Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 21Co/30/2012 z 8. 4. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 8. apríla 2013, sp. zn. 21Co/30/2012, ECLI:SK:KSPO:2013:8808208644.1 Krajský súd Prešov | 21Co/30/2012 | ECLI:SK:KSPO:2013:8808208644.1 | 2013-04-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: OZ, § 879f OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ae644847-0aec-4332-bc1f-2e7a97632ad3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2013:8808208644.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 21Co/30/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8808208644
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8808208644.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a sudcov
JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu SKP, k.s., Lazovná 64, Banská
Bystrica, IČO 44915691, správcu konkurznej podstaty úpadcu KFZ Sys, s.r.o. v konkurze, Košútska
1342, Sládkovičovo, IČO 36814148, zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Konečným, AK Hurbanova
14A, Banská Bystrica, proti žalovanej T. B., bytom L. XXX, teraz L. XXX/XX, L., t.č. na neznámom mieste,
zast. opatrovníčkou JUDr. D. L., vyššou súdnou úradníčkou Okresného súdu F. M. A., o zaplatenie
227,08 Eur (6.841,- Sk) s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou
č.k. 5C/8/2009-46 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol
a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania ani žalovanej.

Prvostupňový súd mal za preukázané, že žalovaná uzavrela dňa 26. 11. 2001 so spoločnosťou Drukos
a.s. zmluvu o nájme na tovar v katalógu KOMFORT v cene prenájmu 253,60 Eur. Zaplatiť ju mala v
mesačných splátkach po 509,- Sk. Splátky neuhrádzala podľa splátkového kalendára a jej záväzok z
uzavretej zmluvy bol predmetom konania vedeného na Okresnom súde Vranov nad Topľou. Predmetom
konania bol nárok na zaplatenie pohľadávky vo výške 202,75 Eur s 11 % úrokom z omeškania.
Predmetom nájmu bol mobilný telefón značky Siemens M 351 a zmluvná pokuta nebola predmetom
žaloby. Podľa všeobecných zmluvných podmienok spoločnosti Drukos a.s., ktoré tvorili súčasť uzavretej
zmluvy o nájme výška pravidelných mesačných plátok, počet bol uvedený v zmluve o nájme. Podľa
odseku 4 citovaného článku, pokiaľ je nájomca v omeškaní s úhradou nájomného, je prenajímateľ
oprávnený vyúčtovať pokutu vo výške 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania. V prípade, že
nájomca poruší iné povinnosti, na ktoré sa v zmluve zaviazal, a ktoré súvisia so zaplatením splátok, je
prenajímateľ oprávnený vyúčtovať zmluvnú pokutu vo výške 10.000 Sk za každé porušenie povinností
a to aj opakovanie až do výšky 50 % obstarávacej ceny predmetu nájmu.

Prvostupňový súd považoval zmluvnú pokutu pri spotrebiteľských zmluvách vo výške 0,1 % denne z
omeškanej sumy za neprijateľnú podmienku, lebo sadzba 36,5 % ročne vysoko prekračuje akejkoľvek
produkty bánk na Slovensku, ktoré umožňujú dosiahnuť zisk.



Poukázal na ustanovenie všeobecných zmluvných podmienok, článok 1 ods. 2 ods. 3 ods. 4 citovaného
článku, a § 879 f ods.3 Občianskeho zákonníka, § 52 Občianskeho zákonníka.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a nepriznal neúspešnému žalobcovi právo na
náhradu trov konania a žalovaná si neuplatnila právo na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Navrhol zmeniť rozsudok
a žalobe vyhovieť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu
predchádzajúce podľa zásad upravených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového rozsudku, na ktoré poukazuje a v súvislosti s
odvolaním dopĺňa dôvody.

Prvostupňový súd rozhodol, že zmluvná pokuta 0,1% denne z dlžnej splátky je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Per annum ročne ide o 36,5 %. A odvolací súd sa s týmto názorom po zohľadnení povahy
právneho úkonu, jeho obsahu a všetkých okolnosti stotožňuje.

Predovšetkým je dôvodný záver, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorú
skutočnosť ani sám žalobca nespochybňuje. Tým sa zároveň otvára priestor pre tzv. súdnu kontrolu
zmluvných podmienok, či nespôsobujú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Nemali by byť pritom žiadne pochybnosti, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou,
či už z dôvodu informovanosti alebo vyjednávacej pozície pri pokuse dosiahnuť zmenu už vopred
naformulovanej (predtlačenej) zmluvy.

Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých zmluvných
podmienkach (ďalej len ,,smernica 93/13“) vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Súdneho dvora EÚ z 27. 6. 2000, Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra
2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25, tiež čl. 37 uznesenia súdneho dvora vo veci
C-76/10 Pohotovosť/B.).

Zložitejšou otázkou, na ktorú poukazuje žalobca, nie však nejudikovanou, je otázka súdnej kontroly
nekalých podmienok v spotrebiteľskej zmluve uzavretej pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej
únie, alebo výstižnejšie, pred schválením právnej úpravy týkajúcej sa súdnej kontroly neprijateľných
podmienok. Zmluva bola uzavretá 26.11.2001 Novela Občianskeho zákonníka, ktorá zaviedla inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky, bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. 4. 2004 a
vstup SR do EÚ je spojený s dátumom 1. 5. 2004.

V rovine judikatúry súdneho dvora je známe rozhodnutie vo veci Vec C-302/04 Ynos proti T. F., v ktorej
bolo konanie o prejudiciálnej otázke zastavené pre nedostatok právomoci, keďže išlo o skutok spred
obdobia vstupu Maďarskej republiky do EÚ. Iná vec je však povinnosť členských štátov aplikovať právo
vo svetle európskeho spotrebiteľského práva v záujme približovania sa k právu EÚ.

Španielska, lotyšská a rakúska vláda v uvedenej veci tvrdili, že od pristúpenia k Európskej únii je
vnútroštátny súd nového členského štátu povinný v prípade, akým je prípad sporu vo veci samej,



vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré smerujú k ich aproximácii so smernicou s ohľadom na
smernicu s upozornením na rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C-297/88 a C-197/89, Zb. s. I 3763,
bod 36, a zo 17. júla 1997, Giloy, C-130/95, Zb. s. I-4291, bod 23). Pokiaľ je ustanovenie vnútroštátnej
legislatívy zhodné s obsahom ustanovenia práva Spoločenstva, tieto dve ustanovenia musia dostať
rovnaký výklad bez ohľadu na otázku, či k pristúpeniu členského štátu k Európskej únii došlo pred alebo
po zosúladení vnútroštátnej legislatívy tohto štátu s právom Spoločenstva (bod 33).

Z ústavných rozhodnutí poukazuje odvolací súd na rozhodnutie Ústavného súdu ČR zo dňa 15.6.2009
č. I. ÚS 342/09. Ústavný súd v závere obiter dicta citovaného nálezu konštatoval, že obecné súdy
mali nájsť taký výklad ustanovení občianskeho zákonníka v znení účinnom v dobe uzatvorenia zmluvy
medzi sťažovateľom a spoločnosťou ZEPTER INTERNATIONAL s. r. o., ktorý by reflektoval nielen zhora
uvádzané ústavnoprávne podmienky, ale tiež obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa obsiahnutej
v príslušných smerniciach, hoci v okamihu vzniku daného zmluvného vzťahu neexistovala v českom
právnom poriadku výslovná úprava implementujúca tieto smernice a ČR nebola členom EÚ.

Z judikatúry slovenských súdov dáva odvolací súd do pozornosti napr. rozsudok Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 61Cb 221/09-144 zo dňa 28. 6. 2010, podľa ktorého aj keď jednoznačná právna
úprava spotrebiteľských zmlúv bola uvedená do Občianskeho zákonníka až úpravou účinnou od 1. 4.
2004 (zákonom č. 150/2004 Z. z.), jej cieľom bolo zabezpečiť harmonizáciu slovenského zmluvného
práva s Európskym spotrebiteľským právom resp. s aquis communautaire dosiahnutého v tejto oblasti,
a to hlavne z dôvodu zosúladenia s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Žalobca na jednej strane uvádza, že súdy sú ,,povinné skúmať podmienky zákonných ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách z úradnej povinnosti, a teda z úradnej povinnosti by mali rovnako skúmať
nielen podmienky podľa § 53 ods. 1 až 8 O. z., ale celkom jednoznačne zároveň podmienky upravené
v § 53 ods. 9 O. z. vychádzajúce z článku 4 Smernice“, a teda poukazuje na ustanovenia zapracované
do Občianskeho zákonníka po vzniku predmetnej zmluvy (ustanovenie § 53 ods. 9 O. z. nadobudlo
účinnosť od 1.3.2010).

Na strane druhej však žalobca namieta možnosť aplikácie spotrebiteľského práva vrátane § 879f ods. 3,
4 O. z. na predmetný právny vzťah z dôvodu, že ide inter alia o ústavným súdom deklarovanú ,,ochranu
legálne nadobudnutých práv“.

Ak je povinnosťou členských štátov zabezpečiť, aby sa právo vykladalo vo svetle smerníc Európskej únie
aj v prípadoch, ktoré skutkovo dopadajú do obdobia spred vstupu členského štátu do EÚ, je nevyhnuté,
aby aj súdy tento cieľ naplnili.

Smernica Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom
zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva
obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl. 6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných
ľudí. (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51).

Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 smernice za tak významnú, že sa má
klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej kvality
života (pozri uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ/B., bod 50).

Pri takýchto východiskách mala byť zodpovedaná aj odvolacia otázka retroaktivity spotrebiteľských
noriem na zmluvu z roku 2001. Odvolací súd nevidí dôvod, aby spotrebiteľ nebol efektívne chránený
normami európskeho práva založeného na principiálnych otázkach alebo žeby sa ochrana mala striktne
vzťahovať až od určitého dňa, mesiaca a roka. Alebo inými slovami povedané, aby bolo spotrebiteľovi
tých istých služieb odkázané, že naňho táto efektívna ochrana daná až na úroveň pravidiel verejného



poriadku nedopadá. Pre termín neprijateľná zmluvná podmienka sa zvykne pritom použiť aj termín
nečestná, nemorálna, nekalá podmienka.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd je oprávnený aj bez návrhu vo svetle smernice Rady 93/13
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách prihliadnuť aj v zmluvách uzavretých pred
1.4.2004 na zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nepriznať plnenie z takejto podmienky.

Vo vyššie uvedených intenciách je treba preto podľa názoru odvolacieho súdu interpretovať aj
ustanovenie § 879f ods. 3, 4 O. z.

Podľa citovaného ustanovenia spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské
zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak
ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.

Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto
zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v
časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona,
ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí lehoty podľa odseku (ods. 4).

Cieľom tohto intertemporálneho ustanovenia je dosiahnuť čo najefektívnejšie očistenie života
spotrebiteľov od neprijateľných podmienok v skôr uzavretých spotrebiteľských zmluvách. Pri prednosti
medzinárodnej zmluvy (čl. 7 ods. 2 ústavy), teda aj zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní
Európskej únie z hľadiska právnej sily je problematické súhlasiť so žalobcom o jeho poškodení tým,
že súd v podstate zabránil, aby spotrebiteľa nečestná zmluvná podmienka nezaväzovala, hoci v čase
vzniku zmluvy inštitút neprijateľnej podmienky v zákone explicitne upravený nebol.

V konečnom dôsledku žalobca mal vytvorenú príležitosť dať zmluvu do súladu so zákonom a cieľmi
európskeho spotrebiteľského práva (§ 879f O. z.).

Pri odvolacej námietke, ohrozenia legálne nadobudnutých práv treba zvýrazniť termín ,,legálne“.
Zmluvná klauzula, ktorá sa prieči dobrým mravom je absolútne neplatná ex tunc, a teda právo na plnenie
z takejto klauzuly nie je nadobudnuté legálne, ale contra lege v rozpore s § 39 O. z. Odvolací súd preto
neuznal ako dôvodnú odvolaciu námietku o ohrození legálne nadobudnutých práv.

Odvolateľ ďalej tvrdí, že spotrebiteľ svojim prístupom môže odmietnuť zmenu, resp. úpravu zmluvnej
podmienky, ak by ju dodávateľ chcel dať do súladu so spotrebiteľským právom. Odvolací súd však
poznamenáva, že zmluvné dojednanie, ktoré spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech slabšej strany sporu zároveň odporuje aj dobrým mravom a je teda absolútne neplatné a
nevyvolalo nikdy záväzné účinky. Inými slovami povedané, niet čo meniť, ak je problémová časť zmluvy
absolútne neplatná.

Povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť stanovený výsledok, ako aj ich povinnosť
podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby
zabezpečili splnenie tejto povinnosti, sa vzťahujú na všetky orgány členských štátov vrátane súdov
v rámci ich právomocí. Z toho vyplýva, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení
vnútroštátneho zákona špeciálne vydaného s cieľom vykonať ustanovenia smernice 76/207 musí
vnútroštátny súd vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť
výsledok uvedený v článku 189 ods. 3.



Nie je možné nesúhlasiť s argumentáciou žalobcu o nepriamom účinku čl. 4 ods. 1 smernice, podľa
ktorého je potrebné dohodu o zmluvnej pokute hodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s
uzavretím zmluvy v dobe uzavretia zmluvy, ale najmä že je potrebné zohľadniť kauzu uzavretia dohody
o zmluvnej pokute.

Zdá sa však, že žalobca síce poukazuje správne na význam európskeho práva, ale jeho aplikácia v
praxi z jeho strany je zjavným odklonom od toho, čo európske spotrebiteľské právo sleduje. Najviac to
súvisí práve s čl. 4 ods. 1 cit. smernice, keď napriek výhrade vlastníctva (čl. VI. ods. 2 zmluvy) dohodol
Drukos až 36,5%-nú p.a. zmluvnú pokutu na neobmedzenú dobu bez akéhokoľvek limitu.

Pri výhrade vlastníctva je argumentácia o vzniku škody pre predávajúceho nezaplatením splátky kúpnej
ceny značne problematická. Škoda predstavuje zmenšenie majetku alebo ušlý zisk. Ak sa v súvislosti
s výhradou vlastníctva majetok žalobcu nezmenšil, tak zostáva už len zabezpečenie ušlého zisku
zmluvnou pokutou, ktorá v civilistike plní úlohu tzv. paušalizovanej náhrady škody. Sadzba až 36,5 %
p.a. však vysoko prevyšuje akékoľvek produkty bánk na Slovensku, ktoré umožňujú dosiahnuť zisk, a
to v násobkoch.

Rešpektujúc práve nepriamy účinok čl. 4 ods. 1 smernice, na ktorý sa žalobca odvoláva, sa odvolací súd
stotožňuje s prvostupňovým súdom o hrubej nerovnováhe, ktorú spôsobuje problémová zmluvná pokuta.

Z týchto dôvodov odvolací súd zastáva názor, že nijako nelimitovaná zmluvná pokuta 0,1% p.d. denne
spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, ak zabezpečuje
pohľadávku dodávateľa na zaplatenie kúpnej ceny pri súčasnom dojednaní výhrady vlastníctva k
predávanému tovaru, pretože v jednom okamihu zvýhodňuje dodávateľa tak, že má vlastníctvo k
tovaru, popritom prijíma ekvivalent hodnoty tovaru v podobe peňažných prostriedkov, ktoré môže ďalej
investovať a pri omeškaní má právo na zákonné úroky z omeškania.

Žalobca ďalej v odvolaní v súvislosti s okolnosťami relevantnými pri posudzovaní neprijateľnosti
podmienky podľa čl. 4 ods. 1 smernice ďalej poukazuje na ,,pretrvávajúce neplnenie žalovaného na
svoju škodu“ a že preto prichádza o svoj zisk a že prostriedky na podnikanie má z úverových vzťahov.

Odvolací súd túto okolnosť pri vyhodnocovaní neprijateľnosti podmienky nebral do úvahy, pretože
spotrebiteľ by nemal neprimeranými sankciami doplácať na podnikanie dodávateľa a znášať dôsledky
nedostatočnej správy vlastnej pohľadávky (neuplatnenie práva na zaplatenie splátky kúpnej ceny).
Samotnú žalobu podal žalobca po uzavretí zmluvy s odstupom takmer 8 rokov a pri 36,5 % - nej sankcii,
ktorú povahu sankcie zmluvná pokuta má, si žalobca takýmto spôsobom zabezpečuje navýšenie
pohľadávky v násobkoch.

Odvolací súd zastáva názor, že cieľ sledovaný žalobcom napĺňa iný inštitút súkromného práva - úroky z
omeškania a že žalobca v skutočnosti sledoval obídenie úrokov z omeškania, ktorých výška je výrazne
nižšia. V čase splatnosti splátok kúpnej ceny bola niekdajšia diskontná sadzba centrálnej banky 8,8%
a dvojnásobok, teda úroky z omeškania predstavovali 17,6%.

Zmluvná pokuta 36,5% je značne neprimeraná oproti úrokom z omeškania a značne znevýhodňuje
žalovanú spotrebiteľku.

Žalobca nepresvedčil odvolací súd ani argumentáciou, že za neprimeranú by bolo možné považovať
iba pevne stanovenú zmluvnú pokutu. Percentuálne vyjadrená zmluvná pokuta obchádza úroky z
omeškania, pokiaľ ide o jej sankčnú zložku. Pokiaľ ide o zložku kompenzačnú, tak obchádza zmysel a
cieľ zmluvnej pokuty ako zabezpečovacieho prostriedku predstavujúceho paušalizovanú náhradu škody.
Už samo osebe slovo ,,paušál“ predstavuje spravidla určitú pevne stanovenú sumu, ktorou sa sleduje



zjednodušenie konkrétneho výpočtu. Vyjadrenie zmluvnej pokuty v percentuálnych bodoch sa míňa
zmyslu paušálneho vyjadrenia škody a ako vidno z vyjadrenia zmluvnej pokuty, dodávateľ nemal snahu
percentuálne stanovenú zmluvnú pokutu ani len limitovať a aspoň priblížiť ju skutočnému ratio legis tohto
prostriedku súkromného práva v spotrebiteľských vzťahoch.

Nelimitovanou zmluvnou pokutou dodávateľ zjavne obíde bez ujmy aj prípadné premlčanie práva na
plnenie ceny služby a s výrazným časovým odstupom uplatňuje sumy rovnajúce sa nezaplateným
splátkam práve cez mechanizmus zmluvnej pokuty. Premlčanie, ktoré má za cieľ nútiť veriteľa, aby
včas uplatňoval svoje práva , tak trochu stráca na význame, keď dodávateľ aj po rokoch môže úspešne
uplatniť rovnakú hodnotu. Nehovoriac už o stresujúcich situáciách pre spotrebiteľov, keď s veľkým
časovým odstupom (v predmetnej veci 8 rokov) znova a znova ožívajú ,,staré“ problémy. Odvolací
súd dáva pre porovnanie do pozornosti nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 182/2001 o označení
uplatnenia práva na súde s veľkým časovým odstupom z pohľadu dobrých mravov za svojrázne.

Odvolací súd sa preto z hore uvedených dôvodov a najmä vzhľadom na povahu predmetnej veci ako
spotrebiteľskej odkláňa od názoru v súdnych rozhodnutiach, na ktoré poukazuje odvolateľ a v ktorých
sa príliš zvýrazňuje aspekt nesplnenia záväzku spotrebiteľa na úkor osobitosti spotrebiteľského práva
v zmluvnom záväzkovom práve (uznesenie KS v Banskej Bystrici zo 4. 11. 2009 č. k. 15Co/302/2009,
KS v Nitre vo veci 26Cob/153/2009). Nesplnenie záväzku v konečnom dôsledku výslovne predpokladá
jedna zo skutkových podstát neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá sa považuje za absolútne neplatnú
podmienku. Ide o neprimeranú kompenzáciu za nesplnenie záväzku spotrebiteľa (§ 53 ods. 4 písm.
r) O. z., tiež príloha smernice 93/13).

Podľa názoru odvolacieho súdu je nelimitovaná percentuálna zmluvná pokuta obchádzaním úrokov z
omeškania, ktoré lepšie vystihujú sankcionovanie spotrebiteľa za jeho pridlhé omeškanie.

Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názormi, že nejde o rozpor s dobrými mravmi pri 36,5%-nej pokute.
Odvolací súd zastáva názor, že v spotrebiteľských veciach ide o neprimeranú výšku. Táto zmluvná
pokuta pokiaľ ide o jej sankčnú zložku, tak cca viac ako 100% prevyšuje úroky z omeškania, ktorých
výška ku dňu 16.1.2001 bola 17,6 % a pokiaľ ide o kompenzačnú zložku, tak napr. oproti úverom
v bankám z obdobia roka 1/2000 ide o prevýšenie 100% (viď. ). Odvolací súd zohľadnil bankový segment z dôvodu, že
sám odvolateľ uvádza, že musel zbytočne ,,plniť vynaložené úroky v bankám“. Odvolací súd nijako
nepopiera význam zmluvnej pokuty a uznáva jej osobitosti v porovnaní s úrokmi z omeškania, teda
nepopiera popri sebe ani uplatňovanie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty. Muselo by sa však jednať
o zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách so zreteľom na povahu, obsah a všetky osobitosti právneho úkonu. Odvolací súd pripúšťa,
že v obchodnoprávnych veciach, v rámci ktorých poukázal žalobca na judikatúru českých súdov, sa
môže jednať o prísnejšie dôsledky spojené so zmluvnou pokutou. Predmetná vec je však nesporne
spotrebiteľská.

Odvolací súd nijako nechce spochybňovať zásadu súkromného práva, podľa ktorej je všetko dovolené,
čo nie je zakázané. Ani dojednávanie zmluvnej pokuty za nezaplatenú kúpnu cenu v percentuálnych
bodoch nie je explicitne zákonom zakázané, ale je treba dbať aj na skutočný zmysel a cieľ jednotlivých
inštitútov súkromného práva, zvlášť pri osobitne chránených spotrebiteľských vzťahoch.

Problémová zmluvná pokuta podľa názoru odvolacieho súdu nielen že spôsobuje hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach v neprospech slabšej zmluvnej strany, ale má aj tendenciu negatívne ovplyvniť
dôveru spotrebiteľov voči štandardizovaným produktom na trhu. Odvolací súd preto považuje rozsudok
prvostupňového súdu za plne konformný s vysokými cieľmi Európskej únie pri ochrane spotrebiteľa.



Rozsudok prvostupňového súdu je vecne správny a boli splnené zákonné podmienky na jeho potvrdenie
(§ 219 ods.1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej v odvolacom konaní trovy nevznikli a tomu zodpovedá aj výrok
o nepriznaní trov odvolacieho konania postupom podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.