{"guid": "1fd57e1c-cbe1-4e25-b047-e70d8061b9b9:501c589e-2b6c-4e58-a94b-66d950453142", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1", "spisova_znacka": "2Cdo/272/2015", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/272/2015 z 28. 4. 2016", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. apríla 2016, sp. zn. 2Cdo/272/2015, ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1", "identifikacne_cislo": "5111234433", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jaroslav Mikulaj", "sudca_id": 43, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jaroslav-mikulaj-43", "datum_vydania": "2016-04-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "nazov": "§ 237 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-237", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-237"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 241 ods. 2 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-241.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-241"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "nazov": "§ 243b ods. 5 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 218 ods. 1 písm. c) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-218.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-218"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-237", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-241", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-218"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/501c589e-2b6c-4e58-a94b-66d950453142", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/272/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111234433
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5111234433.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : D. U., B., zastúpený Mgr. Ivanom
Petkovom, advokátom v Bratislave, Na vŕšku 12, proti žalovanej : Stredoslovenská energetika, a.s., so
sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, Žilina, o určenie neplatnosti výpovede, vedenej na Okresnom súde Žilina
pod sp. zn. 18 Cpr 1/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo 17. septembra
2014 sp. zn. 7 CoPr 8/2014

r o z h o d o l :

Dovolanie  o d m i e t a .
Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 4. apríla 2014 č. k. 18 Cpr 1/2011-563 zamietol žalobný návrh žalobcu,
ktorým sa domáhal určenia, že výpoveď daná mu žalovanou podľa  § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce, doručená dňa 2.5.2011 je neplatná.
V  odôvodnení  rozhodnutia  prvostupňový  súd  uviedol,  že  návrhu  žalobcu  nevyhovel,  keďže výpoveď
zo dňa 2.5.2011 posúdil ako platnú. Nepochybne bolo prijaté rozhodnutie predstavenstva žalovanej zo
dňa 26.1.2011 o organizačnej zmene, v dôsledku čoho bolo zrušené okrem iného aj pracovné miesto
žalobcu, ktorému boli ponúknuté voľné miesta.   Tieto však neprijal a taktiež odmietol skončiť pracovný
pomer dohodou (z listín vyplýva,  že žiadal vyššie odstupné). Preto mu bola daná výpoveď dňa 2.5.2011,
ktorá bola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov a to dňa 29.4.2011. Tvrdenia žalobcu o
nejakom osobnom konflikte s generálnym riaditeľom neboli súdu jednoznačne preukázané a to ani v
takej miere, aby súd posúdil organizačnú zmenu za údajnú „likvidáciu“ žalobcu. Tvrdenia žalobcu o tom,
že mu bol zrušený cestovný príkaz sú irelevantné a nezistil ani žiadny súvis medzi osobnými vzťahmi
a organizačnou zmenou, pričom takéto tvrdenia žalobcom boli vykonaným dokazovaním vyvrátené, čo
vyplýva aj z toho, že zo strany žalovanej bola snaha sa so žalobcom dohodnúť - boli ponúknuté voľné
miesta žalobcovi. Dokonca bol úspešný  vo výberovom v konaní, avšak žalobca bol ten, čo miesto
neprijal. Žalovaná sa chcela dohodnúť na skončení pracovného pomeru dohodou, v dôsledku čoho
by bolo vyplatené žalobcovi  odstupné  v  oveľa  vyššej  výške  než  pri  výpovedi,  pričom  bolo
zrejmé,  že k organizačnej zmene dôjde bez ohľadu na to. Teda, ak by boli pravdivé tvrdenia žalobcu
o  nejakých  jeho  osobných  konfliktoch  s  generálnym  riaditeľom  ako  dôvod  zrušenia pracovného
miesta a jeho „likvidácie“, neboli by mu ponúkané vyššie uvedené možnosti  zo strany žalovanej, ako
ani jeho úspešnosť vo výberovom konaní. Súd ďalšie dokazovanie nevykonal, nakoľko to nepovažoval
za potrebné pre zistenie skutkového stavu, pričom konanie je kontradiktórne, teda je na účastníkoch
navrhovať dôkazy, avšak nenavrhovali už žiadne dôkazy okrem dôkazu - zvukový záznam. Čo sa
týka nevykonania dôkazu - zvukového záznamu z jednotlivých rokovaní, tieto žalobca zabezpečil bez
vedomia a súhlasu prítomných osôb na daných rokovaniach, pričom nešlo o žiadne oficiálne rokovania,
ale len  o  nejakú diskusiu, na ktorú bol prizvaný aj žalobca, nakoľko sa išlo rozhodovať  o  organizačnej
zmene, ktorá sa týkala aj žalobcu. Žalovaná sa chcela zachovať k nemu  korektne, keďže pracoval
dlhšiu dobu u žalovanej, preto danú organizačnú zmenu a ďalší postup chceli s ním prediskutovať, a
to neoficiálne, čo vyplýva aj z predložených prepisov zvukového záznamu. Tieto záznamy však neboli



získané legálnou cestou a dotknuté osoby  nedali súhlas s vykonaním takéhoto dôkazu, nakoľko by
došlo k porušeniu § 12 Občianskeho zákonníka. Súd poukazuje na to, že nejde o právnickú osobu ale
o fyzické osoby, ktoré sú síce zamestnancami žalovanej, avšak pri daných rokovaniach nevystupovali
ako právnická osoba. V danom prípade nemožno postupovať totožne ako v trestnom konaní a nie je
možné ani aplikovať rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky predložené žalobcom, ktoré sa
týkajú  práve  trestného  konania.  V  danom  prípade  dotknuté  osoby  oznámili  súdu,  že  nesúhlasia
s vykonaním takéhoto dôkazu. Napriek tomu prepisy týchto zvukových záznamov sú obsahom spisu.
Poukazoval na to, že z daných prepisov nevyplýva dôvod skončenia pracovného pomeru, či zrušenie
pracovného miesta, a to ani dôvod tvrdený žalobcom. Opakovane uvádza, že z prepisov vyplýva len
akási diskusia zainteresovaných osôb, aby si vydiskutovali, či vyriešili určité problémy.
Krajský súd v Žiline na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 17. septembra 2014 č. k.  7 CoPr 8/2014-721
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vyslovil, že žalovanej náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.
V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že preskúmaním veci dospel k záveru,  že okresný súd
na základe rozsiahleho dokazovania riadne zistil skutkový stav, skutkové okolnosti vyhodnotil spôsobom
uvedeným v § 132 O.s.p. a správne dospel k právnemu záveru, keď žalobný návrh žalobcu na určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 2.5.2011 ako nedôvodný zamietol. Plne
sa stotožnil s vyhodnotením skutkového stavu ako aj so zaujatým právnym záverom okresného súdu, na
ktoré v dôvodoch svojho rozsudku odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Považoval za  významné sa vyjadriť k
odvolacím dôvodom žalobcu proti rozsudku okresného súdu, ktorým je krajský súd v odvolacom konaní
viazaný, a ktoré sú významné k právnemu posúdeniu veci okresným súdom ako aj na zdôraznenie
správnosti rozsudku okresného súdu.
V danej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobcovi ako zamestnancovi zo strany
žalovanej ako zamestnávateľa bola daná výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia § 63 ods.
1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec  sa stal nadbytočným. V danom
prípade k organizačnej zmene došlo na základe rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo
dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť 1.5.2011, ktorým  rozhodlo  o  zrušení  pracovného  miesta
žalobcu  -  vedúceho  odboru  Rozvoja podnikania v Žiline z dôvodu zníženia počtu projektov z titulu ich
ukončenia, ako aj zlepšenia organizácie, stratégie podnikania a zvýšenia efektívnosti riadenia sekcie
Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. V kontexte uvedeného, bolo povinnosťou okresného súdu z
hľadiska úplnosti zistenia skutkového stavu ustáliť, či takéto rozhodnutie učinené bolo a či ho učinil
zamestnávateľ.  Rozhodnutie  o  organizačnej  zmene  súd  nepreskúmava  z  materiálnej (obsahovej)
stránky. Výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi, ani súd nemôže
preskúmavať správnosť tohto výberu zo strany zamestnávateľa. V konaní nebola zo strany žalobcu
tvrdená a ani preukazovaná skutočnosť, že by napríklad po zrušení pracovného miesta žalobcu bolo
vytvorené nové pracovné miesto s rovnakou pracovnou náplňou  a  podobne.  V  uvádzanej  súvislosti
správne  okresný  súd  v  konaní  z  hľadiska preukazovania tvrdenia žalobcu o „nedôvodnosti a účelnosti“
rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, nevykonal dokazovanie navrhnutými
dôkazmi - e-mailovou komunikáciou ohľadom motívu žalovanej skončiť so žalobcom pracovný pomer,
prepisom zvukových nahrávok zo dňa 26.1.2011, 2.5.2011 a 25.8.2011. V tejto súvislosti odvolací súd
poukázal aj na ustálenú judikatúru uvedenú v R 37/1993, R 125/1999 a R 6/2000. Zdôraznil, že do
obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníkovi konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov  (I. ÚS 97/1997). Súd neodníme účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým,
že (prípadne) nevykonal navrhnuté dokazovanie (§ 120 O.s.p.) alebo nesprávne vyhodnotil niektorý z
vykonaných dôkazov (§ 132 O.s.p.); jeho rozhodnutie môže byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne,
ale to ešte samo osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia (viď rozhodnutia NS SR uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 42/1993).
Aj v danom prípade, pokiaľ okresný súd rozhodol, že nevykoná dokazovanie oboznámením  sa s
e-mailovou komunikáciou, prepisom zvukových nahrávok zo dňa 26.1.2011, 2.5.2011 a 25.8.2011,
nedošlo takýmto spôsobom k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom  a  nemalo to za
následok ani neúplné zistenie skutkového stavu, ktoré by viedlo  k nesprávnemu  právnemu  posúdeniu
veci  vo  vzťahu   k  posúdeniu  dôvodnosti  vykonanej organizačnej zmeny žalobcu, na základe
rozhodnutia predstavenstva SSE, a.s. č. 202/17  zo dňa 26.1.2011, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení
pracovného miesta žalobcu. V kontexte uvedeného nemala vplyv na úplnosť zisteného skutkového
stavu ani skutočnosť, že žalobca (jeho právny zástupca) sa osobne nezúčastnil pri výsluchu svedka
X. C.,  ku ktorému došlo pred dožiadaným súdnym orgánom vo Francúzsku z dôvodu, že o termíne



výsluchu svedka nebol súdom upovedomený. Z obsahu spisu je jednak zrejmé, že žalobca v priebehu
konania pred prvostupňovým súdom uvedený procesný postup súdu nenamietal  (uvedená námietka
bola uplatnená v odvolacom konaní), pričom ani z obsahu odvolania žalobcu proti rozsudku okresného
súdu nevyplýva, čím neúčasť žalobcu pri výsluchu prispela k neúplnosti zisteného skutkového stavu,
ako aj následného právneho posúdenia veci.
Z  výsledkov  vykonaného  dokazovania  vyplýva  (okresný  súd  správne  zistené  skutkové okolnosti
vyhodnotil v rozsudku spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p.), že pred daním výpovede boli
ponúknuté žalobcovi konkrétne pracovné miesta, bol mu daný dostatočný časový  priestor  k  tomu,
aby  sa  k  ponúknutým  voľným  pracovným  miestam  vyjadril  a  tieto  následne  prijal.  Žalobca
skutočnosť  osobného  rokovania  o  voľných  pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj záznam
z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, že by ponuka
uvedených vhodných pracovných miest nebola daná ani k času dania výpovede t. j. k 2.5.2011. Ak
zo strany žalovanej ako zamestnávateľa  takáto  ponuka  bola  vykonaná  a  žalobca  ani  jednu
z  vykonaných  ponúk neprijal,  v  kontexte  podmienok  uvedených  v  § 63  ods. 2  písm. b/
Zákonníka  práce  je takýto prejav vôle potrebné vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť  na
inú, pre neho vhodnú ponúkanú prácu. Zhodne so záverom okresného súdu dospel k záveru, že k
prerokovaniu výpovede zo dňa 2.5.2011 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej organizácie
ZO ECHOZ SSE, a.s. dňa 29.4.2011. Z obsahu písomného záznamu „PREROKOVANIA VÝPOVEDE
Z PRACOVNÉHO POMERU“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná na základe
organizačnej zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa
týkala zrušenia pracovného miesta vedúceho odboru Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011
a že sa jedná o prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa z dôvodu § 63 ods. 1 písm. b/
Zákonníka práce pre nadbytočnosť zamestnanca D. U.. Z uvedeného je zrejmé, že skutočnosti uvádzané
v  prerokovaní  výpovede  z  29.4.2011  sa  zhodujú  so  skutkovými  dôvodmi,  na  základe  ktorých
došlo  k  rozviazaniu  pracovného  pomeru  žalovanej  so  žalobcom,  na základe výpovede z 2.5.2011.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého prípustnosť odôvodňoval
ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2  písm. a/ v spojení s § 237 písm.
f/ O.s.p., ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci) a ustanovením  § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (rozsudok odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Namietal, že prvostupňový súd znemožnil
žalobcovi účasť pri vykonaní dôkazu výsluchom svedka X. C. dožiadaným súdom vo Francúzsku dňa
9.4.2013 v rozpore s jeho právom podľa čl. 11 bod 1 Nariadenia rady (ES) č. 1206/2001 z 28. mája
2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných
veciach v spojení s § 122 ods. 2 druhá veta O.s.p. Uvedeného sa prvostupňový súd dopustil tým, že
žalobcu ani jeho právneho zástupcu neinformoval vopred o čase a mieste tohto úkonu tak, aby bolo
zachované právo žalobcu (alebo jeho právneho zástupcu byť podľa svojho  uváženia  prítomný  na
takto  vykonávanom  dokazovaní  a  robiť  procesné  návrhy, prípadne klásť svedkovi otázky). Z dôvodu
nedostatku riadneho odôvodnenia a absencie právnej argumentácie v rozhodnutí odvolacieho súdu a
tiež v rozhodnutí prvostupňového súdu v  podstatných  otázkach  má  za  to,  že  rozhodnutie  odvolacieho
súdu  je  nepreskúmateľné  pre nedostatok dôvodov a súčasne, že postupom odvolacieho súdu ako
aj prvostupňového súdu došlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom. Má za to, že odvolací
súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu (čl. 2  a
§ 13 ods. 2 Zákonníka práce) a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav v dôsledku nevykonania
navrhovaných dôkazov, čo taktiež zakladá dôvod na zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu podľa §
243b ods. 2 prvá veta O.s.p. Súčasne sa domnieva, že rovnakými vadami je postihnuté rozhodnutie
prvostupňového súdu, čo odôvodňuje aj jeho zrušenie dovolacím súdom v súlade s § 243b ods. 3 prvá
veta O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu ako aj rozsudok súdu prvého
stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobcu navrhla dovolanie žalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,  že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa  (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie  má  v  systéme  opravných  prostriedkov  občianskeho  súdneho  konania osobitné postavenie.
Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len)  právoplatné  rozhodnutia
odvolacieho  súdu,  avšak  nie  v  každom  prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1
O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho
súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným



dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací
súd  nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242  ods. 2
písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli
uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie  nie je „ďalším
odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani
výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd  tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo
možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení,
a to ani v súvislosti s právnym  posúdením veci nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť)
prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.  je  dovolanie  prípustné  tiež
proti  rozsudku,  v  ktorom  sa  odvolací  súd  odchýlil  od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného
v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.  je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4.
V  danom  prípade  dovolaním  žalobcu  nie  je  napadnutý  zmeňujúci  rozsudok odvolacieho súdu,
ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu
je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa  § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v
prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto  ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné.
Dovolanie žalobcu by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý
rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť
skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou  z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods.
1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale zaoberal  sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p.
(tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj
uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom  konania,  c/  účastník  konania
nemal  procesnú  spôsobilosť  a  nebol  riadne zastúpený,  d/  v  tej  istej  veci  sa  už  prv  právoplatne
rozhodlo  alebo  v  tej  istej  veci  sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom,  g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Treba uviesť, že z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú
znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách  a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali    za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
nezakladajú prípustnosť dovolania podľa  tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých
procesných vád v zmysle  § 237 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto
vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil  a
procesné  vady  tejto  povahy  v  dovolacom  konaní  nevyšli  najavo.  Prípustnosť  jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal
otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesný postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,



ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne  ďalšími  všeobecne  záväznými  právnymi
predpismi  a  týmto  postupom  odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní namietal, že postupom prvostupňového súdu mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom tým, že žalobcu ani jeho právneho zástupcu neinformoval  vopred o čase a mieste úkonu výsluchu
svedka X. C. dožiadaným orgánom  vo Francúzsku dňa 9.4.2013, pričom predmetnú vadu neodstránil
ani odvolací súd.
Zo spisu je zrejmé (č. l. 205, 206), že okresný súd požiadal o vykonanie dôkazu - výsluch svedka v
zmysle čl. 4 nariadenia Rady (ES) č. 1206/2001 z 28.5.2001 o spolupráci medzi súdmi  členských  štátov
pri  vykonávaní  dôkazov  v  občianskych  a  obchodných  veciach  (Ú. v. ES L 174 z 27.6.2001, s. 1)
občana Francúzskej republiky X. C., príslušný orgán  Francúzskej  republiky.  V  prílohe  k  dožiadaniu
okrem  otázok,  na  ktoré  navrhoval vypočuť svedka požiadal príslušný orgán Francúzskej republiky,
aby termín výsluchu oznámili právnemu zástupcovi žalobcu a právnemu zástupcovi žalovanej vopred
v predstihu v prípade, ak by chceli byť prítomní pri výsluchu tohto svedka. Súd prvého stupňa tak
postupoval v súlade s Nariadením rady ES č. 1206/2001 z 28. mája 2001 o spolupráci medzi súdmi
členských štátov pri vykonaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, kde v Kapitole II, oddiel
3, čl. 11 bod 1 sa uvádza, že ak to upravuje právny poriadok členského štátu dožadujúceho súdu majú
účastníci a ich prípadní právni zástupcovia právo byť prítomní na  vykonaní  dôkazu  dožiadaným  súdom.
V  bode  4  predmetného  článku  sa  uvádza,  že dožiadaný súd informuje na tlačive F v prílohe
účastníkov a ich prípadných právnych zástupcov o čase a mieste vykonania dôkazu a v odôvodnených
prípadoch o podmienkach ich účasti. Tým, že príslušný francúzsky orgán napriek žiadosti Okresného
súdu Žilina o oznámenie termínu výsluchu svedka zástupcovi žalobcu a právnemu zástupcovi žalovanej
takto neučinil, nedošlo postupom Okresného súdu Žilina k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom.
Zo strany dožadujúceho Okresného súdu Žilina došlo k splneniu všetkých podmienok v súlade s
príslušnou smernicou Nariadenia rady ES č. 1206/2001 z 28. mája 2001. Dovolací súd poznamenáva,
že žalobca odo dňa doručenia prekladu zápisnice  o výsluchu svedka až do dňa podania odvolania voči
prvostupňovému rozhodnutiu postup súdu nijako nerozporoval ani nenamietal, že nebol pri výsluchu
svedka prítomný, hoci prebehli ďalšie konania, na ktorých mal tento účastník možnosť uplatniť svoje
procesné práva.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom  aj tým, že súd
prvého stupňa nevykonal dokazovanie prepisom zvukových záznamov.
Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky
navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v
rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.),  a nie účastníkov konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a
stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie
určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho
rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 125/1999, v ktorom uviedol, že nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov nezakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., lebo samo osebe neznamená odňatie možnosti konať
pred súdom. Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu
ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre
posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou
právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že
nevykonaním všetkých žalobcom navrhovaných dôkazov nebola žalobcovi odňatá možnosť pred súdmi
konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľ  v  dovolaní  ďalej  namietal,  že  konanie  je  postihnuté  vadou  založenou  na nedostatočnom
odôvodnení (resp. nepreskúmateľnosti) rozhodnutia odvolacieho súdu  (§ 157 ods. 2 O.s.p.), čo
súčasne zakladá porušenie jeho práv na súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a právo na spravodlivé súdne
konanie (čl. 6 Dohovoru) v tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, neurčitosť, nezrozumiteľnosť  a  nevyporiadanie sa so všetkými jeho odvolacími námietkami a
námietkami uvádzanými v konaní a preto v konaní v konečnom dôsledku vec nesprávne právne posúdil.
Pokiaľ žalobca namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, treba uviesť, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý
proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva      ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky totiž vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie



rozhodnutia (II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu.
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu
práva na spravodlivý proces. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných  súdov  sa  má  uskutočňovať  v  ústavnom  a  zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy
riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplýva i z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným
z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods.
1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu, presvedčivo a správne
vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 132  a § 157 ods. 1 O.s.p. m. m. I. ÚS
243/2007), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli
účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157  ods. 2  O.s.p.)  musí  vyplývať  vzťah  medzi
skutkovými  zisteniami  a  úvahami  pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by  mal  vo  svojej  argumentácii  obsiahnutej  v  odôvodnení  svojho  rozhodnutia
dbať  tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú  (ale  aj  laickú)
verejnosť  prijateľné,  racionálne  ale  v  neposlednom  rade  aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd
pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.; obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04,
III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti
vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán
(avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c/
a Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, str. 49, § 30). Štruktúra práva  na odôvodnenie je
rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O.s.p. Táto norma sa uplatňuje  aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2
O.s.p.). Vo svojej ustálenej judikatúre ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového
súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS
372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (IV. ÚS 489/2011). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/2009).
Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený treba považovať rozsudok všeobecného súdu aj v situácii,
keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci
prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005 z 28. februára
2006).
Dovolací súd dospel k  záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie
rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.)  a  preto  ho  nemožno  považovať  za
nepreskúmateľný,  neodôvodnený,  či  zjavne arbitrárny (svojvoľný). Odôvodnenie rozsudku zodpovedá
základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157
ods. 2 O.s.p.),  ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých
častí odôvodnení  a  ich  obsahové  (materiálne)  náplne,  zakladajú  súhrnne  ich  zrozumiteľnosť
i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka
správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa
na tom, že v danom prípade k organizačnej zmene došlo na základe rozhodnutia predstavenstva SSE,
a.s. č. 202/17 zo dňa 26.1.2011, ktoré nadobudlo účinnosť od 1.5.2011, ktorým sa rozhodlo o zrušení
pracovného miesta žalobcu - vedúceho odboru Rozvoja  podnikania  v  Žiline  z  dôvodu  zníženia
počtu  projektov  z  titulu  ich  ukončenia  ako aj zlepšenia organizácie, stratégie podnikania, zvýšenia
efektívnosti riadenia sekcie Regulácia, stratégia a rozvoj podnikania. Vychádzali z toho, že žalobca
nebol ochotný prejsť na inú, pre neho vhodnú prácu, ktorú mu žalovaná ponúkala v mieste, ktoré
bolo dohodnuté  ako miesto výkonu práce. Pred daním výpovede boli ponúknuté žalobcovi konkrétne
pracovné miesta a bol mu daný dostatočný časový priestor k tomu, aby sa k ponúkaným voľným
pracovným miestam vyjadril a tieto následne aj prijal. Žalobca skutočnosť osobného rokovania o voľných
pracovných miestach nepoprel, o čom svedčí aj záznam z ústneho prerokovania z 29.3.2011. Ak zo
strany žalovanej ako zamestnávateľa takáto ponuka bola vykonaná a žalobca ani jednu z vykonaných
ponúk neprijal, v kontexte podmienok uvedených  v § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce je takýto prejav



vôle potrebné vykladať tak, že žalobca nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú ponúkanú prácu.
K prerokovaniu výpovede  zo dňa 2.5.2001 došlo so zástupcami zamestnancov - základnej organizácie
ZO ECHOZ      SSE,  a.s.  dňa  29.4.2011.  Z  obsahu  písomného  záznamu  „prerokovania  výpovede z
pracovného pomeru“ zo dňa 29.4.2011 vyplýva, že výpoveď bola prerokovaná na základe organizačnej
zmeny uskutočnenej rozhodnutím predstavenstva SSE, a.s. zo dňa 26.1.2011, ktorá sa týkala zrušenia
pracovného miesta vedúceho odboru Rozvoja podnikania s platnosťou od 1.5.2011, a že sa jedná o
prerokovanie výpovede zo strany zamestnávateľa  z  dôvodu  § 63  ods. 1  a  písm. b/  Zákonníka
práce  pre  nadbytočnosť  zamestnanca  D.  U..  Skutočnosti  uvádzané  v  prerokovaní  výpovede
z  29.4.2011  sa zhodujú so skutkovými dôvodmi, na základe ktorých došlo k rozviazaniu pracovného
pomeru žalovanej so žalobcom na základe výpovede z 2.5.2011. Pokiaľ žalobca v odvolacom konaní
zotrval na svojej argumentácii aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého  stupňa  o
neopodstatnenosti  žaloby  z  uvádzaných  dôvodov,  ponúkol  dostatočné vysvetlenie  toho,  prečo  z
právneho  hľadiska  nebolo  možné  akceptovať  argumentáciu odvolateľa (žalobcu).
Obsah  dovolacích  námietok  smeroval  tiež  k  spochybneniu  správnosti  právneho posúdenia
veci konajúcimi súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením  je  činnosť  súdu,  pri
ktorej  zo  skutkových  zistení  vyvodzuje  právne  závery  a  aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený
skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci
neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke
stanovísk  Najvyššieho  súdu  a  rozhodnutí  súdov  Slovenskej  republiky  pod  č.  43/2003  a  uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov  je relevantným dovolacím dôvodom,
ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p. lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní
realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca neopodstatnene namieta, že v konaní
mu postupom súdu bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237  písm. f/ O.s.p.).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalobcu nevyplýva
z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 O.s.p. Dovolanie preto odmietol  podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v
spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľom uplatnených
dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa
nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní nebol žalobca úspešný a právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo
žalovanej (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd
nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nebol podaný návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods.
1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7CoPr/8/2014", "guid": "68390f58-a066-417f-9536-056ef7a77d9e:3dfc8505-b7ac-4966-b80d-c9feb4f2bbd5", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abbb9811-7233-4888-94c9-a5a03ad82c03", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 489/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 489/2011 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abbb9811-7233-4888-94c9-a5a03ad82c03"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 350/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8. 10. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-10-08", "citacie_n": 2595, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:391126de-1994-4744-87c1-58d55b2cef93"}, {"guid": "ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 372/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 372/08 z 20. 11. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-11-20", "citacie_n": 3469, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:4c4b579d-af2f-467d-ae87-4f1a5d9893c2"}, {"guid": "ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 264/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 264/08 z 3. 9. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-09-03", "citacie_n": 3148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f3bfb878-d5fe-40b9-93e5-c816f83fefbe"}, {"guid": "ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 76/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/07 z 6. 12. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-12-06", "citacie_n": 1787, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c8ec6738-e84b-4676-832c-3aa10a1d60e4"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 46/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 46/05 z 29. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-29", "citacie_n": 2526, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5776e1fe-7494-41ad-bcae-4947822dff20"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "348337d2-77af-43fb-96cd-77e431211753:c41820d8-daf1-40e3-985e-fd6518dfb194", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Cpr/1/2011", "nazov": "Rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 18Cpr/1/2011 z 30. 1. 2013", "sud": "Okresný súd Bratislava II", "datum_vydania": "2013-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/348337d2-77af-43fb-96cd-77e431211753:c41820d8-daf1-40e3-985e-fd6518dfb194"}], "citovane_v": []}