Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Cob/112/2015 z 22. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 22. februára 2017, sp. zn. 3Cob/112/2015, ECLI:SK:KSKE:2017:7111207186.1 Krajský súd Košice | 3Cob/112/2015 | ECLI:SK:KSKE:2017:7111207186.1 | 2017-02-22 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Obchodné záväzkové vzťahy Citované ustanovenia: predpis č. 9/2009 Z. z., CSP, § 415 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e6e839fb-2a89-4b3a-a43d-53c9968cd990 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7111207186.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/112/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111207186
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Vanca
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7111207186.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu
JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: Y. - X. poisťovňa a.s., T. rad
4, W., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: F. F. s.r.o. O., X. č. 1, O., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému
U.. X. C., advokátkou, U. č. XX, O., o zaplatenie 7.527,13 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I č.k. 29Cb/112/2011-152 zo dňa 17.4.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil
povinnosť nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia vo výške 4.058,48 eur a iné trovy konania
vo výške 451,50 eur na účet U.. X. C., rod. F., Advokátska kancelária U. č. XX, O., do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že podanou žalobou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy
7.527,13 eur s prísl. z dôvodu, že dňa 10.2.2010 došlo k poistnej udalosti v O. na M. ul. vo dvore obytného
domu tým spôsobom, že v uvedený deň parkoval na tomto mieste G.. W. L. s motorovým vozidlom zn.
Y. A6, evidenčné číslo KE E keď zo strechy budovy, ktorej vlastníkom je žalovaný spadol sneh, ktorý
poškodil uvedené motorové vozidlo na kapote, streche, strešnom okne a čelnom skle. Keďže poškodený
mal uzatvorenú prostredníctvom VB D. SK, spol. s r.o. W. v Y. - X. poisťovni, a.s. W. havarijnú poistnú
zmluvu č. XXXXXXXXX, na jej základe bola zlikvidovaná poistná udalosť vo výške 7.527,13 eur po
odpočítaní spoluúčasti vo výške 396,17 eur.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že po vydaní platobného rozkazu v prejednávanej veci podal žalovaný
v zákonnej lehote odpor s odôvodnením, v ktorom uviedol okrem iného, že žalobca vo svojej žalobe
opomenul identifikovať obytný dom na M. ul. v O., vo dvore ktorého sa mala dňa 10.2.2010 stať poistná
udalosť. Poukázal predovšetkým na tú skutočnosť, že žalobca vychádzal z nesprávnych informácií a
nedostatočne si zistil skutkový stav, pretože spoločnosť F. F. s.r.o. O. nie je vlastníkom žiadnej budovy na
M. ul. v O., z dôvodu ktorého namietal vecnú pasívnu legitimáciu. Ako dôkaz žalovaný doplnil aj písomnú
korešpondenciu medzi žalobcom a žalovaným, ktorá nebola súdu predložená a poukázal aj na list zo dňa
18.1.2011, ktorým žalobcovi opätovne oznámil, že neakceptuje výzvu žalobcu z dôvodu, že motorové
vozidlo poškodeného nemalo vo dvore čo robiť, pretože je tam zákaz vjazdu. Žalovaný poukázal aj na
skutočnosť, že je vecou žalobcu, aby si preveril, prečo poškodený parkoval svoje motorové vozidlo na
mieste, kde je zákaz vjazdu a vzhľadom na uvedené navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť.



4. Žalobca v písomnom podaní zo dňa 20.6.2012 okrem iného uviedol, že netvrdí, že žalovaný je
vlastníkom budovy na M. ul. č. XX v O., je však správcom uvedenej budovy, teda zodpovedá za škody
spôsobené porušením právnej povinnosti, a preto sa nestotožnil s námietkou pasívnej legitimácie, ktorú
žalovaný vzniesol.

5. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 10.2.2010 nastala poistná udalosť, pri
ktorej došlo k poškodeniu osobného motorového vozidla, ktorého vlastníkom bol G.. W. L., ktorý vo
svojej výpovedi potvrdil, že dňa 10.2.2010 vo dvornej časti domu na M. č. XX došlo k poistnej udalosti
- poškodeniu motorového vozidla zn. Y. A6 evidenčné číslo KE E kde zo strechy budovy spadol sneh,
ktorý poškodil motorové vozidlo na jeho kapote, streche, strešnom okne a čelnom skle. Poškodený
okrem iného uviedol, že nemal žiadne písomné povolenie k parkovaniu svojho motorového vozidla na
predmetnom mieste a že v deň poistnej udalosti vošiel do dvora z M. ulice asi o 8.45 hod. a že tam
parkoval dlhšie a parkoval tam aj inokedy. Z dôkazu predloženého žalobcom - ohlásenej poistnej udalosti
zistil, že ku škode došlo dňa 10.2.2010, to znamená, že poškodený parkoval svoje motorové vozidlo v
deň poistnej udalosti v čase od 8.45 hod. minimálne do 14.00 hod., kedy došlo k nahláseniu poistnej
udalosti poškodeným. Na základe hlásenej poistnej udalosti plnil žalobca titulom Havarijnej poistnej
zmluvy poškodenému náklady na opravu vozidla po odpočítaní spoluúčasti vo výške 7.527,13 eur.

6. Súd prvej inštancie citoval ust. § 415 Občianskeho zákonníka a uviedol, že ustanovenie § 415
zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť počínať si tak, aby sa nikomu neškodilo (neminem laedere).
Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám
na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Ide o ochranu života a zdravia, o ochranu
majetku, o ochranu prírody a ochranu životného prostredia. Tieto statky sú, prirodzene, chránené aj
inými ustanoveniami, či už Občianskeho zákonníka alebo iných právnych predpisov, ktoré s porušením
povinností pri ochrane týchto statkov spájajú určité zodpovednostné následky. Ak bola porušená
konkrétna povinnosť ustanovená v týchto ustanoveniach, použijú sa predovšetkým zodpovednostné
následky upravené v týchto konkrétnych ustanoveniach. Ak neboli porušené konkrétne povinnosti
vymedzené v týchto ustanoveniach a určitým konaním alebo nekonaním sa zasiahlo do chránených
statkov uvedených v § 415, ktorým sa spôsobila určitá škoda na týchto statkoch, treba si položiť
otázku, či ten, kto takto zasahoval, si počínal tak, aby nedochádzalo ku škodám, alebo či si takto
nepočínal. Ak si tak nepočínal, porušil povinnosť uloženú mu v § 415 a z porušenia tejto povinnosti mu
vznikne zodpovednosť za škodu. Porušenie preventívnej povinnosti uvedenej v § 415 sa stáva dôvodom
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škody, pokiaľ sa nedokáže porušenie povinnosti podľa určitého
konkrétneho ustanovenia, či už Občianskeho zákonníka alebo iného zákona. Porušením preventívnej
povinnosti, ktorým vznikla škoda na zdraví, majetku, na prírode alebo na životnom prostredí, vznikne
všeobecná zodpovednosť za škodu podľa § 420. Preventívnu povinnosť ukladá § 415 každému, t.j. tak
fyzickým, ako aj právnickým osobám.

7. Súd prvej inštancie ďalej citoval ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka vrátane jeho výkladu
a uviedol, že predpokladom vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon,
spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou. Pri občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu vzniká záväzkovoprávny vzťah medzi tým, kto za škodu zodpovedá, a medzi
poškodeným. Obsahom tohto vzťahu je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť
toho, kto podľa zákona za škodu zodpovedá, škodu nahradiť. Pokiaľ je ten, kto zodpovedá za škodu,
poistený pre prípad vzniku jeho zodpovednosti za škodu, či už na základe zákona (zákonné poistenie
zodpovednosti) alebo na základe poistnej zmluvy (zmluvné poistenie zodpovednosti), poisťovňa síce
nahradí v rozsahu vymedzenom v poistnej zmluve alebo v právnom predpise za poisteného škodu
poškodenému, v dôsledku toho sa však nestane dlžníkom namiesto škodcu, a poškodený nemá voči
nej priame právo na náhradu škody. Takéto právo na náhradu škody môže poškodený uplatniť priamo
voči poisťovni iba výnimočne, pokiaľ to pripúšťa zákon.

8. V odseku 1 je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická osoba, zodpovedá
za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto zodpovednosti je,
že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého
záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti
spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami vzniku všeobecnej



zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. Ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti
za škodu je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá.

9. Súd prvej inštancie vychádzajúc zo všeobecne záväzného nariadenia Mesta O. č. 98 (§ 10 bod 5)
zistil, že v pešej zóne je parkovanie zakázané a státie je povolené len na nevyhnutný čas, pričom pešia
zóna je ohraničená ulicami M. od H. po O. námestie a pasáže vedúce z M..

10. V doplňujúcej informácií, v liste zo dňa 12.9.2014 Magistrát P. O. uviedol, že na základe informácie
referátu Útvar hlavného architekta je prechodový dvor M. č. XX - O. pasážou vedúcou z M. ulice. Pasáže,
do ktorých je možný vjazd iba z M. ulice sa považujú za súčasť pešej zóny.

11. Pri vjazde z O. ulice je osadená dopravná značka B1 Zákaz vjazdu všetkých vozidiel v oboch smeroch
(Príloha č.1 k Vyhláške Ministerstva vnútra č.9/2009 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke
č.8/2009) s dodatkovou tabuľou E12.

12. Rovnako súd prvej inštancie zistil, že dodatková tabuľa obmedzuje platnosť značky, pod ktorou je
umiestnená a na predmetnej dodatkovej tabuli E12 je uvedené, okrem vozidiel s povolením BPMK a
držiteľov preukazu ZŤP.

13. Zo stanoviska Mesta O. zo dňa 12.11.2013 zistil, že v prípade vjazdu do predmetného dvora z M.
ulice z dôvodu zásobovania platí § 10 bod 5 VZN č.98, t.j. v pešej zóne je parkovanie zakázané a státie
je povolené len na nevyhnutný čas. Mesto O. ďalej uviedlo, že neeviduje žiadnu žiadosť žiadateľa G..
W. L. na povolenie vstupu vozidla do pešej zóny na deň 10.2.2010, ani na iný deň v roku 2010. Mesto
O. uviedlo, že žiadne písomné povolenie na vjazd do predmetného dvora z pešej zóny nevydalo.

14. Taktiež P. O. uviedlo, že dopravná značka B1 Zákaz vjazdu nachádzajúca sa na O. ul. č. XX v O.
(prechodový dvor s M. č.XX v O.) bola osadená pred viac ako 10 rokmi Bytovým podnikom Mesta O.,
ktorý je správcom predmetného dvora.

15. V súvislosti s vyššie uvedeným súd prvej inštancie uviedol, že ak by sa jednalo o zásobovanie
poškodeným je potrebné poukázať, že v prípade vjazdu do predmetného dvora z M. ulice z dôvodu
zásobovania platí § 10 bod 5 VZN č.98, t.j. v pešej zóne je parkovanie zakázané a státie je povolené
len na nevyhnutný čas. Je možné domnievať sa, že zásobovanie znamená vyloženie tovaru prípadne
iného materiálu v čase od 21.00 hod. do 9.00 hod. v zmysle § 10 ods. 4 VZN č.98 a opustenie pešej
zóny a nie parkovanie v predmetnom prechodovom dvore.

16. Taktiež poukázal na to, že poškodený mal miesto podnikania, ako aj svoju prevádzku na M. č.XX a
nie na M.j č.XX v O., kde podľa listinných dôkazov došlo k poistnej udalosti. Navyše poškodený svoju
prevádzkareň na ul. M. č.XX v O. zrušil dňa 13.1.2009.

17. Zdôraznil súd prvej inštancie, že práve skutočnosť, že poškodený parkoval svoje motorové vozidlo
na mieste, kde je zákaz vjazdu všetkých vozidiel v oboch smeroch s výnimkou motorových vozidiel s
povolením BPMK a držiteľov preukazu ZŤP a na mieste kde je parkovanie podľa Všeobecne záväzného
nariadenia Mesta O. č.XX zakázané je rozhodujúca pre posúdenie nároku žalobcu, pretože škoda bola
spôsobená výlučne zavinením poškodeného.

18. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že žalovaný neporušil žiadnu prevenčnú
povinnosť a medzi konaním resp. nekonaním žalovaného a škodou spôsobenou poškodenému
neexistuje žiadna príčinná súvislosť.

19. Bez porušenia Všeobecne záväzného nariadenia Mesta O. č.98 a dopravných predpisov a
parkovaním na mieste, kde platí zákaz vjazdu motorových vozidiel v oboch smeroch na mieste, kde nie je
vyhradené parkovisko by totiž škodlivý následok nenastal. Rovnako zdôraznil, že žalovaný je správcom
predmetnej nehnuteľnosti, čo nebolo spochybnené žalovaným na pojednávaní dňa 17.4.2015. Z vyššie
uvedených dôvodov s poukazom na citované zákonné ustanovenia preto súd žalobu v celom rozsahu
zamietol.



20. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému, ktorý
mal vo veci plný úspech, priznal ich náhradu. Trovy konania pozostávajú zo súdneho poplatku
za podaný odpor v sume 451,50 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 4.058,48 eur. Tieto trovy
právneho zastúpenia pozostávajú z tarifnej odmeny za 16 úkonov právnej služby po 237, 34 eur, teda
celkom 3.797,44 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb) a z tarifnej odmeny za 2 úkony právnej služby po 59,34 eur (§ 14
ods. 5 cit.vyhl.), teda celkom 118,68 eur za dva úkony právnej služby a z režijného paušálu 2x po 7,41
eur, 3x 7,63 eur, 4x 7,81 eur, 6x 8,04 eur a 3x 8,39 eur (§ 16 cit.vyhl.).

21. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa, resp.
napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že nárok žalobcu v celom rozsahu prizná. Odvolací dôvod založil na
ust. § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p..

22. Uviedol, že podaním z 10.3.2011 sa žalobca domáhal na Okresnom súde Košice I vydania
rozhodnutia, ktorý by zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.527,13 eur s prísl.. žalobný návrh
odôvodňoval skutočnosťou, že dňa 10.2.2010 bola poistnému Ing. W. L. bytom W. XX, O. spôsobená
škoda na motorovom vozidle tým spôsobom, že uvedené vozidlo mal zaparkované v dvornej časti
budovy, M. XX, O., ktorej vlastníkom bol žalovaný. Pádom snehu zo strechy tohto domu na motorové
vozidlo G.. W. L. poškodil kapotu, strechu, strešné sklo a čelné sklo na tomto vozidle. Pretože žalovaný
bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy 7.527,13 eur s poukazom na §§ 415 a 420 Občianskeho
zákonníka ako aj s poukazom na § 813 Občianskeho zákonníka a dlžnú sumu napriek tomu neuhradil,
podal žalobca žalobný návrh na Okresný súd Košice I a žiadal, aby súd po vykonaní dokazovania o veci
rozhodol v zmysle jeho návrhu. V konaní na súde prvého stupňa bolo vykonané dokazovanie v smere
vypočutia účastníkov konania, ako aj poškodeného G.. W. L. a tiež aj zabezpečením listinných dôkazov,
ktoré mali objasniť rozpory v tvrdeniach účastníkov konania a prispieť k spravodlivému rozhodnutiu vo
veci. Na základe takto vykonaného dokazovania súd vo veci rozhodol. So závermi rozsudku ako aj s
jeho odôvodnením sa žalobca nestotožňuje.

23. V odôvodnení ďalej citoval ust. § 420 ods. 1, 3 a § 415 Občianskeho zákonníka, pričom poukázal
na skutočnosť, že ust. § 415 Občianskeho zákonníka má charakter generálnej prevencie, čo znamená,
že každý účastník občianskoprávneho vzťahu , ktorý si neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, neplní si svoju právnu povinnosť, a teda koná
protiprávne. Zodpovedá preto za škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. V tejto
súvislosti poukázal na judikatúru, ktorú uvádza Občiansky zákonník (R12/1986) ako aj na rozhodnutie
sp.zn. NS ČR 25Cdo/2542/2003 a sp.zn. NS ČR 25Cdo/2264/2000. Zdôraznil, že všeobecne prevenčná
povinnosť podľa § 415 Občianskeho zákonníka znamená, že každý je povinný zachovávať vždy taký
stupeň opatrnosti (pozornosti), ktorý možno od neho vzťahom na konkrétnu miestnu situáciu rozumne
požadovať a ktorý (objektívne posúdené) je spôsobilý zabrániť alebo aspoň čo najviac znížiť riziko
vzniku škôd na živote, zdraví či majetku.

24. Použitie tzv. generálnej prevencie prichádza do úvahy v prípadoch, ak nie je konkrétna právna
úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť sa posudzuje. Všeobecná občianskoprávna
prevencia (§ 415) je právnou povinnosťou, ktorej porušenie predstavuje protiprávne konanie a má za
následok vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa § 420 Občianskeho zákonníka. V rovine
občianskoprávnej úpravy išlo na strane žalovaného o konanie odporujúce povinnosti počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám; nedodržanie tejto povinnosti, ktoré spôsobilo škodu je porušením všeobecnej
prevenčnej povinnosti a zakladá tak zodpovednosť žalovaného za škodu. Právna úprava zodpovednosti
za škodu vychádza zo všeobecnej zásady občianskoprávneho deliktu „každý, kto privodí vznik škody,
svojim protiprávnym a spravidla i zavineným konaním je povinný spôsobenú škodu nahradiť“.

25. Odvolateľ má za to, že súd musí posudzovať v danej veci i možnosť predvídať škodu, keďže v danom
prípade žalovaný mohol (resp. mal by) vedieť, že ťarcha snehu na streche (resp. jej zabezpečenie tak,
aby neohrozovala majetok a zdravie) môže mať za následok negatívne dôsledky a predstavuje značné
nebezpečenstvo pre jeho okolie. Škoda vždy vznikne po skutočnosti, ktorá ju spôsobila a v danom
prípade ide o majetkovú ujmu poškodeného, ktorá sa prejavila priamym poškodením auta a v danom
prípade i príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného (porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti)
a vzniknutou škodou je zrejmá z následku, keďže práve správanie sa žalovaného bolo jedinou príčinnou



pádu nezabezpečeného snehu a jeho následkom škoda na majetku poisteného. Existencia jednotlivých
predpokladov vzniku zodpovednosti bola v konaní nepochybne preukázaná. Z uvedeného je zrejmé,
že žalovaný porušil preventívnu povinnosť, pretože sa nepokúsil zabrániť nebezpečenstvu pádu snehu
zo strechy, či už vhodnou úpravou strechy, odstránením snehu zo strechy, alebo upozornením na toto
možné nebezpečenstvo. Počínať si v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka znamená, starať sa aj
o to, aby boli vykonané opatrenia zamedzujúce, prípadne znižujúce možnosť zosuvu a pádu snehu
zo strechy domu na verejne prístupné miesto (rozsudok NS ČR sp.zn. 25Cdo/2264/2000). Vzhľadom
na vyššie uvedené žalobca zdôraznil, že súd sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal otázkou
prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ktorá v tomto prípade priamo súvisí
so zodpovednosťou za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka a má za to, že nedôsledným
a nedostatočným výkladom ustanovenia prevenčnej povinnosti nemožno spravodlivo vyriešiť otázku
zodpovednosti za škodu.

26. Ďalej žalobca uviedol, že predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu je porušenie
právnej povinnosti - konanie v rozpore s objektívnym právom, vznik škody, príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Ak sa tieto predpoklady
preukázali, predpokladá sa zavinenie. Škodca musí v tomto prípade preukázať, že vzniknutú škodu
nezavinil a to ani z tzv. nevedomej nedbanlivosti. Nestačí ak preukáže, že urobil všetko podľa svojich
subjektívnych schopností a znalostí. Kritérium tohto hodnotenia musí byť objektívne. Rozhodujúca musí
byť miera úsilia, ktorú možno očakávať od každého občana (rozsudok NS ČR sp.zn. 25Cdo/2542/2003).

27. V priebehu celého konania žalovaný nepreukázal ani to, že by na zabránenie škody vykonal
čo i len časť svojich povinnosti, ktoré mu priamo vyplývajú z ust. § 415 Občianskeho zákonníka,
t.j. vykonať všetky opatrenia, ktoré by zamedzili, prípadne znížili možnosť zosuvu a pádu snehu
zo strechy domu na verejne prístupné miesto. Preukázanie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym
konaním škodcu a vznikom škody je ďalším predpokladom úspešného uplatnenia si nároku na náhradu
škody. Je bezpochyby zrejmé, že škoda na motorovom vozidle poškodeného vznikla zosuvom snehu
zo strechy domu vo vlastníctve žalovaného. V prípade, že by nedošlo k zosuvu snehu zo strechy
domu, nedošlo by ani ku škode na motorovom vozidle. Súd naopak konštatoval, že žalovaný neporušil
žiadnu prevenčnú povinnosť a medzi konaním resp. nekonaním žalovaného a škodou spôsobenou
poškodenému neexistuje žiadna príčinná súvislosť. Skutočnosť, na ktorú poukázal súd vo svojom
odôvodnení, že „poškodený mal svoje motorové vozidlo zaparkované na mieste, kde je zákaz vjazdu
všetkých motorových vozidiel v oboch smeroch a podľa súdu je rozhodujúca pre posúdenie nároku
žalobcu, pretože škoda bola spôsobená výlučne zavinením poškodeného“ nemožno považovať za
vyvinenie sa zo zodpovednosti za škodu. Občiansky zákonník nepredpokladá taký stav, kde by sa
škodca mohol zbaviť zodpovednosti za nesplnenie si povinnosti len preto, že by poškodený porušil
niektorú zo všeobecne záväzných noriem správania sa. Bolo by zaujímavé poznať právny názor súdu
v prípade, že by na mieste kde stálo motorové vozidlo, ktoré bolo poškodené, stál človek. Mohol by
potom súd konštatovať, že tam nemal stáť, alebo by vyvodil záver, že v takom prípade, už žalovaný
opomenul prevenčnú povinnosť. Podľa žalobcu sa súd uvedeným konštatovaním dostal do rozporu so
všeobecne platnými právnymi normami nielen Občianskeho zákonníka, ale aj zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, stavebného zákona ako aj platnej judikatúry nielen na území SR ale aj na území
ČR.

28. Žalobca má za to, že súd vykonával dokazovanie týkajúce sa skutkového stavu veci vypočutím
účastníkov konania ako aj svedka G.. W. L., vlastníka zlatníctva - B. L., na M. XX, O., ktorý potvrdil, že
dňa 10.2.2010 vo dvornej časti domu na M. XX, O. došlo k poistnej udalosti - poškodeniu motorového
vozidla zn. Y. A6 ev.č.: KE E kde zo strechy budovy spadol sneh, ktorý poškodil uvedené motorové
vozidlo na jeho kapote, streche, strešnom okne a členom skle. Uvedený svedok (poškodený) potvrdil,
že naozaj v inkriminovanom čase parkoval vo dvornej časti M. XX v O. z dôvodu prevádzkovania vyššie
uvedeného zlatníctva. Zároveň konajúci súd vykonal dôkazy zabezpečením listín pozostávajúcich zo
správy OR PZ - OO PZ Staré mesto z 19.1.2015, z ktorej je zrejmé, že polícii bolo telefonicky oznámené
poškodenie osobného motorového vozidla pádom snehu zo strechy budovy vo dvore na M. XX, O.,
že poškodeným bol G.. W. L.. Tiež bolo preukázané, že v danej veci sa nejednalo o trestný čin ani
priestupok, a preto bol záznam založený na tamojšom OO PZ O. - X. mesto. V prípade, že by poškodený
nejakým spôsobom porušil predpisy Všeobecne záväzného nariadenia mesta O., bol by samozrejme
sankcionovaný v blokovom konaní, resp. v priestupkovom konaní. Nič také sa nestalo. O uvedenej
skutočnosti svedčil aj samotný poškodený a písomné potvrdenie OO PZ Staré mesto založené do spisu.



V konaní bolo preukázané, že v zmysle VZN mesta O. č. 98, § 8 písm.c/ a e/ je vjazd motorových
vozidiel do pešej zóny zakázaný, okrem vozidiel zabezpečujúcich zásobovanie a zabezpečujúcich výkon
činnosti právnickej osoby, ktorá má sídlo alebo prevádzku v pešej zóne.

29. Aj napriek tomu, že pojem „pasáž“ vymedzuje Mesto O. ináč ako je to uvedené štandardne v Slovníku
slovenského jazyka, či to nemení na skutočnosti, že podľa VZN č. 98 je pri vjazde z O. ulice osadená
dopravná značka B1 „Zákaz vjazdu“ s dodatkovou tabuľou E12. Uvedená dodatková tabuľa obmedzuje
platnosť zákazovej značky podľa § 8 ods. 1 písm.e/ VZN č. 98 tak, že okrem iných prípadov tam
uvedených platí obmedzenie aj na vozidla zabezpečujúce výkon činnosti právnickej osoby, ktorá má sídlo
alebo prevádzku v pešej zóne. Taktiež bolo preukázané, že v zmysle uvedeného VZN (§ 10 ods. 4) majú
vozidlá zabezpečujúce zásobovanie podľa § 8 ods. 1 písm.c/ povolený vjazd do pešej zóny v čase od
21,00 hod. do 9.00 hod., okrem výnimočných prípadov hodných osobitného zreteľa, ktoré rieši na mieste
mestská polícia. Preto v prípade, že by poškodený nebol fyzicky podnikajúci subjekt a nezabezpečoval
by výkon činnosti právnickej osoby, ktorá má sídlo alebo prevádzku v pešej zóne, neporušil by VZN
mesta Košíc už len preto, že tak ako poškodený vypovedal na pojednávaní dňa 16.5.2013, do pešej zóny
vošiel o 8,45 hod. dňa 10.2.2010, t.j. v čase, kedy podľa VZN je vjazd do zóny povolený a zaparkoval vo
dvore svojej prevádzky. Z uvedeného dôvodu poškodený ani nepotreboval osobitný súhlas z Mesta O.,
resp. Mestskej polície O., pretože jeho vjazd do pešej zóny bol pred časom, na ktorý nepotreboval toto
povolenie. VZN č. 98 (§ 9 ods. 2) v súvislosti s užívaním pešej zóny vyžaduje ohlasovaciu povinnosť
správcovi dane, ktorý môže v povolení určiť aj ďalšie podmienky pre vstup a zotrvanie v pešej zóne.
Táto ohlasovacia povinnosť nemá nič spoločné so skutočnosťou, že by s touto povinnosťou bol viazaný
súhlas so vstupom na pešiu zónu. Má za následok len ohlásiť vstup na pešiu zónu, kde „môže správca
dane určiť aj ďalšie podmienky“, ktoré nesúvisia s povolením vstupu. Konajúci súd sa nezaoberal ani
touto otázkou, nepovažoval za potrebné vziať do úvahy fakt, že poškodený vošiel do pešej zóny pred
9.00 hod., kedy vjazdy motorových vozidiel nie sú žiadnym spôsobom upravené ani VZN zakázané.

30. V ďalšom žalobca namietal nehospodárnosť a neúčelnosť priznaných trov konania žalovanému.
V tejto súvislosti žiada, aby odvolací súd preskúmal neúčelnosť niektorých vytýčených pojednávaní,
ktoré nevyriešili žiadnu podstatnú vec a naopak množstvo neúčelne podaných písomných vyjadrení
žalovaného, naposledy aj písomne podanú záverečnú reč, ktorú obidve sporové strany mohli absolvovať
aj na pojednávaní dňa 21.11.2014 resp. na pojednávaní dňa 27.2.2015. Žalobca má za to, že konajúci
súd pri priznávaní trov konania úspešnému účastníkovi prekročil medze opodstatnenosti a účelnosti
priznania trov konania.

31. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v prvom rade poukázal na skutočnosť, že žalovaný nie je
vlastníkom budovy na M. XX v O., ako to nesprávne uvádza žalobca jednak v návrhu na začatie konania
ako aj v odvolaní. Žalovaný v celom rozsahu zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a poukázal
aj na skutočnosti uvedené vo svojej záverečnej reči. Tvrdenie žalobcu, že poškodený zaparkoval svoje
motorové vozidlo vo dvore svojej prevádzky nie je pravdivé, pretože poškodený mal miesto podnikania
ako aj svoju prevádzku na M. XX v O. a nie na M. XX v O., kde podľa vyjadrenia poškodeného došlo k
poistnej udalosti. Svoju prevádzkareň na ul. M. XX v O. zrušil dňa 13.1.2009.

32. Vzhľadom na uvedené má za to, že rozsudok Okresného súdu Košice I je vecne správny a nie je v
rozpore so zákonom, a preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil
v celom rozsahu. Zároveň žiadal zaviazať žalobcu zaplatiť trovy prvostupňového ako aj odvolacieho
konania t.j. za 1 úkon (vyjadrenie k odvolaniu) - 1x hlavný úkon po 237,34 eur a režijný paušál 8,39 eur.

33. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec
prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

34. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 26.6.2015, teda za účinnosti Zákona č.
99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.

35. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania
začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.



36. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

37. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016 odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu
existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov Civilného sporového poriadku
o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp
právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak
neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. II ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne
konformného a eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. III ods. 1 CSP).

38. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, konštatuje správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia, na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a k námietkam uvedeným v odvolaní dodáva:

39. Žalobca odôvodnil podané odvolanie dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm.d/ a f/ O.s.p., teda že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (obdobne § 365 ods. 1 písm.f/ a h/ CSP).
Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, žalobcom
namietané odvolacie dôvody nie sú naplnené.

40. Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm.d/ O.s.p. (obdobne § 365 ods. 1 písm.f/ CSP), že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej
praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec
posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. §
132 O.s.p. (obdobne § 191 ods. 1 CSP) a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania
najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo.

41. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd
posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne,
avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

42. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť
zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až 135 O.s.p. (obdobne § 192, § 193 a § 205 CSP)
alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné
ustanovenie nesprávne vyložil, nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplne zistenie
skutkového stavu vzhľadom na tvrdenia žalobcu a námietky žalovaného. Vykonané dôkazy vyhodnotil
súd prvej inštancie podľa ust. § 132c O.s.p.; z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam
a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

43. Presvedčivé a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku a ani v odvolacom konaní nevyšli
najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Odvolacie námietky žalobcu
nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

44. Je potrebné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania
správne posúdil právny vzťah účastníkov konania a to s odkazom aj na zákonnú úpravu, ktorú aplikoval
v napadnutom rozsudku a správne rozhodol pokiaľ žalobu zamietol.



45. Z obsahu žaloby je zrejmé, že žalobca svoj peňažný nárok odvodzuje na základe záveru o
zodpovednosti žalovaného za vznik škody, ktorá bola žalobcom likvidovaná v rámci zmluvného
poistného vzťahu, v dôsledku čoho prešiel na neho, ako na poisťovňu nárok na náhradu škody.
Spornou bola skutočnosť, či takúto zodpovednosť žalovaného možno vyvodiť len zo všeobecného
tvrdenia žalobcu o porušení prevenčnej povinnosti žalovaného s poukazom na ust. § 415 Občianskeho
zákonníka, keď tvrdí, že na strane žalovaného ide o konanie odporujúce povinnosti počínať si tak, aby
nedochádzalo ku škodám a že nedodržanie tejto povinnosti zakladá tak zodpovednosť žalovaného za
škodu.

46. Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi, že použitie ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka
prichádza do úvahy, ak nie je konkrétna úprava vzťahujúca sa na konanie, ktorého protiprávnosť
sa posudzuje. Úspešnosť nároku žalobcu je však viazaná na preukázanie základných predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to preukázaním porušenia právnej povinnosti, existencie
škody, príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ako aj zavinenia. Dôkazné
bremeno na preukázanie týchto predpokladov je na tom, kto uplatňuje nárok na náhradu škody, teda
na žalobcovi. Pokiaľ teda žalobca okrem len všeobecného tvrdenia o porušení prevenčnej povinnosti
žalovaného (a teda ohľadne protiprávneho konania žalovaného), žiadne dôkazy na preukázanie
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu predovšetkým spočívajúcich v porušení právnej povinnosti
a zavinenia žalovaného v priebehu konania na súde prvej inštancie neoznačil, v tomto smere žalobca
dôkazné bremeno neuniesol. Keďže pre priznanie náhrady škody je nevyhnutné kumulatívne splnenie
všetkých vyššie uvedených zákonných podmienok, už pri absencii ktorejkoľvek z nich nemožno nárok
priznať.

47. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie na návrh účastníkov, a to aj výsluchom poškodeného,
vrátane zabezpečenia listinných dôkazov a ich oboznámením, pričom z takto vykonaného dokazovania
možno považovať za odôvodnený záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný svojim (ne)konaním
sa nedopustil žiadneho protiprávneho úkonu a svojim (ne)konaním nezadal príčinu k vzniku škody, a že
teda neboli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu.

48. Práve naopak, z vykonaného dokazovania vyplýva, že na miesto, kde podľa vyjadrenia poškodeného
malo dôjsť k poistnej udalosti, bol všetkým motorovým vozidlám vjazd zakázaný, iba s výnimkou
motorových vozidiel s povolením BPMK, ktorý je správcom obytného dvora, a držiteľov preukazu ZŤP.
Obytný dvor M. č. XX ako vyplýva z vykonaného dokazovania nie je verejným parkoviskom a umožnené
parkovať vo dvore je iba subjektom oprávneným parkovať vo dvore, pričom poškodený, ako to vyplýva
aj z jeho výpovede pred súdom prvej inštancie, takýmto oprávnením nedisponoval. Z vykonaného
dokazovania je teda nepochybné, že práve poškodený, ktorému bolo poskytnuté plnenie zo strany
žalobcu, jednoznačne a vedome porušil zákazovú značku (príloha č. 1 k vyhláške MV SR č. 9/2009 Z.
z., ktorou sa vykonáva zákon o cestnej premávke č. 8/2009 Z. z.), konkrétne „zákaz vjazdu všetkých
vozidiel v oboch smeroch“, a teda porušil dopravné predpisy, pričom bez porušenia týchto predpisov, a to
parkovaním na mieste, kde je zákaz vjazdu motorových vozidiel v oboch smeroch, by škodlivý následok
nenastal. Je totiž potrebné zdôrazniť, že držiteľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri prevádzkovaní
motorového vozidla boli dodržiavané pravidlá cestnej premávky, o. i. aj zákaz vjazdu vyplývajúci z
dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.

49. Odvolací súd zastáva názor, že poškodený okrem toho, že parkoval na mieste, kde je zákaz vjazdu
všetkých motorových vozidiel v oboch smeroch, a teda porušil dopravné predpisy, zároveň parkoval na
mieste, kde je parkovanie na mieste podľa Všeobecne záväzného nariadenia mesta O. č. 98 zakázané
(§ 10 bod 5 VZN č. 98, podľa ktorého je v pešej zóne parkovanie zakázané a státie je povolené len na
nevyhnutný čas).

50. Pokiaľ odvolateľ poukazuje na písomné potvrdenie OO PZ Staré mesto, odvolací súd vychádzajúc z
jeho obsahu zastáva názor, že uvedená správa nesvedčí o skutočnosti, že poškodený neporušil predpisy
Všeobecne záväzného nariadenia mesta O. a ani žiadny dopravný a ani iný predpis, ako to tvrdí žalobca,
pretože uvedená správa svedčí len o tom, že v súvislosti s poškodením motorového vozidla sa nejednalo
o trestný čin ani o priestupok.

51. Za zavádzajúce a nepravdivé je potrebné považovať tvrdenie žalobcu v odvolaní, že poškodený
potvrdil, že v inkriminovanom čase parkoval vo dvornej časti M. XX v O. z dôvodu prevádzkovania jeho



zlatníctva, pretože okrem toho, že k škodovej udalosti podľa vyjadrenia poškodeného došlo vo dvore
na M. XX, O. (teda nie na M. XX), vo svojej výpovedi vôbec neuviedol, z akého dôvodu tam parkoval.
Z listinných dôkazov pritom vyplýva, že svoju prevádzkareň, ktorá bola na M. XX v O., zrušil už dňa
13.1.2009, preto je bez právneho významu tvrdenie odvolateľa, že do pešej zóny poškodený vošiel o 8,45
hod., kedy podľa VZN je vjazd do pešej zóny povolený, lebo poškodený v tom čase už nezabezpečoval
svoju prevádzku a nemal ani oprávnenie z tohto ani z iného dôvodu vo dvornej časti na M. XX parkovať.

52. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené považuje za potrebné zdôrazniť, že z vedomého
porušenia povinnosti (protiprávneho) vyplývajúcej z právnych predpisov (zákona o cestnej premávke,
ako aj zo Všeobecne záväzného nariadenia mesta O.) nemožno vyvodzovať právo (nárok na náhradu
škody) a v nadväznosti na to odvolávať sa len všeobecne na nesplnenie prevenčnej povinnosti
žalovaného. Žalobca vo svojich vyjadreniach len poukazoval na judikatúru súdov k prevenčnej
povinnosti, na ktorú opakovane odkazuje aj v odvolaní, pričom až v odvolaní vyvodzuje záver, že
žalovaný porušil preventívnu povinnosť, pretože sa nepokúsil zabrániť nebezpečenstvu pádu snehu
zo strechu, a to či už vhodnou úpravou strechy, odstránením snehu zo strechy alebo upozornením na
toto možné nebezpečenstvo. Ide o tvrdenia uvádzané až v odvolacom konaní, pričom takéto porušenie
preventívnej povinnosti žalovaného v konaní pred súdom prvej inštancie netvrdil a nenavrhol v tomto
smere vykonať ani dokazovanie.

53. Hypotetické úvahy žalobcu, čo by bolo, keby na uvedenom mieste stál človek, sú bez právneho
významu, pretože je potrebné vždy vychádzať z konkrétnej situácie a podľa okolností konkrétneho
prípadu.

54. Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací
súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o
ktorom súd prvej inštancie rozhodol v súlade s platnou právnou úpravou, pretože je vo výroku vecne
správny.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 C. s. p. a keďže žalovaný bol v odvolacom konaní
úspešný, odvolací súd priznal žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnej výške.

56. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).