{"guid": "2001faa4-12ff-46cc-881a-00a3052e6a96:ff4c088f-0335-4e39-9d48-776a3936aec5", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2", "spisova_znacka": "3Co/175/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Co/175/2016 z 19. 4. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Košice z 19. apríla 2017, sp. zn. 3Co/175/2016, ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2", "identifikacne_cislo": "7510212755", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Natália Čekanová", "sudca_id": 328, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-natalia-cekanova-328", "datum_vydania": "2017-04-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/0/0", "nazov": "/SK/ZZ/0/0", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/0/0", "judikatura_url": null}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff4c088f-0335-4e39-9d48-776a3936aec5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/175/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7510212755
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7510212755.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň
JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu Š. X., J.. XX.XX.XXXX, G. K., H.
X, zastúpeného JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, proti
žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice - okolie z 03.11.2015 č.k. 11C/229/2010 - 206 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e    rozsudok vo vyhovujúcom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
11.063,13 eur a vo výroku o nároku na náhradu trov konania.

Žalobcovi   p r i z n á v a    náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 28.168,80 eur, ktorá mu
mala byť spôsobená rozhodnutím orgánov činných v trestnom konaní, ktoré bolo proti nemu vedené,
pričom trestné konanie skončilo rozhodnutím o jeho oslobodení spod obžaloby.

2. Okresný súd Košice okolie (ďalej iba „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 03.11.2015 uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.063,13 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť uhradiť žalobcovi 100 % trov konania, ktoré budú
vyčíslené v osobitnom uznesení po právoplatnosti rozsudku.

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej
a kriminálnej polície, zo dňa 09.11.2007 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, ktorým bol obvinený
zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), b), c) Trestného zákona v jednočinnom
súbehu s prečinom súlože medzi príbuznými podľa § 203 ods. 1 Trestného zákona a za zločin
obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona. Sudca Okresného
súdu Košice - okolie uznesením zo dňa 12.11.2007 vzal obvineného žalobcu do väzby, ktorá začala
plynúť dňom 09.11.2007 o 14.40 hodine. Dňa 25.01.2008 bola na žalobcu podaná obžaloba, ktorá
bola prejednávaná na Okresnom súde Košice - okolie pod sp.zn. 6T/13/2008. Uznesením zo dňa
14.02.2008 bola zamietnutá žiadosť žalobcu o prepustenie z väzby. Rozsudkom zo dňa 27.03.2008
bol žalobca spod obžaloby oslobodený. Rozsudok bol na základe odvolania Okresného prokurátora
Košice - okolie zrušený uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11.08.2008 a vec bola vrátená
okresnému súdu, aby v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Okresný súd Košice - okolie
rozsudkom č.k. 6T/13/2008-274 zo dňa 18.06.2009 žalobcu spod obžaloby oslobodil. Odvolanie, ktoré
proti rozsudku podal okresný prokurátor bolo zamietnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 09.11.2009. Žalobca bol prepustený z väzby dňa 27.03.2008. Žalobca sa domáhal v tomto



konaní náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že väzobné stíhanie a trestné konanie bolo citeľným
neoprávneným zásahom do jeho práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť a malo nepriaznivé dôsledky
na jeho postavenie v spoločnosti, rodine a zásah do jeho rodinného života. Súd prvej inštancie dospel
k záveru, že k zásahu do sféry žalobcu došlo viacmenej v spoločenskom živote. Zo strany priateľov
a známych bol a bude aj napriek oslobodzujúcemu rozsudku stále považovaný, že skutok mohol
spáchať. Pokiaľ žalobca tvrdil, že obmedzenie osobnej slobody malo vplyv aj na trvanie jeho manželstva,
toto jeho tvrdenie neobstojí, lebo sám prehlásil, že so svojou bývalou manželkou by nedokázal žiť a
podal by sám návrh na rozvod manželstva. Trestné stíhanie žalobcu, počas ktorého bol podrobený aj
väzbe, predstavovalo svojím rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého
negatívne následky žalobca pociťoval veľmi intenzívne počas celého trestného stíhania a ktoré v malej
miere pretrvávajú dodnes. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným rozhodnutím o odsúdení, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu
za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom
štátu proti občanovi bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospel súd prvej
inštancie k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania, alebo k oslobodeniu spod obžaloby, teda
s prihliadnutím na konkrétne okolností a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné
stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Súd prvej inštancie
vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 5 a 6, § 17 ods. 1 až 4 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov.

4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovi prináleží náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah,
ohlas, ako aj dĺžku trvania neprimeraného zásahu, ale nie vo výške, ako si žalobca uplatnil. Súd prvej
inštancie bral do úvahy námietky vznesené žalovaným a dospel k záveru, že nárok na odškodnenie
žalobcovi patrí aj vtedy, keď rozhodnutie o väzbe bolo zákonné. Posúdenie, ako došlo k začatiu trestného
stíhania nemá vplyv na priznanie nároku. Pri posudzovaní je rozhodujúce objektívne hľadisko a nie
subjektívne pocity, teda to, či predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala každá fyzická osoba.
Pokiaľ sa týka náhrady za väzbu, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovi patrí nemajetková
ujma vo výške nemajetkovej ujmy 1/30 priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR
za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody. Žalobca
bol vo väzbe od 09.11.2007 do 27.03.2008. Za rok 2006 priznal súd prvej inštancie dennú náhradu vo
výške 20,76 eur a za rok 2007 22,29 eur. Žalobca bol vo väzbe v roku 2007 53 dní a v roku 2008 87
dní. Podľa úpravy účinnej od 01.01.2009 tak vznikol žalobcovi nárok na sumu 3.039,51 eur. Vzhľadom
na skutočnosť, že nemajetková ujma bola spôsobená rozhodnutím podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona
č. 514/2003 Z.z. je súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy viazaný zákonom stanovenou hranicou
určujúcou jej minimálnu výšku, pričom rozhodovanie o výške nad rámec tohto kritéria je ponechaný na
úvahe súdu. Žalobca preukázal zásah do jeho osobnostných práv, ktorý mal dôsledok v znížení jeho
dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti a u príbuzných. Nepreukázal však svoje tvrdenia čo sa týka rozpadu
manželstva a vplyvu na trvanie zamestnania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobcovi zvýšenie
náhrady nemajetkovej ujmy na sumu 10.000 eur a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol. Žalobca
si uplatnil aj náhradu za stratu  na zárobku za obdobie od 12.11.2007 do 15.04.2008  za čas strávený vo
väzbe. Podľa vyčíslenia od zamestnávateľa žalobcu, s prihliadnutím na to, že žalobcovi vznikol nárok na
náhradu straty na zárobku  za obdobie od 09.11.2007 do 27.03.2008 vyčíslil túto stratu sumou 1.063,13
eur. V prevyšujúcej časti náhrady straty na zárobku  súd prvej inštancie zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 od. 3 O.s.p. s tým, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu, preto
mu priznal náhradu 100 % trov s tým, že o výške rozhodne samostatným uznesením.

5. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná, a to iba proti výroku o povinnosti nahradiť škodu vo výške
11.063,13 eur a súvisiacemu výroku o trovách konania. V odvolaní žalovaná uplatnila odvolacie dôvody
podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. a ďalej odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že žalobu v odvolaním napadnutej časti zamietne, alternatívne zruší rozsudok súdu prvej inštancie
a vráti mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.

6. Odvolateľka v prvej časti odvolania namieta nepreskúmateľnosť rozsudku a s tým súvisiace odňatie
možnosti konať pred súdom v neprospech žalovanej. Namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal



s podstatnými argumentami. Išlo o tvrdenia, že žalobca si zavinil väzbu sám, ďalej že nepodal sťažnosť
proti uzneseniu, ktorým mu bol zrušený dôvod väzby uznesením zo dňa 14.02.2011 a namietala tiež,
že jeho nárok na náhradu škody mal smerovať proti osobám, ktoré naňho podali trestné oznámenie.
Skutočnosť, že súd sa s týmito námietkami nevysporiadal, je zrejmé z obsahu rozsudku. S poukazom
na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva žalovaná tvrdí, že absencia
posúdenia podstatnej argumentácie má za následok porušenie práva na spravodlivý proces a zároveň
odôvodnenie nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p., čo má za následok odňatie
možnosti konať pred súdom v neprospech žalovanej. V druhej časti dovolania odvolateľka namieta,
že z odôvodnenia nie je bez pochybností zrejmé, aký titul uplatňovaného nároku súd v rozhodnutí
ustálil. Z odôvodnenia vyplýva, že súd prizná náhradu nielen z dôvodu väzobného stíhania, ale aj z
dôvodu trestného stíhania ako takého. Javí sa, že súd žalobcu odškodnil nielen z titulu vykonanej
väzby, pričom rozpor v odôvodnení nevysvetlil. Ak žalobca záväzne vymedzil predmet konania ako
nárok na náhradu škody z titulu rozhodnutia o väzbe, nemohol súd zasahovať do jeho práva disponovať
obsahom žalobného návrhu ani v rozhodnutí o veci samej. Žalovaná poukazuje na vnútornú rozpornosť
odôvodnenia rozsudku, ktorý považuje za porušenie ústavno-procesných princípov konania a spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozsudku. V bode III. odvolania odvolateľka namieta, že súd na základe vykonaného
dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ ide
o náhradu nemajetkovej ujmy. Súd sa priamo zaoberal výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch bez
toho, aby bolo prednostne vyriešené, či pre žalobu nepredstavuje dostatočné zadosťučinenie konečné
rozhodujúce rozhodnutie v trestnom konaní. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 17 zákona č.
514/2003 Z.z. Pokiaľ mal súd názor o potrebe peňažného odškodnenia nemajetkovej ujmy v peniazoch,
bol povinný účastníkom zdôvodniť, prečo nie je dostatočnou satisfakciou existencia oslobodzujúceho
rozsudku. Žalovaná opätovne poukazuje na vnútornú rozpornosť rozsudku práve v časti nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalovaná vo vzťahu k súkromným následkom veci vyslovuje záver, že negatívna
mienka o žalobcovi bola ovplyvnená zlými vzťahmi v jeho rodine, ktoré z časového hľadiska predchádzali
jeho vzatiu do väzby.  Žalovaná tiež tvrdí, že priznaná suma sa vzhľadom na vykonané dokazovanie
javí ako neprimerane vysoká. Žalovaná vyčítala rozhodnutiu súdu prvého stupňa, že vec nesprávne
právne posúdil, keď bezdôvodne neaplikoval § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a tiež, že nevzal do
úvahy špecifické okolnosti, ktoré predchádzali vzatiu žalobcu do väzby. V poslednom bode odvolania
odvolateľka namieta posúdenie otázky trov konania.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok potvrdiť a zaviazať žalovanú na náhradu
trov konania. Odvolanie považuje len za snahu vyhnúť sa zaplateniu škody uplatňovanej žalobcom
a za účelové naťahovanie konania vo veci v snahe oddialiť právoplatnosť rozhodnutia. Nesúhlasí s
názorom žalovanej, že žalobca si väzbu zavinil sám a poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu ČR vo
vzťahu k vadností jednotlivých úkonov trestného konania. Uvádza, že samotné trestné konanie, ktorého
súčasťou bola aj väzba, skončilo oslobodením spod obžaloby a preto bolo nezákonné, vrátane všetkých
rozhodnutí na neho nadväzujúcich. Zdôrazňuje úlohu súdu poskytnúť odpovede iba na podstatné otázky
konania. Žalobca si po celý čas uplatňoval škodu, ktorá mu vznikla z titulu nezákonného rozhodnutia o
vznesení obvinenia a uznesenia o vzatí do väzby, ako aj za celé trestné konanie. Poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/196/2009. Pokiaľ ide o zásah do ochrany osobnosti, zdôrazňuje, že
aj správa o tom, že bol vzatý do väzby, v spojení s tým, že dôvodom jeho väzobného stíhania je aj údajné
vykonávanie súlože s jeho vlastnou dcérou sa po obci rýchlo rozšírila a značným spôsobom zasiahla
vážnosť, česť a dobré meno žalobcu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné posudzovať aj
v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri aplikácii čl.
5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitnosť spočívajúcu v tom, že pôvodne aj zákonná väzba,
ktorá neprestavuje porušenie čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, sa v dôsledku oslobodenia obžalovaného
spod obžaloby stáva  väzbou nezákonnou a zakladá zodpovednosť štátu za škodu. Žalobca poukazuje
na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ten, proti komu bolo trestné stíhanie  zastavené, alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia orgánu štátu, ale rozhodujúcim meradlom
neskorší výsledok trestného konania.

8. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP), ktorý
platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, ak nie je ustanovené inak. Právne
účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti zákona, zostávajú zachované
(§ 470 ods. 1, 2 prvá veta CSP).



9. Žalovaná podala odvolanie za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (O.s.p.), preto krajský súd
ako súd odvolací posudzoval odvolanie z hľadiska jeho prípustnosti a uplatnených odvolacích dôvodov
podľa ustanovení predchádzajúceho procesného predpisu. Po zistení, že boli splnené podmienky
prípustnosti odvolania, prejednal odvolací súd vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože
nebol daný dôvod na jeho nariadenia podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolací súd preskúmal napadnutý
rozsudok v rozsahu uvedenom v § 379 a § 380 CSP spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel
k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

10. Odvolateľka uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. §
221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. Následkom existencie a preukázania týchto odvolacích dôvodov je
zrušenie rozsudku, pretože účastníkovi konania sa odňala možnosť konať pred súdom, resp. súd prvej
inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav. Žalovaná ďalej uplatnila odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm.
d) a f) O.s.p., teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací
dôvod podľa § 205 od. 2 písm. d) O.s.p. sa týka chybných skutkových zistení, ktoré súd vyvodil z
vykonaných dôkazov a na základe ktorých vec právne posudzoval. Nesprávnosť skutkových zistení
spočíva v tom, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 a § 135 O.s.p. a to vzhľadom na
skutočnosť, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov nevyplynuli
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Pod nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie
pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu,
alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, prípadne aplikoval správnu právnu normu ale jej obsah
interpretoval nesprávne, alebo ak právnu normu interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav
je nesprávne aplikoval. Odvolací súd konštatuje, že namietané odvolacie dôvody nezistil. Súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p., z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací súd nezistil žiadne procesné pochybenia pri
vykonávaní dôkazov, pričom skutkový stav napokon nebol ani sporný, minimálne vo vzťahu k celkovému
priebehu trestného konania. Pokiaľ odvolateľka namieta, že žalovaný si mal spôsobiť sám ďalšie trvanie
väzby tým, že nepodal sťažnosť proti uzneseniu o zrušení dôvodu väzby aj keď sa súd prvej inštancie s
touto skutkovou námietkou nevysporiadal, odvolací súd je toho názoru, že nemožno hovoriť o prípade
kedy by si poškodený väzbu zavinil sám. Takáto situácia môže nastať napr. vtedy, ak sa obvinený
pokúsi o útek, alebo preukázateľne vykonáva úkony smerujúce k pokračovaniu v trestnej činnosti.
Nevyužitie procesného oprávnenia nemožno považovať za konanie, ktoré by vylučovalo zodpovednosť
štátu. Vo vzťahu k skutkovému posúdeniu veci namietala odvolateľka v bode II. odvolania, že žalobou bol
uplatnený nárok na náhradu škody podľa § 8 ods. 5 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. Ani táto odvolacia
námietka nie je dôvodná. Z obsahu žaloby nepochybne vyplýva, že žalobca si uplatnil jednak právo na
náhradu škody spôsobenú rozhodnutím o väzbe na skutkovom základe, že bol následne spod obžaloby
oslobodený, ale zároveň pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, vymedzil žalobca aj celé
trestné stíhanie za okolnosť zakladajúcu uplatnený nárok (strana 3 predposledný odsek žaloby, strana
4 žaloby). Súd prvej inštancie preto správne postupoval, ak vzal do úvahy ako základ pre posúdenie
zodpovednosti žalovanej za škodu nielen rozhodnutie o väzbe, ale aj celkové trestné stíhanie, teda
počínajúc uznesením o vznesení obvinenia až po oslobodzujúci rozsudok.

11. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci uvádza odvolací súd, že z obsahu odôvodnenia je možné
vyvodiť, ktoré ustanovenia hmotného práva súd prvej inštancie aplikoval na zistený skutkový stav a akým
spôsobom ich interpretoval.

12. Pokiaľ ide o samotný základ nároku na náhradu škody súd prvej inštancie rozhodol v súlade
s ustálenou judikatúrou a rozhodovacou praxou súdov Slovenskej republiky. Podľa zákona č.
514/2003 Z.z. štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatí a vedením trestného stíhania, ktoré
neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Citovaný zákon zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Pri posudzovaní základu nároku
sa neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu z hľadiska prípadného porušenia právnej povinnosti
a zavinenia škody, rozhodujúce kritériom pre posúdenie zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej



moci je procesný výsledok tohto konania. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je to,
aby každá ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 4MCdo/15/2009).

13. Možnosť priznať poškodenému náhradu nemajetkovej ujmy je podmienená v ust. § 17 ods. 2  tým,
že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím ale nesprávnym úradným postupom. V takomto prípade sa okrem
náhrady skutočnej škody a ušlého zisku uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť inak. Ust. § 17 ods. 3 určuje ďalšie kritéria pre posúdenie priznanej nemajetkovej ujmy.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že vzhľadom na skutok, pre ktorý
bol žalobca stíhaný, skutočnosť, že žije v malej obci, že došlo k výraznému zásahu do rodinných vzťahov
a ďalších spoločenských vzťahov, tu je dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy. Úvahy odvolateľky o
tom, že negatívna mienka o žalobcovi bola ovplyvnená zlými vzťahmi v jeho rodine, nie je podľa názoru
odvolacieho súdu namieste. Táto okolnosť nevyplynula ani z vykonaného dokazovania.

15. Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie najskôr vychádzal z odškodnenia
podľa výšky z priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za rok 2006 a 2007,
napokon priznal nemajetkovú ujmu vo výške 10.000,- eur. Odvolací súd je toho názoru, že úvaha súdu
o celkovej výške odškodnenia nemajetkovej ujmy je správna.

16. Odvolateľka v zásade nespochybňovala priznanie náhrady za stratu na zárobku, ktorá predstavuje
náhradu skutočnej škody vzniknutej žalobcovi v dôsledku trestného stíhania v sume 1.063,13 eur.

17. Za neodôvodnenú považuje odvolací súd aj odvolaciu námietku vo vzťahu k povinnosti žalovanej
nahradiť trovy konania. Výška plnenia nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu. V takomto prípade na
základe ustálenej rozhodovacej praxe súdov sa uplatňuje ust. § 142 ods. 3 O.s.p. vo vzťahu k základu
nároku na náhradu škody s tým, že výška náhrady je závislá od skutočne priznanej nemajetkovej ujmy.

18. Na základe týchto dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny
podľa § 387 ods. 1 CSP.  O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, preto mu odvolací súd
priznal náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach  pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).



Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie  (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.  Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11C/229/2010", "guid": "df9d0a81-b764-4c9f-8ccb-1295b118749b:1c28f6be-ec7f-4e3b-ac68-add992808d36", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}