Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16CoE/123/2016 z 7. 12. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 7. decembra 2016, sp. zn. 16CoE/123/2016, ECLI:SK:KSBB:2016:6815203571.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16CoE/123/2016 | ECLI:SK:KSBB:2016:6815203571.1 | 2016-12-07 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 9a EP, § 230 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/40c3b9e4-626d-41c8-be54-d2b52d538a82 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6815203571.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/123/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6815203571
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6815203571.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov
senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného splnomocnenou
advokátkou JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátska kancelária Bratislava, Martinčekova 13, proti
povinnému C. B., nar. XX. 5. XXXX, bytom XXX XX A. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing.
Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Rimavská Sobota, Kálmána Mikszátha 268,
pod sp. zn. EX 1366/2015, o vymoženie 1.482,57 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 10Er/612/2015-15 zo dňa 5. 2. 2016, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie podľa § 104 ods. 1 a § 159 ods. 3 v
spojení s § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
zastavil po zistení, že konanie o totožnom návrhu na vykonanie exekúcie so žiadosťou o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie ako v prejednávanej veci medzi totožnými účastníkmi konania a na
základe totožného exekučného titulu už bolo právoplatne ukončené zastavením exekučného konania
v konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/69/2011 po tom, čo exekučný súd uznesením č. k. 7Er/69/2011-22
zo dňa 5. 10. 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
z dôvodu, že exekučný titul prestavuje nulitný právny akt, ktorý nemožno vykonať. Právoplatné
rozhodnutie okresného súdu zamietajúce žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie predstavuje prekážku rozhodnutej veci pre opätovne podaný návrh na vykonanie exekúcie
proti totožnému povinnému a na základe totožného exekučného titulu v prejednávanej veci.

2. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a), d),
f) a e) O. s. p., keď podľa neho okresný súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, odňal mu
možnosť konať pred súdom a vec nesprávne právne posúdil. Vyjadril názor, že v exekučnom konaní
nemožno uplatniť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), ktorý odôvodnil tým, že vecou v zmysle
§ 159 ods. 3 O. s. p. je potrebné chápať len autoritatívne rozhodovanie o hmotnoprávnych právach
a povinnostiach účastníkov konania. Na vytvorenie prekážky rozhodnutej veci preto nestačí, ak sa
konanie skončí len z procesných dôvodov, ale je nutné aby bola vec meritórne prejednaná. Exekučné
konanie však nemá vo svojom predmete „vec“, o ktorej by sa mohlo právoplatne rozhodnúť, keď
predstavuje len vykonávacie konanie, ktorého obsahom je nútený výkon už právoplatne rozhodnutej
veci. Exekučné konanie tak nemá merito veci, o ktorom by sa rozhodovalo, ale predstavuje len proces.
Akékoľvek skončenie exekučného konania preto nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci. V
tejto súvislosti poukázal na to, že zákonodarca v Exekučnom poriadku úmyselne a logicky neuvádza
prekážku rozhodnutej veci ako vadu konania, ktorá by bránila ďalšiemu postupu. Osobitne pritom
poukázal na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/205/2011 a sp. zn. 5ECdo/40/2013, z ktorých



vyplýva, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá
prekážku právoplatne rozhodnutej veci, ako aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23. 1. 2013, v ktorom dovolací súd konštatoval, že v exekučnom konaní
sa autoritatívne nerozhoduje o hmotných právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov. V
závere svojho odvolania poukázal na skutočnosť, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, keď
exekučný súd v procese rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi neobmedzil
svoje skúmanie len na posudzovanie súladu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
exekučného titulu a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom tak, ako mu to umožňuje ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, ale preskúmal aj ďalšie listiny, čim porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, a ďalej, že založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby oprávnený mal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čo malo za následok
porušenie zásady „rovnosti zbraní“. Vzhľadom k uvedenému odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie
okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

4. Exekučné konanie v prejednávanej veci začalo dňa 30. 3. 2015 (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku).
Okresný súd napadnuté uznesenie vydal dňa 5. 2. 2016 s tým, že odvolaciemu súdu bola vec predložená
dňa 19. 7. 2016. Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej v texte aj „CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety ods. 2 § 470
CSP však platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti
tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP odvolací súd
konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych
noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktoré boli podané do 30.
6. 2016, a ktorý účinok zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho
platí, že ustanovenia novej (od 1. júla 2016) účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa
v prípade týchto odvolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so
všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo
ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný
(viď. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

6. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal a napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmal v medziach daných ust. § 379 a 380 CSP a bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 385 ods. 1 (á contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods.
1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
7. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na vymoženie sumy 1.482,57 EUR s príslušenstvom v prospech oprávneného
proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. IIC0410052
vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská, arbitrážna a mediačná, a. s., dňa
8. 4. 2011. Podľa zistení okresného súdu sa v konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/69/2011 oprávnený
proti povinnému domáhal vymoženia dlžnej sumy na podklade exekučného titulu, ktorým bol totožný
rozhodcovský rozsudok sp. zn. IIC0410052 zo dňa 8. 4. 2011. Uznesením č. k. 7Er/69/2011-22 zo
dňa 5. 10. 2012 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol po zistení, že predložený exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, a teda predstavuje nulitný právny akt, ktorý nemožno vykonať. Predmetné
uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16CoE/25/2013 zo dňa 24. 4.
2013 nadobudlo právoplatnosť dňom 22. 5. 2013. Následne okresný súd uznesením č. k. 7Er/69/2011-50
zo dňa 18. 9. 2013 exekúciu zastavil a rozhodol o trovách exekúcie.

8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky oprávneného ako aj predchádzajúce
konanie a napadnuté uznesenie okresného súdu a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého uznesenia okresného
súdu a v zmysle § 387 ods. 2 CSP na ne v celom rozsahu poukazuje. Odvolací súd nezistil dôvody na
odlišné rozhodnutie vo veci a stotožňuje sa so záverom okresného súdu, že priebehu exekúcie bráni



prekážka rozhodnutej veci (res iudicata), preto odvolacie námietky oprávneného nemohli privodiť zmenu
napadnutého uznesenia okresného súdu.

9. V prvom rade neobstojí odvolacia námietka oprávneného, že exekučné konanie nie je spôsobilé
založiť prekážku rozhodnutej veci (okrem iného túto prekážku vo vzťahu k inému exekučnému konaniu
pripustil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23. 1. 2013 a sp. zn.
7Cdo/162/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 26 Cdo 1078/2015)
a že pokiaľ zákonodarca v Exekučnom poriadku na rozdiel od prekážky skôr začatého konania
(litispendencia) výslovne neupravil aj prekážku veci rozhodnutej (res iudicata), nemožno v exekučnom
konaní na túto prekážku aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. (od 1. 7. 2016 sa jedná o § 230 CSP)
prostredníctvom ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. (od 1. 7. 2016 ide o ust. § 9a Exekučného poriadku).
Oprávnený v tomto smere zjavne nesprávne a účelovo vykladá vzťah všeobecného právneho predpisu
(Občiansky súdny poriadok a od 1. 7. 2013 Civilný sporový poriadok) a špeciálneho právneho predpisu
(Exekučný poriadok). Je zrejmé, že vzhľadom na znenie § 83 O. s. p. (§ 159 CSP), podľa ktorého začatie
konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie, si osobitosti exekučného konania
vyžiadali špeciálnu právnu úpravu prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v ustanovení § 36
ods. 3 prvá a druhá veta Exekučného poriadku, podľa ktorého začatie exekučného konania bráni tomu,
aby v tej istej veci prebiehalo iné exekučné konanie; ak oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie
v tej istej veci niekoľkým exekútorom, exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého na vykonanie poverí súd;
v ostatných prípadoch sa exekučné konanie zastaví. Nakoľko súdne sporové konanie zásadne začína
dňom doručenia návrhu na začatie konania (žaloby) na súd (§ 82 ods. 1 O. s. p.; 156 CSP), zatiaľ
čo exekučné konanie začína dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi
(§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku), odlišný okamih začatia konania si tu vyžiadal osobitnú úpravu
prekážky skôr začatého konania (litispendencia) v exekučnom konaní. Súčasne zákonodarca upravil
dôsledky podania viacerých návrhov na vykonanie exekúcie rôznym súdnym exekútorom, pretože v
exekúcii pokračuje ten súdny exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd, teda deň začatia
exekučného konania tu nehrá rozhodujúcu úlohu (na rozdiel od súdneho konania, kde dôjde k zastaveniu
neskôr začatého konania). V prípade prekážky rozhodnutej veci (res iudicata) žiadne takéto osobitosti
exekučného konania do popredia nevystupujú (nie je rozhodujúce kedy konanie začalo, ale či ide o
totožnú vec), preto nie je potrebné tento inštitút špeciálne upravovať a na prekážku rozhodnutej veci (res
iudicata) v exekučnom konaní sa prostredníctvom ustanovenia 9a Exekučného poriadku (do 30. 6. 2016
išlo o § 251 ods. 4 prvá veta O. s. p.) aplikuje ustanovenie § 230 CSP (§ 159 ods. 3 O. s. p. - do 30. 6.
2016). Obdobne v Exekučnom poriadku zákonodarca neupravil napríklad spôsobilosť byť účastníkom
exekučného konania, čo však neznamená, že v exekučnom konaní možno konať s oprávneným alebo
povinným, ktorý nemá právnu subjektivitu, a podobne. Preto nie je správny názor oprávneného, že
exekučné konanie nie je spôsobilé vytvoriť prekážku rozhodnutej veci (res iudicata), pretože i keď má
exekučné konanie do veľkej miery procesný charakter (pre účely rozhodnutia o podanom odvolaní bez
potreby hlbšej analýzy tohto záveru), právoplatné rozhodnutie v exekučnej veci tvorí prekážku veci
rozhodnutej pre totožnú exekučnú vec, s výnimkou tvorenou rozhodnutiami založenými výlučne na
procesných dôvodoch (napríklad zastavenie exekúcie pre nezloženie preddavku na trovy exekúcie, na
základe návrhu oprávneného alebo pre nemajetnosť povinného).

10. Prekážka rozhodnutej veci (res iudicata) nastáva vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá
istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. V
exekučnom konaní je predmetom konania žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia
(exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto
rozhodnutia. Nárok oprávneného na zákonným spôsobom vynútené splnenie povinnosti povinného je
tak predmetom exekučného konania. Ak teda k zastaveniu exekúcie (prípadne k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi a k následnému zastaveniu exekučného konania) došlo z
hmotnoprávnych dôvodov napríklad pre materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu alebo pre zánik
vymáhaného práva, takéto rozhodnutie možno prirovnať k zamietnutiu návrhu v základnom konaní a
ako také toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci. V exekučnom konaní rozhoduje súd za
súčasnej aplikácie Civilného sporového poriadku (do 30. 6. 2016 šlo o prvú až piatu časť O. s. p.), ak
Exekučný poriadok neustanovuje inak. Vzhľadom na tú skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie
aplikovať ust. § 230 CSP (§ 159 ods. 3 O. s. p.), ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa vo veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednať znova. V exekučnom konaní sa vždy rozhoduje uznesením (§ 251 ods.



4 posledná veta O. s. p.; § 9b ods. 5 Exekučného poriadku). Táto skutočnosť je teda odlišne upravená
ako v sporovom konaní, v ktorom vo veci samej súd rozhoduje rozsudkom (pozri ust. § 212 ods. 1
CSP). Je teda zrejmé, že pri posudzovaní prekážky rozhodnutej veci v exekučnom konaní nemožno
prihliadať na procesnú formu súdneho rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje vo veci samej. Rovnaké závery
pritom vyplývajú aj z oprávneným citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 7Cdo/108/2012 zo dňa 23.01.2013, ktorý síce konštatoval, že v exekučnom konaní sa autoritatívne
nerozhoduje o hmotných právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov, avšak ďalej uviedol, že
„exekučné konanie nie je objektívne spôsobilé založiť vadu konania v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. vo
vzťahu k inému ako exekučnému konaniu“.

11. Rovnako nenáležitý je i poukaz odvolateľa na uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo/205/2011 a sp. zn. 5ECdo/40/2013, z ktorých vyplýva, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. V predmetnej
veci totiž okresný súd neodvodzoval dôvody pre zastavenie konania pre prekážku veci rozhodnutej
od udelenia poverenia súdnemu exekútorovi ako individuálneho právno-aplikačného aktu nemajúceho
povahu súdneho rozhodnutia, ktorý aplikačný akt má priame právne účinky len voči osobe súdneho
exekútora, ale naopak od súdneho rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia, ktorým bola žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá.

12. Pokiaľ sa jedná o námietky o porušení práva oprávneného na súdnu ochranu tým, že okresný súd
pri rozhodovaní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prekročil rámec svojej prieskumnej právomoci
a zároveň, že oprávnenému neumožnil reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, uvedené rovnako nie sú podľa názoru odvolacieho
súdu dôvodné. V prvom rade je totiž potrebné uviesť, že okresný súd ešte pred tým, ako pristúpil
k rozhodovaniu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zistil
existenciu neodstrániteľnej prekážky postupu konania (res iudicata), ktoré zistenie následne vylučovalo
možnosť, aby okresný súd postupujúc podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúmal súladnosť
exekučného titulu, žiadosti súdneho exekútora a návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom a o tejto
žiadosti rozhodol či už udelením poverenia súdnemu exekútorovi alebo zamietnutím jeho žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naopak, jediným procesným následkom zistenia prekážky
rozhodnutej veci bolo zastavenie konania tak, ako to okresný súd napadnutým uznesením aj urobil.
Preto možno v prvom rade konštatovať, že okresný súd neprekročil svoje oprávnenia vyplývajúce z ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď v prejednávanom prípade podľa citovaného ustanovenia vôbec
nepostupoval. Ďalej nie je správny ani postreh odvolateľa o porušení zásady rovnosti zbraní tým, že
mu okresný súd neumožnil reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu. Okresný súd totiž založil svoje rozhodnutie výlučne na dôkazoch,
ktoré mu predložil sám oprávnený (návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul) a na skutočnostiach,
ktoré sú známe súdu z jeho činnosti a ktoré sa z tohto dôvodu nedokazujú (§ 121 O. s. p.; § 186 ods.
1 CSP). Uvedené skutočnosti, ktoré nie s predmetom dokazovania, a ktorými je, že na základe toho
istého exekučného titulu sa už voči tomu istému povinnému tým istým oprávneným viedlo exekučné
konanie, sú navyše oprávnenému dobre známe, keď to bol on, ktorý v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 7Er/69/2011 podal návrh na vykonanie exekúcie. Preto si oprávnený (zastúpený
právnym zástupcom, čo treba osobitne zdôrazniť) musel byť vedomý skutočnosti, že ak opätovne
podá voči tomu istému povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe toho istého titulu, ktorý už
bol v inom exekučnom konaní posúdený za materiálne nevykonateľný, založí tým prekážku postupu
konania, ktorú konajúci súd nedokáže odstrániť, a bude to mať za následok zastavenie exekučného
konania Záver okresného súdu o potrebe zastaviť exekučné konanie preto v žiadnom prípade nebol pre
oprávneného prekvapujúcim a preto mal možnosť sa k nemu vyjadriť (predložiť akékoľvek dôkazy alebo
tvrdenia na jeho vyvrátenie), a to priamo v návrhu na vykonanie exekúcie (viď § 39 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo kedykoľvek do rozhodnutia okresného súdu. Právo tvrdiť skutočnosti vo svoj prospech a
navrhovať dôkazy na preukázanie týchto tvrdení pritom nemožno vykladať tak, že by bolo povinnosťou
súdu upovedomiť účastníka zastúpeného advokátom na možnosť toto svoje právo využiť (pozri § 5
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb.; čl. 11 ods. 3 a § 160 ods. 3 CSP), ale zahŕňa len povinnosť súdu
vytvoriť podmienky, aby tak účastník konania mohol bez zbytočných obmedzení urobiť a pokiaľ svoje
právo využije, s účastníkom predloženými tvrdeniami, či dôkazmi sa procesným spôsobom vysporiadať.
Nakoľko v prejednávanej veci založil okresný súd svoje rozhodnutie na listinných dôkazoch, ktoré mu
predložil samotný oprávnený, ďalej na skutočnostiach, ktoré nie sú predmetom dokazovania a oprávnený
preukázateľne mal o nich vedomosť a zo strany okresného súdu mu neboli kladené žiadne prekážky



prezentovať svoje tvrdenia a dôkazy na ich preukázanie, možno záverovať, že zo strany okresného súdu
nedošlo k takému postupu, ktorý by predstavoval zásah do práva oprávneného na súdnu ochranu.

13. Záverom je potrebné zhrnúť, že oprávnený podal totožný návrh na vykonanie exekúcie proti
totožnému povinnému a na základe totožného exekučného titulu, ktorý už bol právoplatne posúdený ako
nevykonateľný pre rozpor so zákonom, pričom toto rozhodnutie zakladá prekážku rozhodnutej veci (res
iudicata) pre nové exekučné konanie vedené medzi totožnými účastníkmi na základe tohto exekučného
titulu. Okresný súd preto správne exekučné konanie zastavil pre prekážku rozhodnutej veci (res iudicata).
Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správne potvrdil.

14. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 - 423 CSP pripúšťa
(§ 419 CSP), v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu
od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( §
427 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), intervenient,
ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP (§ 425 CSP)
a prokurátor, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa ods. 1 § 429 CSP neplatí za podmienok
ustanovených v ods. 2 § 429 CSP.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).