Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP/73/2013 z 8. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 8. októbra 2013, sp. zn. 24CoP/73/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2112221468.1 Krajský súd Trnava | 24CoP/73/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2112221468.1 | 2013-10-08 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 71 ods. 1 ZoR Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/44092928-ad04-493b-b475-a5e5f716b2fb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2112221468.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/73/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112221468
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2112221468.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Iveta Jankovičová, v právnej veci navrhovateľky: U. P., rod. P., nar.
XX.XX.XXXX, P. XX, O., t. č. P. XX, O., zastúpená advokátkou: JUDr. Mária Jezerská, Hlavná 42, Trnava,
proti odporcovi: Y. P., nar. XX.XX.XXXX, V. XXXX/X, U. O., t. č. P. XXXX/XX, O., o určenie výživného na
manželku, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 8P 72/2012-107 zo dňa
28. marca 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť platiť na výživu
navrhovateľky sumu 100,- eur mesačne s účinnosťou od 23.10.2012, splatných k rukám navrhovateľky
vždy do 15-teho dňa každého mesiaca dopredu (výrok I). Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie
od 23.10.2012 do 28.03.2013 vo výške 528,98 eur súd povolil odporcovi splácať v mesačných splátkach
po 15,- eur, spolu s bežným výživným k rukám navrhovateľky pod následkom straty výhody splátok,
počnúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia (výrok II). Súd návrh v časti výživného 30,- eur mesačne od
23.10.2012 zamietol (výrok III) a súd konanie v časti výživného 20,- eur mesačne od 23.10.2012 zastavil
(výrok IV) a napokon vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne súd samostatne (výrok V).

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 154 ods. 1 O.s.p., § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, §
76 ods. 1, 77 ods. 1 veta prvá, druhá Zákona o rodine, § 120 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že priznaná
výška výživného zodpovedá primeranej výžive, v prípade navrhovateľky je právny nárok na rovnakú
výživu životnú úroveň s odporcom. Spolu s odporcom vlastní v podielovom vlastníctve byt, ktorý obýva
len odporca. Navrhovateľka vlastní výlučne motorové vozidlo, žije v domácnosti so svojou dcérou B. a
rodičmi, ktorí sú zamestnaní. Jediným príjmom navrhovateľky je rodičovský príspevok v sume 194,70 eur
a prídavky na maloletú, ktoré majú slúžiť výlučne na zabezpečenie výživy maloletej. Súd mal za to, že ani
prostredníctvom § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je možné nevyhovieť požiadavke navrhovateľky,
aby odporca znášal povinnosť platiť výživné, keď súd posudzoval tento prípad s poukazom na § 18
Zákona o rodine, účastníci nežijú v spoločnej domácnosti, rozhodnutím súdu bolo ich manželstvo
rozvedené, navrhovateľka s návrhom na rozvod manželstva súhlasila, avšak rozsudok o rozvode nie je
právoplatný. Navrhovateľka sa osobne stará o maloleté dieťa, ktoré pochádza z manželstva účastníkov
konania. Súd zistil, že odporca je zamestnaný, s navrhovateľkou vlastní byt, ktorý obýva v podielovom
spoluvlastníctve, okrem vyživovacej povinnosti k maloletej nemá odporca inú vyživovaciu povinnosť,
pričom mu bolo určené výživné vo výške 110,- eur mesačne. Rozhodnutie síce nie je právoplatné, avšak
je predbežne vykonateľné a preto súd ako výdaj odporcu zohľadnil určené výživné na maloleté dieťa.
Odporca má pravidelné mesačné výdavky na bývanie vo výške 550,99 eur pozostávajúce zo sumy
109,66 eur ako zálohovú platbu za byt od 01.09.2012, od 01.02.2013 vo výške 91,59 eur, do fondu opráv



platí sumu 17,02 eur, úhrada za elektriku 22,14 eur, plyn 8,- eur, koncesionárske poplatky 4,64 eur. Súd
za dôvodný považuje výdavok na cestovné v sume 52,- eur. Odporca ako jediný dlžník spláca splátku
na byt vo výške 398,08 eur, ktorý výdavok súd považoval za dôvodný, nakoľko slúži na riešenie bytovej
otázky. Ako nedôvodné súd vyhodnotil výdavky odporcu za životnú poistku v sume 15,28 eur, úrazovú
poistku 26,56 eur, splátku úveru vo výške 41,16 eur. Pokiaľ ide o príjem odporcu súd mal z vykonaného
dokazovania preukázané, že je potrebné vychádzať z príjmu odporcu za obdobie od 01.01.2012 do
februára 2013, keď síce do 31.07.2012 bol jeho príjem ovplyvnený tým, že pracoval nadčasy a to 25
hodín mesačne, avšak od 01.08.2012 nadčasy už nevykonáva. Súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu,
že došlo k podstatnému zníženiu jeho príjmu, keď z potvrdenia o príjme odporcu uvedené nevyplýva.
Súd zistil výšku priemerného mesačného príjmu odporcu za obdobie od januára 2012 do februára 2013
vo výške 908,88 eur z ktorej výšky aj vychádzal. Navrhovateľka je na rodičovskej dovolenke, poberá
rodičovský príspevok vo výške 194,70 eur, žije u rodičov, ktorí jej pomáhajú. Súd nezohľadnil osobné
výdavky na poistné a telefón, pretože ich považoval za nedôvodné. Súd uložil odporcovi povinnosť platiť
navrhovateľke výživné v sume 100,- eur mesačne od 23.10.2010, vo zvyšnej časti 30,- eur mesačne
návrh ako nedôvodný zamietol. Súd určil zročné výživné od 23.10.2012 do 28.03.2013 vo výške 528,98
eur (9 dní x 3,22 eur v októbri 2009 + november až december 2012 a január až marec 2013 po 100,-
eur), súd povolil odporcovi splácať nedoplatok podľa § 161 ods. 1 O.s.p. v mesačných splátkach po 15,-
eur spolu s bežným výživným. Rozhodnutie o zastavení konania v časti výživného 20,- eur mesačne
od 23.10.2012 súd odôvodnil po citácii § 96 ods. 1 O.s.p. tak, že na základe dispozitívneho úkonu
navrhovateľky konanie v časti výživného 20,- eur mesačne od 23.10.2012 so súhlasom odporcu zastavil.
O náhrade trov konania súd s poukazom na § 155 ods. 1, 151 ods. 1, 3 O.s.p. rozhodne samostatne.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca výlučne proti výroku I. a II., domáhal sa, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že prizná výživné len za obdobie do rozhodnutia
prvostupňového súdu o rozvode manželstva. Rozhodnutie o priznaní výživného považuje za nesprávne,
pretože správanie navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi, čo vyplýva z predložených dôkazov.
Rozsudkom Okresného súdu Trnava spis. zn. 16P 62/2012 zo dňa 11.12.2012 bolo manželstvo
rozvedené, navrhovateľka s rozvodom súhlasila, podala však odvolanie, sporná zostala iba otázka práv a
povinností k maloletej B.. Navrhovateľka podala odvolanie proti rozvodu manželstva účelovo s úmyslom
umelo predlžovať rozvodové konanie, aby jej bolo priznané výživné nielen za necelé dva mesiace, ale
za dlhšie obdobie. Odvolanie voči rozvodu by malo byť neúčinné alebo posudzované ako v rozpore
s dobrými mravmi. Súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje na dobré mravy avšak s argumentom
odporcu sa nezaoberal. Pokiaľ navrhovateľka umelo predlžuje rozvodové konanie, podáva odvolanie,
hoci s návrhom na rozvod manželstva súhlasí, jej konanie je zneužitím práva, nakoľko koná v rozpore
s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súd vychádzal z toho, že priemerný mesačný zárobok odporcu je
908,88 eur vychádzajúc z obdobia od 01/2012 do 02/2013. Pri výpočte súčasnej priemernej mzdy mal
súd spočítať príjem v období od 09/2012 až do 02/2013, pretože od 01.08.2012 odporca nemôže robiť
nadčasy. Po spočítaní zárobku za obdobie september 2012 až február 2013 priemerná mzda odporcu
predstavuje 836,68 eur. Súd zohľadnil a uznal mesačné výdavky vo výške 718,54 eur (8 eur plyn, 22,14
eur elektrina, 4,64 eur koncesionárske poplatky, 106,66 eur zálohová platba za byt, 17,02 eur fond opráv,
52,- eur cestovné, 398,08 eur splátka hypotekárneho úveru na byt, 110,- eur výživné na dcéru), pričom v
tejto sume nie je zahrnutá strava, hygiena, oblečenie a výdavky na domácnosť. Pri priemernom zárobku
836,68 eur, výdavky uznané súdom sú vo výške 718,54 eur, rozdiel je 118,14 eur a z tohto má ešte
zaplatiť 100,- eur výživné na navrhovateľku, 15,- eur nedoplatok a odporcovi zostanú iba 3,- eurá na
stravu a hygienu. Navrhovateľka a dcéra budú mať približne 450,- eur mesačne a odporca bude mať
3,- eur na stravu, hygienu, domácnosť, oblečenie, čo nepovažuje za súlad s dobrými mravmi. Uvedená
situácia spôsobí, že navrhovateľka oznámi odporcu na polícii alebo podá návrh na exekúciu, exekútor
zablokuje úverový účet a príjem od zamestnávateľa, odporca nebude mať z čoho platiť hypotéku a banka
mu zoberie byt, teda skončí na ulici kvôli sume 100,- eur. Odporca má vedomosť, že navrhovateľka si
privyrába na rodičovskej dovolenke, pomáhajú jej rodičia.

Navrhovateľka odvolací návrh nepodala, k odvolaniu odporcu sa vyjadrila prostredníctvom právnej
zástupkyne. Uviedla, že od 06.07.2012 nežije s odporcom v spoločnej domácnosti, zabezpečuje výlučnú
starostlivosť o maloletú dcéru B., býva s rodičmi v štvorizbovom byte v O. a odporca navrhovateľke
výživné dobrovoľne neplatí. Jediným príjmom navrhovateľky je rodičovský príspevok, ktorý je v roku
2013 vo výške 199,60 eur, okrem toho poberá rodinné prídavky aktuálne v roku 2013 vo výške 23,14
eur. Odporca na čas do rozvodu manželstva platil výživné na maloletú B. vo výške 110,- eur mesačne.



Výdavky vyčíslila v konaní na sumu 154,61 eur, výdavky na maloletú sú vo výške 205,- eur mesačne,
po odpočítaní výživného od odporcu vo výške 110,- eur a rodičovského príspevku 23,- eur mesačne,
sa navrhovateľka podieľa na jej výžive sumou 72,- eur. Preddavok na bývanie predstavujúci príspevok
rodičov nie je možné považovať za náhodný ako to uviedol prvostupňový súd, ale za nevyhnutný.
Namietala tvrdenie odporcu, že si privyrába popri rodičovskej dovolenke, jediným príjmom je rodičovský
príspevok. Navrhovateľka sa vyjadrila k výdavkom odporcu, keď výdavky za plyn sú 10,- eur za
štvrťrok t. j. 3,33 eur mesačne a poplatky za elektrickú energiu do 08.05.2013 vo výške 13,22 eur,
poplatky správcovi bytového domu sa znížili na 91,59 eur a s účinnosťou od 01.04.2013 na 87,99 eur.
Navrhovateľka považuje za podstatné zdôrazniť, že došlo k zmene pomerov na strane oboch účastníkov,
manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trnava č. k. 16P 62/2012
zo dňa 11.12.2012 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 11CoP 21/2013 zo dňa 10.
júla 2013, ktorý nadobudol v časti rozvodu právoplatnosť 31.07.2013 a ku dňu 01.08.2013 sa stalo
zročným výživné na manželku za obdobie od ktorého možno priznať t. j. od 23.10.2012 do 30.07.2013.
Navrhovateľka preto navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté výroky tak, že odporca je povinný
navrhovateľke zaplatiť výživné na manželku za obdobie od 23.10.2012 do 30.07.2013 vo výške 925,88
eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke náhradu trov
konania. Výživné vo výške 925,88 eur predstavuje nárok od 23.10.2012 do 30.07.2013 vo výške 100,-
eur mesačne z toho pomerná časť za október 2012 predstavuje 28,98 eur + november, december 2012,
január až jún 2013 800,- eur + júl 2013 čo je 96,90 eur spolu 925,88 eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací
dôvod (§ 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie s ohľadom na rozsah a dôvody odvolania
(§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.),
tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods. 3 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého
stupňa je v celom rozsahu vecne správny a boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie.

Predmetom konania na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 8P 72/2012 je návrh navrhovateľky
uplatnený na súde 23.10.2012 na určenie výživného na manželku. Predmetom preskúmania
odvolacieho súdu bola správnosť rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa o určení výživného na
manželku a nedoplatku na zročnom výživnom.

Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa dôsledne zistený skutkový stav,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na určenie manželského výživného
a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods.
2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

Odvolateľ uviedol ako odvolacie dôvody, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.). Pri tomto dôvode nie je rozhodujúce, či
súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné prostriedky, alebo nie. Rozhodujúce je iba to, že na základe tých,
ktoré vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia
je nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z ust. § 132 -135.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi



predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľky je v prevažnej časti dôvodný.

Druhým odvolacím dôvodom je, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Pod nesprávnym právnym posúdením treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval
nesprávnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne,
alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav je nesprávne aplikoval.

Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine výživné nemožno priznať, ak by bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Právo oprávneného na výživného od povinného musí byť v súlade s dobrými mravmi. Skúma sa
oprávnenie, nie povinnosť. To znamená, že podľa tohto ustanovenia nemožno priznať výživné len
v prípade, ak preto existujú dôvody na strane oprávneného. Uvedené predpokladá také správanie
oprávneného voči povinnému, ktoré spôsobí stratu práva priznať výživné. Dobré mravy sú nepísané
pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané
právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecných akceptovaných mravných princípov
prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade v
kontexte konania účastníkov a v súslednosti úkonov v čase a mieste.

Odvolateľ argumentoval, že v danom prípade správanie navrhovateľky v rozpore s dobrými mravmi
spočíva v tom, že navrhovateľka úmyselne predlžovala rozvodové konanie, aby jej bolo priznané výživné
na manželku nielen za necelé dva mesiace, ale za dlhšie obdobie, návrh podala tesne pred tým, ako súd
rozhodoval o rozvode a odvolanie voči rozvodu by malo byť neúčinné alebo minimálne posudzované
ako v rozpore s dobrými mravmi. Podľa odvolateľa sa prvostupňový súd týmto argumentom vôbec
nezaoberal. Uvedené konanie hodnotí odporca ako zneužitie práva, pretože navrhovateľka konala v
rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Prvostupňový súd sa uvedenou skutočnosťou vo svojom rozhodnutí zaoberal, pretože napadnutý
rozsudok vydal 28.03.2013 a rozsudok o rozvode manželstva spis. zn. 16P 62/2012 bol prvostupňovým
súdom vyhlásený 11.12.2012, teda v čase vydania napadnutého rozhodnutia bola známa skutočnosť,
že došlo k podaniu odvolania v rozvodom konaní aj navrhovateľkou. Túto skutočnosť aj súd uvádza vo
svojom odôvodnení, keď súd nevyhovel požiadavke odporcu na aplikáciu dobrých mravov, pretože
súd posudzoval tento prípad podľa § 18 Zákona o rodine, účastníci nežijú v spoločnej domácnosti,
rozhodnutím súdu bolo ich manželstvo rozvedené, navrhovateľka s návrhom na rozvod súhlasila, avšak
rozsudok o rozvode nie je právoplatný. Súd zohľadnil, že navrhovateľka sa osobne stará o maloleté
dieťa pochádzajúce z manželstva účastníkov.

V rozvodovom konaní účastníkov konania bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.
k. 11CoP 21/2013-126 dňa 10. júla 2013, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozvodu
manželstva, v časti zverenia maloletej do osobnej starostlivosti matky, v časti zastupovania maloletej aj
spravovanie jej majetku, potvrdil, v časti určenia výživného napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
zmenil tak, že navrhovateľ je povinný prispievať na výživu maloletej B. sumou 130,- eur mesačne vždy
do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám odporkyne s účinnosťou od právoplatnosti tohto rozsudku a v časti
úpravy styku zmenil tak, že navrhovateľ je oprávnený sa stýkať s maloletou B. každú párnu sobotu v
mesiaci v čase od 9.00 hod. do 11.30 hod., každú párnu nedeľu v mesiaci v čase od 15.00 hod. do 18.00



hod., každý nepárny štvrtok v mesiaci v čase od 17.30 hod. do 19.00 hod., pri prvých 20 realizovaných
stykoch za prítomnosti matky, potom bez jej prítomnosti. Ďalej uložil matke povinnosť maloletú na styk s
otcom pripraviť, v určenom čase ju otcovi v mieste svojho bydliska odovzdať, otec je oprávnený matke
maloletú v ručenom čase v mieste bydliska odovzdať a v prípade, že sa styk nebude môcť z vážnych
dôvodov uskutočniť, je rodič, na strane ktorého táto prekážka vznikla, povinný informovať o tom druhého
rodiča, podľa možnosti najneskôr 24 hod. pred termínom styku. O trovách konania súd rozhodol, že
účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Úprava vyživovacej povinnosti nevyplýva iba zo spoločensko-ekonomickej funkcie výživného, ale je
podmienená i mravnými názormi spoločnosti. Každá právna úprava je viac alebo menej určitým
spôsobom ovplyvňovaná morálnym vedomím, ktoré je podmienené materiálnymi podmienkami života
spoločnosti, ale vzťah medzi právom a morálkou je v rôznych oblastiach právneho poriadku veľmi
rozdielny. Sú právne normy, ktoré sú z hľadiska mravných názorov a zásad úplne irelevantné, zatiaľ čo
v iných oblastiach právneho poriadku je vplyv morálky veľmi intenzívny. K nim patrí i oblasť rodinného
práva a spolu s ňou i úprava výživného. Táto súvzťažnosť je podmienená tým, že ide o vzťahy ľudí, ktorí
nie sú cudzí a tým, že ide o oblasť rodinného života, ktorá vždy bola v značnej miere regulovaná etickými
normami. Ovplyvnenie právnej úpravy výživného morálnymi názormi spoločnosti spočíva predovšetkým
v tom, že právna úprava vychádza zo situácie, ktorá je mravnými názormi spoločnosti sankcionovaná
ako situácia, ktorá je s morálkou v súlade. Ide napr. o riadne a dobrovoľné plnenie výživného v rámci
fungujúcich rodinných vzťahov, o vzájomnú pomoc a podporu medzi členmi rodiny, o dobré osobné styky
a pod. Právna úprava sa snaží zabezpečiť aby tam, kde dôjde k poruchám rodinnoprávnych vzťahov
boli riešené tak, aby ich pôsobenie bolo čo najmenej obmedzené. Pre úpravu výživného to konkrétne
znamená, že zákon sa usiluje zabezpečiť i pre poruchové prípady plnenie výživného pravidelne, riadne
a v rozsahu, ktorý zodpovedá jeho funkcii v rodine. Do úpravy výživného sa premietajú i niektoré
zásady, ktoré ovplyvňujú rodinné právo. Ide o také zásady ako je rovnosť muža a ženy, rovnosť detí
bez ohľadu na ich manželský alebo mimomanželský pôvod, súlad v záujme rodiny, spoločnosti a pod.
Napriek tomu, že normy rodinného práva vrátane noriem upravujúcich výživné, majú úzky vzťah k
morálnym zásadám, sú a zostávajú svojou povahou normami právnymi. Je pre nich charakteristické,
že ich zachovanie, dodržiavanie je zabezpečené nielen silou verejnej mienky, ale je aj vynútiteľnými
prostriedkami, ktoré má k dispozícii štátna moc. Patrí k nim stanovenie výživného súdom v prípadoch
uvedených v zákone, možnosť ich vymáhania prostriedkami výkonu rozhodnutia, exekúciou prípadne
i ďalšie právne sankcie vrátane možnosti trestného postihu v prípadoch, kde neplnenie vyživovacej
povinnosti je takého charakteru, že napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu.

Etické zásady majú vplyv nielen na základné chápania úpravy vyživovacej povinnosti, ale i na výklad
a aplikáciu právnych predpisov. Budú teda ovplyvňovať i súdne rozhodnutie v jednotlivom konkrétnom
prípade a súdna judikatúra sa ich bude dovolávať ako dôležitý interpretačný moment. Vo väčšine
prípadov úprava konkrétnych podmienok nároku na výživné vychádza z morálnych zásad, takže k
rozporu s nimi môže byť iba úplne výnimočne. Bude tomu vtedy, keď pre nevyhnutnú všeobecnú právnu
úpravu nemožno dobre postihnúť výnimočnosť niektorých konkrétnych prípadov. Treba veľmi citlivo a
všestranne skúmať či skutočne ide o taký výnimočný prípad. Použitie tohto hľadiska rozporu s dobrými
mravmi je použiteľné napr. pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti dieťaťa voči rodičom, ak bude treba
zvážiť také okolnosti, že rodič opustil rodinu, v ktorej bolo dieťa vychovávané, že bol odsúdený k trestu
odňatia slobody, k trestu na majetku, čo má pre neho podstatné majetkové dôsledky. Toto hľadisko je
významné i pri rozhodovaní príspevku na výživu rozvedeného manžela.

Vychádzajúc z uvedených skutočností postup a úvaha súdu prvého stupňa, že nezistil rozpor s dobrými
mravmi pre priznanie výživného aj za obdobie do rozhodnutia o rozvode manželstva, boli správne,
pretože bola zvýraznená komplexnosť tohto vzťahu, správne súd poukázal na povinnosti uvedené v
§ 18 Zákona o rodine a nemožno bez zohľadnenia ďalšieho uzavrieť, ako žiadal odvolateľ, že ak
navrhovateľka podala odvolanie proti rozsudku o rozvode manželstva, napriek súhlasu s rozvodom, ide
o konanie v rozpore s dobrými mravmi. Túto situáciu treba hodnotiť z komplexného hľadiska, zo širšieho
pohľadu, nemožno výlučne skúmať iba jednotlivé konanie bez zohľadnenia ostatných okolností prípadu.
Navrhovateľka sa osobne stará o maloleté dieťa pochádzajúce z manželstva účastníkov. Keďže žiadne
iné relevantné skutočnosti zo strany odporcu neboli tvrdené, podľa názoru odvolacieho súdu v danom
prípade z okolností konkrétneho prípadu nevyšli žiadne vážne skutočnosti brániace priznať výživné na



manželku za celé obdobie, na ktoré jej zákonný nárok patrí, teda od podania návrhu až do právoplatnosti
rozvodu manželstva.

Počas trvania tohto konania došlo k právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, ktorá skutočnosť
však podľa názoru odvolacieho súdu nemá vplyv na výrokovú časť napadnutého rozhodnutia, nakoľko
vyživovacia povinnosť medzi manželmi trvá až do dňa zániku manželstva. K zánik manželstva na
základe rozvodu dochádza právoplatnosťou rozsudku, ktorým sa manželstvo rozvádza. Manželstvo
a tým i vyživovacia povinnosť zaniká týmto dňom. K zániku vyživovacej povinnosti medzi manželmi
zánikom manželstva dochádza priamo zo zákona. Preto odvolací súd už nepovažoval za potrebné
riešiť uvedenú situáciu vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, v ktorom by ohraničoval vyživovaciu
povinnosť, pretože vyživovacia povinnosť navrhovateľky voči odporcovi uplatňovaná v predmetnom
konaní titulom manželského výživného, zanikla zo zákona.

Podľa názoru odvolateľa súd mal vychádzať za obdobie september 2012 až február 2013 z priemerného
zárobku odporcu vo výške 836,68 eur. Prvostupňový súd zistil výšku priemerného mesačného príjmu
odporcu za obdobie od januára 2012 do februára 2013 vo výške 908,88 eur a z tejto výšky aj vychádzal.
Súd sa nestotožnil s tvrdením odporcu, že došlo k podstatnému zníženiu jeho príjmu, keď z potvrdenia
o príjme odporcu tvrdená skutočnosť nevyplýva. Prezentovaný názor odporcu nie je správny, pretože
podľa súdnej praxe sa zisťuje príjem za obdobie 12 mesiacov z dôvodu, že u mnohých zamestnávateľov
sa odmeny a prémie vyplácajú raz za rok a v prípadne kratšej lehote by zistený príjme nemusel
zohľadňovať aj mzdu za mesiac, v ktorom mal povinný výrazne vyšší príjem a súd zisťuje celkové
príjmové pomery rodičov, ktoré zahrňujú aj nadštandartné a neočakávané príjmy, ktoré majú vplyv na
rozsah akým môže povinný rodič za určitých okolností vyššou mierou prispievať na výživu oprávnených
osôb. Z uvedeného dôvodu preto odvolacia námietka, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam neobstojí.

Vecne správne bolo aj rozhodnutie o nedoplatku na zročnom výživnom za obdobie od 23.10.2012 do
28.03.2013 vo výške 528,98 eur, ktoré povolil odporcovi splácať v mesačných splátkach po 15,- eur. Súd
prvého stupňa správne určil výšku dlhu ako aj podmienky jeho splácania.

So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa v napadnutých častiach postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd, nakoľko podľa § 224 ods. 4 O.s.p. ak
odvolací súd rozhodne o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách
konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.