Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sp/29/2014 z 7. 7. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 7. júla 2014, sp. zn. 3Sp/29/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7014200743.1 Krajský súd Košice | 3Sp/29/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7014200743.1 | 2014-07-07 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 125 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z., § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., § 250q ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d20a495e-01fe-44f1-9fe9-524b2d9f4c16 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014200743.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/29/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200743
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200743.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach samosudkyňou JUDr. Juditou Jurákovou, v právnej veci navrhovateľa: I. K. R.,
R.. XX.XX.XXXX, Š. N. O., T. Č. B. C. Ú. N. U. N. P. C. I., D. XX, XXX XX I., zastúpeného Centrom
právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo
hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Topoľa, Topoľa 20, 067 65, o
preskúmanie rozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO19-97-002/2014 zo dňa 05.06.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO19-97-002/2014 zo dňa 05.06.2014.

Navrhovateľovi sa n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporca, ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 125 ods. 1, 2 zákona č.
404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoPC“) rozhodol
o zaistení navrhovateľa podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/ ZoPC, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
04.09.2014. Proti účastníkovi bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení.

Z dôvodov rozhodnutia odporcu vyplýva, že využil všetky zákonné prostriedky, ktoré mu ukladá ZoPC,
ako aj Správneho poriadku, aby sa zaistenec mohol k svojmu zaisteniu vyjadriť, mohol byť aj iným
spôsobom riešený v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, Charty základných
práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady ES
č. 562/2006, pričom zistil, že zaistenec nemajúc u seba žiadne doklady, žiadne finančné prostriedky,
nemá na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) žiadne väzby, ani udelený pobyt, či zabezpečené
zamestnanie, preto považoval za zákonné navrhovateľa umiestniť v útvare policajného zaistenia pre
cudzincov. V priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadal o azyl na území SR, čo správny
orgán vyhodnotil ako účelové konanie v snahe vyhnúť sa zaisteniu. Z uvedeného dôvodu bolo konanie o
administratívnom vyhostení prerušené. Vyjadril sa k readmisnej dohode s Ukrajinou, na základe Dohody
medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú.v. EÚ L 332, z 18.12.2007). Cieľovou stanicou utečenca bola
krajina Rakúsko.

Správny orgán považoval Ukrajinu za bezpečnú krajinu, v ktorej by navrhovateľovi nehrozilo kruté
zaobchádzanie, prípadne iné bezprávie. S prihliadnutím na judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR
v napadnutom rozhodnutí citovaných, okrem uvedeného aj ES pre ľudské práva vo svojej judikatúre
uznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas



vybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha
konanie o vyhostení v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.

Mal za to, že reálnosť dĺžky zaistenia v každom individuálnom prípade závisí od dĺžky konania o
administratívnom vyhostení alebo konania o udelenie azylu a preto v rozhodnutí bola určená primeraná
lehota na zaistenie, ktorá sa v priebehu zaistenia skúma podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/
citovaného zákona o pobyte cudzincov.

Navrhol rozhodnutie potvrdiť.

Navrhovateľ podal v zákonnej lehote opravný prostriedok.

Odporca sa vyjadril k opravnému prostriedku dňa 26.06.2014 v intenciách odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia. Okrem iného uviedol, že v rozhodnutí dostatočným spôsobom odôvodnil aplikáciu
ustanovení ZoPC, judikatúru NS SR a nálezov ÚS SR, ako aj medzinárodné právne akty. Okrem iného
uviedol, že vo veci sa vykonáva šetrenie za nedovolené prevádzačstvo, keďže bol zadržaný jeden
z dvojice prevádzačov. V čase zaistenia cudzinca, nevzťahoval sa na neho právny režim Návratovej
smernice (Smernica Rady 2005/85/ES z 01.12.2005).

Námietky uvedené v opravnom prostriedku:

1/ nedostatočne zistený skutkový stav,

2/ neúčelnosť zaistenia,

3/ ak navrhovateľ v konaní o zaistení, po prejavení vôle požiadať o azyl, v takom prípade by nebolo a
nie je prípustné jeho zaistenie v režime Návratovej smernice,

4/ odporca vyvodil nesprávny záver, že sa navrhovateľ bude vyhýbať administratívnemu vyhosteniu,
respektíve existuje tu riziko jeho úteku,

5/ odporca nesprávne aplikoval nález ÚS SR č. II. ÚS 147/2013.

Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu ustanovenia § 250l a nasl. O. s. p., preskúmal
aj odvolacie dôvody uvedené v opravnom prostriedku a zistil, že opravný prostriedok nebol dôvodný.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Správneho poriadku (zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov
o správnom konaní, ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 SP na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno
zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí
správnemu orgánu (§ 34 ods. 4 SP).

Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 SP v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli
podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami
účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.



V danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola Zápisnica o vyjadrení účastníka
zo dňa 05.06.2014 č. PPZ-HCP-SO19-P-11/2014, z ktorej vyplýva, že navrhovateľ z krajiny pôvodu:
O., cestoval s falošnými dokladmi na Ukrajinu cez K., prostredníctvom prevádzačov sa dostal až po
hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou, potom na území Slovenskej republiky v obci bývalej
W., okres I., bol zadržaný hliadkou Policajného zboru Slovenskej republiky, Oddelenia hraničnej kontroly
Policajného zboru Topoľa.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku 1/ - 5/ nenamieta nezákonnosť rozhodnutia v tom smere, že správny
orgán pri rozhodovacej činnosti použil nezákonný postup, resp. nesprávnu aplikáciu právnych predpisov.
Namieta iba, že mal dôstojnejšie skúmať účelnosť zaistenia a zaoberať sa s Návratovou smernicou,
s poukazom na čl. 15 Smernice EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008. Nedostatočne zistený
skutkový stav nezdôvodnil, iba poukázal na to, že v danom prípade nie je aplikovateľný ústavný nález
č. II. ÚS 147/2013.

Súd sa nestotožňuje s argumentáciou navrhovateľa, vzhľadom na všeobecný odkaz právnych
noriem upravujúcich postavenie utečencov. Navrhovateľ v opravnom prostriedku ničím nepreukázal
nezákonnosť postupu odporcu pri zaistení navrhovateľa, vzhľadom na skutočnosť, že v prípade
nedobrovoľného prevádzačstva, bezúčelového putovania takýchto cudzincov cez hraničné priechody
štátov schengenského priestoru, je takáto migrácia chránená zákonom príslušnej krajiny EÚ a každá
krajina ES použije na ochranu svojich hraníc zákonné podmienky, upravujúce pobyt cudzincov na svojom
území. V uvedenom prípade navrhovateľ ani nemal v úmysle zostať na území Slovenskej republiky, ale
jeho cieľovou krajinou bolo vycestovať do Rakúska.

Z uvedeného je možné dospieť k záveru, že konanie navrhovateľa pri spisovaní zápisnice zo dňa
05.06.2014 a súčasného vyhlásenia, že žiada o poskytnutie azylu na území Slovenskej republiky, bolo
účelové.

Konanie o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou Európskeho súdu
pre ľudské práva, ako aj s vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods. 1 písm. b/, c/ ZoPC).
V tomto smere aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie
za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a
obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie o vyhostení.

Z uvedeného dôvodu aj súd je toho názoru, že ide o zákonné zaistenie navrhovateľa pre účely
vykonania opatrení na jeho administratívne vyhostenie, v tomto prípade v súlade s Dohodou medzi ES
a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007). Uvedený postup odporcu je legálny a
je povinnosťou Ukrajiny túto dohodu dodržať, bez ohľadu na jej súčasnú situáciu, v akej sa nachádza,
skôr z ekonomicko-politického pohľadu.

Podľa platnej právnej úpravy ZoPC ust. § 88 ods. 1 policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny

a/ v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77
ods. 1, ak

1. existuje riziko jeho úteku, alebo

2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho
vyhostenia,

b/ na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia



c/ na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje
značné riziko jeho úteku, alebo

d/ na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo
má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.

Súd mal za to, že u navrhovateľa bola splnená zákonná podmienka podľa ust. § 88 ods. 1 písm. a/,
d/, pretože aj keď je navrhovateľ v konaní o administratívnom vyhostení alebo azylovom konaní nemá
oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a od týchto konaní bude závisieť jeho faktické opustenie
územia Slovenskej republiky, námietka v opravnom prostriedku, týkajúca sa nedostatočne zisteného
skutkového stavu a neprimeranosti dĺžky zaistenia bola neopodstatnená. Na čas nevyhnutný, v tomto
prípade do 04.09.2014, správny orgán dĺžku zaistenia určil primerane, preto nie je možné správnemu
orgánu vytýkať nezákonnosť v aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/, bod 1., 2. napadnutého
rozhodnutia.

Záverom súd poznamenáva, že ak by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana navrhovateľovi na
území SR, nič nebránilo navrhovateľovi dobrovoľne sa prihlásiť na ktoromkoľvek Policajnom zbore
Slovenskej republiky a žiadať napríklad o poskytnutie azylu, ak by dobrovoľne preukázal svoj útek z
krajiny pôvodu pre neľudské zaobchádzanie a iné okolnosti, ktoré sú uvádzané v zápisnici o zadržaní. Iba
v týchto prípadoch je možné vziať do úvahy nadnárodné akty a ich záväznosť pre Slovenskú republiku,
popri aplikácii vnútroštátnej úpravy.

Vzhľadom na situáciu, plynúceho letného a jesenného obdobia, kedy je príval takýchto utečencov
enormný, pre účely podávania opravných prostriedkov v konaniach o zaistení je potrebné poučiť
právnych zástupcov, aby poučili účastníka konania po vydaní rozhodnutia o zaistení o možnosti vzdania
sa opravného prostriedku v prípadoch, kedy už je začaté administratívne konanie o vyhostení, ako aj
azylové konanie, pretože len v týchto konaniach sa rieši skutková otázka uskutočneného úteku z pôvodu
krajiny a napádať rozhodnutie o zaistení z dôvodov právnych, týkajúcich sa azylového konania je právne
bezpredmetné a zaťažujúce súdne a správne orgány.

Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu súd rozhodnutie odporcu potvrdil, s
poukazom na ustanovenie § 250q ods. 2 O. s. p..

Účastníkom nevznikli trovy konania, preto im neboli priznané (§ 250l ods. 2, § 250k ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. V
odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,



e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.