Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/137/2013 z 8. 6. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 8. júna 2014, sp. zn. 23Co/137/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2108226110.1 Krajský súd Trnava | 23Co/137/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2108226110.1 | 2014-06-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 142 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0dac1dc9-3964-4cae-ad7b-942b054a050b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2108226110.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/137/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108226110
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2108226110.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ivety Jankovičovej a členov
senátu: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Lea Stovičková v právnej veci navrhovateľky: O. L., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, D., zastúpená: Mgr. Viera Laczová, advokátka, Dolné bašty 2,
Trnava, proti odporcovi: J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. X, J., zastúpený: Mgr. Ivana Blajsková,
advokátka, Kalinčiakova 115/4, Bratislava, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č. k. 18C/203/2008-394
zo dňa 23. januára 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa s a v časti, v ktorej sa zrušilo podielové spoluvlastníctvo účastníkov,
nehnuteľnosti prikázali do výlučného vlastníctva odporcu, a odporcu zaviazal platiť navrhovateľke 20.525
eur do 15 dní po právoplatnosti rozsudku a v časti, v ktorej sa uložila povinnosť navrhovateľke odporcovi
zaplatiť 615,62 eura v lehote 15 dní po právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvého stupňa s a v časti výroku o náhrade trov konania r u š í a vec sa mu v tejto
časti vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrhu navrhovateľky vyhovel a zrušil podielové
spoluvlastníctvo účastníkov (vo výške podielu 1) k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v kat. území J.,
zapísaných na Správe katastra Trnava na LV č. XXXX, parc. č. XXXX - zast. plochy a nádvoria, dom s.č.
XXXX vo výmere 254 m2, parc. č. XXXX - záhrady vo výmere 141 m2, parc. č. XXXX - záhrady vo výmere
387 m2, s tým, že nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, pričom odporcu zaviazal
zaplatiť navrhovateľke sumu 20.525 eura do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Navrhovateľku zaviazal
súd zaplatiť odporcovi sumu 615,62 eura v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom
súd nepriznal právo na náhradu trov konania a v poslednom výroku rozhodol o trovách konania štátu
tak, že o týchto bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Po právnej stránke rozsudok odôvodnil aplikáciou § 142 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ). Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že
účastníci sú podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností a súd dospel k záveru, že je v
záujme oboch účastníkov, aby súd ich podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam vyporiadal. Súd
pri vyporiadaní vychádzal zo skutočnosti, že predmetná nehnuteľnosť nie je reálne deliteľná, preto je
potrebné spoluvlastníctvo k nej vyporiadať súdom, v zmysle ust. § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko k vypriadaniu dohodou účastníkov nedošlo. Súd v zmysle § 142 ods. 1, tretia veta OZ, podielové
spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnosti zrušil, vec prikázal do výlučného vlastníctva odporcu, ktorý
vlastní väčšinový spoluvlastnícky podiel 3 iny, jedná sa o jeho rodičovský dom, od roku 1997 sa o
nehnuteľnosť stará výlučne on, túto udržuje a zhodnocuje, do nehnuteľnosti vložil investície spolu v sume
2.462,47 eura za účelom vybudovania plynového ústredného kúrenia. Súd podielové spoluvlastníctvo



zrušil v prvom rade vychádzajúc z toho, že navrhovateľka sa nikdy nehodlá do nehnuteľnosti vrátiť a
nemieni v spoluvlastníctve zotrvať. Vzhľadom na to, že súd nezistil žiaden dôvod hodný osobitného
zreteľa, pre ktorý by súd nezrušil a nevyporiadal predmetné spoluvlastníctvo k nehnuteľnostiam návrhu
navrhovateľky vyhovel. Súd súčasne zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke cenu jej spoluvlastníckeho
podielu v podiele 1 iny, pričom vychádzal z ocenenia znalcom Ing. Jirkovským v znaleckom posudku,
na sumu 82.100 eura, keď 1 ina z tejto sumy predstavuje sumu 20.525 eura. Samostatným výrokom
súd zaviazal navrhovateľku k povinnosti zaplatiť odporcovi sumu 615,62 eura, ktorá suma predstavuje
hodnotu vložených investícií odporcom do 1 inového podielu vo vlastníctve navrhovateľky. Podľa § 150
O.s.p. súd nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania, pretože dospel k záveru, že v danom
prípade sú dané dôvody osobitného zreteľa spočívajúce v tom, že toto rozhodnutie je na prospech oboch
účastníkov, k dohode o vyporiadaní mimosúdnou cestou nedošlo, jediným riešením preto bolo podanie
návrhu na súd.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie odporca prostredníctvom právnej zástupkyne, podľa
§ 205 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné. Odporca poukázal na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nedostatočné a z toho dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov v ňom
uvedených (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Od samého začiatku odporca s obsahom návrhu a tým kam smeruje
nesúhlasil a to v príčinnej súvislosti s existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane
odporcu, dobrých mravov a mierou pričinenia sa navrhovateľky k nadobudnutiu podielu, ktorý je
predmetom konania, teda vyporiadania. Odporca žiadal súd, aby pri rozhodovaní aplikoval § 142 ods.
2 OZ, alebo aspoň vzal v úvahu mieru pričinenia sa navrhovateľky k nadobudnutiu podielu, ktorý
je predmetom konania. Odporca mal za to, že existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa bola
v konaní dostatočne a presvedčivo preukázaná. Súd sa k dôvodom hodných osobitného zreteľa v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani len nevyjadril, iba skonštatoval, že nezistil, že by tu taký
dôvod bol. Ale ako k takému záveru dospel, nevysvetlil a tak odporca považuje rozhodnutie za
nepreskúmateľné až svojvoľné. Navrhovateľka sa po uzatvorení manželstva s odporcom prisťahovala
do nehnuteľností, ktorá bola v podielovom spoluvlastníctve odporcu a jeho sestry (podiel 1 ). Šlo
o rodičovský dom odporcu. Účastníci konania nikdy neplatili sestre odporcu nájomné za užívanie
druhej polovice nehnuteľností. Uhrádzali len skutočné poplatky spojené s užívaním nehnuteľností.
Neskôr sa účastníci konania rozhodli kúpiť druhú polovicu nehnuteľností, keďže nedisponovali
finančnou hotovosťou, rozhodli sa to zaplatiť formou úveru. Úverová zmluva bola vystavená na meno
navrhovateľky, lebo odporca s poukazom na vysoký vek nebol bonitný. V súvislosti s poskytnutým
úverom na nehnuteľnosti bola zriadená ťarcha, záložné právo v prospech Prvej stavebnej sporiteľne
a.s. Úver bol riadne splácaný účastníkmi konania od augusta 1997 do momentu, ako navrhovateľka
dobrovoľne opustila spoločnú domácnosť t. j. dňa 02.02.1999, konkrétne bola splatená suma vo
výške 3.784,10 eura. Od 02.02.1999 do 27.03.2008, teda 9 rokov predmetný úver splácal výhradne
odporca v mesačných splátkach po 199 eur. Súd tieto tvrdenia v zmysle odôvodnenia považuje za
preukázané. Dokonca aj samotná navrhovateľka v písomnom vyjadrení zo dňa 05.11.2012 potvrdila,
že mala s odporcom spoločný dlh za poskytnutý úver a nespochybnila tvrdenia odporcu, že vo vyššie
uvedenom období, teda po dobu deviatich rokov úver výhradne splácal odporca. Odporca poukázal aj
na chybu v odôvodnení rozsudku na strane 3, kde súd uvádza, že z predložených listinných dôkazov
súd zistil, že poslednú splátku vo výške 118,20 eura uhradila navrhovateľka. Takéto zistenie súdu
nie je správne a nezakladá sa na pravde. Odporca splácal úver v snahe predísť exekúcii, dražbe
nehnuteľností a straty obydlia pre maloleté dieťa účastníkov konania a sám seba samého, ako aj v dobrej
viere a princípu zodpovednosti. Ani v najhoršom odporcu nenapadlo, že navrhovateľka bude chcieť
profitovať na nehnuteľnosti v intenciách podaného návrhu. A to aj s ohľadom na skutočnosť, že dieťa
účastníkov konania k nehnuteľnosti vyrastalo a je odkázané na nehnuteľnosť, lebo nemá zabezpečené
iné bývanie. Navrhovateľka nejavila záujem o nehnuteľnosť viac ako 9 rokov. Neriešila otázky týkajúce
sa úverovej zmluvy, ktorá bola na jej meno a na možné dôsledky nesplácania úveru. Potom ako
bola uhradená posledná splátka úveru zo strany odporcu, navrhovateľka o nehnuteľnosť začala javiť
záujem a žiadala jej vyporiadanie. Navrhovateľka síce žiada vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k
nehnuteľnosti v podiele 1, ale veľkosť podielu určite nekorešponduje s mierou, akou sa podieľala na
jeho nadobudnutí. Z takéhoto konania navrhovateľky srší zištnosť a je evidentne v rozpore s dobrými



mravmi, princípom spravodlivosti a primeranosti. Odporca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 25.02.1998 sp. zn. 4 Cdo 137/1997, R 100/1999. Za dôvody hodné osobitného
zreteľa na strane odporcu sú tie, ktoré boli opísané v písomnom podaní zo dňa 16.05.2012, išlo
najmä o osobnú a hlbokú v citovú väzbu na nehnuteľnosti, odkázanosť na bývanie v nehnuteľnosti,
okolnosti vzniku podielového spoluvlastníctva a miera spolupodieľania sa na nadobudnutí podielu,
starostlivosť o nehnuteľnosť. Dôvody hodné osobitného zreteľa na strane navrhovateľky neboli v konaní
preukázané a to najmä z dôvodov, za ktoré možno považovať viac ako 9 ročný nezáujem o nehnuteľnosť,
nesplácanie úveru - kúpnej ceny, navrhovateľka vlastní inú nehnuteľnosť v D., takže bytovú otázku má
vyriešenú, tvrdenie, že sa potrebuje presťahovať do J. (alebo I.) a preto trvá na zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva je účelové a nepreukázané. Odporca zastáva názor, že je možné vyvodiť
dôvodný záver, že otázka zániku spoluvlastnícka nemá pre navrhovateľku prioritu. Súd v napadnutom
rozhodnutí len veľmi okrajovo skonštatoval, že je v záujme oboch účastníkov konania, aby súd ich
podielové spoluvlastníctvo k nehnuteľnosti vyporiadal. S takýmto záverom súdu s poukazom na priebeh
konania a vykonané dokazovanie ako aj samotné odôvodnenie rozhodnutia odporca nemôže súhlasiť.
Nemôže byť v záujme odporcu vyporiadať nehnuteľnosť v intenciách rozhodnutia, keď navrhovateľka
k nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu v 1 prispela finančnou hotovosťou vo výške 1.892,05
eura čo spolu predstavuje 7 % z poskytnutého úveru a to v čase od augusta 1997 do februára
1999. Od roku 1999 po dobu 9 rokov o nehnuteľnosť nejavila záujem, nestarala sa o ňu. Súd síce
prikázal nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva odporcu, avšak s poukazom na vyššie uvedené odporca
nepovažuje primeranú náhradu trhovú hodnotu podielu za 1 podiel k nehnuteľnosti s ohľadom na
mieru podieľania sa navrhovateľky na nadobudnutí predmetného podielu. O primeranej náhrade by bolo
možné hovoriť vtedy, ak by súd z trhovej hodnoty podielu odpočítal sumu, ktorú zaplatil za predmetný
podiel odporca spolu s vloženými investíciami do nehnuteľností v podiele 1 s tým, že by sa do
toho započítala suma, ktorú za podiel zaplatila samotná navrhovateľka. Súdom určená náhrada za
prikázaní nehnuteľností je pre odporcu likvidačná, v rozpore s princípom elementárnej spravodlivosti a
proporcionality. Odporca je toho názoru, že zmyslom vyporiadania podľa § 142 ods. 1 tretia veta OZ
nie je len poskytnutie primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel, ale vyriešenie všetkých vzťahov,
ktoré medzi podielovými spoluvlastníkmi vznikli v súvislosti s existenciou podielového spoluvlastníctva.
S poukazom na uvedené, ako aj preukázané v súdnom konaní súd mal potom vykonať vyporiadanie
v širšom slova zmysle, v rámci, ktorého by prihliadol na mieru spolupodieľania sa navrhovateľky na
nadobudnutí podielu, ktorý je predmetom konania. Odporca v konaní stále namietal, že v rozsahu 93 %
uhradil kúpnu cenu za podiel. Súd napriek tomu túto otázku ponechal v konaní nevyriešenú. Odporca
je presvedčený, že priznanie práva navrhovateľke v akomkoľvek rozsahu za takýchto okolností sa
prieči dobrým právom tak, ako to má na mysli § 3 OZ. Odporca má za to, že zo skutkových okolnosti
prejednávanej veci vyplýva, že záujem odporcu je významnejší a prednejší ako záujem navrhovateľky.
Navrhovateľka nie je odkázaná na nehnuteľnosť, čo jednoznačne vyplýva aj z reality, že od roku 1999
doposiaľ má svoju bytovú otázku vyriešenú. Nepochybne z vyššie opísaného konania je zrejmé, že
navrhovateľka koná zištne, bez ohľadu na morálne atribúty a princíp spravodlivosti ako takej. Odporca
a s ním žijúci syn účastníkov konania sú odkázaní na nehnuteľnosť, ktorá je predmetom vyporiadania.
Neprichádza do úvahy, aby odporca dokázal zaplatiť a zaplatil navrhovateľke trhovú hodnotu 1 podielu
na nehnuteľnosti s poukazom na vek odporcu, zdravotný stav, finančné vyhliadky a sociálnu situáciu
odporcu. Z odôvodnenia rozhodnutia vôbec nie zrejmé, na základe akých úvah a skutočností súd dospel
k rozhodnutiu. Súd vykonané dôkazy vôbec nevyhodnotil, v odôvodnení iba veľmi stroho uvádza, že
vychádza z toho, že navrhovateľka sa nehodlá vrátiť do nehnuteľnosti ani mieni v spoluvlastníctve
zotrvať, pričom nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre, ktorý by nezrušil a nevyporiadal
spoluvlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti. Taktiež sa nezaoberal podstatnou otázkou vyriešenia
všetkých vzťahov, ktoré medzi podielovými spoluvlastníkmi vznikli v súvislosti s existenciou podielového
spoluvlastníctva, na ktoré odporca stále poukazoval. Na základe uvedeného odporca navrhol, aby
odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil tak, že návrh zamietne a navrhovateľku
zaviaže na náhradu trov konania alebo aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec
vrátil súdu na ďalšie konanie.

Odvolanie voči rozsudku v časti, v ktorej súd účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konanie
konania podala navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne. Navrhovateľka nesúhlasí s
nepriznaním náhrady trov konania s poukazom na § 150 O.s.p. Súd dospel k záveru, že v danom
prípade sú dané dôvody osobitného zreteľa spočívajúce v tom, že toto rozhodnutie je na prospech
oboch účastníkov, k dohode o vyporiadaní mimosúdnou dohodou nedošlo, jediným riešením preto



bolo podanie návrhu mnoho na súd. Z týchto dôvodov však nie je možné použitie § 150 O.s.p.
Navrhovateľka bola v celom rozsahu úspešná a napriek tomu, že sa pokúšala o dohodu, k tejto nedošlo
práve z dôvodu neochoty odporcu, ktorý túto dohodu bezdôvodne odmietal, ako sa aj preukázalo v
priebehu konania, teda zo strany odporcu išlo len o účelovú obranu a nie dohodnúť sa, čím spôsobil,
že navrhovateľke vznikli vysoké náklady na trovách konania, na znalečnom, na trovách právneho
zastúpenia. Navrhovateľka mala v tomto konaní 100% úspešnosť a pritom bola ochotná toto dosiahnuť
dohodou, keď odporcu vyzvala dňa 03.04.2008 a 04.07.2008 a žalobu podala až 10.12.2008, čo od
počiatku odporca odmietol a preto by mal odporca znášať náhradu týchto trov v súlade s § 142 O.s.p.
Navrhovateľka poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Obo 269/2007, podľa ktorého je ust. §
150 O.s.p. výnimočné ustanovenie, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania
mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť k majetkovým,
sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a v tejto súvislosti na významné
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde (navrhovateľka, aby vyriešila svoju naliehavú bytovú
otázku a nikdy si nenárokovala viac, ako bol jej podiel v 1 ), postoj účastníkov v priebehu konania
(odporca od počiatku jej zákonný nárok účelovo odmietal). Teda navrhovateľka nemala inú možnosť,
ako podať žalobu, k čomu ju donútil odporca svojim správaním. Na základe uvedeného navrhovateľka
žiada aby odvolací súd zrušil rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania a priznal navrhovateľke
náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v tomto aj v odvolacom konaní, alebo aby vrátil vec
súdu prvého stupňa na nové konanie.

K odvolaniu odporcu sa vyjadrila navrhovateľka prostredníctvom právnej zástupkyne podaním
doručeným súdu dňa 06.03.2013. Vo vyjadrení uviedla, že odporca riešil len obdobie po odchode
navrhovateľky zo spoločnej nehnuteľnosti, jej správanie a konanie po dátume 02.02.1999, avšak
zámerne opomína obdobie deviatich rokov po uzavretí manželstva teda od roku 1988 do roku 1997,
kedy sa navrhovateľka sama starala o predmetnú nehnuteľnosť, nakoľko odporca bol v tom čase v
cudzine, túto ako cudziu zveľaďovala a podiel v 1 získala až v roku 1997, teda 9 rokov po uzavretí
manželstva a tak nie je možné hovoriť o tom, že takéto zrušenie a vyporiadanie je v rozpore s dobrými
mravmi. Navrhovateľka sa príkladne o túto nehnuteľnosť starala, z čoho potom ťažil odporca, keď nemal
žiadnu potrebu investovať do nehnuteľnosti (jedinou investíciou bolo plynové kúrenie). Navrhovateľka
v záverečnom stanovisku zo dňa 05.12.2012 upozornila na skutočnosť, že ak by boli tvrdenia odporcu
pravdivé, určite by sa v čase odkúpenia nehnuteľnosti od sestry odporcu navrhovateľka nestala
podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností. To, že sa ňou stala, je jasným dôkazom, že odporca si bol
vedomý jej nároku na predmetnú nehnuteľnosť, čo sa teraz snaží spochybniť a za oprávnený nárok
navrhovateľky nepovažuje jej podiel v 1/4, ale uznáva nárok vo výške 1.892,05 eura, čo nemá oporu
v zákone. Navrhovateľka tento návrh podala z dôvodu, že sama sa dostala do vážnej situácie, tak
finančnej ako aj zdravotnej a preto návrh považuje za dôvodný a oprávnený, pretože je nesporné, že
v celom konaní požaduje len finančnú náhradu za svoj podiel v 1 a nikdy si nenárokovala na túto
nehnuteľnosť, rešpektovala skutočnosť, že odporca má citovú väzbu k tejto nehnuteľnosti, nakoľko ide o
jeho rodičovský dom. Avšak treba rešpektovať aj zásadu, z ktorej vychádza Občiansky zákonník a to, že
nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu a tiež skutočnosť, že navrhovateľka podala
žalobu až potom, čo odporca odmietol dohodu o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
Súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, tieto dôkazy dostatočne vyhodnotil a aj odôvodnil
vo svojom rozsudku. Odporca neuviedol žiadny dôvod, pre ktorý by mal byť tento návrh zamietnutý.
Súd dostatočne vyhodnotil dôvody na strane navrhovateľky ako aj dôvody na strane odporcu, keď
sa oboznámil s ich situáciou a na základe toho dospel k záveru, že nezistil žiadny dôvod hodný
osobitného zreteľa na strane odporcu, pre ktorý by nemal zrušiť a vyporiadať predmetné spoluvlastníctvo
k nehnuteľnosti. Odporca aj v odvolaní podanom dňa 13.02.2013 uvádza, že od počiatku nesúhlasí s
návrhom navrhovateľky a to v príčinnej súvislosti s existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa na
strane odporcu, ktoré považuje aj za dostatočne presvedčivo preukázané, pritom na pojednávaní dňa
13.05.2009 uviedol, že súhlasí s tým, aby súd vyporiadal predmetné spoluvlastníctvo účastníkov konania
k nehnuteľnosti, teda ani netrval na dôvodoch hodných osobitného zreteľa, nakoľko tieto neexistujú a
uvádza ich až dodatočne, ide teda len o účelovú obranu. Navrhovateľka podala návrh, aby vyriešila
svoju naliehavú bytovú otázku a nikdy nemala neoprávnené nároky, naviac treba poznamenať, že aj
jej majetok sa raz stane vlastníctvom jediného syna účastníkov konania, čoho si musí byť vedomý aj
odporca. Na základe uvedeného navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.



Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod
(§ 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie v časti, v ktorej súd rozhodol vo veci samej nie je dôvodné a boli splnené
podmienky pre potvrdenie rozsudku v tejto časti. Zároveň zistil, že rozsudok súdu v časti o náhrade
trov konania nie je správny, preto ho bolo potrebné v tejto časti zrušiť a v tejto časti vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Podľa § 142 ods. 1, 2 OZ ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na
návrh niektorého spoluvlastníka súd. Prihliadne pritom na veľkosť podielov a na účelné využitie veci.
Ak nie je rozdelenie veci dobre možné, prikáže súd vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým
spoluvlastníkom; prihliadne pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť a na násilné správanie
podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce,
súd nariadi jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov.

Z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za
náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.

Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom sporu v danom prípade je vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam hore bližšie špecifikovaným. Išlo o nehnuteľnosti, ktoré pôvodne
patrili rodičom odporcu, po ich smrti sa stali spoluvlastníkmi nehnuteľnosti ich deti, odporca a jeho
sestra, každý v podiele 1 . Odporca v roku 1988 uzavrel manželstvo s navrhovateľkou, nehnuteľnosť
užívali len odporca s navrhovateľkou (ako manželia), sestra odporcu od nich nepožadovala za užívanie
nehnuteľnosti náhradu. V roku 1997 účastníci kúpili od sestry odporcu jej spoluvlastnícky podiel na
nehnuteľnostiach v jednej polovici (ktorý je predmetom tohto vyporiadania), v roku 1999 navrhovateľka
od odporcu odišla, odsťahovala sa a v roku 2001 bolo ich manželstvo právoplatne rozvedené. Po rozvode
manželstva k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v lehote 3 rokov nedošlo, preto
nehnuteľnosti sú v ich podielovom spoluvlastníctve (§149 ods. 4 OZ). Medzi účastníkmi nebolo sporné,
že na kúpu spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti im bol poskytnutý úver vo výške 600.000 Sk, ktorý
splácali spoločne v období rokov 1997 - 1999, t.j. do doby, pokiaľ žili v spoločnej domácnosti a následne
úver splácal výlučne odporca. Súd podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania vyporiadal podľa
citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 (tak ako to navrhovala navrhovateľka) a nie podľa § 142 ods. 2 (tak
ako to navrhoval odporca), pretože počas konania nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré by nebolo možné podielové spoluvlastníctvo zrušiť a vyporiadať.

Odporca v odvolaní namietal, že dôvody, pre ktoré mal súd rozhodnúť podľa § 142 ods. 2 OZ
a spoluvlastníctvo účastníkov konania nevyporiadať existujú a za dôvody hodné osobitné zreteľa
považoval osobnú a hlbokú citovú väzbu k nehnuteľnosti, pretože ide o rodičovský dom a v dome býva
celý svoj život, odkázanosť na bývanie v nehnuteľnosti, okolnosti vzniku podielového spoluvlastníctva
a mieru spolupodieľania sa na nadobudnutí podielu, starostlivosť o nehnuteľnosť. Podľa názoru
odporcu vyporiadanie nehnuteľnosti súdom prvého stupňa je v rozpore s dobrými mravmi, vyporiadanie
nehnuteľnosti spôsobom, ako to navrhla navrhovateľka nie je v záujme odporcu, k nadobudnutiu
podielu na nehnuteľnosti navrhovateľka prispela sumou len 1.892,05 eura, zvyšnú časť zaplatil
odporca, počas užívania nehnuteľnosti účastníci neplatili náhradu za užívanie sestre odporcu, ktorá
bola spoluvlastníčkou nehnuteľnosti v 1 do roku 1997. Odporca a s ním žijúci syn sú odkázaní na
nehnuteľnosť, ich pomery im neumožňujú, aby si zabezpečili iné vhodné bývanie, navrhovateľka sa o
nehnuteľnosť posledných 9 rokov nezaujímala, odporca sa o nehnuteľnosť riadne stará a investuje do



nej, odporca vzhľadom na svoj vek, vzdelanie, zdravotný stav, finančné vyhliadky a sociálnu situáciu
nedokáže navrhovateľke zaplatiť tak vysokú sumu peňazí, je pre neho likvidačná.

V ustanovení § 142 OZ je zakotvený spôsob zrušenia podielového spoluvlastníctva a to na základe
súdneho rozhodnutia. Vzťah medzi zrušením spoluvlastníctva dohodou spoluvlastníkov a rozhodnutím
súdu vychádza z uprednostnenia dohody spoluvlastníkov. Ak však k nej nedôjde (nie je rozhodné z
akého dôvodu), nastupuje spôsob vyporiadania súdom, ktorého význam spočíva aj v tom, že garantuje
zrušenie spoluvlastníctva tam, kde jeho ďalšie fungovanie objektívne nie je možné. Konanie o zrušenie
a vyporiadanie spoluvlastníctva je vždy návrhové a osobou oprávnenou podať návrh je výlučne
spoluvlastník, bez ohľadu na veľkosť jeho spoluvlastníckeho podielu. Občiansky zákonník taxatívne
vymedzuje možné spôsoby vyporiadania podielového spoluvlastníctva: a) reálne rozdelenie veci, b)
prikázanie veci jednému (alebo viacerým) spoluvlastníkom za náhradu, c) predaj veci a rozdelenie
výťažku medzi spoluvlastníkmi podľa ich podielov. V danom prípade bolo znaleckým dokazovaním
preukázané, že vzhľadom na nosný systém stavby, jej dispozičné riešenie a veľkosť spoluvlastníckych
podielov k stavbe, nie je vhodné a ani technicky možné nehnuteľnosť reálne rozdeliť, preto k zrušeniu
a vyporiadaniu spoluvlastníctva rozdelením veci nedošlo.

Prikázanie veci do vlastníctva niektorého zo spoluvlastníkov je podmienené naplnením predpokladov,
ktoré možno rozlíšiť na subjektívne a objektívne. Subjektívnym predpokladom dlhodobo ustálenou
súdnou praxou je skutočnosť, že spoluvlastník, ktorému má byť vec prikázaná, s takýmto postupom
súhlasí. Medzi tieto podmienky patrí i povinnosť poskytnúť náhradu za prikázaný spoluvlastnícky podiel.
Objektívnymi predpokladmi vyporiadania podielového spoluvlastníctva sú účelné využitie veci a veľkosť
spoluvlastníckeho podielu (priamo stanovené v § 142 ods. 1 OZ). Podľa názoru odvolacieho súdu
v danom prípade boli naplnené predpoklady, aby bola vec prikázaná odporcovi, pretože odporca s
prikázaním veci do vlastníctva súhlasil, bol väčšinovým spoluvlastníkom, pretože vlastnil spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti vo veľkosti 3 a prikázaním veci do vlastníctva odporcovi bude vec účelne využitá,
pretože odporca v nehnuteľnosti (spolu so svojím synom) celý život býval a v súčasnosti býva.

Prikázanie nehnuteľnosti niektorému zo spoluvlastníkov je nevyhnutne spojené s jeho povinnosťou
vyplatiť primeranú náhradu tomu spoluvlastníkovi, ktorý je zo spoluvlastníckeho vzťahu rozhodnutím
súdu vylúčený. Súdna prax sa musela vysporiadať s koncepciou primeranej náhrady z pohľadu, akým
spôsobom má byť stanovená jej výška. Za primeranú náhradu za nehnuteľnosť je jej všeobecná cena
v danom mieste v dobe rozhodovania s tým, že túto náhradu súd určí zodpovedajúcim podielom
z ceny celej veci, nie cenou, za ktorý by bolo možné predať spoluvlastnícky podiel (porovnaj R
15/1999, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo 885/2001). Náhrada tak musí vyjadrovať cenu závislú
nie len na konštrukcii a vybavení nehnuteľnosti, ale i na dopyte a ponuke v danom mieste a čase
rozhodovania súdom, t.j. v čase vyporiadania (porovnaj rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 356/2000,
22Cdo 1927/2004). Existencia podielového spoluvlastníctva tak nie je sama o sebe dôvodom, pre
ktorý by mala byť všeobecná cena nehnuteľnosti stanovená pre účely vyporiadania spoluvlastníctva
znížená (rozhodnutie NS ČR 22Cdo 539/2003). Aktuálne a správne potom judikatúra nastavila
vzťah povinnosti poskytnúť primeranú náhradu k možnému započítaniu alebo zníženiu tejto náhrady
s odkazom na dobré mravy, čím reagovala na mnohé snahy spoluvlastníkov dosiahnuť v konaní
zníženie výšky primeranej náhrady, ktorá mala byť vyplatená druhému spoluvlastníkovi. Vyslovila
presvedčivý záver, podľa ktorého počas konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
si spoluvlastník, ktorému sa ukladá povinnosť, aby zaplatil druhému spoluvlastníkovi primeranú náhradu
za vyporiadavené nehnuteľnosti, nemôže proti takémuto nároku spoluvlastníka započítať iný majetkový
nárok. Rozhodnutie súdu o zrušení a vyporiadní podielového spoluvlastníctva má totiž konštitutívnu
povahu a zakladá práva a povinnosti do budúcna (v minulosti sa nemohli pohľadávky stretnúť, čo je
predpokladom započítania). Právo na zaplatenie náhrady tak vzniká spoluvlastníkovi až právoplatnosťou
rozsudku a až potom proti takto existujúcemu nároku možno namietať započítanie (porovnaj rozsudok
NS ČR 22 Cdo 1927/2004). Na vydanie konštitutívneho rozhodnutia súdu nemožno aplikovať § 3 ods.
1 OZ týkajúci sa dobrých mravov. Aplikácia tohto ustanovenia je možná len na výkon jednotlivých
práv a povinností účastníkov vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov a s odkazom na dobré mravy
nemožno meniť výšku náhrady za vyporiadaný spoluvlastnícky podiel (porovnaj rozhodnutie NS ČR
22Cdo 1640/2006, 22Cdo 1927/2004).



V danom prípade v súlade s hore uvedenou ustálenou súdnou praxou nebolo možné prihliadnuť k
argumentácii odporcu a znížiť sumu zodpovedajúcu prikázanému spoluvlastníckemu podielu odporcovi,
pretože odporca žiadal odpočítať od sumy, ktorú je povinný navrhovateľke zaplatiť, jeho pohľadávku
voči navrhovateľke pozostávajúcu z vyplatených finančných prostriedkov na kúpnu cenu nehnuteľnosti
z vlastných prostriedkov odporcu, (po rozvode manželstva, resp. po odchode navrhovateľky zo
spoločnej domácnosti). Započítanie pohľadávky odporcu však nie je možné, pretože s pohľadávkou
navrhovateľky sa tieto nestretli (pohľadávka navrhovateľky vznikne právoplatnosťou rozsudku), preto
nebolo možné znížiť výšku sumy, ktorú má odporca navrhovateľke zaplatiť za prikázaný spoluvlastnícky
podiel. Ku skutočnosti uvádzanej odporcom bolo možné prihliadnuť pri vyporiadaní BSM, avšak odporca
takýto návrh nepodal. Vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa riadi inými pravidlami. Rovnako
irelevantná bola námietka odporcu, aby súd prihliadol na okolnosti vzniku podielového spoluvlastníctva.
Účastníci spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach pôvodne nadobudli do BSM. Súdna prax ustálila,
že rozhodujúcim pri nadobúdaní vecí do BSM (podielového spoluvlastníctva) je prejav vôle účastníkov
právneho úkonu, v tomto prípade kúpnej zmluvy. Ak kupujúcimi boli obaja manželia (v tom čase), ktorí
obaja jasne prejavili vôľu nadobudnúť nehnuteľnosti do BSM, je práve táto vôľa (aj keď kúpna cena
bola zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov) rozhodujúca z hľadiska, či nehnuteľnosť
patrí, alebo nepatrí do BSM. V čase, keď účastníci spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti kupovali,
Občiansky zákonník umožňoval aj počas trvania manželstva nadobudnúť nehnuteľnosť do výlučného
vlastníctva len jedného z manželov, za splnenia určitých predpokladov. Ak túto možnosť účastníci
nevyužili a ako kupujúci vystupovali obaja, nie je možné spochybňovať, že vec patrila do BSM a následne
prešla do podielového spoluvlastníctva (porovnaj rozsudok NS ČR 22Cdo 1659/2000).

Zákon kategóriu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada
spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu (§ 142 ods. 2) žiadnym spôsobom nevymedzuje a
naplnenie tohto pojmu obsahom bolo ponechané na súdnu prax. Podľa názoru odvolacieho súdu je
potrebné v danej veci vychádzať z ustálené judikatury potiaľ, že nikoho nemožno nútiť, aby zotrval v
spoluvlastníctve, okrem prípadov stanovených zákonom - § 142 odst. 2 OZ. Za dôvod hodný osobitného
zreteľa však nemožno považovat záujem spoluvlastníka na zachovaní spoluvlastníckého podielu
na nehnuteľnostiach (porovnaj rozhodnutie NS ČR 22Cdo 1086/2013, 22Cdo 1549/2007). Odporca
poukazoval na dôvody hodné osobitného zreteľa podobne ako sú ustálené v rozhodnutí R 100/1999,
zdravotný stav, vek, sociálnu situáciu, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, osobné
väzby na nehnuteľnosť, avšak podľa názoru odvolacieho súdu u odporcu nejde o dôvody hodné
osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné spoluvlastníctvo nezrušiť a nevyporiadať. Z písomného
podania odporcu, ktoré doručil súdu 18.05.2012 vyplýva, že odporca pracuje na K. J. v I., jeho čistý
mesačný príjem je 714 eur, z ktorého si hradí svoje životné náklady, pozostávajúce predovšetkým z
nákladov na bývanie a cestovanie z miesta bydliska (J.) do miesta výkonu práce (I.), pričom do nákladov
zahrnul aj položku poistenie syna (20 eur), mobil, internet, celkové náklady vyčíslil sumou 538 eur
a doplnil, že mu na potraviny, drogériu, oblečenie a lieky ostáva 176 eur a v tom nie sú započítané
nepredvídateľné výdavky a výdavky na syna. K podaniu pripojil potvrdenie o podaní svojho daňového
priznania a daňového priznania syna U. (nar. XX.XX.XXXX) Z uvedeného podania odporcu vyplýva,
že riadne pracuje, zarába, rovnako pracuje aj jeho syn, s ktorým býva v spoločnej domácnosti. Odporca
nevysvetlil a neuviedol, akým spôsobom prispieva dospelý syn na chod spoločnej domácnosti, navyše
keď podniká a je schopný sa sám živiť. Nie je preto dôvodné prihliadať na uvádzané tak vysoké výdavky
odporcu spojené s bývaním a nákladmi na starostlivosť o syna a uprednostniť ich pred povinnosťou
odporcu zaplatiť navrhovateľke sumu zodpovedajúcu prikázanému spoluvlastníckemu podielu. V danej
situácii odporcu nie je možné považovať za osobu, ktorá by bola v takej sociálnej situácii, ktorá mu
neumožňuje zaplatiť dlžnú sumu navrhovateľke. Odporca ostatné dôvody, ktoré považoval za hodné
osobitného zreteľa nevysvetľoval s poukazom na svoju osobu, bližšie nešpecifikoval, pre ktoré konkrétne
zdravotné problémy nemôže dlžnú sumu zaplatiť, alebo prečo mu v tom bráni jeho vek. Podľa názoru
odvolacieho súdu judikát uvádzaný v odvolaní zohľadňuje skutočne vysoký vek osoby (70-80 rokov),
vzhľadom na zdravotný stav a celkovú sociálnu situáciu na sklonku svojho života neschopnú akejkoľvek
zárobkovej činnosti a zároveň je takáto osoba odkázaná na bývanie v nehnuteľnosti alebo má k nej
osobné väzby. Odporca však takouto osobou nie je, resp. do rozhodnutia súdu prvého stupňa neuviedol
relevantné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by súd spoluvlastníctvo nevyporiadal a nenavrhol
vykonať také dokazovanie, aby bolo možné dospieť k opačnému záveru.



Súd prvého stupňa správne odporcu zaviazal zaplatiť sumu zodpovedajúcu veľkosti spoluvlastníckeho
podielu, ktorý získa, podľa vykonaného znaleckého dokazovania. V rámci širšieho vyporiadania
podielového spoluvlastníctva súd tiež správne rozhodol o povinnosti navrhovateľky zaplatiť odporcovi
sumu zodpovedajúcu vloženým investíciám zo strany odporcu do nehnuteľnosti s prihliadnutím na
veľkosť spoluvlastníckeho podielu účastníkov konania na nehnuteľnosti, v súlade s vykonaným
znaleckým dokazovaním.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok v časti, v ktorej súd rozhodol
vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil ustanovením § 150 O.s.p., uviedol, že vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva bolo na prospech oboch účastníkov, preto žiadnemu z nich náhradu trov
konania nepriznal.

Voči výroku o náhrade trov konania podala odvolanie navrhovateľka poukazujúc na nesprávnosť
takéhoto rozhodnutia. Podľa jej názoru v danom prípade mal súd priznať navrhovateľke trovy konania,
pretože bola v konaní úspešná a odporca nebol ochotný sa s ňou mimosúdne dohodnúť a predísť tak
súdnemu sporu.

V danom prípade sa odvolací súd priklonil k názoru navrhovateľky a rovnako nesúhlasí s tvrdením súdu,
že by v danom prípade bolo možné rozhodnúť o trovách konania podľa § 150 O.s.p. Za dôvod osobitného
zreteľa nemožno považovať skutočnosť, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo na prospech
oboch účastníkov, pretože odporca nebol takéhoto názoru. Odporca ešte aj v odvolaní poukazoval na
to, že rozhodnutie je v jeho neprospech a počas celého konania prejavoval názor, že vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva je len v záujme navrhovateľky a nie je v jeho záujme. Zo samotného znenia
ustanovenia § 150 Os.p. vyplýva, že musia existovať dôvody hodné osobitné zreteľa a v týchto prípadoch
súd výnimočne nemusí súd náhradu trov konania účastníkovi celkom alebo sčasti priznať. Podľa názoru
odvolacieho súdu počas konania žiadne dôvody osobitného zreteľa, na ktoré by mal súd prihliadať pri
rozhodovaní nevyšli najavo a účastníci na žiadne nepoukazovali. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo veciach zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je určujúci úspech v konaní rovnako,
ako v iných žalobách. Ak súd návrhu vyhovel a zrušil a vyporiadal spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol
navrhovaný, navyše, ak sa odporca bránil, alebo navrhoval a to neúspešne iný spôsob vyporiadania,
alebo nevyporiadania spoluvlastníctva, nieto zásadne prekážok, aby bolo použité ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. a aby navrhovateľke bola priznaná náhrada trov konania. Navyše v konaní o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má pre použitie ustanovenia § 150 O.s.p. význam zistenie
o tom, či navrhovateľ pred podaním návrhu na súde navrhol ostatným spoluvlastníkom zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v návrhu na začatie
konania na súde a dosiahol plný úspech vo veci (porovnaj R 31/1972 a tiež uznesenie NS SR 3Obo
269/2007).

V dôsledku vyššie uvedeného, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa s použitím ust. § 221 ods.
1 písm. h) O.s.p., keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Úlohou súdu bude v ďalšom konaní zisťovať, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na strane
účastníkov, pre ktoré by mohol dospieť k záveru, že ide o výnimočný prípad a či existujú dôvody
hodné osobitného zreteľa, musí súd vychádzať z posúdenia všetkých okolností v danej veci. Nemôže
ísť o ľubovôľu súdu, ale o starostlivé posúdenie všetkých rozhodných hľadísk. Pri skúmaní, či dôvody
hodné osobitného zreteľa existujú, súd prihliada k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom
všetkých účastníkov konania, je pritom potrebné zohľadniť nie len pomery toho, kto by mal nahradiť
trovy konania, ale je nutné zvážiť, ako by sa takéto rozhodnutie dotklo predovšetkým na majetkových
pomeroch oprávneného účastníka. Významným z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú rovnako okolnosti,
ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj účastníkov konania v priebehu konania a ďalšie
skutočnosti. Ak súd zistí, že dôvody hodné osobitného zreteľa neexistujú, rozhodne o náhrade trov
konania podľa všeobecnej zásady úspechu v konaní. Ak zistí, že existujú, v odôvodnení rozhodnutia ich



bude špecifikovať a posudzovať komplexne, v súlade s hore uvedeným právnym názorom odvolacieho
súdu, ktorým je súd prvého stupňa viazaný.

Na záver je potrebné uviesť, že rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom by za tohto stavu
veci v celom rozsahu nahrádzalo prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odoprené právo
namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde a tým aj možnosť
preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného
súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Požiadavke dôsledného
rešpektovania ústavného princípu dvojinštančnosti konania bolo možné učiniť zadosť iba zrušujúcim
rozhodnutím v uvedenej časti rozsudku súdu prvého stupňa.

Podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania.

Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.