Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/384/2014 z 10. 2. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 10. februára 2015, sp. zn. 17Co/384/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3212204531.1 Krajský súd Trenčín | 17Co/384/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3212204531.1 | 2015-02-10 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6269963a-6bff-41cd-a578-cf4e17acd4c6 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3212204531.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/384/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204531
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204531.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr.
Ivana Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 20. decembra 2013, č.k. 6C/170/2012-115, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a rovnako
zamietol v celom rozsahu aj návrh , ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť
mu sumu 1.436,80 Eur z titulu majetkovej škody a sumu 287,36 Eur z titulu nemajetkovej ujmy.
Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol,
že pokiaľ ide o opakovaný návrh na prerušenie konania, o rovnakom návrhu už bolo rozhodnuté
skôr v tomto konaní a právoplatne rozhodnuté. Z vykonaného dokazovania bolo za preukázané, že
navrhovateľ podal dňa 22.02.2011 ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorskom úrade
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave. Domáhal sa vymoženia pohľadávky na
podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu voči povinnému Z. S.. Exekútor
doručil na exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 15.03.2011.
Uznesením č.k. 3Er/135/2011-10 zo dňa 28.03.2011 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol. Navrhovateľ ako oprávnený odvolanie proti tomuto uzneseniu nepodal,
takže uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 20.04.2011. Súd prvého stupňa po právnej stránke
svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, ďalej
ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 písm. a/, b/, c/, d/ zák.č. 514/2003 Z.z. ako aj ust. § 103, § 104 ods. 2 a § 154
ods. 1 O.s.p.. Súd po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh nie
je dôvodný. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Odporca namietal, že vo veci konajúci
súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v konaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je predbežné prerokovanie na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa ust.
§ 15 zákona. V čase začatia konania nebola splnená podmienka na súdne rozhodnutie o nároku,
keďže od prijatia návrhu ministerstvom do podania návrhu na súde neuplynula lehota 6 mesiacov.
Ministerstvo však nárok navrhovateľa do 6-tich mesiacov od prijatia žiadosti neuspokojilo a tým bola



splnená podmienka, aby súd mohol vo veci konať a o predmete sporu vecne rozhodnúť, pričom pre
rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ ide o navrhovateľom tvrdené prieťahy v
exekučnom konaní, súd prvého stupňa dospel k záveru, že k týmto nedošlo. Exekučný poriadok ust. §
44 ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto
lehota pritom plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu na začatie exekúcie
u súdneho exekútora. V žiadnom prípade táto lehota neplatila pre vydanie zamietavého rozhodnutia
o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o
udelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase bez
zbytočných prieťahov. V danom prípade súd o žiadosti rozhodol bezodkladne, a to vydaním rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia (150.03.2011) do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti (28.03.2011) preto nemožno
považovať za prieťahy v konaní. Keďže vecný základ nároku navrhovateľa v obidvoch prípadoch
(nesprávneho úradného postupu aj nezákonného rozhodnutia) bol nedôvodný, keďže súd prvého stupňa
nezistil nesprávny úradný postup v postupe exekučného súdu, je tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom
škody, jej výškou a príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Pre
úplnosť však súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a
na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu tunajšieho súdu.
Navrhovateľ založil do jedného z konaní v obdobnej veci znalecký posudok č. 1/2013, vypracovaný
znalcom doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. Tento posudok však nie je dôkazom, ktorý mal
význam v prejednávanej veci. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva,
že navrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich na súde
vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu súdu. Navrhovateľ však v tomto konaní takýto dôkaz
nenavrhol, no napriek tomu súd konštatuje, že v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať
akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z uvedených osôb, keď jediným objektívnym dôkazom o
prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom nesprávnom úradnom postupe súdu a o prípadnom
nezákonnom rozhodnutí môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony a rozhodnutia
súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže návrh bol
nedôvodný už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom základe
uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. O trovách prvostupňového konania bolo
rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhrada trov konania priznaná nebola,
nakoľko trovy konania si nevyčíslil v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy
nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.).
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ sa bez ospravedlnenia na pojednávanie
nedostavil, pričom požiadal o zrušenie pojednávania riadne a včas. Navrhovateľ uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie



svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil prvý termín pojednávania na 27.05.2013 (doručené
navrhovateľovi 14.03.2013) a následne na deň 20.12.2013, a to dňa 21.11.2013, pričom druhé
predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 25.11.2013. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil,
pričom nebol dôvod, aby súd pojednávanie odročil.

Zo spisu ďalej vyplýva, že nadriadeným Krajským súdom v Trenčíne bolo už rozhodnuté o námietke
zaujatosti sudcu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a to
uznesením č.k. 4NcC/519/2012-15 zo dňa 19. októbra 2012. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto
prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach,
napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn. 3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013
konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Navrhovateľ
preto nežiadal o odročenie pojednávania z dôležitých dôvodov. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po
rozhodnutí nadriadeného súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a vo veci.



K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietaným neumožnením reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd prvého stupňa totiž nariadením
pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých porušenie navrhovateľ namieta.
Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho strane bol pre neúčasť daný
dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú umožňuje práve pojednávanie,
pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného navrhovateľa.

Vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania bolo súdu doručené 21.02.2013. Navrhovateľovi
bolo doručené dňa 14.03.2013, takže mal možnosť sa k nemu do termínu pojednávania vyjadriť.
Neúčasťou na pojednávaní sa navrhovateľ zbavil možnosti vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu. Okrem
toho nariadením pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja jeho
námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k dôkazom
a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez náležite ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to preukázateľne dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto
situácie nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie
dôkazné návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p.,
ktoré však naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako
ho navrhoval navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd prvého stupňa
nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil pojednávanie
podľa § 114 O.s.p.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.

Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa
nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo



za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli v konaní najavo, prípadne
preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo
vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor
alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135 O.s.p. Odvolacím dôvodom podľa
citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého
nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v
tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím
konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .