Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/109/2018 z 30. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 30. októbra 2019, sp. zn. 16Co/109/2018, ECLI:SK:KSBB:2019:6310208470.2 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/109/2018 | ECLI:SK:KSBB:2019:6310208470.2 | 2019-10-30 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 8 ods. 5 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z., § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0422ee74-9f5e-457a-aa46-160946757d6e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2019:6310208470.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/109/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310208470
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6310208470.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža, sudcov JUDr.
Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v spore žalobcu: S. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y., H.
XXX/X, zastúpeného J.. Mgr. Petrom Rosputinským, PhD., advokátom, Advokátska kancelária Banská
Bystrica, Kukučínova 18, proti žalovanému R. republike, v mene ktorej v konaní koná H. spravodlivosti
SR, L., B. námestie XX, o náhradu nemajetkovej ujmy 40. 056 EUR, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 5C/429/2010-229 zo dňa 15. 01. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 9.000,- EUR titulom nemajetkovej ujmy v súdom určenej lehote, p o t v r d z u j e .

II. Vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu nad 9.000,- EUR,
mení tak, že žalobu zamieta.

III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

IV. Rozsudok okresného súdu vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a o čiastočnom
zastavení konania ostáva nedotknutý.

V. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 20.419,75 EUR zastavil
(výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.177,74 EUR titulom náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok II.) a vo zvyšku žalobu zamietol
(výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 26. 11. 2010 pôvodne
domáhal náhrady škody v sume 10.056,- EUR a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 30.000 EUR, ktoré
mu boli spôsobené v trestnom konaní Okresného súdu v Brezne sp. zn. Tp/15/2007 rozhodnutím o
väzbe pre pokus zločinu útoku na verejného činiteľa. Väzba trvala 15 mesiacov od 13. 03. 2007 do 04.
06. 2008, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie Okresného súdu Brezno 1T/108/2007-298 zo dňa
07. 04. 2008 o postúpení veci na prejednanie dopravného priestupku. Žalobca si ako škodu uplatnil
stratu na zárobku počas trvania väzby. Jeho pracovný pomer v spoločnosti L., a. s., síce skončil, ale
nebyť vzatia do väzby, mal možnosť znovu sa tu zamestnať. Nastúpiť by mohol aj ako údržbár vo Y.,
kde by dosahoval príjem najmenej vo výške minimálnej mzdy. Náhradu za stratu na zárobku za čas
trvania väzby vyčíslil za 16 kalendárnych mesiacov vo výške 3.840,- EUR a ďalej náhradu za stratu
zárobku od mesiaca júl 2008 do apríla 2010 v sume 6.216,80 EUR. Celkom si uplatnil náhradu za stratu



na zárobku vo výške 10.056,80 EUR. Žalobca si pôvodne tiež uplatnil nemajetkovú ujmu v sume 30.000
EUR za väzbu, ktorá trvala 450 dní.

3. Predchádzajúcim rozsudkom č. k. 5C/429/2010 - 73 zo dňa 26. 09. 2012 okresný súd konanie v časti
nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 EUR a v časti náhrady straty na zárobku vo výške 475,75 EUR
zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s odôvodnením, že väzbu si žalobca zavinil výlučne svojím
konaním a súd nemal preukázanú príčinnú súvislosť medzi škodou v dôsledku nemožnosti žalobcu
zamestnať sa a jeho vzatím do väzby.

4. Odvolací Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 16Co/385/2012-98 z 23. 05. 2013 rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že okresný súd sa riadne
nevysporiadal s procesným podaním navrhovateľa zo dňa 17. 08. 2012 (č. l. 54 - 55), ktorým zotrval na
uplatnenej náhrade škody vo výške 10.056,- EUR z titulu náhrady straty na zárobku a ktorým namiesto
pôvodne požadovanej sumy 30.000,- EUR žiadal priznať nemajetkovú ujmu vo výške 9.580,25 EUR. Z
toho dôvodu mohol čiastočne zastaviť konanie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy iba vo výške,
ktorá zodpovedala rozdielu medzi pôvodne uplatnenou sumou 30.000,- EUR a sumou 9.580,25 EUR.

5. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/280/2013 zo dňa 29. 03. 2016 tak, že dovolanie
žalovaného odmietol.

6. Podaním zo dňa 04. 11. 2016 žalobca zotrval na žalobe, ktorou uplatnil náhradu škody titulom straty
na zárobku vo výške 10.056 EUR a sumu 9.580,25 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy s tým, že
zobral žalobu späť v časti nemajetkovej ujmy v sume 20.419,75 EUR. Podľa žalobcu neexituje žiadny
dôvod, že si väzbu zavinil sám. Tresté stíhanie bolo proti nemu začaté na základe vykonštruovaných
výpovedí dvoch zaujatých policajtov. Väzobné stíhanie negatívne postihlo nielen žalobcu, ale celú jeho
rodinu, lebo bol hlavným živiteľom rodiny s troma maloletými deťmi a žalobca bol nútený aj s rodinou
odsťahovať sa z J.j, kde sa už nevedel uplatniť. Žalobca sa hneď po prepustení z väzby, v júli 2008
zamestnal ako vodič v pivovare v L. V dôsledku finančnej situácie rodiny musela svokra žalobcu predať
byt, aby im finančne pomohla, lebo úspory sa im minuli v čase, keď bol žalobca vo väzbe. Väzba žalobcu
bola vykonštruovaná a umelo predlžovaná. O prepustenie z väzby požiadal opakovane niekoľkokrát v
priebehu trestného konania.

7. Žalovaný namietal, že žalobca nebol pred vzatím do väzby zamestnaný a z toho dôvodu bol jeho
nárok na náhradu mzdy nedôvodný. Spochybnil potvrdenia pána H. z L., a. s. a pána L. z Y., ktorými
žalobca preukazoval možnosť zamestnať sa. Žalobca nepreukázal ani ušlý zisk.

8. Okresný súd vychádzal pri rozhodovaní z toho, že uznesením Okresného súdu Brezno č. k.
1T/108/2007-298 zo dňa 07. 04. 2008, právoplatným 04. 06. 2008, bola trestná vec obžalovaného
S. F. pre pokus zločinu útoku na verejného činiteľa za skutok, ktorý mal spáchať tak, že dňa 13. 03.
2007 v čase približne o 14,20 hod. v obci J. na ceste I/66, keď ako vodič motorového vozidla značky
Škoda 105GL, ev. č. BB-XXXAD modrej farby potom, čo bol príslušníkom OO PZ J., nadstrážmajstrom
K. V., stojacim v strede jazdného pruhu pred križovatkou na ulici R. v J. vyzvaný, aby zastavil vozidlo,
tak neurobil, neznížil rýchlosť ani nezmenil smer jazdy a vozidlo namieril na nadstrážmajstra V., ktorý
pred ním uskočil vľavo a následne s veliteľom hliadky ppráp. E. L. predmetné vozidlo prenasledovali
a našli opustené na ul. R. v J., pričom nstržm. V. neutrpel zranenie vyžadujúce lekárske ošetrenie,
postúpená S. riaditeľstvu PZ, Okresnému dopravnému inšpektorátu v L., pretože nejde o trestný čin, ale
žalovaný skutok by sa mal prejednať ako priestupok. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 3 To/135/2008 zo dňa 04. 06. 2008 bola sťažnosť okresného prokurátora v Brezne proti uzneseniu
Okresného súdu v Brezne sp. zn. 1T/108/2007 zo dňa 07. 04. 2008 zamietnutá. Podľa potvrdenia ústavu
pre výkon väzby Banská Bysterica zo dňa 04. 06. 2008 bol žalobca S. F. vo výkone väzby v čase od 13.
03. 2007 do 04. 06. 2008. Z odpisu registra testov žalobcu zo dňa 03. 05. 2012 vyplýva, že tento bol v
minulosti sedem krát súdne trestaný a to v roku 1992, v roku 2000, v roku 2002 dvakrát, v roku 2003 a
v roku 2005, naposledy v roku 2010. Na jeho osobu sa hľadí, ako by nebol odsúdený. Žalobcovi nebol
doteraz uložený nepodmienečný trest odňatia slobody.

9. Z pripojeného spisu Okresného súdu Brezno 0Tp/15/2007 súd zistil, že dňa 14. 03. 2007 podala
Okresná prokuratúra v Brezne návrh na vzatie do väzby obvineného S. F. pre zločin útoku na



verejného činiteľa, pretože obvinený bol v súvislosti s predošlým podmienečným odsúdením pre prečin
výtržníctva v skúšobnej dobe. Sudca pre prípravné konanie uznesením zo dňa 15. 03. 2007 zobral
obvineného Ondreja Kapustu do predstihovej (preventívnej) väzby, nakoľko bola dôvodná obava, že
bude pokračovať v trestnej činnosti, nakoľko bol dovtedy 6x súdne trestaný. Proti rozhodnutiu o vzatí
do väzby podal obvinený sťažnosť, ktorá bola zamietnutá uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 2Tpo 34/07 z 04. 04. 2007. O opätovnej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, podanej
12. 04. 2007 nemohol súd rozhodnúť, pretože neuplynula lehota 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia o vzatí do väzby. Z pripojeného spisu Okresného súdu Brezno 1T/108/2007 vyplývalo, že
obžaloba bola na súd doručená 21. 06. 2007. O žiadosti obžalovaného Ondreja F. na prepustenie z väzby
zo dňa 26. 05. 2007 rozhodol Okresný súd v Brezne uznesením 1T/108/2007 dňa 18. 07. 2007 tak, že
túto žiadosť zamietol a sťažnosť obžalovaného proti rozhodnutiu bola zamietnutá uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3To /203/2007 zo dňa 12. 09. 2007. Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby
podal S. F. 05. 11. 2007, ktorú okresný súd v Brezne uznesením 1T/108/2007 dňa 05. 11. 2007 zamietol,
pričom sťažnosť proti uvedenému rozhodnutiu zamietol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn.
3To /261/2007 zo dňa 05. 12. 2007. O ďalšej, v poradí tretej žiadosti S. F. na prepustenie z väzby zo dňa
14. 01. 2008 rozhodol Okresný súdom Brezno dňa 28. 01. 2008 zamietnutím žiadosti a sťažnosť proti
tomuto uzneseniu zamietol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3To /41/2008 zo dňa 27.
02. 2008, kedy zároveň neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka. Uznesením Okresného
súdu v Brezne č. k. 1T/108/2007-304 zo dňa 07. 04. 2008 bol obžalovaný S. F. prepustený z väzby na
slobodu a sťažnosť Okresného prokurátora v Brezne proti prepusteniu obžalovaného z väzby zamietol
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 3 To/136/2008 zo dňa 04. 06. 2008.

10. Podľa potvrdenia Biotika, a. s., ktoré vystavil Ján H., personálne oddelenie, žalobca pracoval v
podniku L., a. s., od 19. 06. 2002 do 30. 06. 2006 a v roku 2007, po ukončení práceneschopnosti by bol
prijatý naspäť. Podľa potvrdenia J. L. z Y., tento by bol žalobcu zamestnal v apríli, resp. máji 2007 vo
svojej firme vo Y.. Podľa potvrdenia Sociálne poisťovne boli žalobcovi vyplácané nemocenské dávky v
mesiaci marec, máj 2006, júl 2006 až január 2007 v celkovej výške 52.551 EUR a ďalej v mesiacoch od
01. 07. 2006 do 31. 03. 2007 boli vyplácané dávky z nemocenského poistenia. Poistný vzťah žalobcu
trval od 19. 06. 2002 do 30. 06. 2006 v spoločnosti Biotika, a. s.

11. V školskom roku 2007/2008 bol syn žalobcu S. F., nar. XX. XX. XXXX prijatý do prvého ročníka
denného štúdia R. strednej školy L. L., Y. X v učebnom odbore auto opravár a syn H. F., nar. XX. XX.
XXXX na denné štúdium do prvého ročníka B. strednej školy L. L. v odbore čašník. Podľa potvrdenia
P. akadémie L. v školskom roku 2006/2007 bola dcéra žalobcu, Veronika Kapustová, nar. 24. 09. 1989
žiakom druhého ročníka tejto školy.

12. Okresný súd mal preukázané, že skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby, bol prekvalifikovaný z
trestného činu na priestupok, pretože nejde o trestný čin. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za škodu,
ktorá bola žalobcovi spôsobená rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý a ktorú vykonal v súvislosti
s trestným konaním. Žalobca uplatnil náhradu škody aj nemajetkovej ujmy. Prihliadol na stanovisko
odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom uznesení č. k. 16Co/385/2012-98 z 23. 05. 2013, v ktorom
odvolací súd uviedol, že otázku zavinenia väzby samotným žalobcom treba vykladať len zo skutkových
okolností posudzovaného prípadu, nie však z predchádzajúcich odsúdení. Hoci uznesenie o vzatí do
väzby bolo odôvodnené tým, že obvinený bol dovtedy šesťkrát súdne trestaný, nejde o prípad, že by si
žalobca väzbu zavinil sám svojím chovaním.

13. Po čiastočnom späťvzatí žaloby uplatňoval žalobca náhradu škody 10.056 EUR titulom ušlej mzdy
počas trvania väzby v mesiacoch marec 2007 až jún 2008, a ďalej v mesiacoch júl 2008 až apríl 2010.
Nárok odôvodnil výškou minimálnej mzdy upravenej zák. č. 90/1996 Z. z., ktorá bola v roku 2007 a
2008 vo výške 240 EUR, v roku 2009 vo výške 295,50 EUR a v roku 2010 vo výške 307,70 EUR.
Okresný súd mal preukázané, že pred vzatím do väzby žalobca pracoval v L., a. s. R. V. do 19. 06. 2002
do 30. 06. 2006, pričom od 01. 07. 2006 do 31. 03. 2007 bol žalobca uznaný za práceneschopného
a poberal nemocenské dávky. Následne od júla 2008 po prepustení z väzby sa žalobca zamestnal.
Okresný súd akceptoval potvrdenie E. H. o predpokladanom znovuprijatí žalobcu do zamestnania
u zamestnávateľa Biotika, a. s., pretože predložené potvrdenie bolo opatrené pečiatkou spoločnosti.
Žalobca uniesol dôkazné bremeno, že pri pravidelnom chode vecí a nebyť jeho vzatia do väzby, bol by
zamestnaný s príjmom najmenej vo výške minimálnej mzdy. Súd však zohľadnil len čiastku 3.600 EUR
za obdobie 15 mesiacov od apríla 2007 až do konca júna 2008. Hoci bol žalobca prepustený na slobodu



dňa 04. 06. 2008, reálnu možnosť zamestnať sa po vykonaní väzby, ktorá trvala 450 dní, nadobudol
až nasledujúci mesiac. Žalobca nepreukázal nárok za mesiac marec 2007, kedy poberal nemocenské
dávky. Od júla 2008 do apríla 2010 žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi väzbou a škodou, lebo
sa zamestnal. Z toho dôvodu žalobu nad sumu 3.600 EUR zamietol.

14.1. Žalobca ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy 9.580,25 EUR. Výšku náhrady vypočítal za 450
dní trvania väzby, vyčíslenú ako jedna tridsatina priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej
republiky podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2012.
Okresný súd vychádzal z neskôr zapracovanej právnej úpravy, ktorá v prechodných ustanoveniach
uvádzala, že použitie zákona sa riadi dátumom vydania rozhodnutia, ktoré poškodená osoba označila
za nezákonné a nie vznikom nároku na náhradu škody, pričom zákon v znení účinnom do 31., 12. 2008
nešpecifikoval výšku nemajetkovej ujmy. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2001 z
12. 12. 2012 vyplývalo, že pokiaľ by aj súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z ustanovení
zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01. 01. 2009, nešlo by o nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu,
že podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené od 01. 01. 2009 právna prax postupovala už
pred účinnosťou tejto novely zákona. Za obdobie od 13. 03. 2007 do 31. 12. 2007 bol výpočtový základ
20,75 EUR denne, čo za 294 dní zodpovedá sume 6.100,50 EUR. Za obdobie od 01. 01. 2008 do 04.
06. 2008 bola základom suma 22,29 EUR, čo za 156 dní zodpovedá sume 3.477,24 EUR, a celkovú
sumu 9.577,74 EUR.
14.2. Pri nemajetkovej ujme okresný súd ďalej prihliadol na požiadavku spravodlivosti, na intenzitu,
trvanie a rozsah nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie živiteľa
rodiny a otca troch maloletých detí. Žalobca bol po dobu 450 dní odlúčený od manželky, dcéry vo veku 17
rokov a dvoch synov vo veku 15 rokov, ktorí potrebovali usmernenie s výberom strednej školy. Žalobca sa
nemohol venovať svojím záľubám, priateľom a musel sa podriadiť režimu obmedzenej osobnej slobody
a integrity vo väzenskom prostredí a prekonať s tým spojenú psychickú záťaž.

15. Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 3 ods. 1, ods. 2, § 8 ods. 5, ods. 6, § 17 ods. 1,
ods. 2 a § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci. O čiastočnom zastavení konania z dôvodu späťvzatia žaloby rozhodol podľa § 145 ods. 2 CSP.
Žalovanému, ktorý bol v konaní úspešnejší, náhradu trov nepriznal ani z dôvodu pomeru úspechu ani z
dôvodu, že žalobca procesne zavinil čiastočné zastavenie konania, ale v zmysle § 257 CSP prihliadol
na dôvody osobitného zreteľa, ktoré videl okresný súd tom, že žalobca bol úspešný v odvolacom aj
dovolacom konaní a výška plnenia závisela od úvahy súdu.

16.1. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý namietal nesprávne skutkové zistenia a
právne posúdenie a nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie nesprávne priznal náhradu
majetkovej škody - náhradu za stratu na zárobku na základe potvrdenia o zamestnaní v spoločnosti
L., a. s., v ktorej žalobca skončil pracovný pomer zo zdravotných dôvodov a potvrdenia o budúcom
zamestnaní po skončení jeho dočasnej práceneschopnosti. Nárok na náhradu škody nebol preukázaný.
J. H. bol prevádzkarom v spoločnosti L., a. s., nepracoval na personálnom oddelení a žalovaná
namietala jeho potvrdenie, ktoré nemožno považovať za hodnoverný a pravdivý dôkaz len z dôvodu
pečiatky spoločnosti. Práceneschopnosť žalobcu trvala od 01. 07. 2006 a jej prípadné pokračovanie by
vylučovalo spôsobilosť žalobcu na výkon práce od apríla 2007. Žalovaná ďalej namietala, že žalobcovi
súd náhradu priznal vo výške hrubej mzdy, ktorá nezodpovedá objemu peňažných prostriedkov,
ktorými by mal možnosť disponovať. Pod ušlým ziskom sa rozumie strata očakávaného prínosu či
nerozmnoženie majetkových hodnôt a preto výlučne čistá mzda je reálnym príjmom, ktorý by zostal
žalobcovi po odrátaní dane a poistenia.
16.2. Ďalej žalovaný namietal posúdenie dôvodnosti väzby, ktoré malo byť spojené s osobou žalobcu,
ktorý skutok spáchal v čase podmienečného odsúdenia za inú trestnú činnosť a okrem toho sa v tom
čase proti nemu viedli na okresnom súde v L. trestné konania za dva úmyselné prečiny. Z uvedeného
možno konštatovať, že na strane žalobcu nešlo o ojedinelé konanie. Podstatné nebolo vyriešenie otázky,
či konanie žalobcu bolo trestným činom, ale či jeho správanie vyvolalo obavu z naplnenia väzobného
dôvodu. Žalobca odmietol uposlúchnuť výzvu službu konajúcich policajtov. Záver okresného súdu,
že nejde o prípad, že by si obvinený spôsobil obmedzenie osobnej slobody vlastným zavinením tak
vychádza z nesprávneho skutkového a právneho posúdenia.
16.3. Žalovaný namietal poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy za situácie, kedy právna úprava
neobsahovala spôsob stanovenia výšky náhrady v peniazoch. Za uvedeného stavu mal súd použiť
ako výkladové pravidlo ustanovenie § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. , z., v znení v čase vydania



rozhodnutia, podľa ktorého výška náhrady nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám
poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu. V danom prípade mal súd správne
aplikovať pravidlo nepravej retroaktivity, čo je podľa odôvodnenia Ústavného súdu SR, PL. ÚS 3/2000
stav „v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia
účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti“. Pri
posúdení zásahu do osobnostných práv žalobcu v trestnom konaní treba prihliadnuť na to, že prevážil
závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem nad individuálnym záujmom žalobcu, ktorý bol
stíhaný ako páchateľ podozrivý z trestnej činnosti. Priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch predpokladá
preukázanie značnej miery zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Súd nevykonal dôkaz (napr. výsluch
svedkov), ktorý by mohol odôvodňovať priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Z písomných
prehlásení dcéry a manželky žalobcu nevyplýva, že by žalobca preukázal zníženie svojej cti a dôstojnosti
v osobnom a rodinnom živote. Okrem toho žalobcovi už bola poskytnutá určitá forma satisfakcie v
podobe prekvalifikovania skutku na priestupok, ktorá sa javí vzhľadom na osobu žalobcu ako dostatočná.
16.4. Porušenie práva na spravodlivý proces žalovaná odôvodnila tým, že okresný súd v rozhodnutí
žiadnym spôsobom nevyhodnotil správanie žalobcu vzhľadom k jeho zavineniu väzby, nezaoberal sa
tým, či pracovná neschopnosť žalobcu mohla trvať až do skončenia väzby.
16.5. Podľa žalovaného mal súd rozhodnúť o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 2 CSP pomerom
úspechu a to v prospech úspešnejšieho žalovaného v rozsahu 34,20 %. Žalovaný nemal podiel na vzniku
sporu a žalobca zavinil čiastočné zastavenie konania. Aplikácia § 257 CSP musí zodpovedať osobitným
okolnostiam prípadu a musí mať výnimočný charakter. Žalovanému bola odopretá možnosť vyjadriť sa
k použitiu § 257 CSP.

17. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok okresného súdu rešpektoval právne názory
odvolacieho súdu. Predchádzajúce odsúdenia osoby a spôsob jej života pred jej vzatím do väzby nie
sú skutočnosťami, ktoré znamenajú zavinenie si neskoršej väzby touto osobou. Rozhodnutie súdu,
ktorým bola trestná vec žalobcu posúdená ako priestupok nie je formou satisfakcie, ale rozhodnutím,
ktorým došlo k splneniu podmienky podľa § 8 ods. 5 písm. c) zák. č. 514/2003 Z. z. pre priznanie
nároku. Žalovaný tvrdil, že súd sa nezaoberal pracovnou neschopnosťou žalobcu a jej prípadným
pokračovaním. Z predloženého potvrdenia Sociálnej poisťovne z 23. 07. 2008 vyplýva, že žalobcovi
bola nemocenská dávka vyplácaná od 01. 07. 2006 do 31. 03. 2007, z čoho je zrejmé, že žalovaný
podsúva dezinterpretáciu dôkazov, ktoré boli vykonané. Priznanie náhrady v podobe čistej mzdy by bolo
pri nárokoch zo sociálneho poistenia poškodením žalobcu vo vzťahu k výške jeho budúceho dôchodku.
Len priznanie náhrady v hrubej mzde bude mať za následok odškodnenie žalobcu v plnom rozsahu.
Žalobca sa prikláňa k odôvodneniu priznaného nároku nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na
minimálnu mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky. Žalovaný neuviedol žiadny spôsob
výpočtu, ktorý mal byť použitý. Všeobecný odkaz na odškodňovanie obetí trestných činov nepostačoval.
Svoju úvahu o priznanej náhrade okresný súd odôvodnil.

18. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej na pojednávaní (§ 385 ods.
1 CSP), na ktorom zopakoval dokazovanie a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP čiastočne
zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

19. Na pojednávanie na odvolacom súde sa dostavili obe strany sporu. Žalovaný zotrval na dôvodoch
odvolania. Odvolací súd vypočul žalobcu, ktorý uviedol, že v L., a.s., R. V. pracoval ako obsluha rôznych
strojov do 30. 06. 2006. V tom čase utrpel úraz ruky. Nešlo o pracovný úraz, preto rozviazal pracovný
pomer dohodou s tým, že mu bolo prisľúbené, že po doliečení ruky bude vzatý späť do zamestnania. E.
H. bol jeho majster na prevádzke. Systém prijímania zamestnancov fungoval v tom čase tak, že majster
rozhodoval, ktorú osobu prijmú do zamestnania a až potom sa išlo na personálne oddelenie, kde sa
uzavrela pracovná zmluva. Žalobca je rodákom z Y., do J. prišli bývať aj s rodinou v roku 2000, naspäť
do Vlkanovej sa odsťahovali v roku 2012.

20. Podľa § 3 ods. 1, písm. c) zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci rozhodnutím
o väzbe.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.



Podľa § 8 ods. 5, písm. c) zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe má ten, kto bol vzatý do väzby, ak vec bola postúpená inému orgánu.

Podľa § 17 ods. 2, zák. č. 514/2003 Z. z., v znení platnom do 31. 08. 2008, v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z., v znení platnom od 01. 01. 2013, výška náhrady nemajetkovej
ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným
násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

Podľa § 13 zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov celková suma odškodnenia poskytnutá
podľa tohto zákona nesmie presiahnuť päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.

21.1. Okresný súd odôvodnil právny základ žalobného nároku správnym zistením, ktoré malo podklad
vo vykonanom dokazovaní, že skutok, pre ktorý bol žalobca vzatý do väzby bol kvalifikovaný z trestného
činu na priestupok, pretože sa nejednalo o trestný čin a žalovaný sa nemôže zbaviť zodpovednosti
za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená rozhodnutím o väzbe, do ktorej bol vzatý a ktorú vykonal
v súvislosti s trestným konaním. Žalobca preukázal, že o prepustenie z väzby požiadal opakovane
niekoľkokrát v priebehu trestného konania.
21.2. Správne okresný súd posúdil aj skutočnosť, že hoci uznesenie o vzatí do väzby bolo odôvodnené
tým, že obvinený bol dovtedy šesťkrát súdne trestaný, nejde o prípad, že by si žalobca väzbu zavinil
sám svojim chovaním. K uvedenému odvolací súd dodáva, že dôvodom rozhodnutia o väzbe žalobcu
bolo začatie jeho trestného stíhania vo veci, ktorá bola postúpená inému orgánu, pretože išlo len ako
priestupok. Skutkovému stavu, ktorý zistil okresný súd, správne priradil právne posúdenie podľa § 8
ods. 5 písm. c) v spojení s § 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V posudzovanej veci treba mať za to, že
dôvody väzby neboli dané a takými dôvodmi nemohli byť sami o sebe ani predošlé odsúdenia žalobcu.

22. Odvolací súd dáva za pravdu žalobcovi, ktorý uviedol, že rozhodnutie, ktorým bola trestná vec
žalobcu posúdená ako priestupok nie je formou satisfakcie, ale rozhodnutím, ktorým došlo k splneniu
podmienky pre priznanie nároku podľa § 8 ods. 5 písm. c) zák. č. 514/2003 Z. z. V prospech žalobcu
stojí skutočnosť, že žalobca sa opakovane domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia o jeho vzatí
do väzby. Žalobca tak preukázal, že využil všetky dostupné procesné prostriedky, ktoré umožňovali
príslušnému orgánu štátu preskúmanie dôvodov pôvodného rozhodnutia o väzbe. Zo skutočnosti, že po
podaní obžaloby na súde, boli najskôr posudzované iba dôvody trvania väzby a až následne súd nariadil
pojednávanie, na ktorom zisťoval odôvodnenosť samotnej žaloby, nemožno vykladať tak, že rozhodnutie
o vzatí do väzby bolo zákonné a odôvodnené. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť žalovaného treba
výsledok trestného konania vykladať v neprospech orgánu štátu, ktorý rozhodnutie o vzatí do väzby
svojim procesným postupom legalizoval.

23. Odvolanie žalovaného bolo čiastočne dôvodné proti tej časti rozsudku, ktorým okresný súd priznal
žalobcovi náhradu ušlej mzdy v sume 3.600 EUR za obdobie 15 mesiacov od apríla 2007 až do konca
júna 2008, lebo prihliadol na potvrdenie podpísané E., ktoré bolo opatrené pečiatkou spoločnosti L.,
a. s. Z uvedeného dôkazu však záver okresného súdu o preukázaní ušlej mzdy nevyplýval. Okresný
súd prehliadol, že žalobca nebol pred vzatím do väzby zamestnaný z dôvodov, ktoré si zapríčinil
už predtým výlučne sám. Z toho dôvodu nepreukázal ani ušlú mzdu ani príčinnú súvislosť s medzi
nemožnosťou zamestnať sa z dôvodu jeho vzatia do väzby a uplatnenou škodou. V tejto časti žaloby,
ktorou žalobca uplatňoval náhradu škody, okresný súd vec nesprávne skutkovo posúdil. Pretože žalobca
nárok nepreukázal, odvolací súd v tejto časti rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu čo do sumy
3.600 EUR zamietol.

24.1. Odvolanie žalovaného bolo čiastočne dôvodné aj čo žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy.
Okresný súd nemohol prihliadnuť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/145/2001 z 12.
12. 2012, na základe ktorého vychádzal z ustanovení § 17 ods. 1, ods. 2 a § 27b ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. , účinných od 01. 01. 2009, pretože podľa kritérií, ktoré boli do právnej úpravy zavedené
od 01. 01. 2009, právna prax postupovala už pred účinnosťou tejto novely zákona. Uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu bolo záväzné len do priatia novšej právnej úpravy, platnej od 01. 01. 2013, na ktorú je



súd povinný prihliadnuť práve z toho dôvodu, že v roku 2007, 2008, t. j. v čase rozhodnom pre posúdenie
nároku, iná právna úprava, ktorá tvorí základ pre posúdenie nemajetkovej ujmy, neexitovala.
24.2. Pri posúdení základu a nároku a výšky nemajetkovej ujmy okresný súd ďalej prihliadol na
konkrétne skutkové okolnosti prípadu a požiadavku spravodlivosti, na intenzitu, trvanie a rozsah
nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie živiteľa rodiny a otca troch
maloletých detí. Nebolo sporné, že žalobca bol po dobu 450 dní odlúčený od najbližšej rodiny, keď
jeho dvaja synovia v tom čase končili povinnú základnú školskú dochádzku a pokračovali v štúdiu na
stredných školách. Okresný súd správne prihliadol na skutočnosť, že vo väzbe sa žalobca nemohol
venovať rodine, ale ani svojím záľubám, priateľom a musel sa podriadiť režimu obmedzenej osobnej
slobody a integrity vo väzenskom prostredí a prekonávať s tým spojenú psychickú záťaž. Uvedená
psychická záťaž žalobcu bola znásobenú tým, že napriek opakovaným žiadostiam o prepustenie z väzby
sa procesná aktivita žalobcu ukázala ako márna, hoci nešlo z jeho strany o bezúčelné procesné úkony.
Z uvedených dôvodov neobstojí tvrdenie žalovaného, že pri posúdení zásahu do osobnostných práv
žalobcu v trestnom konaní bolo treba prihliadnuť na to, že prevážil závažnejší, významnejší a funkčne
vyšší verejný záujem nad individuálnym záujmom žalobcu. Nedôvodné bolo aj tvrdenie žalobcu o tom,
že súd nevykonal dôkaz, ktorým by mohol odôvodňovať priznanie nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Toto tvrdenie je v rozpore s obsahom zápisnice o pojednávaní, na ktorom sa čítali listinné dôkazy,
nachádzajúce sa v trestných spisoch, ktoré okresný súd potom uviedol v odôvodnení rozhodnutia.
Podľa argumentácie žalovaného by súd nemohol priznať náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi, pokiaľ
by nebol ženatý a nemal maloleté deti.

25. Odvolací súd zistil, že vzhľadom na dôvody, ktoré sú uvedené v predošlom bode 24.2., žalobca
preukázal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak na ne prihliadol už okresný súd.
Okresný súd však nesprávne priznal peňažnú náhradu vo výške, ktorá sa odvíjala od minimálne mzdy.
Odôvodnenie peňažnej náhrady minimálnou mzdou nezodpovedá právnej úprave platnej v čase, kedy
žalobca nárok preukazoval, ani v čase vydania súdneho rozhodnutia. Z toho dôvodu peňažnú náhradu
odvolací súd znovu posúdil a priznal za každý deň obmedzenia osobnej slobody v dôsledku väzby vo
výške 20 EUR za každý deň väzby. Za 450 dní väzobného trestného stíhania zodpovedá nemajetková
ujma spolu sume 9.000 EUR. Odvolací súd pri určení sumy 20 EUR za každý deň väzby prihliadol na
osobu žalobcu. Priznaná suma zodpovedá spravodlivému posúdeniu jeho nemajetkovej ujmy, ako aj
sume náhrad, ktoré v obdobných prípadoch priznávajú, napr. aj súdy v Českej republike. Keďže okresný
súd žalobcovi nesprávne priznal peňažnú náhradu v sume 9.577,74 EUR v prevyšujúcej časti, nad
sumu 9.000,- EUR odvolací súd žalobu zamietol.

26. Odvolanie žalovaného nebolo dôvodné ani proti výroku o trovách konania na súde prvej inštancie.
Žalovaný sa domáhal náhrady trov pomerom úspechu, pretože bol v konaní úspešnejší pomerom 34,20
%, a ďalej z dôvodu, že žalovaný nemal podiel na vzniku sporu a žalobca zavinil čiastočné zastavenie
konania. Ak by nepriznanie pomernej náhrady trov žalovanému nebolo odôvodnené existenciou
dôvodov hodných osobitného zreteľa, treba vychádzať z toho, že žalobou boli uplatnené dva samostatné
právne nároky, a to náhrada škody (ušlej mzdy) a peňažná náhrada nemajetkovej ujmy. Žalobca nebol
úspešný iba s náhradou škody a výška nemajetkovej ujmy závisela od posúdenia súdu. Z toho dôvodu
boli žalobca aj žalovaný v konaní úspešní v rovnakom pomere a v zmysle § 255 ods. 2 CSP z toho
dôvodu odvolací súd rozhodol, že žiadna strana sporu nemá nárok na náhradu trov pred súdom prvej
inštancie.

27. Výrok, ktorým krajský súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho
konania, je odôvodnený podľa § 255 ods. 2 CSP tým, že v odvolacom konaní v časti o náhradu škody
titulom straty na zárobku bol úspešný žalovaný a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bol
úspešný žalobca. V žalovaných nárokoch mali strany rovnaký pomerný úspech.

28. Výrok, ktorým okresný súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol v časti uplatneného nároku na
náhradu škody z dôvodu straty na zárobku po skončení väzby a vo výroku o čiastočnom zastavení
konania, neboli odvolaním dotknuté a nadobudli právoplatnosť.

29. Rozhodnutie bol v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Rozhodnutie bol v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.
1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci,
ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432
ods. 2 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a
čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní
(§ 428 CSP).



Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP).

Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní
náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432
ods. 1 CSP).

Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom.

Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.