Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 4Cob/13/2019 z 25. 9. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 25. septembra 2019, sp. zn. 4Cob/13/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:6118231297.1
Krajský súd Košice | 4Cob/13/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:6118231297.1 | 2019-09-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Kúpna zmluva
Citované ustanovenia: § 167 CSP, § 157 ods. 1 CSP, § 153 ods. 1 CSP, § 153 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a5c19ea-46d4-4c5c-a0bd-32904bb438f7
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:6118231297.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Cob/13/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118231297
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Hlaváčová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:6118231297.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a sudcov JUDr. Vladimíra
Hriba, PhD. a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: BFF Cetral Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava, IČO
44 414 315 zastúpeného advokátskou kanceláriou CHOCHOĽÁK & ČESLA, Krmanova 6, Košice, IČO
36 857 416 proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO
00 606 707 zastúpenému advokátkou JUDr. Alenou Zadákovou, Kováčska 32, Košice o zaplatenie 31
487,62 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 18.9.2018
č. k. 36Cb/76/2018-146 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e   rozsudok.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie označeným rozsudkom uložil žalovanému
I. povinnosť zaplatiť žalobcovi 31.487,62 eur istiny;
II. povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania nasledovne: 1. vo výške 9,05% ročne zo sumy 984,84
eur od 28.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 2.789,57 eur od 28.9.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84
eur od 6.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 5.645,00 eur od 27.10.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84
eur od 4.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 6.11.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur
od 3.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.969,68 eur od 4.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od
22.12.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.382,00 eur od 4.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od
11.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.535,33 eur od 19.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 2.520,17 eur od
27.1.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.382,00 eur od 23.2.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.382,00 eur od
2.3.2016 do zaplatenia a zo sumy 1.535,33 eur od 4.3.2016 do zaplatenia, 2.   vo výške 9% ročne zo
sumy 984,84 eur od 22.3.2016 do zaplatenia, zo sumy 984,84 eur od 11.4.2016 do zaplatenia a zo sumy
1.382,00 eur od 11.4.2016 do zaplatenia;
III. povinnosť zaplatiť žalobcovi 760,00 eur titulom práva na uhradenie paušálnych náhrad nákladov
spojených s uplatnením pohľadávok;
IV. povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu;
V. povinnosti uložené týmto rozsudkom splniť  v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo žaloby, ktorou žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie
kúpnej ceny za predaj zdravotníckeho materiálu právnym predchodcom žalobcu spoločnosťou ELU
Medical s.r.o., od ktorého pohľadávku proti žalovanému nadobudol žalobca na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávok č. 2016/04/71 zo dňa 12.5.2016. Dôvodnosť svojho nároku preukazoval žalobca



zmluvou o postúpení pohľadávky, faktúrami predávajúceho (právneho predchodcu) a hláseniami o
implantátoch k jednotlivým faktúram.
Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, pretože žalobca nepreukázal dostatočne zmluvný
vzťah a dodanie tovaru, z dôvodu, že nepredložil celú zmluvu o postúpení pohľadávok, pretože prekryl
dohodu o odplate, a preto sa žalovaný nemôže vyjadriť k tejto podstatnej náležitosti zmluvy a namietal
neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, lebo predmetné pohľadávky nebolo možné podľa § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpiť, pretože postúpením sa zmenil obsah záväzku a tiež preto, že
pohľadávky verejnoprávneho charakteru sú vo všeobecnosti vylúčené z postúpenia. Na podporu svojho
stanoviska žalovaný predložil záznamy z jeho účtovnej evidencie.
Na pojednávaní žalovaný vzniesol na svoju obranu ďalšie nové námietky a navrhol vykonať nové
dôkazy, na ktoré súd prvej inštancie na základe zásady sudcovskej koncentrácie konania neprihliadal.
Citujúc ustanovenie § 153 ods. 1 a 2 C. s. p. súd prvej inštancie uviedol, že právny zástupca žalobcu
bol na pojednávanie nariadené na deň 18.9.2018 predvolaný riadne a včas, predvolanie prevzal 41
dní pred uskutočnením tohto pojednávania. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že s ohľadom na veľké množstvo
obdobných sporov medzi žalobcom a žalovaným nemohol včas uplatniť svoju obranu prednesenú na
pojednávaní dňa 18.9.2018, túto argumentáciu žalovaného súd prvej inštancie neakceptoval, pretože
obdobnosť viacerých sporov by mala zjednodušovať možnosť obrany žalovaného. Konštatoval, že
žalovaný porušil svoju procesnú povinnosť danú § 153 ods. 1 C. s. p., pretože neuplatnil prostriedky
procesnej obrany včas, a preto na novovznesené prostriedky procesnej obrany žalovaného uplatnené
až priamo na nariadenom pojednávaní neprihliadal. Súd prvej inštancie uviedol, že ak by akceptoval
novú obranu žalovaného, nevyhnutne by to znamenalo vykonanie ďalších úkonov súdu a nariadenie
ďalšieho pojednávania.

3. Nárok uplatnený žalobou súd prvej inštancie posúdil podľa § 409 ods. 1, § 411, § 447, § 450 ods.
1, § 340b ods. 5, § 369 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a § 1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka. Konštatoval nespornú skutočnosť v
konaní, že medzi spoločnosťou ELU Medical s.r.o. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim vznikli
kúpne zmluvy podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka a na základe predávajúcim vystavených
faktúr vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť kúpnu cenu v celkovej výške 31 487,62 eura. Žalovaný
svoje záväzky nesplnil, túto skutočnosť považoval súd prvej inštancie za nespornú, pretože ju žalovaný
výslovne nepoprel (§ 151 ods. 1 C. s. p.). Za nesporné považoval súd prvej inštancie aj to, že s úhradou
sporných faktúr sa žalovaný dostal do omeškania, v dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť
zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania.
Súd prvej inštancie uviedol, že sporným a pre rozhodnutie vo veci podstatným bolo zistenie, či
postúpenie pohľadávok bolo platné. Citujúc ustanovenia § 39, § 524 a § 525 Občianskeho zákonníka,
§ 8 ods. 10 a § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách  k námietkam žalovaného
uviedol, že Exekučný poriadok a ani žiadny iný špeciálny zákon neobsahuje ustanovenia, podľa ktorých
exekúcii nepodliehajú pohľadávky titulom nároku na zaplatenie kúpnej ceny, čo je predmetom konania.
Z tohto dôvodu súd prvej inštancie uzavrel, že Zmluva o postúpení pohľadávok č. 2016/04/71 nie
je neplatná a posúdením tejto zmluvy nezistil žiadny dôvod, ktorý by mal za následok neplatnosť
zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, resp. iného zákonného ustanovenia. Zastával názor, že
„zneviditeľnenie“ časti zmluvy o odplate nespôsobuje jej neplatnosť. Za dôvodnú nepovažoval ani obranu
žalovaného, že predmetom postúpenia nemôžu byť pohľadávky verejnoprávneho charakteru, pretože
v danom prípade postúpenie sa týkalo nároku na zaplatenie kúpnej ceny, resp. nešlo o postúpenie
prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie. Súd prvej inštancie uviedol,
že žalovaný je štátnou príspevkovou organizáciou a z ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z. z.
je zrejmé, že časť jeho nákladov je pokrytá jeho tržbami, teda žalovaný pri svojej činnosti disponuje aj
inými peňažnými prostriedkami ako prostriedkami poskytnutými zo štátneho rozpočtu, ktoré nepodliehajú
exekúcii. Z obsahu žalovaným predloženej časti účtovnej evidencie pritom nemožno podľa súdu prvej
inštancie uzavrieť, že v príslušnom období nedisponoval žiadnymi inými finančnými prostriedkami ako
prostriedkami poskytnutými štátom na jeho činnosť.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, lebo postúpením pohľadávok
došlo k zmene obsahu záväzku, súd prvej inštancie uviedol, že postúpením pohľadávok nedošlo k
zmene obsahu záväzku, pretože sa nezmenila výška dlhu ani výška úroku, pričom zmenu osoby veriteľa
postúpením nemožno  považovať za zmenu záväzku, lebo takýmto výkladom by došlo k negácii inštitútu
postúpenia a podľa § 524 Občianskeho zákonníka dochádza vždy k zmene osoby veriteľa.
Z týchto dôvodov vyhovel žalobe čo do uplatnenej istiny.



4. Súd prvej inštancie o nároku žalobcu na úroky z omeškania z dlžných súm rozhodol podľa § 369c
ods. 1 Obchodného zákonníka a § 2 nariadenia vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Obchodného zákonníka a žalovanému, ktorý sa dostal do omeškania so zaplatením kúpnej ceny tovaru,
uložil povinnosť uhradiť úroky z omeškania a tiež paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
19 pohľadávok po 40,- eur v sume 760,- eur.

5. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C. s. p. a žalobcovi, ktorý bol v
konaní plne úspešný, priznal proti žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že
o konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C. s. p. samostatným uznesením
poverený súdny úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil
dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b/, písm. e/, písm. f/ a písm. h/ C. s. p. Žalovaný poukázal na to, že súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na uplatnení sudcovskej koncentrácie konania. Zdôraznil, že z
obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 18.9.2018 nie je pritom zrejmé, kedy súd prvej inštancie vydal
uznesenie o sudcovskej koncentrácii konania a či vôbec takéto uznesenie vydal, lebo určite nepostačuje
len obyčajné oznámenie súdu v rámci predbežného právneho posúdenia sporu, že takúto sudcovskú
koncentráciu uplatní.  Žiadal preto, aby odvolací súd preskúmal procesný postup súdu prvej inštancie
najmä z dôvodu, že ak nebolo vo veci vydané osobitné ustanovenie (zrejme uznesenie - poznámka
odvolacieho senátu), tak sudcovská koncentrácia nebola zo strany súdu uplatnená zákonne, čo podľa
odvolateľa napĺňa odvolací dôvod v zmysle písm. a/ (zrejme správne písm. b/ - poznámka odvolacieho
senátu), keďže z dôvodu sudcovskej koncentrácie konania boli zamietnuté ďalšie návrhy na doplnenie
dokazovania a súd ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania predložené na pojednávaní nevykonal.
Navrhol tiež, aby odvolací súd preskúmal, kedy mala byť sudcovská koncentrácia uplatnená. Ak mala
byť uplatnená pred záverečnými rečami sporových strán, žalovaný poukázal na to, že už v úvode
pojednávania uplatnil prostriedky procesnej obrany, ktoré súd prvej inštancie v konaní nezohľadnil,
hoci majú značný vplyv na posúdenie veci samej, lebo zo strany žalovaného bola namietaná aktívna
legitimácia žalobcu. Žalovaný zdôraznil, že ak súd prvej inštancie vzťahoval sudcovskú koncentráciu
konania aj na prostriedky procesnej obrany uplatnené pred jej uplatnením, činil retroaktívne keď
neprihliadol na námietky uplatnené na pojednávaní, ktoré z dôvodu priameho prednesu pred súdom boli
zároveň vykonané. Zastával názor, že súdom prvej inštancie uplatnená sudcovská koncentrácia konania
bola uplatnená v rozpore so základným právom účastníka na spravodlivý súdny proces upravený v čl.
46 ods. 1 Ústavy SR a tiež s procesnými zásadami Civilného sporového poriadku.
Za podstatné v konaní považoval žalovaný to, že súd prvej inštancie rozhodol na prvom pojednávaní,
pričom v oznámení na webovej stránke ministerstva spravodlivosti www.justice.gov.sk bolo uvedené,
že súd koná pojednávanie bez rozhodnutia. Uviedol, že z jeho strany ide o prekvapivé rozhodnutie vo
veci, zo strany súdu prvej inštancie nebolo vykonané žiadne dokazovanie, dokazovanie bolo prvýkrát
vykonané až na pojednávaní dňa 18.9.2018. Poukázal na to, že po prvých prednesoch strán, kde
žalovaný uviedol podstatné skutkové tvrdenia a predložil určité listinné dôkazy, súd prvej inštancie
vykonal dokazovanie z predložených listín a oznámil predbežné právne posúdenie veci, po ktorom
nasledovali záverečné reči a rozhodnutie vo veci. Žalovaný zastával názor, že súd prvej inštancie
uprednostnil svoje procesné právo na koncentráciu konania pred zásadami C. s. p. ako je skutočné
zistenie skutkového stavu, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní sporových strán a ďalšie. Zdôraznil,
že aj v zmysle základného práva vyplývajúceho z Ústavy SR majú sporové strany právo, aby súd
vykonal všetky nimi navrhované dôkazy a aby v zmysle spravodlivého súdneho konania úplne zistil
skutkový stav. Tvrdil, že súd prvej inštancie konal v rozpore s účelom sudcovskej koncentrácie konania,
ktorá má slúžiť v prvom rade na zabezpečenie rýchlosti konania v prípadoch, kedy tak vyžaduje
procesné správanie strán, ktoré môžu vedením sporu sledovať aj iný účel ako rýchle a spravodlivé
rozhodnutie veci.  Zastával názor, že nie je možno uplatňovať procesné oprávnenie zo strany súdu vo
forme uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania na základe svojvôle súdu, pretože tak ako každý
postup súdu, tak aj tento vyžaduje zdôvodnenie a procesný podklad. Žalovaný si nemyslel, že takéto
oprávnenie vyplýva pre súd aj v prípade, ak koncentrácia konania spôsobí nedostatočné zistenie
skutkové stavu tak, ako v tejto veci, pretože po úvodnom prednese žalovaného na pojednávaní dňa



18.9.2018 muselo byť súdu zrejmé, že skutkový stav, na ktorom chce založiť svoje rozhodnutie, neobstojí
a je potrebné vykonať ďalšie prostriedky procesného útoku a procesnej obrany na oboch sporových
stranách. Tvrdil, že koncentrácia konania vo veci priamo znemožnila výkon procesných práv žalovaného,
čoho následkom je nesprávne zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci, pretože
súd prvej inštancie bez akéhokoľvek upozornenia, retroaktívne a bez akéhokoľvek zdôvodnenia uplatnil
sudcovskú koncentráciu konania. Žalobca poukázal na to, že neuplatnenie prostriedkov procesnej
obrany súdu prvej inštancie na uvedenom pojednávaní odôvodnil množstvom sporov, ktoré vedie so
žalobcom a táto skutočnosť je súdu prvej inštancie známa aj z jeho činnosti, preto mal zohľadniť
objektívne predpoklady na vedenie súdneho sporu.
Pre prípad, že sa odvolací súd stotožní s dôvodmi odvolania, žalovaný namietal nesprávne právne
posúdenie veci, nesprávne zistený skutkový stav a tvrdil, že napadnutý rozsudok napĺňa aj zvyšné
uplatnené odvolacie dôvody, a to z dôvodu neexistencie zmluvného vzťahu medzi žalovaným a
pôvodným veriteľom; existencie dohody o zákaze postúpenia; existencie objednávok so zákazom
postúpenia, ktoré nemohol žalovaný na pojednávaní predložiť, ale súdu je známa ich existencia z jeho
činnosti; pretože spôsob, akým bol tovar dodávaný, nie je v súlade s tým, čo súd prvej inštancie zistil z
vykonaných dôkazov a tiež preto, že navrhoval vypočuť svedkov, resp. pripojiť spis po vypočutí. Z týchto
dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozhodol tak, že uplatnená sudcovská koncentrácia bola v rozpore so
zákonom a napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalovaný namietal aj dôvodnosť súdom prvej inštancie priznanej sumy 760,- eur titulom paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok, t. j. 19 x 40,- eur, pretože žalobca nebol nikdy
aktívne legitimovaný na uplatňovanie daného nároku. Citujúc ustanovenie § 369c ods. 1 C. s. p. tvrdil, že
právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vzniká priamo veriteľovi, ktorý
je v záväzkovom vzťahu s dlžníkom, a to momentom omeškania. Toto právo nemohlo podľa žalovaného
vzniknúť žalobcovi, pretože v momente omeškania dlžníka nebol veriteľom danej pohľadávky, a preto
nie je aktívne legitimovanou osobou na uplatňovanie tohto práva.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť, pretože je
vecne správny. K odvolacej námietke nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie žalobca s
poukazom na ustanovenia § 153 ods. až 3 považoval za správne uplatnenie sudcovskej koncentrácie
a tiež to, že súd prvej inštancie neprihliadol na prostriedky procesnej obrany a návrhy na dokazovanie
žalovaného  prednesené až na pojednávaní dňa 18.9.2018. Uviedol, že žalovaný mal predložiť
prostriedky procesnej obrany včas, pričom predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov
až na pojednávaní nie je včasné, najmä ak by si to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.
Zastával názor, že včasnosť predloženia prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí súd a je ponechané
na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo príjme procesnú sankciu
spočívajúcu v tom, že na procesný úkon neprihliadne. Žalobca zdôraznil, že súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré neprihliadol na prostriedky procesnej obrany
žalovaného uplatnené až na pojednávaní. Za nesprávne označil záver žalovaného o povinnosti súdu
prvej inštancie vydať vo veci osobitné procesné rozhodnutie o uplatnení sudcovskej koncentrácie,
pretože takýto záver je v rozpore so znením § 153 ods. 3 C. s. p.  Procesný postup súdu prvej inštancie
a uplatnenú sudcovskú koncentráciu považoval žalobca preto za správny. Nesúhlasil s tvrdením
žalovaného, že sudcovská koncentrácia bola uplatnená v rozpore so základným právom účastníka na
spravodlivý proces a k výhrade žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol už na prvom pojednávaní,
poukázal na ustanovenie § 157 ods. 1 C. s. p., podľa ktorého má súd rozhodnúť spravidla na jedinom
pojednávaní. Za nedôvodnú označil žalobca odvolaciu námietku žalovaného, že ide o prekvapivé
rozhodnutie, pretože súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné,
ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a uviedol svoje predbežné právne
posúdenie veci. Následne sa žalovaný vyjadril k predbežnému právnemu názoru súdu, a teda sa podľa
žalobcu vyjadril aj k uplatneniu zásady koncentrácie konania. Žalobca zdôraznil, že žalovaný mohol
námietky, ktoré uplatnil na pojednávaní dňa 18.9.2018, uplatniť už skôr, najmä ak sám odkazuje na
iné súdne konania, v rámci ktorých takúto totožnú procesnú obranu uplatnil. To sa týka žalovaným
tvrdenej existencie dohody o zákaze postúpenia pohľadávok, ktorú žalobca poprel a popiera; taktiež
existencie objednávok so zákazom postúpenia, ktorých existenciu žalovaný netvrdil v odpore proti
platobnému rozkazu a ani neskôr až do pojednávania dňa 18.9.2018 a ak odkazuje na objednávky v inom
konaní, žalobca zdôraznil, že objednávky predložené v inom konaní sú vo vzťahu k prejednávanej veci
irelevantné, pretože pohľadávky, ktoré žalobca uplatňuje v tomto konaní neuplatňuje v inom konaní; týka
sa to aj žalovaným namietanej neexistencie zmluvného vzťahu medzi žalovaným a pôvodným veriteľom,



pričom vo svojom prednese na pojednávaní dňa 18.9.2018 žalovaný existenciu záväzkového vzťahu
medzi ním ako odberateľom a pôvodným veriteľom ako dodávateľom potvrdil a nepopieral ani dodanie
tovaru. Všetky tieto námietky mohol žalovaný uplatniť skôr ako na pojednávaní dňa 18.9.2018.
K námietke žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na uplatnenie nároku na paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobca s odkazom na ustanovenie § 369c
Obchodného zákonníka, § 121 ods. 3 a § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol, že s postúpenými
pohľadávkami prešlo na žalobcu aj príslušenstvo a všetky práva s pohľadávkami spojené vrátane práva
na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.

8. Žalovaný v odvolacej replike nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že hodnotenie včasnosti predloženia
prostriedkov v tomto prípade procesnej obrany je ponechané na úvahe súdu, pretože  to by podľa
žalovaného znamenalo posúvanie koncentrácia konania do stavu, kedy súd nemusí zohľadniť osobitosti
sporu, ale prihliada v prvom rade na rýchlosť konania, čo by znamenalo popretie povinnosti hľadať
materiálnu pravdu na vydanie spravodlivého rozsudku. K dôvodom  uplatnenia sudcovskej koncentrácie
konania, ktoré sú obsiahnuté v bode 6 a 7 rozsudku, žalovaný  uviedol, že ide o svojvôľu zo strany
súdu. Pokiaľ súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukazoval na viacero obdobných sporov vedených
žalovaným, tento uviedol, že so žalobcom vedie desiatky sporov, v konaní však netvrdil, že ide o spory
skutkovo a právne obdobné, len malá časť z nich má skutkový základ rovnaký ako v prejednávanej
veci. Súd prvej inštancie tak založil svoje odôvodnenie na nepravdivej skutočnosti. Za jediné relevantné
odôvodnenie uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania považoval odvolateľ  záver súdu prvej
inštancie, že prihliadnutie na námietky žalovaného by si vyžadovalo ďalšie úkony zo strany súdu a
odročenie pojednávania. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že pri aplikácii sudcovskej koncentrácie
konania nerozlišuje jednotlivé prostriedky procesnej obrany, ale odmieta ich spoločne bez náležitého
odôvodnenia. Pri niektorých prostriedkoch  procesnej obrany podľa žalovaného nebolo potrebné pre
ich vykonanie odročenie pojednávania, napríklad ozrejmenie skutkového stavu - spôsob kontraktácia,
a preto súd prvej inštancie nemal dôvod ich nevykonať. Zastával preto názor, že súd hodnotil vec
formálne. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie mal už po jeho úvodnom prednese vedomosť, že
skutkový stav ním zistení je nesprávny, svojim konaním preto narušil rovnosť strán v spore, pretože z
uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania mal prospech zásadne žalobca, lebo nemusel preukazovať
vznik záväzkového vzťahu, na základe ktorého si uplatňoval nárok v konaní. Odkázal na zápisnicu z
pojednávania zo dňa 18.9.2018, kde rozsiahlym spôsobom žalovaný ozrejmuje skutkový stav veci a
podáva návrhy na doplnenie dokazovania, pričom riadne zdôvodnil, prečo rozhodujúce dôkazy nemohol
predložiť do konania, na čo však súd prvej inštancie nereagoval. Zotrval na tvrdení, že súd prvej inštancie
v rozpore s C. s. p. aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, v dôsledku čoho vydal vo veci nesprávne
rozhodnutie a tiež na dôvodoch, pre ktoré bolo priznanie paušálnej náhrady nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky neopodstatnené.

9. Žalobca v duplike nesúhlasil s tvrdením žalobcu o nesprávnej aplikácii sudcovskej koncentrácie
konania a zastával názor, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uplatnenie sudcovskej
koncentrácie konania riadne odôvodnil. Pokiaľ tvrdil, že súd prvej inštancie založil použitie sudcovskej
koncentrácie konania na nepravdivej informácii, citoval zo zápisnice z pojednávania z 18.9.2018, kde
žalovaný uviedol „vedieme so žalobcom veľké množstvo súdnych sporov, v rámci ktorých my sa bránime
voči nárokom žalobcu s totožnými námietkami a podstatnou námietkou okrem toho, čo sme uviedli v
odpore, je aj to ...“, z čoho podľa žalobcu je zrejmé, že musí ísť o spory s obdobným skutkovým a
právnym základom. Žalovaný potvrdil, že vedie so žalobcom desiatky sporov a v konaní poukazoval
na viaceré konania aj s uvedením spisovej značky. Na základe toho uzavrel, že žalovaný sám potvrdil,
že prostriedky procesnej obrany uplatnené až na pojednávaní mohol uplatniť už skôr, a teda ich
neuplatnil včas, prihliadnutie na tieto námietky by si vyžiadalo ďalšie úkony zo strany súdu a odročenie
pojednávania, čo je podľa § 153 ods. 2 C. s. p. relevantným dôvodom na uplatnenie sudcovskej
koncentrácie konania. Žalobca tiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že právo na paušálnu náhradu
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vzniká len veriteľovi, s ktorým bol dlžník v záväzkovom
vzťahu a veriteľ, na ktorého bola pohľadávka postúpená, by takéto právo nemal.

10. Stanovisko žalobcu bolo žalovanému doručené dňa 5.2.2019, vyjadrenie k nemu nepodal.



11. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného podľa § 379 a § 380  C. s. p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania, pretože nejde o odvolanie, na prejednanie ktorého je potrebné podľa  § 385
C. s. p. nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

12. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s
ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a odkazuje na ne (§ 387 ods. 2 C. s. p.).

13. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného
odvolací súd udáva:

14. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že  žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie
sumy 31 487,62 eura s prísl. v upomínacom konaní návrhom na vydanie platobného rozkazu. V
odpore proti platobnému rozkazu žalovaný tvrdil, že žalobca nepreukázal zmluvný vzťah a doručenie
tovaru; nepredložil úplné znenie zmluvy o postúpení pohľadávok a z toho dôvodu nie je mu známe
ustanovenie o odplate a nevie preto posúdiť aktívnu legitimáciu žalobcu; s poukazom na to, že žalovaný
je zdravotníckym zariadením tvrdil, že  zabezpečenie zdravotnej starostlivosti je potrebné považovať za
uspokojenie verejnej potreby a pohľadávky z takýchto zmluvných vzťahov sú z postúpenia vylúčené a
namietal nedostatok aktívnej legitimácie z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože
ide o pohľadávky, ktoré nemôžu byť predmetom postúpenia, lebo by to odporovalo dohode s dlžníkom.
Žalovaný v odpore odkazoval len na príslušnú judikatúru súdov, k odporu nepripojil žiadne dôkazy,
ktorými by preukazoval dôvodnosť svojich tvrdení a v odpore ani nenavrhol na preukázanie svojich
tvrdení vykonať žiadne dokazovanie.

15. Spolu s predvolaním na pojednávanie určené na deň 18.9.2018 súd prvej inštancie doručoval
žalovanému uznesenie s výzvou, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k žalobe a ak nárok žalobcu neuznáva,
aby uviedol rozhodujúce skutočnosti na svoju, obranu, pripojil listiny, na ktoré sa odvoláva a označil
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súčasne žalovaného poučil o jeho procesných právach a
povinnostiach, okrem iného aj podľa § 153 C. s. p. o sudcovskej koncentrácii konania.
Predvolanie na pojednávanie s výzvou na predloženie dôkazov a navrhnutie dôkazov a poučením
prevzal žalovaný dňa 6.8.2018, v stanovenej lehote nezaslal súdu žiadne podanie. Z obsahu spisu tiež
vyplýva, že žalovaný bol nahliadnuť do spisu dňa 17.9.2018, teda deň pred pojednávaním.

16. Základným odvolacím dôvodom žalovaného bola námietka proti postupu súdu prvej inštancie pri
uplatnení sudcovskej koncentrácie konania, keďže súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosti a
návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré žalovaný predniesol až na pojednávaní vo veci samej.

17. Podľa čl. 8 základných princípov Civilného sporového poriadku sú strany sporu povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade
s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Povinnosť strán postupovať v konaní v súlade so
zákonom a podľa pokynov súdu vyplýva z čl. 10 ods. 1 základných princípov C. s. p. Súd môže určiť
stranám záväzné procesné lehoty na niektoré procesné úkony (čl. 10 ods. 3 základných princípov C.
s. p.). S týmito zásadami je spojená aj povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú
uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť
a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu (§ 153 ods. 1 a 2 C. s. p.).

18. Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že strany sporu sú povinné rešpektovať pokyny súdu
smerujúce k prejednaniu sporu. Zákon umožňuje súdu určiť stranám lehotu na predloženie vyjadrení



obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne predložiť dôkazy alebo návrhy na vykonanie dôkazov s tým,
že v prípade nedodržania lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadať, čo
predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabezpečiť rýchlosť
a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak účelovému postupu strán (napríklad oneskorené
predkladané vyjadrenia obsahujúce nové skutkové tvrdenia, nové návrhy na vykonanie dokazovania,
ktoré bolo možné predložiť skôr), ktoré smeruje k zbytočnému predlžovaniu konania.

19. V prejednávanej veci žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvej inštancie a v stanovenej lehote
nepredložil dôkazy, na ktorých zakladal svoje tvrdenia a nenavrhol vykonať ani dokazovanie. Návrhy na
vykonanie dokazovania predniesol až na pojednávaní, pričom jedným z navrhovaných dôkazov bolo,
aby „žalovaný predložil objednávky k jednotlivým faktúram“ a ďalším návrh na pripojenie spisu v inom
obdobnom konaní vedenom medzi stranami sporu, v ktorom mal byť vypočutý svedok, ktorý však v
konečnom dôsledku nebol vypočutý pre neodkladné pracovné povinnosti.

20.  Z ustanovenia § 153 C. s. p. ani z iných ustanovení tohto procesného predpisu nevyplýva
povinnosť súdu uznesením oznámiť stranám sporu, že bude uplatňovať sudcovskú koncentráciu
konania. Sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do
jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť konania, bude prihliadať (uznesenie Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 530/2018 z 15.11.2018). Ak žalovaný nerešpektoval výzvu súdu na predloženie
skutkových tvrdení a dôkazov v stanovenej lehote spojenej so sudcovskou koncentráciou konania,
došlo k procesnej preklúzii jeho práva predkladať v neskoršom štádiu konania nové skutkové tvrdenia a
dôkazy, ktoré mohol predložiť už skôr, čo v konečnom dôsledku v predmetnej veci žalovaný ani nepoprel.
Pokiaľ žalovaný tvrdil, že predložiť a navrhnúť dôkazy nemohol pre desiatky sporov, ktoré vedie so
žalobcom, odvolací súd zastáva názor, že od marca 2018, kedy bol žalovanému doručený platobný
rozkaz,  mal dostatok času zhromaždiť a predložiť súdu dôkazy na preukázanie svojich tvrdení v súdom
prvej inštancie stanovenej lehote.

21. Uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania nie je svojvôľou súdu, ale procesným postupom
sledujúcim rýchlosť a hospodárnosť konania tak, aby sa zamedzilo špekulatívnym konaniam strán sporu
konanie nedôvodne predlžovať. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalovaného, že súd môže uplatniť
sudcovskú koncentráciu konania vtedy, keď to vyžaduje procesné správanie strán, ktoré môžu vedením
sporu sledovať aj iný účel ako rýchle a spravodlivé rozhodnutie veci. Z ustanovenia § 157 ods. 1 C. s.
p. vyplýva, že súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na
jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania. S tým súvisí príprava pojednávania a procesné
postupy súdu podľa § 167 C. s. p. tak, aby skutočne mohol na prvom pojednávaní rozhodnúť.

22. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu konania
retroaktívne, a to aj na tie prostriedky procesnej obrany žalovaného, pre ktoré nebolo potrebné
pojednávanie odročiť, odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa riadne vyporiadal so všetkými
žalovaným uvádzanými skutočnosťami (uvedenými v odpore) okrem tých, ktoré ako nové okolnosti
veci uviedol až na nariadenom pojednávaní, a to s poukazom na uplatnenie sudcovskej koncentrácie
konania, pretože išlo o skutočnosti, tvrdenia a navrhované dôkazy, ktoré žalovaný mohol predložiť skôr.

23. K námietke žalovaného v súvislosti s uplatnenou sudcovskou koncentráciou konania, že súd prvej
inštancie nezistil skutkový stav veci, resp. rozhodol v rozpore so skutkovým stavom veci odvolací súd
zdôrazňuje, že úlohou súdu v civilnom sporovom konaní, ktoré sa vyznačuje zásadou kontradiktórnosti,
súd zisťuje skutkový stav z prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany uplatnených
stranami sporu včas. Súd je objektívne schopný spor spravodlivo posúdiť a rozhodnúť len vtedy, ak má k
dispozícii všetky potrebné dôkazy a skutočnosti, ktoré strany sporu majú predložiť alebo navrhnúť včas.
Týmito skutočnosťami je limitované aj dokazovanie v sporovom konaní, pre ktoré v súlade s ustanovením
§ 185 ods. 1 C. s. p. platí, že výlučne súd rozhodne, ktoré zo včas stranami sporu navrhnutých dôkazov
vykoná (vzhľadom na to, že návrh na vykonanie dokazovania je prostriedkom procesného útoku alebo



prostriedkom procesnej obrany), teda nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhované dôkazy, ako
to žalovaný tvrdil v podanom odvolaní.

24. Žalovaný tiež tvrdil, že ide o prekvapivé rozhodnutie, pretože na webovej stránke súdu je uvedené,
že súd koná pojednávanie bez rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že
zverejňovanie oznámení o nariadených pojednávaniach sa vykonáva automaticky po zadaní údajov do
súdneho registra. Pri určení, o aký typ rozhodnutia ide, asistentka vychádza zo zadaných možností
- pojednávanie bez rozhodnutia, pojednávanie a rozhodnutie, rozhodnutie bez pojednávania, verejné
vyhlásenie rozhodnutia a ďalšie. Vzhľadom na to, že v čase nariadenia pojednávania nie je zrejmé ako
bude pojednávanie prebiehať, teda či sudca vo veci rozhodne alebo pojednávanie bude odročené, bola
použitá predvoľba „pojednávanie bez rozhodnutia“. Táto informácia však neznamená, že sudca nemôže
vo veci rozhodnúť aj na prvom pojednávaní, keďže ide o informáciu o nariadení pojednávania a nie o
spôsobe rozhodnutia vo veci, a s takouto možnosťou musia strany sporu vždy počítať (§ 157 ods. 1
C. s. p.).

25. Podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov
podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.

26. Citované zákonné ustanovenie určuje moment, ktorým vzniká veriteľovi právo požadovať od dlžníka
aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, nestanovuje však, že toto právo patrí
len veriteľovi, ktorý bol v momente vzniku omeškania s dlžníkom v záväzkovom vzťahu. Právo požadovať
paušálnu náhradu teda vzniká aj veriteľovi, ktorý nadobudol pohľadávku postúpením, v súvislosti s
uplatnením tejto pohľadávky. Odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nedôvodne priznal
žalobcovi proti žalovanému aj nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky, pretože žalobca ako postupník nebol v čase vzniku omeškania v záväzkovom vzťahu so
žalovaným ako dlžníkom, nie je preto dôvodná.

27. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový
stav, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 C. s. p., na základe týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový
stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by
svojim procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne
správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.
1 a žalobcovi, ktorý bol v tomto konaní plne úspešný, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

29. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý



rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).