Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 11Co/112/2014 z 28. 4. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 28. apríla 2015, sp. zn. 11Co/112/2014, ECLI:SK:KSNR:2015:4212220004.2 Krajský súd Nitra | 11Co/112/2014 | ECLI:SK:KSNR:2015:4212220004.2 | 2015-04-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ead39de2-30cb-4d6a-a9ef-14572308cbd8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2015:4212220004.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/112/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220004
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220004.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu
JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.
r. o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.
r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 7.
februára 2014 č. k. 10C/306/2012-43 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 330,- eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 41 ods. 2 písm. d/,
ust. § 44 ods. 2 a ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako zodpovednosť objektívna,
teda vzniká bez ohľadu na zavinenie a nemožno sa jej zbaviť. Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne (kumulatívne
splnenie) a bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné
skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Teda v prípade, ak nie je splnený čo i len jeden z
predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, nedochádza k vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci nesprávnym úradným
postupom pri výkone verejnej moci. Vyššie citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného
postupu, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri
jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Štát podľa príslušných
ustanovení zodpovedá za škodu za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej



súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo
vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a teda nesprávny úradný postup
bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody.

V predmetnej veci súd dospel k tomu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa
domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 330,- eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do pätnástich dní od doručenia žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania
vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 02. 06. 2009, pričom poverenie súdneho exekútora
bolo exekučným súdom vydané dňa 11. 06. 2009. Poverenie bolo doručené len súdnemu exekútorovi,
ale je zrejmé, že oprávnený ako účastník exekúcie, ktorý toto konanie inicioval a bol v exekučnom
konaní právne zastúpený, mal v exekučnom spise k dispozícii informáciu o čase vydania poverenia
na vykonanie exekúcie a tým aj o prípadnej škode a jej orientačnom rozsahu, ktorá mu mala vzniknúť
dňom nasledujúcom po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie tým, že súd nemal vydať poverenie na
vykonanie exekúcie do pätnástich dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Žiadosť navrhovateľa
o predbežné prerokovanie nároku bola doručená odporcovi dňa 23. 04. 2012, poverenie na vykonanie
exekúcie bolo exekučným súdom vydané dňa 11. 06. 2009, a preto súd má zato, že námietka premlčania
je nedôvodná.

V predmetnej exekučnej veci súd prvého stupňa zistil, že dňa 02. 06. 2009 bola exekučnému
súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, pričom exekučný súd poverenie vydal dňa
11. 06. 2009. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo teda udelené v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote a tvrdenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania, že exekučný súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 6 mesiacov je nepravdivé.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že nie každé nedodržanie
zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a podotkol, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok.
S poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov v znení účinnom v čase rozhodovania súdu, súd i bez návrhu zastaví exekučné konanie v
prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pokiaľ oprávnený označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Napriek oprávneniu
exekučného súdu skúmať exekučný titul z hľadiska jeho formálnych a materiálnych predpokladov
ako i samotnej spôsobilosti exekučného titulu a možnosti exekučného súdu skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, v predmetnej veci exekučný súd vydal
poverenie na vykonanie exekúcie včas, a to v rámci pätnásťdňovej lehoty uvedenej v ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov. V dôsledku uvedeného je nutné konštatovať, že nie
je splnený ani prvý predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
ktorým je nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa súd ďalším predpokladom,
ktorým je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorý
je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup
exekučného súdu zistený nebol.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom



odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti
limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne
rozhodnutie. Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných
práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v
primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní
vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež
uviedol, že „dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie
navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 07.
02. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.



Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho
súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak
aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje
výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu
k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce
vyskytli vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto
vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom smere, že
navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na priznanie
uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal samotný vznik
škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov napadnutého rozhodnutia bez
toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza,
že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a nemajetkovej
ujmy 330,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10Er/303/2009. Majetková škoda 125,-
eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s
jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o
udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza a je nepochybné,
že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej
mu dňa 02. 06. 2009 rozhodol v zákonom stanovenej lehote dňa 11. 06. 2009, keď súdneho exekútora
poveril vykonaním exekúcie v predmetnej exekučnej veci a poverenie na vykonanie exekúcie bolo
doručené súdnemu exekútorovi dňa 19. 06. 2009.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že navrhovateľ podaný návrh na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a
súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil okrem iného i na tom, že navrhovateľ nepreukázal splnenie
zákonom stanovených predpokladov na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odvolací súd
je toho názoru, že zákonom stanovená 15 dňová lehota na udelenie poverenia pre súdneho exekútora
neplatila v prípade, ak súd zistil rozpor žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a od 01. 06. 2010 neplatila ani v prípade, ak sa jednalo o exekučný
titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/, d/ zák. č. 233/1995 Z. z. súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti



(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, teda v
prípade, ak sa exekúcia mala vykonať na podklade notárskych zápisníc a vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Až od 01. 06. 2011 bol do ust. § 41
ods. 2 písm. d/ vyššie citovaného zákona ako exekučný titul zavedený rozhodcovský rozsudok a podľa
názoru odvolacieho súdu teda až od 01. 06. 2011 neplatila zákonom stanovená 15 dňová lehota na
udelenie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v prípade, ak exekučným titulom
je rozhodcovský rozsudok. Z uvedeného potom vyplýva, že v čase začatia exekučného konania v
exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10Er/303/2009, teda dňa 09. 05. 2009
(keď bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie) platila pre rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul 15 dňová lehota na udelenie poverenia pre súdneho exekútora v prípade, ak súd
nezistil rozpor tohto exekučného titulu so zákonom. V čase začatia exekučného konania teda platila 15
dňová lehota i na udelenie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a táto
bola i dodržaná, v dôsledku čoho súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy zamietol i z dôvodu nepreukázania ich vzniku v dôsledku nesprávneho postupu
exekučného súdu.

Z postupu exekučného súdu, ktorý v zákonom stanovenej lehote vydal poverenie pre súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie teda nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako
ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Odvolací súd je toho
názoru, že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú
škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn.
10Er/303/2009, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdených nákladov spojených s administratívnym spracovaním textov urgencií, vyhotovovaním urgencií
a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Pre priznanie náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok
(nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto podmienok, náhradu škody nie je možné
priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom, teda na navrhovateľovi. Naviac exekučné
konanie sa ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho výsledok, a navrhovateľ sa potom nemôže domáhať
náhrady ním tvrdenej fiktívnej škody, ktorá mu podľa jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 330,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12 mesiacov x 6
mesiacov navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádzal
z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu považuje
sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa
uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ poukazoval v
podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie za zbytočné
prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je (okrem
písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä
na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé, že tieto
okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností možno
priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na konkrétne
okolnosti, za ktorých k nej došlo. I v prípade nedodržania zákonom stanovenej lehoty na udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie (čo v predmetnej exekučnej veci nebolo preukázané) teda automaticky
nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy
odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného, zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
insolvencia povinného), ako i neexistenciou vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej
situácie, zásahom do jeho nárokov a práv, vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť
v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších
rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť,
že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn.
10Er/303/2009 bola doručená exekučnému súdu dňa 02. 06. 2009 a súd vydal poverenie dňa 11.
06. 2009, teda v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote na vydanie poverenia, a nie s omeškaním



viac ako 205 dní, ako to tvrdí navrhovateľ a túto okolnosť je tiež potrebné vziať do úvahy pri
rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy. Vydané poverenie bolo
na základe žiadosti súdneho exekútora zo dňa 04. 10. 2009 (doručenej exekučnému súdu dňa 09. 10.
2009) opravené v časti vymáhanej pohľadávky zo sumy 1.051,50 eur na sumu 1.051,59 eur a takto
opravené poverenie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa 16. 11. 2009. V predloženom exekučnom
spise sa nachádza žiadosť oprávneného (navrhovateľa) zo dňa 23. 09. 2009 o informáciu o stave
konania doručená exekučnému súdu 14. 10. 2009, teda v čase, keď už súdnemu exekútorovi bolo
doručené poverenie na vykonanie exekúcie (19. 06. 2009) a po podaní žiadosti súdneho exekútora
o vykonanie opravy poverenia (doručenej súdu dňa 09. 10. 2009). V predmetnej exekučnej veci teda
neboli (ani nemohli byť) konštatované prieťahy v konaní a nejedná sa (ani sa nemôže jednať) ani o
dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné ťažkosti a ovplyvniť
jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho štatutárnych
zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac je potrebné
uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy (ktorú ale
navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 11. 06. 2009 (v znení jeho opravy) poverenie na vykonanie exekúcie a na základe ktorého
podľa spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 10Er/303/2009 stále prebieha exekučné
konanie. Týmto exekučným titulom je rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 15. 01. 2009, ktorý vydal
Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 12959/08
a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy o úvere zo dňa 09. 05. 2008 medzi spoločnosťou
navrhovateľa ako veriteľom a A. M. ako dlžníkom. Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na
vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR
vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).
V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 10Er/303/2009 bude preto
potrebné opätovne posúdiť navrhovateľom predložený exekučný titul ako i to, či tento je alebo nie je v
súlade so zákonom, pričom odvolací súd tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR
(napr. rozhodnutia NS SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo 146/2011 - R 46/2012, 6Cdo 105/2011, 5 ECdo
9/2013, 4 ECdo 283/2013, 7 ECdo 250/2013).

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny právny
predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.



Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).
Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť
konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa
(napr. nevykonanie znaleckého dokazovania) nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi
konania (§ 120 ods. 1 OSP).

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza, že
súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom v čase
začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na súd, pričom
toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto súdneho konania, a preto je táto námietka
navrhovateľa nedôvodná a princíp priamej retroaktivity nebol aplikovaný. Súd prvého stupňa zamietnutie
navrhovateľom uplatneného nároku odôvodnil tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením sa s
exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod sp. zn. 10Er/303/2009 zistil, že tvrdenie
navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 6 mesiacov sa nezakladá na pravde.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že omeškanie
v danom prípade bolo spôsobené súdnym exekútorom, pretože ako vyplýva z vyššie označeného
exekučného spisu, návrh na vykonanie exekúcie bol u súdneho exekútora spísaný dňa 09. 05. 2009
a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 02. 06.
2009. Exekučný sú vydal poverenie dňa 11. 06. 2009, ktoré bolo súdnemu exekútorovi doručené dňa
19. 06. 2009, z čoho potom vyplýva, že exekučný súd nemohol byť a ani nebol nečinný 6 mesiacov, ako
to tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav k tomu odvolací súd uvádza, že
navrhovateľ žiadnym spôsobom neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového
stavu a súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní nemal
preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa, bolo nadbytočné a nehospodárne vykonávať
ďalšie dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Okrem toho odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci



správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase, preto úvahy navrhovateľa o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné.
Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože
si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.