{"guid": "20d2f120-37ea-401c-bb83-eea4f9ce5d26:4cefa68b-cc3c-4137-b82d-bc18b781cb34", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1", "spisova_znacka": "16CoE/245/2012", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/245/2012 z 25. 9. 2012", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 25. septembra 2012, sp. zn. 16CoE/245/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1", "identifikacne_cislo": "6810204381", "sud": {"guid": "sud_138", "nazov": "Krajský súd Banská Bystrica", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-banska-bystrica"}, "sudca": "JUDr. Ľubomír Gago", "sudca_id": 906, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubomir-gago-906", "datum_vydania": "2012-09-25", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233", "nazov": "EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57", "nazov": "§ 57 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4cefa68b-cc3c-4137-b82d-bc18b781cb34", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/245/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810204381
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6810204381.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
851 01 Bratislava, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, v zastúpení TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o, 851 01
Bratislava 5, Údernícka 5, IČO: 36 613 843, proti povinnej: W. L., nar. X. X. XXXX, bytom O. č.
XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu 821 08
Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 14589/2010, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške
712,94 EUR s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č.
k. 4Er/585/2010-14 zo dňa 18. 6. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Oprávnený  n e m á  právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), §
58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný
poriadok“). Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

V dôvodoch uznesenia okresný súd uviedol, že exekučné konanie v danej veci je vedené na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej
hospodárskej komore, s. r. o., sp. zn. EP 60373/2010 zo dňa 15. 4. 2010. Rozhodcovský rozsudok
bol vydaný na základe Zmluvy o pôžičke č. 7017553 zo dňa 28. 4. 2006, ktorú s ohľadom na povahu
zmluvných strán posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu
úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne
smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
aj „smernica 93/13/EHS“), §§ 52 - 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“),
aj na právny názor vyplývajúci z rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci ASTURCOM. Okresný súd
konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o pôžičke nebola dojednaná individuálne; spôsob,
akým bola koncipovaná, formálne napĺňa podmienku, že rozhodcovské konanie  nebolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov. Subjektom, ktorý však v konečnom dôsledku bude mať právo voľby
medzi rozhodcovským a všeobecným súdom takmer vždy je veriteľ, pretože miera jeho práv v porovnaní
s druhou zmluvnou stranou mu zabezpečuje dominanciu v uvedenom zmluvnom vzťahu a minimalizuje
dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Rozhodcovskou doložkou koncipovanou uvedeným
spôsobom dochádza reálne k narušeniu rovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Rozhodcovská doložka v zmluve o pôžičke už v čase jej uzavretia bola neprijateľná zmluvná podmienka,
a preto od počiatku neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia
zmluvy. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby
nekalé zmluvné podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov. Na uvedenom základe okresný súd
považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný. Tento nedostatok je neodstrániteľnou prekážkou,



ktorá bráni vo vykonaní exekúcie. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal z dôvodu, že
tento si trovy exekúcie neuplatnil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Mal za
to, že okresný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu
zveril Exekučný poriadok, keď platí, že ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré
zaväzuje rozhodcovský rozsudok, s hmotným právom, pôsobil by exekučný súd ako súd konajúci
o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie.
Absencia právomoci exekučného súdu v kombinácii s rozhodnutím o zastavení exekúcie predstavuje
bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Na základe uvedeného
mal odvolateľ za to, že ustanovenie  § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému
súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozhodnutia, teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku
prípadu, vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a vydávať rozhodnutie vo veci samej. Oprávnený
taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54
Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti
Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ.  Zmluva o úvere bola upravená len v
Obchodnom zákonníku, a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01. 01. 2008 sa v súlade
s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom
bez ohľadu na povahu účastníkov. Ďalej dal do pozornosti odvolacieho súdu dôvodovú správu k
ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že ak by niektoré z ustanovení
rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor v rozhodcovskom konaní, takéto
ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale zostáva mu i možnosť riešiť spor v občianskoprávnom
konaní pred súdom. V závere svojho odvolania poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3 M Cdo 11/2011, z ktorého vyplýva, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmavanie správnosti
rozhodcovského rozsudku  exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods.
1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Na základe vyššie uvedeného odvolateľ
navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zároveň s odvolaním si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 40,03 EUR.

Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „O. s. p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O. s. p. a uznesenie okresného
súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne vo výroku potvrdil.

Z predloženého spisu mal odvolací súd preukázaný skutkový stav tak, ako ho uviedol súd prvého stupňa.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní z relevantnej skutočnosti,
že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah
a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka v nadväznosti na články
smernice Rady 93/13/EHS svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil. Zmluva o pôžičke bola uzavretá dňa 28.
4. 2006. Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti právneho posúdenia zmluvy o pôžičke (ktorú mylne
označuje ako „zmluva o úvere“) ako spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovení § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je
inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých zmluvných typov. Pri
posúdení charakteru posudzovanej zmluvy o pôžičke je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase
uzavretia tejto zmluvy. Ustanovenie § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzatvorenia
zmluvy o pôžičke ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.  Zmluva o pôžičke bola aj v
čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným upravená v VIII. časti Občianskeho
zákonníka (ust. § 657 a 658 OZ), a tak vychádzajúc z doslovného znenia ustanovenia § 52 Občianskeho
zákonníka, je nesporné, že nielen podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy, ale aj podľa právnej
úpravy platnej a účinnej v čase podpísania zmluvy o pôžičke, spadala táto zmluva pod právny režim
spotrebiteľských zmlúv podľa ustanovení § 52 a nasl. OZ.  Argumentácia oprávneného, že daný zmluvný



vzťah  sa spravuje výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o úvere, a tým
aj odkaz na ustanovenie § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka, je tak zmätočný.

Exekučný súd počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie)  je povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak
predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým
exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Názor o možnosti skúmať v ktoromkoľvek štádiu
exekučného konania vykonateľnosť exekučného titulu vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky už v
rozsudku zo dňa 27. 01. 1997 sp. zn. 3Cdo/164/1996 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5-6, ročník 1997 na strane 188) tak, že: „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“. Námietku oprávneného, že exekučný súd nie je
súdom „treťostupňovým“, ale vykonávacím, a teda nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského
rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“.  Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia
sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než
spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura
scripta sunt\" („práva patria bdelým\" alebo „nech si každý stráži svoje práva\" alebo „zákony sú
písané pre bdelých\"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt\" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť
tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z
tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány
účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe
rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym
konaním.

Pokiaľ odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Cdo 11/2011, z ktorého
vyplýva, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku



exekučným súdom je možné len ak sa jedná o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, závery v ňom uvedené nemožno na prejednávaný prípad
použiť. Je totiž nutné rozlišovať skúmanie materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, t. j.
skúmanie, či mal rozhodcovský súd právomoc rozhodcovský rozsudok vydať, od skúmania samotnej
správnosti rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré
skúmanie môže nasledovať až potom, ak exekučný súd dôjde k záveru, že rozhodcovský rozsudok
je materiálne vykonateľný. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej
veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) okresný súd v exekučnom konaní nepreskúmaval
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku (podľa § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní),
ale len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovení
Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu
práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa.

Odvolací súd, sa teda, zaoberal aj preskúmaním  rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých
je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe námietok uvedených v odvolaní dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje
hrubý nepomer v právach a povinnostiach    v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho
zákonníka).

Súdna prax je jednotná v názore, že v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či
rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie, bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.

Nie je sporné, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37 Zákona o
rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením odvolací
súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, že
súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul,  uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.
Tento právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v rozhodnutí Súdneho dvora (ES) vo veci
Pohotovosť               C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských  zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť
aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede
je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ani predošlé vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, veci už raz právoplatne rozhodnutej,
pretože poverenie pre súdneho exekútora nemá charakter súdneho rozhodnutia.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z písm. r/ článku IX Všeobecných
obchodných podmienok pôžičky poskytovanej spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. (ďalej aj
„VOP“), správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko



spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v
neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej
zmluve, ako typovej, adhéznej zmluve, bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ
reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to
namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný
v písm. r/ článku IX VOP. Po tomto výbere už povinná nemala faktickú možnosť podať návrh na začatie
konania pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na
spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným  súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači VOP v rozhodcovskej doložke je vopred určené, že rozhodcovský súd zvolí spoločnosť - veriteľ.
Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníčke - povinnej absolútne odňaté právo slobodnej
voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním,
no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej
spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Po posúdení rozhodcovskej doložky ako neplatnej zmluvnej podmienky prvostupňový súd vyslovil
právny záver, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul sa uskutočnilo bez
riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní
nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Exekučný titul považoval za materiálne
nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní
exekúcie. Odvolací súd súhlasí s názorom okresného súdu, že pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok
ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.

Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný
výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k
danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o úvere ešte v platnosti nebol),
z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a  zabezpečená v tom
zmysle, že aj napriek existencii rozhodcovskej doložky dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na
všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak
táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne
za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia -
neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve  sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere).

Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 zákona č. 233/1995 Z. z.
Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne a
formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku  povinného proti exekúcii (§ 50),
na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo
formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia
exekúcie. Tento dôvod zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie
nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Okresný súd
danú exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého
súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu



nemožno vykonať. Takáto iná právna kvalifikácia nemá žiaden vplyv na vecnú správnosť výsledku
rozhodnutia.

Rozhodnutie prvostupňového súdu bolo vecne správne vo výroku i napriek tomu, že exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku namiesto § 57 ods. 1  písm. a/ Exekučného poriadku.
Odvolací súd preto uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého,
účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Oprávnený nebol v odvolacom
konaní úspešný  a vznikla mu povinnosť uhradiť trovy odvolacieho konania úspešnej povinnej. Keďže
však povinná návrh na priznanie trov odvolacieho konania nepodala, a o trovách konania (s výnimkou
trov štátu) rozhoduje súd len na návrh, odvolací súd o jej nároku nerozhodoval. Oprávnenému, ktorý si
uplatnil náhradu trov konania vo výške 40,03 EUR, a ktorý nebol v odvolacom konaní úspešný, právo
na náhradu trov odvolacieho konania nevzniklo.

Toto rozhodnutie  bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Er/585/2010", "guid": "2c589c89-7047-4cb4-ac6e-668970b397df:52fd364d-c354-473b-a43c-bc4d5204a4aa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c8ea4664-74c5-464b-bcc9-719762ce8b35", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 456/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 456/2011 z 23. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-23", "citacie_n": 2542, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ea4664-74c5-464b-bcc9-719762ce8b35"}, {"guid": "48aa0225-b86f-47f0-b6ca-0001da6f0aff:64eb64d7-79ff-40b4-a8b5-923e0dfb68c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "4Er/585/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4Er/585/2010 z 24. 11. 2017", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2017-11-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/48aa0225-b86f-47f0-b6ca-0001da6f0aff:64eb64d7-79ff-40b4-a8b5-923e0dfb68c5"}], "citovane_v": []}