaniu pred súdom). Výnimkou zo všetkých pravidiel
vzťahujúcich sa na povinnosť zabezpečiť pravidelný rovnocenný kontakt obidvoch rodičov je prípad, keď
záujem dieťaťa vyžaduje, aby jeho stretávanie sa s jedným rodičom bolo obmedzené. Ide o výnimočné
riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý musí byť zdôvodnený závažnými
okolnosťami, ktoré v danom prípade neboli preukázané. Naopak útly vek dieťaťa a doposiaľ nadviazaný
veľmi pozitívny vzťah k obidvom rodičom vyžaduje pravidelné a intenzívne stretávanie s nimi, teda aj s
odporcom. Preto obmedzenie výkonu osobnej starostlivosti za daného skutkového stavu, jeho zúžením
na úpravu styku vo vymedzenom rozsahu, by bolo v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa, ako aj s
garantovaným právom rodiča mať dieťa u seba a zabezpečovať jeho výchovu prostredníctvom osobnej
starostlivosti.

Súd prvého stupňa preto správne nerezignoval na pokračovanie fungujúceho modelu striedavej
osobnej starostlivosti rodičov, pričom svoje závery náležitým a citlivým spôsobom vysvetlil a tým
zodpovedal jednotlivé skutkové a právne otázky tak, ako to vyžadujú procesné pravidlá. Preto
námietka navrhovateľky o veľmi strohom odôvodnení napádaného rozhodnutia (bez konkrétnych úvah
o vykonaných dôkazoch) bola nedôvodná.



Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že striedavá osobná starostlivosť
zabezpečuje legitímny cieľ a to najlepšie zabezpečenie potrieb dieťaťa, ktoré umožní ďalej rozvíjať
intenzívnu emociálnu väzbu maloletého k obidvom rodičom, ako i výchovné pôsobenie otca ako
druhého rovnocenného rodiča. Aby bol tento legitímny cieľ dôsledne napĺňaný, je potrebné pokračovať
v odbornom poradenstve rodičov, dobrovoľne inak formou výchovných opatrení (ktoré môže ktorýkoľvek
z rodičov alebo opatrovník iniciovať), s cieľom rozvíjať a posilňovať u rodičov vzájomnú toleranciu,
dobrú vôľu a ochotu spolu komunikovať a spolupracovať (predovšetkým nezapájať dieťa do svojich
vzájomných problémov). V rámci výkonu odborného poradenstva alebo pri realizácií výchovných
opatrení je možné odporúčať rodičom ako sa majú priblížiť vo svojich odlišných výchovných
prístupoch, ako aj zaoberať sa navrhovateľkou tvrdenou negatívnou motiváciou otca k striedavej
osobnej starostlivosti, vrátane spracovania rozchodu rodičov ako partnerov (ktorý problém by znalecké
dokazovanie taktiež nevyriešilo).

Súd prvého stupňa dôvodne na čas po rozvode upravil aj zastupovanie maloletého a spravovanie jeho
majetku v bežných veciach, k čomu určil obidvoch rodičov. Správne zhodnotil aj porovnateľnosť aktuálnej
životnej úrovne obidvoch rodičov (predovšetkým ich priemerný mesačný príjem a bytové pomery), v
dôsledku čoho výživné rodičom neurčil. S prihliadnutím na týždennú frekvenciu striedania sa dieťaťa v
starostlivosti oboch rodičov, každý z nich rovnakou mierou bude zabezpečovať potreby dieťaťa.

Vychádzajúc z medzinárodných dokumentov, ktorými je Slovenská republika viazaná, vrátane ústavou
garantovaných práv dieťaťa a rodičov, s dôrazom na rešpektovanie a prihliadanie na najlepší záujem
maloletého dieťaťa, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností k maloletému na čas po rozvode, ako vecne správny potvrdil podľa §
219 ods. 1 a 2 O. s. p..

Napokon o trovách konania nerozhodoval, pretože po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu prvého
stupňa v časti rozvodu konanie v prejednávanej veci stratilo charakter konania spojeného s konaním o
rozvod a stalo sa štandardným konaním vo veci starostlivosti o maloleté dieťa, ktoré možno začať aj bez
návrhu a v ktorom je nedostatok práva účastníkov konania na náhradu jeho trov pravidlom, z ktorého
niet výnimky (tu por. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6P/190/2014", "guid": "c8292438-1119-4be5-9486-cefed4395c71:54b16fbc-5d11-48ec-bab7-ee73f05d5878", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": [{"guid": "a30ef798-9447-4086-85d3-821aee44371c:f5276283-3b81-4da7-9d06-4fce29a31f18", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1226202275.1", "spisova_znacka": "14CoP/182/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 14CoP/182/2026 z 5. 10. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-10-05", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1226202275.1"}, {"guid": "aa197da1-51a7-4216-b7f3-61d71586bf7a:97f92ad6-800f-45c7-8477-d4c1acea4fdf", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1226202257.1", "spisova_znacka": "15CoP/168/2026", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 15CoP/168/2026 z 30. 9. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-09-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1226202257.1"}, {"guid": "cf7e9f4c-e99a-4681-a06e-66752fd96bec:657ce0f1-12e4-47e3-ab8e-d98c6f0b1f6b", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2026:1223203435.2", "spisova_znacka": "14CoP/181/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14CoP/181/2025 z 15. 1. 2026", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2026-01-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2026:1223203435.2"}, {"guid": "d8ace08f-be0f-48cb-ba2d-d2403614a725:4784f11f-2dee-45d5-8cb5-69a5965973c6", "ecli": "ECLI:SK:KSNR:2020:4119200737.3", "spisova_znacka": "5CoP/39/2020", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn. 5CoP/39/2020 z 29. 11. 2020", "sud": "Krajský súd Nitra", "datum_vydania": "2020-11-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2020:4119200737.3"}, {"guid": "4b475fca-66cd-4fba-a2c6-6231e6f6ab26:b81c04cd-90d4-4fc4-aa6e-58f9164f6e7c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2118206459.1", "spisova_znacka": "11CoP/12/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/12/2020 z 26. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-10-26", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2118206459.1"}, {"guid": "4b475fca-66cd-4fba-a2c6-6231e6f6ab26:f588e9bb-c4bb-40c4-9260-1ca415249cb0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2118206459.1", "spisova_znacka": "11CoP/12/2020", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoP/12/2020 z 26. 10. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-10-26", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2118206459.1"}, {"guid": "9f5f8cca-cdaa-47c0-b664-9626d2fbfdf4:3d9d2b83-312f-420c-9e33-625d167664e7", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2315217367.1", "spisova_znacka": "23CoP/75/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoP/75/2018 z 19. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-02-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2315217367.1"}, {"guid": "9f5f8cca-cdaa-47c0-b664-9626d2fbfdf4:93452bc2-86a2-464d-ab4a-e075ca6531ec", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2019:2315217367.1", "spisova_znacka": "23CoP/75/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoP/75/2018 z 19. 2. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-02-19", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2315217367.1"}, {"guid": "ba2d43c5-53ac-403c-87ea-d38c4e2b7d81:317ae0e8-d548-4f22-bb77-aeaf70409dba", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2616207836.1", "spisova_znacka": "24CoP/134/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP/134/2017 z 24. 10. 2017", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2017-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2616207836.1"}]}