Rozsudok Krajského súdu Nitra sp. zn. 25Co/207/2013 z 15. 10. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Nitra z 15. októbra 2013, sp. zn. 25Co/207/2013, ECLI:SK:KSNR:2013:4612210356.2 Krajský súd Nitra | 25Co/207/2013 | ECLI:SK:KSNR:2013:4612210356.2 | 2013-10-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Darovacia zmluva Citované ustanovenia: OZ, § 630 OZ, § 3 ods. 1 OZ, OSP, § 219 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/713da53e-2b37-4682-af6d-1d554344eee2 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSNR:2013:4612210356.2 Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/207/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612210356
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Harbuta
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4612210356.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Harbutu a členov senátu JUDr.
Ingrid Doležajovej a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky: I. U., nar. XX. XX.
XXXX, trvale bytom N., prechodne bytom U. XX, zast. Pavlom Trnkom, advokátom so sídlom Bánovce
nad Bebravou, Novomeského 1322/16, proti odporkyni: O. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. W. XXX,
zast. Advokátskou kanceláriou Mgr. Juraj Šimuny, so sídlom sv. Cyrila a Metoda 4647/1, Topoľčany, o
vrátenie daru, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 06. 05. 2013
č.k. 5C/463/2012-95, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala vrátenia
daru a určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností v kat. úz. N., zapísaných na LV č. XXX ako parc. č. 616
- orná pôda o výmere 1291 m2, parc. č. 617/1 - záhrady o výmere 1004 m2, parc. č. 617/2 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 21 m2, parc. č. 618/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 430 m2, parc.
č. 618/2 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 12 m2 a stavby - rod. dom so súp. č. XXX na parc. č.
618/1. Rozhodol tak s odkazom na ust. § 630 Občianskeho zákonníka majúc za preukázané, že návrh
nie je dôvodný, pretože nebolo preukázané hrubé porušenie dobrých mravov zo strany odporkyne voči
navrhovateľke, resp. ostatným členom jej rodiny, z ktorého dôvodu sa navrhovateľka domáhala vrátenia
predmetu daru. Konštatoval, že bolo vôľou nebohého otca odporkyne a manžela navrhovateľky, aby dom
vlastnila v celom rozsahu odporkyňa, ktorá sa v rámci dedičského konania vzdala spoluvlastníckeho
podielu k predmetnej nehnuteľnosti v rozsahu 1/8-iny v prospech navrhovateľky. Svedkovia I. O., M. Z.,
S. N. st. a S. N. ml. a aj R. B. potvrdili, že vzťahy medzi účastníčkami konania sú napäté a problematické
dlhší čas a konflikty vznikajú aj medzi navrhovateľkou a manželom odporkyne. Navrhovateľka v minulosti
manželovi odporkyni viac krát, aj v prítomnosti tretích osôb, nadávala do zlodejov, luteránov, dochádzalo
medzi nim nimi nielen k slovným, ale aj fyzickým útokom. Nedorozumenia má aj s dcérou R. B. a
vyjadrila sa o nej, že ju mala radšej zabiť. Nestretávajú sa viac ako dva roky, pretože aj ju napadla a
označovala za zlodejov. Do odporkyne počas jej tehotenstva hodila kvetináč, viackrát ju vyhadzovala
z domu. Viaceré konania navrhovateľky možno označiť za porušenie dobrých mravov voči odporkyni.
Už na základe malichernej udalosti, keď vypočula telefonát odporkyne, v ktorom sa sťažovala na
správanie navrhovateľky, v roku 2009 vyzvala odporkyňu na vrátenie daru. V konaní bolo preukázané,
že iniciátorom na odstránenie prekážky pre poskytnutie úveru na prestavbu domu, ktorým bola dohoda
o zriadení vecného bremena spočívajúceho v bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti navrhovateľkou,
spísaná do darovacej zmluvy, nebola odporkyňa, ani jej manžel, ale navrhovateľka a jej dcéra V. O..
Preto tvrdenie, že ju oklamali v snahe získať dom bez ťarchy a jej prítomnosti, v dome preukázaný nebol.
Priestupkové stíhanie voči manželovi odporkyne bolo zastavené a odhlásenie navrhovateľky z trvalého
pobytu v dome bolo len reakciou odporkyne na neprimerané a konfliktné správanie navrhovateľky. Keďže



nevedela, ako má reagovať na správanie matky- navrhovateľky, požiadala o radu farára a políciu a bolo
jej navrhnuté riešiť problém zrušením pobytu navrhovateľky. Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľky, že jej
vyhodili veci na ulicu, súd konštatoval, že sama navrhovateľka sms-správou požiadala odporkyňu, aby
jej veci vyložila pred dom, preto nie je možné jej konanie hodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi.
Naopak, pokiaľ ide o odporkyňu, táto spolu s manželom vytvorili v dome pre navrhovateľku podmienky
na jej bývanie, prerobili jej izbu, preto z ich konania nevyplýva, že by mali v úmysle do budúcna nejakým
spôsobom navrhovateľku vysťahovať a zbaviť sa jej. S poukazom aj na rozhodnutie NS SR z 27. 05. 2008
sp.zn. 2 Cdo/108/2007, podľa ktorého treba v prípade vrátenia daru brať do úvahy a hodnotiť aj správanie
sa darcu a zistiť, či tento sám sa nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve
jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho
rodiny, súd prvého stupňa uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by sa niekedy odporkyňa voči
navrhovateľke správala nevhodne a to takým spôsobom, že by jej chovanie bolo v zrejmom nepomere
k správaniu sa navrhovateľky voči nej. Preto aj odhlásenie navrhovateľky z trvalého pobytu bolo iba
reakciou odporkyne na jej urážlivé chovanie voči nej a jej manželovi a nemožno ho považovať za konanie
proti dobrým mravom. O trovách konania súd nerozhodol s tým, že o nich rozhodne samostatným
uznesením v zmysle § 151 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá navrhla rozsudok súdu
prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť. Mala za to, že súd prvého stupňa nevyhodnotil vykonané
dôkazy správne, keď jednostajne vzal do úvahy skutočnosti vyplývajúce z výpovede odporkyne a
svedkov ňou navrhnutých a neprihliadol na dôkazy vykonané na základe jej návrhu. Uviedla, že v
konaní bolo preukázané, že darovacou zmluvou s vecným bremenom z 29. 01. 2009 odporkyni darovala
sporné nehnuteľnosti. Táto zmluva je dôkazom toho, že nehnuteľnosti chcela do svojej smrti užívať a
bývať v nich spoločne s dcérou - odporkyňou a jej rodinou. Inak by previedla nehnuteľnosti na dcéru
bez zaťaženia vecným bremenom, spočívajúcom v jej práve doživotného užívania nehnuteľností. Bolo
preukázané, že dôvodom podpísania dohody o zrušení vecného bremena bola iba to, že odporkyňa s
manželom chceli vybaviť hypotekárny úver na prestavbu darovaného rodinného domu a vecné bremeno
bolo prekážkou pre poskytnutie úveru. Napokon aj pre uspokojenie rodinného napätia podpísala dohodu
o zrušení vecného bremena, ale s podmienkou, že v dome bude môcť doživotne bývať. Túto skutočnosť
súd prvého stupňa nebral do úvahy. V odôvodnení rozhodnutia iba konštatoval, že z výpovede V.
vyplynulo, že iniciátorom na odstránenie opísanej prekážky pre vybavenie hypotéky nebola odporkyňa,
ani jej manžel, ale ona prostredníctvom dcéry V. O.. Tento záver súdu prvého stupňa je v rozpore s
vykonaným dokazovaním. Z výpovede odporkyne a jej manžela vyplýva, že s prerábkou nesúhlasila.
Dcéra V. O. jej iba doporučila, aby dohodu o zrušení vecného bremena podpísala, ale ona sama
nebola iniciátorom prestavby, ani iniciátorom zrušenia vecného bremena. Iniciatíva bola na strane
odporkyne a jej manžela, ktorí túto skutočnosť popierajú. Až na doporučenie dcéry V. O. nakoniec
dohodu o zrušení vecného bremena podpísala. Týkala sa len vecného bremena spočívajúceho v práve
doživotného užívania predmetnej nehnuteľnosti a nie v povinnosti odporkyne doopatrovať ju do jej smrti.
Z objektívneho hľadiska považuje za hrubo v rozpore s dobrými mravmi, keď dcéra, ktorej matka darovala
rodinný dom, jej zrušila bez jej vedomia a súhlasu trvalý pobyt na adrese, kde býva a bývala so svojou
rodinou. Trvalý pobyt jej zrušila krátko po tom, ako podpísala dohodu o zrušení vecného bremena.
Odporkyňou deklarovaný dobrý úmysel starať sa o ňu popiera aj tá skutočnosť, že krátko po zrušení
vecného bremena ponúkla rodinný dom na predaj. Zdôraznila, že je vo veku 65 rokov, je dôchodkyňa
a keby ju dcéra V. neprichýlila, nemala by kde bývať. Pokiaľ sa medzi ňou a odporkyňou pred alebo po
darovaní nehnuteľnosti vyskytli nejaké spory, neboli adekvátne dôvodom pre vyhodenie matky z domu.
Ak je pravdou tvrdenie odporkyne, že ju už v čase pred darovaním vyhodila 2x z domu, mohla odporkyňa
pri prevzatí daru a záväzku z vecného bremena počítať s problémami, čím sa dá vysvetliť aj to, že za
týchto okolností prijala dar s cieľom uspokojiť svoje majetkové záujmy. V čase podpísania dohody o
zrušení vecného bremena vedela, že jeho zrušenie má dopad na jej právne postavenie v tom, že jej
zaniká užívacie právo k nehnuteľnostiam. Spoľahla sa na to, že jej sestra a dcéra V. O. ju nenechá bez
pomoci. Z uvedených dôvodov podľa jej názoru, ak aj nie je samotné prijatie daru odporkyňou, tak určite
ňou iniciované zrušenie vecného bremena a následne svojvoľné zrušenie jej trvalého pobytu je možné
hodnotiť ako správanie sa v hrubom rozpore s dobrými mravmi.

Odporkyňa k odvolaniu písomné vyjadrenie nepodala.



Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§10 ods. 1 OSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania po
prejednaní veci na odvolacom pojednávaní podľa § 214 ods. 1 OSP dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľky nie je dôvodné.

Predmetom konania je návrh navrhovateľky na vrátenie daru - nehnuteľností v kat. úz. N., zapísaných
na LV č. XXX, popísaných vyššie a určenie, že navrhovateľka je ich výlučnou vlastníčkou. V návrhu
uviedla, že nehnuteľnosti darovala odporkyni darovacou zmluvou 29. 01. 2009 s tým, že súčasťou zmluvy
bolo aj zriadenie vecného bremena o bezodplatnom užívaní nehnuteľností v prospech darkyne a S.
N., manžela odporkyne. Darovacia zmluva bola zapísaná na katastri nehnuteľností pod V 144/09. Po
darovaní nehnuteľnosti sa odporkyňa s manželom rozhodli zrealizovať prestavbu darovaného domu.
Nemali dosť finančných prostriedkov, preto chceli prestavbu financovať z hypotéky. Poskytnutie hypotéky
vylučovalo existenciu vecného bremena, a preto uzavrela s odporkyňou a jej manželom dohodu o
zrušení vecného bremena. Táto bola do katastra nehnuteľností zapísaná pod V 2332/11. Po zrušení
vecného bremena sa odporkyňa a jej manžel začali voči nej správať spôsobom hrubo porušujúcim dobré
mravy. Po obdržaní finančných prostriedkov začali s prestavbou domu, kvôli čomu išla bývať k svojej
druhej dcére. Bývanie malo byť len dočasné, do času ukončenia prestavby. Keď sa chcela do domu
vrátiť, nebolo jej to umožnené, pretože odporkyňa vymenila s manželom zámky od dverí a následne
zistila, že 18. 04. 2012 jej zrušila trvalý pobyt. Hoci ju listom z 30. 04. 2012 vyzvala, aby ju prihlásila
späť na trvalý pobyt a poslala kľúče od domu, jej žiadosti nevyhovela. Dňa 15. 05. 2012 jej telefonovala,
aby si prišla vziať svoje veci. Dňa 04. 07. 2012 boli jej veci vyhodené pred domom, čo nahlásila na
polícii. V čase podania návrhu bývala u svojej dcéry V.. V darovanom rodinnom dome dovtedy bývala
nerušeným, kľudným životom a pokiaľ by bola vedela, čo ju po darovaní čaká, nikdy by jej nehnuteľnosti
nedarovala. Súd prvého stupňa rozsudkom návrh zamietol, keďže nemal preukázané, že odporkyňa sa
voči navrhovateľke dopúšťa konania, ktoré možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov.

Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom
jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Citované zákonné ustanovenie umožňuje osobitný spôsob zániku právneho vzťahu, ktorý môže darca
vyvolať tým, že jednostranným úkonom vyzve obdarovaného na vrátenie daru. Darca tak môže urobiť
vtedy, keď sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny spôsobom hrubo porušujúcim
dobré mravy. Darca sa môže domáhať vrátenia daru aj v prípade, keď rušivý stav už netrvá, ale k
porušeniu dobrých mravov došlo v minulosti. Toto právo darcu podlieha premlčaniu vo všeobecnej
premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, keď darca mohol právo uplatniť po prvý raz (§ 101).
Za členov rodiny darcu v zmysle § 630 OZ sa považujú tie fyzické osoby, ktoré sú k darcovi s
prihliadnutím na všetky okolnosti danej veci v pomere príbuzenskom alebo obdobnom, ak darca ujmu
spôsobenú niektorej z nich obdarovaným pociťuje ako ujmu vlastnú. Uvedené zákonné ustanovenie
za právne relevantné považuje len také správanie obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom
nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu. K zániku darovacieho vzťahu podľa § 630 OZ
dochádza na základe jednostranného právneho úkonu darcu voči obdarovanému, ktorý hrubo porušil
dobré mravy svojím správaním voči darcovi alebo voči členom jeho rodiny, pričom musí ísť o porušenie
dobrých mravov značnej intenzity alebo o ich sústavné porušovanie. Právo darcu domáhať sa vrátenia
nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých
mravov zo strany obdarovaného. Výzva na vrátenie daru obsahujúca kvalifikované závadné správanie
obdarovaného sa musí prejaviť ako jednostranný právny úkon smerujúci od darcu k darovanému. Za
takúto výzvu možno považovať aj žalobu dňom jej doručenia žalovanej strane.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená. Uvedené ustanovenie má v oblasti
občianskeho práva závažný interpretačný i aplikačný dosah. Ide predovšetkým o ustanovenia
zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti
a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Pri premietnutí tejto zásady do



vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie
sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Pojmom dobré
mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru, ktoré za určitých okolností môžu nadobudnúť
povahu právnej normy.

Vzhľadom na predmet sporu súd prvého stupňa vykonal dokazovanie na preukázanie skutočností,
pre ktoré sa navrhovateľka domáhala vrátenia daru od odporkyne, a správne posudzoval splnenie
podmienok v zmysle § 630 OZ. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o skutkových
a právnych dôvodoch zamietnutia žaloby, spočívajúcich v tom, že navrhovateľka svoje tvrdenia v
hrubom porušení dobrých mravov odporkyňou nepreukázala. Pre preskúmanie opodstatnenosti žaloby
na vrátenie daru bolo potrebné zamerať dokazovanie na preukázanie tvrdení o nevhodnom správaní
odporkyne k navrhovateľke najmä v súvislosti so zrušením práva vecného bremena spočívajúcom v
doživotnom užívaní domovej nehnuteľnosti navrhovateľkou a po tomto období, ktoré vyvrcholilo v tom,
že odporkyňa dňa 18. 04. 2012 navrhovateľku odhlásila z trvalého pobytu a následne jej vyložila veci
na ulicu. Súd prvého stupňa vykonal podrobné dokazovanie výsluchmi svedkov na preukázanie jednak
tvrdení navrhovateľky na nevhodnosť správania sa odporkyne, ako aj okolností preukazujúcich spolužitie
navrhovateľky, odporkyne a jej manžela v rodinnom dome v čase pred uzatvorením darovacej zmluvy,
ako aj po jej uzatvorení. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, z výsledkov vykonaného dokazovania bolo
jednoznačne preukázané, že medzi účastníkmi konania dochádzalo ku konfliktom a to ani nie kvôli
správaniu sa odporkyne voči navrhovateľke, ale najmä z dôvodov spočívajúcich na strane navrhovateľky.
Bolo preukázané, že navrhovateľka aj v minulosti viac krát vyhodila odporkyňu a jej manžela z domu,
konflikty mala nielen s odporkyňou, ale aj s druhou dcérou R. B., pričom svedkovia zhodne vypovedali,
že navrhovateľka má dobré vzťahy iba s V. O.. Samotná svedkyňa V. O. potvrdila, že ona bola
iniciátorom zrušenia práva vecného bremena zriadeného v darovacej zmluve v prospech navrhovateľky,
pretože dom chátral a rovnako tak z jej podnetu, resp. následne na „doporučenie“ navrhovateľky si
odporkyňa a jej manžel zobrali hypotekárny úver na rodinný dom. V čase týchto udalosti odporkyňa
s rodinou bývali u svokrov, ku ktorým sa odsťahovali po konfliktoch s navrhovateľkou. Za tejto situácie
tvrdenie navrhovateľky, že iba na naliehanie odporkyne, resp. jej manžela súhlasila so zrušením vecného
bremena, preukázané nebolo, rovnako ani to, že konali s úmyslom zbaviť sa jej a nemusieť ju
doopatrovať do jej smrti. Zo spisu nie je možné zistiť dátum uzatvorenia dohody o zrušení vecného
bremena. Jej vklad bol povolený pod V 2332/11, teda je zrejmé, že niekedy v priebehu roka 2011 nastalo
obdobie, v ktorom mala obdarovaná zmeniť svoje správanie k matke vyššie popísaným spôsobom.
Navrhovateľka v konaní pred súdom prvého stupňa uvádzala, že odporkyňa bývala s rodinou u
svokrovcov od septembra 2009 do júna - júla 2012, resp. od septembra 2010, ako uviedla na odvolacom
pojednávaní. Z toho by vyplývalo, že ak ku konfliktom podľa nej malo dôjsť po zrušení práva vecného
bremena, bolo to v období, keď účastníci ani nemali spolu bývať. Z výpovedí účastníkov konania, ako
aj svedkov však bolo preukázané, že v roku 2012 bývala navrhovateľka s rodinou odporkyne v dome,
a niekedy v období veľkonočných sviatkov, v marci roku 2012, začali prerábať dom a dňa 10. 03.
2012 sa navrhovateľka dočasne odsťahovala k dcére V. O. do U.. Do obce chodila na omše a pri
tej príležitosti sa zastavila aj u odporkyne. K hádkam v tomto období dochádzalo kvôli spôsobu, akým
manžel odporkyne prerábal dom, vyčítala mu, ako urobil sprchový kút, kvôli platbám inkasa, ktoré
odmietla platiť s odôvodnením, že v dome nebýva, vyčítala mu minulosť, nadávala do opilcov, urážala
jeho rodičov. Konflikt na dvore rodinného domu dňa 03. 04. 2012 vyústil do fyzických útokov, ktoré
boli predmetom šetrenia orgánov polície. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok S. N. st., ktorý pomáhal pri
prestavbe domu, pričom odporkyňa pri tomto konflikte priamo účastná ani nebola. Navrhovateľka bola
rozhodnutím Obvodného úradu Topoľčany z 11. 12. 2012, právoplatným 04. 01. 2013, uznaná vinnou zo
spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu a bola jej uložená peňažná pokuta. Konflikty,
ktoré v tomto období vyvrcholili, sa stali pre odporkyňu a jej rodinu tak zaťažujúce, že sa rozhodli hľadať
riešenie. Vec po konzultácii nakoniec vyriešili tak, že navrhovateľku odhlásili z miesta trvalého pobytu.
O tom, že uvedené riešenie bolo z ich strany krajným riešením, ktoré vopred neplánovali, svedčí to, že
dom prerábali tak, aby v ňom navrhovateľka mala možnosť v budúcnosti bývať, postavili jej na prízemí
novú kuchyňu a pripravili pre ňu samostatnú izbu. Z takéhoto konania odporkyne aj podľa názoru
odvolacieho súdu vyplýva, že odhlásenie navrhovateľky z trvalého pobytu bolo pre ňu jediným možným
riešením ako predchádzať konfliktom s navrhovateľkou, keďže hádky vyvolávala nielen vo vzťahu k
odporkyni a jej manželovi, ale bolo preukázané, že takéto konanie prejavuje aj voči druhej dcére R.. Z
vykonaného dokazovania vyplýva, že sama navrhovateľka je konfliktnej povahy a vnáša do vzťahov
medzi členmi rodiny nepokoj a roztržky. Sama si toto konanie neuvedomuje, pretože aj na odvolacom



pojednávaní uviedla, že nie v nej je chyba, ale dcéry majú zlé povahy. Je zrejmé, že navrhovateľka, i
keď možno má snahu vychádzať s rodinou dobre, nie je v konkrétnej situácii dostatočne empatická a
citlivá a presadzujúc svoje predstavy a názory vyvoláva zbytočné konflikty, ktoré napokon rozhádali celú
rodinu a viedli k tomu, že nemá dobré vzťahy s dcérami a aj odporkyňa v snahe ochrániť svoju rodinu
pred jej útokmi zvolila pre ňu jediné možné riešenie a odhlásila ju z miesta trvalého pobytu. Z týchto
dôvodov preto aj odvolací súd uzavrel, že konanie odporkyne bolo iba reakciou na nevhodné správanie
sa navrhovateľky, ktorej správanie bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa obdarovanej (a jej rodine) a
konanie odporkyne spočívajúce v zrušení trvalého pobytu nie je možné hodnotiť ako konanie v rozpore
s dobrými mravmi. Aj darkyňa musí rešpektovať právo obdarovaného na pokojný rodinný život, na česť
a dôstojnosť, ktoré sú garantované v čl. 16, 41 a nasl. zák. č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 OSP potvrdil. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodol, keďže súd prvého stupňa si
rozhodnutie o nich vyhradil v súlade s § 151 ods. 1 OSP na samostatné rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.